Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 19, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/109/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112202447
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Janka Richterová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112202447.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Janky Richterovej, vo veci žalobcu: N. Y., Q.. XX.XX.XXXX, U. Č. N.
XXX, XXX XX X., zast. JUDr. Petrom Vačokom, advokátom v Bratislave, Vazovova 9/a, proti žalovanej:
Slovenská republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej
protirozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIvBratislavezodňa30.novembra2017č.k.25C/27/2015-268
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti

p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súdprvejinštancierozsudkomuložilžalovanejpovinnosťzaplatiť žalobcovináhradumajetkovejškody
vo výške 2.736,06 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 26.815 eur, všetko spolu do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd žalobu žalobcu zamietol. Súčasne vyslovil, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania.
2/Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.01.2015 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur ako aj povinnosť nahradiť mu majetkovú
škodu vo výške 8.898,12 eur titulom zodpovednosti štátu za škodu z nezákonných rozhodnutí.
Žalobca svoje nároky dovodzoval z nezákonného trestného stíhania vrátane väzobného stíhania,
teda z nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby a nezákonného rozhodnutia o začatí trestného
stíhania žalobcu. Dôvodil tým, že dňa 8.3.2006 mu bolo Uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej
a kriminálnej polície v Nitre, ČVS: KRP-16/OVK-NR-2006 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie

a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) , ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Pred
vznesením obvinenia bol žalobca z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného
poriadku zadržaný a následne vzatý uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 10.03.2006 sp.zn.
4Tp/34/2006 do väzby. Z väzby bol žalobca prepustený podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku dňa
05.11.2007 na základe uznesenia Krajskej prokuratúry v Nitre č.k. Kv 14/2006- 471 z 05.11.2007.
Vo väzbe a teda obmedzený na slobode bol žalobca od 07.03.2006 do 05.11.2007. Žalobca bol po
vykonanom dokazovaní rozsudkom Okresného súdu Nitra zo 07.03.2011 sp.zn. 21T/16/2008 spod

obžaloby oslobodený, pretože skutok kladený mu za vinu nebol trestným činom. Krajský súd v Nitre na
odvolanie prokurátora uznesením z 09.02.2012 sp.zn. 4To/3/2012 zrušil rozsudok prvostupňového súdu
a vrátil mu vec, aby túto v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Okresný súd v Nitre dospel aj
po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu k obdobnému záveru a opätovnežalobcuspodobžalobyoslobodil,nakoľkoskutokkladenýmuzavinuniejetrestnýmčinom.Naodvolanie
prokurátora Krajský súd v Nitre svojim uznesením z 20.06.2013 sp.zn. 4To/55/2013 zrušil napadnutý
rozsudok okresného súdu len v časti týkajúcej sa spoluobvineného J. U.. Oslobodzujúci rozsudok v

časti výroku týkajúceho sa žalobcu zostal nedotknutý a nadobudol právoplatnosť. S poukazom na §
8 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z.z. vzniklo žalobcovi právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe, pretože bol spod obžaloby oslobodený. Žalobca uviedol, že pri náhrade nemajetkovej ujmy
vychádzal z následkov spôsobených mu väzbou. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre
neho dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú mu väzbou. Vo väzbe bol žalobca

umiestnený v miestnosti o rozmeroch 4x5 m spolu s ďalšími piatimi osobami, so spoločným WC v rohu
miestnosti. Sprchovať sa mohol dvakrát týždenne. Vychádzky mu boli umožnené na hodinu denne.
Nebola mu odsúhlasená ani TV, nakoľko bol stíhaný pre obzvlášť závažný zločin. Strava v ústave na
výkon väzby bola nepožívateľná, a preto rodičia žalobcovi prispievali sumou 3200,- Sk až 4500,- Sk
mesačne. Trestné stíhanie žalobcu bolo monitorované aj médiami, pričom bol označovaný ako páchateľ
závažnej trestnej činnosti. Drogová trestná činnosť je v očiach verejnosti chápaná ako jeden z najväčších

problémov spoločnosti. Páchatelia tejto trestnej činnosti sú potom obzvlášť negatívne hodnotení z
pohľadu spoluobčanov. Žalobca považoval za preukázané, že dôsledkom jeho trestného stíhania došlo
k nezvratnému poškodeniu jeho dobrého mena v očiach spoluobčanov. V dôsledku trestného stíhania
stratil žalobca možnosť obživy. Pred trestným stíhaním súkromne podnikal, ale v dôsledku väzobného
stíhania stratil viacerých obchodných partnerov a po prepustení z väzby už nemohol v podnikaní

pokračovať. Následne sa snažil žalobca zamestnať, avšak nikto ho ako osobu trestne stíhanú pre
obzvlášťzávažnýzločinnechcelprijaťdozamestnania,napreukázaniečohopredložilpotvrdenievydané
R.. G. F. D.G. XX.XX.XXXX, Y.. D. Y..N..K.. M. XX.XX.XXXX G. Y.. N. Y.. Y. N..K.. M. XX.XX.XXXX. V
dôsledku obvinenia zo závažnej trestnej činnosti vznikla u žalobcu potreba obrátiť sa na obhajcu, a to aj v
súvislosti s obmedzením osobnej slobody. Okrem úhrady trov obhajoby podľa príjmových pokladničných

dokladov, zaplatil žalobca aj náhradu za vyhotovenie fotokópií zo spisu KR PZ v Nitre vo výške 19,55
eur a notársky poplatok za osvedčenie listín v sume 15,80 eur. V dôsledku vznesenia obvinenia vznikla
žalobcovi úhradou trov obhajoby H.. E. vo výške 6.705,17 eur a J.. H. vo výške 2.157,60 eur škoda.
Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podal žalobca dňa 31.07.2014 Ministerstvu
spravodlivosti SR.

3/Žalovaná žiadala žalobu žalobcu zamietnuť. Nesporovala, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú
uznesením o vznesení obvinenia v prípade, ak trestné stíhanie bolo ukončené inak, ako právoplatným
odsúdením. Analogicky je potrebné posúdiť aj škodu spôsobenú rozhodnutím o treste a rozhodnutím o
väzbe. Za analogického použitia ust. § 8 ods. 6 z.č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevzniká
poškodenému v prípade, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, teda právo na náhradu škody titulom

uznesenia o vznesení obvinenia za predpokladu, že došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, nie je absolútne. Podľa názoru žalovanej tu existujú relevantné skutočnosti
preukazujúce nedbanlivostné zavinenie trestného stíhania žalobcom, nakoľko tento bol absolútne
nečinnýaumožnilcudzejosobevstupdojehoobydliaauskladnenieurčitýchvecí(tovarmajúcicharakter
omamných a psychotropných látok) bez akéhokoľvek záujmu o to, čo sa v jeho obydlí uskladňuje a

na aký účel a čas a to aj napriek upozorneniam osôb blízkych žalobcovi. S ohľadom na uvedené
má žalovaná za to, že si žalobca v zmysle § 8 ods. 6 z.č. 514/2003 Z.z. zavinil vedenie trestného
stíhania sám. Podľa žalovanej doklady predložené žalobcom nepreukazujú, že ako poškodený vynaložil
finančné prostriedky na úhradu nákladov, resp. účelných trov obhajoby v trestnom konaní. Namietala,
že žalobcom predložené príjmové a výdavkové pokladničné doklady nepreukazujú vznik skutočnej

