Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 31, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/120/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715216055
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6715216055.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu,

PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu O.. H. G. -
Lekáreň OPIUM, so sídlom Námestie SNP č. 71, 960 01 Zvolen, IČO: 35 190 779, právne zastúpeného
spoločnosťou Brázdil & Brázdilová advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Trhová 992/1. 960 01 Zvolen,
IČO: 50 492 934, proti žalovaným I/ DÔVERA, zdravotná poisťovňa, a.s. so sídlom Einsteinova 25, 851
01 Bratislava, IČO: 35 942 436, II/ J. E., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom J. X, XXX XX W., o
náhradu škody vo výške 27,13 Eur, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č. k. 6C/415/2015-113 zo dňa 16. 10. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná I/ m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný
súd“) rozsudkom zo dňa 16. 10. 2017 rozhodol, že žalovaná II/ je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 27,13
Eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5,05%ročnezosumy24,65Eurod01.11.2016dozaplatenia,
to všetko do 7 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok).
Zároveň rozhodol, že žalobu voči žalovanej I/ zamieta (III. výrok). Ďalej rozhodol, že uplatnený nárok

žalobcu na zaplatenie 40 Eur z titulu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatňovaním pohľadávky
zamieta (IV. výrok). Taktiež priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej II/ vo výške
100 % (V. výrok) a žalovanej I/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100
% (VI. výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozsudku prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa pôvodne podanou
žalobou domáhal zaplatenia sumy 2,48 Eur, pričom v priebehu konania dňa 02. 11. 2016 súdu
doručil rozšírenie žalobného návrhu o sumu 24,65 Eur spolu s príslušenstvom. Prvoinštančný súd

uznesením zo dňa 17. 01. 2017 pripustil zmenu žaloby tak, že z „nového“ žalobného petitu vyplývalo,
že žalobca sa domáhal toho, aby súd uložil povinnosť obom žalovaným spoločne a nerozdielne
zaplatiť mu sumu 27,13 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 24,65
Eur od 01. 11. 2016 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 40 Eur z titulu paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Žalobu odôvodnil tým, že on a žalovaná I/ sú v
zmysle ustanovenia § 7 zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len

„Zákon o zdravotných poisťovniach“) na základe zmluvy č. 4982/2006 v zmluvnom vzťahu poskytovateľ
lekárenskej starostlivosti a poisťovateľ, pričom predmetnom tejto zmluvy je záväzok poisťovne uhrádzať
poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti v rozsahu určenom platnými právnymi predpismi v spojení
s ustanoveniami zmluvy a Všeobecnými zmluvnými podmienkami pre lekárenskú starostlivosť (ďalejv texte aj „VZP“) náklady lekárenskej starostlivosti. Žalobca poukazoval na to, že žalovaná I/ svoje
Všeobecné zmluvné podmienky pre lekárenskú starostlivosť jednostranne s účinnosťou k 01. 04. 2015
zmenila (ustanovenia bodov 5.3., 5.4., 4.4. a 5.2.).

1. 3. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je ďalej zrejmé, že v zmysle príslušných ustanovení
zmluvy s prihliadnutím na zmenené VZP vystavil žalobca žalovanej I/ dňa 31. 08. 2015 faktúru č.
20150093 na sumu 26,28 Eur so splatnosťou dňa 30. 09. 2015. Vyfakturovaná suma zodpovedala
v časti 2,48 Eur dlžnej sume za poskytnutú lekárenskú starostlivosť a to jedenkrát liečivo F. tbl.
XXxXXmg, E. J. J. XXXmg p.o. TBL FLM 2x10 TBL (F.) predpísané E.. I. O., praktickým lekárom pre

dospelých (kód lekára I.), dňa 09. 06. 2015 na lekárskom predpise č. B. XXXXXXX - pre žalovanú II/
v rozsahu, v ktorom ju žalovaná I/ na základe tvrdení v protokole sporných dokladov odmietla uhradiť
(lekárenská starostlivosť, ktorá nebola označená ako neodkladná a ktorá bola poskytnutá žalovanej
II/ ako osobe evidovanej v evidencii dlžníkov žalovanej I/. Žalobca v zmysle príslušných ustanovení
zmluvy č. 4982/2006 vystavil žalovanej I/ dňa 30. 09. 2016 faktúru č. 20160129 na sumu 24,65 Eur
so splatnosťou 30. 10. 2016. Vyfakturovaná suma z faktúry č. 20160129 zodpovedala dlžnej sume za

