Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 31, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/16/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116214882
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116214882.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej C. T., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. E.
XX, XXX XX E., v konaní o zaplatenie 308,02,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov, č.k. 29Csp/24/2016-87 zo dňa 13. decembra 2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. a III.

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 124,31 eura v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Nárok na náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 297 písm. b), § 219 ods. 3, § 251, § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods.
1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 708 ods. 1, 2, § 710, § 497, § 502 ods. 1
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 10 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. c) zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník.

3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 21.07.2016 domáhal voči
žalovanej zaplatenia sumy 308,02,- Eur spolu s úrokom vo výške 28% ročne z tejto sumy od 08.05.2014
do zaplatenia a trov konania. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 29Csp/24/2016-61 zo dňa 20.01.2017
žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. Krajský súd v
Prešove uznesením č.k. 12Co/30/217-78 zo dňa 03.05.2017 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec
vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil z hľadiska nesprávne
vykonaných skutkových zistení. V odôvodnení uviedol, že nárok žalobcu nebol premlčaný ani vo

všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 397 Obchodného zákonníka. Vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že strany uzatvorili zmluvu, ktorú žalobca zriadil pre žalovanú osobný účet a v
rámci ktorého nebolo pôvodne dojednané povolené prečerpanie, ako ani žiadne poplatky. Žalobca
povolil prečerpanie na osobnom účte žalovanej až na základe Zmluvy o povolenom prečerpaní naúčte zo dňa 16.05.2013. Podľa názoru súdu ide o zmluvu spotrebiteľskú, napriek tomu, že ide o
zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka. Žalobca je bankou, pričom jedným z predmetov jeho
podnikania (činnosti) je poskytovanie úverov. Žalovaná pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonala v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetná zmluva je preto v zmysle § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou, konkrétne ide o spotrebiteľský úver poskytnutý
formou povoleného prečerpania. Zmluva odkazuje len na Všeobecné obchodné podmienky a okrem
uvedenia variabilnej úrokovej sadzby vo výške 19,90% ročne neobsahuje žiadne iné poplatky, ktoré
by mala žalovaná v súvislosti s prečerpaním platiť. Len pre ilustráciou súd prevej inštancie poukázal

na to, že VOP žalobcu sa nachádzajú na 39 stranách. Pričom ide o vysoko odborný text formulovaný
žalobcom. Zároveň podľa názoru súdu je pre bežného spotrebiteľa veľmi náročné, ak dokonca nie
priam nemožné, sa zorientovať v takejto neprehľadnej spleti poplatkov a úrokových sadzieb uvedených
v troch dokumentoch spolu na cca 48 stranách. Z predložených výpisov z účtu vyplýva, že žalovaná
vykonávala výbery v hotovosti, uskutočňovala platby z osobného účtu ako aj vykonávala výbery v
hotovosti, uskutočňovala platby z osobného účtu ako aj vykonávala bezhotovostné platby v celkovej

výške 997,87,- Eur, tak ako to uviedol aj sám žalobca. Zároveň bolo preukázané, že žalovaná na
účet žalobcu vložila sumu 873,56,- Eur (kreditné operácie). Žalovaná netvrdila a nai nepreukázala,
že by doposiaľ splnila svoju povinnosť vrátiť žalobcovi peňažné prostriedky vo výške rozdielu týchto
kreditných a debetných operácií, preto súd žalobe vyhovel pokiaľ ide o sumu 124,31,- Eur (997,87,-
Eur - 873,56,- Eur). V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, lebo žalobca v dôsledku

bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru okrem čerpanej istiny nemá nárok na žiadne úroky a poplatky,
ktoré boli žalovanej vyúčtované. O trovách konania rozhodol tak, že v danom prípade mala v konaní v
prevažnej miere úspech žalovaná (v rozsahu 59,64% v porovnaní s úspechom žalobcu 40,36%), avšak
žiadne preukázateľne trovy jej nevznikli ani si ich neuplatnila.

