Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, August 28, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/33/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117204229
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117204229.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Viery Zoľákovej, v spore žalobkyne K.. N. Y. Q., T.., W..
XX.XX.XXXX, F. Y. L. X, XXX XX T., právne zastúpená advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom ul. Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia 289,42,- Eur a o určenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobkyne a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov, č.k. 25Csp/53/2017-41 zo dňa 05. októbra 2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.

II. Mení rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo
výške 289,42 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 289,42 Eur od 10.3.2017 do
zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. u r č u j e, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. 8251137 zo dňa 14.12.2007, uvedená

vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 13) o tej časti, ktorej zodpovedajú dve tretiny
zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s
tým spojenou, j e n e p r i j a t e ľ n á,

II. žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia z a m i e t a,

III. náhradu trov konania stranám konania n e p r i z n á v a.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2, § 451
ods. 1, 2, § 457 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy,
§ 1 ods. 1, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii účinného v čase uzatvorenia zmluvy, § 298 ods. 1, 2, § 251, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa svoju žalobou podanou na súde dňa 20.02.2017
žiadala aby súd vydal rozsudok, ktorým by určil, že žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné
obohatenie vo výške 289,42,- Eur. Taktiež žiadala určiť, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č.8251137 zo dňa 14.12.2007, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 13) o
tej časti, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahrňujúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná. Zároveň žiadala priznať

náhradu trov konania. V predmetnom konaní súd zistil, že účastníci uzatvorili dňa 14.12.2007 Zmluvu
o úvere č. 8251137, v rámci ktorej mala žalobkyňa postavenie spotrebiteľa a žalovaný postavenie
dodávateľa. Išlo o spotrebiteľský úver, keďže bolo preukázané, že žalobkyňa brala úver na súkromné
účely, nie na podnikateľské účely. Čo sa týka poplatku, je potrebné uviesť, že z dvoch tretín je tento
poplatok neúmerne vysoký, a to vo vzťahu k nákladom na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere

a na tzv. všetku administratívnu činnosť. Ide o vágne ustanovenie, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké
činnosti ide, pričom dve tretiny z poplatku predstavujú sumu 192,96,- Eur, čo predstavuje 58 %-ný
poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy (banky požadujú poplatok za spracovanie úveru vo
výške 1% až 2%). Poplatok je neúmerne vysoký a ako taký je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka). To je dôvod na určenie neplatnosti tejto časti dojednaného poplatku. Uviedol,
že v konaní absentuje dôkaz, že žalobkyňa ako spotrebiteľka bola s jeho podstatou oboznámená, keďže

bol súčasťou spomínaných formulárových Všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalovaného.
Poplatok nie je ani náležite špecifikovaný a viaže sa (jeho časť v rozsahu dvoch tretín) na bližšie neurčité
náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Naviac
je potrebné konštatovať, že nejde o cenu za poskytnutie úveru, pretože túto by mal odrážať úrok za úver.
Podstatou tohto poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov,

ktoré nie sú preukázané a so zreteľom na výšku poskytnutého úveru ide o poplatok neúmerne vysoký.
Dojednanie poplatku súvisiaceho s poskytovaním úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienku a za tento
poplatok sa spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, čo je preukázané aj v tejto veci, a to práve
so zreteľom na neurčitosť a nešpecifikovanosť predmetných dvoch tretín poplatku.
3. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného súd prioritne skúmal, či táto

námietka je dôvodná a či nárok žalobkyne nie je premlčaný. Čo sa týka subjektívnej premlčacej lehoty,
súd má za nepochybné, že uplynula. Aj keď subjektívna premlčacia lehota podľa zákona plynie od doby,
kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení povinného subjektu a jeho výške, túto
vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy žalobkyňa získala vedomosť o skutkových okolnostiach, z
ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie. Nie sú teda vôbec relevantné jej právne znalosti (platí

