Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 17, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/159/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115221298
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115221298.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a

členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS
a. s., so sídlom Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpený JUDr. Vratislavom
Šteffekom, advokátom, so sídlom W.. Y. F. X, F., proti žalovanému: Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom: M.,
o zaplatenie 1.365,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 13C/342/2015-44 zo dňa 10.01.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch, ktorými vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol o trovách
prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

V ostatnej časti, odvolaním strán sporu nenapadnutej, ponecháva rozsudok prvoinštančného súdu
nedotknutý.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O
výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi 985,- eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 27.11.2014 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu

zamietol, žalovanému uložil nahradiť žalobcovi trovy konania pomerne podľa úspechu žalobcu vo veci.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili
16.05.2014 zmluvu označenú ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 320140760, na základe ktorej
poskytol žalobca žalovanému peňažnú sumu vo výške 1.000,- eur za poskytnutý celkový úrok vo výške
20 %, servisný poplatok vo výške 18 % z istiny a žalovaný sa zaviazal žalobcovi vrátiť istinu vo výške
1.000,- eur, úroky vo výške 200,- eur a servisný poplatok v sume 180,- eur, spolu vo výške 1.380,-
eur v 13-tich mesačných splátkach, v prvých 3 mesačných splátkach vo výške 5,- eur (splátky úroku)

a pravidelných rovnomerných 10 mesačných splátkach vo výške 136,50 eur (istina vo výške 73,26 %,
úrok vo výške 13,55 % a servisný poplatok vo výške 13,19 %) so splatnosťou prvej splátky na 10. deň po
uzatvorení zmluvy, pričom každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia mala byť splatná na 30. deň
po splatnosti predchádzajúcej splátky. V obchodných podmienkach sa uvádza, že konečná splatnosť
pripadá na 370. deň po uzatvorení zmluvy. Priemerná RPMN bola ku dňu podpisu zmluvy pri splatnosti
úveru 13 mesiacov uvedená vo výške 49,67 %, RPMN bola 67,70 %. Nesporné medzi stranami sporu
bolo, že žalovaný na úhradu dlhu zaplatil 15,- eur. Zo strany žalobcu išlo o činnosť v zmysle ust. § 2 ods.

2 Obchodného zákonníka zo strany žalovaného, nešlo o získanie peňažných prostriedkov na výkon jeho
zamestnania, povolania alebo podnikania. Dospel k záveru, že medzi stranami vznikol právny vzťah v
zmysle príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľa rovnako v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ. Pri skúmaní podmienok pre aplikáciuust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom znení skúmal, či predmetná zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) - k), r) a y), pričom z vykonaného dokazovania
zastal názor, že úverová zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahovala minimálne náležitosť

podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy,
nakoľko v zmluve sa nikde nenachádza riadny údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
(dátum, mesiac a rok konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru). Ustanovenie zmluvy, ktoré stanovalo
termíny jednotlivých splátok odpočtom počtu dní od uzatvorenia zmluvy a počet splátok, nemožno
podľa názoru súdu považovať za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou

podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Mal za to, že spotrebiteľ musí pri danej forme
spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť,
kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým dňom, pričom takýto údaj
uzatvorená zmluva neobsahovala a ani údaj splatnosti vymedzený ako 370. deň po uzatvorení zmluvy
nespĺňa podmienku riadnej určitosti údaju o konečnej splatnosti. Navyše zákon používa pojem termín, čo
znamená, že má byť presne uvedený termín, na ktorý pripadá konečná splatnosť úveru. V nadväznosti

na uvedené, s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom znení
súd žalobu v časti prevyšujúcej sumu 985,- eur, uplatňovanej titulom úroku a servisného poplatku za
poskytnutie úveru zamietol. Uviedol, že nemohol vec posúdiť v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ C
42/15 z 09.11.2016 ohľadne výkladu Smernice 2008/48/ES z 23.04.2008, nakoľko predmetnej smernici
súd nemôže priznať priamy účinok a ani nepriamy účinok smernice nemôže nahradiť výslovné znenie

zákona, nakoľko by sa jednalo o výklad contra legem a rovnako tak eurokonformným výkladom nemožno
porušiť ústavný princíp právnej istoty. Ak potom z predmetnej smernice vyplýva, že absencia určitých
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemá spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru,
nemožno v tomto svetle vykladať zákon č. 129/2010 Z. z., ktorý vyslovene hovorí, že práve absencia
týchto náležitostí bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru spôsobuje. V súvislosti potom so zamietnutím

žaloby v časti o zaplatenie 380,- eur súd zamietol i žalobu v časti uplatneného príslušenstva, t. j.
príslušnýchúrokovzomeškaniaztejtosumy.Pokiaľsatýkaloúrokovzomeškaniazpriznanejistiny985,-
eur, tieto prvoinštančný súd priznal odo dňa nasledujúceho po dni, kedy sa stal dlh v zmysle oznámenia
o zosplatnení záväzku splatným. Pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania zohľadnil pomer
úspechu - neúspechu strán v spore a čistý úspech žalobcu ustálil na 44,32 %.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu doručil v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že
vnútroštátna právna úprava jednoznačne nestanovuje spôsob, akým má byť termín konečnej splatnosti
špecifikovaný. Neobstojí preto ani požiadavka špecifikovať termín konečnej splatnosti výhradne
konkrétnym dátumom, pričom v tomto smere sa jednoznačne pridržiaval názoru Súdneho dvora

