Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 14, 2017

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 20Csp/44/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617202377
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Mochnáčová

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2017:5617202377.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš, sudkyňou JUDr. Martinou Mochnáčovou, v právnej veci žalobkyne: J.

Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. C. XXX, XXX XX W.Ý. R., zastúpená advokátom JUDr. Vladimírom
Sidorom, so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: Provident
Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35 805 731, zastúpený spoločnosťou
De minimis, spol. s r. o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, v spore o
zaplatenie 150,- s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou okresnému súdu dňa 15. 03. 2017 sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému
zaplatenia sumy 100,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 100,- eur od
08. 02. 2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj náhrady trov konania.
Uviedla, že dňa 02. 11. 2015 uzavrela so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 613470894,
na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 2.300,- eur s úrokom vo výške 15%, RPMN 39,57%,
výškou týždennej splátky 31,25 eur (posledná splátka 33,79 eur), s počtom splátok 100 a celkovou
čiastkou, ktorú mala zaplatiť 3.124,54 eur. Poukázala na to, že uvedená zmluva nie je v súlade s

právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, predovšetkým s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Poukázala na fakt, že žalovaný
v zmluve neuviedol spôsob započítania splátky úveru na istinu, úroky a poplatky, ako to vyžaduje zákon
o spotrebiteľských úveroch (ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Na naplnenie
danej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nestačí uviesť výšku splátky, ale je potrebné určiť, aká
časť splátky je poukazovaná na jednotlivé jej zložky, teda istinu, úrok, poplatky, príp. iné. Na podporu
svojho názoru odkázala na niektoré rozhodnutia, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.

5Co/214/2016 zo dňa 28. 06. 2016, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/523/2014 zo
dňa 25. 06. 2014, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/65/2015 zo dňa 25. 01. 2016. V
zmluve ďalej absentoval termín konečnej splatnosti úveru (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 17Co/2/2015 zo dňa 14. 07. 2015, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn., 2C/72/2015 zo
dňa 29. 01. 2016, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16Co/265/2015 zo dňa 18. 02. 2016),
doba trvania zmluvy (rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/158/2013 zo dňa 24. 02. 2014),
adresa veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti (tento údaj bol uvedený v zmluve až za podpisom

žalobcu; uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/245/2010 zo dňa 30. 11. 2011, rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/703/2014). Na základe uvedených skutočností považovala
žalobkyňa zmluvu o spotrebiteľskom úvere za neplatnú, eventuálne poskytnutý úver posúdila ako
bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že mala splatiť úver len do výšky skutočnej istiny, ktorá sarovná úveru vo výške 2.300,- eur. Žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu vo výške minimálne 2.400,- eur,
teda o 100,- eur viac, ako si požičala. Preplatok vo výške 100,- eur tak zakladá bezdôvodné obohatenie
žalovaného na úkor žalobkyne v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa

si v spore uplatnila aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 100,- eur od 08. 02. 2017,
kedy žalovaný vyhotovil odpoveď na predsporovú výzvu (t.j. najneskôr v tento deň už žalovaný vedel
o bezdôvodnom obohatení a mal možnosť ho zaplatiť na účet žalobkyne). Žalobkyňa v žalobe zároveň
požiadala súd, aby bol žalovaný vyzvaný na predloženie úplného výpisu splácania úveru, z ktorého
bude zrejmé, v akej výške bol žalobkyni úver poskytnutý, aký je stav splátok a v akej výške bol úver

žalobkyňou splatený vrátane spôsobu započítavania jednotlivých úhrad na istinu alebo príslušenstvo
úveru. Ak totiž vznikol žalobcovi ešte vyšší preplatok nad žalovanú sumu, je žalovaný povinný aj
tento preplatok žalobkyni vrátiť. Žalobkyňa požiadala žalovaného o vydanie potvrdenia o jednotlivých
čiastkových úhradách dlhu, z ktorého by bolo zrejmé, v akej výške bol už dlh splnený. Žalovaný na túto
výzvu nereagoval, resp. potvrdenie pre žalobkyňu odmietol vydať a nesplnil si tak zákonom uloženú
povinnosť vyplývajúcu veriteľovi z ustanovenia § 569 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V dôsledku