zásada neznalosť zákona neospravedlňuje), teda nie je podstatné, či vedela o príslušnej právnej úprave
alebo judikatúre súdov, a teda či bola subjektívne schopná posúdiť uvedené skutkové okolnosti. Tento
právny názor vyplýva priamo z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 67/2011. Vychádzajúc z
tohto právneho názoru sa potom žalobkyňa o skutkových okolnostiach dozvedela najneskôr zaplatením
poslednej splátky, a to 30.10.2008. Od tejto doby jej začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, ktorá

uplynula dňa 30.10.2010. Je irelevantné, kedy si žalobkyňa začala zisťovať bližšie informácie ohľadom
spotrebiteľského práva a kedy mala danú skutkovú situáciu právne posúdenú. To, kedy žalobkyňa tvrdí,
že si vec nechala právne posúdiť, tak relevantné byť nemôže, pretože žalovaný v takomto prípade nemá
žiadnu obranu a začiatok plynutia premlčacej lehoty by závisel iba od tvrdenia žalobkyne. Bolo by teda
nepreukázateľné, či sa žalobkyňa o právnom posúdení nedozvedela skôr a zároveň by nebolo zrejmé,

prečo si žalobkyňa nenechala vykonať právne posúdenie už oveľa skôr. Podľa súdu je preto irelevantné
aj potvrdenie od občianskeho združenia, ktoré žalobkyňa v tomto konaní predložila. Súd teda zamietol
žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu premlčania. Keďže každá zo strán konania
bola v konaní úspešná čiastočne, súd náhradu trov konania nepriznal ani jednej zo strán konania
4. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, a to proti II. výroku rozsudku.

Podané odvolanie odôvodnila nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením
veci. Podľa jej názoru, súd prvej inštancie posúdil začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby
nesprávne, nezaoberal sa už posúdením objektívnej premlčacej doby, čo však môže byť pri správnom
posúdení začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby aktuálne, preto si dovolila poukázať v odvolacích
námietkach aj na súvislosti posudzovania subjektívnej aj objektívnej doby v ich jednote a protiklade.

Naviac, súd prvej inštancie posúva nesprávny výklad začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby do
akejsi roviny objektivizácie začatia jej plynutia. Uviedla, že nevedela, že platby, ktoré od nej žalovaný
prijal nad výšku istiny, od nej prijíma protizákonne. Žila v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade
so zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva, pričom ona verila tomu,
že pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou odbornou starostlivosťou, bezo zbytku podľa zákona.

Až od Združenia na ochranu spotrebiteľov sa dozvedela, že žalovaný odo nej prijal platby v rozpore so
zákonom a že jej predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom
vytvárala dojem, že na platby, na ktoré podľa zákona právo nemal, právo má. Až získaním vedomosti
o týchto skutočnostiach, prichádzalo u nej do úvahy podanie žaloby, a až od tohto momentu mohlazačať plynúť subjektívna premlčacia doba. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby je
charakteristické, že ich plynutie je komplementárne. Nestačí možnosť, či pravdepodobnosť získania
tejto vedomosti, oprávnený musí uvedenými vedomosťami reálne disponovať. Vedieť komu zaplatila,

kedy a koľko neznamená, že vie, že platila nedôvodne, že sa veriteľ na jej úkor bezdôvodne obohatil.
Zákon na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby nevyžaduje, aby získala len vedomosť o kvantite
týchto skutočností, že sa stali, ale aj o ich kvalite, že došlo k porušeniu jej práv a k bezdôvodnému
obohateniu a že môže podať žalobu. Čo sa týka objektívnej desaťročnej premlčacej doby, tak podľa jej
názoru, konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane poskytuje spotrebiteľské úvery, sa nedá hodnotiť

inak, ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohacovaniu sa tým, že nedáva svoje zmluvy do
súladu so spotrebiteľským právom. Navrhla rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný, a to proti výroku I. rozsudku. Odvolanie
právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“). Namietal, že v odôvodnení rozhodnutia súd musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť,

ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Zároveň mal dbať na to, aby odôvodnenie
rozhodnutia bolo presvedčivé. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia však tieto zákonom stanovené
podmienky nespĺňa. Ďalej bol toho názoru, že žalobca na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky
nemá naliehavý právny záujem. Poukázal na to, že nie je splnený zákonný predpoklad určujúcej žaloby

nakoľko predmetná zmluva je uhradená, na základe čoho nemôže byť žalobcovho právo v budúcnosti
neisté alebo ohrozené, čo je základný predpoklad naliehavého právneho záujmu. Namietal, že žaloba,
ktorou sa žalobca domáha určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je formulovaná ako žaloba
na určenie, či tu právo je alebo nie je, ale je formulovaná ako žaloba na určenie právnej skutočnosti
(neprijateľnosti), ktorej príslušnosť je založená osobitným predpisom. Takéto určenie právnej skutočnosti

ako to vyplýva z ustanovenia § 137 písm. d) C.s.p. je možné len vtedy, ak to vyplýva z osobitného
právneho predpisu, pričom určenie neprijateľnosti nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu. Takýto
právny predpis nemožno považovať ani zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v žiadnom
zo svojich ustanovení, a to ani v § 3 ods. 5 citovaného zákona nepripúšťa žalobu o určenie právnej
skutočnosti. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zrušil vec na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žalovaný žiada úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov
odvolacieho konania.
6. K podanému odvolaniu žalobkyne sa žalovaný vyjadril tak, že je toho názoru, že zo zmluvy o
úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil
na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne

vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol
(nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný
z poctivých zdrojov. Uviedol, že má za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo a akýkoľvek
nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej objektívnej premlčacej lehote. Žalovaný poukazuje na to,
že požadovaný nárok žalobcu sa stal premlčaný v objektívnej i v subjektívnej premlčacej lehote

v celom rozsahu dňa 30.10.2011. Navrhovateľ svoj návrh na súde uplatnil až dňa 20.02.2017, a
teda ak by došlo k dobrovoľnému zaplateniu zo strany žalovaného, zo strany žalobcu by išlo o
bezdôvodné obohatenie, nakoľko by sa obohatil o peniaze bez právneho dôvodu. Žalobca nijako
skutkovo nepreukázal možnosť uplatnenia 10-ročnej premlčacej lehoty. Účelom právnej úpravy inštitútu
premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie

premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Žalovaný na
tomto mieste popiera tvrdenie Žalobcu, že nebol dostatočne informovaný pri uzatváraní spornej zmluvy.
Žalobca je dlhodobo klientom žalovaného a od r. 2006 si vzal dokopy 5 úverov a preto mal možnosť
si naštudovať ustanovenia zmlúv a všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Právny poriadok
Slovenskej republiky v oblasti ochrany spotrebiteľa implementoval v mnohých smeroch úpravu tejto

problematiky obsiahnutú v právnych predpisoch EU. Žalovaný považuje žalobcu za priemerného klienta,
ktorý má byť v primeranej miere obozretný a opatrný. Žalovaný ďalej popiera tvrdenie, že mal v úmysle
sa bezdôvodne obohatiť. Práve naopak sám žalobca má v úmysle vyhnúť sa plneniu nakoľko dňa
27.02.2009 uzatvoril so žalovaným ďalšiu zmluvu o úvere na základe ktorej mu bol poskytnutý úver
vo výške 3.500,- EUR a uhradil doposiaľ sumu 226,- EUR a dlhodobo ignoruje akékoľvek výzvy a

upomienky.Vzhľadomnavyššieuvedenétrvánatom,žežalobcanemánároknavydaniebezdôvodného
obohatenia.
7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa tak, že naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať,akvyplývazosobitnéhopredpisu.Jejnaliehavýprávnyzáujemnaurčovacejžalobejedanýspotrebiteľským právom. V súvislosti s poplatkom používaným žalovaným, ktorý súd určil za neprijateľnú
podmienku poukázala na to, že žalovaný neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa
§ 53 ods. 1 OZ neprijateľný. Naviac je neurčitý predmet administratívneho poplatku. Zo zmluvy nie

