Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 25, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/74/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117210688
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6117210688.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu : C. H. G., a.s., so
sídlom XXX XX F., R. XX, V.: XX XXX XXX, proti žalovanému : N. K., narodený XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX G. R., R. N. XXX, o zaplatenie 5 431,79 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 13Csp/88/2017-51 zo dňa 10.04.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 13Csp/88/2017-51 zo dňa 10.04.2018 v
napadnutom výroku II., ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a v závislom výroku III. o trovách
prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej len „súd prvej inštancie“) výrokom I. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5431,79 eur, kapitalizovaný úrok vo výške 257,96 eur, kapitalizovaný
úrok z omeškania vo výške 2,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5431,79
eur od 25. 03. 2017 až do zaplatenia, poplatky za poistenie vo výške 4,72 eur, a to v lehote 15 dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. rozhodol o
náhrade trov prvoinštančného konania keď vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči

žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 5 431,79 eur, úrokov vo výške 257,96 eur, úrokov z omeškania vo výške
2,50 eur, zmluvného úroku vo výške 13,90 % ročne z nezaplatenej istiny 5 431,79 eur od 25. 03. 2017
do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od
25. 03. 2017 do zaplatenia, poistného vo výške 4,72 eur a náhrady trov konania na základe úverovej

zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXXXX uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 02. 09. 2015. V
konaní bolo nesporné, že žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 5 900,- eur. Z
prehľadu splácania mal súd za preukázané, že žalovaný uhradil v období od 21. 09. 2015 do 21. 11.
2016 celkom 1 479,60 eur, z toho žalobca započítal na úroky 975,99 eur, na istinu 468,21 eur, na poistné
35,40 eur. Následne už nič nezaplatil, preto dlh na istine (poskytnutom úvere) predstavuje 5 431,79 eur
(5 900,- eur - 468,21 eur). Súd uplatnený nárok žalobcu právne posúdil s poukazom na ustanovenie §

52 ods. 1, 2 a 4, § 54 ods. 1, 2, § 121 ods. 3 , § 517 ods. 2 a § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj s
poukazom na osobitnú právnu úpravu § 1, 2 § 9 ods. 1, 2 a 9 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere.
Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je sčasti dôvodná.
Súd uviedol, že v konaní nebolo sporné, že sporové strany uzatvorili dňa 02. 09. 2015 úverovú
zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, ktorá je zmluvou o

spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. a vzhľadom na povahu zmluvných strán aj
zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd preskúmaním zmluvy zistil,že má písomnú formu a obsahuje náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z
s výnimkou rozlíšenia splátky na istinu, úroky a poplatky podľa § 9 ods. 2 písm. l/ citovaného zákona,
čo však súd s poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. 02. 2018 nepovažoval za

potrebné. Nebolo tiež sporné, že ku dňu zosplatnenia úveru predstavoval dlh žalovaného, po zohľadnení
jeho úhrad, na istine 5 431,79 eur (5 900 - 468,79 eur), na úrokoch 257,96 eur, na úrokoch z omeškania
2,50 eur, na poistnom 4,72 eur, t.j. spolu celkom 5 696,97 eur. Keďže žalovaný po zosplatnení úveru
nič nezaplatil a úhradu dlžnej sumy ani netvrdil, súd žalobe v časti o zaplatenie 5 696,97 eur vyhovel
(nezaplatená istina + zmluvný úrok do zosplatnenia úveru v zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka

v spojení s bodom 1.2 zmluvy + úrok z omeškania do zosplatnenia úveru + poistné). Pokiaľ však žalobca
žiadal aj zmluvný úrok vo výške 13,90 % ročne aj po splatnosti úveru, t.j. po 24. 03. 2017, súd žalobu
v tejto časti zamietol majúc za to, že po splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z
omeškania,nievšakužzmluvné(dohodnuté)úroky.Pokiaľsižalobca ďalejuplatnilajúrokyzomeškania
vovýške5%ročneznezaplatenejistinyanezaplatenýchúrokovod25.03.2017dozaplatenia,súdprvej
inštancie ani tieto nepriznal v uplatnenom rozsahu. Uviedol, že úroky sú príslušenstvom pohľadávky v

zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva
(úroky z omeškania zo zmluvných úrokov) veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník
mu túto možnosť nepriznávajú a to v súvislosti so znením ustanovenia § 39 OZ ani vtedy, keby to bolo
zmluvnými stranami dohodnuté, pretože dohoda o platení úrokov z omeškania zo zmluvných úrokov
je v zmysle § 39 OZ neplatná pre rozpor so zákonom. Zmluvné strany majú tiež možnosť dohodnúť

sa, že dohodnuté úroky sa stanú súčasťou istiny. Súd však aj v tomto prípade poznamenal, že v
spotrebiteľských vzťahoch je nutné vyhodnotiť platnosť resp. neplatnosť takejto dohody v prospech
spotrebiteľa a preto ani takáto prípadná dohoda by nemohla byť vyhodnotená inak, ako neplatný právny
úkon. Preto by žalobcovi ani v tomto prípade nemohli byť priznané úroky z omeškania z dohodnutých
úrokov . Vzhľadom na uvedené súd vyhovel žalobe v časti úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne

z istiny 5 431,79 eur od 25. 03. 2017 do zaplatenia a v časti úrokov z omeškania z kapitalizovaných
zmluvných úrokov od 25. 03. 2017 do zaplatenia žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v
zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že nakoľko bol žalobca v spore neúspešný len v nepatrnej
časti príslušenstva, priznal mu súd nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalovanému a
súčasne vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným

uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to
do výroku II., ktorým súd sčasti zamietol žalobu. Žalobca sa nestotožňuje so záverom súdu, že po
predčasnomzosplatnenízmluvyoúvereniejeoprávnenýakoveriteľpožadovaťúrokzúveruataktiež,že

veriteľnemáprávopožadovaťoddlžníkapríslušenstvozpríslušenstva(úrokyzomeškaniazozmluvných
úrokov). Má za to, že jeho nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až
po ich vrátenie. Žalobca poukázal na znenie ustanovenia § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka. Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov
sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené je potvrdené aj

v ustanovení § 16 ods. 1 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého
ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je
povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru
do jeho splatenia. Z vyššie uvedeného, podľa názoru odvolateľa, jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že
po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky,

nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok
od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku nároku, moment jeho
zánikunestanovuje.Akbyboloúmyslomzákonodarcudobunárokuveriteľanadohodnutýúrokohraničiť,
nepochybne by tak učinil. Žalobca taktiež v odvolaní poukázal na ustanovenie § 497 Obchodného
zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia obsahom záväzku dlžníka je nielen vrátiť poskytnuté

peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou
za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru a dlžník ich je povinný platiť od okamihu
ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia a to či už v lehote, alebo v omeškaní. Úrok
z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik
nových sankčných záväzkov dlžníka, avšak samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ

ide o aplikáciu ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špeciálny prípad
odstúpenia od zmluvy veriteľom, avšak toto odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Naďalej
trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu spolu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy
nezaniká. Ide o právny inštitút na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšiehoprávneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, pretože situácia nastala pre neplnenie
si povinností dlžníka. Odstúpením od zmluvy podľa názoru odvolateľa zmluva od počiatku nezanikla a
naďalej trvá právo veriteľa a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z

úveru. Tým nie je dotknutý ani nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. V následnom texte odvolania
žalobca citoval z konkrétnych rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Nitre,
Krajského súdu v Košiciach, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky. Na podporu svojho stanoviska
odvolateľ poukázal aj na návrh zákona z roku 2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať Občiansky zákonník
a ktorým sa navrhovalo doplnenie ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka tak, že na konci sa

pripojí táto veta: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia
práva podľa ustanovenia § 565“. Rozhodujúcou skutočnosťou je, že táto navrhovaná zmena nebola
nikdy legislatívne prijatá a zákon číslo 106/2014 Z.z. a ani žiadna iná zákonná novelizácie takéto ani
obdobné ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu, neobsahuje.
Z tohto dôvodu je tak neprípustné, aby sa odvolateľom citované znenie dôvodovej správy, špecifikujúce
neexistujúce zákonné ustanovenie, uvádzal ako dôvod na odopretie nároku veriteľa na zmluvné úroky