uvedeného konania veriteľa je dlžník oprávnený resp. priamo nútený okolnosťami a neoprávneným
konaním žalovaného domáhať sa aj prostredníctvom súdu, aby žalovaný svoju povinnosť splnil a
potrebné potvrdenie predložil. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že už len samotná nemožnosť
zistenia skutočnej výšky dlhu v ktoromkoľvek štádiu splácania, spôsobuje hrubú nerovnováhu medzi
veriteľom a dlžníkom. Táto neprehľadnosť splátok a ich započítavania slúži výhradne záujmu veriteľa

(ktorý toto neoprávnené konanie ešte podstatne zhoršuje tým, že odmieta dlžníkom vydať akékoľvek
potvrdenie o splátkach) a spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana je nútený takéto svojvoľné a nezákonné
konanie znášať. Veriteľ je povinný v prípade súdom uloženej povinnosti predložiť potrebné dokumenty
a informácie, t. j. v tomto prípade najmä predložiť prehľad jednotlivých splátok a spôsob započítania
čiastkových plnení na zostávajúcu výšku záväzku dlžníka. Súčasne s podaním žaloby žalobkyňa navrhla

nariadiť neodkladné opatrenie, ktorým by súd uložil žalovanému, aby pre účely zabezpečenia budúceho
výkonu rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi zložil do úschovy na Okresnom súde Liptovský Mikuláš
peňažnú sumu vo výške 161,- eur, a to do 7 dní od doručenia tohto uznesenia. K žalobe bola pripojená
Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 613470894 zo dňa 02. 11. 2015, Predsporová výzva zo dňa 10.
11. 2016, Vyjadrenie k predsporovej výzve zo dňa 08. 02. 2017, ako aj internetové články o odchode

žalovaného zo Slovenska. Konanie bolo zaevidované pod sp. zn. 20Csp/44/2017.
2. Žalobou doručenou okresnému súdu dňa 15. 03. 2017 sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému
zaplatenia sumy 50,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 50,- eur od
08. 02. 2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj náhrady trov konania.
Uviedla, že dňa 12. 12. 2013 uzavrela so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 570805160, na

základe ktorej jej boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 180,- eur s úrokom vo výške 22,38%,
RPMN 70,38%, výškou týždennej splátky 4,04 eur (posledná splátka 3,74 eur), s počtom týždenných
splátok 60 a celkovou sumou splatnou spotrebiteľom 242,10 eur. Uvedená zmluva bola podľa názoru
žalobkyne v rozpore s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, ako aj so zákonom č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, pričom poukázala na

absenciu jednotlivých náležitostí - neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov, absenciu termínu
konečnej splatnosti, absenciu doby trvania zmluvy a absenciu adresy veriteľa na podanie reklamácie
a sťažnosti. Pri odôvodňovaní svojho nároku vychádzala z rovnakej argumentácie, ako sa uvádza v
žalobe podanej v konaní vedenom pod sp. zn. 20Csp/44/2017. Žalobkyňa tiež uviedla, že v zmluve
bola neplatne dohodnutá výška úrokovej sadzby, keďže táto nezodpovedá výške priemernej úrokovej

miery z úverov peňažných ústavov v čase uzavretia zmluvy. Podľa tabuľky priemerných úrokových
mier z úverov obchodných bánk, uverejnenej na internetovej stránke T., bola priemerná hodnota ročnej
úrokovej sadzby 11,02% pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci
december 2013. V zmysle zmluvy je dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 22,38%. Dohoda o výške
úrokov musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že výška úrokov

sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Keďže dohodnutá výška
úrokovej sadzby viac ako dvojnásobne prevýšila mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia
predmetných zmlúv, ide o neplatný právny úkon. Na podporu svojho názoru odkázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/1/2009 zo dňa 31. 07. 2009, rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3Co/114/2014 zo dňa 05. 11. 2014, sp. zn. 20Co/3/2015 a 8Co/112/2014. Žalobkyňa považovala

