Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 21, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/12/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117220114
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117220114.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča

a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v spore žalobcov: 1./ Ľ. Č.T., Z..:
XX.XX.XXXX, B. U. XXX, XXX XX R., X./. I. Č.T., Z..: XX.XX.XXXX, B. U. XXX, XXX XX R., obaja
zastúpení: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanému: EOS
KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, právne zastúpený:
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843,o primerané
finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. XXCsp/XXX/
XXXX-XX zo dňa 29.11.2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku a zamietnutí žaloby.

M e n í rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania tak, že sporovým stranám
nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu v zamietol a
vyslovil, že žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne v rozsahu
100 % s tým, že o výške nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia si žalobou uplatnili nárok na primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 100,- Eur z dôvodu, že v predchádzajúcom súdnom konaní sp. zn. XXC/XXX/XXXX boli
úspešní, keď žalovaný ich žaloval o zaplatenie 11.104,82 Eur, ale súd jeho žalobu zamietol pre
nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, keďže pri postúpení predmetnej pohľadávky zo Slovenskej
sporiteľne a.s. na žalovaného bolo postupované v rozpore so zákonom - § 92 ods. 8 zákona o bankách
a preto zmluva o postúpení pohľadávky bola vyhodnotená ako neplatná.

3. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkový stavu,
že v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX žalovaný (v pôvodnom konaní
žalobca) uplatnil voči žalobcom (v pôvodnom konaní žalovaným) nárok na zaplatenie 11.104,82 Eur,
kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 2619,87 Eur a ročný úrok z omeškania 8,5% zo
žalovanej sumy od 26.9.2015 do zaplatenia. Nárok uplatnil na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorú uzavreli žalobcovia ako dlžníci s jeho právnym predchodcom Slovenskou sporiteľňou a.s. dňa

03.05.2011, ktorou im bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 14.400,- Eur. Predmetom žaloby boli
len nezaplatené splátky za obdobie od 26.08.2013 do 26.04.2021, ktoré sa stali splatnými v dôsledku
vyhláseniaichmimoriadnejsplatnosti.Žalovanívdanomsporenesúhlasilisožalobounamietajúcaktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. XXC/XXX/XXXX-XX zo dňa 17.06.2016žalobu zamietol. V rozsudku konštatoval, že Slovenská sporiteľňa a.s. postúpila predmetnú pohľadávku
na žalovaného (v pôvodnom spore žalobcu) zmluvou zo dňa 27.06.2013. Uviedol, že žalobca nepredložil
dôkaz, že by banka úver zosplatnila riadnou a doručenou výzvou ako to predpokladá § 565 Občianskeho

zákonníka a že by splnil povinnosť v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pohľadávka bola totiž
postúpená bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť resp. aby zmluvný vzťah medzi stranami
zanikol výpoveďou alebo odstúpením. Vyslovil názor, že banka môže postúpiť iba splatnú pohľadávku a
preto zmluvu o postúpení pohľadávky vyhodnotil ako absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka. Voči tomuto rozsudku sa odvolal žalovaný (v pôvodnom konaní žalobca)

a Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. XXCo/XXX/XX z 30.03.2017 napadnutý rozsudok potvrdil.
Zhodol sa aj s jeho odôvodnením a navyše uviedol, že nebola splnená ani ďalšia podmienka na platné
postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže žalovaný nepreukázal zaslanie
a doručenie písomnej výzvy obom dlžníkom, ale len jednému z nich, čo je nedostatočné. Napadnutý
rozsudok nadobudol právoplatnosť 16.05.2017.

