Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 23, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Sa/57/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202444
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016202444.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBratislavevprávnejvecižalobcu:PPCPower,a.s.sosídlomMagnetová83104Bratislava,
IČO: 36 822 621, zast. Škubla & Partneri s.r.o. so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská
Bystrica v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p.,
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave p o s t u p u j e vec vedenú pod sp. zn. 4Sa 57/2016 Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sžnz/6/2015 - 79 zo dňa 17. 10. 2016,
právoplatným dňa 02. 11. 2016, bola Krajskému súdu v Bratislave dňa 08. 11. 2016, postúpená právna
vec vedená na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sžnz/6/2015, na základe ktorej sa

žalobca žalobou zo dňa 09.10.2015, doručenou na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 09.10.2015,
domáha ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postúpil vyššie uvedenú vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie a rozhodnutie z dôvodu, že nie je v danej veci vecne príslušný, a to vzhľadom na účinnosť
zákonač.162/2015Z.z.Správnehosúdnehoporiadku(ďalejlen„S.s.p.“)od01.07.2016-ustanovenie§

10S.s.p.a ustanovenie§11S.s.p.vnadväznostinaustanovenie§491ods.2S.s.p.druháveta,podľa
ktorého, ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická
alebo právnická osoba. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodovanie o vecnej
príslušnosti v danej veci podľa ustanovení S. s. p. nie je v neprospech žalobcu, lebo žalobca bude mať v
ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu Krajského súdu kasačnú sťažnosť podľa ustanovenia

§ 438 a nasl. S. s. p., o ktorej rozhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky, a teda konanie o žalobe proti
inému zásahu orgánu verejnej správy bude dvojinštančné, namiesto pôvodne jednoinštančného.

3. V danom prípade sa jednalo o vec, ktorá napadla Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako vecne
príslušnémunakonanie do30.06.2016,tedaza účinnostizákonaObčianskehosúdnehoporiadku(ďalej
len „O. s. p.“), o ktorej nebolo rozhodnuté ku dňu 01.07.2016.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom č. II. ÚS 202/2017-37 zo dňa 25. júla 2017 rozhodol
v analogickej veci a vyslovil, že príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu
zákonného sudcu. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 O. s. p., platného a účinného v čase podania
žaloby Najvyššiemu súdu SR, sa konanie uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne príslušný;
príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až do jeho skončenia.

Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori, spočívajúcu v trvaní súdnej príslušnosti raz
určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny okolností, ktoré sú inak pre určeniepríslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje zákon. Na príslušnosť správneho súdu ako na
procesnú podmienku konania sa aj v súlade s novou právnou úpravou, obsiahnutou v § 9 ods. 1 S.
s. p. vzťahuje zásada perpetuatio fori, podľa ktorej sa skutkové okolnosti významné pre príslušnosť

správneho súdu zisťujú z návrhu na začatie konania (resp. žaloby) k momentu začatia konania, teda k
momentu doručenia návrhu (resp. žaloby) súdu, pričom takto určená príslušnosť trvá podľa § 31 S. s.
p. až do skončenia konania. K nevyhnutnému predpokladu na vydanie meritórneho rozhodnutia patrí
nepochybne príslušnosť súdu, ktorej zloženie a trvanie sa tak za „starej“, ako aj „novej“ právnej úpravy
riadi všeobecne akceptovanou zásadou perpetuatio fori obsiahnutou v úvodných častiach procesných

kódexov regulujúcich príslušnosť súdov (§ 9 ods. 1 S. s. p., obdobne § 11 ods. 1 O. s. p.).

5. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom č. II. ÚS 283/2017-31 zo dňa 06. októbra 2017 rozhodol
v analogickej veci a ktorý vyslovil, že napadnutým uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa, zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na zákonného

sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu). Ústavný súd Slovenskej republiky
poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu v rozhodnutí a to, že „vzal do úvahy aj ustanovenie § 491 ods.
2druhejvetySSP,podľaktorého,aksatentozákonpoužijenakonaniazačatépredodňomnadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu,
ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodovanie o vecnej

príslušnosti v danej veci podľa ustanovení SSP nie je v neprospech navrhovateľa, keďže tento bude
mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť podľa § 438 a
nasl. SSP, o ktorej rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky, čím sa možnosť vyžadovanej ochrany
práv alebo chránených záujmov (§ 2 SSP) poskytovanej v pôvodne jedinom stupni preskúmavacieho
konania rozšíri o ďalší stupeň prípadným využitím opravného prostriedku.“

6. Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej uviedol, že „Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý
nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu. V zmysle § 11 ods. 1 OSP platného a účinného v čase
podania žaloby najvyššiemu súdu (26. mája 2014) sa konanie uskutočňuje na súde, ktorý je vecne
a miestne príslušný; príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá
až do jeho skončenia. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní

súdnej príslušnosti raz určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny okolností,
ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje zákon (porovnaj
tiež R 3/1980). Na príslušnosť správneho súdu ako na procesnú podmienku konania sa aj v súlade
s novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 1 SSP vzťahuje zásada perpetuatio fori, podľa
ktorej sa skutkové okolnosti významné pre príslušnosť správneho súdu zisťujú z návrhu na začatie

konania (resp. žaloby) k momentu začatia konania, teda k momentu doručenia návrhu (resp. žaloby)
súdu, pričom takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania (§ 31 SSP). K nevyhnutnému
predpokladu na vydanie meritórneho rozhodnutia patrí nepochybne príslušnosť súdu, ktorej založenie
a trvanie sa tak podľa „starej“, ako aj „novej“ právnej úpravy riadi všeobecne akceptovanou zásadou
perpetuatio fori obsiahnutou v úvodných častiach procesných kódexov regulujúcich príslušnosť súdov

(§ 9 ods. 1 SSP, obdobne § 11 ods. 1 OSP). Stret „novej“ a „starej“ právnej úpravy rieši tzv.
intertemporálne ustanovenie, ktoré v § 491 ods. 1 SSP ustanovuje ako generálne pravidlo okamžitú
použiteľnosť a aplikáciu ustanovení Správneho súdneho poriadku aj na konania začaté za platnosti
a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. V nadväzujúcom ustanovení § 491 ods. 2 prvej vety
SSP sa režim vzájomného spolupôsobenia skoršieho práva a neskoršieho práva upravuje výslovným

zakotvením zachovania právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti Správneho súdneho poriadku, pričom sa dotýka tak úkonov samotného súdu, ako aj úkonov
účastníkov konania. Aj napriek absencii výslovného zakotvenia zásady perpetuatio fori v prechodných
ustanoveniach Správneho súdneho poriadku (na rozdiel od § 470 ods. 4 Civilného sporového poriadku)
bude jej uplatnenie v konaniach začatých predo dňom nadobudnutia účinnosti Správneho súdneho

poriadku. K právnym účinkom, ktoré má na mysli citované ustanovenie Správneho súdneho poriadku,
patria tak právne účinky spojené s podaním žaloby, a to v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľa
podanie žaloby najvyššiemu súdu, a síce začatie konania vo veci ochrany pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP a založenie a trvanie vecnej príslušnosti najvyššieho súdu
v tejto veci (§ 11 ods. 1 OSP), ako aj posúdenie vlastnej príslušnosti v rámci skúmania podmienok

konania zo strany samotného najvyššieho súdu po podaní žaloby. Ústavný súd už viackrát zdôraznil,
že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a
to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a
účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovaťlen prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na
overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné
interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický

výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012,
I. ÚS 351/2010, m. m.I. ÚS 306/2010). V prípade kódexov, ktorými nepochybne Občiansky súdny
poriadok, ako aj Správny súdny poriadok sú, nemožno opomenúť metódu systematického výkladu,
ktorého podstatou je poznanie, skúmanie a objasnenie právnej normy v súlade s inými právnymi