pozosplatnení.Právenaopak,podľanázoruodvolateľaskutočnosť,žeuvedenýnávrhnikdynebolprijatý
vo forme zákona, len dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý
úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo jednoznačne potvrdzuje jeho dôvodnosť. Žalobca sa taktiež
domnieva, že má nárok aj na úroky z omeškania zo zmluvných úrokov, pričom opätovne na podporu
svojho stanoviska citoval z konkrétnych rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu

v Nitre a Krajského súdu v Bratislave. Na základe uvedeného potom žalobca navrhuje, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a
súčasne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania, ako aj náhradu trov odvolacieho konania vo
výške zaplatených súdnych poplatkov.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného

súdu v odvolaním napadnutom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Žalobca, ako úverový veriteľ, sa žalobou datovanou dňa 11.04.2017 domáhal voči žalovanému, ako
dlžníkovi, zaplatenia sumy 5431,79 eur, úrokov vo výške 257,96 eur, úrokov z omeškania vo výške 2,50

eur, zmluvného úroku vo výške 13,90 % ročne z nezaplatenej istiny 5 431,79 eur od 25. 03. 2017 do
zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 25.
03. 2017 do zaplatenia, nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 4,72 eur a náhrady trov konania.
Žalobca sa predmetného nároku domáhal na základe uzatvorenej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 02. 09. 2015, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo

výške 5.900,- eur za dojednaných zmluvných podmienok.

6. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci najmä oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi
- zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 02. 09. 2015, Všeobecnými
obchodnými podmienkami C. H. G., a.s. účinnými od 1.3.2015 a od 15. 01. 2017, Obchodnými

podmienkami pre úvery občanom účinnými od 15.12. 2014, sadzobníkom poplatkov, prehľadom
splácania úveru do predčasného zosplatnenia, výzvou na predčasné splatenie úveru s doručenkou
a opakovaným upozornením a po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného
skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol.

7. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, vychádzajúc z dôvodov a rozsahu odvolania (§
379 a 380 CSP), po preskúmaní rozsudku prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch
konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvoinštančný súd rozhodol. Je
potrebné zdôrazniť, že žalobca, ktorý ako odvolateľ namietal vecnú správnosť v meritórnom výroku
rozsudku súdu prvej inštancie, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe

súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384
ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez
jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor
súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci,pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal
právny názor vyslovený v meritórnom výroku rozsudku, ktorý napadol odvolaním žalobca.

8. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie
základného zmluvného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel. Okresný súd správne konštatoval
(a v konaní nebolo spochybnené ani jednou zo strán sporu), že vzhľadom na postavenie zmluvných
strán je nutné danú zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 02. 09. 2015,
považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ustanovení § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Okresný

súd správne poukázal na to, že okrem tejto všeobecnej právnej normy na daný zmluvný vzťah dopadá
aj právna úprava lex specialis a to zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku
dňu uzatvorenia úverovej zmluvy. Táto skutočnosť v odvolacom konaní sporná ani nebola. Predmetom
a rámcom odvolacieho konania však bolo zodpovedanie otázky, či je z hľadiska posúdenia dôvodnosti
uplatnených úrokov z poskytnutého spotrebiteľského úveru možné a nutné aplikovať na daný zmluvný
vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, predovšetkým ustanovenia

§ 502 a § 503 Obchodného zákonníka, ktorých aplikácie sa odvolateľ dovoláva. Aplikácia ustanovení
Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka má potom zásadný vplyv na posúdenie aj nároku
veriteľa na úroky z úveru po predčasnom zosplatnení úveru a po vzniku omeškania dlžníka s vrátením
sumy poskytnutého úveru.

9.Podľaustanovenia§52ods.2Občianskehozákonníkavzneníúčinnomod01.04.2015,ustanoveniao
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

10. Odvolací súd sa predovšetkým vysporiadal s argumentáciou žalobcu, ktorý síce zhodne s
právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie nespochybňuje, že daný zmluvný vzťah medzi
žalobcom a žalovaným vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné posudzovať z

hľadiska spotrebiteľského práva a s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
spotrebiteľské zmluvy, avšak argumentuje, že pokiaľ ide o omeškanie dlžníka s vrátením peňažnej sumy
(ktorého právne následky sú upravené odlišne v občianskoprávnej a obchodnej úprave), táto sa spravuje
ustanovením § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolací súd poznamenáva, že
na tento argument žalobcu, a to vzhľadom na citované zákonné ustanovenie § 52 ods. 2 vety tretej