poskytnutú lekárenskú starostlivosť pre žalovanú II/ v rozsahu, v ktorom ju žalovaná I/ na základe tvrdení
v Protokole sporných dokladov N. zo dňa 17. 10. 2016 odmietla uhradiť. Jednalo sa o liečivo: 1 ks B.
XX mg, 1 ks H. X,X na A. B. a 1 ks I. XX mg, 1 ks B. na A. B.. Reakciou žalovanej I/ rovnako ako
v prvom prípade bolo vrátenie vystavenej faktúry č. 20160129 s tým, že ide o lekárenskú starostlivosť
pre poistenca, ktorý sa nachádza v evidencii dlžníkov žalovanej I/ a uvedená lekárenská starostlivosť

nemala neodkladný charakter, a teda poistencovi nemalo byť vydané liečivo uvedené na lekárskom
recepte za účelom jeho úhrady zo zdrojov verejného zdravotného poistenia.
1. 4. Z vykonaného dokazovania prvoinštančného súdu vyplynulo, že žalovaná I/ sa v konaní bránila
tým, že neposkytla úhradu poskytnutej zdravotnej starostlivosti zo strany žalobcu z toho dôvodu, že
žalovaná II/ bola vedená v zozname neplatičov poistného, a preto v takom prípade v súlade so

zákonným ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení
zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o
zdravotnom poistení“) mala nárok len na úhradu neodkladnej zdravotnej starostlivosti. S poukazom na
vyššieuvedenémalprvoinštančnýsúdzato,žežalobavočižalovanejI/niejedôvodná,pretožežalovaná
I/ v tomto prípade nie je v tomto spore vecne pasívne legitimovaná, ak je nesporné, že žalovaná II/

bola v čase výberu liečiv vedená na zozname neplatičov poistného u žalovanej I/ a v dôsledku toho
mala právo len na neodkladnú zdravotnú starostlivosť, pričom vydané liečivo sa netýkalo neodkladnej
zdravotnej starostlivosti, potom povinnosť úhrady lieku neprešla na žalovanú I/, ale v celom rozsahu ju
znáša žalovaná II/. Z tohto dôvodu súd žalobu voči žalovanej I/ zamietol a žalobnému návrhu v celom
rozsahu (t.j. v rozsahu žalovanej istiny) vo vzťahu k žalovanej II/ vyhovel. Súd prvej inštancie posúdil

vzťah medzi žalobcom a žalovanou II/ ako občianskoprávny vzťah a preto aj pri výške úroku z omeškania
postupoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka, tak ako si v žalobe
uplatnil žalobca. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vzhľadom k tomu, že žalovaná II/ sa
dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu, súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo vzťahu
k žalovanej II/, ale len vo výške 5,05 % ročne od 01. 11. 2016 do zaplatenia a nie vo výške 8,05 %

ročne od 01. 11. 2016 do zaplatenia, vzhľadom k tomu, že úrok po 01. 02. 2013 je o 5 % vyšší ako
základná úroková sadzba. Z rovnakého dôvodu nepriznal ani nárok na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, ktorý si žalobca uplatnil. Na základe uvedených
skutočností, súd žalobu zamietol i v časti, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur.

1. 5. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Nakoľko žalobu vo vzťahu k žalovanej I/ zamietol, priznal jej nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu. Zároveň bol žalobca vo vzťahu k žalovanej II/
úspešný a preto mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej II/ v celom rozsahu.

2. 1. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v
zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil tak, že
žalované I/ a II/ zaviaže spoločne a nerozdielne na plnenie istiny spolu s úrokom z omeškania 5,05 %
ročne z dlžnej sumy od 01. 11. 2016 do zaplatenia a taktiež ich zaviaže na zaplatenie paušálnej náhrady
vo výške 40 Eur. Pokiaľ ide o náhradu trov konania navrhol, aby odvolací súd VI. výrok o náhrade trov

konania zmenil tak, že žalobcovi prizná právo na náhradu trov konania voči žalovanej 1/ a 2/ v rozsahu
100 %.
2. 2. V odôvodnení odvolania konštatoval, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje
za nesprávne z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Konštatoval, že v zmysle ustanovenia § 23
ods. 2 zákona č. 362/2011 o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „Zákon o liekoch“) môže držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti
vybrať finančnú úhradu za výdaj lieku zdravotníckej pomôcky a dietetickej potraviny, za ktoré by mu
inak patrila náhrada podľa osobitného predpisu iba v prípade, ak je na lekárskom predpise uvedené
„HRADÍ PACIENT“ alebo „NEZMLUVNÝ LEKÁR“. Vzhľadom k tomu, že lekár v predmetných prípadoch
takúto poznámku na recepte nevyznačil, nebol oprávnený peňažnú úhradu od pacienta (žalovanej II/)