škody na strane žalobcu, zmenšenie jeho majetku v dôsledku vedeného trestného stíhania, sú to len
doklady o tom, že tretia osoba - G. Y. vynaložila značnú časť finančných prostriedkov na nešpecifikované
právne služby, ktoré ani nemuseli súvisieť s trestným konaním. Z predložených dokladov nevyplýva,
že škoda vznikla titulom vedeného trestného stíhania na účelne vynaložené trovy obhajoby, pretože
v dokladoch sú označené nešpecifikované právne služby, pričom žalobca mal v trestnom konaní

ustanoveného právneho zástupcu, Mgr. Róberta Kováča. Žalovaná namietala nepreukázanie účelnosti
vynaložených nákladov. Žalobca podľa žalovanej nepreukázal zníženie majetku vo vecnej a časovej
súvislosti s namietanými nezákonnými rozhodnutiami a nárok uplatnený žalobcom nespĺňa náležitosti
skutočnej škody tak, ako to vyžaduje zákon č. 514/2003 Z.z. Vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej
ujme namietala žalovaná, že žalobca uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neodôvodnil

žiadnymi relevantnými skutočnosťami, ktoré by aj preukazoval zákonom prípustnými dôkazmi, ale len
všeobecnými tvrdeniami, ktoré možno považovať len za ničím nepodložené subjektívne domnienky
žalobcu. Žalobca teda neuniesol bremeno tvrdenia vo vedenom súdnom konaní. Žalovaná vo vzťahu
k predloženým potvrdeniam o neprijatí do pracovného pomeru žalobcu vyjadrila vážne pochybnosti oich hodnovernosti. Žalovanej nie je zrejmé, prečo žalobca požadoval o prijatie do pracovného pomeru v
zmysleustanoveníZákonníkapráce,akbolvtomčasestáleživnostníkompodnikajúcimvosfére,vktorej
evidentne podnikali aj spoločnosti, u ktorých žalobca žiadal o prijatie do pracovného pomeru. Okrem

uvedeného, žalovanej nebolo zrejmé, na základe čoho sa „potencionálni zamestnávatelia žalobcu"
dozvedeli o konkrétnom ustanovení Trestného zákona, resp. o konkrétnom trestnom čine, pre ktorý
bol žalobca trestne stíhaný, pokiaľ by túto informáciu žalobca sám neuviedol. Žalovaná poukázala
aj na tú skutočnosť, že spoločnosti, ktoré vydali žalobcovi potvrdenie, boli zrejme obchodní partneri
žalobcu a tieto potvrdenia boli vystavené len na fiktívne účely. Pre úplnosť poukázala na ustanovenie

§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa
odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu. Žalobcom požadovaná výška nemajetkovej ujmy v značnom rozsahu
presahuje maximálnu zákonom ustanovenú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú je možné v súdnom konaní
priznať. Podľa žalovanej neodôvodnil žalobca žiadnym relevantným spôsobom, a teda ani nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy takým spôsobom, aby súd mohol vôbec posudzovať výšku nemajetkovej ujmy

na základe akýchkoľvek prípustných kritérií. Žalovaná namietala absenciu príčinnej súvislosti ako
podmienky vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
4/Súd posudzoval nároky žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v intenciách ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania
žalobcu dňa 08.03.2006 a uznesenia o vzatí žalobcu do väzby vydaného dňa 10.03.2006, teda podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného do 31.08.2007. Žalobca sa totiž domáhal nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy práve v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia
ako aj nezákonným rozhodnutím o jeho väzbe.
5/Žalovaná uvádzala, že vznik nároku na náhradu škody vylučuje zavinenie si trestného stíhania
samotným žalobcom, a to minimálne vo forme nevedomej nedbanlivosti, pretože žalobca bol absolútne

nečinným a umožnil cudzej osobe vstup do jeho obydlia a uskladnenie určitých vecí majúcich charakter
omamných a psychotropných látok, bez záujmu o to čo sa v jeho obydlí uskladňuje a na aký účel
a to aj napriek upozorneniu blízkych osôb žalobcu. Podľa súdu zo samotného správania sa osoby ,
ktoré správanie orgány činné v trestnom konaní kvalifikujú ako spáchanie skutku naplňujúceho znaky
trestného činu, nemožno usudzovať na naplnenie liberačnej podmienky zo zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, spočívajúcej v zavinení trestného stíhania poškodenou
osobou. Zavinenie žalobcu na začatí trestného stíhania voči jeho osobe nie je možné vidieť v tom, že sa
dopustil skutku, pre ktorý bol stíhaný, a ktorý ako bolo neskôr zistené, nebol trestným činom, nenaplňoval
znaky trestného činu. Opačným výkladom by každé právom dovolené konanie, ktoré orgány činné v
trestnom konaní nesprávne vyhodnotia ako skutok napĺňajúci znaky trestného činu, zakladalo dôvod

začatia trestného stíhania a liberovalo štát zo zodpovednosti za škodu, teda došlo by k liberácii zo
zodpovednosti za škodu v každom jednotlivom prípade oslobodenia spod obžaloby, prípadne zastavenia
trestného stíhania. Zavinenie obvineného na začatí trestného stíhania voči nemu je dané len vtedy,
keď obvinený svojim zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné stíhanie proti nemu bolo alebo
muselo byť začaté, teda že jeho konanie bolo dôvodom k začatiu trestného stíhania proti nemu. Príčinnú

súvislosť medzi začatím alebo vedením trestného stíhania a zavinením obvineného je potrebné hľadať
nie v jeho konaní, ktorým podľa orgánov činných v trestnom konaní naplnil skutkovú podstatu trestného
činu, pre ktorý je trestne stíhaný, ale v inom konaní pred začatím trestného stíhania prípadne v jeho
priebehu, predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojim
konaním alebo úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť začaté (alebo

v ňom pokračované). Nejde teda o to, či sa obvinený dopustil, aj keď zavinene, skutku, pre ktorý bol
stíhaný, a ktorým vyvolal podozrenie zo spáchania trestného činu, ale o to, či svojim iným alebo ďalším
konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní pred jeho začatím alebo v priebehu tak,
že bez takéhoto jeho konania by k začatiu alebo pokračovaniu trestného stíhania neprišlo, napr. uviedol
nepravdivé skutočností, odôvodňujúce postup podľa § 199 a nasl. Trestného poriadku , predstieral

dôvody pre začatie trestného stíhania, aj keď tieto neexistovali. Žalovaný však žiadne takéto konanie,
teda konanie žalobcu, ktorým by žalobca ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní pred
jeho začatím alebo v priebehu tak, že bez takéhoto jeho konania by k začatiu trestného neprišlo,
netvrdil a teda ani nepreukázal. Dokonca ani v prípade, ak by konanie žalobcu, pre ktoré bolo začaté
trestné stíhanie, bolo kvalifikované ako priestupok, štát by sa zo zodpovednosti za škodu vzniknutú v

dôsledku nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo začaté trestné stíhanie neliberoval a to práve preto,
že zavinenie poškodeného na svojom trestnom stíhaní nie je dané tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý
bol trestne stíhaným. V takomto prípade zistenie, že sa poškodený dopustil priestupku nevylúči štát
zo zodpovednosti za škodu z nezákonného rozhodnutia, ale toto zistenie bude významné vo vzťahuku výške prípadne forme odškodnenia nemajetkovej ujmy, ak by si túto poškodený uplatnil. V prípade
žalobcu však trestné súdy konštatovali, resp. odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového
súdu v tom, že skutok žalobcu nie je trestným činom a nemal za to, že je tu podozrenie zo spáchania

priestupku, pretože vec nepostúpil orgánu príslušnému na prejednanie priestupku. Súd teda vo vzťahu
k námietke žalovaného o zavinení si trestného stíhania žalobcom uzavrel, že žalobca si trestné stíhanie
nezavinil, a preto nevzhliadol dôvod liberácie štátu zo zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi
uznesením o začatí trestného stíhania podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
6/K námietkam žalovanej o neúčelnosti nákladov vynaložených na obhajobu, absencie príčinnej

