Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 27, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/103/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617202377
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5617202377.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov

JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne: J. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. C. XXX, XXX XX W. R., zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so sídlom F. X/Z.,
XXX XX R., proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava
2, IČO: 35 805 731, zastúpenému spoločnosťou RR Legal Corp., s.r.o., Humenské nám. 4, 851 07
Bratislava, IČO: 46 789 634, o zaplatenie sumy 150,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20Csp/44/2017-129 zo dňa 14.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 20Csp/44/2017-129 zo dňa 14. 11. 2017

p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu (výrok I.). Súčasne o trovách konania rozhodol
tak, že žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa doručila súdu prvej inštancie dňa 15.03.2017
dve samostatné žaloby, zapísané v súdnom registri ako samostatné veci pod sp. zn. 20Csp/45/2017 a
sp. zn. 20Csp/44/2017, ktoré však konajúci súd uznesením sp.zn. 20Csp/44/2017 zo dňa 07.04.2017

spojil na spoločné konanie, ktoré následne viedol pod sp.zn. 20Csp/44/2017. V poradí prvou žalobou
sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 100,00 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5% ročne zo sumy 100,00 Eur od 08.02.2017 do zaplatenia, a to do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku ako aj náhrady trov konania. Druhou žalobou sa žalobkyňa domáhala proti
žalovanému zaplatenia sumy 50,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 50,00
Eur od 08.02.2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku ako aj náhrady trov konania.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi stranami sporu

bola uzatvorená dňa 12.12.2013 zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 570805160, na základe ktorej
žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky vo výške 180,00 Eur, ktoré mali byť veriteľovi vrátené
v 60-tich týždenných splátkach po 4,04 Eur, pričom výška poslednej splátky predstavovala 3,74 Eur, pri
dohodnutej výške úrokovej sadzby 22,38 %, RPMN úveru 70,38 %, priemernej hodnoty RPMN úveru
45,74 % a celkových nákladov vo výške 242,10 Eur, na zaplatenie ktorých sa dlžník zaviazal. Dňa
02.11.2015 bola medzi stranami sporu uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 613470894, v zmysle
ktorej žalovaný poskytol finančné žalobkyni prostriedky vo výške 2.300,00 Eur, ktoré mali byť splatené v

100 týždenných splátkach po 31,25 Eur s tým, že posledná splátka bola 30,79 Eur, pri dohodnutej výške
úrokovej sadzby 15 %, RPMN 39,57 %, priemernej hodnoty RPMN 18,01 % a celkovej čiastke 3.124,54
Eur, ktorú mal dlžník zaplatiť veriteľovi.4. Pri obidvoch označených zmluvách žalobkyňa poukázala na ich rozpor s právnou úpravou na ochranu
spotrebiteľa, predovšetkým so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov (nedostatok zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere),

pre ktorý je potrebné považovať zmluvy za neplatné, eventuálne úvery posúdiť ako bezúročné a bez
poplatkov. Podľa tvrdení žalobkyne na úver poskytnutý na základe zmluvy č. 613470894 žalovanému
zaplatila minimálne 2.400,00 Eur, teda o 100,00 Eur viac a na úver poskytnutý na základe
zmluvy č. 570805160 zaplatila žalovanému minimálne 230,00 Eur, teda o 50,00 Eur viac, ktoré vyčíslené
preplatky zakladajú bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka v

celkovej výške 150,00 Eur, ktoré žiadala od žalovaného vydať. Ako príslušenstvo pohľadávky si uplatnila
zákonný úrok z omeškania počnúc od 08.02.2017, kedy žalovaný vyhotovil odpoveď
na jej predsporovú výzvu.
5. Aplikujúc ustanovenia § 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP, pokiaľ ide o nárok uplatnený zo
zmluvyč.613470894(vyčíslenýžalobkyňouvsumeminimálne100,00Eur)okresnýsúddospelkzáveru,
že tento nárok je neopodstatnený. Vychádzal z toho, že napriek podrobnej argumentácii vo vzťahu k

náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala, v akej výške
jej boli poskytnuté finančné prostriedky od žalovaného, kedy a v akej výške tieto splatila,
z ktorého dôvodu bola úplne zmarená možnosť preskúmania rozsahu požadovaného bezdôvodného
obohatenia. Na návrh žalobkyne konajúci súd vyzval žalovaného na predloženie výpisu z úverového
účtu k príslušným úverom. Žalovaný žiadaný výpis predložil len k zmluve č. 570805160. K otázke

preukazovania tvrdených skutočností v spore prvoinštančný súd zdôraznil, že princípy dokazovania v
sporovom konaní platia aj pre spotrebiteľské spory. Pokiaľ strana tvrdí istú skutočnosť, je povinná túto
dokázať a nemôže svoje dôkazné bremeno presúvať na protistranu. Uviedol, že ochrana spotrebiteľa v
procesnej rovine síce zahŕňa možnosť poučenia spotrebiteľa o hmotnom práve (§ 292 písm. b/ CSP),
nie však popretie elementárnych princípov platných pre dokazovanie. Ak žalobkyňa chcela dosiahnuť

úspech v spore, bolo na nej, aby predložila dostatočné dôkazy o tom, kedy žalovanému plnila a v akej
výške, ktoré skutočnosti by mohli byť pre súd dôvodom pre skúmanie opodstatnenosti jej námietok
vo vzťahu k tvrdenému bezdôvodnému obohateniu. V tomto smere dal okresný súd do pozornosti aj
zásadu „práva patria bdelým“, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv
a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.