za liek vybrať. Poznamenal, že skúmanie skutočnosti, či daný pacient bol aktuálne dlžníkom žalovanej
I/ nie jednak priamo uložené vzájomnou zmluvou alebo zákonom a zároveň neuhradenie poistného
poistencom žalovanej I/ nie je ani právnym dôvodom na odmietnutie vydania riadne predpísaného
lieku alebo požadovanie plnej úhrady za liek priamo od poistenca nad rámec ustanovený v 23 ods.
1 písm. x) Zákona o liekoch. Pokiaľ lekársky predpis obsahuje všetky náležitosti, je lekáreň povinná
liek pacientovi vydať a nevyberať od poistenca finančnú úhradu na rámec zmieneného ustanovenia (23

ods. 1 písm. x/), pretože v opačnom prípade sa vystavuje možnej právnej zodpovednosti za iný správny
delikt a nepriamo aj možnej trestnoprávnej/občianskoprávnej zodpovednosti za možnú ujmu pacienta
na zdraví. Ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie si osvojil názor žalovanej I/ o aplikácii ustanovenia
§ 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení o neuhrádzaní inej ako neodkladnej zdravotnej starostlivosti
za poistencov - dlžníkov žalovanej I/. Žalovaná I/ má zákonnú povinnosť zverejňovať zoznam dlžníkov,

v ktorého závere je však uvedené poučenie, že: „údaje v uvedenom zozname majú len informatívny
charakter, nie sú použiteľné pre právne úkony a nenahrádzajú potvrdenia o stave pohľadávok.“ Bol
toho názoru, že žalovaná I/ svojím postupom prenáša negatívny dopady svojej neschopnosti vymáhať
nedoplatky voči svojím poistencom na lekárnikov, pričom však ide o vzájomný zmluvný vzťah medzi
žalovanou I/ a žalovanou II/, teda poisťovne a poistenca, ktorého nie sú lekárnici účastníkom. Žalobca

poukazoval na to, že žalovaná I/ svoje Všeobecné zmluvné podmienky pre lekárenskú starostlivosť
jednostranne s účinnosťou k 01. 04. 2015 zmenila, pričom ich zmenu avizovala v liste zo dňa 09. 04.
2015 zaslanom hromadne všetkým poskytovateľom lekárenskej starostlivosti vrátane neho (žalobcu).
Žalovaná 1/ nebola oprávnená VZP jednostranne meniť, resp. zmeniť ich výklad a aplikáciu bez dohody
s ním - jej zmluvným partnerom. Zdôraznil, že pokiaľ došlo k porušeniu právnej povinnosti a vzniku

škody spočívajúcej vo výške poisťovňou (žalovanou I/) nepreplatených úhrad doplatkov za lieky vydané
žalovanej II/, bola medzi protiprávnym úkonom a peňažnou škodou jednoznačná príčinná súvislosť a
existencia škoda bola preukázaná tým, že v žalobe popísal žalovanou I/ vydaný protokol sporných
dokladov, v ktorom odmietla uhradiť doplatky za lieky, ktoré boli ním vydané pacientke. Tým nastal
rozdiel v prvotnom vyúčtovaní a reálnej úhrade vykonanej žalovanou II/ spočívajúci v doplatku za liek,

ktorý mal byť hradený zo strany žalovanej I/ (poisťovne) z verejného zdravotného poistenia. Pokiaľ
ide o žalovanou I/ namietanú solidaritu žalovaných, poznamenal, že v predmetnom prípade nemožno
vyhodnotiť ich účasť na vzniku škody formou delenej zodpovednosti, a preto aplikoval ustanovenie §
438 ods. Občianskeho zákonníka o solidárnej zodpovednosti oboch žalovaných. Napriek tomu, že pri
žalovanej I/ išlo o zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením jeho záväzku zo zmluvy o poskytovaní

lekárenskej starostlivosti a VZP, ako i zo zákona, a na druhej strane u žalovanej II/ išlo o bezdôvodné
obohatenie,keďonplnilplnúkúpnucenunazákladlekárskehopredpisu,čomalavzmyslezákonahradiť
ona formou doplatku za vydaný liek. Taktiež uviedol, že ak by súd priznal nárok i voči žalovanej I/, bolo
by na mieste aj priznanie paušálnej náhrady nákladov vo výške 40 Eur podľa ustanovenia § 369c ods.
1 Obchodného zákonníka, ako i úrok z omeškania v uplatnenej výške, nakoľko ide o paušálnu náhradu,

