Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, July 19, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/416/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914201426
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6914201426.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Petra Kvietka v právnej veci žalobcu Home Credit Slovakia,
a. s., so sídlom Teplická č. 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou ERASMUS LEGAL, s. r. o., so sídlom Justičná 9, Bratislava, IČO: 36 789 615, proti
žalovanej S. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., N. č. XXX, právne zastúpenej JUDr. Andrejom Cifrom,
advokátom, Advokátska kancelária, so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, v konaní o zaplatenie 283,66
EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
9C/188/2014-78 zo dňa 15. 05. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol (výrok I.), p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania (výrok II.) m e n í tak, že žalovaná
j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 36,38 %, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
891,66 EUR titulom plnenia zo zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu dňa 16. 11. 2010.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že po vykonanom dokazovaní a
v súlade s právnym záverom Krajského súdu v Banskej Bystrici vyjadreným v rozhodnutí č. k.
16Co/271/2016 zo dňa 09. 11. 2016, ktorým bol rozsudok okresného súdu v časti 283,66 EUR s

príslušenstvom a vo výroku o trovách konania zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, posúdil vec
podľa predpisov spotrebiteľského práva, keďže medzi stranami sporu došlo k uzavretiu spotrebiteľskej
zmluvy. Dokazovanie zameral na skutočnosť, či predmetná zmluva o úvere obsahuje resp. neobsahuje
obligatórne náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov ( ďalej v texte „zákon č. 129/2010 Z. z.“) a dospel k právnemu záveru, že
zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 1, 2 tohto zákona, preto predmetný úver nemožno
pre absenciu akéhokoľvek údaja najmä však údaja ohľadne výšky počtu a termínov splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.) považovať za bezúročný a bez poplatkov.

3. Okresný súd ďalej konštatoval, že na základe uzavretej zmluvy podľa bodu 50 celková výška úveru
predstavovala 800,- EUR, keď v zmysle hlavy 7 §-u 3 úverových zmluvných podmienok bol žalovanýpovinný celý čerpaný úver splatiť na požiadanie spoločnosti v prípade, že sa oneskoril s platením
aspoň dvoch splátok alebo s platením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Na základe tohto
zmluvného dojednania by mala žalovaná žalobcovi vrátiť 800,- EUR. Podľa predloženého prehľadu

splátok žalovanej, táto uhradila žalobcovi 192,- EUR, a preto žalovanej svedčí povinnosť zaplatiť
finančné prostriedky pre žalobcu titulom plnenia z uzavretej zmluvy o úvere vo výške 608,- EUR s
príslušenstvom, ktorá suma bola žalobcovi priznaná rozsudkom Okresného súdu Lučenec zo dňa 13.
04. 2015 ( č.l. 36 spisu ). Na ďalšie finančné prostriedky titulom uzavretej zmluvy o úvere žalobca
nemá nárok, a preto pokiaľ žalobca naďalej trval na tom, že žalovaný je povinný zaplatiť 283,66 EUR

s príslušnými úrokmi z omeškania, okresnému súdu neostávalo iné, ako žalobu v plnom rozsahu
zamietnuť.

4. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“), kde každá zo strán mala úspech vo veci len čiastočný a
kde pomer úspechu a neúspechu bol približne rovnaký vychádzajúc z celého predmetu konania, preto

vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca uznal, že zo žalovanou
uzavrel úverovú zmluvu dňa 16. 11. 2010, v súlade s ktorou jej poskytol úver vo výške 800,- EUR,
ktorý sa žalovaná zaviazala ako dlžník uhradiť v 30. pravidelných mesačných splátkach vo výške 39,92

EUR. Keďže žalovaná si riadne a včas neplnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, uplatnil svoje
právo v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka a toto právo vyplývalo aj z ustanovenia hlavy 7 §-u
3 úverových zmluvných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy. S poukazom
na § 497 Obchodného zákonníka konštatoval, že dlžník, teda žalovaná, je povinná okrem skutočne
poskytnutých finančných prostriedkov vrátiť a zaplatiť aj príslušenstvo poskytnutého úveru, a to najmä

úroky. Skutočnosť, že si uplatnil svoje právo v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka, a teda pristúpil
k zosplatneniu úveru, dlžníka nezbavuje záväzku uhradiť aj príslušenstvo poskytnutého úveru. Z vyššie
citovaného ustanovenia v žiadnom prípade nevyplýva, že by mal veriteľ nárok na plnenie iba vo výške
čerpaného úveru. Okresný súd tak čiastočným zamietnutím žaloby z dôvodu, že veriteľ nemá nárok
na úroky z úveru pri zosplatnení úveru vzhľadom na ustanovenie hlavy 7 §-u 3 úverových zmluvných

podmienok zaťažil napadnuté rozhodnutie vadami v zmysle vyššie uvedených odvolacích dôvodov,
najmä rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

6. Opätovne odvolateľ zdôraznil, že ak veriteľ pristúpi k zosplatneniu úveru, má právo požadovať

od dlžníka aj úroky z úveru do zosplatnenia úveru a zvyšok poskytnutého úveru vyplýva z ustálenej
rozhodovacej praxe. Keďže sa súd prvej inštancie odklonil od rozhodovacej praxi, bol povinný svoj
odklon dôkladne odôvodniť.

