Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 12, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/61/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016200025
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6016200025.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej

a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: StavŽiar, s.r.o.,
so sídlom M.R. Štefánika 451/10, 965 01 Žiar nad Hronom, zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom
Kriškom, so sídlom kancelárie Rázusova 79, 977 01 Brezno, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 21343968/2015 z 30. novembra 2015 a o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/5/2016-66 z 29. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/5/2016-66 z

29. apríla 2016 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 24S/5/2016-66 z 29. apríla 2016
podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s.p.“) zrušil rozhodnutie
žalovaného č. 21343968/2015 z 30. novembra 2015, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica, pobočka Žiar nad Hronom č. 20681588/2015 zo dňa 17. augusta 2015, ktorým
tento podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi (ďalej aj „daňový subjekt“) rozdiel dane z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012 v sume 1.891,14 eur. Rozdiel na dani z príjmov
vznikol z dôvodu neuznania daňových výdavkov žalobcu zahrnutím nákladov v sume 4.545 eur, 3.500
eur a 1.590 eur za stavebné práce fakturované J. M. a spol. Blažek group s. r. o..

Krajský súd skonštatoval, že žalobca v žalobe poukazoval na konkrétne pochybenia správcu dane pri
vykonávanej daňovej kontrole, v konkrétnostiach namietal postup a právne posúdenie správcu dane vo

vzťahu k uplatneným nákladom na služobné cesty spočívajúcich v nákladoch na PHM a zároveň mal
zato, že nákladové položky súvisiace s jeho podnikateľskou činnosťou a fakturované podnikateľskými
subjektami - J. M., živnostníkom a obchodnou spoločnosťou Blažek group s. r. o. riadne preukázal,
nakoľko súčasťou faktúry bol aj preberací protokol diela a zároveň dodávateľská činnosť je preukázaná
aj z obsahu stavebného denníka. Taktiež v odvolacom konaní predložil čestné vyhlásenie vyššie
uvedených podnikateľských subjektov, ktoré žalovaný neakceptoval. Toto právne posúdenie považoval
žalobca za nesprávne, nezákonné a protiústavné.

Krajský súd nepovažoval námietku žalobcu, že žalovaný a správca dane postupovali v rozpore so
zákonom, pokiaľ neuznali náklady na služobné cesty, za dôvodnú, keďže, pokiaľ daňový subjekt
uplatňuje náklady na pohonné hmoty, je potrebné vykonanie služobnej cesty preukázať nielen dokladomo zakúpení pohonných hmôt, ale spolu s ním aj s uvedením miesta, času, účelu a výsledku (aj
negatívneho) služobnej cesty. Z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt
z príslušných miest nielenže nevykázal príjmy a ani žiadne výnosy, ale ani nepredložil kontrole

žiadne dokumenty, za akým účelom boli cesty vykonané. Zároveň, žalobca v žalobe ani netvrdil, že
opodstatnenosť vynaloženia daňových nákladov preukázal, jeho argumentácia spočívala len v tom, že
ním tvrdené služobné cesty realizoval. Toto tvrdenie nie je dostačujúce pre preukázanie opodstatnenosti
vynaloženia daňových nákladov, pričom uvedené konštatovanie platí o to viac, že časť služobných ciest
bola uplatnená do mesta Bratislava, pričom daňový subjekt v konaní ani netvrdil vykonanie služobných

ciest do Bratislavy, ale do Pezinka k tvrdeným (ale ničím nepreukázaným) obchodným partnerom, z čoho
vyplýva nesprávna evidencia nákladov na pohonné hmoty.

Krajský súd skonštatoval, že žalobca tiež namietal, že nákladové položky fakturované J. M. a obchodnou
spoločnosťou Blažek group s. r. o. riadne preukázal. V tomto smere poukázal na prvostupňové
rozhodnutie, kde správca dane konštatoval, že Faktúra DF 12/15 neobsahuje žiadny text, za čo bola

vystavená a neuvádza popis dodaných prác a služieb bez uvedenia odberateľa a nepreukazuje spojitosť
s činnosťou žalobcu ako daňového subjektu; Faktúra PF 12/26 je bez bližšej špecifikácie vykonaných
prác, bez uvedenia, na akej zákazke boli práce vykonané a bez uvedenia časového rozsahu vykonaných
prác a Faktúra PF 12/25 (za montáž sadrokartónu) je bez uvedenia, kde bola montáž vykonaná, na
akej zákazke a akého časového rozsahu sa vykonané práce týkajú, pričom uvedeným faktúram chýbajú

