Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, April 26, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815000056
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8815000056.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
PetraTobiašaaJUDr.MariánaSninského,naneverejnomzasadnutíkonanomdňa26.04.2017,vtrestnej
veci obžalovaného B. E. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák.,
o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 0T 5/15 zo dňa
23.08.2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného B. E. za vinného z prečinu ohrozenia

pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

- dňa XX.XX.XXXX v čase o XX.XX hod. bolo zastavené osobné motorové vozidlo zn. E. O. s EČ: VT-Q.
1, bielej farby, ktoré viedol obvinený B. E. po Ul. K. vo E. nad P. v smere jazdy z O. oblasti do mesta E.
nad P., kde vozidlo bolo zastavené pri bývalej čerpacej stanici z dôvodu toho, že obvinený sa v čase o
XX.XX hod. dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, kde prekročil najvyššiu

povolenú rýchlosť v obci, pričom s vozidlom išiel rýchlosťou 79 km/h, kde po zastavení vozidla obvinený
z vozidla vystúpil a vozidlo uzamkol a chcel z miesta odísť, v čom mu bolo zabránené prítomnou hliadkou
PZ a následne po poučení o správnom vykonaní dychovej skúšky bol vyzvaný, aby vykonal dychovú
skúšku na prítomnosť alkoholu v dychu prístrojom Dräger, čo obžalovaný opakovane maril a následne
ju bez udania dôvodu odmietol vykonať a odmietol sa tiež podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a
vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, aj keď by to

pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie, kde až v čase o 01.47 hod. na vlastnú
žiadosť bola vykonaná dychová skúška na prítomnosť alkoholu v dychu s nameranou hodnotou 0,98
mg/l alkoholu v dychu.

Za to mu podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák. uložil trest
odňatia slobody vo výmere 3 (troch) mesiacov, výkon ktorého mu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 mesiacov a zároveň mu podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.
uložil trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na 2 (dva) roky.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavom pojednávaní, podal
obžalovaný, prostredníctvom svojho obhajcu, odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním aj odôvodnil.
V písomných dôvodoch svojho odvolania namietal, že konanie, ktoré predchádzalo rozsudku, bolo

vykonané v rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Za nezákonné považoval už
jeho zadržanie a obmedzenie jeho osobnej slobody. V tejto súvislosti namietal, že v zápisnici o jehozadržaní a obmedzení osobnej slobody je ako dôvod takéhoto postupu uvedený § 71 ods. 1 písm. c/
Tr. por., ktorý však nezodpovedá slovnému popísaniu dôvodu, keďže ním podľa zápisnice mala byť
skutočnosť, že chcel z miesta ujsť, a preto svoje zadržanie a obmedzenie osobnej slobody vykonané z

neexistujúceho dôvodu považuje za nezákonné. Nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní
videl aj v tom, že bezprostredne po svojom zadržaní nebol vypočutý policajtom, hoci to takto prikazuje
ust. § 85 ods. 4, veta prvá, Tr. por. Obdobne tak za nezákonné považoval aj začatie trestného stíhania,
a to z dôvodu, že toto bolo v zmysle ust. § 199 ods. 1 Tr. por. začaté vykonaním zaisťovacieho úkonu,
ktorým zadržanie jeho osoby nepochybne bolo, napriek tomu uznesenie o začatí trestného stíhania

z 08.03.2015 neobsahuje aj označenie zaisťovacieho úkonu, ktorým sa trestné stíhanie začalo. Ďalej
namietal, že nstržm. G. D., príslušník PZ, bol vypočutý predtým, než bol vypočutý on sám (obžalovaný),
to potom znamená, že reálne sa jeho výsluchu zúčastniť nemohol, čím bolo znemožnené jeho právo
vyplývajúce z ust. § 213 ods. 1 Tr. por., teda právo zúčastniť sa na výsluchu svedka a jeho poučenie o
tomto práve bolo potom bezvýznamné. Ďalej namietal aj spôsob vedenia svojho výsluchu v prípravnom
konaní, pretože zo zápisnice o tomto úkone vyplýva, že pri jej prečítaní a podpise mal byť prítomný