7. Žalobca napadol aj výrok o náhrade trov konania, keďže mal za to, že mal úspech v spore, a preto

žiadal priznal náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania. Uzavrel, že v prípade, ak
odvolací súd nevyhovie jeho odvolaciemu návrhu, je zrejmé, že by mal v danom spore úspech v časti
68,19 % a neúspech v časti 31,81 %. Potom mu patrí právo na náhradu trov konania podľa pomeru
jeho úspechu vo veci, v dôsledku čoho bol súd prvej inštancie povinný priznať mu náhradu trov konania
podľa pomeru jeho úspechu vo veci. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovanú na zaplatenie sumy
283,66 EUR, úroku z omeškania vo výške 0,026 % denne zo sumy 283,66 EUR odo dňa 05. 01. 2014
až do zaplatenia ako aj na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa stotožňuje so závermi okresného súdu

a nenachádza žiadne vady ani v rámci odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. Právne závery
súdu konajúceho v prvej inštancii nie sú žiadnym pádnym argumentom spochybniteľné a vychádzajú
zo správneho právneho posúdenia a pochopenia predmetnej veci, jednotlivé úvahy súdu sú vysvetlené
jasne a zreteľne. Poukázal na to, že v zmysle hlavy 7 §-u 3 písm. a) úverových zmluvných podmienok bol
klient povinný celý čerpaný úver splatiť na požiadanie spoločnosti v prípade, že sa oneskoril s platením

aspoň dvoch splátok alebo sa oneskoril s platením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Z
uvedeného logicky vyplýva, že žalobca síce uskutočnil výkon „zosplatnenia“ úveru, ale nakoľko mal úkon
„zosplatnenia“ dojednaný priamo v úverových zmluvných podmienkach, je nutné postupovať v zmysle
tohto ustanovenia, ktoré jednoznačne určuje, že žalovaná bola povinná splatiť celý, iba čerpaný úver t. j.800,- EUR. Dohodnutie a špecifikácia úkonu „zosplatnenia“ v úverových podmienkach má za následok,
že žalobcovi vzniklo právo iba na splatenie čerpaného úveru. Skutočnosť, akým spôsobom naformuloval
žalobca ustanovenia úverových podmienok, nemôže byť na úkor spotrebiteľa a je výlučne na ťarche

dodávateľa bez ohľadu na právne, ekonomické, či iné vedomie spotrebiteľa. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

9. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že dôvody, ktoré žalovaná vo vyjadrení
uviedla, sú nesprávne a opätovne uviedol, že z daného ustanovenia úverových zmluvných podmienok v

žiadnom prípade nevyplýva, že by mal veriteľ nárok na plnenie iba vo výške čerpaného úveru. Uvedené
podporuje aj skutočnosť, že dané ustanovenie úverových zmluvných podmienok neobsahuje spojku
„iba“,prípadneinúvýznamovorovnakúspojku.Zdôraznil,že§497jekogentnýmustanovenímazmluvné
strany sa od neho nemôžu odchýliť, z čoho vyplýva, že veriteľ má vždy právo na úroky z úveru a dlžník
je vždy povinný zaplatiť veriteľovi úroky z úveru. Nárok veriteľa na úroky z úveru vyplýva jednak zo
samotnej úverovej zmluvy ako aj z vyššie uvedených ustanovení Obchodného zákonníka.

10. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu konštatovala, že aplikácia Občianskeho
zákonníka na spotrebiteľský úverový vzťah je ústavne konformná, a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú
udržateľnosť daného záveru. V danej veci bude preto dôvodne použitý Občiansky zákonník, pokiaľ ide o
posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, zosplatnenia a pod. a v tejto

súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo 20/2009 zo dňa 25. 01. 2011.

11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej v
texte „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, preskúmal v medziach daných ustanoveniami § 379 CSP a § 380 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

12. Podľa hlavy 7 §-u 3a) úverových zmluvných podmienok ( č.l. 9 spisu ), klient je povinný celý čerpaný
úver splatiť na požiadanie spoločnosti v prípade, že sa oneskoril s platením aspoň dvoch splátok, alebo

sa oneskoril s platením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace.

13. Úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov a pojem „čerpaný“ spresňuje, o
aký úver sa jedná a súčasne špecifikuje jeho výšku ako tú, ktorá bola čerpaná. V každom prípade
však poukazuje na sumu 800,- EUR, ktorá predstavuje peňažné prostriedky, ktoré žalovaná čerpala. O

uvedenom svedčí aj hlava 3 §-u 1 úverových zmluvných podmienok, v zmysle ktorej úver spoločnosť
poskytne klientovi za účelom kúpy veci, alebo úhrady ceny za službu, hlava 4 §-u 4, v zmysle ktorej
je úver spoločnosťou klientovi poskytnutý v okamihu preukázania predmetnej finančnej čiastky na účet
predajcu podľa pokynu klienta, ak úverová zmluva či tieto úverové podmienky neustanovujú inak. V
zmysle hlavy 1 §-u 2 úverových zmluvných podmienok uzatvorením úverovej zmluvy sa spoločnosť ako

veriteľ zaviazala klientovi poskytnúť dohodnutý úver a klient ako dlžník z úverovej zmluvy sa zaviazal
poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť úroky. Uvedený bod hlavy 1 v §-e 2 teda rozlišuje medzi vrátením
poskytnutého úveru a zaplatením úrokov s tým, že obe tieto zložky má dlžník splniť kumulatívne. Navyše
vyslovene pojednáva aj o záväzku zaplatiť úroky, a to práve na rozdiel od hlavy 7 §-u 3, teda pri úprave
zosplatnenia. Aj v zmysle hlavy 4 v §-u 2 úverových zmluvných podmienok je klient povinný platiť

úroky z poskytnutého úveru od doby, kedy spoločnosť poskytne klientovi úver až do úplného vrátenia
poskytnutého úveru s príslušenstvom, teda aj v tomto bode dodávateľ rozlišuje vrátenie poskytnutého
úveru a jeho príslušenstva. Rovnako tomu je tak aj v hlave 5 v §-e 7 veta druhá, prípadne v hlave 6
v §-e 1 veta tretia, kde sa vždy opätovne rozlišuje na jednej strane vrátenie úveru a na strane druhej
príslušenstva úveru.

14. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ žalobca hlavu 7 §-u 3 úverových zmluvných podmienok
formuloval tak, že klient je povinný celý čerpaný úver splatiť na požiadanie spoločnosti, potom logickým
a jazykovým výkladom a ani za použitia komparatívnej metódy nemožno dôjsť k záveru, že by mal na
mysli, že okrem sumy, ktorú dlžník čerpal, by mal zaplatiť aj úroky. Rovnaký záver hoci inak formulovaný

a odôvodnený vyplýva i z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/180/2012.

15. K námietke žalobcu, či je alebo nie je možné sa odchýliť od ustanovení Obchodného zákonníka
odvolací súd uvádza nasledovné:16. Právna úpravy úverovej zmluvy (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka) obsahuje osobitnú úpravu
následkov omeškania dlžníka s plnením splátok úveru, ktorá je obsiahnutá v § 506 Obchodného

zákonníka, v zmysle ktorého, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej
splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník
vrátildlžnúsumusúrokmi.Zároveňjevšaknutnéuviesť,žeuvedenéustanoveniezákonajedispozitívne,
čo vyplýva tak z ustanovenia § 263 Obchodného zákonníka ako aj z komentára k § 506 Obchodného
zákonníka zverejneného v ASPI, kde sa uvádza, že „ustanovenie obsahuje osobitnú úpravu dôsledkov

omeškania dlžníka spočívajúcu v možnosti odstúpiť od zmluvy. Bude sa aplikovať v prípade, ak zmluva
neobsahuje odchylnú úpravu a splácanie úveru bude dohodnuté v splátkach“. Je potrebné súhlasiť s
odvolateľom, že základné ustanovenie o zmluvnom type úverovej zmluvy § 497 Obchodného zákonníka,
od ktorého sa v zmysle § 263 Obchodného zákonníka odchýliť nemožno, zakotvuje povinnosť dlžníka
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a uhradiť úroky. Uvedené ustanovenie však nerieši situáciu, ak
sa dlžník dostane do omeškania, ktorú osobitne rieši Obchodný zákonník práve v § 506 tak, ako bolo

uvedené vyššie. Ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka teda aplikovať na omeškanie dlžníka a jeho
následky nemožno, nakoľko sa aplikuje miesto neho osobitná úprava §-u 506 Obchodného zákonníka,
a keďže je toto ustanovenie dispozitívne, miesto neho dojednaná úprava zmluvných strán v prípade, ak
táto dojednaná úprava existuje.