Uvedené obdobne platí aj pri využití zákonných procesných ustanovení, vrátane využitia možnosti podať
opravnéprostriedky.Vtejtosúvislostiokresnýsúdzdôraznil,žepokiaľžalobkyňamienilaplniťvprospech
žalovaného, ktorý jej odmietol vydať potvrdenie o splnení dlhu, bolo racionálne a plne v súlade s právnou
úpravou plnenie odoprieť (§ 569 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Nemožno reparovať pochybenie
spotrebiteľky v tom, že výšku ňou odovzdaných financií bez akéhokoľvek potvrdenia má preukazovať

žalovaný, pretože takáto povinnosť protistrane z procesnej úpravy v žiadnom prípade nevyplýva. Ak
teda žalovaný nepredložil potrebné výpisy z úverov v spore, pre uvedené nemožno voči žalovanému
vyvodzovať žiadne právne dôsledky.
6. Vo vzťahu k nároku uplatnenému na základe úverovej zmluvy č. 570805160 (vyčísleného žalobkyňou
na sumu minimálne 50,00 Eur) súd prvej inštancie aplikoval ust. § 451 Občianskeho zákonníka v spojení

s § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania mal preukázané,
že posledná úhrada žalobkyne bola vykonaná na tento úver 08.05.2014. Počiatok plynutia dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby treba preto stanoviť k momentu, kedy žalobkyňa realizovala
jednotlivé platby na úver. Vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia sa týka otázky bezúročnosti
a bezpoplatkovosti (resp. neplatnosti zmluvy), čo je otázka právna a vo vzťahu k poznaniu práva

zákon formuluje nevyvrátiteľnú domnienku (§ 2 zákona č. 1/1993 Z. z., neskôr nahradený zákonom
č. 400/2015 Z. z.). Dňom plnenia sa teda žalobkyňa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia a
od tohto momentu jej začala plynúť lehota na uplatnenie práva na súde. Pokiaľ žalobkyňa svoje právo
uplatnila po uplynutí premlčacej doby, musel súd prihliadnuť na žalovaným vznesenú námietku
premlčania. Žalobkyňa sa nezúčastnila pojednávania, na ktorom mohla uplatniť svoje nároky, navrhnúť

prípadné dôkazy, byť konfrontovaná s aktuálnou procesnou situáciou, keď žalovaný nepredložil úplné
výpisy platobnej histórie o splácaní úverov. Preto v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal, že je
výlučným právom strany sporu nevyužiť jej procesné právo - zúčastniť sa pojednávania, čo však môže
viesť, ako aj v danej veci viedlo, k neúspešnému zavŕšeniu súdneho konania. Neúčasť na pojednávaní,
t.j. nemožnosť efektívne uplatňovať procesné práva a dosiahnuť tak naplnenie práva na súdnu ochranu,

išlo na ťarchu žalobkyne. Pretože žalobkyňa svoj nárok dostačujúcim spôsobom nepreukázala, resp.
tento bol sčasti premlčaný, okresný súd rozhodol o zamietnutí jej žaloby.7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď
vychádzal z plného úspechu žalovaného v spore, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

8. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP, ktorá sa domáhala, jeho zrušenia a vrátenia veci vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie; alternatívne navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe v
celom rozsahu vyhovie a žalobkyni prizná náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

9. V dôvodoch svojho opravného prostriedku odvolateľka namietala nesprávne posúdenie začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby okresným súdom. Uviedla, že okresný súd neprihliadol na
skutočnú, ale len ním teoreticky nesprávne predpokladanú vedomosť žalobkyne o bezdôvodnom
obohatení. Jednoducho len stotožnil začiatok plynutia objektívnej a subjektívnej lehoty s odkazom
na to, že v tom čase žalobkyňa mala zmluvu a poznala okolnosti (na koho účet plnila). Okresný súd
teda neprihliadol na skutočnú, ale len ním teoreticky predpokladanú vedomosť žalobcu, čím len prevzal

argumenty žalovaného prezentované v konaní. V tomto smere žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 413/2013) a príkladmo na
ďalšie rozhodnutia najvyšších súdnych autorít (uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.11.2008
sp. zn. 30 Cdo 4366/2007, obdobne rozsudok NS ČR zo dňa 27.09.2001, sp. zn. 25 Cdo 1618/99,
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.11.2010, sp. zn. 5 M Cdo 17/2009, tiež rozsudok NS SR z