zmluvu o spotrebiteľskom úvere za neplatnú, eventuálne poskytnutý úver zo zmluvy za bezúročný a
bez poplatkov, čo znamená, že žalobkyňa mala povinnosť splatiť úver len do výšky skutočnej istiny,
ktorá sa rovná výške úveru v sume 180,- eur. Žalobkyňa vyplatila žalovanému sumu vo výške minimálne
230,- eur, teda o 50,- eur viac, ako si požičala. Preplatok vo výške 50,- eur tak zakladá bezdôvodnéobohatenie žalovaného na úkor žalobkyne v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Žalobkyňa si rovnako uplatnila úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 50,- eur od 08. 02.
2017, kedy žalovaný vyhotovil odpoveď na predsporovú výzvu (t.j. najneskôr v tento deň už žalovaný

vedel o bezdôvodnom obohatení a mal možnosť ho zaplatiť na účet žalobkyne). Žalobkyňa rovnako
žiadala súd, aby bol žalovaný vyzvaný na predloženie úplného výpisu splácania úveru zo strany žalobcu,
pričom v podrobnostiach argumentovala obdobne, ako sa to uvádza v žalobe podanej v konaní pod
sp. zn. 20Csp/44/2017. Súčasťou žaloby bol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, predmetom
ktorého malo byť uloženie povinnosti žalovanému zložiť do úschovy okresného súdu sumu 100,- eur. K

žalobe bola pripojená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 570805160 zo dňa 12. 12. 2013, Predsporová
výzva zo dňa 10. 11. 2016, Vyjadrenie k predsporovej výzve zo dňa 08. 02. 2017, ako aj internetové
články o odchode žalovaného zo Slovenska. Konanie o žalobe týkajúcej sa úveru č. 570805160 bolo
zaevidované pod sp. zn. 20Csp/45/2017.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. 20Csp/44/2017 zo dňa 07. 04. 2017 spojil na spoločné konanie vec

vedenúnaOkresnomsúdeLiptovskýMikulášpodsp.zn.20Csp/45/2017svecouvedenounaOkresnom
súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 20Csp/44/2017. Spoločné konanie bolo následne vedené pod sp.
zn. 20Csp/44/2017.
4. Uznesením sp. zn. 20Csp/44/2017 zo dňa 12. 04. 2017 okresný súd zamietol návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia spočívajúceho v zložení peňažnej sumy 161,- eur a sumy 100,- do úschovy

súdu pre účely zabezpečenia budúceho výkonu rozhodnutia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
06. 05. 2017.

5. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe vyslovil nesúhlas s argumentáciou žalobkyne. Uviedol,
že žalobkyňa odkázala na niekoľko marginálnych súdnych rozhodnutí, prevažne okresných súdov,

súvisiacich so zmluvami o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil, že predmetom súdneho konania na
základe žalobkyňou podanej žaloby sú len tie rozhodujúce skutočnosti, ktoré sú opísané v ňou
podanej žalobe, teda nie skutočnosti opísané v súdnych rozhodnutiach, na ktoré žalobkyňa odkazuje
(§ 132 ods. 2 CSP). Tiež uviedol, že doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o určení zmluvnej
podmienky v ním uzatváraných spotrebiteľských zmluvách za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti,

ani nebolo doposiaľ právoplatne nepriznané plnenie z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky v
jednotlivých spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ žalobkyňa odkázala na rozhodnutia Krajského súdu
v Trenčíne, Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Prešove, ako aj
Krajského súdu v Košiciach, tieto sa netýkajú žalovaného. V súvislosti s argumentáciou o absencii
termínu konečnej splatnosti úveru, žalovaný argumentoval tým, že zmluva jednoznačne uvádza: „termín

splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60./100.
týždňa po dni uzavretia zmluvy.“ Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje
presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti predmetného spotrebiteľského
úveru, ak si bude žalobkyňa plniť svoje povinnosti presne podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a nesplatní úver predčasne, alebo nebude v omeškaní. Zdôraznil, že v slovenskom jazyku pojmy