základné náležitosti účtovného dokladu. Správca dane, ako aj žalovaný sa v rámci daňového konania
zaoberali aj preberacím protokolom a obsahom stavebného denníka a vyhodnotili ich. Krajský súd ale
poukázal, že daňový subjekt však v rámci odvolacieho konania predložil aj čestné vyhlásenia svojich
dodávateľov, ktoré žalovaný vyhodnotil tak, že „predložené čestné vyhlásenie nemožno považovať v
daňovom konaní za dôkaz. Aj keď ustanovenie § 24 ods.4 Daňového poriadku obsahuje demonštratívny

výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o
listinné dôkazy a výpovede svedkov na overiteľných skutočnostiach. Čestné vyhlásenie predstavuje
jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to Daňový poriadok v spojení s článkom
2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky nedovoľuje“, s čím sa krajský súd nestotožnil, keď mal za to, že
čestné prehlásenie v tomto smere je nutné považovať za listinu (obsahom ktorej je čestné prehlásenie)

a ako dôkaz je potrebné ju v daňovom konaní vyhodnotiť podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov
(§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), či preukazuje alebo nepreukazuje skutočnosť tvrdenú čestným
prehlásením. Z administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného vyplýva, že tento listinu obsahujúcu
čestné vyhlásenie ako dôkaz neakceptoval, tvrdenia v nej uvedené nevyhodnotil ani jednotlivo a ani vo
vzájomnej súvislosti s ostatnými, v konaní zadováženými, resp. žalobcom predloženými dôkazmi.

Krajský súd uzavrel, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné, nakoľko tým, že žalovaný listiny
obsahujúce čestné prehlásenia nepovažoval za dôkaz a tieto nevyhodnotil, vec nesprávne právne
posúdil a zaťažil tak konanie vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi
priznal náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku 70 eur a v odmene za právne
zastúpenie v sume 533,52 eur za 3 úkony právnej služby s príslušným režijným paušálom a príslušnou
náhradou straty času, cestovným a hotovými výdavkami.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie v celom rozsahu a žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. V rámci odvolania opísal skutkový
stav v podstate zhodne s vyjadrením k žalobe z 19. februára 2016, pričom zotrval na závere prijatom v
rámci správneho konania, že žalobca zahrnutím nákladov v sume 3.500,- eur a 1.590,- eur do daňových
výdavkov porušil ust. § 2 ods. 1 a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len

„zákon o dani z príjmov“) a preto mu bol o tieto sumy oprávnene zvýšený v súlade s § 17 ods. 2 písm. a/
zákona o dani z príjmov základ dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012. Zároveň
namietal právny názor vyslovený krajským súdom, že čestné vyhlásenia je možné v daňovom konaní
považovať za dôkaz. Podľa názoru žalovaného, z ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku vyplýva, že sa
jedná o demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, pričom z vymenovaného vyplýva, že musí ísť o

listinnédôkazyavýpovedesvedkovzaloženénaoveriteľnýchskutočnostiach,pričomčestnéprehlásenie
je jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to daňový poriadok (a contrario k
Správnemu poriadku, ktorého použitie vylučuje § 163 Daňového poriadku) nepripúšťa. Záverom uviedol,že neprípustnosť použitia čestného prehlásenia ako dôkazu vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR č. k. 2Sžf/40/2011 z 18. apríla 2012.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s výrokom a
dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré je riadne odôvodnené tak po skutkovej, ako aj právnej stránke
a preto navrhuje rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný podľa názoru žalobcu v odvolaní
neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené
a vyhodnotené krajským súdom. K námietke žalobcu o neprípustnosti čestného prehlásenia ako dôkazu

