Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 29, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116210105
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116210105.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: Š. B., I.. XX.XX.XXXX, Z. N. XX,
XXX XX Ľ., právne zastúpeného JUDr. Martina Kožárová Jenčová, advokátka, so sídlom Slovenská
69, 080 01 Prešov, IČO: 42086698, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 811 02 Bratislava, IČO: 00166481, o náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 14.6.2017 č.k. 17C/162/2016-91, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vo veci

samej vyhovené, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“)napadnutým rozsudkom č.k. 17C/162/2016-91 zo
14.6.2017 rozhodol, že:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody 739,48 Eur a titulom nemajetkovej ujmy
3.000 Eur. Všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd návrh zamieta.

III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že:

2.1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal proti štátu zaplatenia sumy 839,48 eur titulom skutočnej
škody a sumy 10.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy, dôvodiac, že tieto ujmy mu vznikli v súvislosti s
proti nemu vedenému trestnému stíhaniu, ktoré v konaní vedenom na Okresnom súde B. pod sp.zn.
XT/XXX/XXXX skončilo rozsudkom, podľa ktorého bol oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry
B. sp. zn. XPv/XXX/XXXX zo dňa 30.10.2012 pre skutok kvalifikovaný ako prečin poškodenia cudzej
veci podľa § 245 ods. 1 TZ, pretože tento skutok nie je trestným činom. Poukázal na to, že proti
uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry B. sp.

zn. XPv/XXX/XX-X zo dňa 3.7.2012 zamietnutá a dňa 5.11.2012 podal okresný prokurátor proti nemu
obžalobu pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 TZ. Tvrdil, že postupom okresného
prokuratúra mu bola spôsobená škoda, náhrady ktorej sa domáhal s odkazom na aplikáciu zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vznikli mu náklady zaprávne zastúpenie v trestnom konaní, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, a to trovy vo výške
100,- eur za právne zastúpenie v priestupkovom konaní, 480,- eur za zastúpenie v trestnom konaní
na prvom stupni a 259,48 eur za právne zastúpenie na odvolacom konaní. S odkazom na ust. § 17

ods. 2 cit. zák. si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur s odôvodnením, že
pred začatím trestného stíhania bol rozkazom riaditeľa personálneho úradu prijatý dňa X.X.XXXX do
prípravnej štátnej služby a bol vymenovaný do vojenskej hodnosti O. X. M. a do funkcie N. na F. T. M. Q.
W.. L.. Š.. Dňa XX.X.XXXX uzatvoril dohodu o umožnení získania vysokoškolského vzdelania. Listom
z X.X.XXXX oznámil začatie trestného stíhania voči jeho osobe. Personálnym rozkazom zo X.X.XXXX

mu bol dočasne pozastavený výkon štátnej služby a na odporúčanie prorektora pre vzdelávanie z
dôvodu prebiehajúceho trestného stíhania bol služobný pomer profesionálneho vojaka ukončený dňom
X.X.XXXX. Dohodou o umožnení získania vysokoškolského vzdelania sa zaviazal ukončiť bakalárske
štúdium dennou formou od X.X.XXXX do XX.X.XXXX. Keby nedošlo k trestnému stíhaniu a následnému
ukončeniuštúdia,malbynárokpočasštúdia,t.j.počas2rokova344dnínafinančnézabezpečenie,ktoré
predstavovalo 327,20 eur mesačne. Nikdy predtým nebol trestne stíhaný, bol bezúhonným občanom,

plánoval študovať na F. T. M. Q. W.. L.. Š., bol úspešný na prijímacích pohovoroch a prijatý do
dočasnej štátnej služby, avšak v dôsledku vzneseného obvinenia a následne prebiehajúceho trestného
konania bol nútený ukončiť služobný pomer profesionálneho vojaka, a tým prišiel aj o naturálne a
finančné zabezpečenie. Trestné konanie trvajúce takmer 2 roky znamenalo poškodenie aj jeho dobrej
povesti v okolí jeho známych, susedov a príbuzných. Pochádza z malej obce, prebiehajúce trestné