nstržm. G. D., ktorý je ale svedkom konania, ktoré sa jemu (obžalovanému) kladie za vinu, a preto
nezodpovedá zákonnej definícii nezaujatej osoby, vyplývajúcej z ust. § 30 ods. 2 Tr. por., pričom práve
len takáto osoba podľa § 124 ods. 3 Tr. por. môže byť prítomná pri prečítaní a podpísaní zápisnice
o výsluchu obvineného. Uviedol, že bolo taktiež porušené jeho právo na preštudovanie spisu podľa §
208 Tr. por., ktoré sa v čase od 11.00 - 11.30 hod., ako je poznamenané v zápisnici o tomto úkone,

neuskutočnilo, ide o údaj nepravdivý, spis mu bol predložený pred šiestou hodinou a v nekompletnej
podobe. Odvolateľ v ďalšom vyjadril názor, že súd prvého stupňa hodnotil dôkazy vykonané na hlavnom
pojednávaní v rozpore s ich obsahom, resp. výlučne v jeho neprospech. Namietal, že prvostupňový
súd porušil zásadu rovnosti strán nahrádzaním procesného postavenia prokurátora, keď na rozpor v
jeho (obžalovaného) výpovedi na hlavnom pojednávaní v porovnaní s jeho výpoveďou v prípravnom

konaní, upozornil sám, bez akejkoľvek intervencie prokurátora. Záver prvostupňového súdu o tom,
že bol svedkom D. poučený a vyzvaný na podrobenie sa vyšetreniu, čo mal odmietnuť, považuje za
rozporné s výpoveďou spomínaného svedka. V tejto súvislosti poukázal na jeho konkrétne vyjadrenia,
keď opakovane mal uvádzať, že si na priebeh spornej udalosti presne nepamätá, nespomína, vypovedal
rozporne ohľadom toho, či sa obžalovaný žiadal na odber krvi, z čoho potom vyvodil záver, že svedok

G. D. sa ani raz nevyjadril, že sa odmietol (obžalovaný) podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom krvi,
ale naopak uviedol, že predmetné vyšetrenie žiadal. Odvolateľ v ďalšom rozporoval aj záver súdu
prvého stupňa spočívajúci v tom, že aj z ostatných dôkazov malo vyplynúť, že viedol motorové vozidlo
a následne sa odmietol skúške na prítomnosť alkoholu podrobiť, keďže to zo žiadneho z ostatných
dôkazov nevyplýva, a to ani z výpovedí svedkov K. E., B. E., C.. D., či S. E.. Opätovne zdôraznil,

že tieto skutočnosti by mali vyplynúť len z výpovede jediného svedka, a to G. D., ktorého výpoveď
je navyše v rozpore s ostatnými, vo veci vykonanými, dôkazmi. Poukázal na to, že svedok G. D.
pri svojej výpovedi uviedol, že pri jeho (obžalovaného) kontrole tam bola iba jedna osoba, pritom z
fotografie vyhotovenej cestným radarovým prístrojom je zrejmé, že v aute sa nachádzali dve osoby.
Poukázal na to, že na hlavnom pojednávaní spomínaný svedok nevedel uviesť, ako mal byť vzdialený

od vozidla, keď ho zadržali, a taktiež uviedol, že ho (obžalovaného) o jeho povinnostiach poučovala
asi pani X.. V tejto súvislosti preto namietal, že aj výpoveď svedka G. D. by mala byť hodnotená v
kontexte s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi a z jeho výpovede by nemala byť len vyextrahovaná
tá časť výpovede, ktorá svedčí v jeho neprospech. Odvolateľ ďalej namietal, že v prospech jeho neviny
svedčia aj časové nezrovnalosti týkajúce sa priebehu skutkového deja, avšak súd prvého stupňa všetky

dôkazy v tomto smere odmietol. V ďalšom ešte namietal, že ako podklad rozhodnutia súdu nemôže
slúžiť správa o objasňovaní priestupku, pretože ide len o úradný záznam, dokumentujúci operatívny
postup polície, nie dôkaz zabezpečený v trestnom konaní. Vyčítal súdu prvého stupňa, že na jednej
strane vyhodnotil výpovede svedkov B. E. a K. E. ako nedôveryhodné, hoci zhodne, bez rozporov
priebeh nimi popisovaných udalostí uviedli, len pre neschopnosť K. E. identifikovať samého seba