vdaňovomkonanípoukázalnanálezÚstavnéhosúduSRč.k.PL.ÚS1/04z24.februára2005,zktorého
vyplýva, že kľúčovou skutočnosťou je, aby bolo v zákone (t. j. v predmetnej veci Daňový poriadok)
ustanovené, ako môžu štátne orgány konať, preto pokiaľ Daňový poriadok uvádza v zásadách daňového
konania a § 24 ods. 1 demonštratívny výpočet a princípy, o. i. aj voľnej úvahy, umožňuje tak väčšiu
mieru uváženia v daňovom konaní a možnosť použiť tak úvahu a vykonať dôkaz aj listinami o čestnom
vyhlásení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) ako súd odvolací (§
246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie,
ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) v rozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je vecne

správny. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety
prvej O.s.p., s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.. Rozsudok
bol verejne vyhlásený 12. júla 2018 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 2 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa

piatejčastidruhejhlavyObčianskehosúdnehoporiadkujeposudzovať,čisprávnyorgánvecnepríslušný
nakonaniesizadovážildostatokskutkovýchpodkladovprevydanierozhodnutia,čizistilvoveciskutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve
súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§

250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového
ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu
dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy, t. j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s

prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.Predmetom odvolacieho prieskumu bolo v rozsahu námietok vznesených žalovaným posúdiť záver
krajského súdu, podľa ktorého žalovaný tým, že listiny obsahujúce čestné prehlásenia nepovažoval za

dôkaz a tieto nevyhodnotil, vec nesprávne právne posúdil a zaťažil tak konanie vadou, ktorá mohla mať
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už viackrát riešil otázku týkajúcu sa
problematiky uplatňovania čestných prehlásení v daňovom konaní. V uvedenej súvislosti vo svojej

rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodržiavať zásadu právnej istoty (čl. 1 ods. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. že v obdobných veciach je možné sa od predchádzajúceho
rozhodnutia Najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa podstatne zmenili skutkové okolnosti a
právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia. Navyše s princípom právnej istoty je tesne spojená
kontinuita právnych názorov súdov na riešenie obdobných vecí.

V tomto kontexte poukazuje najvyšší súd na svoju toho času už ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej
čestné vyhlásenia predložené daňovým subjektom nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz, a
to napriek tomu, že ust. § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov (ďalej len „Daňový zákon“) obsahuje len demonštratívny výpočet
dôkazných prostriedkov. (viď. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR napr. rozsudok č. k. 2Sžf/40/2011 z 18.

apríla 2012, rozsudok č. k. 1Sžf/2/2015 z 3. februára 2016; rozsudok č. k. 1Sžf/36/2016 z 12. decembra
2017; rozsudok č. k. 3Sžf/37/2016 z 21. februára 2018 a pod.)

Za účelom definície pojmu „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ najvyšší súd poukazuje
na rozhodnutie senátu civilného kolégia (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 zo 6.

marca 2017), podľa ktorého je „...ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vyjadrená predovšetkým
v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno
zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané

(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“.

Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít je však s ohľadom na skutkovo a
právne relevantné okolnosti síce prípustný, avšak tento musí byť náležitým spôsobom vysvetlený.

Krajský súd, ktorý v napadnutom rozsudku vyslovil svoj právny názor, podľa ktorého je „...čestné
prehlásenie nutné považovať za listinu (obsahom ktorej je čestné prehlásenie) a ako dôkaz je potrebné
ju v daňovom konaní vyhodnotiť podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods.3 Daňového
poriadku), či preukazuje alebo nepreukazuje skutočnosť tvrdenú čestným prehlásením....“ a ktorý je v

rozporesustálenourozhodovacoupraxounajvyššiehosúdu,všaktento,vzmyslepožiadavkynáležitého
odôvodnenia odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, neodôvodnil.
Vzhľadom k tomu, že krajský súd svoj odlišný právny názor, na základe ktorého došlo k zrušeniu žalobou
napadnutého rozhodnutia (z dôvodov § 250j ods. 2 písm. a/ a e/, O.s.p.) neodôvodnil, nebola splnená
podmienka prípustnosti odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít z dôvodov

hodných osobitného zreteľa, čím zaťažil napadnutý rozsudok, čo do odôvodnenia, vadou nesprávneho
právneho posúdenia.

Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd opätovne podrobil žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo súdnemu prieskumu v rozsahu žalobných námietok a dospel k záveru, že výrok

rozhodnutia krajského súdu, ktorým tento žalobou napadnuté rozhodnutie zrušil, je vecne správny, hoc
rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť z dôvodu § 250j ods. 2 písm. b/ O.s.p..

