Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/77/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116222325
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116222325.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu
JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Jozefa Angeloviča v sporovej veci žalobkyne: M. K., N..: XX.XX.XXXX,
A. A. XX, XXX XX W., právne zastúpenej: JUDr. Ambróz Motyka, advokát so sídlom Námestie SNP 7,
091 01 Stropkov, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., IČO: 35 805 731, so sídlom Mlynské nivy
49, 821 09 Bratislava, právne zastúpeného: De minimis, spol. s r.o., advokátska kancelária so sídlom

Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
135,60 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29Csp/147/2016-85
zo dňa 07.07.2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou

sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 135,60 Eur a žalovanému priznal voči
žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 37, § 39, § 41, § 52, § 107, § 451, § 456 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).

3. Na základe vykonaného dokazovanie mal preukázaný skutkový stav, že žalobca a žalovaná uzatvorili
dňa 29.08.2011 formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej
žalovaný poskytol žalobkyni bezúčelový úver vo výške 380,- Eur s uvedením celkových nákladov
tvorených súčtom úroku a administratívneho poplatku, pričom úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou 23,57
% a administratívny poplatok pevnou sumou 76,38 Eur. Celkové náklady na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN 70,38 % a priemerná hodnota RPMN je 45,11 %. Žalobkyňa

sa zaviazala splatiť žalovanému sumu 511,09 Eur v 60-tich týždenných splátkach vo výške 8,52 Eur s
tým, že výška poslednej splátky je 8,47 Eur, pričom splatnosť prvej splátky nastáva 7.kalendárny deň po
uzatvorení zmluvy a termín konečnej splatnosti bol určený 7. dňom 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Z
prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalobkyňa titulom splátok úveru realizovala v prospech žalovaného
úhrady v celkovej výške 515,60 Eur. Mal za nepochybné, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere
má charakter spotrebiteľskej zmluvy. V danom prípade sa súd nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že

predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje podstatnú náležitosť v zmysle ust. § 9 ods.
2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. s poukazom na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016 vo veci
C - 42/15, zo záverov ktorého vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť
splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi
bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Súd prvej inštancie preto nemohol dospieť
k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere pre

absenciu náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z.. Napriek tomu, že súd
prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby v zmysle podania doručeného súdu dňa 6.6.2017, súd vdanom prípade nesúhlasil s názorom žalobkyne o neprijateľnej zmluvnej podmienky vo vzťahu k
administratívnemu poplatku a odmene za zabezpečenie splátok úveru. Neprijateľnú zmluvnú podmienku
totiž možno vysloviť iba za predpokladu, že príslušná zmluva alebo jej časť, je platná. V zmluve o

spotrebiteľskom úvere medzi stranami sporu bol dohodnutý administratívny poplatok, avšak nespĺňa
atribút určitosti, čo sa týka jeho obsahu. Zo žiadneho zo zmluvných dojednaní medzi stranami sporu
nevyplýva, aké konkrétne služby, či protiplnenia žalovaný žalobkyni poskytne, a to spôsobuje neplatnosť
dohody v časti administratívneho poplatku s poukazom na ust. § 37 ods. 1 a § 41 Občianskeho
zákonníka. V konaní bolo ďalej preukázané, že strany sporu v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzatvorili

aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej za dohodnutú odplatu mal žalovaný poskytnúť
žalobkyni službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského
úveru. V danom prípade ide o nepomenovanú zmluvu, pričom hlavným predmetom plnenia je povinnosť
žalobkyne platiť za túto službu, a dojednanie o platbe za službu prevzatia hotovosti je teda dojednaním
o hlavnom predmete plnenia. Toto dojednanie je vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, a preto podľa
názoru súdu, nemôže byť preskúmavané ako neprijateľná zmluvná podmienka. Odmena za doplnkovú

službu sa nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom pre účely
výpočtu RPMN za predpokladu, ak jej uzatvorenie nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského
úveru a spotrebiteľ mal možnosť výberu z niekoľkých foriem pri jeho splácaní. Takto to bolo aj v
danom prípade, kedy žalobkyňa mala možnosť si vybrať z 2 foriem platenia úveru v hotovostnom, aj
bezhotovostnom režime, pričom sama si určila spôsob splácania, a to výberom dohodnutých splátok

zo strany obchodného zástupcu žalovaného. Podľa názoru súdu prvej inštancie, odmena dohodnutá
v zmluve o zabezpečení splátok úveru je v rozpore s dobrými mravmi pre výrazne neprimeranú cenu
za plnenie, nakoľko jej výška predstavuje viac ako 50 % hodnoty poskytnutého úveru za obdobie
zodpovedajúce maximálne 60 týždňovej splatnosti úveru, teda by opätovne išlo o absolútne neplatné
zmluvné dojednanie pre rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