23.02.2011 sp. zn. 5 Cdo 121/2009), ako aj na rozhodnutia všeobecných súdov zaoberajúcich sa takouto
právnou otázkou v obdobných prípadoch. V rámci rozhodovacej činnosti sa označené súdy priklonili k
záveru, že spotrebiteľ sa mohol skutočne dozvedieť o bezdôvodnom obohatení práve až na
základe získania kvalifikovanej informácie od tretej osoby (občianskeho združenia, právneho zástupcu),
žeideobezdôvodnéobohatenie.Vnadväznostinazáveryokresnéhosúdu,rozhodovacejčinnostisúdov

v obdobných prípadoch, účelu a znenia právnej úpravy žalovaný prezentoval názor, že žalobkyňa mohla
nadobudnúťskutočnúvedomosťobezdôvodnomobohatenípráveažnazákladerozhodnutiasúdu,ktorý
by vec posúdil a konštatoval by, že zmluva nespĺňa zákonné náležitosti, a teda sa na ňu uplatní fikcia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Pred týmto momentom sa mohla žalobkyňa, ako aj jej právny zástupca,
len domnievať, že zmluva nemá zákonné náležitosti. Konajúci súd teda v posudzovanom prípade

nesprávne vyhodnotil konštatované závery v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu
ČR, (na ktoré žalovaný poukazoval v rámci svojej argumentácie), že ust. § 107 Občianskeho zákonníka
predpokladá len vedomosť o skutkových okolnostiach získania bezdôvodného obohatenia a týmto
ustanovením sa nemá na mysli znalosť právnej kvalifikácie. Vo vzťahu k vedomosti žalobkyne o tom, že
došlokbezdôvodnémuobohateniu,jepotompotrebnépoužiťrozsiahluajednotnújudikatúru,žemusíísť

o skutočnú vedomosť o bezdôvodnom obohatení, (nielen predpokladanú), nie je dôležité, či oprávnený
sa mohol dozvedieť o bezdôvodnom obohatení skôr, ako sa tak reálne stalo. Ak by sa spotrebiteľ
dozvedelotejtoskutočnosti,(rozporzmluvysozákonomafikciibezúročnosti), aajnapriektomuby
plnil, keďže nevedel právne posúdiť, že takéto plnenie je bezdôvodným obohatením, išlo by o situáciu, že
by mu uplynula subjektívna premlčacia doba. Žalobkyňa platila na účet žalovaného finančné prostriedky

tak, ako jej táto povinnosť vyplývala z uzatvorenej zmluvy a z inštrukcií od žalovaného. Žalobkyňa teda
plnila svoju povinnosť zo zmluvy v domnienke, že ju plniť musí a nemala žiadny dôvod domnievať sa,
že zmluva o úvere má akékoľvek nedostatky a dokonca z toho vyvodiť aj záver, že v určitom rozsahu
už nemusí na účet veriteľa plniť ďalšie finančné prostriedky. V danej súvislosti odvolateľka poukázala
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012 a sp.zn. 6MCdo 9/2012 zo

dňa 06.01.2013, z ktorých vyplýva, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v
konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práva spotrebiteľa. Ak by
žalobca v čase po splatení istiny vedel, že na zmluvu sa uplatňuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti,
je absolútne v rozpore s logickým uvažovaním, že by naďalej na účet žalovaného plnil akékoľvek ďalšie
finančné prostriedky. Pri akceptácii názoru vysloveného okresným súdom by subjektívna premlčacia

lehota prakticky stratila význam. Žalobkyňa bola informovaná o predbežnom právnom posúdení zmluvy
o úvere až právnym zástupcom dňa 10.11.2016, ktorému následne udelila
plnomocenstvo. Okamihom svojej vedomosti žalobkyňa iniciovala žalobné návrhy voči žalovanému.
Nepochybne je potrebné prihliadnuť tiež na charakter vzťahu a psychické postavenie jeho účastníkov.
V tomto prípade vystupuje na jednej strane spotrebiteľ, ktorý je zo zákona subjektom zvýšenej ochrany

práve z dôvodov jeho nevedomosti a neskúsenosti a na druhej strane podnikateľský subjekt, ktorý
vynucuje svoje zmluvné záväzky právne vysoko kvalifikovaným spôsobom a ktorý v prípade neplnenia
zmluvných povinností uplatňuje bežne voči druhej strane zmluvné sankcie a úroky v neprimeranej výške
a spôsobuje tým prudký úpadok životného štandardu svojich klientov. Uznanie námietky premlčania sprihliadnutímnaokolnostitejtoveci(porušeniezákonazostranyžalovanéhozaúčelomobohateniasana
úkor spotrebiteľa) by sa totiž jednoznačne priečilo dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
a bolo by výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil.

