Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 29, 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/129/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808215646
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3808215646.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, a.s., so sídlom
Bratislava, Mliekarenská 10, IČO: 35 792 752, práv. zast.: JUDr. Andrea Cviková, advokátka so sídlom
Bratislava, Kubániho 16, proti povinným: 1/ R. Q., 2/ I. Q., obaja bytom Y., V. Q. XXX/XX, o vymoženie
5 245,64 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza
zo dňa 4. februára 2011, č.k. 16Er/2631/2008-49, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Ex. por. v spojení s § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku
vydaného rozhodcom JUDr. Michalom Krnáčom dňa 20.01.2006 sp. zn. RK-006/06-MK, ktorým
boli povinní zaviazaní na plnenie zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 800001945, uzavretej medzi
účastníkmi dňa 06.06.2005 (ďalej len „zmluva o úvere), ktorej súčasťou boli aj Zmluvné dojednania
zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFIREAL spol. s.r.o. (ďalej len „Zmluvné dojednania“). Po
preskúmaní zmluvy o úvere dospel súd k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinní ako spoludlžníci pri uzatváraní
tejto zmluvy konali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by im
bol poskytnutý úver na výkon povolania, zamestnania a z toho dôvodu sa považujú za spotrebiteľov. Na
druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral zmluvu v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti, a preto sa považuje za dodávateľa. Zmluva má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle
ustanovenia § 2 písm. a) zákona č.258/2001 Z.z. Jedná sa tak o spotrebiteľskú zmluvu s prihliadnutím
na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári
a preto na vzťah medzi oprávneným a povinnými je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského
práva. Ďalej preskúmaním úverových podmienok, konkrétne bodu 17.1 Zmluvných dojednaní, zistil súd
v takomto dojednaní nekalú podmienku. V predmetnom dojednaní bol upravený alternatívny spôsob
riešenia sporov zo zmluvy o úvere, jednak cestou súdu alebo v rozhodcovskom konaní, pričom výber
spočíval na žalobcovi. Možnosť výberu je však podľa názoru súdu len zdanlivá. V prevažnej väčšine
sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade
žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu
riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Ďalej sa
súd zaoberal tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku
uzatvoriť. Dospel k záveru, že v danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko
ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo rozhodnutiu povinných vôbec
si finančné prostriedky touto cestou obstarať, t.j. pred uzavretím zmluvy o úvere. Faktickým subjektom,
ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vôľa strán o tom, že
spor medzi nimi predložia na prejednanie rozhodcovskému súdu, pochádza len od jednej, a to silnejšej

zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu, čo
zároveň naznačuje, že výber oprávneného ako veriteľa zrejme nebol náhodný, keďže do viacerých
zmlúv s inými dlžníkmi zahrnul totožné rozhodcovské doložky. V tejto súvislosti poukázal aj na
možné pochybnosti o nezaujatosti takto určeného rozhodcovského súdu. Súd uviedol, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok
z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941,
bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Pri výkone
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, súd prihliada ex offo na nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. V
tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra
2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Súd pri posudzovaní
platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku
ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra
2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje
spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom
zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď
nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie
predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu,
ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú
úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade považoval súd takto upravenú rozhodcovskú doložku
v celosti za neprijateľnú podmienku. Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho
exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 3 Obč. zák. v znení platnom ku dňu
uzavretiu zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a
povinnostiach značnú nerovnováhu. Výpočet neprijateľných podmienok je pritom doplňovaný samotnou
právnou úpravou, keď s účinnosťou od 1.l. 2008 je výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka
požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto
príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od
spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. V danom
prípade rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach v zmluve o úvere podľa názoru
prvostupňového súdu spĺňa všetky podmienky ako z pohľadu ust. §§ 53 a 54 Obč. zák. platného ku
dňu uzatvorenia zmluvy, tak aj z pohľadu smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení
spotrebiteľského práva), aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s
ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne
neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci
rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, nemožno
takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou, čo spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2
písm. d) Ex. por. vedená exekúcia