4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výrokom II. a III. napadnutého
rozsudku.Odvolanieprávneodôvodnilust.§365ods.1písm.h)zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že poplatky, ktoré boli zaúčtované na bežnom účte žalovanej sa
týkali výlučne prevádzky bežného účtu a žiadny zo zúčtovaných poplatkov priamo nesúvisí s povoleným
poskytnutím úverového rámca formou povoleného prečerpania. Úroková sadzba pre prípad povoleného

prečerpania bola pritom priamo upravená v Zmluve o povolenom prečerpaní a nie v nadväzujúcich
dokumentoch. Z uvedeného vyplýva, že aj celkom bez osobitných ustanovení o Zmluve o bežnom
účte by sa prekročenie žalovanej spravovalo ustanoveniami zákona o prekročení, pričom v prípade
prekročenia nemusí zmluva ako obligatórnu náležitosť obsahovať dokonca ani údaj o výške úroku.
Namietal, že v zmysle citovaných ustanovení, zákon o platobných službách nestanovuje, že poplatky

za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Uvedené napokon ani nedáva
zmysel. Poukázal na najnovšiu judikatúru Súdneho dvora, konkrétne na rozsudok súdneho dvora v
prejudiciálnom konaní k Smernici 2008/48/Es - vec C-42/15 z 09.11.2016, kde v zmysle uvedeného
rozsudku sa článok 1 ods. 1a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm.

m) tejto smernice vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť uvedené
písomne alebo a inom trvanlivom nosiči. Uvedené znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú povinnou náležitosťou úverovej
zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť

obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo v sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy.
Z uvedeného teda vyplýva, že VOP/OP/sadzobník sú súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú aj
pokiaľ ich klient nepodpísal. Mal za to, že poplatky predstavujú dojednanie o cene plnenia v zmysle
ust. § 53 ods. 1 OZ v rozhodnom znení. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť

dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal aj náhradu trov konania
aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov za konania v na oboch
inštanciách.

5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

7. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 22.01.2013 Zmluvu o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov a služieb, predmetom ktorej bola Zmluva o zriadení účtu - osobný
účet č.ú. 1750704001/5600 v mene Eur, s mesačnou frekvenciou výpisov zasielaných poštou; Zmluva
o vydaní a používaní platobnej karty Maestro - Medzinárodná, s denným limitom vo výške 1.000,- Eur;
Zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva a tiež aj Žiadosť o špecifikáciu služby SMS

notifikácia. Súčasťou zmluvy bol aj Sadzobník poplatkov - I. časť a Všeobecné obchodné podmienky
Prima banka Slovensko, a.s. (ďalej len „VOP“). Z výpisu z účtu žalovanej za obdobie od 01.05.2014
do 07.05.2014 vyplýva, že dňa 07.05.2014 bol vykonaný bezhotovostný prevod - vyrovnanie zostatku
zatv. účtu, a to vo výške 308,02,- Eur. Podaním zo dňa 28.12.2016, doručeným súdu prvej inštancie
dňa 29.12.2016, žalobca špecifikoval svoj nárok. Dňa 16.05.2013 bola medzi žalobcom a žalovanou

uzatvorená Zmluva o povolenom prečerpaní na účte, predmetom ktorej bolo, že banka zriadila klientovi
(žalovanej) Povolené prečerpanie n účte č. 1750704001/5600, a to do výšky limitu 200,- Eur. Ďalej sa
v spise nachádzali výpisy z účtov za obdobie apríl 2014 (č.l. 38), marec 2014 (č.l. 39), február 2014
(č.l. 40), január 2014 (č.l. 2014), december 2013 (č.l. 43), november 2013 (č.l. 45), október 2013 (č.l.
46), september 2013 (č.l. 47), august 2013 (č.l. 48), júl 201 (č.l. 49), jún 2013 (č.l. 51), máj 2013 (č.l.

52), apríl 2013 (č.l. 54), marec 2013 (č.l. 56), február 2013 (č.l. 58), január 2013 (č.l. 59). Z uvedených
výpisov z účtov vyplýva, že žalovaná uskutočňovala z predmetného účtu výbery a úhrady peňažnými
prostriedkami. Z výpisov z účtov ďalej vyplýva, že za mesiac máj 2013 mala žalovaná na účte debetný
zostatok vo výške mínus 195,48,- Eur, za mesiac jún 2013 debetný zostatok vo výške mínus 203,87,-
Eur, za mesiac júl 2013 bol debetný zostatok vo výške mínus 205,25,- Eur, za mesiac august 2013 bol