Spotrebiteľovi by tak za danej situácie zanikol nárok na plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby,
čo by bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného
práva a s dôvodmi, pre ktoré právo včas neuplatnil. V danej súvislosti odvolateľka príkladmo poukázala
na ďalšie rozhodnutia súdov.
10. K zamietnutiu žaloby z nároku uplatneného zo zmluvy č. 613470894 žalobkyňa uviedla, že táto

zmluva bola riadne ukončená splnením, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že žalovaný si neuplatňoval voči
žalobkyni žiadne nároky. Poukázala pritom na odpoveď žalovaného na predsporovú
výzvu zo dňa 08.02.2017, podľa ktorej žalovaný prijímal plnenia od žalobkyne v zmysle zmluvy. Práve
preto argumentoval tým, že zo znenia zmluvy, (kde je presne určená výška poskytnutých prostriedkov
a výška celkovej sumy, ktorú spotrebiteľ má uhradiť), je zrejmé, aká suma predstavuje bezdôvodné
obohatenie žalovaného, (ako rozdiel medzi skutočne poskytnutými prostriedkami a prostriedkami, ktoré

mal spotrebiteľ vrátiť). V prípade, že žalovaný túto skutočnosť spochybňuje bez
predloženia akýchkoľvek dôkazov, z jeho strany ide len o ničím nepodložené konštatovanie, ktorého
účelom je len vnášanie zmätočnosti do inak celkom jasného skutkového a právneho stavu tejto veci.
Odvolateľka tiež namietala, že strohé konštatovanie súdu, že žalovaný nepredložil na výzvu súdu
dôkazy, ktoré preukazujú tvrdenie žalobkyne, je v rozpore s ust. § 189 a nasl. CSP. Potom, ako si

žalovaný na výzvu súdu nesplnil svoju povinnosť, súd sa s touto skutočnosťou žiadnym spôsobom
nevysporiadal a iba ju uviedol na ťarchu žalobkyne. Žalobkyňa v tejto veci jednoznačne označila dôkaz,
ktorý je potrebné vykonať za účelom potvrdenia jej tvrdení. V zmysle ustanovení Civilného sporového
poriadku by mal súd vykonať dokazovanie tak, aby dostatočne zistil skutkový stav a za týmto účelom je
oprávnený aj vyzvať sporovú stranu alebo dokonca tretiu stranu na predloženie potrebných podkladov.

Vo vzťahu k spotrebiteľom je povinnosť konajúceho/rozhodovacieho orgánu v rámci právnej úpravy
ešte viac zvýraznená tým, že konajúci orgán má povinnosť prihliadať na určité skutočnosti aj bez
výslovného návrhu (napr. ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.). V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala aj
na aktívny zásah súdu na naplnenie ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
Argumentovala, že žalovaný ako podnikateľský subjekt vystupuje na strane veriteľa v desaťtisícoch

spotrebiteľských úverových vzťahoch, pričom jeho bežnou praktikou vo vzťahu k spotrebiteľom je, že na
základe opakovaných žiadostí jeho klientov (spotrebiteľov) odmieta vydať akékoľvek informácie o plnení
úverového vzťahu zo strany spotrebiteľov. Uvedená obchodná praktika žalovaného má jediný
účel, a to zabránenie alebo aspoň čo najväčšie sťaženie možnosti spotrebiteľa uplatniť si svoje nároky
voči žalovanému prostredníctvom súdu. Označené konanie žalovaného ako podnikateľa je v rozpore s

právnou úpravou, napr. s ust. § 569 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má veriteľ povinnosť
vydať dlžníkovi na jeho požiadanie písomné potvrdenie, že došlo k úplnému alebo čiastočnému splneniu
dlhu, s ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z., v zmysle ktorého predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi a ust. § 7 ods. 1 a ods. 5 týkajúce sa zákazu nekalých obchodných praktík a rovnako
je takéto správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil a
priznal mu voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Napadnuté rozhodnutie
prvoinštančného súdu považuje za vecne správne, logické, dostatočne odôvodnené, so závermi ktorého
sa stotožnil. Zdôraznil, že dodávateľ je zo zákona povinný spravovať úverový vzťah počas jeho trvania. Z

hmotnoprávneho hľadiska žiadna zákonná úprava žalovanému neukladá, aby po viac ako jednom roku
od skončenia zmluvného vzťahu mal povinnosť vydať akémukoľvek klientovi zmluvnú dokumentáciu.
Bolo úlohou žalobkyne predložiť v prejednávanej veci také dôkazy, ktoré by potvrdzovali jej tvrdenia.
Za stavu, kedy žalobkyňa nevedela kvantifikovať svoje dlhy a následne nevyužila ani svoje zákonné
právo požiadať žalovaného o výpis zo svojho úverového účtu počas trvania úverového vzťahu, nemôže

