Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 21, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/400/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202833
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202833.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov

senátu JUDr. Evy Behranovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 10C/179/2014-90 zo dňa 10. februára 2015 a
uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 10C/179/2014-113 zo dňa 25. marca 2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že
žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Galanta, pretože nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom

stanovenej lehote a ďalej žiadal, aby súd rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu
majetkovej škody sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 385 eur. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods.1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“)
a ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku- zákon č. 233/1995 Z.z.. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 Občianskeho súdneho poriadku, keď plne úspešnej žalovanej

náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej trovy konania
vznikli. Rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že nezistil nesprávny úradný postup exekučného súdu, nemal
za preukázaný vznik škody, chýbala príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Okresnému súdu Galanta bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
dňa 27.04.2010 (vec vedená na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 13Er/386/2010), pričom súd dňa
08.09.2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na 134. deň. Poverenie bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 17.09.2010.

Žalobca nepredložil žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by boli konštatované prieťahy
v exekučnom konaní ani sťažnosť na prieťahy, ktorá by bola posúdená ako dôvodná. Nepredložil
ani žiadne iné rozhodnutia, ktorým by bol konštatovaný v exekučnej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu. Tu je nutné zdôrazniť, že v § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku ide o lehotu procesnúa jej nedodržanie neznamená automaticky nesprávny úradný postup. V rámci preskúmania exekučný
súd vykonal dokazovanie zadovážením rozhodcovského spisu od rozhodcovského súdu. Rozpor nezistil
a vydal poverenie. Táto povinnosť mu vyplývala priamo zo zákona a to konkrétne zo zák. ust. § 44

EP, v ktorom je vlastne obsiahnutý zákonný postup - skúmať súlad či rozpor so zákonom. V tomto
smere je nutné poukázať aj na uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo 105/2011 zo dňa 10.10.2012. Vyplýva
z neho, že už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku
v zmysle § 44 ods. 2/ EP oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi

zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Nutné je poukázať aj na ďalšie uznesenie NS SR sp. zn.
5Cdo 230/2011 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa konštatuje, že aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije
právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy. Dokonca povinnosť súdu skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu exekučného konania vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 429/2011 - 16 zo

dňa 03.11.2011 Potrebné je poukázať napr. aj na nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 24/2013 - 40 zo dňa
09.10.2013. Vyplýva z neho, že lehota 15 dní výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok. Takže tvrdenie žalobcu, že exekučný súd bol povinný vydať poverenie do 15 dní odo dňa
doručenia žiadosti je nedôvodné. Preto vydanie poverenia po uplynutí 15 dní odo dňa doručenia žiadosti

o udelenie poverenia, pri skúmaní súladu nemôže automaticky znamenať nesprávny úradný postup.
Naviac žalobca nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované, že procesný postup
exekučného súdu, ktorý predchádzal vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie, je nesprávny, že je
v rozpore so zákonom, že to je nesprávny úradný postup. Nepredložil žiadne rozhodnutie, orgánu na
to príslušného, ktorý konštatoval nesprávny úradný postup v dotknutej exekučnej veci. Otázku, či v

konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody

podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by
to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom

uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu
porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť
aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov
dopustilnapr.NajvyššísúdSR,poškodenýsubjektbysamalobrátiťvzmyslezákonač.514/2003Z.z.na

okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu
vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne vylúčené
a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený výlučne
Ústavný súd SR. Žalobca do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by existovalo právoplatné
rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým by bolo v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nárok na náhradu

škody a nemajetkovú ujmu v tomto konaní, konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov prípade rozhodnutia Európskeho súd pre ľudské práva. Absenciou takéhoto
rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov, tiež nebola splnená základná podmienka pre
rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci. Nepredložil žiadne rozhodnutie, orgánu na to príslušného, ktorý konštatoval

nesprávny úradný postup v dotknutej exekučnej veci. Ako bolo konštatované vyššie, podmienky na
priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nie je. Žalobca neuniesol svoje dôkazné
bremeno (povinnosť tvrdenia) o existencii nesprávneho úradného postup ako prvej z troch zákonných
podmienok. Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej veci nesprávny úradný postup, nemôže
medzi prípadnou škodou žalobca vzniknúť súvislosť s nesprávnym úradným postupom, ktorý neexistuje.
Žalobca z tohto dôvodu neuniesol dôkazné bremeno ani o existencii jeho nároku na nemajetkovú
ujmu. Táto totiž prichádza do úvahy len v tom prípade, ak by iba samotné konštatovanie porušeniapráva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V tomto
konaní však nebolo možné ani len konštatovanie porušenia práva, lebo žalobca nepreukázal existenciu
nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na uvedené závery nie je potrebné pre účely tohto konania

skúmať existenciu škody, jej rozsah a ani nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa žalobca domáha. Keďže
žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k neprávnemu úradnému postupu
konaním exekučného súdu v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nároky v tomto konaní, bola jeho
žaloba v celom rozsahu ako nedôvodná zamietnutá.