Záver žalovaného o nedôvodnosti uplatnených daňových výdavkov za stavebné práce vychádzal zo
záveru, že Faktúra DF 12/15 neobsahuje žiadny text, za čo bola vystavená a neuvádza popis dodaných

prác a služieb bez uvedenia odberateľa a nepreukazuje spojitosť s činnosťou žalobcu ako daňového
subjektu; Faktúra PF 12/26 je bez bližšej špecifikácie vykonaných prác, bez uvedenia, na akej zákazke
boli práce vykonané a bez uvedenia časového rozsahu vykonaných prác a Faktúra PF 12/25 (za montáž
sadrokartónu) je bez uvedenia, kde bola montáž vykonaná, na akej zákazke a akého časového rozsahusa vykonané práce týkajú, pričom uvedeným faktúram chýbajú základné náležitosti účtovného dokladu.
Rovnako dôvodnosť uplatnených daňových výdavkov žalobca nepreukázal ani preberacím protokolom
a obsahom stavebného denníka, keď z zo stavebného denníka nevyplývalo, na ktorej zákazke J. M.

pracoval, ktoré konkrétne dni pracoval, aké konkrétne práce a v akom rozsahu vykonal, taktiež prebranie
dokončených častí diela nekonkretizuje a nešpecifikuje fakturované práce, ktoré mali byť vykonané spol.
Blažek group, s. r. o..

Najvyšší súd preskúmaním obsahu administratívneho spisu, konkrétne z fotokópie listín predložených

žalobcom, zistil (resp. vyplývajú) nasledujúce skutočnosti:

1/ Zo Zmluvy o dielo č. 3/2012 vyplýva, že Vlastníci bytov v bytovom dome ŠLN 1 - 7 v Brezne, ako
objednávatelia, uzatvorili so spol. ENSPOL, s. r. o., ako dodávateľom, zmluvu o dielo, ktorej predmetom
bolo Zateplenie bytového domu ŠLN 1 - 7, v Brezne, pričom súčasťou administratívneho spisu
žalovaného je len fotokópia prvej strany predmetnej zmluvy, z dôvodu čoho nie sú zrejmé jej podmienky,

ako aj dátum uzatvorenia. K uvedenej zmluve je priložený preberací protokol medzi žalobcom, ako
odberateľom a J. M., ako dodávateľom, datovaný k 23. júlu 2012, predmetom ktorého je preberanie
dokončenej časti diela za obdobie realizácie jún - júl 2012, s popisom prác „vysekanie balkónovej dlažby
a betónovanie spádového poteru na balkónoch“ so zistenými nedostatkami „neporiadok na stavbe“,
ktorý nedostatok bol 30. júla 2012odstránený. Ďalej sú k zmluve priložené preberacie protokoly medzi

žalobcom, ako odberateľom a spol. Blažek group, s. r. o. ako dodávateľom, datované k 10. decembru
2012 za obdobie realizácie november - december 2012, s popisom prác „vypratanie pivničných
priestorov pred zateplením pre montáž zateplenia, montáž zateplenia stropov technického podlažia -
sadrokartón“ a „výkopové práce chodník, montáž obrubníkov, terénne úpravy“, všetko bez nedostatkov.

2/ Zo zmluvy o dielo č. 54/2011 z 3. augusta 2011 vyplýva, že Vlastníci bytov M. X,X,X v Brezne, ako
objednávatelia, uzatvorili so spol. ENSPOL, s.r.o., ako dodávateľom, zmluvu o dielo, ktorej predmetom
bola Modernizácia bytového domu M. X,X,X v Brezne.

3/ Zo zmluvy o dielo č. 12/12/2011 zo 14. decembra 2011 vyplýva, že Stavebné bytové družstvo, ako

objednávateľ, uzatvorilo so spol. ENSPOL, s.r.o., ako dodávateľom, zmluvu o dielo, ktorej predmetom
bola Obnova bytového domu Bratska 1, 3, 5 Banská Štiavnica.