súvislosti vynaložených nákladov na obhajobu v trestnom konaní a námietke, že ku zmenšeniu majetku
neprišlo na strane žalobcu súd uviedol, že účelnosť ako zákonná podmienka vzniku zodpovednosti
štátu za škodu nebola v zákone č. 514/2003 Z.z. platného a účinného do 01.01.2013 formulovaná, teda
účelnosť vynaložených nákladov na obhajobu ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu
zákon č. 514/2003 Z.z. v čase prebiehajúceho trestného stíhania žalobcu a vykonávania jednotlivých
úkonov právnej pomoci neupravoval a nestanovoval. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím bola výlučne existencia nezákonného rozhodnutia a vznik
škody v priamej príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím. Žalovaná teda svojimi námietkami neúčelnosti
nákladov na obhajobu argumentuje mimo rámec relevantného právneho predpisu upravujúceho
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Nielenže nie
je účelnosť vynaloženia nákladov obhajoby zákonnou podmienkou vzniku nároku na náhradu škody

zo zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, ale účelnosť nákladov obhajoby nie je tiež možné
stotožňovať s príčinnou súvislosťou, pretože ide o odlišné pojmy s rôznym obsahom, keď aj neúčelné
náklady na obhajobu, pokiaľ boli vynaložené v trestnom konaní, výsledkom ktorého bolo oslobodenie
spod obžaloby, vznikli v príčinnej súvislosti s týmto trestným konaním, resp. v príčinnej súvislosti s
nezákonným uznesením o začatí trestného stíhania. Naviac, ak by sa mali skúmať všetky úkony právnej

služby realizované v rámci trestného konania začatého na základe nezákonného rozhodnutia o začatí
trestného stíhania z hľadiska ich účelnosti vo vzťahu k oslobodzujúcemu rozsudku, muselo by sa
v konaní o náhradu škody preukazovať, ktoré konkrétne úkony právnej služby viedli k oslobodeniu
spod obžaloby, teda preukazovať v konaní aj výsluchom napr. sudcu, ktorý rozhodol o oslobodení
obžalovaného, aké boli jeho myšlienkové pochody a z nich by vyplynulo, ktoré úkony právnej pomoci

obhajcu boli práve tie, ktoré viedli sudcu ku vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku. Práve preto sa
účelnosťjednotlivýchúkonovprávnejslužbyposkytnutýchobhajcomvrámcitrestnéhokonaniazačatého
na základe nezákonného rozhodnutia prezumuje a je na štáte, aby tento neúčelnosť jednotlivých úkonov
právnej pomoci v rámci obhajoby poškodeného nielen tvrdil, a to nie vo všeobecnej rovine a paušálne,
ako to urobila žalovaná v tomto konaní, ale poskytol tvrdenia o konkrétnych okolnostiach, z ktorých

by bolo možné neúčelnosť jednotlivých úkonov obhajoby v trestnom stíhaní dovodiť a takúto tvrdenú
neúčelnosť úkonov aj preukázal.
7/Žalobca si uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody vo výške spolu 8898,12 eur, ktorá mu vznikla
v súvislosti s obhajobou v trestnom konaní, ktoré bolo voči nemu vedené na podklade nezákonného
uznesenia o začatí trestného stíhania. Skutočnú škodu preukazoval žalobca zaplatením odmeny H.. E.

G. J.. H., ktorí obhajovali žalobcu v trestnom konaní, v celkovej sume 267.000,- Sk, podľa jednotlivých
príjmových a výdavkových dokladov ním predložených, a ďalej nákladmi vynaloženými na overenie listín
a vyhotovenie fotokópií vyšetrovacieho spisu. Podľa § 18 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z. sú súčasťou trov
konania, ktoré nahrádza štát, aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom.
Osobitným predpisom je v tomto prípade vyhláška MS SR č. 655/2004 Z.z. (advokátska tarifa) podľa,

ktorej ust. § 1 ods. 2 sa odmena advokáta stanovuje na základe dohody medzi advokátom a jeho
klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú
ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene. Zákon č. 514/2003 Z.z. do 01.01.2013 nelimitoval náhradu
nákladov trov obhajoby uplatnených ako súčasť skutočnej škody výškou tarifnej odmeny za poskytnuté
službyprávnepomoci.Nároknanáhradutrovobhajobybyžalobcovivznikolvovýškeodmenyzaplatenej

obhajcovi v zmysle dohody aj, ak by táto bola dohodnutá ako tzv. hodinová odmena, paušálna odmena
alebo podielová odmena (§ 2 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.). Podmienkou vzniku nároku
na náhradu nákladov na obhajobu by bolo preukázanie, že išlo o právnu pomoc poskytnutú v príčinnej
súvislosti s trestným stíhaním. Žalobca ani jeho matka, ktorá udeľovala plnú moc obhajcovi a následne
tomuto titulom právnej pomoci vyplácala priebežne počas trestného konania peňažné sumy netvrdili, že

by medzi žalobcom resp. jeho matkou a obhajcom prišlo k dohode o niektorom v zákone špecifikovanom
druhu zmluvnej odmeny, a preto súd v prejednávanej veci, pri absencii dohody o konkrétnej výške a
spôsobe odmeny za jednotlivé úkony obhajoby, odvodzoval výšku odmeny obhajcu za jednotlivé úkonyobhajoby z právnej úpravy tarifnej odmeny stanovenej v § 9 ods. 1 v spojení s § 12 a § 14 vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z.z.
8/Tarifná odmena za poskytnuté úkony právnej služby v súvislosti s obhajobou žalobcu v jeho trestnom

konaní predstavuje v roku 2006 celkom sumu 1.631,16 eur (10 x 90,62 eur + 3 x 181,64 eur + 4 x
45,31 eur). Tarifná odmena za poskytnuté úkony právnej služby v súvislosti s obhajobou žalobcu v jeho
trestnom konaní predstavuje v roku 2007 celkom sumu 443,65 eur ( 3 x 98,59 eur + 3 x 49,29 eur).
Režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. predstavoval v roku 2006 sumu
vo výške 5,44 eur a v roku 2007 sumu vo výške 5,91 eur, čo pri sedemnástich úkonoch právnej služby v

súvislosti s obhajobou žalobcu v roku 2006 predstavovalo celkom 92,48 eur (17 x 5,44 eur) a pri šiestich
úkonoch právnej služby v súvislosti s obhajobou žalobcu v roku 2007 predstavovalo celkom 35,46 eur
(6 x 5,91 eur). Náhrada za stratu času pri úkonoch obhajoby v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z.z. predstavovala v prípade obhajcu H.. E. sumu 434,88 eur (4 x 12 x 9,06 eur) a dvoch
cestáchdňa14.05.a13.06.2007predstavovalanáhradazastratučasusumu78,88eur(4x2x9,86eur).
9/Súd dospel k záveru, že v prípade obhajoby žalobcu v trestnom konaní boli všetky úkony právnej

služby realizované obhajcami žalobcu tak, ako sú tieto špecifikované a žalobcom preukázané, vykonané
v smere ochrany žalobcu ako obvineného a obžalovaného a boli podmienené úkonmi a rozhodnutiami
orgánov činných v trestnom konaní. Nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi vyvolalo
zo strany obhajcu žalobcu procesné úkony smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov
pre žalobcu, ktoré by v prípade neexistencie tohto rozhodnutia neboli potrebné. Uznesenie o vznesení