vyčítať žalovanému, že porušil akúkoľvek povinnosť, ktorú ani nemal. Žalobkyňa v konaní nepreukázala
ani koľko žalovanému zaplatila na úrokoch a poplatkoch, keďže práve o vydanie týchto plnení jej v
spore išlo. Vo vzťahu k formulovanému záveru okresného súdu k vznesenej námietke premlčania,
žalovaný poukázal, že rovnaké právne názory ako okresný súd a Krajský súd v Žiline v rozsudku
sp. zn. 6Co/104/2016, v danom prípade zastávajú aj autori súčasných najvýznamnejších relevantných

komentárov k Občianskemu zákonníku, ktoré bližšie vo svojom vyjadrení aj citoval. Okresný súd teda
pri svojom rozhodovaní v súdenej veci vychádzal z rozhodovacej praxe iných súdnych autorít, a preto
rozhodol v súlade s požiadavkou formulovanou v článku 2 ods. 2 veta pred bodkočiarkou CSP.12. Žalobkyňa v odvolacej replike len zopakovala doterajšiu argumentáciu uvedenú v odvolaní. O tom
svedčí aj členenie odvolacej repliky podľa názvov, v ktorých sú obsiahnuté zásadne otázky, riešenie
ktorých žalobkyňa namietala vo svojom opravnom prostriedku, bez zásadného doplnenia

skutkovej a právnej argumentácie. Vyjadrenia žalovaného považovala za účelové, bez opory v právnom
poriadku SR a EÚ ako aj v rozpore s rozhodovacou praxou súdov.

13. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike zotrval na svojich doterajších vyjadreniach.

14. Odvolacia duplika žalovaného bola krajským súdom zaslaná na vedomie právnemu zástupcovi
žalobkyne v záujme zachovania práva na spravodlivý proces (§ 374 ods. 3 CSP), na ktorú adresát
nereagoval.

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3

CSP v spojení s 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie vo výroku I. o zamietnutí
žaloby, ako aj v závislom výroku II. o trovách konania v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne
potvrdil.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

17. Krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobkyne za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

18. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobkyne
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

19. Primárne žalobkyňa vo svojom odvolaní namietala nesprávne určenie začiatku plynutia dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby stanovenej v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie,
ktoréjepodľajejnázorunelogickéavrozporeshmotnýmprávom ivšeobecnoujudikatúrou.Za
rozhodujúci moment pre stanovenie jej začiatku odvolateľka považuje deň, kedy sa oprávnený skutočne
dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Ak žalovaný

na svoju obranu použil námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, na základe zmluvy o úvere č. 570805160 zo dňa 12.12.2013, okresný súd sa prioritne
zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

20. Na zdôraznenie správnosti tejto časti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že

právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa premlčuje podľa ust. §
100ods.1Občianskehozákonníka.Právonavydanieplneniazbezdôvodnéhoobohateniasapremlčíza
dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa,

keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pre premlčanie práva z bezdôvodného
obohatenia je stanovená kombinovaná premlčacia doba, t.j. objektívna a subjektívna premlčacia doba.
Tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia nezávislé na sebe. Ak sa povinný subjekt premlčania
dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak
márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

21. Pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt treba z hľadiska premlčania za
samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať nároky, ktoré vznikli zo
samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o rovnaké subjekty arovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Na uplatnenie každého takéhoto
nároku začína plynúť premlčacia doba osobitne. Ak však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
tvorí jeden celok, premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa.

22. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba. O tom, že
došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr,
než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna doba nemôže začať plynúť skôr, než
vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo
k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové

okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň
v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť
na súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v
ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
23. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod
neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený

začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa,
keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil.
24. Východiskom pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení je v danom prípade znalosť práva
žalobkyňou, ktorú sama žalobkyňa pretavila do podanej žaloby, keď poukazovala na nedostatky zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Právne nedostatky zmluvy o spotrebiteľskom úvere (uplatnením zákonnej

sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) žalobkyňu v konečnom dôsledku viedli k uplatneniu
vydania bezdôvodného obohatenia.

25. V tomto smere odvolací súd poukazuje, že už v čase uzavretia spornej zmluvy (12.12.2013) platila
právna úprava, podľa ktorej sa úver považoval za bezúročný a bez poplatkov v prípade absencie

vymedzených náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010
Z. z.), vedomosť o tejto zákonnej úprave sa u žalobkyne predpokladá a nemožno ju nijako vyvrátiť
(§ 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Ak sa znalosť práva u jeho
adresátov nevyvrátiteľne predpokladá, inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania jeho znalosti
ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Vo všeobecnosti teda možno povedať, že

za okamih vzniku skutočnej vedomosti o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho
predpisu. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že predmetnú zmluvu o úvere mala žalobkyňa k dispozícii
už dňom jej podpísania. Podpis ako prejav súhlasu logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu právneho
úkonu, to znamená, že žalobkyňa poznala obsah predmetnej zmluvy. Žalobkyňa mala vedomosť o výške
poskytnutej úverovej istiny, teda z jej strany vedomosť o tom, že jej platby presiahli v úhrne výšku

poskytnutej istiny úveru, čo mohla žalobkyňa zistiť na základe jednoduchého matematického výpočtu.
Keďže žalobkyňa splátky úveru uhrádzala, poznala ich výšku, musela sa dozvedieť o tom, že platí
veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne v momente, kedy mu uhradila splátku, ktorou poskytnutú
istinu prvýkrát preplatila.