debetný zostatok vo výške mínus 182,76,- Eur, za mesiac september bol debetný zostatok vo výške
mínus 189,69,- Eur, za mesiac október bol debetný zostatok vo výške mínus 196,84,- Eur, za mesiac
november 2013 bol debetný zostatok vo výške mínus 204,00,- Eur, za mesiac december bol debetný
zostatok vo výške mínus 226,55,- Eur, za mesiac január 2014 bol debetný zostatok vo výške mínus
249,69,- Eur, za mesiac február 2014 bol debetný zostatok vo výške mínus 287,99,- Eur, za mesiac

marec2014boldebetnýzostatokvovýškemínus297,20,-Eur,zamesiacapríl2014boldebetnýzostatok
vo výške mínus 306,59,- Eur a v mesiaci máj 2014 bol vykonané vyrovnanie zostatku a zatvorenie účtu
s celkovou sumou 308,02,- Eur. Rozsudkom Okresného súdu Prešov, č.k. 29Csp/24/2016-61 zo dňa
20.01.2017 súd žalobu zamietol a priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca (č.l. 66). O odvolaní žalobcu bolo

rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co/30/2017-78 zo dňa 03.05.2017 tak,
že zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, že súd nezohľadnil jednak povolené prečerpanie v rozsahu
200,- Eur pretože k 31.07.2013 bol debet síce 205,25,- Eur, ale ku koncu augusta 2013 to bolo už len
182,76,- Eur. Žalovaná vložila na účet žalobcu sumu 873,56,- Eur, ktoré boli označené ako kreditné

obraty. Uvedené vyplývalo aj zo samotného vyjadrenia žalobcu zo dňa 28.12.2016, doručeným súdu
prvej inštancie dňa 29.12.2016 (č.l. 31).

9. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“) účinného v čase uzatvorenia zmlúv, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na

právnuformu,ktorúuzatváradodávateľsospotrebiteľom.Ustanoveniaospotrebiteľskýchzmluvách,ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.10.Podľaustanovenia§1ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverocha
pôžičkáchprespotrebiteľovvzneníneskoršíchpredpisovzneníúčinnomvčaseuzatvoreniazmlúv(ďalej
len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné

poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

11.Podľaustanovenia§2písm.a)Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,naúčelytohtozákonasarozumie
spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

12.Podľaustanovenia§2písm.b)Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,naúčelytohtozákonasarozumie
veriteľomfyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktoráponúkaaleboposkytujespotrebiteľskýúvervrámci
svojej podnikateľskej činnosti.

13.Podľaustanovenia§2písm.e)Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,naúčelytohtozákonasarozumie

povoleným prečerpaním forma spotrebiteľského úveru, ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať s
peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený u
veriteľa.

14. Podľa ustanovenia § 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie

prekročením automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať
peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad
rámec dohodnutého povoleného prečerpania.

15. Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zmluva o spotrebiteľskom úvere

formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, musí
obsahovať tieto náležitosti: a) podľa § 9 ods. 2 písm. a), b), d), f), g), i) a w), b) povinnosť spotrebiteľa
kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške, c) výšku poplatkov spojených so
spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto
poplatky môžu meniť.

16.Podľaustanovenia§11ods.1písm.c)Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,poskytnutýspotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného
prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa
§ 10 ods. 1.

17. Dôvodom podania odvolania žalobcom bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.).

18. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7Cdo
7/2010).

19. Z obsahu spisu, odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.

20. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne uviedol, že ide o vzťah spotrebiteľský, pretože Zmluva

o zriadení vkladového účtu je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej vystupuje
žalobca v postavení dodávateľa v rámci predmetu svojej obchodnej podnikateľskej činnosti a žalovaný v
postavení spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na predmetnú zmluvu je preto potrebné
aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách.

21. Je teda nepochybné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, pričom aj zmluvu uzavretú
podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa
správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia na ochranu spotrebiteľa.22. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie
je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov a služieb o dňa 22.01.2013 a Zmluva o povolenom prečerpaní zo dňa

16.05.2013 uzatvorené medzi žalobcom a žalovanou túto charakteristiku spĺňajú. Súd prvej inštancie
preto správne vec právne posúdil, keď na predmetný prípad aplikoval predovšetkým ustanovenia na
ochranu spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalobca v podanom odvolaní nenamietal
spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy.