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie
súdom prvého stupňa. Uviedol, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné a nevyplývajú z neho žiadne
dôvody, prečo súd pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie žiaden dôvod na jeho nevydanie
nenašiel. Podrobne sa zaoberal rozsahom preskúmavacej právomoci exekučného súdu v zmysle §
45 ods. 1,2 z.č. 244/2002 Z.z. s tým, že exekučný súd môže preskúmavať materiálnu a formálnu
stránku vykonateľnosti exekučného titulu a posudzovať rozpor plnenie priznaného exekučným titulom
ako plnenia nožného, právom dovolaného a súladného s dobrými mravmi. Posúdenie hmotnoprávneho
základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané § 35, § 51 ods. 3 zákona
o rozhodcovskom konaní k § 159 ods. 3 O.s.p., kde podľa oprávneného z citovaných ustanovení vyplýva
prekážka res iudicata, ktorú § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní nepopiera. Súd sa
môže zaoberať len plnením priznaným rozhodcovským rozsudkom ako takým a len toto podrobovať
svojmu preskúmavaniu. Zásadným faktom pre exekučné konanie a toto odvolanie, ktorý však z uvedenej
právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd

mohol, hoci len obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu - žaloby o zrušenie rozhodcovské
konania podanej účastníkom konania, v rámci právom upraveného typu konania. Zmyslom exekučného
konania nie je opätovne preskúmavať rozhodnutie, ktoré sa má vykonať. Odkazy na judikatúru Súdneho
dvora EÚ predstavujú zo strany exekučného súdu účelovú a skresľujúcu selekciu nielen spomedzi
jeho rozhodnutí, ale najmä z odôvodnenia týchto rozhodnutí. Podľa oprávneného súdom používané
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú použiteľnosť, sú výkladom ku konkrétnej fáze
súdneho konania. Najvýraznejšie túto skutočnosť potvrdzuje odkaz na rozhodnutie vo veci C-40/08
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, pričom poukázal na bod 37, 40 a
47 rozhodnutia Asturcom. Ako jeden z dôvodov pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku
je § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. teda popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. Pri
podaní žaloby musí žalobca dodržať zákonnú lehotu a vymedziť niektorý z dôvodov podľa § 40 ods.
1 uvedeného zákona. Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie či zmeškanie lehoty
nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a
ani ustanovenia Exekučného poriadku ho na to neoprávňujú. Vo veci Mostaza Claro bolo pripustené, aby
opomenutie namietať nekalosť podmienky v základnom konaní mohlo byť napravené v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, nie však v konaní o výkon takého rozhodnutia. Vnútroštátny súd napráva
opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako to bolo vo veci, ktorá
viedla k vydaniu už citovaného rozsudku Mostaza Claro, ale nie aby úplne nahrádzal celkovú pasivitu
dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup povinných vo veci samej, ktorý sa nezúčastnili na
rozhodcovskom konaní, ani nepodali žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pre konanie o výkon
rozhodnutia však právne poriadky (nielen národné, ale ani komunitárne), nemajú žiadne ustanovenia
o práve súdu posudzovať otázky, ktoré mohli byť posúdené v predchádzajúcich štádiách konania.
Exekučný súd tak konal nielen bez zákonnej opory, ale v hrubom rozpore s právom EÚ, z ktorého v
obsahu odôvodnenia vyvodzuje svoju právomoc. Súd prvého stupňa podľa oprávneného nevystupuje
v pozícii prvostupňového súdu rozhodujúceho o platnosti zmluvy, rozhodujúceho o priznaní plnenia, či
konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku. Na tomto mieste preto vzniká otázka, z akej časti §
44 Ex. por. vyplýva právo exekučného súdu ex offo rozhodovať o otázkach, o ktorých pri postupe podľa
§ 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní môže konať len na návrh. Podľa obsahu odôvodnenia
uznesenia je zrejmé, že exekučný súd túto otázku nerieši. V uznesení chýba kvalifikované zhodnotenie
pasivity povinných, hoci tento fakt zdôrazňuje i Súdny dvor v rozhodnutí C-40/08 Asturcom. Tvrdenie,
že po podaní žaloby oprávneným rozhodcovi nemá spotrebiteľ inú možnosť, ako len postupovať
v rozhodcovskom konaní, je nedôvodné, pretože môže podať žalobu o neplatnosť rozhodcovskej
doložky. Dlžník - spotrebiteľ môže tiež kedykoľvek uplatniť žalobou svoje nároky vyplývajúce alebo
súvisiace so zmluvou. Môže sa domáhať určenia jej neplatnosti, resp. neplatnosti určitej časti, splnenia
povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy. Jeho procesnú pasivitu však nemožno hodnotiť ako zdanlivú možnosť
podať žalobu. Pri zovšeobecnení názoru súdu budú nekalé všetky dojednania, napr. i v bankových
zmluvách, s určením konkrétneho rozhodcovského súdu. Nie je potom celkom zrejmé, ako si súd
predstavuje dohodu strán rozhodcovskej zmluvy o voľbe rozhodcov odchylne od zákona. Poukázal
na postup rozhodcovského konania a zdôraznil, že obdobne ako pri podaní odporu proti platobnému
rozkazu, kedy dôjde zo zákona k jeho zrušeniu, i pri doručení žalobnej odpovede sa v rozhodcovskom
konaní pokračuje. Oprávnený podporne odkázal aj na rozsudok a postup Okresného súdu Žilina, č.k.
14C/166/2008-82 zo dňa 26.05.2009. Exekučný súd nie je oprávnený nahrádzať pasivitu povinnej
svojou aktivitou založenou na argumentácii o postupe ex offo, ktorý je porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR. Vyjadril i nesúhlas s pochybnosťami o zaujatosti rozhodcov. Pokiaľ súd chcel takéto pochybnosti
vysloviť, mal sa dôkladne oboznámiť s celým rozhodcovským konaním a vysloviť v uznesení konkrétne
preukázané skutočnosti a dôkazy odôvodňujúce takýto záver. Nakoľko takéto skutočnosti absentujú,
napadnuté uznesenie sa javí ako rozporné so zásadou rovnosti účastníkov v konaní, ako aj s čl. 46 ods.
1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a uplatnil si i trovy odvolacieho konania 234,90 eur.