obvinenia a následné oslobodenie žalobcu spod obžaloby bolo teda príčinou vzniku trov obhajoby. Z
uvedeného vyplýva, že náklady vynaložené na úkony obhajoby sú v príčinnej súvislosti s uznesením o
vznesení obvinenia a následného oslobodenia spod obžaloby a boli vyvolané uvedeným nezákonným
rozhodnutím. S odkazom na vyššie uvedené považoval súd prvej inštancie za dôvodný žalobcom
uplatnený nárok na náhradu škody, ktorá zahŕňa náhradu trov obhajoby, ktoré žalobcovi vznikli v

súvislosti s nákladmi vynaloženými na obhajobu v trestnom konaní vo výške spolu 2.716.51 eur (434,88
eur + 78,88 eur + 92,48 eur + 35,46 eur + 443,65 eur + 1.631,16 eur).
10/Vo vzťahu k úkonom právnej služby spočívajúcim v písomnom predložení plnej moci obhajcu zo
dňa 14.03.2006 a dňa 22.10.2007; písomnej žiadosti obhajcu o súhlas s návštevou zo dňa 18.05.2006
a dňa 14.05.2007, v písomnom predložení dôkazu dňa 31.08.2006 a dňa 13.11.2006 a v písomnom

oznámeníovypovedaníplnejmocizodňa22.10.2007súdnepriznalžalobcovizauvedenéúkonyprávnej
služby náhradu nákladov zodpovedajúcu výške základnej sadzby tarifnej odmeny, ale len vo výške
jej polovice, pretože vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase realizácie jednotlivých
úkonov právnej služby obsahovala vo svojom § 14 ods. 1 a ods. 2 demonštratívny výpočet jednotlivých
úkonov právnej služby s tým, že za úkony neuvedené v citovanej vyhláške sa odmena určí ako za

úkony, ktoré sú im povahou a účelom najbližšie (§ 14 ods. 5 cit. vyhlášky). Žalobca si uplatňoval za
realizované úkony právnej služby odmenu v plnej výške tarifnej odmeny, čo by predpokladalo aplikáciu
§ 14 ods. 1 cit. vyhlášky. Žiaden z vyššie uvedených úkonov právnej služby spočívajúci v predložení
plnomocenstva, v žiadosti o súhlas na návštevu žalobcu ako aj v predložení dôkazu alebo návrhu na
vykonaniedokazovania,niejeúkonomprávnejslužby,ktorýbybolvýslovneuvedenývdemonštratívnom

výpočte§14ods.1aleboods.2cit.vyhlášky.Pretojepodľamienkysúdupotrebnéaplikovaťustanovenie
§ 14 ods. 5 cit. vyhlášky a subsumovať tieto úkony pod niektorý z prípadov uvedených v § 14 ods. 1
alebo ods. 2 cit. vyhlášky. Všetky uvedené úkony právnej služby sa týkali trestného konania vedeného
proti žalobcovi, boli realizované obhajcom žalobcu písomne a adresované príslušnému orgánu činnému
v trestnom konaní, súd však tieto úkony neposúdil ako úkony v merite veci samej, teda neprichádzala

do úvahy aplikácia § 14 ods. 1 písm. c) cit. vyhlášky, resp. aplikácia § 14 ods. 1 cit. vyhlášky, ale ako
úkony, ktoré sú svojou povahou a účelom najbližšie úkonom právnej služby demonštratívne uvedeným
v § 14 ods. 2 cit. vyhlášky, za ktoré je potrebné priznať odmenu vo výške polovice základnej sadzby
tarifnej odmeny.
11/Súd námietku žalovanej o neúčelnosti nákladov žalobcu vynaložených v súvislosti s úhradou

odmeny za úkon nazretia do spisového materiálu z 15.06.2006 a úkon prevzatia obhajoby J.. H.
22.10.2007, pričom v tomto prípade namietala žalovaná, že nemôže znášať náklady na uvedený úkon
opätovne v súvislosti so zmenou obhajoby, nepovažoval za dôvodnú a v tomto smere odkázal na
právo obvineného/obžalovaného na slobodnú voľbu obhajcu, ako aj rešpektovanie dôvernosti vzťahu
medzi obhajcom a obvineným/obžalovaným, ako aj na skutočnosť, že kritérium účelnosti nie je v tomto

prípade predpokladom ani obmedzením zodpovednosti štátu za škodu tak, ako to súd vysvetlil vo svojich
úvahách vyššie. Voľbu obhajcu, prípadne niekoľkých obhajcov obvineným/obžalovaným je potrebné
podľa súdu rešpektovať, a to s odkazom na právo na obhajobu, ktoré môže obvinený/obžalovaný
realizovať slobodne.12/Trovy obhajoby uhrádzala obhajcom matka žalobcu G. Y. tak, ako to vyplýva z predložených
príjmových a výdavkových pokladničných dokladov vystavených obhajcami žalobcu. Išlo o časové
obdobie, keď bol žalobca väzobné stíhaný. Z výsluchu žalobcu ako aj jeho matky a brata žalobcu

súd zistil, že žalobca vrátil matke všetky peňažné prostriedky, ktoré táto namiesto neho zaplatila
jeho obhajcom. Žalobca síce nepredložil písomné potvrdenie o vrátení finančných prostriedkoch, súd
mal však za to, že v rodinných vzťahoch, ako to bolo v tomto prípade, nie je možné očakávať, že
vrátenie peňažných prostriedkov sa bude vždy realizovať oproti písomnému potvrdeniu. Pre úplnosť súd
uviedol, že žiaden právny predpis (vrátane Civilného sporového poriadku) nevyžaduje, aby zaplatenie

peňažnej sumy mohol súd posúdiť ako preukázané, výlučne na základe písomného potvrdenia o prijatí
peňažnej sumy, ako to namietala žalovaná. V zmysle § 187 CSP totiž za dôkaz môže slúžiť všetko,
čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných
prostriedkov, teda vrátenie peňažnej sumy žalobcom svojej matke, je možné preukázať aj iným
dôkazným prostriedkom, a to výsluchom svedkov, ako to bolo v tomto prípade. Na základe uvedeného,
preto považoval súd žalobcom uplatnený nárok na náhradu skutočnej škody spočívajúcej v nákladoch

na obhajobu v trestnom konaní v rozsahu 2.716,51 eur za dôvodný.
13/Za dôvodný považoval súd aj nárok žalobcu na náhradu skutočnej škody vo výške 589,- Sk (t.j.
19,55 eur), ktorý predstavoval poplatok za vyhotovenie fotokópií trestného spisu, keď žalobca uvedený
nárok preukázal predložením príjmového pokladničného dokladu vystaveného KR PZ v Nitre, podľa
ktoréhoprijaloKRPZvNitreodžalobcudňa04.04.2007uvedenúsumu.Príčinnásúvislosťmedziškodou

a trestným stíhaním žalobcu je preukázaná práve účelovosťou nákladov zaplatených za vyhotovenie
fotokópií trestného spisu tak, ako je táto vymedzená v uvedenom príjmovom doklade. Poplatok uhradil
žalobca, teda na jeho strane prišlo k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt, a to práve vo výške 19.55
eur. Za nedôvodný však považoval súd nárok žalobcu na náhradu skutočnej škody vo výške 476,- Sk,
ktorú sumu zaplatila podľa potvrdenky vystavenej Notárskym úradom v Komárne dňa 31.08.2006 G.

