Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 31, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/87/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117213332
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117213332.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Prima Banka Slovensko,
a. s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanej: C. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J.,
H. L. XXXX/X, v konaní o zaplatenie 9.893,90 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č. k. 25Csp/127/2017 - 46 zo dňa 15.01.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá.

Stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
nezaplatenú istinu vo výške 9.893,90 Eur, úrok vo výške 266,49 Eur, úrok z omeškania vo výške 3,87 Eur
a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 9 893,90 Eur od 27.04.2017 do zaplatenia,
to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, III. priznal
žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % vo výške, ktorá bude presne
špecifikovaná osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 52 ods. 1, 2, 3, 4; § 53 ods.
1 a 5; § 54 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2 a § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 3 ods.
1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č 87/1995 Z.z. a ustanovením § 497 a násl. Obchodného
zákonníka.

3. Súd prvej inštancie zistil, že úverová zmluva zo dňa 07.08.2015 obsahuje všetky náležitosti
vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z., keďže je v nej uvedená výška úveru, druh úveru, výška
mesačnej splátky, počet splátok, konečná splatnosť úveru, úroková sadzba 7,90 %, RPMN 9,15 %,
priemerná RPMN 10,39 % a celková čiastka, ktorú klient uhradí spolu s poskytnutou výškou úveru (16
104 Eur).

4. Z prehľadu splácania vyplýva, že žalovaná sa dostala do omeškania už prvou splátkou a neskôr

uhrádzala splátky nepravidelne a často po lehote splatnosti. Od februára 2017 neuhradila žiadne ďalšie
mesačné splátky. Listom zo dňa 26.04.2017 žalobca vyhlásil predčasné zosplatnenie úveru a vyzval
žalovanú na úhradu dlhu v celkovej výške 10 224,26 Eur do 06.05.2017. Žalovaná do podania žaloby
neuhradila žiadnu čiastku.5. Súd priznal žalobcovi nezaplatenú istinu do zosplatnenia a taktiež nezaplatené úroky z úveru do
zosplatnenia a úroky z omeškania do zosplatnenia. Súd taktiež priznal žalobcovi úrok z omeškania, tak

ako je uvedené vo výroku rozsudku.

6. Zamietol nárok žalobcu v časti, v ktorej žiadal priznať zmluvný úrok vo výške 7,90 % z nezaplatenej
istiny od 27.04.2017 do zaplatenia, a to z dôvodu, že po zosplatnení úveru sa pohľadávka žalobcu
dostala do štádia vymáhania, kedy žalobcovi vzniká nárok na úrok z omeškania a nie je možné

požadovať zmluvný úrok.

7. Bez pochýb je to, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie
finančných prostriedkov, t. j. úverové obdobie. Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu, teda
do splatnosti podľa jeho predstáv, poskytnúť úver a žiadať si za to dohodnuté úroky. Od počiatku sú

v záujme dodávateľa úroky na dohodnutú dobu, a to až do splatnosti úveru. Rovnako zo zákonom
stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ právo splatnosť posunúť. Niet však
zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri
úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti. Ak úrok nie je splatený do jeho splatnosti, zákon priznáva za
zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie, a to či už zákonné (napr. úroky z omeškania s kogentne

stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. dohodnutú zmluvnú pokutu).

8. Je nepochybné, že prípadná dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch z omeškania a
ďalších sankciách indikuje neprimeraný nárast dlhu v neprospech spotrebiteľa. Je potom nevyhnutná
otázka vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody ohľadom úrokov popri úrokoch z

omeškania a prípadných ďalších sankciách. Takýto odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje
úroky popri úrokoch z omeškania či iných sankciách, je v neprospech žalovaného. Zákon totiž umožňuje
po splatnosti priznať úroky z omeškania v zmysle § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z. z.

9. Súd prvej inštancie vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 35Odo/101/2002
zodňa24.03.2004akonštatoval,žeprávopožadovaťoddlžníkapríslušenstvozpríslušenstva(tuúrokyz
omeškania z dojednaných úrokov) veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto
možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkové

sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.

10. Ak sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle úpravy obsiahnutej v ustanovení § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku), potom nemôže nárok na
príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Názor, že možno priznať úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania z príslušenstva
pohľadávky, odôvodnený len úpravou obsiahnutou v posledne označenom ustanovení (§ 517 ods. 2
OZ), by totiž bez väzby na ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka viedol k absurdnému
záveru, že takto priznané príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou
samostatnou pohľadávkou. Úprava obsiahnutá v § 517 ods. 2 OZ, ako úprava všeobecná vo vzťahu ku

všetkýmobčianskoprávnymzáväzkom,pomenovávapríslušenstvo,ktorémožnopriomeškanísplnením
peňažného dlhu (s plnením hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny v prípadoch, kedy zákon o
kvalite príslušenstva mlčí (ak neustanovuje zákon, že dlžník je povinný platiť poplatok z omeškania, má
veriteľ právo požadovať úrok z omeškania). Ďalej odôvodnenie cituje diela, ktoré sa taktiež prikláňajú k
názoru, že dojednané úroky sa nestávajú súčasťou istiny, a preto sa ďalej neúročia.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 251, 255 ods. 1, 2 a 262 ods.
1 a 2 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „C.s.p.“ ). Keďže žalobca bol v konaní neúspešný len v
nepatrnej časti, súd mu priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. O výške
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

12. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to iba čo do výroku II. o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti. Vyslovil nesúhlas s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorou odôvodňuje
nepriznanie úroku po predčasnom zosplatnení. Považoval rozsudok v napadnutej časti za nesprávny anamietal, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
h) C.s.p. Žalobca mal za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov
až po och vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ustanovenie § 497, 502 ods. 1

a 3 a 505 Obchodného zákonníka, zároveň na komentár k Obchodnému zákonníku. Zároveň odkázal
na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 11Co/12/2017
- 90 zo dňa 31.01.2017. Zároveň na ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka s tým, že obsahom
záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať
s úrokmi z omeškanie. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov predstavujúce cenu

úveru, dlžník je ich povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho
vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie
dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka. Samotný vznik
nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Zároveň poukázal na znenie ustanovenia § 506 Obchodného
zákonníka a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43Co/23/2017 - 92 zo dňa 29.11.2017,
ktorý je zverejnený na stránke Ministerstva spravodlivosti. Zároveň poukázal na znenie ustanovenia §

499 a 502 Obchodného zákonníka s tým, že na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502
Obchodného zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere, a na základe
ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol a to až do splatnosti úveru. Úrok z úveru je v
podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má dlžník zásadne povinnosť
platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t. j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi

pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky publikované pod R59/98, ktorým je uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Obo/143/98. Najvyšší súd sa vlastne vyslovil tak, že veriteľ má nárok na úroky z
peňažných prostriedkov až do ich vrátenia. Odstúpenie od úverovej zmluvy a jeho účinky a dôsledky
sú upravené priamo v Obchodnom zákonníku, preto je potrebné na jeho posúdenie aplikovať § 506 a

351 Obchodného zákonníka a priznať žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z nezaplatenej
istiny úveru až do úplného zaplatenia úveru čomu zodpovedá aj právna úprava obsiahnutá v § 6 a §
13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 09.03.2015. Či už
oznámenie žalobcu, že sa celý úver stal splatný alebo odstúpenie od zmluvy nevylučujú aby bol dlžník
pri omeškaní s vrátením úveru povinný platiť ako úroky z úveru, ktoré predstavujú cenu - odplatu za

prenechanie peňažných prostriedkov na ich používanie, tak aj úroky z omeškania, ktoré sú sankciou za
porušenie povinnosti, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a v čas. Rozhodovacia prax a aj právna literatúra je
jednotná v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky alebo úveru predstavujú odmenu za
používaniepožičanejistiny.Pokiaľsúdohodnutéúrokyodmenouzapoužívanieistiny,úrokyzomeškania
predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie splatením istiny a na rozdiel od dohodnutého úroku ich

môže veriteľ požadovať aj keby neboli zmluvne dohodnuté tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka. V uvedenom odkázal žalobca na rozsudok Krajského súdu v Nitre, č.
k. 8Co/193/2017 - 88 zo dňa 07.12.2017, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že priznal
nárok na úrok po zosplatnení aj na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov. Žalobca zároveň poukázal
na to, že návrh zákona neskôr prijatý pod č. 106/2014 Z.z. z roku 2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať

Občiansky zákonník obsahoval v ustanovení § 53 ods. 9 aj vetu, že úroky za poskytnutie peňažných
prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565. Táto navrhovaná zmena nebola
nikdy legislatívne prijatá a zákon č. 106/2014 Z.z. ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné
ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahuje. Ďalej
poukázal žalobca na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 4Cob/62/2007 a

na ústavný princíp právnej istoty, predvídateľnosti a konzistentnej judikatúry. Preto navrhol aby odvolací
súd v zmysle ustanovenia § 388 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak,
že návrhu žalobcu vyhovie aj v zamietanom rozsahu a žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi prizná aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške
zaplateného súdneho poplatku.

13. Žalovanej bolo odvolanie žalobcu doručené dňa 24.05.2018. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli ajwebovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 06.07.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
v napadnutej časti nie je dôvodné.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením i to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

17. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalobcu bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

18. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7
Cdo 7/2010).