„termín“ a „dátum“ nie sú synonymami, čo vyplýva priamo aj zo zákona o spotrebiteľských úveroch, keď
zákonodarca používa tieto pojmy odlišne v rovnakom právnom predpise. Na podporu svojho názoru
odkázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 z 09. 11. 2016, z ktorého vyplýva, že nie
je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátky spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum. Argumentácia žalobkyne bola tiež v rozpore s európskou úpravou, pretože

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. 04. 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej
úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť, čo má za následok, že výklad tohto ustanovenia tak, ako ho
prezentuje žalobkyňa neobstojí. Žalovaný odkázal na jednotlivé jazykové mutácie čl. 10 uvádzanej
smernice, z ktorých je zrejmé, že táto nevyžaduje presný termín splatnosti spotrebiteľského úveru.

Žalobkyňa si tiež nesprávne vyložila ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, keď argumentovala o potrebe konkrétneho rozpisu jednotlivých splátok na
úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto rozpis sa totiž poskytuje iba v prípadoch definovaných
v § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. ak sa zmluvné strany dohodli na amortizácii istiny, pričom
v takom prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods.

5 uvedeného zákona. Rovnaké stanovisko v súvislosti s touto náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom
úvere prezentoval celkom jednoznačne aj Súdny dvor EÚ C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016. Obdobný názor
vyjadril aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19. 09. 2012.
Žalovaný tiež poprel tvrdenie žalobkyne, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 570805160 neobsahujereálnu úrokovú sadzbu. Dohodnutý úrok je v zmluve uvedený jasne, zrozumiteľne a určito, a to fixnou
úrokovou sadzbou zo sumy úveru. Výška úrokovej sadzby pri spotrebiteľských úveroch nemôže byť
súdom samostatne posudzovaná aj z toho dôvodu, že medzi výškou úrokovej sadzby a výhodnosťou

konkrétneho spotrebiteľského úveru pre spotrebiteľa nemusí byť žiadna korelácia. Z uvedeného dôvodu
zákonodarca zaviedol povinnosť v zmluvách o spotrebiteľskom úvere uvádzať ročnú percentuálnu mieru
nákladov, ktorá vychádza z celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a tak
umožňuje spotrebiteľovi jednoducho a presne porovnať výhodnosť jednotlivých finančných produktov
na trhu. Dohodnutý úrok je porovnateľný s úrokmi, ktoré v rozhodnom čase poskytovali iné nebankové

subjekty za daný druh spotrebiteľského úveru, resp. dokonca nižší ako priemer v danom segmente
trhu. Žalovaný tiež vyjadril nesúhlas s námietkami žalobkyne o tom, že by zmluva neobsahovala údaj o
adrese veriteľa, na ktorej možno podať reklamáciu. Všetky zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere sa nachádzajú len v jedinom dokumente, na jednom dokumente formátu A4, ktorý mala žalobkyňa
od počiatku k dispozícii, a preto jej súčasné výhrady k tomu, že v čase uzavretia zmluvy nevedela,
nemohla, nepoznala, sú skutkovo a právne neudržateľné. Všeobecné obchodné podmienky na rozdiel

od zmluvy samotnej predstavujú úkon, ktorý nie je priamo súčasťou zmluvy, ale zmluva sa na tento úkon
odvoláva a práve vďaka tejto odvolávke sa stávajú všeobecné obchodné podmienky súčasťou zmluvy. V
súkromnoprávnych vzťahoch je neakceptovateľné zastávať postoj zneplatňovania zmlúv, práve naopak
je potrebné pre ochranu zmluvnej autonómie a zachovanie nevyhnutnej právnej istoty riadiť sa zásadou
favor contractus, čo žalobkyňa úplne opomína, keď chce zneplatňovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere

z dôvodu, že nemá také grafické spracovanie, ako by si to predstavovala. Žalovaný rešpektuje potrebu
zvýšenej právnej ochrany spotrebiteľov, tak v zmluvných vzťahoch, ako aj v súdnych konaniach ako
prostriedok dorovnania faktickej nerovnováhy, avšak ani táto zvýšená ochrana nemá slúžiť na zbavenie
spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za jeho prejavy vôle či vystavenie existencie zmluvného vzťahu
ako dvojstranného úkonu výhradne svojvôli spotrebiteľa. Na základe uvedeného mal žalovaný za to,