Y. notárovi za overenie listín. Žalobca totiž v tomto prípade nepreukázal, že na jeho strane skutočne
prišlo k zmenšeniu majetkového stavu, teda nepreukázal, že uvedenú sumu zaplatil notárovi žalobca,
keď z potvrdenia o zaplatení vyplýva úhrada tejto sumy osobou odlišnou od žalobcu a nepreukázal a
ani netvrdil, že túto sumu G. Y. vrátil, teda nepreukázal vznik škody. Naviac mal súd za to, že v tomto
prípade absentuje aj príčinná súvislosť medzi tvrdenou škodou a nezákonným rozhodnutím. Súd teda

považoval za dôvodný nárok žalobcu titulom skutočnej škody celkom vo výške 2.736,06 eur , z toho
vo výške 2.716,51 eur ako náklady obhajoby a vo výške 19,55 eur ako náklady vynaložené v rámci
trestného konania na vyhotovenie fotokópií.
14/Ku žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur titulom
nezákonného trestného stíhania a väzby súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania, najmä

výpovede žalobcu a svedkov G.Ž. Y., G. J. G. T. T. vyplynulo, že väzba skutočne predstavovala
pre žalobcu traumatizujúcu skúsenosť. Žalobca mal väzbou obmedzenú osobnú slobodu, slobodu
pohybu, bol v minimálnom kontakte s najbližšou rodinou (v období vianočných a iných sviatkov, keď sa
rodinný príslušníci prirodzene stretávajú) prípadne s priateľmi a nemohol vykonávať svoju podnikateľskú
činnosť, ktorá ho živila. Aj keď v žalobcom a svedkami uvádzaných obmedzeniach osobnej slobody,

slobody pohybu a obmedzenia súkromného života a v jeho rámci rodinného života, ktoré spočívali
v konkrétnostiach v pobyte žalobcu počas väzby na cele, v ktorej sa nachádzalo ďalších šesť osôb,
medzi ktorými neustále prebiehali hádky, v možnosti absolvovať len jednu vychádzku v trvaní jednej
hodiny denne, v možnosti sprchovať sa maximálne dvakrát do týždňa, v možnosti návštevy rodinných
príslušníkov maximálne jedenkrát mesačne, išlo o obmedzenia, ktoré boli vykonávané v zmysle zákona

č. 221/2006 Z.z. upravujúceho podmienky výkonu väzby v danom čase, súd nemohol opomenúť, že
väzbasamaosebejezásahomdokaždodennéhospôsobuživota,atoprekaždéhočloveka,amádopad
nielen na neho samotného, ale aj na jeho rodinu a príbuzných. Ako sám žalobca uviedol väzba mu zničila
život a život jeho rodiny. Ku psychickému stavu žalobcu počas väzby a po návrate z väzby svedkovia
uviedli, že sa žalobca veľmi trápil, ťažko prežíval trestné stíhanie a väzobné stíhanie, bolo na ňom

očividné, že je psychicky na dne. Žalobca považoval podmienky väzby za katastrofálne, pričom uvedené
sa týkalo počtu osôb na cele, hygienických podmienok, jedla ako aj obmedzenia pohybu. Po návrate z
väzby popísali svedkovia žalobcu ako človeka psychicky, fyzicky (schudnutý) aj materiálne zničeného.
Pred väzbou poznali svedkovia žalobcu ako nenúteného, bezprostredného a otvoreného človeka. Po
návrate z väzby sa žalobca zmenil, zostal uzatvorený do seba, vyhýbal sa kontaktom s ľuďmi. Z výpovedí

svedkov vyplýva, že z väzby sa žalobca vrátil ako vymenený človek, ktorý aj keď sa snažil nezaťažovať
svojimi problémami okolie, bolo očividné, že ho väzba veľmi negatívne poznačila a bol na tom psychicky
zle, pričom bral lieky na upokojenie. Väzba mala následky aj na zárobkovú činnosť žalobcu, ktorý
podnikal ako to vyplynulo z výsluchu svedkov, v oblasti výkupu ovocia a zeleniny. Žalobca bol väzobnéstíhaný od 07.03.2006 do 05.11.2007, teda presne v tom období roka, v ktorom sa výkup ovocia a
zeleninyvzhľadomnavegetačnéobdobiarastlínmôžerealizovať,tedaväzbazbavilažalobcuakejkoľvek
zárobkovej možnosti v oblasti, v ktorej dlhodobo podnikal, minimálne na dobu dvoch rokov. Naviac ako to

vyplynulozvýsluchusvedkov,matkažalobcubolanútenázdôvodufinančnejtiesne,vktorejsažalobcav
dôsledkuväzbyocitol,predaťvšetkystrojeazariadenia,ktoréžalobcapoužívalnapodnikanie.Žalobcovi
boli v súvislosti s trestným stíhaním zablokované účty. Zo svedeckých výpovedí súd zistil, že podnikanie
žalobcu počas väzby skrachovalo a väzba spôsobila, že sa dostal finančne na mizinu. Žalobca svoje
podnikanie počas väzby nemohol realizovať, preto stratil rokmi vybudovanú klientelu zákazníkov. Po

návrate z väzby musel žalobca začať s budovaním svojho podnikania odznova. Zo svedeckej výpovede
súd zistil, že pred začatím trestného stíhania a väzobného stíhania bolí žalobca spolu s rodinou finančne
zabezpečení a po začatí trestného stíhania a hneď nadväzujúcu väzbu sa dostal žalobca a jeho
rodina do finančných problémov. Väzba spôsobila žalobcovi dlhy na odvodoch do poisťovní, pretože
vyšetrovateľ opomenul odhlásiť väzobné stíhaného žalobcu z odvodových povinností. Žalobcovi vznikli
v súvislosti s väzbou dlhy u daňového úradu (nemožnosť realizovať povinnosti daňovníka vo väzbe

ako aj blokovanie účtov žalobcu). Zo všetkých uvedených neuhradených záväzkov potom vyplynuli
zákonné sankcie, ktoré žalobcu zaťažili po návrate z väzby. Súd mal teda za preukázané, že väzba
spôsobila žalobcovi výraznú ujmu na jeho základných právach a slobodách, najmä práva na slobodu,
súkromie, dôstojnosť a rodinný život, práva podnikať, pričom následky nezákonnej väzby boli takej
intenzity a závažnosti, že sa nejavilo súdu za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia, a preto

súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za čas väzby vo výške,
keď pri stanovení výšky náhrady za jeden deň väzby súd vychádzal zo sumy 35,- eur/denne, ktorú
ustálil porovnaním s výškou v iných obdobných sporoch ako i v porovnaní, s výškou nemajetkovej
ujmy, ktorá je poskytovaná za každý deň odňatia slobody i v iných štátoch Európskej únie (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2357/2010) a za celé obdobie väzby žalobcu v trvaní

609 dní (07.03.2006 do 05.11.2007) priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 21.315,- eur,
ktorú považoval za primeranú. Vo vzťahu ku stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné
stíhanie žalobcu zvažoval súd predovšetkým dopady nezákonného rozhodnutia na osobnostnú sféru
žalobcu, vplyv na jeho dobrú povesť, na podnikanie a pracovnú sféru života žalobcu a zvážil zmeny
spôsobené trestným stíhaním v spôsobe života žalobcu a nakoniec súd zohľadnil dopady medializácie

trestného stíhania žalobcu. Žalobcovi bol kladený za vinu obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi, za
ktoré skutky hrozil žalobcovi trest odňatia slobody 15 - 20 rokov. Trestné stíhanie žalobcu trvalo od
03/2006 do 06/2013, teda viac ako 7 rokov. Charakter a povaha trestnej činnosti, z ktorej bol žalobca
obvinený, priamo úmerne zvyšovala intenzitu, s ktorou žalobca ako osoba poškodená nezákonným

trestným stíhaním, trestné stíhanie negatívne vnímala. Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov
súd zistil, že trestné stíhanie žalobcu vyvolalo negatívny ohlas v jeho širšom okolí najmä u tých,
ktorí predtým žalobcu nepoznali, ľudia z dediny žalobcu odsudzovali, najmä pre povahu a charakter
trestnej činnosti, ktorú mal spáchať. V dedine sa hovorilo, že je mafiánom, pretože nikoho nemôžu bez
príčiny trestne stíhať. Svedok Alexander Marosi opísal negatívne reakcie okolia na trestne stíhaného

