Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 28, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/575/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112200143
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112200143.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.AdelyUnčovskejačlenovsenátu

JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: K.. S. N., Z.., bytom
NI. A. K., F. proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.4.2015, č.k. 12C/1/2012-156, na
odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.9.2015, č.k. 12C/1/2012-171,
jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanejnáhradynemajetkovejujmyvovýške1000000eurspolusúrokomvovýške5%od16.12.2011
do zaplatenia, vydania prehlásenia, že nepravdivými výrokmi uvedenými v rozsudku Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 20.4.2011, č.k. 28Cb/83/00-472 (ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR

zo dňa 15.11.2011, č.k. 1Obo/45/2011) neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahla do osobnostných
práv žalobcu, keď bez overenia cudzích tvrdení a vlastnými tvrdeniami o ňom uviedla nepravdy ohľadom
jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti BLOCK SLOVAKIA s.r.o. a vypracovala falošný dôkaz
s cieľom umožniť spáchanie justičného zločinu voči žalobcovi, pričom sa za popísané nezákonnosti
žalobcovi ospravedlňuje. Ďalej v prehlásení malo byť uvedené, že sudcovia Krajského súdu v Bratislave
a na Najvyššom súde SR uverejnili v odôvodnení rozsudku citované nepravdivé tvrdenia za tým
účelom, aby mohli výrokom rozsudku neoprávnene vyvlastniť obchodný podiel žalobcu v prospech jeho

spoločníka, čím obmedzili žalobcu nielen na jeho ústavnom práve na nedotknuteľnosť vlastníctva ale i
v práve podnikať. V prípade nesplnenia dobrovoľnej povinnosti žiadal určiť, že je oprávnený uverejniť
formou platenej inzercie na náklady žalovanej v časopise Justičná revue vyššie špecifikovaný text.
Žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2,
§ 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a § 11 a § 13 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že v súvislosti s uplatnením
náhrady nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nebol
v konaní preukázaný nesprávny úradný postup. Uviedol, že pri posudzovaní nesprávneho úradnéhopostupu nemohol posudzovať vecnú správnosť právoplatných súdnych rozhodnutí a úradný postup
v iných súdnych konaniach, nakoľko uvedené môže posudzovať na základe opravných prostriedkov
len príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti vydaného rozhodnutia. V danom prípade vyvodil,

že týmto orgánom bol Najvyšší súd SR v konaní sp.zn. 1Obo/45/2011, 1Obo/46/2011, v ktorom bol
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 28Cb/83/00-472 a uznesenie o zamietnutí návrhu na opravu
rozsudku č.k. 28Cb/83/2000-487 potvrdené a uznesením č.k. 1ObdoV/8/2012-530 bolo odmietnuté
dovolaniežalobcu.VovzťahukuplatneniunárokužalobcutitulomochranyosobnostipodľaObčianskeho
zákonníka konštatoval, že sa nestotožnil s námietkou žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej

legitimácie a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.9.2012, č.k.
6Cdo/149/2011 je pasívne vecne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na
ochranu osobnosti síce pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv, ale ak k zásahu
došlo časťou odôvodnenia rozhodnutia súdu, je pasívne legitimovaným subjektom v konaní o ochranu
osobnosti štát. Pri posúdení podmienok pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti vychádzal
z právnej teórie a súdnej praxe, v zmysle ktorej vyjadrenia v súdnom konaní vylučujú neoprávnenosť

zásahu, pretože účastník konania vykonáva svoje právo pred povolaným orgánom s rozhodovacou
právomocou a je jeho legitímnym právom zvoliť si spôsob hájenia svojich práv. V súvislosti so
žalobcom označenými tvrdeniami obsiahnutými v rozsudku Krajského súdu v Bratislave uviedol, že
prvé tvrdenie súd prevzal z tvrdení účastníkov pred súdom, preto ich uvedením v rozsudku nemohlo
dôjsť k neoprávnenému zásahu, vo vzťahu k druhému výroku poznamenal, že súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že sa uvedeným dôvodom nezaoberal, preto nebolo ani objektívne spôsobilé
privodiťžalobcoviujmuavsúvislostistretímtvrdenímdaldopozornosti,žeišlootvrdenie,ktorépotvrdilv
konaní pred súdom sám žalobca, z toho dôvodu ani uvedené tvrdenie nebolo spôsobilé privodiť mu ujmu
na jeho právach. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože si

žiadne trovy neuplatnil.