4/ Stavebný denník k stavbe ŠLN 1 - 7, v Brezne (relevantné listy) opisuje priebeh stavebných prác na
stavbe Zateplenie bytového domu ŠLN 1 - 7, v Brezne od 4. apríla 2012 do 4. decembra 2012, pričom

opis stavebných prác korešponduje s preberacími protokolmi, ako je uvedené vyššie.

5/ Z potvrdenia o zaškolení z 18. mája 2012 vyplýva, že tak J. M., ako aj D. Q., sa zúčastnili zaškolenia
pre prácu so zatepľovacími systémami.

Najvyšší súd konštatuje, že napriek tomu, že správny orgán konštatuje, že sporné faktúry neobsahujú
žiaden text, za čo boli vystavené a neuvádzajú popis dodaných prác a služieb bez uvedenia odberateľa
a nepreukazujú spojitosť s činnosťou žalobcu ako daňového subjektu, tieto faktúry (v počte 3 ks) nie sú
súčasťou administratívneho spisu žalovaného. Je nepochybné, že správca dane nemôže vyhotovovať
kompletné fotokópie účtovníctva daňových subjektov z vykonávaných kontrol, avšak v prípade sporných

zistení, nakoľko tieto tvoria podklad pre následné rozhodnutie správneho orgánu a eventuálny súdny
prieskum, bolo úlohou správcu dane zabezpečiť kópiu týchto dokladov do administratívneho spisu.

Vzhľadom na absenciu sporných faktúr, najvyšší súd nemôže overiť tvrdenie žalovaného, že sporné
faktúry nepreukazujú spojitosť s činnosťou žalobcu ako daňového subjektu. Už samotná neúplnosť

administratívneho spisu žalovaného zakladá dôvod na zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia.
Týmto najvyšší súd apeluje na žalovaného, aby v prípade sporných zistení v rámci výkonu daňových
kontrol, pre prípadnú následnú kontrolu správnym súdom, zabezpečil do administratívneho spisu
fotokópie podkladov, ktoré slúžili ako podklad skutkových zistení, čo sa v prípade nesporných zistení zo
strany žalovaného (správcu dane) nevyžaduje.

Je síce pravda, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu
povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia
tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom danepreverovaných skutočností, a preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe,
aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť
zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím

na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii
(R 18/2011), avšak z obsahu administratívneho spisu žalovaného nemožno vyvodiť záver, že by správca
dane vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a to najmä, keď žalobca predložil rozsiahlu listinnú
dokumentáciu, ktorá mala preukazovať účelnosť vynaloženia predmetných výdavkov.

Žalobca ako daňovník, ktorého príjmy podliehajú dani, mal povinnosť podľa príslušných ustanovení
zákona o dani z príjmov sám si daňovú povinnosť vypočítať a v zákonom stanovenej lehote priznať.
Na overenie správnosti a najmä súladnosti základu dane so zákonom, procesný predpis na úseku
správy daní stanovuje správcovi dane možnosť, ale i povinnosť v rámci správy daní, a to i s využitím
inštitútu daňovej kontroly overiť, resp. preveriť podklady potrebné na správne a úplné zistenie dane (§ 1a
písm. c/, § 15 ods. 1 Daňového poriadku). Povinnosti daňovníka správne si vypočítať, priznať a zaplatiť

daň zodpovedá i zákonom mu uložené dôkazné bremeno, zaťažujúce ho vo vzťahu k jeho tvrdeniam,
záznamom a evidenciám, ktoré je v súvislosti s daňovými povinnosťami povinný viesť. V rámci jeho
dôkaznej povinnosti mu zákon ukladá preukazovať okrem iného aj ich vierohodnosť (§ 29 ods. 8 zákona
o správe daní).

Najvyšší súd na tomto mieste poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky, konkrétne na rozsudok sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012, ktorý uviedol, že
„Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení důkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně
vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že daňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt
má povinnost sám daň přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit,

tj. nese i břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty
skutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 38/95, všechna
rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým
účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího správního soudu ze
dne 30. 1. 2008, čj. 2 Afs 24/2007-119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj. 9 Afs 30/2008

- 86, ze dne 16. 7. 2009, čj. 1 Afs 57/2009 - 83, či ze dne 8. 7. 2010, čj. 1 Afs 39/2010 - 124, všechna
rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz '.).

