Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, April 15, 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/127/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114219355
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8114219355.10

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: Q. Y. W., K..:
XX.XX.XXXX, O. X, U. - XXXX S., Y., zastúpeného JUDr. Petrom Ďurišom, advokátom, Murgašova
6, 058 01 Poprad, proti žalovanému: W. Z. W..Y..R.., T. XXXX/X, XXX XX V., H.: XX XXX XXX,
zastúpenému JUDr. Milošom Hnatom, advokátom, Tkáčska 2, 080 01 Prešov, o zaplatenie 15.000,- Eur
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 14.914,82 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,25% od 23.5.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy konania na účet právneho zástupcu žalobkyne
pozostávajúce zo súdneho poplatku za návrh vo výške 900,- Eur a trov právneho zastúpenia vo výške
1.814,34 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu 15.4.2014 sa žalobkyňa domáhala, aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým by
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť jej sumu 15.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25%
zo sumy 15.000,- Eur od 16.3.2014 do zaplatenia a náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný si požičal od žalobkyne finančné prostriedky vo výške 9.000,- Eur
dňa 25.6.2012 a vo výške 6.000,- Eur dňa 26.7.2012, spolu vo výške 15.000,- Eur. Uviedla, že žalovaný
sa zaviazal vrátiť peňažné prostriedky v čo najkratšom možnom čase. Nakoľko žalovaný si svoj záväzok
na vrátenie prostriedkov nesplnil, bol žalobkyňou vyzvaný na ich vrátenie. Aj napriek opakovaným
výzvam žalobkyne žalovaný peňažné prostriedky nevracal a v súvislosti s výzvami na ich vrátenie
neustále odďaľoval termín vrátenia finančných prostriedkov. Žalobkyňa prostredníctvom právneho
zástupcu výzvou z 20.2.2014 vyzvala žalovaného na vrátenie peňažných prostriedkov najneskôr do
15.3.2014. Žalovaný požiadal žalobkyňu o strpenie do konca kalendárneho mesiaca, no napriek tomu si
svoj záväzok nesplnil. Dostal sa do omeškania s úhradou záväzku nasledujúci deň uplynutia
najneskoršej lehoty na plnenie 15.3.2014.

Súd jej návrhu vyhovel, proti vydanému platobnému rozkazu však žalovaný podal včas odpor s
odôvodnením, a na prejednanie veci tak bolo potrebné nariadiť pojednávanie.

Žalovaný namietal, že medzi sporovými stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Uviedol,
že žalobkyňa síce na účet žalovaného uhradila sumy 9.000,- Eur a 6.000,- Eur, avšak tieto mali
slúžiť na vysporiadanie vzťahov medzi žalovaným ako zhotoviteľom a spoločnosťou RWS-Hoch-
Tief and Ladenbau GmbH, so sídlom A-2285 Leopolddsdorf/M, Breistetterstrasse 12, Rakúsko ako
objednávateľom, keďže žalovaný pre túto spoločnosť vykonával zmluvné dodávky a tieto následne boli

fakturované, avšak z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov zo strany objednávateľa bolo riešené
vysporiadanie predmetných záväzkov uhradením predmetných súm zo strany manželky konateľa
spoločnosti F. W. V.. Q. W. na účet žalovaného. Napriek opakovaným výzvam žalovaného voči
objednávateľovi RWS-Hoch-Tief and Ladenbau GmbH pohľadávky žalovaného v sume cca 85.000,-
Eur neboli dovysporiadané, a z uvedeného dôvodu má za to, že žaloba je v rozpore so skutkovým
stavom, keďže medzi žalovaným a žalobkyňou nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Vzhľadom na
uvedené má za to, že nie je voči žalobkyni v omeškaní s peňažným plnením, nie je jej dlžníkom, a
ani žalobkyňa nie je veriteľom žalovaného, keďže nie je daná existencia právneho dôvodu, na základe
čoho by mal tento právny vzťah medzi sporovými stranami vzniknúť. Žalovaný nárok je v čase podania
žalobného návrhu neexistujúci, žalovaný nemá žiadnu splatnú pohľadávku voči žalobkyni. V písomnom
vyjadrení zo dňa 25.9.2014 žalovaný doplnil, že neeviduje vo svojom účtovníctve záväzok voči žalobkyni,
avšak eviduje neuhradené svoje nároky - pohľadávky voči spoločnosti RWS-Hoch-Tief and Ladenbau
GmbH, ktoré sú predmetom vymáhania v Rakúskej republike. Na pojednávaní (22.9.2015) uviedol, že
so žalobkyňou sa nikdy nestretol a nerokovali a nekomunikovali o pôžičke. Obchodné kontakty mali s
pánom W., ktorému priebežne vystavovali faktúry a on im ich priebežne platil. V tom čase im oznámil, že
nemá peniaze a neskôr im poslal peniaze z účtu jeho manželky. Peniaze pôvodne vnímali ako zálohu na
úhradu uvedených faktúr, a k započítaniu na úhradu dlžnej faktúry došlo až v roku 2014 (pozn. súdu: toto
tvrdenie však žalovaný neskôr odvolal s tým, že k započítaniu nedošlo). Bolo dohodnuté, že hneď ako
mu spoločnosť uhradí všetky jeho faktúry, on uvedené peniaze vráti. Nebolo dohodnuté presné časové
obdobie. Ako konateľ žalovaného sa o úhrade tejto sumy v podstate dozvedel tak, že mu bola poslaná
na firemný účet suma 15.000,- Eur a až vtedy zistil, že je to poslané nie priamo z firemného účtu pána
W., ale zo strany jeho manželky.