je možné zistiť, o aké administratívne plnenie sa jedná. Neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s
údajnou administratívou má dopad na platnosť administratívneho poplatku. Čo sa týka predmetného
poplatku poukázala na rozsudok OS Prešov sp. zn. 11C/42/2012 z 13.9.2013, ktorý rozhodol o tom, že
zmluvná podmienka v úverovej zmluve o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou predstavuje

neprijateľnú zmluvnú podmienku. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom KS Prešov sp. zn. 5Co
219/2013-91 zo dňa 21.8.2014. Z uvedených dôvodov navrhla napadnutý I. výrok rozsudku ako vecne
správny potvrdiť a priznať jej náhradu odvolacích trov, spolu 96,07,- Eur.
8. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadril tak, že má za to, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým
relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojho odvolania zo dňa 18.12.2017 na ktorom aj naďalej
trvá v celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. zrušil

a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiada úhradu trov konania, ktoré mu
vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
9. Žalobkyňa sa k podaným vyjadreniam žalovaného nevyjadrila.
10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné a odvolanie žalobkyne je dôvodné.
11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzatvorili dňa 14.12.2007
Zmluvu o úvere č. 8251137 (ďalej len „Zmluva o úvere“), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo

výške 10.000,- Sk, ktoré sa žalobkyňa ako dlžník zaviazala zaplatiť o sumu zvýšenú o príslušný poplatok
vo výške 8.720,- Sk, t.j. celkovo sa zaviazala zaplatiť čiastku 18.720,- Sk v 12 mesačných splátkach
po 1.560,- Sk počnúc dňom 15.01.2008. Súčasťou Zmluvy o úvere boli aj Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, kde v bode 13 bol hovoril o administratívnom poplatku za poskytnutie úveru.Ďalej sa
v spise nachádzal splátkový kalendár (č.l.7), výpis z účtu z klientskej zóny žalobkyne u žalovaného (č.l.

8) a Prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 11.11.2006 (č.l. 18), z ktorého
vyplývalo, že žalobkyňa bola v mesiaci september 2016 informovaná o náležitostiach spotrebiteľských
zmlúv,oneprimeranýchodplatáchzaúvery,ktorésúvrozporesdobrýmimravmi,orozhodnutiachsúdov,
alebo aj s rozhodnutiami súdneho dvora, ktoré s týkajú spotrebiteľských zmlúv.
13. Podľa článku 6 bod 1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách z 05.04.1993 (ďalej len „Smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Členské štáty
príjmu potrebné opatrenia na to, aby zabezpečili, že spotrebiteľ nestratí ochranu, zabezpečenú touto

smernicou tým, že si vyberie právo nečlenského štátu ako právo uplatniteľné na zmluvu, ak táto má úzku
súvislosť s územím členských štátov.

14. Podľa článku 3 bod 1 Smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

15. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinného v čase
uzatvorenia zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“), Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských

zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámcipredmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

16. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, Spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné
podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky

sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané.

17. Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

18. Podľa ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

19. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

20. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

21.Odvolacísúdsanajprvzaoberalnámietkoužalovaného,ževpredmetnejveciideonesprávneprávne
posúdenie. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011,
sp. zn. 7Cdo 7/2010).
22. Z obsahu spisu, odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

23. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení §
52 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné

dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

24. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o úvere zo dňa 14.12.2007
uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Žalovaný má v predmete svojej
činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytol

žalobcovi za účelom podnikania, resp. výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti
žalobcu.Sprihliadnutímnamožnývýskytzastieraniaskutočnéhoúčeluuzatvoreniazmluvymávprípade
pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, ženespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti.