že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú žiadne ustanovenia, ktoré by akokoľvek odporovali právnej
úprave. Žalovaný preto nikdy neprijal od žalobkyne plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej
písomnej dohode, a teda relevantnému právnemu titulu, čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol
bezdôvodne obohatiť. Z dôvodu právnej istoty ako aj hospodárnosti konania žalovaný vzniesol námietku
premlčania.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že argumentácia žalovaného je
neopodstatnená. Zotrvala na tvrdeniach formulovaných v žalobe, pričom doplnila, že termín konečnej
splatnosti úveru musí byť stanovený pevným dátumom, čo potvrdzujú rozhodnutia Krajského súdu v
Prešove, ako aj Krajského súdu v Košiciach. Pokiaľ žalovaný odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora

EÚ vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíroovej, k uvedenému žalobkyňa poukázala na fakt,
že Súdny dvor EÚ rozoberal rozdielnu situáciu. Napr. v bode 47 rozhodnutia sa uvádza, že zmluva
o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia. Táto skutočnosť však v zmluve uzatvorenej so žalovaným rozhodne

splnená nie je. V zmluve nielenže nie je uvedené akékoľvek rozdelenie splátok na istinu, úroky a
poplatky, ale zmluva neobsahuje ani len spôsob, akým sa budú jednotlivé splátky úveru zo strany
spotrebiteľa priraďovať k istine, úrokom a poplatkom. Pokiaľ by aj uvedené rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ bolo použiteľné na aktuálny skutkový stav, nie je možné z neho vychádzať, pretože Súdny dvor
EÚ ponúkol výklad európskej smernice a súd Slovenskej republiky môže rozhodovať jedine a výlučne

podľa slovenského právneho poriadku, ktorý je v tomto prípade celkom zrejmý. Ďalej žalobkyňa v
podrobnostiach odkázala na neopodstatnenosť argumentácie žalovaného a odkázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/245/2010 zo dňa 30. 11. 2011, z ktorého vyplýva, že ak nie sú
obchodné podmienky podpísané oboma zmluvnými stranami, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté
- ak im zákon povinne ukladá písomnú formu - sú pre absenciu tejto predpísanej formy neplatné. Je

neakceptovateľnétvrdeniežalovaného,žepresplneniepredpísanejformyjepostačujúciodkaznastranu
č. 2 zmluvy. Zdôraznila tiež, že v prípade spotrebiteľských vecí nie je možné vychádzať zo zásady
neznalosť zákona neospravedlňuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo dňa
16. 01. 2013). Žalovaný sa v rámci svojej argumentácie snažil presvedčiť súd o tom, že by mal vyložiť
niektoré ustanovenia zmluvy alebo právnej úpravy priamo a výslovne v neprospech spotrebiteľa, čo je

neprípustné.

7.Žalovanývovyjadreníkvyjadreniužalobkyneupozornilnafakt,ževýškaúrokumôžebyťvjednotlivých
finančných inštitúciách rozdielna, čo vyplýva z fungovania finančného trhu. V danom prípade sa nejednáoto,žebypredmetnázmluvaospotrebiteľskomúverenejakúnáležitosťneobsahovala,akotožalobkyňa
tvrdí, ale zo samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj žalobnej argumentácie je zrejmé, že
žalobkyňa vyčíta žalovanému len spôsob vyjadrenia niektorých náležitostí. Žalobkyňa vo vyjadrení

nepochopiteľne tvrdila, že žalovaný zneužíva nejasnosť zmlúv tak, že po odstúpení od úverových zmlúv
tvrdí, že spotrebiteľ vlastne do odstúpenia uhradil len úroky úveru, keďže z § 48 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Ak by aj žalovaný odstúpil od zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, tak zmluvné strany sú si povinné vrátiť len to, čo si na základe tejto zmluvy

plnili. Inými slovami v prípade odstúpenia od zmluvy o spotrebiteľskom úvere má žalovaný od žalobcu
nárok len vrátenie istiny, nič viac. K vyjadreniu bola pripojená formulárová zmluva o spotrebiteľskom
úvere spoločnosti TELERVIS PLUS a.s., rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15, písomné vyjadrenie
splnomocnenej zástupkyne SR v konaní C-42/15 a Informácia T. H. G. k aplikačným dôsledkom
rozhodnutia ESD C-42/15.