žalobcu, ktorého označovali za drogového baróna a aj tí, ktorí ho predtým považovali za kamaráta
si s ním odmietali podať ruku. Trestné stíhanie žalobcu bolo medializované a údajná trestná činnosť
žalobcu bola v médiách spájaná s drogami. Žalobca bol označený v televízii s celoštátnou pôsobnosťou
začiatočnými písmenami jeho mena a priezviska a vekom, čo v prostredí malej dediny, v ktorej žalobca
žil a podnikal predstavovalo jeho presnú identifikáciu a súčasne bolo oznámená trestná kvalifikácia

skutku, ktorým mal žalobca spáchať, a pre ktorý sa začalo jeho trestné stíhanie. V dôsledku trestného
stíhania a medializácie trestného stíhania bol žalobca považovaný vo svojom bližšom aj širšom okolí
za páchateľa drogovej trestnej činnosti, čo mu poškodilo povesť. V dôsledku trestného stíhania sa
negatívne zmenili aj sociálne interakcie žalobcu s okolím, keď (ako to uviedol svedok) niektorí žalobcovi
kamaráti „si odmietali podať s ním ruku“. Žalobca teda stratil priazeň niektorých kamarátov. Súd mal

z vykonaného dokazovania za preukázané, že počas celého trestného stíhania, teda po dobu viac
ako siedmych rokov, žil žalobca v neistote a strese ohľadom výsledku trestného stíhania, pretože mu
hrozil trest odňatia slobody v trvaní 15 až 20 rokov, hoci trestný čin nespáchal. Táto neistota spojená
s hrozbou trestu mala nepriaznivý vplyv na jeho psychický stav. Žalobca si uvedomoval, že ak by bol
odsúdený na trest odňatia slobody v minimálnej sadzbe 15 rokov a vrátil sa po tejto dobe z výkonu

trestu, už by prakticky nikto z jeho rodiny nežil. Pokiaľ ide o možnosť žalobcu obstarať si živobytie,
zasiahlotrestnéstíhanienegatívneajdotejtooblastiživotažalobcu.Akovyplynulozdokazovania,väzba
zapríčinila, že žalobca prakticky dva roky nemohol podnikať a okrem absencie príjmu z podnikania stratil
aj klientov. Z dôvodu finančnej núdze bolo potrebné rozpredať stroje a zariadenia, s ktorými podnikal.Žalobca sa následne neúspešne, z dôvodu prebiehajúceho trestného stíhania, uchádzal o zamestnanie.
Pokiaľ žalovaná namietala, že potencionálni zamestnávatelia nemohli mať vedomosť o trestnom stíhaní
žalobcu, poukázal súd jednak na medializáciu trestného stíhania žalobcu, ako aj na skutočnosť, že ak

chcel byť žalobca voči svojmu potencionálnemu zamestnávateľovi korektný, musel ho vopred upozorniť
na to, že je povinný sa zúčastňovať jednotlivých procesných úkonov trestného stíhania, ktoré sa zásadne
uskutočňujú počas pracovných dní a hodín, ako aj na existujúcu možnosť uloženia trestu odňatia
slobody, čo by znamenalo pre zamestnávateľa nutnosť okamžite nahradiť žalobcu ako pracovníka. Súd
mal za preukázané, že viac ako sedem rokov trvajúce trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo

žalobcovu osobnosť, psychiku, dobré meno žalobcu a jeho rodiny a malo tiež negatívny dopad na
jeho pracovné uplatnenie. Preto súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikla ujma trvajúca po celú dobu
trestného stíhania, pričom tento zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po
celé toto dlhé obdobie trestne stíhaný pre skutok, ktorý nebol trestným činom a na základe uvedeného
považoval súd za primeraný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.500,- eur a
tento nárok žalobcovi priznal ako formu zadosťučinenia za nezákonné trestné stíhanie žalobcu, pričom

zohľadnil len tie následky v nemajetkovej sfére žalobcu, ktoré boli spôsobené trestným stíhaním a vylúčil
z posudzovania o výške priznanej nemajetkovej ujmy žalobcu za trestné stíhanie následky spôsobené
obmedzením osobnej slobody žalobcu, aby tak nedochádzalo k duplicitnému odškodneniu rovnakých
následkov. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd nepriznal žalobcovi nemajetkovú ujmu ním
žiadanú, t.j. nepriznal požadovanú nemajetkovú ujmu nad rámec sumy 26.815,- eur, vzhľadom na to, že

žalobca podľa mienky súdu nepreukázal svoje tvrdenia o následkoch väzby a trestného stíhania v jeho
osobnostnej sfére v rozsahu a intenzite, ktorá by zodpovedala žalobcom uplatnenej výške nemajetkovej
ujmy. V prevyšujúcej časti požadovanej nemajetkovej ujmy súd teda žalobu žalobcu ako nedôvodnú
zamietol, keď žalobcom požadovanú nemajetkovú ujmu nepovažoval za primeranú následkom, ktoré
mu boli spôsobené.

15/Pokiaľ žalovaná poukazovala na súčasné znenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého
výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, súd uviedol,
že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej pri výkone verejnej moci uznesením
o vznesení obvinenia vydaným pred 01.01.2013 nemožno aplikáciou § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.

v znení novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z.z. obmedzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy
hornýmilimitmináhradposkytovanýchosobámpoškodenýmnásilnýmitrestnýmičinmi.Takýtoprístupby
popieral princíp úplného odškodnenia, spôsoboval by neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah
do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by porušením zákazu retroaktivity (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo l6. marca 2016 sp.zn. 7Cdo/262/2015). Od tohto právneho záveru vysloveného

v rozhodnutí najvyššieho súdu nemal súd dôvod sa odchýliť. Pretože uznesenie o začatí trestného
stíhania ako aj uznesenie o vzatí do väzby boli vydané v prejednávanej veci pred účinnosťou novely zák.
č. 514/2003 Z.z., ktorou sa obmedzuje horná hranica náhrady nemajetkovej ujmy, nie je možné limity
zavedené novelou uskutočnenou zák. č. 412/2012 Z.z. od 01.01.2013 na túto vec vztiahnuť.
16/O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP a žiadnej zo strán

sporu nepriznal nárok na náhradu škody, pretože žalobca a žalovaná mali v spore len čiastočný úspech,
pričom úspech a neúspech strán sporu predstavoval zhodne 50%. Keďže strany sporu boli v rovnakej
miere úspešné, resp. neúspešné rozhodol súd tak, že nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.
17/Proti tomuto rozsudku v žalobe vyhovujúcej časti podala včas odvolanie žalovaná namietajúc, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa dostatočne v odôvodnení rozsudku
nevyporiadal s otázkou zavinenia trestného stíhania a väzby žalobcom, zodpovedanie ktorej má
relevantnývplyvnarozhodnutiecelejveci.Žalovanávpriebehukonaniauviedla,žetuexistujúrelevantné

skutočnosti preukazujúce hoc aj le n nedbanlivostné zavinenie trestného stíhania a väzby žalobcom,
najmä vzhľadom na obsah rozhodnutí vydaných v trestnom konaní. Z obsahu týchto vyplýva, že žalobca
už v období pred skutkom opakovane umožňoval uskladňovanie a prechovávania rôznych vecí vo
svojom obydlí ďalšiemu obvinenému. O týchto skutočnostiach informoval orgány činné v trestnom
konaní samotný žalobca. Je teda zrejmé, že žalobca svojím konaním pred začatím trestného stíhania

ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní, zavinil si vznesenie obvinenia ako aj rozhodnutie
o väzbe. V ďalšom žalovaná nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého vo vzťahu ku
zodpovednosti štátu za škodu nie je rozsah jeho zodpovednosti limitovaný kritériom účelnosti nákladov
vynaložených poškodeným na trovy obhajoby. Podľa žalovanej účelnosť trov obhajoby, ako jedného zozákladných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, formulovala súdna prax už v medziach
zákona číslo 58/1969 Zb. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 402/2015,
kde súd konštatoval, že z hľadiska rozsahu náhrady škody treba primerane použiť aj všeobecné

zásady charakteristické pre právnu úpravu týkajúcu sa trov konania, pričom priznáva sa len náhrada
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Žalovaná v konaní namietala účelnosť
úkonov právnej pomoci, s námietkou neúčelnosti ktorých sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom
nevyporiadal. Pokiaľ žalobca súdu predložil doklady, podľa ktorých odmenu za právnu pomoc v tam
uvedenej výške hradila advokátovi Alžbeta Spányiková, tieto nepreukázali vznik skutočnej škody na

strane žalobcu. Súd prvej inštancie sa uspokojil s tvrdeniami svedkov, že žalobca finančné prostriedky
matke vrátil, pričom ďalšie dokazovanie v tomto smere nevykonal, keď poukázal na to, že v rámci
rodinných vzťahov nemožno očakávať vydávanie písomných potvrdení. Tu žalovaná poukázala na
rozpor vo výpovediach žalobcu a jeho matky, keď žalobca uvádzal, že písomný doklad o vrátení
nákladov obhajoby matke má, matka ako svedkyňa uviedla, že žiaden doklad o vrátení peňažných
prostriedkovnemá.Zatohtostavujepotrebnépovažovaťtietotvrdeniazanepreukázané.Pripredkladaní

vyčíslenia trov právneho zastúpenia žalovaná namietala, že súd žalobcu nabádal k oprave, resp. úprave
vyčíslenia týchto trov, ktorým konaním došlo k závažnému porušeniu zásady rovnosti strán, ako aj
práva na spravodlivý proces. Ohľadom náhrady nemajetkovej ujmy namietala žalovaná, že súd vzal
do úvahy aj dôvody, ktoré nemôžu byť brané na zreteľ - ujma v oblasti zárobkovej činnosti žalobcu,
ktorá predstavuje skutočnú škodu, medializácia trestného stíhania žalobcu, za ktorú nemôže niesť

zodpovednosť žalovaná, keď bola realizovaná inými subjektmi. Pokiaľ súd prvej inštancie nevzal do
úvahy argumentáciu žalovanej ohľadne limitácie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, poukázala
žalovaná na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorých priznávanie premrštených
súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré
ujmy na iných základných právach. Žalovaná považovala náhradu nemajetkovej ujmy v priznanej

výške za zjavne neprimeranú a to bez ohľadu na výslovné zavedenie limitácie novelou zákona č.
514/2003 Z.z. Odvolateľka preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
žalobe vyhovujúcej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby
napadnutú časť rozsudku sám zmenil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. V prípade zaviazania
žalovanej na náhradu akejkoľvek sumy žalovaná žiadala určiť na plnenie tridsaťdňovú paričnú lehotu,

čo odôvodňovala administratívnou náročnosťou a schvaľovacím procesom u žalovanej, ktorý je časovo
náročnejší.
18/Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej považoval argumentáciu ohľadne zavinenia
si trestného stíhania resp. väzby za absurdnú, v priebehu trestného konania bolo jednoznačne
preukázané, že žalobca sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Ohľadom účelnosti využitia

nákladov právneho zastúpenia žalobca zdôraznil, že od začiatku bol stíhaný väzobne, išlo o prípad
povinnej obhajoby. Odhliadnuc od uvedeného mal za to, že žalovanej v žiadnom prípade neprislúcha
hodnotiť účelnosť obhajoby, žalovaná nie je dostatočne erudovaná v oblasti trestného konania, aby
mohla relevantne hodnotiť prácu obhajcu. Čo sa týka preukázania, že žalobca nahradil zaplatené trovy
obhajobysvojejmatke,vkonanípredsúdomprvejinštancietakžalobca,akoajjehomatkaabratžalobcu

jednoznačne potvrdili, že žalobca uvedené prostriedky matke zaplatil. Pokiaľ žalovaná rozporovala
výšku náhrady nemajetkovej ujmy, poukázal žalobca na úvahy súdu prvej inštancie v odôvodnení jeho
rozhodnutia. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti žalobca považoval za vecne správny a
tento navrhol potvrdiť.
19/Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej v rozsahu a z dôvodov ňou vymedzených (379, 380 ods.

1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie dôvodné nie je.
20/Podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba
uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Zavinenie obvineného (či už vo forme
úmyselnej alebo nedbanlivostnej) na zahájení trestného stíhania voči nemu (t. j. na vydaní uznesenia o
vznesení obvinenia) resp. väzby znamená, že obvinený svojím zavineným konaním prispel k tomu, že

trestné stíhanie voči nemu bolo či muselo byť začaté, teda že jeho konanie bolo dôvodom k zahájeniu
trestného stíhania proti nemu, alebo musela byť na jeho osobu uvalená väzba. Príčinnú súvislosť medzi
začatím či vedením trestného stíhania a zavinením obvineného je potrebné hľadať nie v jeho konaní,
ktorým mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre
ktorý bol stíhaný, ale v inom jeho chovaní pred zahájením trestného stíhania, resp. v jeho priebehu,

predovšetkým jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojim konaním či
úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť začaté. Nejde teda o to, či
obvinený sa dopustil skutku, pre ktorý bol stíhaný a ktorým vyvolal podozrenie, že bol spáchaný trestný
čin, ale o to, či svojím iným či ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konanípred zahájením trestného stíhania alebo v jeho priebehu tak, že bez tohto konania by k zahájeniu
či pokračovaniu trestného stíhania nedošlo, a to napríklad uvádzaním nepravdivých skutočností, či
predstieraním, že voči nemu sú dôvody k trestnému stíhaniu, ktoré objektívne neexistovali. Podmienka,

že poškodený si sám zavinil obvinenie, nie je naplnená už tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo
trestné stíhanie voči nemu začaté.
21/ Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobcovi bola uznesením o vznesení
obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda vo forme vynaložených nákladov na právne
zastúpenie v trestnom konaní, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. nesie

zodpovednosť štát. Táto škoda bola žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného
uznesenia, ktorým bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin. Žalobca
včas požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí
šesťmesačnej lehoty obrátil so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na
náhradu škody (pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v
súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil

v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak
povedané, nie je dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné
pre hájenie záujmov žalobcu v trestnom konaní (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti
vynaložených trov, teda nerozhoduje o trovách konania), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne
zmenšil majetok žalobcu v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak

žalobca skutočne zo svojho majetku uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu
advokátovi určitú sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej
súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Inak povedané nebyť nezákonne vedeného
trestného stíhania voči jeho osobe, nemusel by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie
advokáta. Skutočnosť, že v súdenej veci žalobca vrátil matke ňou vynaložené prostriedky na úhradu

právnych služieb, vyplýva z výpovedí tak žalobcu, ako i jeho matky resp. brata, v ktorom smere boli
výpovede zhodné a bez akýchkoľvek rozporov.
22/ V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PI. ÚS 38/06 zo dňa 6.2.2007,
podľa ktorého "Zmyslom a účelom ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Zb., v znení neskorších
predpisov, je zaistenie úhrady nákladov konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu

nezákonného rozhodnutia alebo nápravu nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a
účelom daného zákonného ustanovenia je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania
smerujúceho k ich zrušeniu, zmene alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, aby jeden z dôsledkov takého konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho
k jeho reparácii, niesol poškodený sám". Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by
vytváral prostredie nezodpovednosti štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma.
Teda ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 514/2003
Z.z. zahŕňa ai nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či na

zastavenie trestného stíhania. Náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu spod
obžaloby,čikzastaveniutrestnéhostíhania,bolizhľadiskaprávnehoštátuprimeranýmanutnýmkrokom
k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému. Ak
došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal
predmetné náklady konania osoby neprávom obvinenej ako náklady vynaložené v záujme právneho