Povinní 1/, 2/ sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je
vecne správne. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si
v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p a na zdôraznenie správnosti dodáva:

Odvolací súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného
titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej
povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď
sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm.
a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je
podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť
exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny
dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z
tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných
zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej
úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na
ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa
zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie
nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré
sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na
škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva,
uzavretá medzi účastníkmi dňa 06.06.2005 je štandardnou formulárovou zmluvou, resp. typizovanou
spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver
poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek
pochybností Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profireal Slovakia, spol.
s.r.o., ktoré povinní ovplyvniť nemohli, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
Na základe zmluvy o úvere oprávnený v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti poskytol
povinným (spoludlžníkom) ako spotrebiteľom úver v sume 4 182,43 eur, pričom reálne poskytnutá suma
bola len 2 091,21 eur, keďže oprávnený si z úveru stiahol zmluvnú odmenu2 091,21 eur. Povinní sa
zaviazali úver splatiť v 36 mesačných splátkach po 116,17 eur. Ďalej im oprávnený poskytol revolving
2 788,28 eur s reálne poskytnutou sumou 1 422,02 eur, keďže si stiahol zmluvnú odmenu 1 366,26
eur. Povinní sa zaviazali splácať revolving v mesačných splátkach po 116,17 eur. Taktiež nie sú dané
pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol úver v rámci svojej obchodnej činnosti a povinní túto finančnú
službu prijali ako spotrebitelia. Predmetná zmluva o úvere pritom predstavuje zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, ktoré posúdenie nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi
účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b/ cit. zák.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná
rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne
nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy
bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké
výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie
sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998
o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj

keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre
zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú
založené na všeobecných právnych zásadách. V rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne
veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám
zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ
v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na
riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa
musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci
exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú
doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak
práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

V postupe prvostupňového súdu, ktorý bol v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku, nezistil
odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR, a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinných.

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne
správne.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .