Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 4, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/71/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114202252
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114202252.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: F. X.Č., Z.. XX.XX.XXXX, B. F. Z. XX,
XXX XX X., právne zastúpeného JUDr. Jánom Klimekom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, 080
01 Prešov, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 15. 01. 2018, č. k. 7C/19/2014-393 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II.

II. Mení rozsudok vo výroku IV. tak, že priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške 50,00 Eur s úrokom z omeškania prevyšujúceho 5,5
% ročne zastavuje.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.237,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,25 % ročne zo sumy 1.237,83 Eur odo dňa 22.12.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobný návrh žalobcu zamieta.

IV. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.

2. Vec právne posúdil podľa ust. § § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 420 ods. 1 - 3, §
517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Vychádzal zo zistenia, cit.: „Uznesením Krajského úradu Justičnej polície Policajného zboru X. zo
dňa XX. XX. XXXX sp. zn. G.-XX/OVEK-XXXX bolo na žalobcu vznesené obvinenie pre trestný čin
nedovolenej výroby a držby omámnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 188 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením Okresnéhosúdu Prešov zo dňa 24. 05. 2003, č. k. NTv/68/03 bol žalobca ako obvinený postupom podľa § 68 ods. 1
Trestného poriadku z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým,
že väzba začala plynúť dňa XX. XX. XXXX a bola vykonaná v Ústave na výkon väzby X.. Rozsudkom

Okresného súdu Prešov zo dňa 06. 03. 2007, č. k. 1T/5/2005-911 bol žalobca oslobodený spod obžaloby
pre skutok kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo trestného činu nedovolenej výroby a držby jadrových
materiálov a vysoko rizikových chemických látok podľa § 9 ods. 2 a § 188 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 31. 12. 2005 z dôvodu, že skutok nebol trestným činom.

4. Predmetom konania (po právoplatnosti rozsudku o zaplatenie 13 735,93 Eur s prísl.) zostal žalobcom
uplatnený nárok na náhradu škody vo výške 1 237,83 Eur titulom náhrady škody na veciach, ktoré
boli žalobcovi zadržané rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní pri domovej prehliadke. Pre
súd bolo v tomto konaní rozhodujúce, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 27. 02. 2013,č.
k. 1T/5/2005-990 bolo v trestnom konaní rozhodnuté iba o vrátení laboratórneho zariadenia žalobcovi;
žalobcovi neboli vrátené chemikálie, ktoré sú uvedené v zozname veci zadržaných pri domovej

prehliadke dňa XX. XX. XXXX pod číslo G.:A.-XX/OVEK-XXXX. Z vyjadrenia Okresnej prokuratúry
Prešovzodňa12.12.2017,sp.zn.XPv/XXX/XX/XXXXvyplýva,žežiadostižalobcuovráteniechemikálií
zo dňa 07. 12. 2017, ktoré boli zaistené pri domovej prehliadke dňa XX. XX. XXXX nie je možné
vyhovieť, nakoľko všetky odňaté chemikálie boli predložené na znalecké skúmanie Kriminalistickému
a expertíznemu ústavu Policajného zboru A. a v rámci znaleckého dokazovania boli tieto chemikálie

spotrebované a zhodnotené, a preto netvorili súčasť zoznamu veci, o ktorých súd rozhodol. Podkladom
pre uplatnenie náhrady škody na veciach bola faktúra č. XXXXXX zo dňa 08. 01. 2003 na sumu 13
451,40 Sk (446,50 Eur) a faktúra č. XXXXXX zo dňa 21. 01. 2003 na sumu 23 840 Sk (791,34 Eur). Preto
škoda, ktorá vznikla žalobcovi zadržaním veci pri domovej prehliadke dňa XX. XX. XXXX predstavuje
celkom sumu 1 237,83 Eur (446,50 Eur + 791,34 Eur). Táto škoda na majetku vznikla zaplatením faktúr

žalobcom pri kúpe chemikálií, pričom zaplatenie tejto kúpnej ceny, ktorú mal žalobca zaplatiť nebola
medzi stranami sporu sporná. Na strane žalobcu v jeho majetkovej sfére tak vznikla škoda vo výške
1 237,83 Eur titulom zadržaných chemikálií, ktorú súd v celom rozsahu žalobcovi priznal, nakoľko ju
považoval za dôvodnú.

5.Argumentáciužalovaného,žetentonároksižalobcavpredbežnejžiadostionáhraduškodyneuplatnil,
vyhodnotil súd ako nepravdivú, nakoľko súčasťou žiadosti žalobcu na č. l. 2 súdneho spisu je aj žiadosť
žalobcu o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody, ktorú adresoval Ministerstvu spravodlivosti
SR dňa 20. 06. 2013, kde v bode pod písm. f) si žalobca uplatnil aj škodu v sume 1 237,83 Eur titulom
chemikálií, ktoré mu boli zadržané pri domovej prehliadke a neboli mu vrátené. Táto zložka majetkovej

škody bola tak predmetom predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Je nesporné, že
zadržaním veci v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu a ďalšími úkonmi, ktoré vykonávali orgány činné
v trestnom konaní bola žalobcovi spôsobená škoda a vzhľadom na výsledok trestného konania, v ktorom
bol žalobca spod obžaloby oslobodený je daný nárok na náhradu škody vo výške 1 237,83 Eur s 5,25 %
úrokom z omeškania odo dňa XX. XX. XXXX do zaplatenia opodstatnený. Keďže žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody bola žalovanému doručená 21. 06. 2013, 6-mesačná lehota na
plnenie uplynula dňom 21. 12. 2013. Dňom nasledujúcim, t. j. od 22. 12. 2013 je žalovaný v omeškaní
s plnením priznanej škody, a preto súd priznal žalobcovi aj požadovaný úrok z omeškania, ktorý k dňu
omeškania predstavoval 5,25 % ročne.

6. Pokiaľ žalovaný v konaní namietal nedostatok pasívnej legitimácie, v danom prípade žalobca v
žalobe správne označil pasívnu vecnú legitimáciu štátu v tomto konaní, a to Slovenskú republiku, v
mene ktorej koná ako ústredný orgán Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobca si žiadosťou doručenou
ústrednému orgánu Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 21. 06. 2013 uplatnil voči štátu náhradu škody
titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ministerstvo spravodlivosti

SR ako ústredný orgán túto jeho žiadosť prijalo, zaevidovalo ju pod číslom XXXXX/XXXX-XX, predbežne
prerokovalo a zároveň konštatovalo, že žiadosť žalobcu považuje za nedôvodnú pre nenaplnenie
predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd má za to, že pri určení pasívnej vecnej legitimácie
žalobca postupoval správne, keď označil za pasívne vecne legitimovanú Slovenskú republiku a orgán
oprávnený konať v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR.

7. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1, 2 CSP s použitím ust. § 257 CSP.
Podľa názoru súdu vzhľadom na všetky žalobcom uplatnené zložky náhrady škody a nemajetkovej
ujmy, úspech žalobcu predstavoval 15,70 %, neúspech 84,30 %. Preto by vznikol nárok žalovanému nanáhradutrovkonaniavrozsahu68,60%(84,30%-15,70%).Spoukazomna vedenietrestnéhostíhania
a jeho výsledok vo vzťahu k žalobcovi, rozhodnutie o trovách konania, podľa ktorého by žalobca mal
zaplatiť náhradu trov konania žalovanému považoval súd za nespravodlivé, a preto z dôvodov hodných

osobitného zreteľa náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. Ust. § 257 CSP súd aplikoval vo
vzťahu k druhu konania, ktoré bolo predmetom tohto súdneho sporu s kladením aspektu na celé trestné
konanie, ktoré musel samotný žalobca podstúpiť, a preto stranám sporu náhradu trov konania nepriznal
majúc zároveň za to, že nepriznaním náhrady trov konania žalovanému s poukazom na to, že ide o
ústredný orgán štátnej správy nebude dotknutá jeho majetková sféra“.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca i žalovaný.

9. Žalobca v odvolaní namieta len výrok IV. napadnutého rozsudku, ktorým súd rozhodol o náhrade
trov konania. Navrhuje v napadnutej časti rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že podstatná časť konania prebehla za účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku účinného do 30. 06. 2016, a preto súd mal rozhodnúť v súlade s ust. § 142 ods. 3
OSP, podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu
trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu.
Pokiaľ ide o žalobcom uplatňované čiastkové nároky uvedené vo výzve na predbežné prerokovanie
nárokov zo dňa 20. 06. 2013, z týchto žalobca bol v predmetnom konaní úspešný v položke a - trovy

obhajoby, b - náhrada škody za väzbu, f - nevydanie zadržaných vecí. V položke d - nemajetková ujma
za prieťahy v konaní bol čiastočne úspešný, ale výška náhrady bola na úvahe súdu. V položke g -
faktúra za telefón bola žaloba vzatá späť a odvolací súd v týchto častiach konanie zastavil. Ďalší nárok
- nemajetková ujma za poškodenie dobrého mena, ktorý bol zamietnutý bol tiež na posúdení úvahy
súdu, ale aj na tom, že k začatiu trestného stíhania, ako aj väzbe došlo ešte za účinnosti zákona č.