EÚ, podľa ktorého pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice 2008/48, členské štáty
by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica
obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti, a teda pokiaľ
Smernica 2008/48 ako náležitosti zmluvy o úvere nestanovila, povinnosť uvádzania „konečnej splatnosti
úveru“ i vnútroštátna právna úprava nemala stanoviť povinnosť uvádzania tohto údaju v zmluvách o

spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Súdneho dvora EÚ C 42/15, v
ktorom uvádza, že vnútroštátny súd je povinný zabezpečiť plný účinok noriem a práva spoločenstva a z
vlastnej úradnej moci neuplatniť každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie,
ktoré je v rozpore s právom spoločenstva bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie
legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom. Poukázal i na nález Ústavného súdu SR PL. ÚS

3/09-378, v ktorom uviedol: „Vychádzajúc zo zásady prednosti práva EÚ všetky orgány verejnej moci,
t. j. nielen všeobecné súdy, sú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré podľa ich
názoru odporuje právu EÚ...“ Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú
právne relevantnú otázku sa pri posudzovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr.
I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). V nadväznosti na uvedené považoval za jednoznačné, že

prvostupňový súd rozhodol na základe právneho názoru zverejneného na internete v rozpore s nálezom
ústavného súdu, v nadväznosti na čo žiadal zmeniť rozhodnutie prvoinštančného súdu, žalobe žalobcu
v celom rozsahu vyhovieť a uložiť žalovanému nahradiť trovy celého konania.

3.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní

a súc viazaný dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia.4. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje
rozhodnutie, i keď stručným, avšak dostatočným spôsobom odôvodnil.

5.Preskúmanímzmluvyospotrebiteľskomúvereuzatvorenejmedzistranamisporuiodvolacísúddospel
k záveru, že táto neobsahuje v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom
znení údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a v zmluve nie je jednoznačne určený ani dátum zročnosti
jednotlivých splátok úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Podľa zmluvy bola prvá

splátka zročná 10. dňa od uzatvorenia zmluvy a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia bola
zročná 30. dňom po splatnosti predchádzajúcej splátky. Termíny splatnosti jednotlivých splátok nie sú
vyjadrené jasne a zrozumiteľne, a nie je jednoznačne určená ani konečná splatnosť úveru, nakoľko ako
uviedol prvoinštančný súd, vyjadrenie konečnej splatnosti úveru, spôsobom uvedeným v obchodných
podmienkach tvoriacich neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy, odpočtom 370. dňa od podpisu zmluvy
nemôže nahradiť absentujúcu náležitosť zmluvy. Spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského

úveru presne vedieť, kedy nastáva splatnosť jednotlivých splátok úveru a taktiež, kedy dôjde ku jeho
konečnej splatnosti tak, aby bol naplnený predpoklad určitosti a zrozumiteľnosti, ako sa vyžaduje pre
každý právny úkon. Naopak, zvolená formulácia núti spotrebiteľa, aby si odpočtom dní sám stanovoval
termín splatnosti jednotlivých splátok bez toho, aby už na prvý pohľad zo zmluvy bolo jasné, kedy nastala
splatnosť každej jednotlivej splátky, čím sa dostáva do rizika, že nesprávnym odpočtom dní sa môže

dostať do omeškania a vytvoriť priestor pre uplatnenie s tým spojených sankcií.

6. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť i na odôvodnenie rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa
09.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Biróová, sp. zn. C 42/15, v ktorom uvádza: „Za týchto okolností
je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má

vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.“ Podľa názoru odvolacieho súdu podmienky
úverovej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu neumožnili spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátum jednotlivých splátok, v nadväznosti na čo dospel k presvedčeniu o tom, že predmetná

úverová zmluva neobsahovala ani náležitosť vymedzenú v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.
z. v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy.

7. Pokiaľ žalobca poukazoval na požiadavku aplikovať Smernicu 2008/48, judikatúru Súdneho dvora
EÚ v ním poukazovaných rozhodnutiach, pričom v tejto súvislosti poukazoval i na nálezy, prípadne

uznesenia Ústavného súdu SR, odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že podľa právnej doktríny
smernica nemá všeobecnú záväznosť, ako nariadenie a je adresovaná iba členským štátom, nie
fyzickým osobám. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne
záväzného právneho predpisu. Smernice teda nezaväzujú a neukladajú práva priamo fyzickým alebo

právnickým osobám, ale sa vyžaduje ich implementácia do vnútroštátneho právneho poriadku, ktorého
úlohou je zabezpečovať harmonizáciu právnych predpisov členských krajín EÚ. Naviac práve v
poukazovanom rozsudku Súdneho dvora - tretia komora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 súdny
dvor pripustil, že zákon môže stanoviť, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, táto zmluva sa bude považovať

za zmluvu o úvere bez úrokov a bez poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť
možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. V tejto súvislosti súdny dvor uviedol, že podľa
čl. 23 Smernice 2008/48 členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych
ustanovení prijatých na základe tejto smernice a príjmu všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili
ich vykonávanie. Z odôvodnenia čl. 47 uvedenej smernice vyplýva, že hoci je voľba režimu sankcií

ponechaná na zváženie členských štátov, tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce
(rozsudok z 27. marca 2014 C 565/12). Súdny dvor už rozhodol, že tvrdosť sankcií musí byť primeraná
závažnosti porušení, ktoré postihuje, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom
musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu
možno dospieť k záveru, že ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom znení nie je v priamom

rozpore so Smernicou 2008/48, ani s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V ostatnom sa stotožniac s
odôvodnením rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu, preto rozhodol spôsobom, uvedeným vo
výrokovej časti.8. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, v nadväznosti na čo mu odvolací súd priznal nárok na
náhradutrovodvolaciehokonaniavcelomrozsahu.Ovýškenáhradytrovodvolaciehokonaniarozhodne
prvoinštančný súd samostatným uznesením.

9. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)