V prejednávanej veci, po tom, čo v rámci daňovej kontroly správca dane spochybnil odôvodnenosť
uplatnených nákladov z faktúr DF 12/15, PF 12/26 a PF 12/25 nastúpilo dôkazné bremeno žalobcu

tak, ako je definované vyššie, ktorý ho splnil poukazom na vyššie konštatované listinné dôkazy, ktoré
sú súčasťou administratívneho spisu žalovaného. Jednotlivé listinné dôkazy, či už Zmluva o dielo,
preberacie protokoly, stavebný denník a protokol o zaškolení neboli spochybnené, pričom posúdením
ich obsahu v súvislostiach možno skonštatovať, že predmetné listiny spolu súvisia a preukazujú dôvod
a priebeh prác na stavbe Zateplenie bytového domu ŠLN 1 - 7, v Brezne.

Predložením predmetných listín, ako aj tvrdením o príčinnej súvislosti medzi uvedenými listinnými
dôkazmi a spornými faktúrami (o. i., že súčasťou faktúr bol protokol o prebratí dokončenej časti
diela), si žalobca ako daňový subjekt svoju zákonom predpokladanú dôkaznú povinnosť splnil a v
prípade, ak sa správca dane s uvedeným nestotožnil, bolo jeho úlohou preukázať opak. Najvyšší

súd zdôrazňuje, že sa nejedná o prenos dôkaznej povinnosti na stranu správcu dane, avšak podľa
názoru najvyššieho súdu postupoval správca dane voči žalobcovi šikanózne, keď napriek komplexnej
dokumentácii opodstatnenosti uplatnených výdavkov, túto ako celok odmietol, pričom zaťažoval daňový
subjekt dôkaznou povinnosťou nad rámec stanovený zákonom.

Z obsahu vyjadrení žalovaného vyplýva, že tento nadobudol podozrenie, že totožné práce boli
fakturované duplicitne, keď spoločnosť Blažek group s. r. o. vykonávala práce na stavbách aj pre daňový
subjekt ENSPOL s. r. o., práce boli vykonávané na tých istých stavbách a v tom istom období a uvedená
spoločnosť fakturovala obom spoločnostiam, preto mali byť vykonané stavebné práce na faktúrach
podrobne rozpísané, aby bolo zrejmé, ktoré práce boli vykonané pre žalobcu, a ktoré pre spoločnosť

ENSPOL s. r. o., keď spoločnosť Blažek group, s. r. o. vystavila faktúru bez rozpisu prác aj spoločnosti
ENSPOL, s. r. o..Vzhľadom na oprávnenie správcu dane vykonať dôkazy podľa vlastného uváženia, nič nebránilo
správcovi dane žalobcom tvrdené skutočnosti verifikovať výsluchom J. M. a D. Q., ktorí by sa k
predmetným prácam a ich následnej fakturácii mohli vyjadriť a tým potvrdiť, resp. vyvrátiť žalobcom

tvrdené skutočnosti.

Napriek tomu, že čestným vyhlásením nemožno nahradiť dôkaz, nič nebránilo tomu, aby na základe
skutočnosti tvrdených v odvolaní a obsiahnutých v priložených čestných vyhláseniach, žalovaný v rámci
oprávnenia obsiahnutom v § 74 ods. 2 Daňového poriadku J. M. a D. Q. vypočul a verifikoval tak v

odvolaní žalobcom tvrdené skutočnosti.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že doterajšie skutkové zistenia nie sú dostatočné
pre záver o porušení ust. § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov zahrnutím nákladov v sume
4.545 eur, 3.500 eur a 1.590 eur a na jej dodatočné vyrubenie.

V ďalšom konaní bude úlohou správneho orgánu skompletizovať spisový materiál o kópie sporných
faktúr a opätovne posúdiť odôvodnenosť uplatnených daňových výdavkov, a to výsluchom J. M. a D. Q.,
tak, aby bolo možné ustáliť, aké práce boli vykonané v prospech žalovaného a aké práce sú predmetom
sporných faktúr, pričom tento je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 151 O.s.p., tak, že v odvolacom konaní
úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko tento si nárok na náhradu
trov odvolacieho konania neuplatnil, ako aj mu v odvolacom konaní žiadne preukázané trovy nevznikli.

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa
1. júla 2016.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491

ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa

doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.