Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 20, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/377/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216207009
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2216207009.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so
sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, zastúpený AK Herceg, s.r.o., so sídlom Košická 56,
Bratislava, IČO: 35 890 240, proti žalovanému: H. P., nar. X.XX.XXXX, bytom O. č. XXX, o zaplatenie
865,79 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda,
č. k. 14C/141/2016-63 zo dňa 3. marca 2017 v časti, v ktorej súd žalobu zamietol (vo výroku III.) a v
súvisiacom výroku o náhrade trov konania (vo výroku IV.), takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, výrokom I. súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 33,41 eura
zastavil (pre späťvzatie žaloby v tejto časti); výrokom II. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 792,99
eura s 1% úrokom z omeškania od 29.10.2013 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku;
III. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
15,6 %.

2. Rozsudok súd prvej inštancie po citácii § 9 ods. 1 písm. c), f) a k) zák. č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3 a 5, § 559 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), vecne odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal súd
preukázané, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere dňa 5.102012 na
základe ktorej žalobca poskytol žalovanému 1.000 eur, žalovaný sa zaviazal úver vrátiť v 36 mesačných
splátkachpo39,31eura,počnúcod5.11.2012do5.10.2015,vzmluveboladohodnutápohybliváúroková
sadzba, stanovená ako súčet základnej sadzby pre spotrebiteľské úvery 7,5% a hrubej marže 10%

p.a., ktorá sa nebude meniť počas celého trvania úverového vzťahu, t.j. výsledná úroková sadzba
spotrebiteľského úveru ku dňu podpísania zmluvy predstavuje 16.50% p.a. RPMN je vo výške 27%,
celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť je 1.415,11 eura.

3. Podľa názoru súdu prvej inštancie zmluva uzavretá medzi stranami sporu neobsahovala obligatórnu
náležitosť, dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z.), túto nebolo možné nahradiť určením počtu splátok.

Počet splátok (okrem iných náležitostí) je totiž ďalšou obligatórnou náležitosťou zmluvy, ktorá je uvedená
pod písm. k) citovaného zákona. Obe tieto náležitosti nie je možné stotožniť. V zmluve chýbala aj
ďalšia obligatórna náležitosť, výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovýmisadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z.). V
zmluve tiež chýba údaj o adrese predávajúceho (§ 9 ods. 2 písm. c) zák. č. 129/2010 Z.z.), na ktorej
môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Absencia týchto obligatórnych náležitostí v zmluve

spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a) až d)
cit. zákona). Vyplýva z toho, že žalobca má právo na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia a nemá
právo žiadať úroky a poplatky. Súd zistil, že žalovaný čerpal úver 1.000 eur, na splátkach uhradil 207,01
eura, preto je povinný žalobcovi zaplatiť ešte 792,99 eura. Žalovaný sa dostal s plnením peňažného
dlhu do omeškania, preto súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania v uplatnenom rozsahu. V ostatnej

časti uplatnených úrokov a poplatkov žalobu zamietol.

4. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len
CSP) v spojení s § 256 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Súd žalobcovi priznal náhradu trov konania vo
výške 15,6%, a to podľa pomeru úspechu v spore (57,8% - 42,2%), pričom za základ sporu považoval

sumu 1.371,93 eura v zmysle petitu žaloby.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v
časti, v ktorej súd žalobu zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (výroky III. a IV) podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP, z dôvodu, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. Žalobca považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, keď žalobu v sume prevyšujúcej
nesplatenú istinu úveru vo výške 792,99 eura zamietol s odôvodnením, že úver je potrebné považovať

za bezúročný a bez poplatkov, keďže v zmluve podľa názoru súdu nie je uvedená zákonom stanovená
obligatórna podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c), f) a k) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa názoru žalobcu zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti
požadované platnými právnymi predpismi účinnými v čase jej podpisu stranami sporu a výklad súdu
prvej inštancie je formalistický, presahujúci rámec a účel zákona. Identifikácia veriteľa sa nachádza v

