Uznesenie ,
Odmietajúce podanie, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 29, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/124/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244650
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1111244650.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvprávnejvecižalobcuMgr.W.W.,bývajúcehovZ.,D.X,zastúpeného
splnomocnenkyňou FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, v mene ktorej
koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša 1, o 33.996,82 eur s príslušenstvom, vedenej
OkresnýmsúdomBratislavaIpodsp.zn.12C/195/2011,odovolaniachžalobcuprotirozsudkuKrajského

súdu v Bratislave z 1. októbra 2015 sp. zn. 10Co/52/2015 a uzneseniam rovnakého krajského súdu z 1.
októbra 2015 sp. zn. 10Co/53/2015 a 10Co/54/2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2015 sp. zn. 10Co/52/2015 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

Dovolania proti uzneseniam Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2015 sp. zn. 10Co/53/2015 a

10Co/54/2015 o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil ako vecne
správny rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový
súd“) z 10. decembra 2014 č. k. 12C/195/2011-536 v napadnutej časti (čo do zamietnutia žaloby
a trov konania, keď inak okrem toho prvostupňový súd zamietol návrh na začatie prejudiciálneho

konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie);
žalovanej potom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uznesením sp. zn. 10Co/53/2015 tiež
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z 27. januára 2015 č. k. 12C/195/2011-581, ktorým bola
žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20 eur za odvolanie s poukazom na položku
7a Sadzobníka súdnych poplatkov v zákone SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“ a „poplatkový zákon“). Potvrdzujúce rozhodnutia

odôvodnil vecnou správnosťou preskúmavaných rozhodnutí prvostupňového súdu, u rozsudku majúc
predovšetkým za to, že správnym bol názor o neporušení povinností žalovanej pri výkone verejnej
moci, v prípade uznesenia potom za to, že žalobcu stíhala poplatková povinnosť pre podanie odvolania
až po nadobudnutí účinnosti novelizácie poplatkového zákona, ktorou bol opustený inštitút skoršieho
vecného oslobodenia konaní vo veciach nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (zákon č. 286/2012 Z. z.) a rozhodujúcim tu bol čas začatia odvolacieho konania, resp.

urobenia podania začínajúceho také konanie (nie čas začatia konania ako celku). Uznesením sp. zn.
10Co/54/2015napokonodvolacísúdzrušilakovecnenesprávneďalšieuznesenieprvostupňovéhosúdu
z 27. januára 2015 č. k. 12C/195/2011-583, ukladajúce žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok
38,60 eur za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní (tu s poukazom na položku 20a sadzobníka
v poplatkovom zákone), v tomto prípade majúc za to, že pri vyhotovovaní rovnopisov elektronických
podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom, urobených ešte v prvostupňovom konaní na

žalobcu dopadalo zákonné vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 1 písm. k/)poplatkového zákona v znení účinnom do 30. septembra 2012 a § 18ca poplatkového zákona v znení
účinnom od 1. októbra 2012).

Proti rozsudku i obom uzneseniam odvolacieho súdu podal včas dovolania žalobca (ďalej aj „dovolateľ“).
Pri rozsudku navrhol jeho zrušenie s vrátením veci na ďalšie konanie súdu prvého stupňa (?, takže
tu šlo o zjavnú, nech aj v rámci dovolacieho návrhu výslovne nevyjadrenú požiadavku na zrušenie
rozhodnutí súdov oboch nižších stupňov). Dovolanie odôvodnil odňatím mu (postupom odvolacieho i
prvostupňového súdu) možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 241 ods. 2

písm. a/, b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej len „O. s. p.“). Rozsudok odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľný, keďže neprípustným
spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď sebe vhodnú citoval a rovnako dôležitú, pre dovolateľa
priaznivú, zamlčal (nespomenul ju). Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa dovolateľa potom
tiež založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach a i vykonané dokazovanie je neúplné.
Dovolaniami voči uzneseniam sa domáhal zrušenia uznesení súdov oboch nižších stupňov o súdnych

poplatkoch a vrátenia veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pri uznesení sp. zn. 10Co/54/2015
inak v rozpore so skutočnosťou tvrdiac, že aj týmto došlo k potvrdeniu uznesenia prvostupňového
súdu a i tu namietajúc vecnou aj právnou nesprávnosťou rozhodnutí odvolacieho súdu, ako aj odňatím
mu postupom súdu možnosti konať pred súdom. Argumentoval najmä tým, že žalobu podával ešte v
čase vecného oslobodenia konania od súdnych poplatkov a pre vznik akejkoľvek poplatkovej povinnosti

bol rozhodujúcim tento čas (pričom splnomocnenkyňa žalobcu, zastupujúca okrem neho v druhovo
totožných veciach proti rovnakej žalovanej celý rad iných žalobcov, si v tejto konkrétnej veci buď
neuvedomilaalebopridoslovnomchrleníňoupraktickyidentickýchpodanípaušálnevovšetkýchveciach
prehliadla, že jedno z dovolaním napádaných rozhodnutí - to, ktorým došlo k zrušeniu uznesenia
prvostupňového súdu o súdnom poplatku za vyhotovenie rovnopisu elektronického podania - bolo

výsledkom konania o úspešnom odvolaní žalobcu, a teda v jeho prospech).