Žalobkyňa na pojednávaní (9.6.2015) trvala na tom, že medzi účastníkmi došlo k dohode o dočasnom
poskytnutí peňažných prostriedkov so záväzkom odporcu tieto peňažné prostriedky vrátiť, pričom mali
byť použité v súvislosti s výstavbou domov. Poukázala na predžalobnú výzvu zo dňa 20.2.2014, ktorou
vyzývala žalovaného na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, a odpoveď žalovaného na tento
list zo dňa 10.3.2014, v zmysle ktorého žalovaný nespochybňoval záväzok na vrátenie poskytnutých
peňažných prostriedkov. Vzhľadom na to žalobkyňa označila obranu žalovaného za účelovú s tým,
že nemá nič spoločné so spoločnosťou RWS-Hoch-Tief and Ladenbau GmbH, a pokiaľ žalovaný tvrdí,
že sa jedná o súvislosť s jeho pohľadávkami voči uvedenej spoločnosti, je na ňom, aby uplatnil svoje
pohľadávky právne relevantným spôsobom proti tejto spoločnosti.

Na poslednom pojednávaní žalovaný svoje vyjadrenia doplnil tak, že voči týmto peniazom nemá žiaden
právny vzťah. S pánom W. sa dohodli, že keď on ako žalovaný predá domy, ktoré staval samostatne,
peniaze vráti. Aj ich ďalšia komunikácia súvisela s tým, že sa dohodli, a to už vtedy, keď mu prišli peniaze,
že tieto peniaze vráti, ak predá domy, ktoré staval na Slovensku. Nechce, aby súd skúmal, či mu je pán
W. dlžný alebo nie. Všimol si účel platby, a to už v čase, keď tieto peniaze prišli na jeho účet. Chcel
tieto peniaze započítať, ale správne z účtovného hľadiska to nebolo možné. K započítaniu nedošlo. V
súčasnosti túto platbu evidujú ako nevysporiadanú.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výsluchom svedka F. W. a listinami, ktoré boli doručené
všetkým účastníkom, resp. ktorých obsah nebol protistranou spochybnený (§ 129 ods. 1 in fine O.s.p.),
a na základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.) a vykonaných
dôkazov zistil tento skutkový stav:

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný, resp. banka žalovaného prijala v prospech jeho
bankového účtu dve platby od žalobkyne, resp. platby uskutočnené bankou žalobkyne v jej mene
a z jej bankového účtu, ktorých výška bola napokon účastníkmi po vykonanom dokazovaní podľa
nespochybnených výpisov z podnikateľského účtu žalovaného ustálená na sumu vo výške 5.964,97
Eur dňa 26.7.2012 a ďalších 8.949,85 Eur v ten istý deň, spolu teda vo výške 14.914,82 Eur. Medzi
účastníkmi však bol sporný účel poskytnutia týchto peňažných prostriedkov, a s tým spojená existencia
prípadne neexistencia konkrétnych ústnych dohôd medzi nimi. Žalovaný v podstate tvrdil, že zo strany
žalobkyne malo ísť o prevzatie a úhradu časti dlhu namiesto jeho dlžníka spoločnosti RWS-Hoch-Tief
and Ladenbau GmbH, alternatívne o zálohu na úhradu dlhu tejto spoločnosti (jeho faktúr vystavených
tejto spoločnosti), hoci so žalobkyňou podľa jeho tvrdení o poskytnutí peňažných prostriedkov nikdy
nerokoval, a komunikoval len s jej manželom, ktorý bol zároveň aj konateľom spoločnosti RWS-Hoch-Tief
and Ladenbau GmbH. Žalobkyňa však tieto jeho tvrdenia počas celého konania odmietala, a žalovaný