pri ktorej nie je potrebné preukazovať vznik konkrétnych nákladov. V súvislosti s náhradou trov konania
poukázal na ustanovenie § 257 CSP a mal za to, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré videl v tom, že výška uplatňovanej istiny je v zjavnom nepomere k možnej výške trov
konania na strane žalovanej I/ a preto by mu priznanie náhrady trov konania žalovanej I/ privodilo väčšiu
finančnú ujmu, ako bola ním požadovaná vo veci samej. Veľký rozdiel videl i v majetkových pomeroch

na jeho strane a na strane žalovanej I/, pričom nepriznanie náhrady trov konania žalovanej I/ nebude
mať podľa jeho názoru na jej činnosť negatívny dopad. Záverom poznamenal, že žalovaná I/ mohla tiež
svoje vlastné trovy znížiť tým, že by konala prostredníctvom svojich regionálnych pobočiek v sídle súdu
(Zvolen, Banská Bystrica).

3. Žalovaná I/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu namietala, že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, nakoľko v predmetnom prípade rozhodol súd prvej inštancie v prospech
žalobcu v celom rozsahu. Podotkla, že považuje rozsudok prvoinštančného súdu za správny, zákonný
a vydaný v súlade s vykonaným dokazovaním. Zdôraznila, že Zákon veľmi presne určuje postup priposkytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti, nakoľko lekár, ktorý poskytuje neodkladnú zdravotnú
starostlivosť je povinný na rubovej strane lekárskeho predpisu uviesť poznámku „NEODKLADNÁ
ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ“. Ak predpisujúci lekár túto poznámku na rubovej strane neuvedie,

znamená to, že liek nebol predpísaný pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Zároveň
nesúhlasilasargumentácioužalobcu,žebynevydanímlieku,alebovyžiadanímsiúhradyzaliekypriamo
od žalovanej 2/ t.j. od dlžníka, porušil ustanovenia § 23 ods. 1 písm. x/, § 23 ods. 2 a § 138 ods. 5 písm.
ae/ Zákona o liekoch, ani s argumentom, že by si uvedené ustanovenia mali konkurovať, či protirečiť s
ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z. Uviedla, že v danom prípade nie sú lieky s poukazom

na ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení vôbec hradené z verejného zdravotného
poistenia, a preto nebolo možné konštatovať porušenie ustanovenia § 23 ods. 1 písm. x), § 23 ods. 2
a § 138 ods. 5 písm. ae/ Zákona o liekoch, zo strany žalobcu v prípade, ak by priamo od žalovanej II/
žiadal úhradu za vydané lieky, nakoľko žalovaná II/ stratila nárok na ich úhradu z verejného zdravotného
poistenia momentom jej zverejnenia v zozname jej dlžníkov. Ďalej poznamenala, že predmetom sporu
je úhrada lieku, nie jeho výdaj, pričom žalobca môže liek vydať, má však žiadať jeho úhradu priamo

od pacienta, ako je to i v prípade iných liekov, ktoré nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia.
V prípade výdaja lieku dlžníkovi preto lekárnik postupuje úplne rovnako ako v iných prípadoch plnej
úhrady lieku poistencom. Pokiaľ ide o argument žalobcu, ktorým spochybňuje dôveryhodnosť zoznamu
dlžníkov žalovaná 1/ uviedla, že povinnosť viesť zoznam dlžníkov na internete, ako i podmienky jeho
vedenia určuje zdravotnej poisťovni zákon v ustanovení § 25 a 25a Zákona o zdravotnom poistení.

Vzhľadom k tomu, že zoznam dlžníkov má zdravotná poisťovňa povinnosť viesť až od roku 2009, v
zozname dlžníkov nie sú vedení všetci poistenci, ktorí majú voči zdravotnej poisťovni dlh na poistnom,
a preto nie je možné zoznam dlžníkov použiť ako tvrdenie, že poistenec nemá voči zdravotnej poisťovni
žiaden dlh, prípadne ako potvrdenie o stave pohľadávok, k čomu informácia uvedená pri zozname
dlžníkov na jej webovej stránke smeruje a jej význam je podľa jej názoru zrejmý. Zároveň mala za to,

