Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 13, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/37/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117222412
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117222412.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v spore žalobkyne: N. C.S., D..: XX.XX.XXXX, N. P.
XXXX/XX, XXX XX A., právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, Advokátska kancelária so
sídlom ulica Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 826,80 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. XXCsp/XXX/XXXX - XX zo dňa 26. februára 2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol v I. výroku,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 826,80 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v II.
výroku súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorých
výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkový stavu, že
Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 08.06.2015, sp. zn. XXC/XX/XXXX zaviazal žalovaného vydať
žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 826,80 Eur. Určil, že žiadosť o poskytnutie revolvingového
úveru/zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 23.08.2011, č. XXXXXXXXXX je neplatná a konanie
o neprijateľnej zmluvnej podmienke zastavil. V odôvodnení rozhodnutia súd konštatoval, že medzi
účastníkmi ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorej náležitosti presne definuje zákon č. 129/2010 Z.
z. Pokiaľ zákon uvádza, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť výšku úveru, konkrétnu

výšku splátok, splatnosť splátok, konečnú splatnosť úveru a pokiaľ v návrhu zmluvy, čo vypísaná žiadosť
s bodom 5 bez vypísaného bodu 6 takýmto návrhom zaslaným žalovanému je, sú iné údaje, než
aké sú uvedené následne v bode 6, má súd za to, že ide o úplne nový návrh, bez ohľadu na to,
že žalovaný má túto skutočnosť uvedenú v zmluvných dojednaniach, keďže nie je zrejmé, či o tejto
skutočnosti žalovaná poučená bola. Takýto spôsob jednostranného upravovania základných náležitostí
spotrebiteľského úveru, bez toho aby s tým spotrebiteľ súhlasil, je v rozpore so zákonom. Súd mal v
uvedenom rozsudku za to, že nebol naplnený základný predpoklad pre vznik zmluvy, teda že sa návrh

stretol s akceptáciou. Návrh žalobkyne akceptovaný nebol a nový návrh žalovaného nebol žalobkyňou
taktiež prijatý. Bolo len oznámené žalobkyni, že sa schválil iný úver s inými zmluvnými dojednaniami.
Z tohto dôvodu prijal súd záver, že boli porušené ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 40
ods. 1. Súčasne Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 28.03.2017, sp. zn. XCo/XXX/XXXX uvedenýrozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že ak žalovaný mal
v úmysle poskytnúť žalobkyni úver na základe podmienok iných ako boli uvedené v žiadosti žalobkyne
o poskytnutie revolvingového úveru, mal uzavrieť zmluvu, obsahom ktorej by boli jeho nové podmienky.

Nemohlo sa to udiať iba formou vyplnenia údajov čl. 6 zmluvy označeného ako „údaje o schválenom
revolvingovom úvere“, resp. formou „oznámenia veriteľa o schválení úveru“. Je zrejmé, že žalobkyňa v
čase podpisu žiadosti o poskytnutie úveru (18.08.2011) nemala vedomosť o výške RPMN, resp. bola
jej známa len „predpokladaná RPMN“ ktorú žalovaný uviedol v čl. 6 zmluvy a v „oznámení veriteľa o
schválení úveru“, keďže k tomuto došlo až dňa 23.08.2011.

3. Predmetný spor na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne posúdil podľa
ustanovenia § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských
úveroch“); § 1 ods. 1, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z . o ochrane spotrebiteľa.

4. Na základe vyššie uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná. Mal
za to, že medzi stranami nebolo sporné, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným, je vzťahom
spotrebiteľským. V predmetnej veci si žalobkyňa uplatnila nárok na primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 826,80 Eur v súlade s ustanovením § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že
podľa poslednej vety ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ, ktorý na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Na základe rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 08.06.2015, sp. zn. XXC/XX/XXXX, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov,
zo dňa 28.03.2017, sp. zn. XCo/XXX/XXXX sa žalobkyňa úspešné domohla od žalovaného vydania

bezdôvodného obohatenie vo výške 826,80 Eur. Oba súdy zhodne skonštatovali, že nebola uzatvorená
písomná zmluva o úvere, keďže nedošlo k písomnej akceptácii návrhu žalovaného žalobkyňou.
Proces uzatvárania zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol v rukách žalovaného. Žalovaný zapríčinil,
že nedošlo k platne k uzatvoreniu písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust, § 9 ods.
1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z., keď tento nepredložil žalobkyni návrh na jej písomné prijatie. Žalovaný

nebol oprávnený sám jednostranne meniť akýkoľvek podstatný údaj, čo v danom prípade bol údaj o
RPMN. Keďže žalovaný preukázateľne porušil právo žalobkyne, ako spotrebiteľa na písomnú zmluvu o
spotrebiteľskomúverestým,abytátoobsahovalanáležitostivzmysleust,§9ods.2zák.č.129/2010Z.z.
a žalobkyňa sa úspešne domohla vydania bezdôvodného obohatenia, dôsledkom takéhoto porušenia
je aj úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie. Súd prvej inštancie