stíhanie voči jeho osobe bolo verejne známe, musel čeliť negatívnym reakciám okolia, odpovedať na
nepríjemné otázky, mienka ľudí o jeho osobe sa výrazne zhoršila. Vzhľadom na to je zrejmé, že samotné
konštatovanie porušenia práva v tomto prípade nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu,
ktorámubolaspôsobenánezákonnýmrozhodnutím,atedajehonároknanemajetkovúujmujedôvodný.
Listom zo 16.1.2015 požiadal Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody, ktoré odstúpilo jeho žiadosť Generálnej prokuratúre SR ako príslušnému orgánu a následne
Generálna prokuratúra SR listom z 29.1.2015 postúpila jeho žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR.
Ministerstvo spravodlivosti SR listom z 11.2.2015 postúpilo žiadosť opäť na Generálnu prokuratúru SR.
Listom zo 17.7.2015 mu Generálna prokuratúra SR oznámila, že žiadosť neprerokuje. V mene štátu v
tomtoprípadekonáGenerálnaprokuratúraSRpodľa§4ods.1písm.f)zákonač.514/2003Z.z.Vdanom

prípade nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo vydané príslušným policajtom, prokurátor
svojim aktívnym konaním, a to zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vznesení
obvineniaapodanímobžalobynasúdzachovalnezákonnosť,hocimuprávnyporiadokdávaloprávnenie
konať aj inak, napr. zastaviť trestné stíhanie alebo postúpiť vec, teda osvojil si závery nezákonného
rozhodnutia a podal na základe nich obžalobu.

2.2. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, lebo vydané uznesenie o vznesení obvinenia
policajtom malo v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady, preto uvedené uznesenie
nebolo prokurátorom zrušené. Rovnako nebol nikdy konštatovaný nezákonný postup orgánov činných
v trestnom konaní. V trestnej veci prokuratúra konala podľa zákona, plnila si svoje zákonné povinnosti,

boli vykonávané dôkazy v prospech aj v neprospech obvineného, poškodený trval na svojej verzii,
že malo dôjsť k trestnej činnosti žalobcu. Svedecká výpoveď poškodeného bola podložená reálne
existujúcou a zadokumentovanou preliačinou na osobnom motorovom vozidle a závermi znaleckého
dokazovania. Žalobca bol uznaný vinným rozsudkom súdu prvého stupňa, v odvolacom konaní súd
vzal do úvahy aj narušené vzťahy medzi poškodeným a rodinou obžalovaného a aplikoval zásadu

prezumpcie neviny, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Aj aktuálna judikatúra ukladá v
prípade, že existujú dve protichodné skupiny dôkazov povinnosť prokurátora podať obžalobu a nemôže
využívať inštitút in dubio pro reo, čo môže urobiť iba súd. Štát zodpovedá za nezákonné rozhodnutia,
resp. nesprávny úradný postup nezávisle od trestného konania. Paušálne zaväzovanie štátu bez ohľadu
na okolnosti v konkrétnej veci je v rozpore so zmyslom a účelom zákona. Žalobca nepreukázal dôvod

ani výšku majetkovej škody a účelnosť vynaložených trov konania a pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu,
nestačí ju tvrdiť, ale je potrebné vznik a následky nemajetkovej ujmy aj hodnoverne a bez pochybnosti
preukázať, čo žalobca nepreukazuje. Zo žalobcom predložených dôkazov možno konštatovať, že k
ukončeniu štúdia došlo z dôvodu zanechania štúdia podľa § 69 ods. 1 písm. c) zákona č. 346/2005
Z.z.. Naviac priznanie náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy až v prípade, ak samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Sankcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy
a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Priznanie odškodnenia žalobcovi by bolo
naviac v rozpore s dobrými mravmi.2.3. Žalobca v reakcii na písomné vyjadrenie žalovaného v písomnej replike zo dňa 14.11.2016
poukazoval na dôvody oslobodzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, z ktorého vyplynulo, že v trestnom

konaní nebolo bez rozhodných pochybností preukázané, že obžalovaný aj poškodil strechu auta
poškodeného. Absentuje tu podľa súdu také konanie, ktorým bol spôsobený následok obžalovaným.
Z listinných dôkazov je zrejmé, že vznesenie obvinenia žalobca nezavinil, nebola mu ani udelená
milosť ani amnestia, nie sú tu ani ďalšie dôvody, pre ktoré by nemal mať nárok na náhradu škody.
Rovnako ani okolnosti prípadu neodôvodňujú záver o tom, že by právo na náhradu škody nevzniklo.