25. V Zmluve o úvere okrem údajov potrebných na identifikáciu žalobkyne (meno a priezvisko, bydlisko,
rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené nie sú. Kolónky umožňujúce identifikovať
žalobkyňu ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo živnostenského registra, iné oprávnenie ako
živnostenský list) vôbec vyplnené neboli. Z iných konaní je pritom známe, že žalovaný subjekty

podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na základe iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje
v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom a prideleným identifikačným číslom. Za takejto situácie
záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

26. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetný vzťah ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý správne
aplikovalustanoveniaZákonaospotrebiteľskýchúveroch.Vpredmetnejveciniejesporné,žeideovzťah

spotrebiteľský, pretože Zmluva o úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej
vystupuje žalovaný v postavení dodávateľa v rámci predmetu svojej obchodnej podnikateľskej činnosti a
žalobca v postavení spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na predmetnú Zmluvu je preto
potrebné aplikovať špeciálne ustanovenia o ochrane spotrebiteľov.

27. Odvolací súd pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza
Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené

vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27.
júna 2000,Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).
(napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z. z.). Za neprijateľnú považuje odvolací
súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného

plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.

28. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný
ibapozitívnymzásahom,vonkajšímvovzťahuksamotnýmúčastníkomzmluvy(rozsudokOcéanoGrupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).

29. Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu
podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku
6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a
na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať

odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).

30. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná preto, aby bola pre spotrebiteľa

zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editoriala Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

31. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,

ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).“

32. Krajský súd v Prešove vo veci 18Co/109/2011 konštatoval, že cit. ,,neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú
nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná
(napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitáalebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná.“ Odvolací
súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvnej podmienky
a na potvrdenie správnosti záveru, keďže nevidí dôvod na odklon od právneho záveru vyjadrenom v

rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove v obdobných právnych veciach samotného žalovaného (sp.
zn. 20Co/99/2014, 8 Co/227/2015).

33. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na
skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky

sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten, cit.: ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či
zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované nato,
aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“)

34. Zmluvné dojednanie nie je formulované tak, že ak spotrebiteľ skutočne chce odklad splátok, môže
si ho aktivovať (prípadne vykonať úkon, ktorý by bolo možné považovať za súhlas s jeho využívaním za

poplatok), ale je formulované tak, že službu napriek tomu, že ju spotrebiteľ ešte nepotrebuje a zjavne
ani nechce, zaplatí poplatok vo výške 215,75,- Eur, t.j. poplatok vo výške zodpovedajúcej cca 14,38%-
ám poskytnutého úveru (1.500,00,- Eur). Mesačná splátka je vo výške 80,37,- Eur. Za odklad splátky by
mal spotrebiteľ zaplatiť podľa dojednania vopred, t.j. už pri uzavretí zmluvy, uhradiť poplatok takmer vo
výške odloženej splátky. To, že uvedený poplatok bol spotrebiteľovi skutočne započítaný už na samom

začiatku svedčí aj výpis z účtu žalobcu, z ktorého jasne vyplýva, že žalovaný zaslal žalobcovi na účet
len sumu 1.284,25,- Eur, čo predstavuje rozdiel 215,75,- Eur oproti poskytnutej čiastke úveru vo výške
1.500,- Eur. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach je preto nepochybná.

35. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia §

54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, ako aj na nemeckú názorovú líniu týkajúcu sa výkladu zmluvných
dojednaní v spotrebiteľských zmluvách (s ktorou sa stotožňuje). Vrchný krajinský súd v Brandenburgu
(Brandenburgisches Oberlandesgericht) v rozhodnutí z 21.06.2006 č. k. 7 U 17/06 konštatoval,
že „Pri skúmaní neprijateľnej povahy zmluvných podmienok súd v súlade s rozhodovacou líniou

Spolkového súdneho dvora (BGH) potvrdil, že je potrebné vychádzať z najneprijateľnejšieho výkladu,
aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do úvahy.“ Pri aplikácii teórie
najnepriaznivejšieho výkladu súd dospel k záveru, že zmluvná formulácia poplatku za odkladu splátok
je spôsobilá poškodiť spotrebiteľa.