23. Odvolací súd mal za preukázané, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa 22.01.2013 Zmluvu o
spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb a dňa 16.05.2013 Zmluvu o povolenom
prečerpaní do výšky limitu 200,- Eur. Žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti tým, že sa dostala
do nepovoleného prečerpania, uvedený dlh nevyrovnala, preto žalobca účtovnou operáciou zo dňa
07.05.2014 vyrovnal zostatok žalovanej ako klientky, pričom sumu vo výške 308,02,- Eur presunul na
svoj vnútorný pohľadávkový účet.

24. Podľa vyššie citovaného ustanovenia § 10 ods. 1 písm. c) Zákona o spotrebiteľských úveroch
musí okrem iného obsahovať aj výšku poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom od uzavretia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky za akých sa uvedené poplatky môžu meniť. Následne
v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c) Zákona o spotrebiteľských úveroch sa

spotrebiteľská zmluva u ktorej absentujú náležitosti vyžadované § 10 ods. 1 Zákona o poplatkoch
považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

25. Odvolací súd uvádza, že informácia pre spotrebiteľa týkajúca sa úrokov a poplatkov prispieva k
transparentnosti trhu a taktiež umožňuje spotrebiteľovi poznať aj obsah svojho záväzku. Žalovaná ako

spotrebiteľka túto možnosť nemala, pretože výška úroku a poplatkov nebola uvedená v samotnej zmluve
o spotrebiteľskom úvere. (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo
245/2010).

26. Odvolací súd poznamenáva, že všeobecné obchodné podmienky predstavujú rozsiahly text, ktorý

je pre bežného spotrebiteľa na porozumenie náročný. Ide o text pripravený dodávateľom, a to bez
možnostizmeniťjehoobsah.Zuvedenéhodôvoduexistujenezanedbateľnériziko,žespotrebiteľnebude
v čase uzatvorenia zmluvy vedomý si svojich zmluvných povinností a zaviaže sa tak splneniu povinnosti
pri znalosti ktorej by k uzavretiu zmluvy nepristúpil. Ďalej nemožno opomenúť ani tú skutočnosť,
že všeobecné obchodné podmienky spotrebiteľ nepodpisuje, nemožno tak preto dospieť k záveru o

prejavení súhlasu žalovanej s ich obsahom.

27. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého
článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m)

tejto smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia
byť vyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti
musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. V tomto smere odvolací
súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba

zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv
mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického
a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě
formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele
nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí

doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním
vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat
právní ochranu.“

28. Súd prvej inštancie pri výpočte výšky povoleného prečerpania správne vychádzal z rozdielu medzi

uskutočnenými platbami z osobného účtu žalovanej v celkovej výške 997,87,- Eur,- eur a sumou, ktorú
žalovaná na účet vložila 873,56,- Eur. Vypočítaný rozdiel činí sumu 124,31,- Eur, tak ako bola priznaná
rozsudkom súdu prvej inštancie. V prevyšujúcej časti odvolací súd považuje žalobu za nedôvodnú z
dôvodu, že takto poskytnutý úver žalovanej je bezúročný a bez poplatkov. Vecne správnemu výroku ozamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá vecná správnosť výroku o trovách prvoinštančného
konania. V spore bola v prevažnej časti úspešná žalovaná, ktorej patrí nárok na náhradu trov konania.
Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovanej preukázateľné trovy konania nevznikli, preto jej ich náhrada

nebola priznaná.
29. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti
Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS
209/04). Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého úveru formou povoleného prečerpania z dôvodu absencie uvedenia poplatkov spojených
so spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto
poplatky môžu meniť, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, ktoré
by samostatne, ale ani vo vzájomnom kontexte neboli spôsobilé privodiť iné právne posúdenie veci

odvolacím súdom.

30. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdzuje.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 odsek 1 C.s.p. v
spojenísstanovením§262odsek2C.s.p..Keďžežalovanývodvolacomkonanínebolúspešný,odvolací
súd priznal náhradu trov odvolacieho konania žalobkyni v plnom rozsahu.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozsudku nie je možné podať odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).