Žalovaná (vyjadrujúca sa len k dovolaniu voči rozsudku) navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) dovolanie odmietol alebo ho zamietol.

Najvyšší súd preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1); proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a proti rozsudku

odvolaciehosúdu,ktorýmbolpotvrdenýrozsudoksúduprvéhostupňa,akodvolacísúdvyslovilvovýroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky (odsek 3).

V preskúmavanej veci dovolanie žalobcu bolo nasmerované proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, proti ktorému dovolanie zásadne prípustné nie je. Nešlo tu ani o prípad niektorej zo zákonom
ustanovených výnimiek z pravidla, keďže dovolací súd v tejto veci doposiaľ nerozhodoval (a vylúčeným
tak bolo i odchýlenie sa odvolacieho súdu od názoru vysloveného dovolacím súdom), odvolací súd
vo výroku potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania pre zásadný právny význam takéhoto

rozhodnutia nevyslovil a vzhľadom k inému než spotrebiteľskému charakteru konania v tejto veci
neprichádzala do úvahy ani možnosť predstavovaná potvrdením rozsudku o vyslovení neplatnosti (a
neprijateľnosti) zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve.

Práve uvedené ale neplatí a dovolanie je prípustným (a tiež dôvodným) vtedy, ak je konanie postihnuté

vadami taxatívne uvedenými v § 237 O. s. p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho
súdu.Ktýmtovadámprihliadadovolacísúd-akjedovolaniepodanévčasanatooprávnenýmsubjektom
- ex offo, čiže z tzv. úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.). Existenciu jednej z vád konania
uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p., a to konkrétne vady uvedenej pod písm. f/ dovolateľ síce tvrdil, majúcza to, že táto spočíva v nepreskúmateľnosti rozhodnutia, zapríčinenej súdom nesprávnymi skutkovými
zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci.

Podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko,
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R

2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §
241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Pri
vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci neposkytuje
žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť vyššie citovanej právnej vety.

Dovolaním napadnutý rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,
stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na
pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)

jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak
v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvého stupňa. Dovolateľ tu preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale
len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa však rozumie každý postup súdu, ktorým tento účastníkovi
konania znemožnil realizáciu procesných práv priznávaných mu O. s. p. alebo aj iným predpisom

procesného práva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu,
právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo vyjadriť sa k
podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.). Na porušenie takýchto práv
prihliada súd (ako už bolo uvedené vyššie) aj v prípade, ak ich sám účastník nenamieta.

Vpreskúmavanejvecijezobsahuspisuzrejmé,žeodvolaniežalobcuprotirozsudkusúduprvéhostupňa
bolo doručené žalovanej (28. januára 2015 - por. č. l. 580 spisu s pripojenou doručenkou) a žalovaná
sa k odvolaniu i písomne vyjadrila (podaním z 2. februára 2015, došlým súdu prvého stupňa 6. deň
rovnakého mesiaca i roka - tu por. č. l. 591 - 596 p. v. spisu), no jej vyjadrenie, hoci obsahovalo skutkovú

i právnu argumentáciu, už žalobcovi doručené nebolo. Tento nedostatok sa pokúsil zhojiť prvostupňový
súd doručením žalobcovi viacerých podaní žalovanej (vrátane vyjadrenia k odvolaniu) až po podaní
dovolaní proti všetkým vyššie označeným rozhodnutiam odvolacieho súdu, táto snaha však nemohla
absolútne nič zmeniť na tom, že žalobca nemal pred rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto veci o podaní,
o ktorom je reč, žiadnu vedomosť (túto nadobudol až doručením jeho splnomocnenkyni 9. februára 2016,

tu napokon por. č. l. 653 p. v. spisu s doručenkou tam pripojenou).

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci G. proti Slovenskej republike,
v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany
v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu

neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola
vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na
rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak
bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej
strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva
zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).Keďže porušenie práva na spravodlivé konanie vyššie uvedeným spôsobom (nerešpektujúcim princíp
rovnosti zbraní) bolo dôsledkom nesprávneho postupu súdu v odvolacom konaní, žalobcovi bola v
tomto konaní odňatá reálna možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Práve

vyslovený názor bol v preskúmavanej veci namieste zvlášť, ak vyjadrenie žalovanej obsahovalo i takú
argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal, resp. ju použil za
základ svojich úvah, avšak bez toho, aby ešte predtým, než tak urobil, rovnakú možnosť poskytol aj
žalobcovi.

Dovolaciemu súdu preto neostalo iné než rozsudok odvolacieho súdu z takéhoto dôvodu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p.).

Naopak v prípade dovolaním napádaných uznesení odvolacieho súdu najvyšší súd dospel k záveru, že
tu dovolania smerujú proti rozhodnutiam, proti ktorým dovolanie nie je prípustné (resp. v jednom prípade
treba usudzovať dokonca i na nedostatok subjektívneho oprávnenia dovolateľa na jeho podanie), a preto

ich odmietol.