36. K individuálnemu dojednaniu odvolací súd konštatuje, že kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde
o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a
nebolo možné meniť ich obsah, čo je aj daný prípad (čl. 3 Smernice). Dohoda o poskytnutí služby je
vopred naformulovaná v zmluve. Súdna kontrola pôsobí aj za stavu, že zmluvný vzťah hlavný a vedľajší
bol vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvod vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto,

že je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať
konkrétnu zmluvnú podmienku. Inak by aj napríklad záložné zmluvy, ktoré sa nachádzajú na ,,sólo“
tlačivách boli vylúčené zo súdnej kontroly. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je
skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve
aj prípad dohody o poskytnutí služby, ktorá bola predložená spotrebiteľovi na podpis a mala vyvolať

dojem, že si ju vyžiadal spotrebiteľ.

37. Vo vzťahu k tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou odvolací súd uvádza, že poplatok
je v tejto časti neúmerne vysoký. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré

vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška poplatku 289,45,- Eur
(8.720,- Sk) z ktorého 2/3 predstavujú sumu 196,96,- Eur predstavuje 58 % zo sumy poskytnutého úveru,
a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými
mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka).

38. Administratívny poplatok predstavujúci náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere a na
tzv. všetku administratívnu činnosť je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje
od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané
a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (takzvaná teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšiev súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Pri poplatkoch zo spotrebiteľského
úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľa a v jeho záujme.

39. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná, ale aj
podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s ratio legis zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. Dojednanie o administratívnom poplatku je tiež vágnym ustanovením, ktoré vôbec
nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide.

40. V konaní absentuje dôkaz, že žalobca ako spotrebiteľ bol s jeho podstatou oboznámený, poplatok
nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčité náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie
bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za
hranicou rozumného úsudku, aby poplatok dosahujúci viac než polovicu sumy poskytnutého úveru
sledoval výdavky spojené s administratívnou činnosťou.

41. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa
a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia
možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

42. Odvolací súd naviac poukazuje na to, že neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky už bola
judikovaná rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C 42/2012 zo dňa 13.9.2013 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co 219/2013 zo dňa 21.8.2014, ako aj rozsudkom

OkresnéhosúduPrešov,sp.zn.17C212/2014zodňa15.12.2014vspojenísrozsudkomKrajskéhosúdu
v Prešove sp. zn. 15Co 118/2015 zo dňa 22.7.2015, v dôsledku čoho je žalovaný podľa ustanovenia§
53a odsek 1 Občianskeho zákonníka povinný zdržať sa používania takejto podmienky v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi.

K premlčaniu

43. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené teda že v predmetnom prípade ide o zmluvu,
ktorá má spotrebiteľský charakter, je potrebné uviesť, že teda aj na posúdenie premlčania práv zo
Zmluvy o úvere je potrebné aplikovať predovšetkým ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce

sa premlčania. Občiansky zákonník vo vyššie citovaných ustanoveniach upravuje tzv. objektívnu a
subjektívnu premlčaciu dobu.

44. Vo vzťahu k premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa premlčuje v objektívnej a subjektívnej premlčacej dobe. Z uvedeného teda vyplýva,

že Občiansky zákonník stanovuje dve premlčacie doby - objektívnu a subjektívnu, ktoré sú navzájom
nezávislé a môžu mať odlišný začiatok a koniec plynutia. Práva sa možno účinne domáhať pred súdom
len v prípade plynutia oboch, teda len v rámci plynutia objektívnej a subjektívnej doby. V prípade, ak sa
skončí plynutie niektorej z nich, dôjde k premlčaniu práva, a to aj napriek tomu, že druhá premlčacia
doba ešte neuplynula.

45. Subjektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je dvojročná
a začína plynúť odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa bezdôvodne obohatil. Žalobkyňa v podanej žalobe uviedla, že o skutočnosti, že Zmluva o úvere
je bezúročná a bez poplatkov sa dozvedela až od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS

v septembri 2016, kedy bola informovaná o tom, že predmetná zmluva nemá náležitosti predpísané
zákonom. Vzhľadom na to, že v predmetnom prípade bol žalovaný ten, kto tvrdil, že došlo k uplynutiu
subjektívnej premlčacej doby, bol aj stranou v konaní, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno preukázať,
kedy sa žalobca dozvedel o tejto skutočnosti, a teda, že došlo k uplynutiu premlčacej doby. Odvolací súd
podobne ako súd prvej inštancie mohol preto vychádzať len z tvrdení žalobkyne o tom, že o skutočnosti,

že predmetná zmluva je bezúročná a bez poplatkov sa dozvedela až v septembri 2016 od Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, čo vyplývalo aj z prehlásenia samotného združenia zo dňa
11.11.2016 (č.l. 18). Vzhľadom na uvedené ako správne už uviedol súd prvej inštancie, subjektívna
premlčacia doba začala plynúť od uvedeného dňa. Subjektívna premlčacia lehota by uplynula dňa vseptembri 2018. Žalobkyňa v uvedenej veci podala žalobu na súd prvej inštancie dňa 20.02.2017, z
čoho vyplýva, že žaloba bola podaná v rámci subjektívnej premlčacej doby.

46. Odvolací súd ďalej poukazuje na to zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda
čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok
slova ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby
ich nestanovil.

47. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,,dozvie“ sa, potiera rozdiel
medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade
rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu
na úroveň ich mysle. (OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný
menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť.“)

48. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Z nateraz
zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca s odstupom času po tom ako zaplatil sporné úroky sa
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy o úvere dozvedel až z porady s jeho právnym zástupcom,
ktorého navštívil.

49. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce
poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie zo zmluvy, ale
okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k
porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma

okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia.

50. Objektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka pričom uvedené
ustanovenie rozlišuje objektívnu premlčaciu dobu 3-ročnú a v prípade, ak ide o úmyselné bezdôvodné

obohatenie upravuje 10-ročnú premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému
obohateniu došlo.

51. Vo vzťahu k plynutiu objektívnej premlčacej doby, odvolací súd uvádza, že v danom prípade má za
to, že objektívna premlčacia doba je 10-ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považuje

súd za úmyselné. Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením
výšky úrokov z úveru a poplatkov priamo v zmluvách o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom
predpokladaná sankcia, t.j. že veriteľ (žalovaný) nebude môcť od dlžníka (žalobcu) žiadať úrok z úveru
a ani iné poplatky, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený
(dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel), ako už správne uviedol v odôvodnení rozhodnutia súd prvej

inštancie. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného
obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. V
zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12.
decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn.
2Co 9/2012). Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou

premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

52. Pre začiatok plynutia 3-ročnej, príp. 10-ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie
skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu vzniká

samotným prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (rozhodnutie NS ČR z
14.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006).

53. Vzhľadom na vyššie uvedené preto možno konštatovať, že žalobkyňa podala žalobu o vydanie

bezdôvodného obohatenia v rámci plynutia tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby.54. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancievovýrokuI.akovecnesprávnypotvrdzuje,avšakrozsudokvovýrokuII.napadnutéhorozsudku
bolo potrebné zmeniť.

55. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 odsek 1 C.s.p. v
spojenísstanovením§262odsek2C.s.p..Keďžežalovanývodvolacomkonanínebolúspešný,odvolací
súd priznal náhradu trov odvolacieho konania úspešnej žalobkyni v plnom rozsahu.

56. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).