Krajský súd v Prešove konštatoval, že nebolo preukázané konanie, ktoré by vôbec zakladalo nejakú
trestnoprávnu zodpovednosť. Podľa záverov súdu skutok sa síce stal, ale tento nie je trestným činom.
Je preto potrebné vychádzať z toho, že žalobca nespáchal žiaden trestný čin, a teda nemalo byť
voči nemu ani vznesené obvinenie. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu
škody v prípade oslobodenia spod obžaloby, ale judikatúra dospela k záveru, že ide o jediný špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba

vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa tak
posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím s tým, že rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania,
preto nemožno akceptovať názor žalovaného o nesplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, žalobca nebol nikdy predtým trestne stíhaný. Už samotné
trestné stíhanie výrazne zasiahlo do jeho súkromného a osobného života, jeho cti a dobrej povesti tým
skôr, ak sa jedná o obvinenie nepravdivé, ktoré je napokon potvrdené právoplatným oslobodzujúcim
rozsudkom súdu. Trestné konanie sa viedlo 2 roky, žalobca sa vnútorne ťažko vyrovnával so vznesením
obvinenia a hrozbou trestu i vykonávaním úkonov trestného konania, jeho prežívanie trestného stíhania

bolo zvýrazňované neúspechom podávaných sťažností, trestné stíhanie vnímal ako prejav arogancie
moci. Žalobca vznesenie obvinenia nezavinil, ukázalo sa, že jeho tvrdenia boli pravdivé a že žiadneho
trestného činu sa nedopustil. V čase začatia trestného stíhania bol prijatý na Akadémiu ozbrojených
síl, čím sa splnil jeho sen. Je pravdou, že štúdium zanechal na vlastnú žiadosť, ale jediným dôvodom
bolo prebiehajúce trestné konanie. Žalobca o rok opätovne bol úspešný na prijímacích skúškach a v

štúdiu mohol opätovne pokračovať, avšak trestné konanie stále nebolo právoplatne skončené a jeho
výsledok mohol výrazne ovplyvniť jeho ďalší život. Nie je pravdou, že by ukončil štúdium z iného dôvodu
ako z dôvodu prebiehajúceho trestného stíhania. V zmysle § 70 ods. 1 písm. f) zákona č. 346/2005
Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR, v prípade právoplatného odsúdenia za
prečin, ktorý je úmyselným trestným činom alebo za zločin, je dôvodom skončenia služobného pomeru

prepustením. Z tohto dôvodu by bol zo služobného pomeru prepustený a v takom prípade by bol nútený
uhradiť všetky náklady spojené so štúdiom. Preto sa radšej rozhodol nepokračovať v štúdiu a odišiel
do zahraničia, kde vykonával nekvalifikovanú prácu. Trestné stíhanie ovplyvnilo jeho bežný život v
rodine, v obci, medzi kamarátmi a bolo hlavnou príčinou jeho odchodu zo Slovenska. Vzhľadom na tieto
skutočnosti považuje náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú.

2.4. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol zoznam realizovaných dôkazov,
popísal skutočnosti vyplývajúce zo spisu Okresného súdu B. sp.zn. XT/XXX/XXXX (vrátane obsahu
vyšetrovacieho spisu Č.:T.-XXX/SE-B.-XXXX), z nich najmä rozhodnutia prvostupňového i odvolacieho
súdu, obsahy výsluchov žalobcu, svedkov W. N., O. X., Š. B., V. B. a V.. N. Ž. Š.. Po citácii ust. § 1, § 2

písm. a), bod 1, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 9 ods. 4, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 4, § 17, § 18 ods. 1,
3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 11, § 13 ods. 1,
2, 3 Občianskeho zákonníka uzavrel, že predmetom žaloby je nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá vznikla žalobcovi v súvislosti s vedeným trestným stíhaním a trestným konaním proti nemu,
ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa

19.3.2014. Týmto sa preukázalo, že neboli dôvody na začatie trestného stíhania a vznesenia obvinenia
voči žalobcovi podľa uznesenia OR PZ Prešov Č.:T.-XXX/SE-B.-XXXX z 19.6.2012, pričom sťažnosť
obvineného proti tomuto uzneseniu bola uznesením Okresnej prokuratúry v B. XPv/XXX/XX-XX zo dňa
XX.X.XXXX zamietnutá ako nedôvodná a následne 5.11.2012 Okresná prokuratúra v B. doručila súdu
obžalobu voči žalobcovi pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona.