8. Na základe výzvy súdu požadujúcej predloženie presného výpočtu žalovanej sumy žalobkyňa
opakovane navrhla vyzvať žalovaného na predloženie histórie splácania úveru. Zároveň predložila
záznam platieb k úveru č. 570805160.

9. Na výzvu súdu žalovaný predložil Protokol o platobnej histórii zákazníka J. Y., č. zmluvy 570805160,

a to spolu s vyjadrením zo dňa 14. 11. 2017, v ktorom poukázal na skutočnosť, že úver č. 570805160
je premlčaný. V súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 613470894 z 02. 11. 2015 žalovaný
poprel tvrdenia žalobkyne, že by žiadala o vydanie písomného potvrdenia o splatení spotrebiteľského
úveru, pretože táto žalovaného nepožiadala ani raz počas trvania zmluvného vzťahu o takúto informáciu.
Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný má povinnosť takéto potvrdenie na požiadanie vydať a keďže

zo strany žalobkyne takáto požiadavka pred podaním žaloby vznesená nebola, čo taktiež nevyplýva
zo žiadneho predloženého dôkazu, je takýto argument nepravdivý a účelový. Žalobkyňa účelovo
podsúvala súdu nepravdivé tvrdenie, ktoré nemá ani podložené žiadnymi dôkazom, v tomto smere
zostala absolútne dôkazne pasívna. Žalovaný tiež poukázal na fakt, že žalobkyni nepatrí zákonný úrok
z omeškania a z opatrnosti namietol opomenutie synalagmatickej reštitúcie. V danom podaní sa ako

prílohy uvádzajú Protokoly o platobnej histórii zákazníka Provident Financial k zmluvám č. 570805160 a
č. 613470894. E-mailom bol doručený len Protokol o platobnej histórii č. 570805160, a to bezprostredne
pred začatím pojednávania vo veci.

10. Okresný súd vykonal vo veci dokazovanie v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku,

pričom zistil skutkový stav nasledovne.

11. Žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa 12. 12. 2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 570805160,
na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky vo výške 180,- eur, ktoré mali byť
vrátené v 60-tich týždenných splátkach po 4,04 eur, pričom výška poslednej splátky predstavovala 3,74

eur. Výška úrokovej sadzby bola 22,38%, RPMN predstavovala 70,38%, priemerná hodnota RPMN
bola 45,74% a celkové náklady, ktoré mal dlžník zaplatiť, boli 242,10 eur. Dňa 02. 11. 2015 uzavrela
žalobkyňa a žalovaný Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 613470894, v zmysle ktorej žalovaný poskytol
finančné prostriedky vo výške 2.300,- eur, ktoré mali byť splatené v 100 týždenných splátkach po 31,25
eur týždenne s tým, že posledná splátka bola 30,79 eur. Výška úrokovej sadzby bola stanovená na 15%,

RPMN predstavovala 39,57%, priemerná hodnota RPMN dosiahla 18,01% a celkovú čiastku, ktorú mal
spotrebiteľ zaplatiť v zmysle zmluvy bola 3.124,54 eur.

12. Z obsahu Protokolu o platobnej histórii zákazníka J. Y., č. zmluvy 570805160, mal súd zistenú históriu
splácania daného úveru, pričom je zrejmé, že posledná úhrada zo strany žalobkyne na daný úver bola

realizovaná dňa 08. 05. 2014.

13. Z výpisu platieb k úveru č. 570805160 (č. l. 110) mal súd preukázanú históriu splácania úveru s
poslednou platbou dňa 08. 05. 2014.