58/1969 Zb. t. j. v roku 2003 a účinnosť zákona č. 514/2003 Z. z. nastala až 01. 07. 2004, pričom trestná
vec právoplatne skončila 04. 10. 2012, a preto vyplatenie nároku žalobca mohol uplatniť až po tomto
dátume. Pokiaľ išlo o položku e - úhrada ušlého zisku, zotrváva na tom, že nebyť trestného stíhania a
dania do väzby žalobca prišiel o províziu z dohodnutého obchodu. Neprimeraná dĺžka trvania trestného
konania spôsobila, že sa žalobca dostal do stavu dôkaznej núdze, aby preukázal skutočnosti, ktoré sa

udiali ešte v roku 2003.

10. Žalovaný odvolaním napadol výroky II. a IV. rozsudku z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b), f) a h) CSP majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. K priznaniu práva na náhradu škody spôsobenej nevydaním zadržaných vecí (chemikálií) uviedol,
že naďalej zastáva názor, že predmetná škoda nemohla žalobcovi vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti
s namietaným rozhodnutím o väzbe, ako ani príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom v

podobe zbytočných prieťahov v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1T/5/2005. Rovnako uznesenie
o vznesení obvinenia nepredstavuje spôsobilý titul v príčinnej súvislosti s ktorým mala byť spôsobená
škoda za nevydanie zadržaných vecí, nakoľko v prípade uznesenia o vznesení obvinenia absentuje
atribút bezprostrednosti a priamosti pôsobenia príčiny na následku. Zdôraznil, že vzťah príčiny a
následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný (napr.

uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo/11/2010, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 328/2009).
Podľa názoru žalovaného nemožno dospieť k záveru, že priamym a bezprostredným následkom, resp.
príčinou uznesenia o vznesení obvinenia by bola škoda spočívajúca v nevídaní zadržaných vecí. Zo
skutkových okolností trestného konania je tiež zjavné, že uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa
27. 02. 2013, č. k. 1T/5/2005-990 nepredstavuje spôsobilý titul pre uplatnenie práva na náhradu škody

za nevydanie zadržaných vecí, nakoľko nebolo predbežne prerokované v zmysle ust. § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. a tiež nespĺňa atribút nezákonnosti (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.),
keďže nikdy nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Navyše súd prvej
inštancie bez relevantného odôvodnenia dospel k nesprávnemu záveru, že orgánom oprávneným konať
v mene SR je Ministerstvo spravodlivosti SR. S týmto názorom nesúhlasí, lebo v situácií, keď sa žalobca

domáhal náhrady škody titulom rozhodnutia o väzbe, ako aj titulom nesprávneho úradného postupu v
podobe zbytočných prieťahov, neexistoval legitímny dôvod, podľa ktorého by mohlo MS SR ako jeden
z orgánov oprávnených konať v mene štátu pri nárokoch uplatňovaných podľa zákona č. 514/2003 Z.
z.. Žalovaný má za to, že ani realizácia procesu predbežného prerokovania nároku na náhradu škodyv žiadnom prípade nezakladá príslušnosť toho ktorého orgánu na zastupovanie SR v rámci civilného
sporového konania. Nesúhlasí ani s rozhodnutím o náhrade trov konania, nakoľko uplatnenie tohto
osobitného kritériá na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, pričom

rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná
tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Súd prvej inštancie absolútne
opomenul spoľahlivo odôvodniť aplikáciu ust. § 257 CSP na prípad žalobcu, kedy výlučne poukázal len
na povahu sporu, keď žalobca musel podstúpiť celé trestné konanie a údajnú nespravodlivosť v prípade,
ak by bol žalobca zaviazaný na úhradu trov konania. Ak by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť možnosť

priznania náhrady trov konania žalovanej strane v konaní o náhradu škody, nepochybne by priamo v
zákone, t. j. CSP takéto obmedzenie zakotvil, k čomu však nedošlo. Takýto postup zákonodarcu by bol
nielen diskriminačný, ale aj výslovným odopretím spravodlivosti, čo je v priamom rozpore s princípmi
právneho štátu. Zastáva ďalej názor, že súd prvej inštancie mal skúmať majetkové a sociálne pomery
žalobcu, nakoľko jedine existencia výnimočne nepriaznivých majetkových, ako aj sociálnych pomerov
žalobcubybola(aspoňvhypotetickejrovine)spôsobiláodôvodniťaplikáciuust.§ 257CSP.Navrhol,aby

odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil, žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu
trov konania v rozsahu 71,20 %. Alternatívne žiadal rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

11. Žalobca k podanému odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok vo výroku II. ako vecne správny

potvrdiť. Ak by odvolací súd odvolaniu žalobcu voči výroku o náhrade trov konania nevyhovel, zdôraznil,
že je tu celý rad okolností, pre ktoré je možné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie o použití ust. §
257 CSP. V tejto súvislosti zdôraznil, že samotné trestné stíhanie trvalo 10 rokov; začalo uznesením o
vznesení obvinenia XX. XX. XXXX, . a právoplatne skončilo XX. XX. XXXX, pričom uznesenie o vrátení
veci bolo doručené XX. XX. XXXX.

12. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 01. 07. 2016), preskúmal

rozsudok v jeho napadnutých výrokoch podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl CSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku II.
vecne správne, pokiaľ sa týka výroku IV. rozsudku o náhrade trov konania je odvolanie žalobcu dôvodné.

14. Preto krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku potvrdil v zmysle ust.

§ 387 ods. 1 CSP.

15.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo výroku II. a pre
zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

18. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú interporálnym ustanovením prijatým v súvislosti

s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu, aktuálne aj na konania, ktoré
začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky realizovaných
úkonov predo dňom účinnosti tohto zákona posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou, ktorá platila
v čase ich realizácie.

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého výroku rozsudku (II.), i konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania dospel ku
správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcu aj správne právne posúdil.20. Odvolací súd konštatuje v zmysle ust. § 370 ods. 1, 2 CSP správnosť týchto dôvodov a v podstatných
bodoch na nich odkazuje.

21. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky vyjadrené v odvolaní žalovaným, a po ich preskúmaní
dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, lebo zo všetkými v odvolaní uvádzanými dôvodmi sa vyporiadal
už súd prvej inštancie a odvolacie dôvody žalovaného v konečnom dôsledku nemôžu privodiť zmenu
zisteného skutkového i právneho stavu.

22. Žalobcom uplatnený nárok vo výške 1 237,83 Eur s prísl. je nárokom na náhradu škody spôsobenej
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením a je špecifickým
prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 07. 2004 a rovnako
aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.) účinného

do 30. 06. 2004. Súdna judikatúra dôvodí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela
k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné

stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok
NS ČR z 23. 02. 1990 sp. zn. 1Cz/6/90 publikovaný pod číslom 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí
a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok NS SR z 28. 06. 1993, sp. zn. 1Cdo/53/93 publikovaný pod
číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim

meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej
úpravy stále použiteľné (uznesenie NS SR z 18. 08. 2010, sp. zn. 4MCdo/15/2009). Z uvedeného je
preto zrejmé, že súd už nemôže mať pochybnosti o právnom posúdení nároku.

23. Odvolací súd sa s konštatáciou súdu prvej inštancie v celom rozsahu absolútne stotožňuje, pretože
vychádza zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v tomto prípade ochrana základného práva na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania, vzatím do väzby a rozhodnutím o
oslobodení spod obžaloby. Právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení žalobcu spod obžaloby sa trestné
stíhanie skončilo, čo znamená, že zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 06. 03. 2007, č. k. 1T/5/2005-911 bol žalobca
oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo trestného činu nedovolenej
výroby a držby jadrových materiálov a vysokorizikových chemických látok podľa § 9 ods. 2 a § 188 ods.
1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 z dôvodu, že skutok nebol trestným činom. Uznesením
Krajského súdu v Prešove zo dňa 04. 10. 2012, č. k. 3To/35/2011-976 súd podľa § 256 Trestného

poriadku zamietol odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 06.
03. 2007.

24. Ústavnoprávny základ nároku žalobcu na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo
zastavené treba hľadať nielen v ust. § 46 ods. 6 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine, a to v čl. 1 ods. 1

základného zákona, teda princípov materiálneho právneho štátu. Ak má štát byť skutočne považovaný
za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým
priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu,
ale je povinný striktne dodržiavať právo jeho ideálnej interpretácie. Na jednej strane je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať, stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže

zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do
základných práv. V takejto situácií nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody v
danom prípade je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a rovnako
aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu

je,abykaždámajetkováujmaspôsobenánesprávnymčinezákonnýmzásahomštátuprotiobčanovibola
odčinená. V preskúmavanej veci preto odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie správne aplikoval
na daný právny vzťah uvedené zákonné ustanovenia, správne posudzoval zodpovednosť štátu, ako aj
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.25. Súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu normu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi
zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že

odôvodnenie prvoinštnančného rozhodnutia v napadnutom výroku II. je dostatočné, logické, presvedčivé
a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo
vykonané aj podrobné dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami formulovanými v OSP (a
CSP), čím súd prvej inštancie dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe
dospel k správnym právnym záverom.