štátu samého. V tejto súvislosti odvolací súd len dodáva, že výzva súdu na riadne špecifikovanie
uplatneného nároku nemôže predstavovať žiadne nabádanie poškodeného na uplatnenie si jemu
nepatriacich práv resp. za porušenie zásady rovnosti strán pred súdom.
23/K náhrade nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že väzba skutočne predstavovala pre
žalobcu traumatizujúcu skúsenosť, vzhľadom na podmienky jej výkonu, bol v minimálnom kontakte

s najbližšou rodinou a nemohol vykonávať svoju podnikateľskú činnosť, ktorá ho živila. Správne
konštatoval, že väzba sama o sebe je zásahom do každodenného spôsobu života, a to pre každého
človeka, a má dopad nielen na neho samotného, ale aj na jeho rodinu a príbuzných. Po návrate z
väzby popísali svedkovia žalobcu ako človeka psychicky, fyzicky (schudnutý) aj materiálne zničeného.
Po návrate z väzby sa žalobca zmenil, zostal uzatvorený do seba, vyhýbal sa kontaktom s ľuďmi.

Väzba mala následky aj na zárobkovú činnosť žalobcu, ktorý podnikal. Pokiaľ ide o možnosť žalobcu
obstarať si živobytie, zasiahlo trestné stíhanie negatívne aj do tejto oblasti života žalobcu. Ako vyplynulo
z dokazovania, väzba zapríčinila, že žalobca prakticky dva roky nemohol podnikať a okrem absencie
príjmu z podnikania stratil aj klientov. Z dôvodu finančnej núdze bolo potrebné rozpredať stroje azariadenia, s ktorými podnikal. Žalobca sa následne neúspešne, z dôvodu prebiehajúceho trestného
stíhania, uchádzal o zamestnanie. Z takéhoto odôvodnenia nevyplýva, že by súd prvej inštancie
výšku náhrady nemajetkovej ujmy robil závislou na ušlom zisku žalobcu resp. skutočnej škode, ako to

nesprávne interpretovala žalovaná.
24/Odvolací súd sa stotožňuje tiež so záverom súdu prvej inštancie, že nemožno považovať za
postačujúce zadosťučinenie konštatovanie nezákonností rozhodnutí o treste resp. väzbe. S ohľadom na
okolnosti tohto prípadu (obmedzenie osobnej slobody žalobcu v značnom rozsahu, vek žalobcu v čase
nástupu väzby, odlúčenie od rodiny, strata profesných kontaktov a spoločenského postavenia) žalobca

opodstatnene uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy za celé obdobie trvania obmedzenia jeho osobnej
slobody resp. trestného stíhania.
25/Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd argumentáciu žalovaného o potrebe aplikácie
ustanovenia § 17 ods. 4 v znení účinnom od 1.1.2013 nepovažoval za správnu.
26/Do 31.12.2012 zákonodarca v ustanovení § 17 ods. 4 zákona stanovil minimálny limit pre výšku
náhrady nemajetkovej ujmy tak, že za každý deň pozbavenia osobnej slobody poškodenému patrí

najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR.
Novela zákona, účinná odo dňa 1.1.2013, vykonaná zák. č. 412/2012 Z.z., neobsahovala prechodné
ustanovenia. Priniesla opačný prístup zákonodarcu k limitácií nemajetkovej ujmy, keď určila maximálny
limit,atovzávislostiododškodňovaniaosôb,poškodenýchnásilnýmitrestnýmičinmi(zákonč.215/2006
Z.z.),ktorávzásadeprinieslaodškodnenievpodstatevmenšomrozsahu.Prispätnejúčinnostiprávnych

predpisov (noriem) treba rozlišovať retroaktivitu pravú a nepravú. Pravá retroaktivita je v demokratických
poriadkoch neprípustná, v podstate znamená, že účinnosť právnej normy začne skôr, než jej platnosť;
neskoršia norma sa použije na prípady (právne skutočnosti), ktoré sa stali už v minulosti (napr. E., G.., W.
R., X.T.. R., T.. G. Č.e, XXXX). Nepravá retroaktivita sa všeobecne pripúšťa, pretože fakticky nepôsobí
spätne do minulosti. Obsah právnych vzťahov nová právna norma môže meniť, avšak len do budúcna,

až odo dňa jej účinnosti. Samotný vznik právnych vzťahov, právne skutočnosti ako i nároky, ktoré vznikli
podľa skoršej právnej úpravy do účinnosti novej úpravy, sa riadia doterajšou právnou úpravou, teda
podľazrušeného,resp.zmenenéhoprávnehopredpisu/normy(porovnajnapr.rozsudokNSČRzodňa1.
apríla 2016 sp. zn. 20 Cdo 4368/15, rozsudok tohto súdu zo dňa 21. júna 2000 sp. zn. 25 Cdo 1154/00).
27/V prejednávanej veci ide o uplatnenie náhrady škody i z dôvodu nezákonného rozhodnutia. Nárok na

náhradu škody vzniká teda vydaním nezákonného rozhodnutia (porovnaj napr. uznesenie NS SR zo dňa
16. marca 2016 sp. zn. 7 Cdo 262/15). Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ustanovenie § 17 ods. 4 súd
prvej inštancie správne aplikoval v znení do 31.12.2012, pretože už do účinnosti novej právnej úpravy
žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody. Pri zaujatí výkladu žalovanou by došlo k pravej retroaktivite
novej právnej úpravy i na nároky (obsah právneho vzťahu), ktoré vznikli pred jej účinnosťou, ako aj v

rozpore s legitímnym očakávaním žalobcu.
28/Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné a náležité zistenie
skutkového stavu, svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania
vyplynuli, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1 CSP a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite a dostatočne odôvodnil. Správne, presvedčivé

a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Žalovaná v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzala už v
konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré tento súd dostatočne zohľadnil pri rozhodovaní o veci samej.
Opakované námietky žalovanej, s ktorými sa súd prvej inštancie správne a dostatočne vyporiadal, nie
sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

29/So zreteľom na obsah odvolania žalovanej sa odvolací súd zaoberal i posúdením, či súd prvej
inštancie svojim postupom neodňal tejto strane možnosť konať pred súdom, pričom odňatím
možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému
všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
práv účastníka/strany občianskeho súdneho konania. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), neznamená ani právo na
to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnym názorom (I.ÚS 50/04),
nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov

predkladaných účastníkom ( II.ÚS 3/97). Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd
nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie s podstatným
významom pre vec, a stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzalo do všetkých podrobností. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivý proces ( IV.ÚS 115/03). V danom prípade súd prvej inštancie primerane uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a

výsledky vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie sa podrobne a riadne vyporiadal so všetkými
podstatnými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci.
30/Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolaciemu súdu neostalo než rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej
správnosti, stotožňujúc sa celkom s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2

CSP. Pre odchýlenie sa od zákonnej úpravy v zmysle § 232 ods. 3 CSP odvolací súd nemal dostatočne
preukázanú odôvodnenosť tohto prípadu.
31/Odvolací súd žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní dosiahol plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
32/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).