3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p., t.j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Uviedol, že písomné odôvodnenie
rozsudku je odlišné od odôvodnenia, ktoré predniesla vo veci konajúca sudkyňa na pojednávaní. Ďalej
namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko nemožno zistiť, na základe čoho súd
prvej inštancie tvrdil, že nemohol pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu posudzovať vecnú
správnosť právoplatných súdnych rozhodnutí a úradný postup v iných súdnych konaniach, pretože

tvrdenie o nemožnosti konať by bolo pravdivé pri petite žaloby na preskúmanie výroku a nie odôvodnenia
rozsudku, zároveň namietal nepreskúmateľnosť rozporu odôvodnenia a výroku rozsudku, keďže pokiaľ
súd nemá právomoc vo veci konať, dôsledkom má byť odmietnutie žaloby; súd prvej inštancie však
žalobu zamietol, teda o nej konal a preskúmal nárok meritórne. Nepreskúmateľný bol pre neho aj poukaz
na zákon č. 358/2000 Z.z., kým nezistil, že správne má znieť zákon č. 385/2000 Z.z. s tým, že ak vo

veci konajúca sudkyňa hájila žalovanú vlastnými tvrdeniami, mala by tak urobiť na pojednávaní. Podľa
jeho názoru nemožno zistiť, čo viedlo súd prvej inštancie k domnienke, že sudcovia nie sú škodcovia
a pôvodcovia ohováračských výmyslov proti jeho osobe, pokiaľ pri výkone svojho splnomocnenia
prekročia rozsah právomocí, ktorými ich štát poveril. Mal za to, že vylúčením pôvodcov ohováraní,
sudcov z konania, súdy oboch stupňov založili nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v

konaní, pretože splnomocnené ministerstvo nie je žiaden pôvodca ohováraní, pričom vo veci konajúca
sudkyňa dezinterpretovala rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.9.2012, sp.zn. 6Cdo/149/2011.
Konštatoval, že súdu nepatrí žiadna právomoc úpravy žaloby v časti žalovanej, v tejto súvislosti súd
prvej inštancie zaujal nesprávny právny názor, že mu patrí právo vylučovať z konania tie subjekty, ktoré
sú jeho žalobou dotknuté. Tým, že tak urobil, odňal mu právo konať voči uvedeným škodcom pred

súdom, s tým, že daným postupom došlo k rozporu žalobného petitu s okruhom účastníkov konania,
konanie o jeho žalobe je zmätočné a žiadal, aby súd takúto úpravu žaloby zrušil a v prípade, ak zrušenie
svojho zmätočného rozhodnutia pripadá odvolaciemu súdu zahanbujúce, navrhol, aby postupom podľa
§ 92 ods. 1 O.s.p. povolil opätovný vstup zástupcov žalovanej 4/ až 9/ do konania. Poukázal na svoje
podanie zo dňa 29.4.2015, v ktorom sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s ohováraním, pričom

zástupkyňažalovanejstýmtopodanímvcelomrozsahusúhlasila,pretovyjadrilprekvapenie,keďvoveci
konajúca sudkyňa opakovala pôvodné a následne vyvrátené tvrdenia zástupkyne žalovanej. Nesúhlasil
so záverom, že prvé dva žalované výroky (obsiahnuté v predmetnom rozsudku Krajského súdu v
Bratislave)boliprevzatéztvrdeníúčastníkovkonania.Napoukazochnavýslovnéprehláseniazástupcov4/ až 9/ žalovanej o svojom autorstve k obom výrokom, naďalej trval, rovnako aj na konštatovaní,
že prípadnou citáciou tvrdení účastníkov konania bez toho, aby súd stručne a jasne vysvetlil, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, porušil by § 152 ods. 2 O.s.p., čím by nesprávne úradne