4. Vzhľadom na zistený skutkový stav sa súd prvej inštancie stotožnil s názorom žalovaného
a konštatoval, že zákonnou podmienkou nároku je, že v predchádzajúcom súdnom spore bolo
konštatované porušenie práva žalobcov ako spotrebiteľov alebo povinností vo vzťahu k spotrebiteľom
upravenými v zákone o ochrane spotrebiteľa a v osobitných predpisoch. Logickým a gramatickým
výkladom súd prvej inštancie dospel k názoru, že týmito osobitnými predpismi sú predpisy slúžiace na

ochranu spotrebiteľov, ktorým je napríklad zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale aj
všeobecný právny predpis, ktorým je Občiansky zákonník, ale z neho len osobitné ustanovenia § 52
až 54, ktoré sa týkajú spotrebiteľských zmlúv, pretože tieto ustanovenia sa považujú za lex specialis
ku všetkým ostatným právnym predpisom. Logicky spomínané porušenie práva či povinnosti musí
súvisieť s normami na ochranu práv spotrebiteľov, preto je nárok zakomponovaný do zákona o ochrane

spotrebiteľa. Ak by zákonodarca mienil porušenie akéhokoľvek predpisu ako zákonnú podmienku
pre úspešné uplatnenie daného nároku, viedol by to v texte zákonného ustanovenia a použil by inú
formuláciu (porušenia práva či povinnosti ustanovenej akýmkoľvek právnym predpisom) ale v zákone
jasne vymedzil toto porušenie a nepoužil spomínanú všeobecnú formuláciu. Súčasne súd prvej inštancie
vychádzal aj zo systematického výkladu a v tejto súvislosti posúdil a vyhodnotil formuláciu celého

ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a vychádzal najmä z jeho prvej vety, v ktorej je
jasne uvedené, že spotrebiteľ sa môže proti porušiteľovi jeho práva alebo povinnosti ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa na súde domáhať ochrany svojho práva. Vetu tretiu citovaného
zákonného ustanovenia si súd vyložil aj s ohľadom na znenie tejto prvej vety § 3 ods. 5 citovaného
zákona. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súd SR XCdo

XXX/XXXX zo dňa 14.9.2016, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že v súvislosti s ustanovením § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z.z. pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle
tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo
povinnosti, napríklad nároku na náhradu škodu, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na
určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve

a súčasne aj na odborné stanovisko k problematike primeraného finančného zadosťučinenia predsedu
senátu JUDr. Rudolf Čirč vo vyjadrení zo dňa 22.11.2017. Záver ohľadne osobitných predpisoch súd
prvej inštancie podporil aj úvahou o tom, že výklad žalobcov o porušení akýchkoľvek právnych predpisov
v zmysle § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. postráda rozumné vysvetlenie a znamenal
by diskrimináciu iných osôb pri porušení toho istého právneho predpisu, ak by sa primerané finančné

zadosťučinenie týkalo porušenia akéhokoľvek predpisu nezameraného len na ochranu spotrebiteľov,
napríklad v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy v zmysle § 37 až 39 Občianskeho zákonníka. Bolo by
v rozpore so všeobecne uznávanou zásadou rovnakého prístupu k právam a povinnostiam, aby pri tom
istom právnom posúdení napríklad neplatnosti zmluvy by mal mať nárok na finančné zadosťučinenie len
spotrebiteľ. Vnášať takúto nerovnosť do právnych vzťahov je neprijateľné a preto nepochybne nárok na

primerané finančné zadosťučinenie má spotrebiteľ, ale porušenie jeho práv či povinností vzťahujúcich
sa k nemu musí vyplynúť z osobitných právnych predpisov, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľov.

5. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie uviedol záver, že v tomto prípade k žiadnemu
porušeniu práv žalobcov či povinnosti vo vzťahu k ním ako spotrebiteľom nedošlo, pričom súd prvej

inštancie je v tomto konaní viazaný právnym posúdením pôvodného nároku tak, ako ho ustálili súdy
v predchádzajúcom spore. V ňom dospeli k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky z veriteľa Slovenskej sporiteľne a.s. na žalovaného pre rozpor so zákonom podľa § 39
Občianskeho zákonníka v náväznosti na § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý sa netýka osobitnýchpráv spotrebiteľov, ale vzťahu medzi bankou a klientom. Nešlo teda o porušenie žiadneho osobitného
právneho predpisu slúžiaceho na ochranu spotrebiteľov. Navyše mal súd prvej inštancie za to, že v
tomto spore žalovanému chýba vecná pasívna legitimácia vzhľadom na to, že v zmysle § 3 ods. 5 vety

tretej zákona č. 250/2007 Z.z. má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Ako to ustálili súdy v predchádzajúcom spore, postupca t.j. Slovenská sporiteľňa a.s. porušil zákon
pri postupovaní pohľadávky na žalovaného. Toto porušenie teda nespôsobil žalovaný, ale Slovenská
sporiteľňa a.s. a preto žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za to, čo porušil iný subjekt, teda v tomto

prípade postupca.