Občianskeho zákonníka, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy
prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a to aj za predpokladu, ak by sa inak riadili
normami obchodného práva, tak nemožno prihliadnuť. Z uvedeného zákonného ustanovenia (v znení
účinnom od 1. apríla 2015) vyplýva, že spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu
ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvným

podmienkami, ale aj na posúdenie všetkých iných právne relevantných skutočností z právneho vzťahu
založeného touto zmluvou, i keď ide o absolútny obchod v zmysle Obchodného zákonníka. Odvolací
súd v súvislosti s aplikáciou predmetného zákonného ustanovenia poznamenáva, že v danej veci
zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol založený až po nadobudnutí účinnosti tohto zákonného
ustanovenia.OtoskôrjenevyhnutnáužlenaplikáciaustanoveníObčianskehozákonníkaajpriposúdení

danosti a zákonnosti žalobcom uplatneného nároku na úroky po zosplatnení úveru a taktiež na úroky z
omeškania aj z úrokov z úveru, teda na príslušenstvo z príslušenstva. Význam inštitútu spotrebiteľskej
zmluvy a legislatívne osobitne upravených práv a povinností vo vzťahoch, v ktorých ako zmluvná strana
vystupuje spotrebiteľ, spočíva v zabezpečení zvýšenej miery ochrany práv spotrebiteľa.

11. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom,
má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto
podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak

nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku
z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.12. Podľa ustanovenia § 9 ods. 9 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom
a účinnom v čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok,
poplatky alebo akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o

spotrebiteľskom úvere.

13. Relevantné z hľadiska posúdenia správnosti úvahy prvoinštančného súdu je zodpovedanie otázky,
či bol správny záver súdu, že veriteľ si po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ktorý bol dlžník v
zmysle zmluvných dojednaní povinný dovtedy uhrádzať v splátkach (ako sa to stalo v konkrétnom

prípade) môže voči dlžníkovi uplatňovať popri istine súčasne úroky, ako aj úroky z omeškania, nakoľko
sa dlžník preukázateľne dostal do omeškania so splnením svojho dlhu (v dôsledku čoho aj veriteľ
pristúpil k svojmu jednostrannému právnemu úkonu). V konaní nebolo sporné, že žalobca, ako veriteľ
listom zo dňa 24.03.2017 vyhlásil predčasnú/mimoriadnu splatnosť Zmluvy o spotrebiteľskom úvere
číslo XXXXXXXXXXXXXXXX a to v dôsledku nesplácania poskytnutého úveru dlžníkom riadne a
včas, bola dlžníkovi poskytnutá dodatočná lehota na zaplatenie celého dlhu vrátane príslušenstva

(do 03.04.2017), pričom márnym uplynutím aj tejto dodatočnej lehoty na plnenie sa dlžník dostal do
omeškania. V nadväznosti na uvedené je potom následne nutné vychádzať z citovaného ustanovenia §
517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý pre prípad omeškania dlžníka plniť peňažný záväzok riadne
a včas, poskytuje veriteľovi právo od zmluvy odstúpiť, pričom z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka jednoznačne vyplýva, že dochádza aj k modifikácii peňažného nároku veriteľa, pretože zákon

ustanovuje,žepokiaľideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovaťoddlžníka
popri plnení už len úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

14. Odvolací súd poznamenáva, že z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že po vyhlásení

predčasnej splatnosti celého úveru, resp. po ukončení celého zmluvného vzťahu výpoveďou zmluvy,
je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka popri plnení (pričom plnenie je nutné chápať do momentu
zosplatnenia celého dlhu ako súhrnnú sumu zosplatneného peňažného dlhu dlžníka, ktorý obsahuje
jednak istinu, prípadné poplatky za poskytnutie peňažných prostriedkov, ako aj úrok za poskytnutie
peňažných prostriedkov), len zákonné sankčné mechanizmy za omeškanie dlžníka a to úrok z