19. Súd prvej inštancie posudzoval opodstatnenosť a dôvodnosť žalobcom uplatnenej pohľadávky voči
žalovanej na základe úverovej zmluvy č. 234709, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej peňažné
prostriedky vo výške 11.200 Eur, ktoré mala aj spolu s úrokmi vrátiť v pravidelných mesačných splátkach.
Žalovaná mala celý úver uhradiť do 20.08.2024. Listom zo dňa 26.04.2017 bola žalovaná vyzvaná k

predčasnému splateniu poskytnutého úveru k 06.05.2017. Ku dňu 26.04.2017 žalobca evidoval dlh vo
výške 10.224,26 Eur, pričom istina predstavovala 9.893,90 Eur, úroky 266,49 Eur, úroky z omeškania
3,87 Eur, poplatky 60 Eur a poplatky za poistenie schopnosti splácať úver 0 Eur. V tomto konaní si
žalobca neuplatňoval sumu za poplatky vo výške 60 Eur. Žalovaná celkovo zaplatila na úver sumu
2.513,50 Eur, pričom suma 1.175,36 Eur bola zarátaná na úrok, suma 1.306,10 Eur na istinu a suma

32,04 Eur na poplatky za poistenie. Súd prvej inštancie zistil, že úverová zmluva zo dňa 07.08.2015
obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z., keďže je v nej uvedená výška úveru,
druh úveru, výška mesačnej splátky, počet splátok, konečná splatnosť úveru, úroková sadzba 7,90 %,
RPMN 9,15 %, priemerná RPMN 10,39 % a celková čiastka, ktorú klient uhradí spolu s poskytnutou
výškouúveru(16104Eur).Zároveňkonštatoval,žežalovanásadostaladoomeškaniaužprvousplátkou

a neskôr uhrádzala splátky nepravidelne a často po lehote splatnosti. Od februára 2017 neuhradila
žiadne ďalšie mesačné splátky. Listom zo dňa 26.04.2017 žalobca vyhlásil predčasné zosplatnenie
úveru a vyzval žalovanú na úhradu dlhu v celkovej výške 10.224,26 Eur do 06.05.2017. Súd prvej
inštancie priznal žalobcovi nezaplatenú istinu do zosplatnenia a taktiež nezaplatené úroky z úveru do
zosplatnenia a úroky z omeškania do zosplatnenia. Súd taktiež priznal žalobcovi úrok z omeškania, tak

ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

20. V tejto časti žalovaná odvolanie nepodala, preto rozsudok nadobudol právoplatnosť a výrok I. nebol
ani predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Predmetom prieskumu odvolacím súdom bolo zamietnutie
nároku žalobcu v časti, v ktorej žiadal priznať zmluvný úrok vo výške 7,90 % z nezaplatenej istiny od

27.04.2017 do zaplatenia, pričom v tejto časti súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby z dôvodu,
že po zosplatnení úveru sa pohľadávka žalobcu dostala do štádia vymáhania kedy žalobcovi vzniká
nárok na úrok z omeškania a nie je možné požadovať zmluvný úrok. Súd prvej inštancie zamietol žalobu
aj v časti, v ktorej žalobca žiadal priznať úrok z omeškania zo zosplatnených úrokov.

21. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu čo do zmluvného
úroku vo výške 7,90 % z nezaplatenej istiny od 27.04.2017 do zaplatenia zamietol. I podľa názoru
odvolacieho súdu zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu, teda do splatnosti podľa jeho predstáv
poskytnúť úver a žiadať si za to dohodnuté úroky. Od počiatku sú v záujme dodávateľa úroky nadohodnutú dobu a to až do splatnosti úveru. Niet však zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého
by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti.
Správne rozhodol súd prvej inštancie, keď zamietol aj úrok z omeškania zo splatených úrokov. Skutočne

požadovaťoddlžníkapríslušenstvozpríslušenstva,atoúrokyzomeškaniazdojednanýchúrokovveriteľ
nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Nezakotvujú teda
majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.

22. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v predmetnej veci v napadnutej časti v

dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, svoje
rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vyporiadal s podstatnými argumentmi oboch strán sporu.
Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo,
odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým
sa plne stotožňuje, a ktoré považuje za správne, zodpovedajúce zásadám spravodlivého procesu pred
súdom.

23. Ak odvolateľ poukazuje vo svojom odvolaní na názor vyslovený v inom rozhodnutí krajského
súdu, odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci nie je názor vyslovený v inom rozhodnutí záväzný.
Navyše žalobca poukázal na konanie pod sp. zn. Cob, do registra ktorého sa zapisujú spory vedené
medzi podnikateľmi, resp. obchodnými spoločnosťami, pritom spor v predmetnom konaní je sporom

spotrebiteľským, na ktorý nie je možné aplikovať závery z obchodných sporov.

24. Preto odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku II., ktorým bola žaloba v
prevyšujúcej časti zamietnutá podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. stotožňujúc sa z dôvodmi
uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odvolacom konaní
bola úspešná žalovaná, ktorá si náhradu trov neuplatnila a zo spisu žiadne trovy odvolacieho konania
jej nevyplývajú a neúspešnému žalobcovi nebolo možné trovy odvolacieho konania priznať.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.