záhlaví zmluvy o úvere a nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, je
dostatočne zrejmá, jasná a zrozumiteľná. Zmluva obsahuje aj náležitosť podľa písm. f) a podľa písm.
k), v článku IV., bod l., označenej ako splácanie úveru, kde je uvedené: „Dlžník je povinný splatiť Banke
istinu úveru spolu s úrokmi, poplatkom za zabezpečenie poistenia a poplatkom za vedenie úverového
účtu v mesačných splátkach (splátka zahŕňa splátku istiny, úroku, poplatok za zabezpečenie poistenia

a poplatok za vedenie úverového účtu) nasledovne; 1. splátka vo výške 39,31 eura splatná 5.11.2012;
2. až 35. splátka vo výške 39,31 eura splatná 5. deň v mesiaci a 36. splátka vo výške 39,31 eura
splatná 5.10.2015. Konečná splatnosť úveru je 5.10.2015. Zákon veriteľovi neukladal povinnosť, ale
len možnosť uviesť, akým spôsobom sa budú jednotlivé splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom. Žalobca poukazuje i na rozhodnutie Súdneho dvora, vo veci C 42/15, v právnej veci žalobcu:

Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej zo dňa 9.11.2016, podľa ktorého vnútroštátna úprava
obsiahnutá v § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je v rozpore s článkom
22 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/481ES z 23.4.2008 a presahuje rámec požadovaný
čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice čo vyplýva z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia. V rozhodnutí je o
piatej a šiestej prejudiciálnej otázke konštatované, že vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa má čl.10

ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle slova, že zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami musí spresňovať vo forme amortizačnej
tabuľky, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny, a v prípade zápornej odpovede
na túto otázku, či vzhľadom na čl. 22 ods. l tejto Smernice tieto ustanovenia bránia tomu, aby členský
štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Na to, aby sa odpovedalo na tieto

otázky je nutné uviesť, že ako bolo pripomenuté v bode 47 tohto rozsudku, článok 10 ods. 2 písm. h) tejto
Smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa
a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

7. Vzhľadom na uvedené je potrebné uviesť, že Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o
úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace
do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré tátosmernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria
tieto povinnosti. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenia čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) v spojení s článkom 22
ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej úprave.

V súvislosti s aplikáciou záverov Súdneho dvora Európskej únie uvedených v rozsudku C 42/15 žalobca
poukazuje aj na rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie vo veci 106/77, žalobcu Amministrazione
delle Finanze dello Stato cla Simrnenthal z 9.3.1978, v ktorom je uvedené, že vnútroštátny súd, ktorý
v rámci svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva Spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok
týchto noriem a v prípade potreby z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie,

hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva bez toho, aby musel
najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom. Súd
prvej inštancie je povinný uplatňovať eurokonformný výklad práva zohľadňujúci záver Súdneho dvora
vo veci C 42/15 s prihliadnutím na to, že Smernica neukladá veriteľovi povinnosť uvádzať ako sa budú
jednotlivé splátky započítavať na istinu.

8. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu i v
časti skúmania povahy zmluvy, ktorá je predmetom konania, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že žalovaný čerpal pôžičku. Pôžička je inštitútom občianskeho práva, avšak predmetom súdneho
konania je zmluva o úvere. Zo samotnej zmluvy dostatočne určito vyplýva vôľa zmluvných strán
spravovať sa ustanoveniami § 497 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších

predpisov (ďalej len ObZ), ktorá v zmysle §261 ods. 6 písm. d) ObZ účinného v čase uzatvorenia
zmluvy predstavovala tzv. absolútny obchod, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravuje
ustanoveniami Obchodného zákonníka. V súlade s § 502 ods. 1 ObZ má teda žalobca právo okrem
úrokov z omeškania i právo na úhradu uplatnených bežných úrokov. Záväzok platiť úroky ako odplatu
za poskytnutie peňažných prostriedkov predstavuje podstatnú náležitosť zmluvy o úvere. Z podstaty

úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť
úrok trvá až do doby vrátenia úveru a rozhodnutie odoberajúce dlžníkovi povinnosť uhradiť úroky zo
splatnej pohľadávky, ukladajúce dlžníkovi povinnosť uhradiť len úroky z omeškania, by takéhoto dlžníka
neprimerane zvýhodňovalo oproti ostatným, riadne platiacim klientom, ktorí za rovnaký úver zaplatia
nepomerne viac ako dlžník, ktorý je zaviazaný uhradiť len úroky z omeškania. V zmysle vyjadrenia

žalobcu zo dňa 8.9.2016 popri uvedenom ustanovení Obchodného zákonníka žalovanému explicitne
vyplývala povinnosť uhradiť veriteľovi úroky i zo samotnej zmluvy o poistenom OTP expres úvere, a to
z čl. l. bod. 1 a z čl. IV. bod. 1). Zmluva o úvere vyhlásením predčasnej splatnosti úveru v zmysle čl.
VIII bod. 2 písm. e) nezanikla a nezanikol ani nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie zmluvného
úroku. Naopak táto povinnosť žalovaného trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky. Napokon aj

v zmysle § 2 ods. 3 OZ si účastníci občianskoprávnych vzťahov môžu vzájomné práva a povinnosti
upraviťdohodouodchylneodzákona,aktozákonvýslovnenezakazujeaakzpovahyustanovenízákona
nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu podpísania
zmluvyoúveremedzistranamisporuneobsahovalžiadneustanovenie,podľaktoréhobypriposkytovaní
úverov nemal veriteľ voči dlžníkovi právo popri úrokoch z omeškania i právo na zaplatenie riadnych

úrokov. Názor súdu prvej inštancie v zmysle ktorého veriteľ nemá právo na úhradu úrokov po zosplatnení
úveru, nakoľko spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a užívať ich, považuje
žalobca za nesprávny. Poukazuje na to, že napriek tomu, že spotrebiteľ užíva poskytnuté finančné
prostriedky bez právneho dôvodu, tieto sa vyhlásením splatnosti úveru nedostávajú späť do dispozície
veriteľa a stále sa nachádzajú u žalovaného. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nedostatočne

zohľadnilskutkovýstavprípadu,ktorýjepredmetomkonaniaažalobcaupriamujepozornosťodvolacieho
súdu na to, že žalobca žiada od žalovaného úrok z omeškania len vo výške 1% ročne. Uplatnením
zákonných úrokov popri úrokoch z omeškania po zosplatnení úveru teda nedochádza k neprimeranému
zaťaženiu žalovaného ani k hrubej nadvláde dodávateľa voči spotrebiteľovi. Výklad prezentovaný v
rozhodnutí súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého by dlžníci v omeškaní boli povinní uhradiť veriteľovi len

zákonné úroky z omeškania a neboli by povinní uhradiť z poskytnutého úveru i zmluvné úroky by de facto
zlegalizoval zvýhodnenie neplatiacich dlžníkov (s povinnosťou uhradiť len zákonné úroky z omeškania
naúrovnivsúčasnosti5%p.a.)oprotiriadneplatiacimdlžníkom,ktoríbolivzmysleposudzovanejzmluvy
o úvere povinní uhradiť veriteľovi riadne úroky vo výške 16,5% p.a. V tejto súvislosti žalobca poukazuje
aj na to, že žalovaný žalobcovi nevrátil ani len 1/4 požičanej sumy.