omeškania, pokiaľ nie je podľa Občianskeho zákonníka oprávnený požadovať od dlžníka poplatok z
omeškania, pričom výška uvedených sankčných mechanizmov je vykonávacím predpisom limitovaná a
nezávisí tak od svojvôle veriteľa, a dokonca ani od dohody s dlžníkom. Z dikcie uvedeného zákonného
ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka tak nevyplýva, že by bol veriteľ oprávnený po
zosplatnení celého dlhu (vrátane istiny, poplatkov a dovtedajších úrokov zosplatneného dlhu) požadovať

okrem zákonom prípustných sankčných prostriedkov z omeškania dlžníka aj úroky z dlžnej sumy. Súd
prvej inštancie tak vecne správne výrokom II. rozsudku zamietol zvyšnú časť žaloby, a to čo do nároku
uplatneného žalobcom na zaplatenie úroku vo výške 13,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 25.03.2017
do zaplatenia a to z dôvodu, že v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru prináleží veriteľovi
od doby zosplatnenia úveru len úrok z omeškania a nie už samotný úrok z úveru, pretože dlžník sa

dostal do omeškania a nastupuje tak režim platenia úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takýto záver je logický, pretože z podstaty zmluvného úroku vyplýva,
že je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré poskytol veriteľ dlžníkovi do doby splatnosti
dlhu. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo ku dvojnásobnému zaťaženiu a to
jednak v podobe úrokov z úveru a jednak úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu

vo vzťahu medzi účastníkmi a to v neprospech spotrebiteľa. Nie je pritom rozhodujúce, či splatnosť
pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo skôr, ak veriteľ využil právo požadovať splatenie celého
dlhu pre nesplnenie niektorej splátky podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Po splatnosti
pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcu,
podľa ktorej má veriteľ právo na zmluvné úroky aj počas doby, v ktorej je dlžníkom v omeškaní s

vrátením úveru, pretože aj počas tejto doby veriteľ nemá možnosť so svojimi peňažnými prostriedkami
nakladať a dlžník by mal mať povinnosť kompenzovať veriteľa za celý čas, ktorý istinu skutočne
užíval až do jej faktického vrátenia veriteľovi. Sankciou za omeškanie dlžníka a jeho motiváciou
čo najskôr pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od
okamihu, ako sa dlžník dostane do omeškania, úroky z omeškania. Zo zákona (§ 565 Občianskeho

zákonníka) spotrebiteľovi stratou výhody splátok vzniká voči veriteľovi nová povinnosť - zaplatiť celú
pohľadávku a to naraz, teda povinnosť zaplatiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky, výška
ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. Zákon pritom
otázku splatnosti zvyšku pohľadávky po strate výhody splátok osobitne nerieši. Je preto nevyhnutnéaplikovať ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka a túto pohľadávku považovať za jednorazovo
splatnú ako celok odo dňa nasledujúceho po žiadosti veriteľa, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak.
Nakoľko pôvodný zmluvný vzťah - a tým aj vzájomné práva a povinnosti z neho vyplývajúce - sa

zásadným spôsobom menia momentom vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru, práve
týmto okamihom nastupuje nová povinnosť spotrebiteľa a práve v tomto okamihu sa zastavuje zmluvne
dohodnutá povinnosť spotrebiteľa platiť riadne dohodnuté úroky a spotrebiteľ je povinný vrátiť veriteľovi
popri nesplatenej istine len tie úroky, ktoré boli splatné ku momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti
spotrebiteľského úveru (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - zmena v obsahu záväzku). Zmena v

obsahu záväzku potom aj spôsobuje novú povinnosť dlžníka - od momentu omeškania s vrátením celej
istiny vrátane kapitalizovaného úroku k vyhláseniu predčasnej splatnosti celého dlhu - platiť z takejto
sumy kapitalizovaného dlhu aj úroky z omeškania v zákonnej výške. Je to povinnosť dlžníka vyplývajúca
ex lege - z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by veriteľ popri riadnych úrokoch
(ako ceny peňazí) od dlžníka požadoval aj úroky z omeškania z istiny, vlastne by sa istina veriteľovi
zhodnocovala duplicitne. Jedenkrát vo forme riadnych úrokov, ktoré by ako cenu peňazí požadoval

veriteľ za to, že dlžník nevrátil celú istinu včas, druhýkrát vo forme úrokov z omeškania, ktoré by veriteľ
požadoval z toho istého titulu, teda, že spotrebiteľ nevrátil celú istinu včas. Takejto požiadavke by súd
musel odoprieť ochranu okrem vyššie uvedených dôvodov aj z titulu rozporu s dobrými mravmi (§ 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka), prípadne vzhľadom na zjavné zneužitiu práva (článok 5 Civilného sporového
poriadku). Odvolací súd s poukazom na argumentáciu uvedenú vyššie tak konštatuje, že niet zákonného

ustanovenia, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania.

15. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje ustanovením § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka,
odhliadnuc od už uvedeného, že na spotrebiteľský právny vzťah v súlade s ustanovením § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka a 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať ustanovenia

Obchodného zákonníka, odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné zdôrazniť, že táto argumentácia
žalobcu by bola nesprávna aj za predpokladu aplikability Obchodného zákonníka na nespotrebiteľský
vzťah. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je zrejmé, že toto
zákonné ustanovenie upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad predčasného splatenia úveru
zo strany dlžníka. Ustanovenie zakotvuje, že ak sa naplní hypotéza prvej vety (dlžník je oprávnený

vrátiť peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve), dlžník nebude povinný platiť úroky pre celé
úrokové obdobie dohodnutého úveru v zmysle úverovej zmluvy, ale len do obdobia, kedy peniaze vrátil.
Citované znenie ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka tak upravuje výlučne splatnosť úroku
len prípade predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka v dôsledku jeho vôle zaplatiť úver predčasne
(ktorá situácia v danom spore, odhliadnuc od nemožnosti aplikovať Obchodný zákonník, v danej veci ani

nenastala), pričom je nevyhnutné mať na zreteli aj skutočnosť, že Obchodný zákonník splatnosť úrokov
upravuje v ustanovení § 503 ods. 1 a 2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadny úrok len do momentu vzniku
záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie do momentu ich skutočného vrátenia.

16. Taktiež pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje, že úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľských

úveroch sú vyjadrením ceny peňazí, odvolací súd poznamenáva, že tento názor nijako nespochybňuje
a úrok predstavuje vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny. Odvolací súd poznamenáva, že banka,
ako veriteľ, počas procesu kontraktácie určuje svoje úverové podmienky v rámci ktorých stanovuje aj
odplatu za poskytnutie úveru za isté dohodnuté úverové obdobie a od každého veriteľa konajúceho s
odbornoustarostlivosťousaočakáva,žecenuzaúversistanovujezadanéohraničenéúverovéobdobie,

na ktoré sa úverový vzťah uzatvára, do splatnosti pohľadávky. Preto práve cena za úver za úverové
obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií
za omeškanie s plnením dlhu veriteľa. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by
mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav, že veriteľ a spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a
v termínoch dohodnutých v zmluve, odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý svojim

jednostranným právnym úkonom spôsobil zmenu zmluvne dojednaných podmienok a zmenu záväzku,
ktorá bola vyvolaná omeškaním spotrebiteľa a viedla k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany
veriteľa. K predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo teda výlučne konaním veriteľa. Bol
to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou v obsahu záväzku určil aj nový režim ďalšieho plnenia záväzku
svojím jednostranným adresným právnym úkonom. Predčasné zosplatnenie úveru je sankčný právny

inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej
požičanej istiny. Podstatný rozdiel medzi výhodou splátok a stavom jednorazového zosplatenia úveru
spočívavtom,ževeriteľprirežimesplátoknemánárokaspotrebiteľnemápovinnosťvrátiťcelúpožičanú
sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanejsumy - istiny, ktorá sa iba postupne v pravidelných anuitných splátkach vracia a tento stav nedostatku
je vykompenzovaný nárokom veriteľa na úrok z požičanej istiny. Úrok preto predstavuje cenu peňazí
v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže

s touto voľne nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný
spolu s istinou v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Pri vyvolaní stavu predčasnosti
splatenia úveru tak vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov
kapitalizovaných podľa splatenia úveru. Týmto právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, ktorým má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov a v dôsledku toho odpadá

obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s požičanými
peniazmi,ktorédlžníknemáprávoďalejzadržiavaťastratilrežimvýhodysplátok.Pokiaľtedanastalstav,
kedy spotrebiteľ už nemá právny titul zadržiavať peňažné prostriedky u seba a tieto naďalej legitímne
užívať, nie je potom ani dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu
oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý
a ústavne nekonformný stav, keď spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom

vynútenia povinnosti plnenia a veriteľ by ďalej inkasoval úrok zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu
nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľ vyvolanej zmeny
obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako kedy k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však
spotrebiteľovi by boli upierané práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou
záväzku. Súd by pripustením takéhoto stavu toleroval založenie hrubej nerovnováhy medzi právami a

povinnosťami dodávateľa voči spotrebiteľovi a pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na proporcionalitu
práv a povinností dlžníka a veriteľa, odvolací súd poznamenáva, že tolerovaním takéhoto stavu by
podporoval nielen hrubú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami v neprospech spotrebiteľa, ale
aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť
stav jeho potencionálnej nečinnosti, respektíve až zneužívať stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť

požičanú istinu jednorazovo. Odobrením takéhoto stavu a to priznaním nároku veriteľa po vyvolanej
zmeneobsahuzáväzkupožadovaťoddlžníkaúrokypopriúrokochzomeškania,bysapoprelcelýzmysel
ochrany spotrebiteľa pred nekonečným nabaľovaním istiny o ďalšie a ďalšie úroky a úroky z omeškania.
Pokiaľ tak spotrebiteľ neoprávnene peňažné prostriedky zadržiava, v prípade takéhoto protiprávneho
stavu patria druhej zmluvnej strane len sankcie vymedzené v ustanovení § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s ustanovením § 3 a § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z..

17. Rovnako je nutné prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie, že žalobca nemá právny nárok ani na
zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny a z nezaplatených úrokov od
25.03.2017 do zaplatenia. Odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 9 ods. 9 zákona č. 129/2010

Z.z., ktoré ustanovuje zákaz veriteľom od spotrebiteľa požadovať úrok, poplatky alebo akékoľvek iné
plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Právo
požadovať príslušenstvo z príslušenstva (úroky z omeškania z úrokov) veriteľovi nevyplýva zo žiadneho
zákonného ustanovenia a je možné prisvedčiť aj názoru súdu prvej inštancie, že aj v prípade, ak by toto
právo obsahovala zmluva o spotrebiteľskom úvere vo svojom formulárovom koncipovaní, je nevyhnutné

mať na zreteli, že dohody, prípadne iné zmluvné dojednania, podľa ktorých mal spotrebiteľ popri úrokoch
z omeškania platiť aj ďalšie sankcie po splatnosti pohľadávky, teda úroky z omeškania aj z úrokov,
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a
sú s poukazom na zákonnú úpravu § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné a tým absolútne
neplatné. Absolútne neplatné je takéto dojednanie aj s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho

zákonníka pre rozpornosť s dobrými mravmi, pričom celkom jednoznačne tým, že popiera dikciu zákona,
svojím dopadom na právny vzťah spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd navyše poukazuje na znenie ustanovenia § 54
ods. 2 Občianskeho zákonníka, obsahujúceho výkladové pravidlo, v zmysle ktorého v pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

18. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, boli vecne správne. Správne súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti uplatneného úroku
vo výške 13,90 % ročne z nezaplatenej sumy istiny aj po splatnosti úveru, teda od 24.03.2017 do
zaplatenia, ako aj v časti požadovaných úrokov z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny

a nezaplatených úrokov od 25.03.2017 do zaplatenia.19. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných
skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku II. podľa ustanovenia § 387
ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

20. Odvolací súd zároveň potvrdil ako vecne správny aj závislý výrok o náhrade trov prvoinštančného
konania, keďže zodpovedá ustanoveniu § 255 ods. 1 CSP a zásade procesného úspechu v konaní,
pričom žalovaný voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie nepodal, preto odvolací súd, aj pokiaľ by
eventuálne zvažoval a vyhodnocoval mieru procesného úspechu a neúspechu strán sporu (nakoľko súd

sčasti žalobu zamietol), nebol by oprávnený, rešpektujúc čl. 16 ods. 3 CSP, rozhodnúť v neprospech
žalobcu.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods.
1 CSP) a vyslovil, že žalovanému, ktorému by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní

inak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva,
nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).