teda dospel k záveru, že sú splnené podmienky k tomu, aby bolo žalobkyni priznané primerané finančné
zadosťučinenie. Pokiaľ išlo o výšku finančného zadosťučinenia tak súd prvej inštancie konštatoval, že
pre žalobkyňu bude primerané finančné zadosťučinenie vo výške 826,80 Eur. Túto sumu považoval
súd za primeranú s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľa.
Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného,

je určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou
postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Zároveň pokiaľ ide o
výšku primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove zo dňa 24.08.2017, sp. zn. XCo/XX/XXXX, a obdobne aj rozsudok Krajského súdu v
Prešove zo dňa 30.11.2017, sp. zn. XXCo/XXX/XXXX. S poukazom na vyššie uvedené teda súd prvej

inštancie priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 826,80 Eur, čo zodpovedá sume, o ktorú
sa chcel žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatiť, pričom súd vzhľadom na okolnosti veci túto sumu
pokladal za primeranú.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1

C.s.p. a vychádzajúc tak z pomeru úspechu strán vo veci konštatoval, že žalobkyňa bola v konaní v
celom rozsahu úspešná, a preto priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%,
pričom súd prvej inštancie v konaní nezistil žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by náhradu
trov konania nepriznal. O výške náhrady trov konania bude po právoplatnosti rozhodnutia rozhodnuté
samostatným uznesením.

6. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej odvolanie žalovaný. Namietal,
že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu záveru o vzniku
nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, o porušenie akéhopráva by malo ísť. Súd prvej inštancie toto právo nekonkretizoval, čo znamená, že z jeho rozhodnutia
nie je zrejmé ani to, či je splnený predpoklad uvedený v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Zákonná
úprava nepriznáva primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi len preto, že uplatnil nejaké právo,

ale len vtedy, ak úspešne uplatnil porušenie práva stanoveného na ochranu spotrebiteľa. To, že by
mal súd prvej inštancie preukázané, že došlo k porušeniu práva na ochranu spotrebiteľa určeného
zákonom z rozsudku nevyplýva. Súd prvej inštancie odôvodnil vznik nároku všeobecne, neurčito, čo
spochybňuje, ako a čím bol vlastne dôvod nároku preukázaný. V tejto súvislosti poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. L.. Ú. XX/XX a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. L.. Ú. XXX/XX

týkajúcesariadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutia.Zvykonanéhodokazovania,skutkovýchzistení
a právneho posúdenia súdu prvej inštancie vysloveného v napádanom rozsudku nevyplýva, či je splnený
zákonnýpredpokladprevzniknárokunafinančnézadosťučinenie.Súdomuvádzanézáveryneumožňujú
posúdiť, či v konaní vôbec boli splnené podmienky pre postup podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. Nárok na finančné zadosťučinenie zákon nespája s postavením osoby ako spotrebiteľa, ale s
porušením práva určeného na ochranu spotrebiteľa. Súdom uvádzané závery o tom, že žalovaný

zapríčinil neuzavretie zmluvy nie sú postačujúce pre posúdenie, že je splnený predpoklad podľa § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007. Zároveň žalovaný poukázal na to, že záver súdu o neuzavretí zmluvy o
revolvingovom úvere z dôvodu odlišnej hodnoty RPMN v návrhu a v prijatí návrhu nie je ani súdnou
praxou považovaný za nesporný dôvod, pre ktorý by nemalo dôjsť k uzavretiu zmluvy. Výška úveru,
výška splátky a počet splátok je rovnaký tak v návrhu na uzavretie zmluvy, ako aj v jeho prijatí. Z

uvedeného vyplýva, že závery súdu o neuzavretí zmluvy v písomnej forme dôvodné nie sú. Návrh na
uzavretie zmluvy, a rovnako prijatie návrhu na uzavretie zmluvy o úvere sa nachádzajú na tej istej listine.
Napádaný rozsudok neobsahuje ani žiadne konkrétne dokázané skutočnosti, na základe ktorých súd
priznal nárok na finančné zadosťučinenie v sume 826,80 Eur. Súd prvej inštancie odkazuje na dve
odlišné rozhodnutia. Použitie rozhodnutia z inej veci je možné, avšak právna úprava a aj súdna prax

vyžadujú pre takýto postup dodržanie určitých požiadaviek a pravidiel. Súčasne žalovaný napadol aj
výrokonáhradetrovkonania.Žalovanývpodanomodvolanínavrhol,abyodvolacísúdzmenilnapadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu 100 % trov
právneho zastúpenia. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalobkyňa k žalovaným podanému odvolaniu
nevyjadrila.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),

oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej
časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p.,
bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol
odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli

byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací
súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume
napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací

súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky L..Ú. XX/XX).

10. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie
odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojilnáležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

11. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu Občiansky
zákonník má povahu osobitného predpisu.

12. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení

neskorších predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká
spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ustanovenia § 3 ods.
5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z..

13. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5
zákonačíslo250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa.CitovanéustanoveniaZákonaoochranespotrebiteľa

upravujú práva spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak sa na súde úspešne
uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné
uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ustanovených zákonom číslo 250/2007 Z. z., alebo

osobitnými predpismi a spôsobilosť takéto porušenia práv alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd
osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože
postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

14. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax,
spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako
inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne

reparačnú funkciu. Pre porovnanie, sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom
nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil
vo vzťahu k žalobcovi, a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu
osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne
pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku

sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu.

15. Ak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie
o preventívne účinky pred diskrimináciou, potom v zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných
smerníc, musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.

16. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako spotrebiteľ, má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve, a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ
zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinností stanovené zákonom číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,

má právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností
ustanovenej týmto zákonom, zodpovedá.

17. V konaní bolo preukázané porušenie práv spotrebiteľa, za takéto porušenie možno považovať
aj to, že žalovaný poskytol žalobkyni úver za iných podmienok, ako boli uvedené v žiadosti o

poskytnutie revolvingového úveru č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.08.2011. Nový návrh na uzavretie zmluvy
o spotrebiteľskom úvere zo strany žalovaného nebol písomne akceptovaný žalobkyňou, v dôsledku
čoho súd v pôvodnom konaní konštatoval , že žalovaný zapríčinil, že nedošlo k platne k uzatvoreniu
písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z., keď tento
nepredložil žalobkyni návrh na jej písomné prijatie. Žalovaný nebol oprávnený sám jednostranne meniť

akýkoľvek podstatný údaj, čo v danom prípade bol údaj o RPMN. Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa si
svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatňuje v súvislosti s konaním na Okresnom súde
v Prešove vo veci sp. zn. XXC/XX/XXXX v spojení s konaním na Krajskom súdu v Prešove vo veci
sp. zn. XCo/XXX/XXXX, v ktorom sa domohla svojich práv pri úspešnom uplatnení porušenia jej právaustanoveného osobitným predpisom a bola úspešným žalobcom, keď prvoinštančný súd v spojení s
rozhodnutím odvolacieho súdu vyhovel jej žalobe a na základe vyššie uvedeného porušenia postupu
pri poskytovaní revolvingového úveru uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 826,80 Eur titulom

bezdôvodného obohatenia.

18. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie, nie je závislý od
okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť
prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre

priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či ku vzniku ujmy aj reálne došlo, alebo nie. Na to, aby
všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, teda úplne postačuje
len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona číslo 250/2007 Z. z..

19. S poukazom už na vyššie uvádzané odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom
na závažné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorej ochrany sa žalobkyňa úspešne

domáhala na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Nemožno sa
preto stotožniť s názorom odvolateľa, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že
došlo k porušeniu práv ustanovených za účelom ochrany žalobkyne ako spotrebiteľa.

20. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vysvetlil svoj záver o

splnení podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

21. Čo sa týka námietky, že súd nekonkretizoval dôvody, podľa ktorých sumu finančného zadosťučinenia
určil, k tej treba uviesť, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu charakterizoval na základe
konkrétnych okolností prípadu, že priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je primeraná

povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je
poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Bez
stanovenia kritérií výšky finančného zadosťučinenia a naplnenia účelu - poskytnúť žalobkyni ako
spotrebiteľke satisfakciu, odvolaciemu súdu sa nejaví súdom stanovená výška primeraného finančného
zadosťučinenia ako neprimeraná.

22. Za irelevantnú posúdil odvolací súd námietku žalovaného, že uvedenie odlišnej hodnoty RPMN v
návrhu a v prijatí návrhu nie je súdnou praxou považovaný za nesporný dôvod, pre ktorý by nemalo
dôjsť k uzavretiu zmluvy. Žalovaným uvádzané argumenty súd pre uvedené konanie neopodstatnené
vzhľadom na to, že porušenie povinnosti pri uzatváraní zmluvy o úvere zo strany žalovaného už

posudzoval Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. XXC/XX/XXXX, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom tamojšieho súdu zo dňa 08.06.2015 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu,
na základe ktorých už bolo žalobkyni priznané bezdôvodné obohatenie. Preto odvolací súd v tomto
konaní nemá oprávnenie preskúmavať a posudzovať správnosť takýchto záverov tamojšieho súdu v
konaní, ktoré sa končilo právoplatným rozhodnutím

23. K odvolacej námietke žalovaného o hrubom porušení práva na spravodlivý proces odvolací súd
uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom
uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 23. 11. 2010,
sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, uznesenie Ústavného súdu SR z 08. 06. 2006, L.. Ú. XXX/XX).

24. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.

1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane osvojenia si jeho dôvodov.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutiabola skutočnosť, že v odvolacom konaní bola žalobkyňa sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom
konaní úspech v celom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady

trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2,
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).