26. Čo sa týka námietky nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného, súd prvej inštancie aj v tejto
časti svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti odôvodnil a s jeho odôvodnením sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožňuje. Žalobca si žiadosťou doručenou ústrednému orgánu MS SR dňa 21. 06. 2013
uplatnil voči štátu náhradu škody a MS SR ako ústredný orgán túto jeho žiadosť prijalo, zaevidovalo
pod číslom 37488/2013-34, predbežne ju prerokovalo a zároveň skonštatovalo, že žiadosť žalobcu

považuje za nedôvodnú z dôvodu nenaplnenia predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Preto
správne postupoval žalobca, ak označil za pasívne vecne legitimovanú SR a orgán oprávnený konať
v mene štátu MS SR.

27. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti

neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplne odôvodnenie rozhodnutia predstavuje
zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra
tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie
významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim.

28. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe o náhradu škody vo výške 1 237,83 Eur s prísl.
vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220
ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, žeby rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti strán
sporu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať

pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej
inštancie neodôvodni svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

29. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku I. ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí

byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR sp. zn. II ÚS 78/05

30. V časti IV. výroku rozsudku o náhrade trov konania, ktorá bola napadnutá odvolaním strán sporu,
odvolací súd konštatuje, že v tejto časti je potrebné napadnutý rozsudok zmeniť. Súd prvej inštancie pri

rozhodovaní o trovách konania medzi stranami sporu aplikoval ust. § 255 ods. 1, 2 CSP s použitím ust. §
257 CSP. Skonštatoval, žeby bolo nespravodlivé zaviazať žalobcu na náhradu trov konania žalovanému
vzhľadom na uvedené trestné stíhanie žalobcu, ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby a s
využitím výnimočného ust. § 257 CSP, náhradu trov konania stranám nepriznal majúc na zreteli aj to,
že nepriznaním náhrady trov konania žalovanému, keďže ide o ústredný orgán štátnej správy nebude

jeho majetková sféra dotknutá.

31. Možno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že žalobca celkovo žaloval zaplatenie sumy 95 321,38 Eur,
čo je 100 % a úspešný bol o zaplatenie sumy 14 973,76 Eur, čo je 15,70 % a neúspešný bol v rozsahu
84,30 %.

32. Žalobca odvolanie odôvodňuje tým, že rozhodnutie o náhrade škody a nemajetkovej ujmy v
predmetnom konaní záviselo od úvahy súdu, z ktorého dôvodu mal súd správne aplikovať ust. § 142
ods. 3 OSP a priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania z výšky súdom priznaného plnenia.

33. Podľa čl. 3 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné
vykladať v súlade s Ústavou SR, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami SR, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou ESĽP a
Súdneho dvora EÚ, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Výklad tohto zákonanesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie
dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa ods. 1.

34. Z dôvodovej správy k ust. § 255 CSP vyplýva, že v tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v
spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. Predkladateľ k ust. § 255 CSP dodal, že
podľakritériáúspechuvkonanímôžesúdpriznaťnáhradutrovkonaniavplnejvýške,ajvprípade,aksúd
priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí
od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy, náhrada škody v peniazoch, ktorá nebola

priznaná v požadovanej výške.

35. Niet akýchkoľvek pochybností, že v prejednávanej veci výška nároku závisela od úvahy súdu.
Úvaha súdu sa teda týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného
plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj v súčasnosti ust. §
255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 ods. 1 a 2 CSP zakladá priznať náhradu trov konania v plnej výške

aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške. V takomto prípade sa
sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia, t. j z prísudku.

36.Odvolacísúdjetohonázoru,žesúdprvejinštancieprirozhodovaníotrováchkonaniamalpostupovať
podľa ust. § 255 ods. 2 CSP žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech len čiastočný a rozhodnutie o náhrade

škody a nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, bolo potrebné priznať trovy konania s tým, že
základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia, t. j. z
prísudku.

37. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu

prvej inštancie vo výroku IV. a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní úspech, a preto neúspešný žalovaný je povinný
nahradiť žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).