na ich preukázanie okrem účastníckej výpovede svojho konateľa a poukazu na listiny svedčiace
o jeho obchodných vzťahoch so spoločnosťou RWS-Hoch-Tief and Ladenbau GmbH žiadne ďalšie
dôkazy nepredložil. Žalobkyňa zase tvrdila, že malo ísť o pôžičku dojednanú ústne, pričom túto verziu
skutkového stavu potvrdzovala svedecká výpoveď jej manžela, ako aj údaj o platbe „pôžička“ uvedený v
potvrdení jej banky o platobnej operácii a oznámený aj žalovanému v zúčtovacích dátach oznámených
mu jeho bankou vo výpise z účtu, kde mu boli peniaze poukázané. Túto verziu podporuje napokon aj
výpis z následnej SMS a e-mailovej komunikácie žalovaného so svedkom o ich vrátení, v ktorej žalovaný
vrátenie peňažných prostriedkov nijako nevylučoval a jednostranne podmieňoval resp. prisľuboval iba s
poukazom na plánovaný predaj jeho domov. Presný čas, kedy jej mal žalovaný peniaze podľa dohody
vrátiť, prípadne kedy mu presne doručila výzvu na ich okamžité vrátenie však žalobkyňa v konaní nijako
nepreukazovala. Po vykonanom dokazovaní tak možno uzavrieť, že tvrdenia žalobkyne sa tak javia
ako pravdepodobnejšie, i keď treba podotknúť, že úplné ustálenie niektorej verzie obsahu tvrdených
ústnych dohôd medzi účastníkmi, prípadne medzi nimi a spoločnosťou RWS-Hoch-Tief and Ladenbau
GmbH napokon nebolo ani potrebné, keďže (vzhľadom na obsah prednesov účastníkov s poukazom na
predmet konania vymedzený ich tvrdeniami) všetky vyššie uvedené alternatívy tvrdeného skutkového
stavu napokon svedčia o povinnosti žalovaného vrátiť žalobkyni poskytnuté peňažné prostriedky.

Podľa § 531 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) kto sa dohodne s
dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas
veriteľa možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal. Podľa § 531 ods. 2 OZ kto
bez dohody s dlžníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi.

Podľa § 531 ods. 3 OZ zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou.

Podľa § 151a OZ záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného
veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva
(ďalej len „záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Podľa § 151b ods. 1 OZ záložné právo sa
zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu
alebo správneho orgánu, alebo zákonom. Zmluva o zriadení záložného práva na hnuteľnú vec sa nemusí
uzatvoriť v písomnej forme, ak záložné právo vzniká odovzdaním veci podľa tohto zákona.

Podľa § 151e ods. 5 veta prvá OZ záložné právo na hnuteľnú vec vzniká jej odovzdaním záložnému
veriteľovi alebo tretej osobe do úschovy, ak sa na tom záložca a záložný veriteľ dohodli.

Podľa § 40 ods. 1 OZ ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda
účastníkov, je neplatný.

Podľa § 151s ods. 1 OZ kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju
splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať. Nemožno však zadržiavať vec
svojvoľne alebo ľstivo odňatú.

Podľa § 451 ods. 2 a 1 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 657 OZ zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 563 OZ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa §
517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, v znení platnom v čase vzniku omeškania - výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych

bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé, prípadne ho z hľadiska nedostatku rozhodnej resp. vysokej pravdepodobnosti
nemôže zahrnúť do zisteného skutkového stavu) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe
dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka
väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi
účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle
platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo
vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka pritom treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
Nie je teda povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou účastníka preukázať neexistenciu
skutočnosti, ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí všeobecná právna zásada,
že dokazuje kto tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui negat - Paul. D 22, 3, 2).
Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané
peniaze, alebo (v prípade bezdôvodného obohatenia) že peniaze poskytol z neexistujúceho dôvodu
(bez právneho dôvodu), prípadne že poskytnuté peniaze nemali slúžiť na účel (neexistujúci), ktorý tvrdí
žalovaný. V takomto alebo podobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že pôžičku
už vrátil, resp. že nešlo o pôžičku a poskytnuté peňažné prostriedky mali slúžiť na iný účel, alebo z
nejakého dôvodu nie je povinný vrátiť.
V prejednávanej veci mala žalobkyňa bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrela zmluvu o peňažnej
pôžičke, že túto pôžičku resp. sumu aj reálne poskytla a žalovaný ju nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia
mala dôkaznú povinnosť preukázať skutočné poskytnutie peňažných prostriedkov. Túto skutočnosť
žalobkyňa preukázala (medzi účastníkmi ani nebola sporná). Pokiaľ sa žalovaný proti žalobe bránil
tvrdením, že poskytnuté peňažné prostriedky mali slúžiť na iný účel, alebo ich z nejakého dôvodu nie