26. V prejednávanom prípade sa jedná o otázku právnu, a nie otázku vyhodnotenia skutkových
okolností na strane žalobkyne, na základe ktorých by sa oprávnená (žalobkyňa) dozvedela o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o osobe, ktorá ho na jej úkor získala, t.j. relevantných skutočností
nevyhnutných k iniciovaniu súdneho konania. Z uvedeného dôvodu argumentáciu žalobkyne založenú
na doterajšej judikatúre súdov pojednávajúcej „o skutočnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom

obohatení“ nie je možné na daný prípad aplikovať.

27. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, ktorý správne určil a zdôvodnil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby vo vzťahu k
nároku uplatnenému žalobou, t.j., že subjektívna doba na uplatnenie nároku začala plynúť odo dňa,

kedy žalobkyňa zaplatila jednotlivé plnenia v súvislosti s predmetnou zmluvou nad rámec toho, na čo
bola povinná. Tak ako správne konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí, z výpisu platieb k
úveru vyplýva, že poslednú splátku na predmetný úver žalobkyňa uhradila žalovanému dňa 08.05.2014
a svoj nárok uplatnila žalobou, ktorá došla na súd až dňa 15.03.2017, teda po uplynutí subjektívnej
premlčacej doby. S prihliadnutím na námietku premlčania vznesenú v súdenej veci žalovaným, konajúci

súd nemohol priznať žalobkyni nárok uplatnený na základe zmluvy o úvere č. 570805160 zo dňa
12.12.2013 (žalobkyňou vyčíslený na sumu minimálne 50,00 Eur).28. Vo vyššie uvedených súvislostiach neobstojí ani žalobkyňou prezentovaný právny názor, že pre
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci moment získania kvalifikovanej právnej
informácie (od právneho zástupcu). Spotrebiteľka netvrdila objektívnu prekážku, ktorá by jej bránila skôr

získať kvalifikovanú právnu informáciu ohľadom predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takto
prezentovaný názor, by v podstate viedol k tomu, že by si mohla „kedykoľvek“ (až do uplynutia 10-
ročnej objektívnej premlčacej doby; čo je z rozhodovacej činnosti súdov známa prax) stanoviť moment
plynutia subjektívnej premlčacej doby tvrdiac, že ide o včas uplatnený nárok. Takéto konanie by bolo
v rozpore nielen so zásadou bdelosti pri ochrane a výkone práv jeho nositeľa, (na ktoré poukázal vo

svojom rozhodnutí aj okresný súd), ale aj so zásadou právnej istoty.

29. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje funkciu (účel) inštitútu premlčania. Premlčanie má
motivovať osoby, aby sa včas domáhali svojich práv. Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v
občianskoprávnych vzťahoch je teda nútiť oprávnený subjekt (veriteľa) pod určitou sankciou k
tomu, aby vykonal svoje práva včas, t.j. v primeraných (premlčacích) dobách na súde, a tak, aby

reprezentoval stav neistoty neurčitú dobu a neúnosne nemohol odďaľovať požiadavku splnenia od
povinného subjektu (dlžníka). Právna úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a existencii
dlhotrvajúcich práv a povinností často sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou a
pochybnosťou. Ak možnosť premlčania nároku má plniť donucovaciu funkciu voči veriteľovi, potom
zároveň prispieva k tomu, aby dlžník nebol po časovo neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa

hrozbe podania úspešnej žaloby.“ (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
23.02.2006, sp. zn. 33Odo 1174/2005)
30. Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych
práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ ide o ich povinnosti, vystavení po
časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým

inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych
subjektívnych práv a nim zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po
uplynutí dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je
poskytnutá námietkou premlčania účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi
dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Je na úvahe povinného subjektu, či námietku premlčania

uplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie
subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje
subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.“ (porovnaj
nález Ústavného súdu Českej republiky z 11.05.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99).
31. K problematike vzťahu premlčania a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi vyjadrila názor tak

právna veda ako i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje:
„Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v
primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje
dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená

premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa
oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky
premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo
(nárok) priznať. Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne

posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto
postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov
na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne
vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi.“ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

01.05.2005, sp. zn. 1 Cdo 148/2004 (publikovaný v ZSP 30/2005).
32. Opačný záver vyplýva z konštatovania Ústavného súdu Slovenskej republiky cit: „Podľa názoru
ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo
byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva
nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s

dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom
konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k
vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania boloneprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre
ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“ (porovnaj uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 20.04.2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011). Tiež konštatoval cit.. „Uplatnenie
námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými
mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky
pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite
preukázať.“ (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.09.2013 sp. zn. IV.