17. V prejednávanom prípade žalobca ako veriteľ podľa obsahu listu z č. l. 17 spisu využil svoje právo
na splatenie celého čerpaného úveru, a to v nadväznosti na obsah úverových zmluvných podmienok,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy. Nepostupoval teda podľa § 506 Obchodného
zákonníka, ale úver zosplatnil podobným spôsobom, aký upravuje § 565 Občianskeho zákonníka. Podľa
publikácie Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Občiansky zákonník (I. a II.

zväzok), 1. vydanie, Nakladatelství C. H. Beck, 2017 platí, že „Obchodný zákonník neobsahuje osobitnú
úpravu splnenia dlhu v splátkach, ani podmienok zániku výhody splátok. Plnenie dlhu prostredníctvom
jednotlivých splátok predpokladajú kogentné ustanovenia § 340a ods. 4 a § 340b ods. 6 Obchodného
zákonníkavsúvislostisustanoveniamiočaseplnenia.Dispozitívnaúpravaúverovejzmluvyvymedzujev
§ 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, že spolu so splátkou istiny sú splatné aj úroky zo splátky. Súčasne

§ 506 Obchodného zákonníka zakladá veriteľovi právo odstúpiť od úverovej zmluvy a požadovať
splatenie úveru spolu s úrokmi, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej
splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Účastníkom obchodných záväzkových vzťahov inak nič nebráni
v uzavretí dohody o strate výhody splátok. Pokiaľ v takejto dohode nie sú stanovené podmienky straty
výhody splátok odlišne, použije sa subsidiárne § 565 Občianskeho zákonníka. Iné otázky súvisiace so

zánikom záväzku s plnením sa spravujú normami obchodného práva.“

18. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nakoľko strany sporu uzatvorili zmluvu o úvere ako absolútny
obchod, mohli si upraviť aj právo veriteľa dlh zosplatniť rovnako alebo obdobne ako je stanovené v §
565 Občianskeho zákonníka s tým, že takéto dojednanie by nesmelo byť v rozpore s ustanoveniami

Občianskeho zákonníka, aby nebolo v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 3 písm.a) hlavy 7
úverových zmluvných podmienok stanovuje pre využitie práva veriteľa dlh jednorázovo zosplatniť
podmienky, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie, ako je to v prípade § 565 Občianskeho zákonníka.
Preto v prejednávanom prípade je pre strany sporu platné ustanovenie § 3 písm.a) hlavy 7 úverových
zmluvných podmienok, ktoré aj podľa odvolacieho súdu stanovuje dlžníkovi v prípade zosplatnenia vrátiť

len to, čo skutočne čerpal.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok okresného súdu, ktorý svoj právny záver
založil na tom, že z úverových zmluvných podmienok žalovanej vznikla v dôsledku naplnenia hlavy 7
§-u 3 písm. a) povinnosť vrátiť čerpaný úver, (teda sumu 800,- EUR, z ktorých už suma 192,- EUR

bola žalovanou uhradená, a suma 608,- EUR s príslušenstvom bola už žalobcovi priznaná rozsudkom
okresného súdu zo dňa 13. 04. 2015), a na ďalšie finančné prostriedky z uzatvorenej zmluvy o úvere
už žalobca nemá nárok (v dôsledku čoho okresný súd dôvodne žalobu zamietol), potvrdil ako v celom
rozsahu vecne správny.

20. Odvolací súd však považuje odvolanie žalobcu za vecne dôvodné vo vzťahu k rozhodnutiu
okresného súdu o náhrade trov konania. Je nepochybné, že predmetom konania bolo totiž zaplatenie
sumy 891,66 EUR s príslušenstvom, z ktorej bola žalobcovi právoplatne priznaná suma 608,- EUR
s príslušenstvom, čo predstavuje 68,19 %. Vo zvyšku tvoriacemu 31,81 % bola žaloba zamietnutá.Správne mal teda výrok znieť, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
36,38 % a to na základe odpočítania neúspechu žalobcu od jeho úspechu (68,19 % - 31,81 %). Teda len
v prípade, že je pomer úspechu a neúspechu účastníkov približne rovnaký (50 % alebo blízky tomuto

pomeru), môže súd rozhodnúť o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu
právo. Inak ale vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí tak, že pomer rozdelenia trov konania zodpovedá pomeru víťazstva účastníka
vo veci samej zníženého o pomernú časť jeho neúspechu. (K uvedenému pozri Števček, M., Ficová,
S. a kol.: Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2012, str. 513;

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo 215/2010 a pod.) Z rovnakých záverov vychádzal aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1MCdo 1/2004, keď uviedol: „Ak mal účastník
len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a neúspech vyvážený,
vysloví súd, že žiadny účastník nemá právo na náhradu nákladov konania.“ Vzhľadom na tú skutočnosť,
že v prejednávanom prípade nebol pomer úspechu a neúspechu účastníkov približne rovnaký, odvolací
súd výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania zmenil v zmysle § 388 CSP a rozhodol

tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu
36,38 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na ich náhradu. V celom
rozsahu bola úspešná v odvolacom konaní žalovaná. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).