9. V zmysle rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu Slovenskej republiky právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia predstavuje právo
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyskutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, IV. ÚS 115/03).
Takýmto postupom súdu bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces i na riadne odôvodnenie

rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 390 CSP napadnutý
rozsudok odvolaním zmenil, tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

10. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či

doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nebolo.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav,
ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania
správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i

právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť
je potrebné uviesť nasledovné:

13. Predmetom nároku žalobcu bolo zaplatenie istiny 865,79 eura, úroku 468,02 eura k 20.4.2016,
21, 92 eura ako úroku z omeškania k 30.4.2016, poplatky 16,20 eura, úrok vo výške 17,3 % ročne
z nezaplatenej istiny 865,79 eura od 21.4.2016 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 1%
od 21.4.2016 do zaplatenia a náhrada trov konania. Žalobca sa nároku na zaplatenie dlhu domáhal
zo záväzkového vzťahu, z úverovej zmluvy č. 06340300512RSU uzavretej medzi stranami sporu

5.10.2012, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému peňažné prostriedky vo výške 1.000 eur,
ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť v 36 splátkach po 39,31 eura. Žalovaný žalobcovi zaplatil 207, 01 eura.

14. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 792,99 eura
s 1% ročným úrokom z omeškania od 29.10.2013 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

S prihliadnutím k rozsahu odvolaniu žalobcu bola predmetom prieskumu odvolacieho súdu časť výroku
prvoinštančného súdu v zamietajúcej časti, v ktorej súd žalobcovi nepriznal žalobou uplatnený nárok v
časti príslušenstva pohľadávky (úrokov a poplatkov) a trov konania z dôvodu, že zmluva neobsahovala
zákonom predpísané náležitosti a preto súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov.

15. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

16. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

17. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená úverová zmluva dňa 5.10.2012, na
základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.000 eur. Úver sa žalovaný zaviazal zaplatiť
v 36 mesačných splátkach po 39,31 eura. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom takejto právnej úpravy je ochranaspotrebiteľa ako slabšej strany záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Ustanovenie
§ 9 ods. 2 ZoSÚ stanovuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 9
ods. 2 písm. k) ZoSÚ (účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy medzi stranami sporu), zmluva

musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, teda s rozčlenením jednotlivých čiastok, nestačí uviesť
len celkovú výšku splátok. Zo základného gramatického výkladu § 9 ods. 2 písm. l) ZoSÚ je zrejmé,
že požiadavka na to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet

a termíny splátok sa vzťahuje osobitne ako k istine, tak k úrokom, ako aj k iným poplatkom. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného ustanovenia musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok ako istiny, tak aj úrokov, ako aj iných poplatkov, aby bolo zrejmé, koľko z každej splátky sa
započítava na istinu, koľko na úroky a koľko na poplatky. Podľa názoru súdu zákonodarca pristúpil k
prijatej právnej úprave po predchádzajúcich skúsenostiach, kedy bolo bežné, že veriteľ si započítaval
splátky najprv na úroky, poplatky a rôzne sankcie a až naposledy na istinu (nebolo to v rozpore s

ustanoveniami Obchodného zákonníka), čo ale spôsobovalo neprimerané zadlžovanie spotrebiteľov a
narastanie ich dlhu. Pre spotrebiteľa (dlžníka) je dôležité, aby sa splátka započítava proporcionálne na
všetkyzložky,t.j.istinuaajúrokyanie vprevažnejmierenajprvnaúrokyapoplatkyaažneskôrnaistinu,
pretože takýto spôsob započítavania splátky zvyšuje celkovú cenu plnenia. Predložená úverová zmluva
zodňa5.10.2012takýtokonkrétnysplátkovýkalendárneobsahovala.Takátoinformáciajevýznamnápre

spotrebiteľa,najmäpokiaľideojehomožnosťzhodnotiťnazákladepredloženéhosplátkovéhokalendára
výhodnosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho prijateľný, resp.
aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcu za poskytnutý úver.
Podstatným v danom prípade je to, že pokiaľ zákon kladie dôraz na to, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere okrem všeobecných náležitostí podľa OZ musí obsahovať aj ďalšie náležitosti - výšku, počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, musí to obsahovať samotná zmluva. Rovnaký právny názor vyslovil aj NS SR v svojom
rozsudku zo dňa 29.11.2017 sp. zn. 7Cdo 128/2016 a 7Sžo 61/2015 z 28.6.2016.

