Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 23, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/9/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117219692
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117219692.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v spore žalobkyne: X. A.J., S..: XX.XX.XXXX, M. H.
XXX, XXX XX Z., právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, Advokátska kancelária so sídlom
ulica Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie
478,41 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. XXCsp/XXX/XXXX - XX
zo dňa 07.12.2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výrokoch I. a III.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol v I. výroku, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 250,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v II. výroku
žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. V III. výroku súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku.

2. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkový stavu, že
Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 03.02.2017, č.k. XXCsp XX/XXXX-XX rozhodol o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni 478,41 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 07.09.2016 do zaplatenia.
V prevyšujúcej časti (v uplatnenom úroku z omeškania) žalobu zamietol. V uvedenom rozhodnutí
dospel súd k záveru, že žalovaný poskytol žalobkyni úver za iných podmienok ako boli uvedené v
žiadosti o požadovanom revolvingovom úvere žalobkyňou dňa 19.6.2008. Schválením revolvingového

úveru žalovaným dňa 25.06.2008 s údajmi rozdielnymi oproti údajom požadovaného revolvingového
úveru išlo zo strany žalovaného o nový návrh na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom revolvingovom
úvere, a preto pre platné uzatvorenie zmluvy bola nevyhnutná písomná akceptácia uvedeného návrhu
žalobkyňou v zmysle § 43c ods. 2, 44 a 46 ods. 2 veta prvá OZ, ktorý by okrem iného musel obsahovať
všetkypodstatnénáležitostizmluvyospotrebiteľskomúverepredpokladanéust.§4zák.č.258/2001Z.z.
Na základe uvedeného konštatoval, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX je neplatným
právnym úkonom pre rozpor s § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy v

spojení s § 40 ods. 1 OZ. V dôsledku uvedených skutočností, preto žalovaný mal nárok iba na vrátenie
poskytnutých úverových prostriedkov podľa karty klienta v sume 497,91 Eur. Rovnako uviedol, že aj v
prípade, že uvedená zmluva o revolvingovom úvere by bola platným právnym úkonom v zmysle § 4 ods.
2 zák. č. 258/2001 Z.z., táto okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať okrem iného sumu, početa termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Keďže predmetná úverová zmluva neobsahovala
podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere predpokladané § 4 ods.2 písm. i) zák. č. 258/2001
Z.z., uvedený úver by sa považoval za bezúročný a bez poplatkov, a teda žalovanému by opätovne

vzniklo iba právo na zaplatenie nevrátených finančných prostriedkov z poskytnutého úveru.

3. Predmetný spor súd prvej inštancie právne posúdil v zmysle ustanovení zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a mal za to, že v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňa úspešne
uplatnila porušenie jej práva ustanoveného osobitným predpisom v konaní vedenom na tunajšom

súde pod sp. zn. XXCsp XX/XXXX, v ktorom bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobkyni 478,41 Eur titulom bezdôvodného obohatenia. V tomto pôvodnom konaní bolo preukázané,
že žalovaný poskytol žalobkyni úver za iných podmienok, ako boli uvedené v žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru č. XXXXXXXXXX. Nový návrh na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere
zo strany žalovaného nebol písomne akceptovaný žalobkyňou, v dôsledku čoho súd v pôvodnom
konaní konštatoval rozpor s § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 40

ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda žalovaný mal nárok len na vrátenie poskytnutých úverových
prostriedkov podľa karty klienta. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že uvedeným konaním došlo
zo strany žalovaného k porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť
ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, a teda stratu finančných prostriedkov.
V prípade žalovaného nešlo len o hrozbu akademickú, možnú v budúcnosti, ale išlo už o priame

naplnenie hrozby tým, že uvedené finančné prostriedky boli žalovaným prijímané nad rámec toho, na
čo mal žalovaný nárok s poukazom na právoplatný rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. XXCsp XX/XXXX.
Žalobkyňavdôsledkutohonemohladisponovaťfinančnýmiprostriedkami,ktorébolipotrebnékživobytiu
nielen jej samotnej, ale aj jej rodiny. Závery, ktoré súviseli s priznaním nároku žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia, svedčia o tom, že spotrebiteľka na súde úspešne uplatnila porušenie práva

alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa i osobitnými predpismi. So zreteľom na
to má žalobkyňa podľa názoru súdu právo na primerané finančné zadosťučinenie. Pokiaľ ide o výšku
finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia
vychádzal súd z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je odradiť
nečestného dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Na druhej strane však nemôže predstavovať

neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Prihliadol preto tiež na to, že určitú satisfakciu predstavovalo
aj priznané bezdôvodné obohatenie vo výške 497,41 Eur. Vychádzajúc z konkrétnych okolností tohto
prípadu považoval súd prvej inštancie za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250 Eur. Priznanú
sumu považoval súd za adekvátnu s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako
spotrebiteľa. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním

žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj
sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. V prevyšujúcej
časti žalobu o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie zamietol.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s

ustanovením § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj
v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške (porovnaj E.. Ú. XX/XXXX).
Ide o prípady, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je prípad prejednávanej veci. Úvaha súdu prvej
inštancie sa teda týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného
plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku.

5. Proti tomuto rozsudku v časti I. vyhovujúcej výroku, ako aj proti III. výroku o náhrade trov
konania, podal v zákonom stanovenej odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu záveru o vzniku nároku na primerané finančné
zadosťučinenie. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, o porušenie akého práva by malo ísť. Súd prvej

inštancie toto právo nekonkretizoval, čo znamená, že z jeho rozhodnutia nie je zrejmé ani to, či je
splnenýpredpokladuvedenýv§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.Zákonnáúpravanepriznávaprimerané
finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi len preto, že uplatnil nejaké právo, ale len vtedy, ak úspešne
uplatnil porušenie práva stanoveného na ochranu spotrebiteľa. To, že by mal súd prvej inštancie
preukázané, že došlo k porušeniu práva na ochranu spotrebiteľa určeného zákonom z rozsudku

nevyplýva. Súd prvej inštancie odôvodnil vznik nároku všeobecne, neurčito, čo spochybňuje, ako a čím
bol vlastne dôvod nároku preukázaný. Samotný vznik bezdôvodného obohatenia nie je protiprávnou
skutočnosťou, ako má na mysli § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a bol vzájomne vyporiadaný v
zmysle súdneho rozhodnutia, čo bolo medzi sporovými stranami nesporné. Na základe vykonanéhodokazovania, skutkových zistení a právneho posúdenia súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu
záveru o splnení zákonného predpokladu pre vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Napádaný
rozsudok neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých súd priznal nárok na finančné

zadosťučinenie v sume 250,- Eur. Uvádza len to, že rozhodnutie o výške primeraného finančného
zadosťučinenia je vecou úvahy súdu. To žalovaný nespochybňuje, napáda však to, že táto úvaha súdu
nie je v prípade napádaného rozsudku vôbec preskúmateľná. V tejto súvislosti poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. E.. Ú. XX/XX a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. E.. Ú. XXX/XX
týkajúce sa riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania

namietal, že nie je možné paušálne tvrdiť, že v akomkoľvek prípade, kedy výška plnenia závisí od úvahy
súdu, sa prihliada pri rozhodovaní o náhrade trov len na to, či strana sporu je úspešná čo do základu
nároku a neprihliada na to, v akom pomere je alebo nie je úspešná. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní
v prejednávanej veci opomenul zohľadniť fakt podstatný aj pre rozhodovanie o náhrade trov, a to že
žalobca v konaní ani neuvádzal žiadnu skutočnosť zdôvodňujúcu výšku uplatňovaného nároku. Výška
nároku síce závisela (a vždy závisieť bude od úvahy súdu), to však neznamená, že v takýchto prípadoch

neplatí zodpovednosť sporovej strany za bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Ak sporová strana tieto
bremená neunesie, sama sa pričiní o výsledok sporu aj v tom zmysle, že úvaha súdu je založená len na
skutočnostiach, ktoré súd zistil, mal preukázané aktivitou žalobcu a pre ktoré nevyhovel celému návrhu.
Sporová strana sa teda svojou procesnou pasivitou a nečinnosťou podieľa na výsledku „úvahy“ súdu.
Žalobca nemal vo veci plný úspech a nie sú vo veci dané ani také okolnosti, pre ktoré by priznanie

náhrady trov konania bolo oprávnené. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu 100
% trov právneho zastúpenia. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalobkyňa k žalovaným podanému odvolaniu

nevyjadrila.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),
oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej

časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p.,
bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol
odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli
byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch

uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací
súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume
napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací
súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej

časti vecne správne.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky E..Ú. XX/XX).

9. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie
odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

10. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu Občiansky
zákonník má povahu osobitného predpisu.11. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení
neskorších predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká

spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ustanovenia § 3 ods.
5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z..

12. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5
zákonačíslo250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa.CitovanéustanoveniaZákonaoochranespotrebiteľa

upravujú práva spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak sa na súde úspešne
uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné
uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ustanovených zákonom číslo 250/2007 Z. z., alebo
osobitnými predpismi a spôsobilosť takéto porušenia práv alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu.

Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd
osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože
postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

13. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax,
spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako
inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Pre porovnanie, sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom

nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil
vo vzťahu k žalobcovi, a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu
osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne
pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku
sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu.

14. Ak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie
o preventívne účinky pred diskrimináciou, potom v zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných
smerníc, musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.

15. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako spotrebiteľ, má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve, a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ
zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinností stanovené zákonom číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
má právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností

ustanovenej týmto zákonom, zodpovedá.

16. V konaní bolo preukázané porušenie práv spotrebiteľa, za takéto porušenie možno považovať aj
to, že žalovaný poskytol žalobkyni úver za iných podmienok, ako boli uvedené v žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru č. XXXXXXXXXX. Nový návrh na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere

zo strany žalovaného nebol písomne akceptovaný žalobkyňou, v dôsledku čoho súd v pôvodnom
konaní konštatoval rozpor s § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 40
ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda žalovaný mal nárok len na vrátenie poskytnutých úverových
prostriedkovpodľakartyklienta.Jepotrebnézdôrazniť,žežalobkyňasisvojnároknaprimeranéfinančné
zadosťučinenie uplatňuje v súvislosti s konaním na Okresnom súde v Prešove vo veci sp. zn. XXCsp

XX/XXXX, v ktorom sa domohla svojich práv pri úspešnom uplatnení porušenia jej práva ustanoveného
osobitným predpisom a bola úspešným žalobcom, keď prvoinštančný súd vyhovel jej žalobe a na
základe vyššie uvedeného porušenia postupu pri poskytovaní revolvingového úveru uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni 478,41 Eur titulom bezdôvodného obohatenia.

17. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie, nie je závislý od
okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť
prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre
priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či ku vzniku ujmy aj reálne došlo, alebo nie. Na to, abyvšeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, teda úplne postačuje
len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona číslo 250/2007 Z. z..

18. S poukazom už na vyššie uvádzané odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom
na závažné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorej ochrany sa žalobkyňa úspešne
domáhala na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Nemožno sa
preto stotožniť s názorom odvolateľa, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že
došlo k porušeniu práv ustanovených za účelom ochrany žalobkyne ako spotrebiteľa.

19. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vysvetlil svoj záver o
splnení podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

20. Čo sa týka námietky, že súd nekonkretizoval dôvody, podľa ktorých sumu finančného zadosťučinenia
určil, k tej treba uviesť, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu charakterizoval na základe

konkrétnych okolností prípadu, že priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je primeraná
povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je
poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Bez
stanovenia kritérií výšky finančného zadosťučinenia a naplnenia účelu - poskytnúť žalobkyni ako
spotrebiteľke satisfakciu, odvolaciemu súdu sa nejaví súdom stanovená výška primeraného finančného

zadosťučinenia ako neprimeraná.

21. K odvolacej námietke žalovaného o hrubom porušení práva na spravodlivý proces odvolací súd
uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom
uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 23. 11. 2010,

sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, uznesenie Ústavného súdu SR z 08. 06. 2006, E.. Ú. XXX/XX).

22. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387
ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I. a III. ako vecne správny
potvrdil, vrátane osvojenia si jeho dôvodov.

24. Onároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1

C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola
skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania a úspešná žalobkyňa si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a vychádzajúc z obsahu
spisu jej ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd
rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).