že tvrdenie žalobcu, že nie je jeho povinnosťou skúmať, či je poistenec vedený v zozname dlžníkov
neobstojí, nakoľko je v žalobcovom záujme, aby sa s ním oboznámil a dospel by tak k záveru od
koho mu patrí úhrada za vydané lieky. Daný záver tiež podporuje stanovisko Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza, že: „poskytovateľ lekárenskej starostlivosti síce nie je povinný
zisťovať, či je poistenec dlžníkom, zákon mu to však nezakazuje a je v jeho záujme mať vedomosť o

tejto skutočnosti. V opačnom prípade podstupuje riziko, že zdravotná poisťovňa v súlade s § 9 ods. 2
Zákona o zdravotnom poistení neuhradí zdravotnú starostlivosť poskytnutú takémuto poistencovi, ak
sa nejedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť.“ Taktiež poznamenala, že zdravotná poisťovňa nie je
povinná ani oprávnená uhradiť všetku zdravotnú starostlivosť, ktorú jej žalobca vykáže a vyfakturuje,
ale iba tú, ktorú je povinná uhradiť v zmysle príslušných ustanovení právnych predpisov. Pokiaľ ide o list

zo dňa 09. 03. 2015, ktorým oznámila poskytovateľom lekárenskej starostlivosti, že nebude hradiť lieky
vydané dlžníkom vedených v zozname dlžníkov zdravotnej poisťovne, zdôraznila, že nepostupovala v
súlade so zákonom, keď hradila lieky za dlžníkov v rámci odkladnej zdravotnej starostlivosti. K solidárnej
zodpovednosti na strane žalovaných 1/ a 2/ podotkla, že v danom prípade nejde o spoločné práva alebo
povinnosti ohľadom ktorých by sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na

strane žalovaného. Takýto dôsledok z hmotnoprávneho vzťahu medzi žalovanými nevyplýva. Záverom
uviedla, že nesúhlasí s aplikáciou ustanovenia § 257 CSP, ktorého sa domáha žalobca, pretože nevidí
dôvod, pre ktorý by jej súd nemal priznať náhradu účelne vynaložených nákladov.

4. Žalovaná II/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej I/ k jeho odvolaniu uviedol, že nepovažuje za účelné
a hospodárne podávať ďalšie podrobné vyjadrenia k argumentom žalovanej I/, nakoľko boli už z jeho
strany prezentované v konaní pred súdom prvej inštancie a tiež v podanom odvolaní, na ktorého
prípustnosti a dôvodnosti trvá.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
7. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na

spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

9. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je

presvedčivé a závery ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že
odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám
uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu
uvedené v odvolaní.

10. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v
odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť
v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení §
366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

11. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v konaní nebola sporná skutočnosť, že žalovaná II/
bola v rozhodnom čase vedená v zozname dlžníkov žalovanej I/, alebo skutočnosť, že by žalovaná II/
bola v predmetnom zozname vedená neoprávnene. V čase výberu liekov bola žalovaná II/ (poistenec)
evidovaná v zozname dlžníkov žalovanej I/ (poisťovňa) a následkom uvedeného mala právo len na

úhradu neodkladnej zdravotnej starostlivosti a v predmetnom prípade nešlo o lieky predpísané pri
poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti, teda žalovaná I/ nie je povinná uhrádzať takúto
zdravotnú starostlivosť a povinnosť úhrady lieku znáša žalovaná II/. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje,
že ak ide o lieky, ktorých poskytnutie nie je súčasťou neodkladnej zdravotnej starostlivosti, a ak bol
žalovaná II/ vedená v rozhodnom čase v zozname dlžníkov žalovanej I/, je žalovaná II/ povinná za výdaj

liekov zaplatiť žalobcovi ako poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti plnú sumu liečiv, teda aj príslušnú
časť doplatkov, ktoré by pri štandardnom režime mala uhrádzať zdravotná poisťovňa poistenca. Pokiaľ
žalobca v odvolaní namietal, že nemohol od žalovanej II/ požadovať úhradu tej časti doplatku za liek,
ktorý by bol štandardne hradený žalovanou I/, pretože zákon mu takúto povinnosť neukladá, odvolací
súd v tejto súvislosti poznamenáva, že napriek tomu, že príslušné právne predpisy explicitne neupravujú

povinnosťžalobcuposkytujúceholekárenskústarostlivosťvydaťliekžalovanejII/zadanýchokolnostílen
po uhradení plnej sumy lieku žalovanou II/, z logiky veci pri výklade príslušných zákonných ustanovení
a vo vzájomných súvislostiach vyplýva, že žalobca mal a mohol zvoliť takýto postup voči žalovanej II/
a to bez toho, aby bol v rozpore so zákonom.

12. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu podľa ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. Žalovaná I/ bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).