je povinný vrátiť, bolo jeho povinnosťou tieto svoje tvrdenia preukázať. Dôkazné bremeno ohľadne
týchto skutočností leží na tom účastníkovi, ktorý z nich vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky,
a preto bolo povinnosťou žalovaného preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Ak ich žalobkyňa popiera
a aj vykonaným dokazovaním znížila pravdepodobnosť jeho tvrdení pod úroveň praktickej istoty o ich
pravdivosti, a žalovaný ich inak nepreukázal (a prípadne všetky potrebné skutočnosti ani netvrdil),
dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení (prípadne i bremeno tvrdenia ohľadom námietok vylučujúcich
jeho povinnosť) neuniesol, nemožno ich zahrnúť do zisteného skutkového stavu (§ 153 ods. 1 O.s.p.),
a v konaní nemôže byť úspešný.
V prejednávanom prípade je nesporné, že žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 14.914,82 Eur.
Žalovaný tvrdil, že malo ísť o jej úhradu dlhu za spoločnosť RWS-Hoch-Tief and Ladenbau GmbH, hoci
so žalobkyňou sa nikdy nestretol a nerokoval. Opomína pri tom, že prevzatie dlhu podľa § 531 OZ
predpokladá dohodu s novým dlžníkom, a podľa § 531 ods. 3 OZ pre svoju platnosť predovšetkým aj
písomnú zmluvu, ktoré však žalovaný ani len netvrdil. Pre ich absenciu preto už z tohto dôvodu by bol
žalovaný povinný tieto peniaze žalobkyni ako plnenie získané od nej bez právneho dôvodu (bez dohody
so žalobkyňou) alebo ako plnenie z neplatného právneho úkonu (pre nedostatok písomnej zmluvy) z
titulu bezdôvodného obohatenia vydať.

Rovnako tak ním alternatívne tvrdené záložné právo k tejto sume by predpokladalo, okrem existencie
zabezpečovaného záväzku, že sa na ňom podľa § 151e ods. 5 OZ záložca a záložný veriteľ dohodli,
teda jeho dohodu o vzniku záložného práva so záložcom poskytujúcim záloh (žalobkyňou). Žalovaný
však, ako by mohlo vyplývať z jeho vlastných slov, so žalobkyňou vôbec nerokoval, a teda sa s ňou na
vzniku záložného práva k tejto sume ani nedohodol. Navyše rovnako ako pri predchádzajúcej alternatíve
ak zmluva o zriadení záložného práva nevznikala prejavmi vôle priamo a bezprostredne pri odovzdaní
veci, pre jej platné zriadenie sa v zmysle § 151b ods. 1 OZ tiež vyžadovala písomná zmluva, inak je tento
právny úkon podľa § 40 ods. 1 OZ rovnako neplatný. Aj z tohto pohľadu by tak bol žalovaný povinný
poskytnuté peniaze ako plnenie získané bez právneho dôvodu alebo ako plnenie z neplatného právneho
úkonu, teda ako bezdôvodné obohatenie, žalobkyni vydať.

Napokon z pohľadu tvrdení žalovaného určite nemožno uvažovať ani o jeho zádržnom práve k tejto
sume, keďže predpokladom zádržného práva podľa § 151s ods. 1 OZ je zabezpečovanie splatnej
pohľadávky voči tomu, komu je inak veriteľ povinný vec vydať, pričom voči žalobkyni žiadnu pohľadávku
žalovaný ani netvrdil, a teda na zadržiavanie jej sumy peňazí voči nej nemá právo.

Žalobkyňa sa na druhej strane domáhala vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov z titulu
peňažnej pôžičky, ktorú jej mal žalovaný vrátiť, a to bez akýchkoľvek zmluvných úrokov a poplatkov,
a keďže v konaní bolo preukázané, že reálne poskytla žalovanému sumu 14.914,82 Eur, a z
vykonaného dokazovania vyplýva vyššia pravdepodobnosť pravdivosti jej tvrdení o existencii dohody o
ich poskytnutí so záväzkom na ich vrátenie, pričom tejto povinnosti napokon po obsahovej stránke z titulu
bezdôvodného obohatenia zodpovedajú aj všetky alternatívy skutkového stavu tvrdeného žalovaným,
súd jej návrhu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni poskytnutú sumu. Žalovaný
do ukončenia dokazovania neuviedol a nepreukázal žiaden dôvod (skutočnosť), ktorá by právne
odôvodňovala zadržiavanie vrátenia sumy vyplatenej mu žalobkyňou. Správnosť tejto úvahy napokon
potvrdzuje aj jeho vyjadrenie, že v súčasnosti túto platbu evidujú ako nevysporiadanú.