4. Napriek záveru, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne v časti nad sumu
pozostávajúcu z istiny úveru vo výške 380,- Eur a zmluvného úroku vo výške 23,57 %, ktorý v peňažnom
vyjadrení predstavuje sumu 54,71 Eur, a žalobkyňa by mala nárok iba na vydanie bezdôvodného
obohatenia v rozsahu rozdielu prijatých úhrad vo výške 515,60 Eur a sumy pozostávajúcej zo súčtu istiny

úveru a zmluvného úroku vo výške 434,71 Eur, súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že uplatnený
nárok treba považovať za premlčaný, pretože žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného
obohatenia dozvedel v čase úhrady poslednej splátky, teda 05.01.2012 a je nemysliteľné, aby súd
akceptoval jej názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty od apríla 2015, kedy sa údajne
dozvedela o bezdôvodnom obohatení na základe právnej analýzy. Takéto ponímanie začiatku plynutia

subjektívnej premlčacej lehoty je neakceptovateľné a znamenalo by, že ustanovenie § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka je zbytočné, keďže každý oprávnený subjekt by si začiatok plynutia tejto lehoty
prispôsobil tak, aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo len od jeho tvrdenia. V danom
prípade tak pri posudzovaní vedomostí žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia, a o tom, v
prospech koho k obohateniu došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 OZ vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa

splatila žalovanému úver, z ktorého požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo
zaplateného administratívneho poplatku, zmluvného úroku a odmeny za zabezpečenie splátok úveru,
a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmlúv v uvedenej
časti,aotom,žesažalovanýbezdôvodneobohacuje.Malpretozato,ženárokžalobkynebysapremlčal
tak v 3-ročnej, ako aj v prípade, pokiaľ by súd aplikoval 10-ročnú premlčaciu dobu, a to z toho dôvodu,

že subjektívna premlčacia doba uplynula už v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby, a preto súd
žalobu žalobkyne zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 C.s.p. a
úspešnému žalovanému voči neúspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %.

6. Proti rozsudku podala v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Odvolanie odôvodnila tým,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h) C.s.p.), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1
písm. b) C.s.p.) a právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci
samej má vadu uvedenú v odseku 1 (nesprávne právne posúdenie veci), a táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.). Namietala závery súdu prvej inštancie o nemožnostiurčenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru na základe údajov týkajúcich sa uvedenia termínu
končenej splatnosti a nesprávnej RPMN. Poukázala na to, že závery súdu prvej inštancie o premlčaní
nárokov uplatňovaných žalobcom v tomto konaní sú nesprávne, pretože žalobkyňa nemá právnické,

ani ekonomické vzdelanie, a ako priemerný spotrebiteľ nemala ani tušenie o tom, že existuje dôvod,
pre ktorý je nevyhnutné považovať celkové náklady spotrebiteľského úveru za neplatné. Žalobkyňa
ako spotrebiteľ uzatvárala so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere v dobrej viere a dôvodne
očakávala, že tento ako profesionál na finančnom trhu koná so znalosťou možného a dovoleného,
čo by zodpovedalo jeho poctivému prístupu v podnikaní. O tom, že žalovanému vzniklo bezdôvodné

obohatenie, pretože výška nákladov úveru je objektívne neobhájiteľná, sa skutočne dozvedela až
od združenia HOOS v septembri 2016, ako to vyplýva z čestného prehlásenia združenia HOOS,
ktoré je súčasťou súdneho spisu. Súd stotožňuje začiatok plynutia subjektívnej doby so začiatkom
plynutia doby objektívnej, k čomu v tomto konkrétnom prípade nemohlo dôjsť. Takýto právny záver
súdu je logicky neudržateľný. Súd poprel vymedzenie a zmysel trojročnej resp. desaťročnej objektívnej
premlčacej doby špecifikovanej v § 107 ods. 2 OZ. Zmluvný podmienka, v ktorej je obsiahnutý

administratívny poplatok, je podľa § 53 ods 1 OZ neprijateľná a podľa § 53 ods. 5 neplatná. Tvrdí, že
zmluvnýpoplatokspôsobujehrubúnerovnováhuvneprospechspotrebiteľanazákladesvojejneurčitosti,
fiktívnosti, neposkytnutia skutočného protiplnenia spotrebiteľovi, neprimeranej výšky, ako aj z dôvodu,
že nesleduje záujmy spotrebiteľa ale len veriteľa. Rovnako aj poplatok za zabezpečenie splátok úveru
je neprijateľný, pretože je netransparentný, neurčitý a neprimerane navyšuje náklady na doplnkovú

službu spojenú s hotovostným inkasovaním splátok. Navyše žalovaný nezahrnutím tohto poplatku
obchádza správny výpočet RPMN, čím dochádza ku klamaniu spotrebiteľa a nekalej obchodnej praktiky.
Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva
v tom, že uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru je nevyhnutnou podmienkou poskytnutia
spotrebiteľského úveru. Žalovaný do zmluvy o zabezpečení splátok úveru zakomponoval odplatu, ktorá

nebola individuálne dohodnutá. Výška poplatku navyše nezávisí od trasy, ktorú musí obchodný zástupca
absolvovať, ale paradoxne od výšky poskytnutého úveru.

7. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 07.07.2017 uznesením nepripustil zmenu
žalobyourčenieneprijateľnejzmluvnejpodmienky,ktorúžalobkyňanavrhlapodanímzodňa06.06.2017.

Takýmto nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalobkyni realizáciu jej
patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý
proces. Povinnosť vnútroštátnych súdov vykonať ex offo kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok
bola judikovaná aj rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ. Zistenie skutočnosti, či spotrebiteľská zmluva
obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku, má zásadný vplyv aj na posúdenie vznesenej námietky

premlčania žalovanou stranou. K trovám konania uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
ich náhrade neprihliadol na existujúce dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov
konania žalovanému ako ekonomicky silnejšiemu subjektu. S poukazom na všetky uvedené dôvody
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alebo
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. K podanému odvolaniu žalobkyne podal žalovaný svoje vyjadrenie zo dňa 11.10.2017. Uviedol,
že žalovaný považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, pričom súdom
prvej inštancie osvedčený skutkový stav veci, ako aj jeho právne posúdenie veci uvedené v
odôvodnení napadnutého rozsudku, považuje za správne, logické a dostatočné. Žalovaný sa v celom

rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie. Je preukázateľné, že sa o skutočnostiach
postačujúcich pre uplatnenie nároku na súde žalobou dozvedela najneskôr dňa 05.01.2012. Vo vzťahu
k trovám konania uviedol, že priznanie plnej náhrady trov konania v danom prípade považuje za
opodstatnené. Žalobkyňa nepreukázala žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa žalovaného
takéto dôvody neexistujú. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pričom si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
ďalej len „C.s.p.“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 C.s.p., so zreteľom na jeho
preskúmavacie oprávnenia dané týmito ustanoveniami, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§
385 C.s.p a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.10. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je totiž v podstatných okolnostiach, teda najmä v otázke
posúdenia premlčania nárokov uplatňovaných žalobkyňou v tomto konaní nepreskúmateľné, pričom
nepreskúmateľnosť rozhodnutia dosahuje intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho

strane (v danom prípade žalobkyni), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom.

11. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

12. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že sporové strany uzavreli dňa 29.08.2011
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou bol žalobkyni poskytnutý bezúčelový úver vo výške 380,- Eur s
uvedením celkových nákladov, ktoré sú tvorené súčtom úroku a administratívneho poplatku, pričom úrok
je vyjadrený úrokovou sadzbou 23,57 % a administratívny poplatok pevnou sumou 76,38 Eur. Celkové
náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN 70,38 % a priemerná

hodnota RPMN je 45,11 %.

13. Súd prvej inštancie v zásade akceptoval tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaný sa bezdôvodne
obohatil na úkor žalobkyne v časti administratívneho poplatku a odmeny za doplnkovú službu, pričom
žalobkyňa by mala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu rozdielu prijatých úhrad a

sumy pozostávajúcej zo súčtu istiny úveru a zmluvného úroku.

14. Nesprávne a nepreskúmateľné sú však závery súdu prvej inštancie týkajúce sa premlčania
nárokov uplatňovaných žalobkyňou v tomto konaní. V tejto súvislosti treba dať do pozornosti rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2004, z ktorého vyplýva, že za rozhodujúci pre začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v
zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom
prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto ho získal; nie
je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr.

15. Právne významné sú aj názory vyplývajúce z odbornej literatúry, z ktorých vyplýva, že pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nie len predpokladaná vedomosť oprávneného (pozri Fekete, I.:
Občiansky zákonník 1, veľký komentár Bratislava: Eurokódex 2011, str. 514).

16. Podobne česká judikatúra (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30.9.2009, sp.zn.
25Cdo/3306/2007) upriamuje pozornosť na to, že v prípade bezdôvodného obohatenia získaného
plnením z neplatného právneho úkonu, je pre začiatok plynutia premlčacej doby rozhodujúci subjektívny
moment, keď oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon, z ktorého bolo
plnené, je neplatný. Z hľadiska premlčania nároku zo zodpovednosti za škodu vzniknutú v dôsledku

neplatnosti právneho úkonu, sú rozhodujúcimi informáciami v zmysle uvedeného skutkové okolnosti,
z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon (zmluva) je neplatný a informácie o osobe, ktorej možno
pripočítať zavinenie na spôsobení neplatnosti právneho úkonu (zmluvy).