na obrazovom zázname z cestného radarového prístroja, takýto záver považuje za absurdný, keďže
predmetný obrazový záznam je nejasný a nekvalitný. Považoval taktiež za nesprávny záver súdu prvého
stupňa spočívajúci v tom, že žiadosti vyšetrovanej osoby o vykonanie lekárskeho vyšetrenia odberom
krvi musí predchádzať výzva na podrobenie sa tomuto vyšetreniu, pretože je v rozpore aj s ust. § 5
ods. 7 písm. c/ zák. č. 219/96 Zb. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní

a prevádzke protialkoholických záchytných izieb, keďže podľa tohto ustanovenia sa takéto vyšetrenie
vykonáva aj na podklade žiadosti vyšetrovanej osoby, pričom súd prvého stupňa si bez akéhokoľvek
dôkazného základu osvojil domnienku, že takéhoto vyšetrenia sa mal dožadovať cca až tri hodiny
po čase spáchania skutku a nie bezprostredne po jeho zadržaní. Takýto postup súdu prvého stupňapovažoval za inkvizičný, rozhodnutie za jednostranné a účelové, bez odkazu na konkrétne skutočnosti
preukazujúce jeho vinu, porušujúce základnú zásadu trestného konania „v pochybnostiach v prospech
obžalovaného“. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a jeho

spod obžaloby oslobodil.
Na základe takto podaného odvolania krajský súd preskúmal v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. por.,
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a zistil, že konanie predchádzajúce výrokom
napadnutého rozsudku trpí vadami, v dôsledku ktorých bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť.

Podľa § 252 ods. 2 písm. a) Tr. por. v neprítomnosti obžalovaného môže súd hlavné pojednávanie
vykonať len, ak má za to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez
prítomnosti obžalovaného a pritom obžaloba bola obžalovanému riadne doručená a obžalovaný bol na
pojednávanie riadne a včas predvolaný.

Podľa ustálenej súdnej praxe (napr. R 52/75) riadnym predvolaním sa rozumie doručenie predvolania do
vlastných rúk obžalovaného, pričom takéto doručenie predvolania nemôže byť nahradené vyhlásením
iných osôb, že obvinený bol nimi o konaní hlavného pojednávania vyrozumený. Takouto osobou pritom
nemôže byť ani obhajca obžalovaného.

Z obsahu zápisníc o hlavnom pojednávaní je zrejmé, že obžalovaný B. E. nebol prítomný na hlavnom
pojednávaní konanom v dňoch 04.05.2016, 26.05.2016 a 23.08.2016. Vzhľadom na to, že v uvedených
termínoch sa hlavného pojednávania nezúčastnil, nemohol zobrať na vedomie ani ďalší termín
konania hlavného pojednávania. Bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa obžalovaného na hlavné
pojednávanie nariadené na dni 26.05.2016 a 23.08.2016 predvolať doručením mu do vlastných rúk

písomného vyhotovenia predvolania, tak, ako to vyplýva z ust. § 66 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Tejto
povinnosti súd v žiadnom prípade nezbavilo vyhlásenie obhajcu prednesené na hlavnom pojednávaní
dňa 04.05.2016 a spočívajúce v tom, že nie je potrebné obžalovaného písomne predvolávať, pretože
obhajca ho vyrozumie, keďže, ako to už bolo vyššie uvedené, podľa ustálenej súdnej praxe takéto
predvolanie sa nepovažuje za predvolanie riadne a v takomto prípade nebola potom ani splnená

podmienka pre konanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného.

Zo zápisníc o hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 26.05.2016 a 23.08.2016, ako aj z obsahu spisu je
zrejmé, že obžalovanému predvolanie v písomnej podobe do vlastných rúk doručované nebolo, obhajca
na hlavnom pojednávaní v spomínané dni len vyhlásil, že obžalovaný bol o jeho termíne upovedomený,

avšak z dôvodu plnenia pracovných povinností sa nemôže dostaviť, súhlasí s tým, aby sa hlavné
pojednávanie vykonalo v jeho neprítomnosti.