Záväznú obojstrannú dohodu (nie len jednostranne mienenú alebo deklarovanú vôľu) o konkrétnom
dostatočne špecifikovanom čase vrátenia tohto plnenia (z akéhokoľvek dôvodu) žiaden z účastníkov
netvrdil, a preto mal súd za to že čas plnenia z titulu vrátenia pôžičky (rovnako by to bolo aj pri plnení
z titulu bezdôvodného obohatenia) medzi účastníkmi nebol dohodnutý a nevyplýva ani z právneho
predpisu, a preto bol žalovaný podľa § 563 OZ povinný žalobkyni túto sumu vrátiť prvého dňa po tom,
čo ho o plnenie požiadala. Dohoda o čase vrátenia peňažných prostriedkov a ani dátum doručenia
výzvy žalobkyne na ich vrátenie v konaní preukázané neboli, preto súd dospel k záveru, že žalovaný
bol povinný vrátiť žalobkyni túto sumu v zmysle ust. § 563 OZ v spojení s ust. § 41 ods. 3 O.s.p.
prvého dňa po doručení žaloby (doručenej mu spolu s platobným rozkazom) 22.5.2012, kedy ho na
to žalobkyňa prostredníctvom súdu preukázateľne vyzvala, a od tohto dňa je v omeškaní so splnením
svojho peňažného dlhu. Preto súd uložil žalovanému povinnosť na jej zaplatenie spolu s úrokmi z
omeškania od 23.5.2014 vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššími ako bola základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k tomuto dňu, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že
žalobkyni, ktorá bola v konaní o svojom návrhu neúspešná len v pomerne nepatrnej časti (menej ako
10%), priznal plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva pozostávajúcich zo
zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 900,- Eur a z trov právneho zastúpenia na odmene
za zastupovanie za 5 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom, písomné podanie na súd zo dňa 11.4.2014, účasť na pojednávaní 9.6.2015, 22.9.2015 a
15.4.2016) uplatnenej vo výške po 303,74 Eur po prirátaní režijného paušálu k týmto úkonom 2 x 8,04
Eur za úkony v roku 2014, 2 x 8,39 Eur za úkony v roku 2015 a 1 x 8,58 Eur za úkon v roku 2016, a za
stratu času počas cesty na pojednávanie a späť podľa § 17 vyhl. č. 655/2004 Z.z. z Lučenca do Prešova
134,- Eur za 2 x 5 polhodín po 13,40 Eur v roku 2015 a z Popradu do Prešova 72,12 Eur v roku 2015
za 6 polhodín vyúčtovaných po 12,02 Eur a 48,08 Eur v roku 2016 za 4 polhodiny vyúčtované po 12,02
Eur, spolu na trovách právneho zastúpenia 1.814,34 Eur. Súd žalobkyni nepriznal náhradu za úkon
právnej služby jej právneho zástupcu - predžalobná výzva 20.2.2014, príprava a prevzatie právneho
zastupovania ďalšieho (nového) právneho zástupcu 28.8.2015, vypracovanie právneho rozboru vo
veci 21.9.2015 a písomné podanie žalobcu na súd vo veci samej 22.10.2015, ktoré súd nepovažoval
za potrebné na účelné uplatňovanie práva. Predžalobná výzva nebola potrebným predpokladom na
úspech vo veci, a rovnako tak aj zmenu právneho zástupcu žalobkyne (nevyvolanú druhou stranou) a
s tým spojené náklady nemožno považovať za potrebné na účelné uplatňovanie práva proti druhému
účastníkovi a idú na ťarchu toho účastníka, ktorý ich urobil. Rovnako tak písomné podanie žalobcu
z 22.10.2015 obsahujúce iba návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré nebolo odôvodnené žiadnou
zvláštnou procesnou situáciou a žalobkyňa mohla a mala urobiť na predchádzajúcom pojednávaní
nemožno považovať za ďalší samostatný úkon potrebný na účelné uplatňovanie práva, ale len ako
doplnenie svojich predchádzajúcich tvrdení. Celkom má teda žalobkyňa nárok na náhradu trov konania
vo výške 900,- Eur za súdny poplatok za návrh a 1.814,34 Eur za trovy právneho zastúpenia (§ 151
ods. 8 O.s.p.).

Keďže účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania zastupoval advokát, podľa § 149 ods.
1 O.s.p. je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.