normami a v súvislostiach s celým systémom práva (Bröstl, A., Dobrovičová, G., Kanárik, I. Teória práva.
Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2007. s. 138 - 139). Záver, ku ktorému najvyšší
súd izolovanou aplikáciou a výkladom § 491 ods. 1 v spojení s § 10 a § 11 SSP a s prihliadnutím
na § 491 ods. 2 druhú vetu SSP dospel (možnosť „zmeny vecnej príslušnosti súdu“ v konaniach
o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy začatých počas platnosti a účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku), požiadavku systematického výkladu Správneho súdneho poriadku

nerešpektuje. Najvyšší súd sa predovšetkým nezaoberal výkladom a aplikáciou ustanovenia, ktoré
ustanovuje zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných predo dňom nadobudnutia účinnosti novej
právnej úpravy, a neprihliadol na všeobecne akceptovanú zásadu trvania príslušnosti súdu obsiahnutej
v úvodných častiach oboch procesných kódexov, čo spôsobuje arbitrárnosť napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver
ústavného súdu o arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemôže spochybniť ani
argumentácia najvyššieho súdu o neúnosnosti či nevhodnosti „starej právnej úpravy“ vecnej príslušnosti
najvyššieho súdu rozhodujúceho v základnom konaní ako súd prvej a jedinej inštancie [§ 250v OSP
v spojení s § 246 ods. 2 písm. b) OSP], ani o prípadnom zlepšení postavenia účastníka konania, na

prospech ktorého je uplatnenie „novej právnej úpravy“, ktorá zavádza dvojinštančnosť v konaní, a tým
aj možnosť podania kasačnej sťažnosti. Napokon argumenty o neúnosnosti či nevhodnosti právnej
úpravy vyúsťujúce do pochybností o jej súlade s ústavou, by mohli byť predmetom preskúmavania
v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, v rámci ktorého vykonáva za
splnenia príslušných podmienok svoju právomoc ústavný súd, ale nie súd všeobecný. V okolnostiach

prerokúvanej veci tak neúnosnosť „starej právnej úpravy“ ani argument o zlepšení postavenia účastníka
konania nemôžu predstavovať nosnú časť argumentácie, ktorou vo veci konajúci všeobecný súd
odôvodňuje nerešpektovanie všeobecne uznanej zásady perpetuatio fori. V okolnostiach prerokúvanej
veci bolo nevyhnutné, aby výklad a aplikácia práva zo strany najvyššieho súdu boli v súlade so
základným účelom základného práva na zákonného sudcu, ktorým je zabrániť tomu, aby súd, ktorý

má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť
za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový (k účelu základného práva na zákonného sudcu pozri
napr. IV. ÚS 479/2013). Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pri ktorom absentuje
systematický výklad ustanovení Správneho súdneho poriadku a ktorý obchádza všeobecne uznanú
zásadu perpetuatio fori, je podľa názoru ústavného súdu za hranicou ústavnej udržateľnosti, keďže

výkladaaplikáciapríslušnýchustanoveníSprávnehosúdnehoporiadkunajvyššímsúdomvnapadnutom
konaní popiera zároveň základný účel základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy. Pri uplatňovaní základného práva na zákonného sudcu správnymi súdmi totiž neprichádza do
úvahy jeho zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho
arbitrárne (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. Na základe uvedených skutočností ústavný súd

konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku
tohto nálezu).“

7. Podľa § 11 ods. 1 O. s. p , sa konanie uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný.
Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až do jeho skončenia.

8. Podľa § 9 ods. 1 S. s. p., konanie sa uskutočňuje na tom správnom súde, ktorý je vecne, miestne
a kauzálne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností existujúcich v čase začatia konania a trvá

až do jeho skončenia.

9. Podľa § 18 ods. 2 prvá veta S. s. p., ak správny súd zistí, že nie je vecne, miestne alebo kauzálne
príslušný, postúpi vec uznesením príslušnému správnemu súdu.10. Podľa § 31 S. s. p., konanie sa začína doručením návrhu súdu (ods. 1). Ak sa návrh
týka vecí uvedených v § 6 ods. 2 písm. a) až j) , nazýva sa žalobou. Ustanovenia tohto zákona týkajúce sa žaloby sa
primerane použijú aj na návrh na začatie konania podľa § 6 ods. 2 písm. k) (ods. 2). Žaloba okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 musí obsahovať aj
náležitosti ustanovené osobitne pre určitý druh konania uvedený v § 6 ods. 2 (ods. 3). Správny súd doručí žalobu ostatným účastníkom
konania a osobám zúčastneným na konaní do vlastných rúk (ods. 4). Začatie konania bráni tomu, aby
o tej istej veci toho istého žalobcu prebiehalo na správnom súde iné konanie (ods. 5).