18. Je pravdou, ako na to poukazuje žalobca v odvolaní, že v rozhodnutí Súdneho dvora z 9.11.2016 vo
veci C-42/15 o návrhu na začatie prejudiciálne v konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný
súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19.12.2014 a ktorý súvisí s konaním žalobcu proti Kláre Bíróovej
súdny dvor uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že
zmluva o úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí

vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Tieto ustanovenia v spojení z článku 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil
takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

19. Otázka priameho účinku právnych noriem EÚ sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za

ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú právnu normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na
prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho
účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto prípade veriteľ proti spotrebiteľovi) v zásade
platí zákaz priameho (horizontálneho) účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu,

v ktorom stoja proti sebe jednotlivci.

20. Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinností súladného
výkladu vnútroštátnych noriem s právom EÚ. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k
akémukoľvek výsledku, len aby bol dosiahnutý cieľ smernice. Súdny dvor už sám stanovil medze,

ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. Súdny dvor tieto medze
prehľadne zhrnul vo veci C-212/04 rozsudok Súdneho dvora z 4.7.2006 keď uviedol, že povinnosť
vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných
ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a
zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (proti zákonu) vnútroštátneho

práva (aj rozsudok C-105/03 zo 16.6.2005, C-268/06 z 15.4.2008). Vzhľadom na explicitné znenie
zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov by súdy, ak by vyložili
toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny a
úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná bez poplatkov doslova„zlomili“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou (čo je postup typický pre
priamy účinok). Nakoľko ale nejde o priamy účinok Smernice, ale účinok nepriamy, takýto postup nie
je možný preto, lebo by išlo o výklad práva contra legem. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v

súlade so Smernicou je potrebné ZoSÚ novelizovať zosúladiť s textom Smernice, inak by bola porušená
zásada právnej istoty (výkladom contra legem). Následkom citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
je nová legislatívna zmena od 1.5.2018 (vykonaná novelou zák. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení zákon
o bankách), kde sa uvádza, že vzhľadom na toto rozhodnutie sa upravuje náležitosť zmluvy tak, že sa
nahrádza rozčlenenie pojmom frekvencia. Je teda evidentné, že zákonodarca pristúpil k legislatívnej

zmene a súd nemôže vykladať sporné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch rovnako v
prípade dvoch rôznych znení zákona len z dôvodu, aby vyhovel požiadavke žalobcu. Požadovaný výklad
sporného ustanovenia bude možný pri posudzovaní zmlúv uzavretých po účinnosti spomenutej novely
(aby neodporoval princípu zákazu retroaktivity). Podstatným je, že znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v
dotknutom ustanovení sa dostalo do konfliktu so smernicou, čo sa zistilo až po vydaní uvedeného
rozsudku Súdneho dvora EÚ. Eurokomforný výklad nemôže nahradiť znenie zákona a správne na takúto

situáciu zareagoval zákonodarca a prijal novelu sporného ustanovenia.

21. S ďalšími odvolacími argumentami žalobcu sa odvolací súd už nezaoberal (či zmluva obsahuje
ostatné podstatné náležitosti (adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu
alebo sťažnosť, dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru), pretože to nepovažoval za

rozhodné pre rozhodnutie vo veci samej. Vzhľadom k tomu, že úver je potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov nie je tiež podstatné, či by žalobca mal nárok na úroky do zosplatnenia úveru alebo
aj po zosplatnení úveru, táto otázka sa stala hypotetickou. Posúdenie uvedených sporných otázok
vzhľadom na prijaté závery uvedené vyššie by nemali za následok priaznivejšie rozhodnutie pre žalobcu.
Pre posúdenie úveru za bezúročný a bez poplatkov postačovalo, ak zmluva o úvere neobsahovala čo

i len jednu náležitosť stanovenú osobitným zákonom.

22. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v rozsahu napadnutom v odvolaní, vo výroku
III. a IV. potvrdil.

23. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný. Žalovanému ale žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že
žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva, podľa čl. 4 ods. 2 CSP.

24. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).