ÚS 542/2013).

33. Z obsahu spisového materiálu v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno ani v tomto smere a nepreukázala rozpor s dobými mravmi vo vzťahu k námietke premlčania
vznesenej žalovaným voči časti jej nároku uplatnenému žalobou. Aj keby zo strany žalovaného došlo
k porušeniu edičnej a informačnej povinnosti upravenej v § 189 a § 190 CSP, nemožno takýto

jeho postup ako protistrany v spore vyhodnotiť ako rozporný s dobrými mravmi. Žalovaný, ktorý v konaní
popiera nárok uplatnený žalobou, logicky nemôže mať záujem na úspechu žalobkyne v konaní, a preto
ho nemožno sankcionovať, ak sa v konaní dôvodne bráni námietkou premlčania. Zároveň dodávateľovi
nevyplýva povinnosť dlhodobo archivovať doklady týkajúce sa jeho zmlúv so spotrebiteľom, ktoré
zanikli splnením. Žalobkyňa disponovala predmetnou zmluvou a nepochybne aj dokladmi o splácaní

spotrebiteľského úveru. Nejedná sa teda o dôkaz, s ktorým nemala možnosť disponovať. Žalobkyňa
teda mala dostatok času na to, aby svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnila na súde
včas, a pokiaľ tak neučinila, musí znášať dôsledky dôvodne vznesenej námietky premlčania zo strany
žalovaného.

34. Pokiaľ ide o časť uplatneného nároku, ktorý súd prvej inštancie vyhodnotil ako nepreukázaný
(uplatnený zo zmluvy č. 613470894, vyčíslený žalobkyňou v sume minimálne 100,- Eur) odvolací súd
uvádza, že sa stotožnil s takýmto záverom súdu prvej inštancie.

35. Problematika zaobstarávania a vykonávania dôkazov z úradnej povinnosti v prospech spotrebiteľa

bola podrobne rozpracovaná v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a
následným pretavením tejto myšlienky do ust. § 295 CSP bol oslabený dispozičný princíp v civilnom
procese v spotrebiteľských sporoch. V zmysle judikatúry SD EÚ, (a v jej kontexte riešený pozitívny
vonkajší zásah ako kompenzácia na odstránenie nerovného stavu založeného spotrebiteľskou zmluvou
medzi jej účastníkmi), je potrebné vnímať aj ust. § 295 CSP, ktorého cieľom je umožniť súdu posúdiť

nekalú povahu ustanovení spotrebiteľskej zmluvy, a to aj bez návrhu spotrebiteľa. Ide o vykonanie
dôkazov, ktoré by mohli byť v prospech spotrebiteľa. Vykonanie dôkazov aj bez návrhu spotrebiteľa by
malo smerovať nielen k posúdeniu neprijateľnosti tých ustanovení spotrebiteľskej zmluvy alebo iných
zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, na ktorých je založený nárok tvrdený v
žalobe, ale malo by smerovať k posúdeniu všetkých okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy v dobe

uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej spotrebiteľská
zmluva závisí.

36. V tomto zmysle je v pri poskytovaní spotrebiteľskej ochrany v konaní pred súdom relativizovaná
nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Pokiaľ sa nejedná o tvrdenia

súvisiace s nekalou, resp. neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v spotrebiteľských sporoch sa uplatňuje
princíp procesnej zodpovednosti strán sporu za výsledok sporu. Inak povedané povinnosť tvrdenia a
s ňou spojená dôkazná povinnosť spotrebiteľa v ostatných prípadoch musí byť zachovaná, pretože
iný prístup by viedol k absurdnostiam až k úplnej procesnej pasivite spotrebiteľa bez ohľadu na jeho
procesné postavenie v spore. Odvolací súd preto odkazuje na odsek 19. až 21. odôvodnenia rozsudku

súdu prvej inštancie, s obsahom ktorého sa v plnom rozsahu stotožnil a duplicitne ich neuvádza. Vo
vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je preto potrebné zotrvať
na splnení základných procesných povinností žalobkyne v civilnom sporovom konaní prezentovaných
okresným súdom v napadnutom rozhodnutí. Z uvedených dôvodov argumenty odvolateľky ohľadom
zvýšenej ochrany spotrebiteľa odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

37. Okruh rozhodujúcich skutočností z hľadiska aplikácie príslušnej právnej normy je určený hypotézou
právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje jednak
rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré musia byť preukázané, jednaknositeľa dôkazného bremena. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží teda na tej strane
sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu,
ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V prípade bezdôvodného obohatenia (§ 465 Občianskeho

zákonníka) je povinnosťou žalobcu (aj v prípade, že sa jedná o spotrebiteľa) preukázať
rozsah bezdôvodného obohatenia, o vydanie ktoré žiada a súčasne preukázať včasnosť uplatnenia
takéhoto nároku. Pokiaľ žalobca o týchto skutočnostiach nepredloží súdu dôkaz, nemôže byť v spore
úspešný.