Ako to už ale bolo niekoľkokrát spomínané, takéto predvolanie nie je možné považovať za predvolanie
riadne.

Navykonaniehlavnéhopojednávania,nariadenéhonadni26.05.2016a23.08.2016,tedanebolisplnené
zákonné podmienky, a preto dôkazy vykonané na takomto hlavnom pojednávaní neboli vykonané v
súlade so zákonom a rovnako tak aj rozhodnutia súdu vrátane rozhodnutia vo veci samej teda rozsudku
vyhlásené na takomto hlavnom pojednávaní neboli urobené v súlade so zákonom.

Hlavné pojednávanie trpiace takouto vadou musí byť opätovne vykonané a dôkazy na ňom vykonané
musia byť zopakované.

Bez odstránenia vyššie naznačených procesných pochybení, nebude možné vo veci spravodlivo

rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a súdu prvého
stupňa uložil, aby vec v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Napriek tomu, že už tieto vyššie naznačené procesné pochybenia súdu prvého stupňa museli viesť k
zrušeniu napadnutého rozhodnutia, krajský súd považuje za potrebné zareagovať aj na najdôležitejšie
námietky zo strany obhajoby.Obhajoba, okrem iného, vyčítala súdu prvého stupňa porušenie zásady rovnosti strán jeho
samoiniciatívnym nahrádzaním pasivity prokurátora ako strany v konaní.

Obhajobe v tomto smere je nutné prisvedčiť, že z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd naozaj vyplýva právo obžalovaného na spravodlivé súdne konanie, ktorého
neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na kontradiktórne konanie. Ani toto právo však nie je absolútne
a je obmedzované právami iných osôb zúčastnených na súdnom konaní, vrátane práv poškodeného,
ktorých realizáciu je taktiež štát, a to aj v podobe prokurátora, povinný zabezpečiť.

To potom znamená, že ak by porušenie práv poškodeného pasivitou prokurátora bolo tak zásadné, že
by bolo významnejšie ako právo obžalovaného na kontradiktórny proces, bolo by namieste, aby súd do
priebehu súdneho trestného konania svojou aktivitou zasiahol a pasivitu prokurátora vlastnou iniciatívou
nahradil.

V prejednávanej veci je však poškodeným v podstate štát, keďže žalované ustanovenie chráni záujem
štátu na dodržiavaní pravidiel, za akých je možné viesť motorové vozidlo na pozemných komunikáciách.
Okrem obžalovaného, teda v tomto konaní nevystupuje žiadna ďalšia osoba, ktorej práva garantuje
vyššie spomínaný Dohovor, a ktorej práva by bolo potrebné z tohto dôvodu iniciatívou súdu pri pasivite
zástupcu štátu (prokurátora) chrániť. Za takejto situácie potom, podľa názoru krajského súdu, nebolo

priestoru na to, aby súd prvého stupňa samoiniciatívne, bez návrhu prokurátora vykonával dokazovanie
a takýmto spôsobom nahrádzal jeho pasivitu, pretože nebolo komu ďalšiemu popri obžalovanom
ochranu garantovanú spomínaným Dohovorom v trestnom konaní poskytovať.

Navyše ust. § 289 ods. 2 Tr. zák. je možné, podľa názoru krajského súdu, použiť len vtedy, pokiaľ

sa obžalovaný v predmetnej veci odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky dychovou
skúškou alebo lekárskym vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu a zároveň podozrenie
spočívajúce v tom, že obžalovaný požíval alkoholické nápoje, nie je možné preveriť iným spôsobom.

Z výpovede obžalovaného v prípravnom konaní zo dňa 08.03.2015 vyplýva, že podľa jeho vlastného

vyjadrenia vypil päť desaťstupňových pív. Bez ohľadu na to, či sa dychovej skúške podrobil alebo
nepodrobil, či jej vykonanie odmietol, alebo nie, už z tohto jeho údaja bolo možné zistiť, či bol pod
vplyvom alkoholu, a to znalcom z odboru zdravotníctva, odvetvia alkohológia, samozrejme po dopočutí
obžalovaného v akých časových údajoch toto množstvo alkoholu vypil, čo predtým alebo v priebehu
požívania alkoholických nápojov jedol atď.