11. Krajský súd v Bratislave zistil zo spisového materiálu, že žaloba bola podaná na Najvyšší súd
Slovenskej republiky za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a z ktorých dôvodov účinkom jej

podania bolo aj určenie vecne príslušného súdu na konanie podľa ustanovenia § 11 ods.1 O. s. p.

12. Žalobca podaním zo dňa 23.04.2018 doručeným na Krajský súd v Bratislave dňa 24.04.2018 (č. l.
88 - 90 s. sp.), žiadal, aby bola vec vrátená na Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 202/2017 a ktorý poukázal na to, že v danej veci je

vecne príslušný na konanie Najvyšší súd Slovenskej republiky a to s poukázaním na ustanovenie § 11
ods.1 O. s. p. platného a účinného v čase podania žaloby a zásadu perpetuatio fori.

13. V zákonnom ustanovení § 11 ods. 1 O. s. p je zakotvená zásada, podľa ktorej sa má konanie
uskutočňovaťnatomsúde,ktorýjevecneomiestnepríslušný.Znamenáto,žezákontrvánadodržiavaní

kritérií stanovených v zákone pre založenie vecnej príslušnosti. Rozhodnutie, na ktorý súd podať žalobu,
teda neponecháva na voľnú úvahu účastníka. Pre založenie vecnej a miestnej príslušnosti súdu sú
však rozhodujúce iba okolnosti, ktoré existujú v čase začatia konania, t.j. v deň doručenia žaloby na
súd alebo v deň, keď bolo vydané uznesenie o začatí konaniu bez návrhu (§ 82ods. 1). Ak sa konanie
začalo na vecne a miestne príslušnom súde, bude sa konanie viesť na tom súde, teda bude trvať jeho

príslušnosť až do skončenia konania (zásada trvania príslušnosti alebo perpetuatio fori). To platí aj vtedy,
ak neskôr počas konania dôjde k zmene okolností rozhodujúcich pre určenie príslušnosti (napr. zmena
bydliska žalovaného, zmena žaloby, pristúpenie ďalšieho žalovaného do konania, zmena alebo zámena
účastníkov). Takáto zmena okolností totiž nemá žiadny vplyv na už raz založenú vecnú ani miestnu
príslušnosť, a preto súd nemôže z tohto dôvodu vysloviť svoju vecnú alebo miestnu nepríslušnosť podľa

§ 104a, resp. § 105. Inštitút vecnej alebo miestnej nepríslušnosti možno totiž aplikovať iba v prípade, ak
súd, na ktorý bola podaná žaloba, nebol v deň jej doručenia vecne alebo miestne príslušný. (Števček.
M., Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok, Komentár -I. diel, 2. Vydanie, C. H. Beck, 2012).

14. Krajský súd v Bratislave s ohľadom na dodržanie vyššie uvedenej a popísanej zásady perpetuatio

fori, ktorá bola zakotvená nielen v Občianskom súdnom poriadku, ale má svoje vyjadrenie aj v Správnom
súdnom poriadku, v ustanovení § 9 ods. 1 - vete druhej, z ktorého vyplýva, že príslušnosť (či už miestna,
vecná alebo kauzálna) sa skúma a určuje podľa okolností existujúcich v čase začatia konania a trvá až
do jeho skončenia, konštatuje, že v prejednávanej veci sa konanie začalo na vecne príslušnom súde t. j.
na Najvyššom súde Slovenskej republiky, a preto podľa jeho názoru, jeho vecná príslušnosť stále trvá.

15. Krajský súd v Bratislave vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

16. Po právoplatnosti tohto uznesenia bude kompletný spis postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu kasačná sťažnosť n i e j e prípustná (§ 439 ods. 2 písm. d) ).