17. Práve preto (vychádzajúc z uvedených právnych názorov judikatúry i literatúry), možno upriamiť

pozornosť súdu prvej inštancie na to, že ide o subjektívnu lehotu, ktorá ma takýto názov preto, že pri
zvažovaní začiatku jej plynutia treba vždy počítať aj so subjektívnym faktorom, teda s možnosťami a
konkrétnymi okolnosťami viažucimi sa na toho, kto si práva v tejto lehote uplatňuje, tak ako to vyplýva
z uplatnených názorov.

18. V tejto súvislosti možno upriamiť pozornosť aj na názor profesora JUDr. Jána Mazáka, PhD.
(dostupný z komentára k O.s.p. v systéme ASPI), podľa ktorého problémom bude aj to, ako posudzovať
subjektívnu lehotu v takých prípadoch, lebo návrh na obnovu konania treba podať v lehote 3 mesiacov
od toho času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď samohol uplatniť. Ak vezmeme do úvahy, že rozsudky Súdneho dvora, alebo súdu prvého stupňa pred
1.5.2004 z prevažnej časti nie sú preložené do slovenského jazyka, potom táto subjektívna lehota je tiež
viac - menej otvorená, lebo použitie rozsudku v inom, než slovenskom jazyku, znemožňuje uplatnenie

takého dôvodu obnovy konania. V tejto spojitosti je nejasné, ako preukazovať, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o rozsudku, ktorý by mal byť dôvodom obnovy konania, lebo od navrhovateľa nemožno
spravodlivo očakávať, aby sledoval celú judikatúru Súdneho dvora a ďalších dvoch komunitárnych
súdov. Vychádzajúc z uvedeného právneho záveru máme za to, že súd, pokiaľ vôbec nevykonal nijaké
dokazovanie, mal vychádzať z tvrdenia navrhovateľa a dospieť k záveru, že subjektívna lehota bola

dodržaná.

19. Teda aj tento názor upriamuje pozornosť na subjektívne možnosti dotknutej osoby, ktorá sa musí
vyporiadať s námietkou premlčania v súvislosti s uplatňovaním nárokov v civilnom sporovom konaní.

20. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu lehotu, nemožno opomenúť tú skutočnosť, že pre úplnosť

posúdenia predmetnej veci je v uvedenom prípade potrebné skúmať aj to, či nejde o bezdôvodné
obohatenie získané úmyselne. Je pravdou, že žalovaný je podnikateľským subjektom na získanie profitu
z poskytovania úverov, ale práve na základe tejto okolnosti, spolu so zisteniami týkajúcimi sa toho,
aká bola štruktúra celkovej sumy poskytnutých finančných prostriedkov (vlastný úver, poplatky, úroková
sadzba), je možné dospieť k záveru, že žalovaný ako podnikateľský subjekt si bol veľmi dobre vedomý,

akým spôsobom získava svoj profit, z čoho je tento zložený a akú výšku a dôvod majú poplatky, ktoré sa
na poskytnutie takéhoto úveru viažu. O všetkých týchto okolnostiach mal žalovaný vedomosť a taktiež aj
priamy úmysel, aby ich takýmto spôsobom získal. Vo veci je preto potrebné zaoberať sa skutočnosťou,
či v prejednávanej veci možno konštatovať priamy úmysel žalovaného vo vzťahu k bezdôvodnému
obohateniu, ktoré na jeho strane došlo.

21. Nevyporiadanie sa s týmito poznatkami vyplývajúcimi z uvedenej judikatúry (pričom treba poukázať
aj na ďalšie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/293/2014, sp. zn. 2Co/9/2012, sp. zn.
3Co/41/2012) spôsobuje uvedenú nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo je zároveň
dôvodom na zrušenie tohto rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a

vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie v zmysle § 391 ods. 1 C.s.p..

22.Vďalšomkonaníbudeúlohousúduprvejinštancieriadiťsaprávnymnázoromvyslovenýmodvolacím
súdom v tomto rozhodnutí, vychádzať z toho, že nároky uplatňované žalobkyňou v tomto konaní nie sú
premlčané, posúdiť okolnosť, či skutočne v predmetnej veci ide o úver, ktorý by mal byť kvalifikovaný

ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov, a v závislosti od toho vyvodiť k tomu závery v
rovine posúdenia nárokov uplatňovaných žalobkyňou v tomto konaní. Taktiež sa súd prvej inštancie
vyporiada aj s otázkou uvedenia znenia eventuálne zistených neprijateľných zmluvných podmienok v
prejednávanej veci vo výroku rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, že nedošlo k pripusteniu zmeny žaloby
v tomto konaní, pretože o určení neprijateľnej zmluvnej podmienky rozhoduje súd aj bez návrhu.

23. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 C.s.p.).

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2,

posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 C.s.p.).