Vydaním oslobodzujúceho rozsudku zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia, keď na základe výsledkov trestného konania bolo preukázané, že sa nejedná o trestný čin,
spáchanie trestného činu sa nepotvrdilo a tým vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania a o vznesení obvinenia.2.5. Nárok na náhradu škody spôsobenej vedením trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Ochrana základného práva na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3
Ústavy SR je založená na objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno v zmysle § 3 ods. 2 zákona
514/2003 Z.z. zbaviť.

2.6. Z listinných dôkazov predložených žalobcom bolo preukázané, že žalobca si nárok na náhradu

škody uplatnil v rámci premlčacích lehôt u žalovaného, ktorý v odpovedi s dátumom 17.7.2015
odmietol nárok prerokovať, lebo neuznával zodpovednosť prokurátora. Škodu podľa žalovaného mal
spôsobil svojím rozhodnutím vyšetrovateľ PZ, resp. orgán konajúci o priestupku, pričom prokurátor nič
neopomenul a teda škodu nemohol spôsobiť, preto tento nárok patrí do pôsobnosti buď Ministerstva
vnútra SR, alebo Ministerstva spravodlivosti SR.

2.7. Súd prvej inštancie konštatoval, že sú naplnené všetky zákonné podmienky zodpovednosti
žalovaného v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. teda z nezákonného rozhodnutia. Podanou obžalobou
prokurátora Okresnej prokuratúry B. zo dňa 5.11.2012 sp. zn. XPv/XXX/XX začalo na súde trestné
konanie proti žalobcovi v trestnej veci poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona,
ale tejto obžalobe predchádzalo uznesenie o vznesení obvinenia žalobcu Č.:T.-XXX/SE-B.-XXXX zo

dňa 19.6.2012, pričom sťažnosť obvineného proti tomuto uzneseniu prokurátor Okresnej prokuratúry
B. uznesením XPv/XXX/XX zo dňa XX.X.XXXX zamietol ako nedôvodnú. Ako vyplýva z rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu v B. vo veci XT/XXX/
XXXX došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, pretože tento skutok nie je trestným činom z čoho
vyplýva, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba a začaté trestné konanie nebol správne posúdený.

Zodpovednosť žalovaného za škodu vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z..

2.8. Žalobca v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. má nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, ktorá mu vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Žalobca
si ako škodu uplatnil náklady, ktoré vynaložil na trovy právneho zastúpenia v priestupkovom konaní 100,-

eur, v trestnom konaní na prvom stupni 480,- eur a v odvolacom konaní 259,48 eur.

2.9.Vzmysle§18ods.1zákonač.514/2003Z.z.náhradaškodyzahŕňaajnáhraduúčelnevynaložených
trov konania, ktoré poškodenému v konaní vznikli, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe zatknutí a inom pozbavení

osobnej slobody, alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

2.10. Súd z tohto dôvodu priznal žalobcovi žiadanú náhradu trov konania, avšak vo výške 739,48 eur,
teda trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastúpením v konaní na prvom stupni a v odvolacom

konaní, t.j. 480,- eur a 259,48 eur spolu 739,48 eur. V časti, ktorou žiadal žalobca aj náhradu trov
právneho zastúpenia v priestupkovom konaní vo výške 100,- eur, súd zamietol návrh, lebo táto ujma nie
je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím prokurátora vo veci podanej obžaloby a zamietnutím
sťažnosti voči vznesenému obvineniu.

2.11.Výškutejtoškodysúdmalpreukázanúzvyúčtovanínákladovtrovprávnehozastúpenia,ktoréhradil
žalobca a zároveň z trestného spisu XT/XXX/XXXX T. B., ktorý preukazuje vykonané úkony právnej
pomoci zvoleného advokáta.

2.12. Žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur. Podľa § 17 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. a § 3 citovaného ustanovenia možno nemajetkovú ujmu priznať, ak nie je dostatočným
zadosťučinením samotné konštatovanie porušenia práva vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom a zároveň sa prihliada na osobu poškodeného jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,

ktoré poškodenému vznikli v spoločenskom uplatnení.