postupoval. Vo vzťahu k tretiemu výroku uvedenom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave uviedol, že
nikdy nepopieral, že mal v držbe doklady, ktoré sú jeho vlastníctvom, avšak popieral, že ním vlastnené
účtovné doklady sú potrebné pre zabezpečenie riadneho chodu spoločnosti BLOCK SLOVAKIA s.r.o. a
ich neodovzdaním porušil akékoľvek svoje povinnosti. Uvedený výrok považoval za difamačný a jeho
dôsledkom došlo k neústavnému vyvlastneniu jeho účasti v obchodnej spoločnosti (čo hodnotil ako

nesprávny úradný postup) a pre neho znamenal traumu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30.9.2008, sp.zn. 4Cdo/25/2007 ohľadom nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.3.2010, sp.zn. 2Cdo/199/2005 v súvislosti s dôkazným
bremenom pri preukazovaní pravosti listiny. Na záver namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal
ani s ďalšími tvrdeniami uvedenými v žalobe, a to o vyvlastnení jeho podielu v obchodnej spoločnosti,
o odňatí práva podnikať a o spolupráci sudcov pri príprave justičného zločinu. Na základe uvedeného

žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.

4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1

a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie

rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil (§ 220
ods. 2 C.s.p.).

6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa v
celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa
odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým nároku žalobcu nevyhovel a v ktorom
dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku

podstatný význam.

7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal voči žalovanej náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom a zásahom do jeho osobnostných
práv. Žalobou si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 eur.
Zároveň žiadal, aby žalovanej bola uložená povinnosť odoslať mu prehlásenie, týkajúce sa troch výrokov
obsiahnutých v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.4.2011, č.k. 28Cb/83/00-472, ktoré mali

neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahnuť do jeho osobnostných práv, uvedeným rozsudkom mal
byť vypracovaný falošný dôkaz s cieľom umožniť spáchanie justičného zločinu voči nemu, za čo sa mu
mala žalovaná ospravedlniť, tvrdenia mali byť uverejnené za tým účelom, aby mohli výrokom rozsudku
neoprávnene vyvlastniť jeho obchodný podiel v prospech spoločníka, čím bol obmedzený vo svojom
práve na nedotknuteľnosť vlastníctva a práve podnikať. V prípade nesplnenia povinnosti žalovanej

žiadal určiť, že je oprávnený uverejniť na náklady žalovanej text s rovnakým obsahom. Žalobcom
označené výroky boli súčasťou odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.4.2011,
č.k. 28Cb/83/00-472, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.11.2011, č.k.
1Obo/45/2011, 1Obo/46/2011-501 v konaní o vylúčenie žalobcu ako spoločníka zo spoločnosti BLOCK
SLOVAKIA s.r.o.

9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v
konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

11. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

12. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

13. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

14. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

15. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

16. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

17. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na daný prípad

v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. a
skúmal všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za vznik škody. Správne vyvodil nesplnenie
jedného z predpokladov na vznik škody, a to nesprávny úradný postup. Rovnako sa odvolací súd
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý je súladný s konštantnou judikatúrou, v zmysle
ktorej za nesprávny úradný postup nemožno považovať výsledok rozhodovacej činnosti súdu ako

taký; nesprávnym úradným postupom nie je totiž taký postup, ktorý sa prejaví priamo v rozhodnutí.
Samotné rozhodnutie, ktoré malo obsahovať žalobcom označené výroky, pritom nemožno považovať
za nezákonné rozhodnutie (ktorú skutočnosť žalobca v spore ani netvrdil), nakoľko nespĺňa podmienku
stanovenú v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., teda nešlo o právoplatné rozhodnutie, ktoré bolopre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Súdom zistené skutkové tvrdenia a skutkové a právne
závery uvedené v súdnom rozhodnutí rovnako nemožno považovať za nesprávny úradný postup,
nakoľko ide o vecnú správnosť rozhodnutia, ktorá je posudzovaná v rámci konania o riadnych a

mimoriadnych opravných prostriedkov, preto prvoinštančný súd správne vyvodil, že pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu uvedenú vecnú správnosť rozhodnutia posudzovať nemôže.

19. V súvislosti s argumentáciou žalobcu ohľadom okruhu účastníkov konania (sporových strán), resp.
ich zástupcov, odvolací súd konštatuje, že uvedená procesná otázka bola už právoplatne počas konania

vyriešená, preto sa ňou odvolací súd už nemohol zaoberať.