6. Uplatnený nárok považoval súd prvej inštancie za nedôvodný aj za iných okolností, keď poukázal
na to, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia plní satisfakčnú funkciu pre spotrebiteľa a má
aj sankčnú funkciu, ktorou sa postihuje nepoctivý dodávateľ a súčasne sa v súvislosti so satisfakciou
pre spotrebiteľa zaoberal podstatu tohto inštitútu a vysvetlením pojmu „zadosťučinenie“. Vyslovil, že

finančné zadosťučinenie je možno priznať len vtedy, ak porušenie práva alebo povinnosti vo vzťahu
k spotrebiteľovi mu spôsobilo nejakú ujmu. Súd teda nepovažoval za rozhodujúce to, že spôsobenie
ujmy nie je uvedené ako predpoklad priznania finančného zadosťučinenia priamo v zákone, ale za
rozhodujúce považoval to, že táto skutočnosť vyplýva zo samotnej podstaty zadosťučinenia. K takémuto
záveru o povinnosti preukázania ujmy pri tomto nároku dospel aj Krajský súd v Trnave v rozhodnutí

XXCo/XXX/XX zo dňa 31.01.2017. Súd prvej inštancie preto zastával názor, že žalobcovia by museli
preukázať vznik nejakej ujmy v dôsledku porušenia ich práva alebo povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľom
a to konkrétne v dôsledku postúpenia pohľadávky z veriteľa na žalovaného. Ako uviedol sám právny
zástupca žalobcov, k žiadnej ujme žalobcov v tomto prípade nedošlo. Aj na základe už vyššie uvedených
dôvodov považoval súd prvej inštancie žalobu za neopodstatnenú.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 odsek 1
vspojenís§255odsek1C.s.p.keďuviedol,ževsporebolúspešnýžalovanýakeďžesúdprvejinštancie
nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu výnimočného ustanovenia § 257 C.s.p., priznal žalovanému plnú
náhradu trov konania. Za okolnosť svedčiacu v nemožnosť aplikácie tohto ustanovenia považoval súd

aj skutočnosť, že napriek vyslovenému predbežnému právnemu posúdeniu veci v úvode pojednávania
žalobcovia na svojej žalobe zotrvali.

8. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Namietali nesprávne
skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenia veci súdom prvej inštancie. Poukazujúc na okolnosti,

pre ktoré si proti žalovanému uplatnili primerané finančné zadosťučinenie, označili dôvody, na základe
ktorých súd prvej inštancie zamietol žalobu za vychádzajúce z mylného výkladu príslušných právnych
noriem a prehliadajúce skutočnosť, že právny vzťah, posudzovaný v konaní vedenom na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX bol vzťahom spotrebiteľským. Vzhľadom na dôvody uvádzané
súdom prvej inštancie boli názoru, že pre správny výklad § 3 ods. 5 veta tretia zák. č. 250/2007 Z.

z. (ďalej len ZoOS), je podstatné to, že je to spotrebiteľ, kto úspešne uplatní spotrebiteľské právo
na súde v konaní, predmetom ktorého je posudzovanie spotrebiteľského právneho vzťahu. Tým je
súčasne dané, či aplikovaná právna norma je, alebo nie je normou v zmysle § 3 ods. 5 veta tretia
ZoOS. Týmto spotrebiteľským právom potom je akákoľvek norma, ktorá sa v konkrétnej veci na súde
aplikuje na spotrebiteľský právny vzťah, teda na vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom. V konaní

vedenomnaOkresnomsúdePrešov,podsp.zn.XXC/XXX/XXXX,súdposudzovalspotrebiteľskýprávny
vzťah, hmotnoprávnym základom ktorého bola spotrebiteľská úverová zmluva a ak terajší žalovaný, v
pozícii žalobcu, bol v tomto spotrebiteľskom spore neúspešný, tak žalobcovia na súde úspešne uplatnili
spotrebiteľské právo, keď žalovanému nebolo priznané plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorého sa
ako dodávateľ domáhal. Uviedli, že je mylný taký výklad § 3 ods. 5 veta tretia ZoOS, podľa ktorého, ak