2.13. Nemajetková ujma je náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu vo sfére
fyzickej osoby.2.14. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca v dôsledku trestného
stíhania bol nútený zanechať štúdium na vojenskej akadémii, kde úspešne splnil podmienky pre prijatie,

bol prijatý dňom X.X.XXXX do prípravnej štátnej služby a vymenovaný do vojenskej hodnosti vojak
prvého stupňa a zároveň ustanovený do funkcie N. F. T. M. Q. W..L.. Š., pričom dňa 25.7.2012 uzatvoril
dohodu o umožnení získania vysokoškolského vzdelania s F. T.H. M. O. Y. W., v ktorej zároveň prijal
záväzky uhradiť náklady vynaložené na naturálne a finančné zabezpečenie vysokoškolského štúdia, ak
nezotrvá v dočasnej štátnej službe po dobu výsluhy v hodnosti poručíka, alebo služobný pomer ukončí

podľa § 69 zákona č. 346/2005 Z.z. Z dôvodu, že v čase prijatia na toto vysokoškolské štúdium voči
nemu bolo naďalej vedené trestné stíhanie, žalobca v zmysle § 119 ods. 1 písm. o) zákona č. 346/2005
Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR bol povinný oznámiť, že voči nemu bolo
začaté trestné stíhanie, čo aj urobil X.X.XXXX. L. F. T. M. vydal rozkaz č. XX z X.X.XXXX, na základe
ktorého pozastavil žalobcovi výkon štátnej služby dňom X.X.XXXX ako O. B. M. a N. F. T. M. a ako bolo aj
objasnené výpoveďou svedkyne V.. N. Ž. Š. žalobcovi bolo vysvetlené po tomto oznámení, že musí byť

pozbavený štátnej služby, teda nemôže plniť povinnosti súvisiace so štúdiom, musí sa zdržiavať v mieste
bydliska, teda v mieste, ktoré mu určil jeho nadriadený a poradili mu, aby na vlastnú žiadosť ukončil
štúdium, lebo nemohol byť v prípravnej štátnej službe a bol povinný všetky záväzky, ktoré mu vznikli
nahradiť. Za 3 roky tieto záväzky predstavovali 19.000,- eur. Žalobca po tomto oznámení podal žiadosť
o zanechanie štúdia dňa X.X.XXXX a zároveň sa zaviazal F. T. M. O. Y. W. uhradiť 95,04 eur v súvislosti

s dohodou o umožnení získania vysokoškolského štúdia v zmysle § 18 zákona č. 346/2005 Z.z. a
personálnym rozkazom č. XX zo X.X.XXXX bol s ním ukončený služobný pomer profesionálneho vojaka
v prípravnej štátnej službe dňom 8.8.2012. Žalobca následne v ďalšom školskom roku opätovne sa
prihlásil na toto štúdium, na ktoré bol prijatý, ale z dôvodu, že doposiaľ nebolo ukončené trestné konanie
začaté voči nemu pod sp.zn. XT/XXX/XXXX na základe obžaloby prokurátora T. B. z X.XX.XXXX, na

štúdium už nenastúpil, lebo naďalej nespĺňal podmienky, aby mohol zotrvať v štátnej službe v pozícii
profesionálneho vojaka v prípravnej štátnej službe a kadeta Akadémiou ozbrojených síl.

2.15. Z výsluchu žalobcu aj vypočutých svedkov W. N., O. X., Š. B., V. B. vyplynulo, že žalobca si
chcel vybudovať svoju profesionálnu kariéru štúdiom na F. T. M.Y. O. Y. W., tomu podriadil celú svoju

prípravu po skončení strednej školy, úspešne absolvoval prijímacie skúšky, splnil aj fyzické predpoklady
a napriek tomu, že z veľkého množstva uchádzačov bol prijatý dvakrát na toto štúdium, pre vedenie
trestného stíhania a trestného konania musel štúdium zanechať, lebo nespĺňal zákonné požiadavky
pre štátnu službu profesionálneho vojaka v dôsledku vedenia trestného konania voči nemu. Toto bol
jediný dôvod, pre ktorý žalobca musel zanechať štúdium po jednom týždni po prijatí, keď oznámil túto