U oboch uznesení odvolacieho súdu bol pri posudzovaní prípustnosti dovolania okrem už spomínaného
§ 237 O. s. p. relevantným i § 239 rovnakého zákona.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v tejto veci neprichádza do úvahy. Uznesenia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., žalobcom napádané
rozhodnutia však nemajú znaky žiadneho z nich. Navyše od 1. januára 2015 je podľa § 239 ods. 3 O.
s. p. dovolanie (i keby smerovalo proti uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.) neprípustné
(vždy), ak smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o súdnom poplatku.

Ajtudovolacísúdskúmalprípustnosťdovolaniaizpohľadumožnéhovýskytuniektorejzvádpodľa§237
ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p., a to s osobitným zameraním sa na vadu tvrdenú dovolaniami podľa § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p., nezistil však, že by konanie, či jeho výsledok (dovolaním napádané potvrdzujúce
ani zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu) bol postihnutý ktoroukoľvek takouto vadou.

Vo vzťahu k námietke nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím či prvostupňovým súdom pritom
platí, že takáto vada - sama osebe - prípustnosť dovolania nezakladá a dovolací súd by mal možnosť sa
takouto námietkou zaoberať len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustné. K otázke akcentovanej dovolaním
proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 10Co/53/2015 pritom možno podotknúť, že už taktiež bola

vyriešená stanoviskom najvyššieho súdu (inak spôsobom nedávajúcim dovolateľovi za pravdu - tu por.
R 1/2016).

Dovolanie voči uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 10Co/54/2015, ktorým odvolací súd vyhovel
odvolaniu žalobcu a zbavil ho prvostupňovým súdom uloženej povinnosti zaplatiť súdny poplatok za

vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, bolo potom vecne neprejednateľným i pre nedostatok
subjektívneho oprávnenia dovolateľa na jeho podanie (označiteľný tiež za subjektívnu neprípustnosť
dovolania).

Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa

nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa, ale zohľadňuje vecný aspekt tohto opravného prostriedku,
tedačismerujeprotirozhodnutiu,protiktorémujedovolanieprípustné(§§236-239O.s.p.).Subjektívna
stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje jeho
osobný aspekt - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie. Pri skúmaní subjektívnej
stránky prípustnosti dovolania je potrebné posudzovať, či dovolateľ bol napádaným rozhodnutím

negatívne dotknutý (por. tiež R 50/1999).

Kým objektívna prípustnosť dovolania vystihuje kvalifikovanú „neistotu“ v rozhodovaní, subjektívna
prípustnosť reflektuje stav procesnej „ujmy“, ktorá konečným výsledkom sporu vznikla účastníkovi.
Ujma sa viaže na očakávania, ktoré účastník spája so svojím návrhom, vlastným úspechom a

neúspechom protistrany. Celkom zrejme sa prejaví pri porovnaní najpriaznivejšieho výsledku, ktorý
odvolací súd pre účastníka mohol založiť svojím rozhodnutím a výsledku, ktorý svojím rozhodnutím
skutočne založil. Z povahy dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vyplýva, že subjektívne
oprávnenie ho podať (subjektívna prípustnosť) svedčí tomu účastníkovi, v ktorého neprospech totoporovnanie vyznieva, pokiaľ je spôsobená ujma odstrániteľná tým, že dovolací súd na základe dovolania
rozhodnutím poškodeného účastníka napadnuté rozhodnutie zruší.

Záver o prípustnosti dovolania vyžaduje pozitívnu odpoveď o oboch stránkach jeho prípustnosti. Otázku,
či dovolateľ je alebo nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie dovolania, posudzuje dovolací
súd. Ak dospeje k záveru, že dovolateľ nie je z určitého dôvodu subjektívne oprávnený podať dovolanie,
nie je potrebné ani ďalej skúmať, či jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky
niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236 až § 239 O. s. p.

Za situácie, v ktorej sa žalobca dovolaním domáhal zrušenia i takého uznesenia odvolacieho súdu, ktoré
nespôsobilo žiaden negatívny dopad na jeho práva a povinnosti (ba práve naopak odvolací súd ním
rozhodol v prospech dovolateľa a odstránením jeho rozhodnutia by nastal stav opätovného - nech aj len
neprávoplatného - zaťaženia dovolateľa ním namietanou poplatkovou povinnosťou, čím dovolateľ išiel
paradoxne proti sebe samému), preto i s prihliadnutím k už uvedenému vyššie nešlo inak, než dospieť

k záveru, že v tomto prípade dovolanie žalobcu nie je ani subjektívne prípustné (tu por. tiež R 40/93).

Žiadne z dovolaní proti uzneseniam odvolacieho súdu preto nebolo procesne prípustným a dovolaciemu
súdu tak neostávalo iné, než obe takéto podania odmietnuť (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

O trovách dovolacieho konania rozhodované nebolo (§ 243d O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.