20. Vo vzťahu k námietkam, týkajúcim sa vyhodnotenia jednotlivých výrokov súdneho rozhodnutia
z pohľadu ochrany osobnosti, odvolací súd poznamenáva, že skutkové závery súdu prvej inštancie
korešpondujú s vykonanými dôkazmi, predovšetkým s obsahom pripojeného súdneho spisu Krajského
súdu v Bratislave, sp.zn. 28Cb/83/00. Následne aj právny záver prvoinštančného súdu, že uvedenými

výrokmi obsiahnutými v súdnom rozhodnutí nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, bol
správny.

21. Odvolací súd je toho názoru, že dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie bolo dostatočné pre
meritórne rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie jasne, výstižne, zrozumiteľným a logickým spôsobom

vysvetlil dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, jeho rozhodnutie spĺňa zákonné náležitosti predpísané v
§ 220 ods. 2 C.s.p., nakoľko sú v ňom uvedené dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil, a z toho vyplývajúci jednoznačný a nepochybný záver o nedôvodnosti žaloby.
Odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia , čo v danom prípade bolo splnené. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces; z tohto pohľadu
nemožno považovať napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, svojvoľné alebo nepreskúmateľné. Uvedené

platí aj vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal
s jeho tvrdeniami o vyvlastnení jeho podielu v obchodnej spoločnosti, o odňatí práva podnikať a
o spolupráci sudcov pri príprave justičného zločinu, nakoľko konštatovaním absencie nesprávneho
úradného postupu, príp. nezákonného rozhodnutia a tiež neoprávneného zásahu do osobnostných práv
žalobcu, dal zároveň odpoveď na všetky tvrdené porušenia práva žalobcu.

22. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil.

23. Ak žalobca namietal rozpor medzi ústnym odôvodnením rozsudku a jeho písomným vyhotovením,
odvolací súd konštatuje, že uvedené nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Zároveň nie je možné v tejto súvislosti uvažovať o možnom porušení procesných práv žalobcu,
nakoľko odvolateľ môže uplatniť odvolacie námietky vo vzťahu k písomnému vyhotoveniu napadnutého
rozhodnutia, ktoré mu bolo riadne doručené, čo žalobca aj uplatnil podaním odvolania.

24. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane správneho výroku o
trovách konania) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

25. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 10.9.2015, č.k. 12C/1/2012-171 uložil žalobcovi povinnosť v

lehote do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 86 eur podľa
položky 7a (20 eur) a položky 7b písm. a) (66 eur) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov.

26. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal, že jeden úkon
súdu nemožno spoplatniť viacerými poplatkami a okolnosť, že predmetom je zákaz ohovárania súdmi,je spoplatnená položkou 7a, preto položku 7b na opakované spoplatnenie toho istého úkonu nemožno
použiť. Na základe uvedeného žiadal, aby súd nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti zrušil.

27. Odvolací súd konštatuje správnosť napadnutého rozhodnutia, keď je z neho zrejmé, že súdny
poplatokzaodvolaniebolvyrubenývsúladesoSadzobníkomsúdnychpoplatkov,atojednotlivozanárok
na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom a za nárok na ochranu osobnosti bez návrhu na náhradu
nemajetkovej ujmy. Otázka charakteru uplatňovaného nároku bola vyriešená už po podaní žaloby, a to

v rámci odvolacieho konania o odvolaní žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 12.6.2014,
č.k. 12C/1/2012-101, ktorým súd zrušil svoje uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku a zamietol návrh žalobcu na vrátenie súdneho poplatku, v rámci ktorého odvolací súd vyslovil
názor, že uplatňovaný nárok má okrem nároku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci aj charakter nároku o ochranu osobnosti. Keďže v čase podania odvolania bol spoplatnený aj návrh
na ochranu osobnosti bez návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy položkou 7b písm. a Sadzobníka (66

eur) a tiež žaloba na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom položkou 7a Sadzobníka (20 eur), súd prvej inštancie správne
vyrubil súdny poplatok za oba nároky uplatňované v jednej žalobe, a to v súlade s poznámkou č. 3 k
položke 1, v zmysle ktorej poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

28. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako
vecne a právne správne potvrdil.

29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1
a § 396 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi

plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).