je právna norma použiteľná aj na iné právne vzťahy, ako na spotrebiteľské, tak nepredstavuje osobitný
predpis v zmysle § 3 ods. 5 veta tretia ZoOS. Aj keď je inak právna norma aplikovateľná aj na iné
ako spotrebiteľské právne vzťahy, ale je v konkrétnej veci na súde aplikovaná na ochranu spotrebiteľa,
ide o normu v zmysle § 3 ods. 5 veta tretia ZoOS, podľa zásady, vo väčšom je obsiahnuté menšie.
Každá právna norma, aplikáciou ktorej sa stal spotrebiteľa na súde, pri posudzovaní spotrebiteľského

právneho vzťahu úspešným, je osobitným predpisom, v zmysle § 3 ods. 5 veta tretia ZoOS. Tento názor
jednoznačne vyplýva aj z aplikačnej praxe. Odvolateľom nie jasné, ako by bolo možné podľa § 3 ods.
5 veta tretia ZoOS, domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia proti právnemu predchodcovi
žalovaného, keď tento nebol účastníkom predchádzajúceho súdneho konania, lebo podľa nášho názoru,z § 3 ods. 5 veta tretia ZoOS logicky vyplýva, že zákonodarca má na mysli uplatnenie primeraného
finančného zadosťučinenia proti tomu subjektu, proti ktorému bol spotrebiteľ na súde úspešný a úspešný
na súde bol spotrebiteľ práve v dôsledku toho, že dodávateľ, ako strana tohto súdneho konania porušil

právo spotrebiteľa zo spotrebiteľského právneho vzťahu. Je evidentné, že súd prvej inštancie inštitút
primeraného finančného zadosťučinenia neposúdil podľa platnej právnej normy, ale podľa obsahu slova
„zadosťučinenie“, uvedeného v krátkom slovníku slovenského jazyka, a aj v tomto smere jednostranne
vychádzal len z jedného, proti spotrebiteľovi nevyhovujúcemu významu, nakoľko súdu prvej inštancie
uniklo, že slovo satisfakcia má aj význam „odplata“, (Slovník slovenského jazyka). V tejto súvislosti

poukázali na vývoj právnej úpravy primeraného finančného zadosťučinenia. Norma nikdy nevyžadovala
ujmu,alejepravdou,žedo09.06.2013vyžadovala,abykonaniedodávateľabolospôsobiléprivodiťujmu
spotrebiteľovi. Teda ani žiadna ujma, ale ani žiadna priama hrozba ujmy, ale len možnosť privodiť ujmu.
Od 10.6.2013 sa zrušila potreba ujmy, aj čo i len možnosti privodenia ujmy. Stačí úspech spotrebiteľa,
čo sa týka spotrebiteľského práva, na súde. Navrhli zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nove rozhodnutie.

9. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

10.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací(§34zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok,ďalej
len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),

oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi
podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov,
než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré

sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2
C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom
stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke
Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia
podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie

žalobcov nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

11. V odvolacom konaní posúdil odvolací súd relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

13. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie
odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu

odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

15. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z.z. o

ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu Občiansky
zákonník má povahu osobitného predpisu.16. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení
neskorších predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká
spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ustanovenia § 3 ods.

5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z..

17. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcov opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5
zákonačíslo250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa.CitovanéustanoveniaZákonaoochranespotrebiteľa
upravujú práva spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak sa na súde úspešne

uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné
uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ustanovených zákonom číslo 250/2007 Z. z., alebo
osobitnými predpismi a spôsobilosť takéto porušenia práv alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto

súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd
osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože
postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

18. Žalobcovia svoju žalobu zdôvodnili a rovnako aj v odvolaní poukázali na to, že v konaní vedenom

na Okresnom súde sp. zn. XXC/XXX/XXXX boli ako žalovaní úspešní v spotrebiteľskom spore proti
žalobcovi (v tomto spore žalovanému) o zaplatenie 11.104,82 Eur, keď úspešne uplatnili spotrebiteľské
právo na ochranu spotrebiteľa a súd žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, keďže
pri postúpení predmetnej pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne a.s. na žalovaného bolo postupované
v rozpore so zákonom § 92 ods. 8 zákona o bankách a preto zmluva o postúpení pohľadávky bola

vyhodnotená ako neplatná. Uvedený postup súdu pri zamietnutí žaloby podľa ustanovenia § 92 ods.
8 zákona o bankách označili za úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti v zmysle § 3
ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom aplikované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách
posúdili ako ustanovenia osobitného právneho predpisu slúžiaceho na ochranu spotrebiteľa v zmysle
ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

19. Túto odvolaciu námietku žalobcov však odvolací súd neposúdil ako dostatočne relevantnú a stotožnil
sa s názorom súdu prvej inštancie pri posúdení ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, že v tomto
prípade nedošlo k porušeniu ustanovenia žiadneho osobitného právneho predpisu zameraného len na
ochranu spotrebiteľa ale právneho predpisu všeobecne upravujúceho vzťah medzi bankou a klientom a

v tomto prípade tak žiadnemu porušeniu práv žalobcov či povinnosti vo vzťahu k ním ako spotrebiteľom
nedošlo.

20. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej

výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky
banky. Musia byť kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex
specialis k inštitútu cesie.

21. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za
zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v
priebehu trvania úverového vzťahu.

22. Ustanovením § 92 ods.8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo
sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v
primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu.

23. Uvedené porušenie povinnosti v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia o bankách teda nie je možné

posúdiť ako dostatočné splnenie povinnosti o porušení práv alebo povinnosti ustanovenej vo vzťahu k
spotrebiteľovi osobitným predpisom pre uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia na základe
ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2017 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.24. S poukazom už na vyššie uvádzané odvolací súd konštatuje, že za daného stavu nie je priznanie
finančného zadosťučinenia plne dôvodné a nemožno sa preto stotožniť s názorom odvolateľov, že v
konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že došlo k porušeniu práv ustanovených za účelom

ochrany žalobcov ako spotrebiteľov.

25. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom a v dostatočnom rozsahu
vysvetlil svoj záver o nesplnení podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.
1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil,
vrátane osvojenia si jeho dôvodov.

27. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania sa však odvolací súd
nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý o nároku na náhradu trov konania rozhodol na základe

pomeru úspechu strán v konaní a konštatoval, že nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu výnimočného
ustanovenia§257C.s.p..Napriekskutočnosti,žesavtomtokonanínepreukázalopriamoporušeniepráv
ustanovených za účelom ochrany spotrebiteľov, ma odvolací súd za to, že pri rozhodovaní o náhrade
trov konania treba zohľadniť celkový spotrebiteľský charakter konania, v ktorom vystupuje žalovaný
ako obchodná spoločnosť venujúca sa podnikateľskej činnosti a v pozícií dodávateľa, na ktorého

ma úhrada jemu vzniknutých nevyhnutných trov konanie nepomerne menší negatívnejší ekonomický
dopad v porovnaní s protistranou, na strane ktorej vystupujú fyzické osoby spotrebitelia. Nemožno tiež
opomenúť fakt, že aj žalovaný nesie čiastočnú procesnú zodpovednosť za začatie konanie, keď si na
základe neplatného postúpenia pohľadávky neúspešne uplatňoval nárok voči žalobcom v konaní sp. zn.
XXC/XXX/XXXX a na základe takéhoto rozhodnutia súdu v uvedenom konaní si následne žalobcovia

uplatnili nárok na primerané finančné zadosťučinenie vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe, v ktorej
súdy priznávajú nároky na primerané finančné zadosťučinenie v obdobných veciach pri preukázanom
uplatnení porušenia práva a povinnosti ustanovených vo vzťahu k spotrebiteľovi osobitnými predpismi.
S ohľadom na uvedené a existujúce dôvody hodne osobitného zreteľa odvolací súd aplikoval § 257
C.s.p. a zmenil rozhodnutie o trovách konania tak, že sporovým stranám nárok na náhradu trov konania

nepriznáva.

28. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov
konania postupom podľa § 388 C.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).