Navyše ust. § 289 ods. 2 Tr. zák. definuje tam popísané protiprávne konanie ako prečin, pri posudzovaní
závažnosti ktorého nie je možné prehliadnuť ust. § 10 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého nejde o prečin,
ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru
zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

Z obsahu predloženého spisu a napokon aj samotnej obžaloby je ďalej zrejmé, že aj keby naozaj bolo
vykonaným dokazovaním spoľahlivo preukázané, že obžalovaný bezprostredne po zadržaní dychovú
skúšku vykonať odmietol a odmietol sa aj podrobiť lekárskemu vyšetreniu krvi, či iného biologického
materiálu, po uplynutí 1 hod. a 10 min. už dychovú skúšku úspešne vykonal. Odmietanie podrobiť sa

dychovej skúške alebo vyšetreniu po tak krátku dobu by z hľadiska závažnosti takéhoto konania nebolo,
podľa názoru krajského súdu, možné posúdiť ako prečin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky,
pretože vzhľadom na okolnosti jeho spáchania by táto závažnosť bola, s ohľadom na krátkosť trvania
odmietania po dobu, ktorá ešte umožňovala žalovaný skutok spoľahlivo objasniť, nepatrná.

To potom znamená, že orgány činné v trestnom konaní mali ďalej „pracovať“, ak už teda prehliadli, že
obžalovanýsakpožívaniualkoholickýchnápojovvosvojejvýpovedivprípravnomkonaní,bezprostredne
potom čo skutok mal spáchať, sám priznal, s vykonanou dychovou skúškou v čase o 01.47 hod.,
samozrejme bolo nevyhnutné vykonať túto skúšku dvakrát, aby z jej výsledkov bolo zrejmé, či u
obžalovaného dochádza k stúpaniu hladiny alkoholu v dychu, alebo snáď k jej klesaniu, teda k

odbúravaniualkoholuvorganizmeobžalovaného,ďalejbolopotrebnédospisuzaložiťcertifikátooverení
práve toho drägera, s ktorým dychová skúška vykonaná bola (v spise je založený certifikát týkajúci
sa iného prístroja) a hlavne bolo potrebné požiadať vyššie spomínaného znalca o spätný prepočet za
účelom zistenia úrovne ovplyvnenia obžalovaného alkoholom v čase, keď mal motorové vozidlo viesť.Krajskému súdu nie je zrejmé prečo v prejednávanej veci už v prípravnom konaní nebola vypočutá aj
druhá zasahujúca policajtka nstržm. B. X., ktorá mohla svojou výpoveďou ozrejmiť skutočnosti týkajúce

sa otázok kto viedol motorové vozidlo, koľko osôb bolo vo vozidle, či koľko osôb z vozidla vystúpilo, kto
a aké poučenie obžalovanému poskytol a ako obžalovaný na tieto poučenia reagoval.

Ako to už bolo vyššie uvedené, vzhľadom na nepatrnú závažnosť odmietnutia dychovej skúšky, či
vyšetrenia krvi alebo iného biologického materiálu obžalovaným v prejednávanej veci, ak by teda

bolo toto odmietnutie s ohľadom na námietky obžalovaného spoľahlivo preukázané, bolo povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vyššie naznačené dokazovanie, ktoré by spoľahlivo preukázalo
úroveň ovplyvnenia obžalovaného alkoholom v čase, kedy mal viesť motorové vozidlo, vykonať už v
prípravnom konaní.

Z uvedeného potom vyplýva, že prokurátor podal na obžalovaného obžalobu bez toho, aby boli

spoľahlivo preukázané základné skutkové okolnosti odôvodňujúce postavenie obžalovaného pred
súd. Tento nedostatok prípravného konania však už, podľa ustálene súdnej praxe, nemôže súd v
súdnom konaní svojim a už vôbec nie samoiniciatívnym postupom (ani čítaním zápisnice o výpovedi
obžalovaného z prípravného konania bez návrhu prokurátora) napraviť, pretože by tým porušil právo
obžalovaného na spravodlivý proces vyplývajúci z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, ktorého neoddeliteľnou súčasťou, ako to už bolo vyššie uvedené, je aj právo na
kontradiktórny proces.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.