skutočnosť svojmu nadriadenému, ktorý mu vzápätí dočasne pozastavil výkon štátnej služby dňom
X.X.XXXX profesionálneho vojaka, čo pre žalobcu znamenalo, že sa musel zdržiavať v mieste trvalého
bydliska, t.j. v Ľ. a tým nemal ani možnosť pokračovať v štúdiu v Y. W. a tiež to znamenalo, že môže byť
zaviazaný k náhrade nákladov v súvislosti s dohodou o umožnení získania vysokoškolského vzdelania
v prípade, ak nezotrvá v dočasnej službe alebo skončí služobný pomer podľa § 69. Ďalej z výsluchu

týchto svedkov a žalobcu bolo preukázané, že žalobca veľmi zle znášal skutočnosť, že voči nemu bolo
vznesené obvinenie, svoju vinu od začiatku odmietal, prežíval veľké sklamanie a šok, že voči nemu
sa vedie trestné stíhanie, pričom predtým viedol bezúhonný život a nebolo voči nemu vedené žiadne
ani priestupkové ani trestné konanie. Predtým bol známy ako zábavný človek, ale potom, čo sa začalo
trestné stíhanie bol nekoncentrovaný, nervózny, sklamaný, ťažko zvládal záujem okolia v súvislosti s

jeho trestným stíhaním. V trestnom konaní poškodený Ľ. N., ktorý dal podnet na začatie trestného
stíhania ho prenasledoval, vyhrážal sa mu, obviňoval ho aj celú jeho rodinu, znevažoval na verejnosti a
vyvolával také situácie, ktoré vzbudzovali u žalobcu obavu o vlastný život. Žalobca viedol usporiadaný
spôsob života, nedopúšťal sa agresivity ani protiprávneho konania, čo vyhodnocoval aj odvolací súd
v trestnom konaní v rozsudku XTo/XX/XXXX, keď vyhodnocoval osobnosť žalobcu ako obžalovaného

proti osobnosti poškodeného, ktorý naopak bol agresívny, dopúšťal sa mnohých priestupkov voči členom
rodinyobžalovaného,vyhrážalsaublíženímnazdraví,zničenímrodinyobžalovanéhoakoajvyhrážkami,
že zničí rodinu a na základe toho zdôvodňoval súd, prečo neuveril tvrdeniam poškodeného v trestnom
konaní, pričom z tohto konštatoval, že z tohto hľadiska ani súd prvej inštancie, ani pri podaní obžaloby
tieto okolnosti vyhodnocoval.

2.16. Z hľadiska závažnosti následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote, súd mal preukázané,
že týmto následkom bola okolnosť, že žalobcovi nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a
podanej obžalobe na začatie trestného konania bola spôsobená ujma v tom, že nemohol pokračovaťv štúdiu, na ktoré sa cieľavedome pripravoval a zvolil si ho ako svoju celoživotnú kariéru, teda stať
sa profesionálnym vojakom, pretože práve začaté trestné konanie spôsobilo, že musel byť vyradený
ako profesionálny vojak a tým nemohol ani pokračovať v štúdiu, pretože mal stanovené miesto, kde sa

mal zdržiavať, t.j. v Ľ. a v konečnom dôsledku tento postup viedol žalobcu k zanechaniu štúdia práve
z dôvodu, že by mu vznikali náklady vyplývajúce z dohody uzatvorenej s F. T. M., ktorých výška sa
pohybovala cca 25.000,- eur. Tým bolo hlboko zasiahnuté do životných plánov žalobcu, k ich realizácii,
hoci mal predpoklady v prípade, ak by sa voči nemu neviedlo trestné konanie, štúdium zvládnuť a
absolvovať ho, čo preukazuje aj skutočnosť, že aj v nasledujúci školský rok splnil podmienky pre prijatie,

bol prijatý, ale pokračujúce trestné konanie spôsobilo, že na štúdium nenastúpil. Žalobca v tej dobe stál
na začiatku svojej životnej kariéry a o to závažnejšie dôsledky malo vedené trestné konanie na jeho
ďalšie rozhodovanie o svojej budúcnosti, stratil možnosť budovať si kariéru profesionálneho vojaka, čo
bolo jeho celoživotným cieľom. Súd prvej inštancie mal preto za to, že nepostačuje samotné morálne
zadosťučinenie pri takomto zásahu do osobnosti žalobcu, lebo ujma, ktorá mu vznikla a okolnosti, za
ktorých k tomu došlo, znamenali zničenie možnej profesionálnej kariéry vojaka u žalobcu o to viac,