38. Žalobkyňa svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyčísleného v sume minimálne 100,00
Eur preukazovala v spore zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 613470894 zo dňa
02.11.2015 a súčasne požiadala súd, aby vyzval žalovaného na predloženie označeného dôkazu -
úplného výpisu splácania tohto úveru. Tento dôkaz mal preukázať výšku poskytnutého úveru, výšku a
čas splatenia jednotlivých splátok žalobkyňou. Následne však žalobkyňa v konaní tvrdila, že prepočtom
počtu splátok pri stanovenej výške mesačnej splátky možno dospieť k sume, ktorú uhradila. Úhrade

tvrdenej „minimálnej“ sumy 2.400,00 Eur žalobkyňou na predmetný úver mala nasvedčovať
aj skutočnosť, že žalovaný si voči nej neuplatnil žiadny nárok.

39. Predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere preukazuje existenciu právneho vzťahu medzi stranami
sporu, z ktorého malo vzniknúť žalobkyňou tvrdené bezdôvodné obohatenie. Z obsahu označenej

zmluvy mohol však konajúci súd zistiť len žalobkyňou tvrdené skutočnosti o výške poskytnutého úveru
(2.300,00 Eur) a celkovú čiastku úveru (3.124,54 Eur). Nakoľko žalovaný na výzvu súdu nepredložil
žalobkyňou označený dôkaz a žalobkyňa nepredložila súdu žiaden iný dôkaz o rozsahu splatenia úveru
(a ďalšieho pojednávania sa ani nezúčastnila), výška poskytnutého úveru, rozsah a čas jeho splatenia
zostali v konaní sporné. Výšku splatenia úveru nie je totiž možné založiť na tvrdení, že žalovaný si

z predmetnej úverovej zmluvy neuplatnil žiadny nárok. Za uvedenej procesnej situácie žalobkyňou
vyčíslené bezdôvodné obohatenie zostalo v súdenej veci nepreukázané, a preto aj záver súdu prvej
inštancie ohľadne posúdenia tohto nároku je správny.

40. Okresný súd v súlade s návrhom žalobkyne vyzval žalovaného na predloženie označeného dôkazu.

Žalovaný však výpis z účtu k predmetnému úveru súdu nepredložil. Preto nie je dôvodná námietka
žalobkyne, ktorá vyčíta konajúcemu súdu, že nedodržal procesný postup podľa ust. § 189 CSP na
vydanie dôkazu protistranou. Spotrebiteľka sa v danom prípade nedôvodne spoliehala, že jej procesnú
povinnosť - uniesť dôkazné bremeno v spore bude suplovať protistrana. Bolo by však v rozpore so
zásadou rovnosti zbraní, rovnosti strán sporu nútiť druhú stranu, aby predkladala dôkazy na podporu

tvrdení protistrany, teda dôkazy, ktoré sú výlučne v jej neprospech.

41. Dôsledkom toho, že žalobkyňa z hľadiska uplatneného nároku nepreukázala rozhodujúce
skutočnosti, je pre ňu nepriaznivé rozhodnutie v podobe zamietnutia aj tohto nároku uplatneného
žalobou.

42. Nesplnenie procesnej povinnosti žalobkyne ako strany sporu nie je možné dávať do
súvisu s prípadným porušením povinností vyplývajúcich žalovanému z iných hmotnoprávnych noriem,
(napr. z ust. § 569 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má veriteľ povinnosť vydať dlžníkovi
na jeho požiadanie písomné potvrdenie, že došlo k úplnému alebo čiastočnému splneniu dlhu, z ust. § 4

ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi,
ako aj z ust. § 7 ods. 1 a ods. 5 upravujúcich zákaz nekalých obchodných praktík dodávateľa a jeho
správania v hrubom rozpore s dobrými mravmi). Aj súvislosti s týmito tvrdeniami má
žalobkyňa dôkazné bremeno v spore, ktoré však neuniesla.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobkyne
ako nedôvodné.

44. Nakoľko v prejdenávanej veci odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na
ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), rozsudok okresného súdu vo veci samej (výrok

I.) ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil.45. Zároveň odvolací súd ako vecne správny potvrdil od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o
trovách prvoinštančného konania (výrok II.), ktorý plne zodpovedá úspechu žalovaného v spore a
zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

46. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP a žalovanému ako strane sporu majúcej v odvolacom konaní plný
úspech priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
47. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).