V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009 - o
takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 27.4.2010, preto sa súd vznesenou námietkou premlčania
ani nezaoberal. Vzhľadom k tomu, že žalovanej plne úspešnej v spore nevznikli trovy konania, resp. o
ich náhradu nepožiadala (§ 151, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), súd rozhodol tak, že náhradu

trov konania jej nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie s poukazom
na dôvody obsiahnuté v § 221 ods. 1 - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP), § 221 ods. 1 (s
použitím v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP - súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav) a neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) OSP). Namietal skutočnosť, že súd rozhodol

v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z.. V právnom štáte a osobitne spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena

takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdnehorozhodnutia,ktorémusíbyťzrušené.Odvolateľ spoukazomna§144ods.1ÚstavySRuviedol,
že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
§ 9 ods. 2 citovaného zákona v znení zák. č. 412/2012 Z.z.. Súd svojím rozhodnutím de iure i de

facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám
nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd
tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše

súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj
práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 3 dní od
právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20,- eur podľa položky
7a Sadzobníka poplatkov s tým, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil. Odvolanie odôvodnil tým, že
napadnuté uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, žiadne skutkové a právne dôvody, ktoré viedli
súd k jeho vydaniu. Súdny poplatok vo výške 20,- eur mu bol vyrubený za podané odvolanie. Súd
však uviedol, že súdny poplatok bol vyrubený v zmysle položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov,

ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. (v ďalšom texte ZoSP). Podľa položky 7a sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobený nezákonným úradným
rozhodnutím orgánom verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehajú len žaloby na náhradu škody. Spoplatneniunepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke
1 sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobca však podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd
nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto

nemôže byť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. V tejto súvislosti odvolateľ
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007. V prílohe ZoSP
nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu
súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. Použitie analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku je vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy

vylúčené. Navyše podľa ustanovenia § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie
teda začalo za účinnosti zákona č. 286/2012 a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) ZoSP
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov-Občianskehosúdnehoporiadku-ďalejlenOSP),pozistení,žeodvolaniapodalvčasúčastník
konania (§ 201, § 204 OSP), proti rozhodnutiam, proti ktorým je opravný prostriedok prípustný (§ 202

OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania,
(§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok aj napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa sú vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0,
t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávaniatak,žerozsudokverejnevyhlásil,nakoľkovodvolacomkonanínebolopotrebnézopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 214 ods. 1 OSP písm. a)), nejedná sa o konanie, v ktorom by súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a ), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Pritom treba dôrazne rozlišovať úkony,
ktoré sa spoplatňujú, od konaní súdov.

Konaním na návrh (resp. na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho

súdneho poriadku. Za konanie sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred
súdom prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 cit. zák.). Cit.
ust. § 6 ods. 2 pritom výslovne zakotvuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa vyberá
i v odvolacom konaní vo veci samej.

Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Sadzobník súdnych poplatkov sa s touto problematikou
vysporiadal tak, že vytvoril štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v
občianskom súdnom konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov
štátnej správy súdov, no a posledná IV. časť je venovaná poplatkom za úkony prokuratúry.

Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 cit. zák.). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ako návrh na začatie odvolacieho konania. Je to spôsobené tým, že
zákon síce pri vymedzení pojmov nie je dôsledný, avšak z celkovej konštrukcie úpravy súdnych
poplatkov v sadzobníku tvoriacom prílohu ZoSP nemožno spochybniť to, že poplatková povinnosť

stanovená položkou 7a sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
odvolacie konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj
poznámku 3 uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v
odvolacom konaní vo veci samej“, je preto potrebné vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona

včítane sadzobníka súdnych poplatkov (oddelené štyri časti) tak, že sa vzťahuje na celú prvú časť
upravujúcu poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, teda aj k položke 7a,
ktorou je určený súdny poplatok za občianske súdne konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa položky 7a Sadzobníka v znení účinnom od 1. októbra 2012 sa za žalobu o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na
jednom stupni (§ 6 ods. 2 prvá veta ZoSP). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá aj v odvolacom
konaní vo veci samej. Za dovolanie sa vyberá poplatok vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v

Sadzobníku. Z uvedeného vyplýva, že sám zákonodarca pre poplatkové účely rozlišuje medzi konaním
na jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím. Poplatková povinnosť za odvolanie (dovolanie) sa
posudzuje podľa právneho stavu platného v čase začatia odvolacieho (dovolacieho) konania.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že ak žalobca napadol predmetný rozsudok vo veci samej v

zákonnej lehote odvolaním, súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením správne podľa položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov (v spojení s vyššie cit. ust. zákona o súdnych poplatkoch) žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie a to v správnej výške 20,- eur. Preto odvolací
súd toto rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil.Odvolací súd s poukazom na uvedené dôvody napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako v celom
rozsahu vecne správne, s použitím § 219 OSP potvrdil.

V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto jej v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224
ods. 1 OSP vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Žalovaná
si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle 151 ods. 1 OSP neuplatnila (a podľa obsahu
spisu jej ani žiadne nevznikli), preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142
ods. 1 OSP, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 OSP neuplatnil.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.