14. Z ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia
na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil a kto je
povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil a ktorý má právona vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje. Vydanie bezdôvodného
obohatenia inému prichádza do úvahy len výnimočne, a to len vtedy, keď toho, na úkor koho bol získaný,
nemožno zistiť (§ 456 Občianskeho zákonníka). Zákon uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia:

15. Majetkový prospech bol získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku
nebol právny dôvod na plnenie. To znamená, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä
zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takýto prípad môže nastať vtedy, keď sa účastníci napríklad
domnievajú, že uzavreli zmluvu, hoci ju neuzavreli, alebo niekto plnil omylom niekomu inému, s ktorým
nebol v zmluvnom vzťahu. V takomto prípade však treba preskúmať, či nedošlo ku konkludentnému

uzavretiu zmluvy, ak druhý účastník plnenie akceptoval a poskytol protiplnenie. Takýto postup je možný
len vtedy, keď zmluvu možno uzavrieť v akejkoľvek forme.
16.Majetkovýprospechbolzískanýplnenímzneplatnéhoprávnehoúkonu,spravidlazneplatnejzmluvy.
Kedy je zmluva neplatná, treba posudzovať jednak podľa všeobecných ustanovení o zmluvách (§ 43 a
nasl. Občianskeho zákonníka), jednak podľa ustanovení upravujúcich ten typ zmluvy, o ktorý v danom
prípade ide. V prípade atypickej zmluvy musia byť splnené podmienky ustanovené v § 51 Občianskeho

zákonníka. Právny úkon, resp. zmluva môže byť neplatná z dôvodov obsahových (§ 39 Občianskeho
zákonníka) alebo z dôvodov formálnych (§ 40 Občianskeho zákonníka), ale aj z iných dôvodov (napr.
podľa § 37 a 38 Občianskeho zákonníka).
17. Majetkový prospech bol získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý tu síce spočiatku existoval, ale
potomdodatočneodpadol.Takýtoprípadmôženastaťnapríkladsplnenímrozväzovacejpodmienky(§36

ods. 2 Občianskeho zákonníka), odstúpením od zmluvy (§ 48 Občianskeho zákonníka) alebo zrušením
zmluvy (napr. podľa § 740 Občianskeho zákonníka).
18. Majetkový prospech bol získaný z nestatočných zdrojov. Sem treba zahrnúť prípady, keď bol
majetkový prospech získaný trestnou činnosťou, ale aj majetkový prospech získaný v rozpore s dobrými
mravmi.

19. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti

je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na
strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou
také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou
v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú

povinnosť.
20. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu

sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Treba však zdôrazniť, že v každom
sporovom konaní zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností formulovaných v žalobe
žalobcu, ktorý nemôže svoju povinnosť prenášať na protistranu; inak sa vystavuje neúspechu v spore.

21. V posudzovanej veci dospel okresný súd k presvedčeniu, že žaloba žalobkyne, pokiaľ ide o nárok

uplatnený zo zmluvy č. 613470894, je neopodstatnená. Vychádzal z toho, že aj napriek podrobnej
argumentácii vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalobkyňa nijakým spôsobom
nepreukázala, v akej výške jej boli poskytnuté financie od žalovaného a kedy a v akej výške tieto splatila,
z ktorého dôvodu bola úplne zmarená možnosť preskúmania rozsahu požadovaného bezdôvodného
obohatenia. Pokiaľ žalobkyňa navrhla v spore vykonať dôkazy výpismi z úveru, súd žalovaného vyzval

na predloženie daných listín, avšak predložený bol len výpis z úveru č. 570805160. Treba zdôrazniť, že
princípy dokazovania v sporovom konaní platia aj pre spotrebiteľské spory, v ktorých, pokiaľ strana tvrdí
istú skutočnosť, je povinná túto dokázať a nemôže svoje dôkazné bremeno presúvať na protistranu.
Ochranaspotrebiteľavprocesnejrovinesícezahŕňamožnosťpoučeniaspotrebiteľaohmotnompráve(§
292 písm. b/ CSP), nie však popretie elementárnych princípov platných pre dokazovanie. Ak žalobkyňa

chceladosiahnuťúspechvspore,bolonanej,abypredložiladostatočnédôkazyotom,kedyžalovanému
plnila a v akej výške, ktoré skutočnosti by mohli byť pre súd dôvodom pre skúmanie opodstatnenosti jej
námietok vo vzťahu k tvrdenému bezdôvodnému obohateniu.22. Okresný súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus
iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým,
ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú

včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým
vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu
strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných
procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov. V duchu uvedenej
zásady treba akcentovať fakt, že pokiaľ žalobkyňa mienila plniť v prospech žalovaného a ten jej odmietol

vydať potvrdenie o splnení dlhu, potom bolo racionálne a plne v súlade s právnou úpravou, plnenie
odoprieť (§ 569 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Nemožno reparovať pochybenie spotrebiteľky v tom, že
výšku ňou odovzdaných financií bez akéhokoľvek potvrdenia, má preukazovať žalovaný, pretože takáto
povinnosť protistrane z procesnej úpravy v žiadnom prípade nevyplýva. Inak povedané, ak žalovaný
nepredložil potrebné výpisy z úverov v spore, nemožno z uvedeného opomenutia vyvodzovať pre neho
žiadne právne dôsledky.

23. Pokiaľ ide o úver č. 570805160, je zrejmé, že posledná úhrada žalobkyne bola vykonaná 08. 05.
2014. Premlčanie práva na uplatnenie bezdôvodného obohatenia sa spravuje ustanovením § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ktoré reguluje 2-ročnú subjektívnu premlčaciu dobu na podanie žaloby na
súd. Počiatok jej plynutia treba stanoviť do momentu, kedy žalobkyňa realizovala jednotlivé platby na

úver. Vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia sa totiž týka otázky bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru (resp. neplatnosti zmluvy), čo je otázka právna a vo vzťahu k poznaniu práva zákon formuluje
nevyvrátiteľnú domnienku (§ 2 zákona č. 1/1993 Z. z., neskôr nahradený zákonom č. 400/2015 Z. z.).
Dňom plnenia sa teda žalobkyňa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia a od tohto momentu
jej začala plynúť lehota na uplatnenie práva na súde (obdobne Krajský súd v Žiline rozhodnutie sp. zn.

6Co/104/2016). Pokiaľ žalobkyňa svoje právo uplatnila po uplynutí premlčacej doby (žaloby boli podané
15. 03. 2017), musel súd prihliadať na vznesenú námietku premlčania.

24. Žiada sa tiež uviesť, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 14. 11. 2017
a aj na ňom mohla žalobkyňa uplatniť svoje nároky, navrhnúť prípadné dôkazy a byť konfrontovaná

s aktuálnou procesnou situáciou, keď žalovaný nepredložil úplné výpisy z dotknutých úverov. Pokiaľ
sa na pojednávaní nezúčastnila a nebolo jej tak umožnené oboznámiť sa s predbežným právnym
posúdením súdu, potom uvedené musí ísť na jej ťarchu. Žalobkyni nič nebránilo, aby navrhla ďalšie
dôkazyaabysúdupredostrelapotrebnúargumentáciu,ktorábypostačujúcopodporilanárokuplatnenýv
danom spore. Jedným zo základných princípov sporového konania je princíp ústnosti (čl. 12 Základných

princípov CSP), ktorým sa umožňuje stranám sporu efektívne uplatňovať procesné práva a dosiahnuť
tak naplnenie práva na súdnu ochranu. Ak sa strana sporu nezúčastní na pojednávaní, je to jej výlučné
právo, ktoré však môže viesť (ako je tomu v danej veci) k neúspešnému zavŕšeniu súdneho konania.

25. Mechanizmus a princípy dokazovania aplikoval súd v danom spore tak, že dôkazné bremeno sa

nemohlo presunúť na žalovaného, pretože uplatnený nárok nebol z pohľadu súdu dostatočne podporený
príslušnýmidôkazmi,ktorémalaprodukovaťžalobkyňa,niežalovaný.Vzhľadomnato,žežalobkyňasvoj
nárok dostačujúcim spôsobom nepreukázala, resp. tento bol sčasti premlčaný, rozhodol súd spôsobom
uvedeným vo výroku tohto rozsudku.

26. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, pričom
vychádzal z plného úspechu žalovaného v spore. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník súdu prvej
inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odvolanie na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. O
odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline.Podľa § 363 CSP, sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.