že neskôr, keď skončilo trestné konanie jeho oslobodením, už sa nemohol uchádzať opätovne o toto
štúdium z dôvodu, že nespĺňal vekovú hranicu. Takisto neodčiniteľná ujma nastala u žalobcu v tom, že v
čase, keď sa formovali jeho životné plány v rokoch jeho mladosti, ho hlboko zasiahli následky vedeného
trestného konania, keď sa sám musel vyrovnávať s pocitmi nespravodlivosti, nepochopenia okolia a
prostredia, v ktorom žil, čo zároveň vyvolávalo zníženie dôstojnosti a vážnosti žalobcu na verejnosti,

ktorá sa zaujímala o neho, čím bola poškodená jeho česť a dôstojnosť a všetky tieto okolnosti viedli
k tomu, že žalobca sa rozhodol opustiť Slovensko a začať svoju životnú kariéru v cudzine, konkrétne
v Dánsku aj za nepriaznivých okolností a definitívne stratil možnosť uplatnenia sa ako profesionálny
vojak. Súd prvej inštancie preto mal za to, že sú splnené podmienky uvedené v § 17 ods. 3 zákona
514/2003Z.z.,apretopriznalžalobcovinemajetkovúujmu,alelenvo výške3.000,-eur,ktorázodpovedá

ujmám, ktoré vznikli žalobcovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia prokurátora, na základe ktorého
bolo začaté trestné konanie s prihliadnutím na intenzitu zásahu, pretože žalobca následne prispôsobil
svoje životné plány a rozhodol sa zotrvať v cudzine, tam žiť aj pracovať trvalo a už sa o ďalšie štúdium
ani nepokúšal. Suma 3.000,- eur zodpovedá preto efektívnemu zmierneniu následkov neoprávnených
zásahov do osobnostných práv žalobcu s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,

a preto vo zvyšku nad priznané plnenie súd žalobu zamietol.

2.17. Výrok o trovách konaniach súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 255 ods. 2 CSP a vzhľadom na
to, že žalobca bol čiastočne úspešným v konaní, a to prevažne neúspešným s prihliadnutím k uplatnenej
výške nároku, súd vyslovil, že ani jeden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote, a to proti výroku I. podal odvolanie žalovaný.
Podľa neho Okresný súd B. na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam, avšak napriek námietkam vzneseným zo strany žalovaného vec nesprávne právne posúdil.
Žalovaný sa nestotožňuje s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ktorý dospel k záveru,

že sú naplnené všetky náležitosti pre založenie zodpovednosti žalovaného v zmysle § 3 zákona č.
514/2003 Z.z.. Žalovaný sa taktiež nestotožňuje so záverom súdu, že oslobodením spod obžaloby podľa
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.3.2014 sa preukázalo, že neboli dôvody na začatie
trestného stíhania a vznesenie obvinenia voči žalobcovi. V nadväznosti na to žalovaný nepovažuje
za dôvodné ani priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi. S odkazom na cit. ust. § 4 ods. 1 písm. f),

§ 3 ods. 1, § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z. z.“) zdôrazňuje, že štát nemôže v každom prípade automaticky zodpovedať za škodu, ktorá
obvinenému (obžalovanému) vznikla v trestnom konaní tým, že k ukončeniu jeho trestného stíhania
nedošlo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, ktorým bola uznaná jeho vina za spáchanie trestného

činu, ale bol spod obžaloby oslobodený. Nemožno neprihliadať na skutočnosť, že vznesenie obvinenia
(ako titul náhrady škody) bolo v čase jeho vydania dôvodné a zákonné, pričom zároveň celé trestné
konanie bolo vedené plne v súlade so všetkými zásadami trestného konania obsiahnutými v príslušných
ustanoveniach platného Trestného poriadku. Zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. musí
byť obmedzená len na prípady, keď je vydané nezákonné rozhodnutie, štát nemôže zodpovedať v

každom jednotlivom prípade za výsledok trestného konania. Pokiaľ by mal štát zodpovedať objektívne
len za výsledok trestného konania, uvedená koncepcia by narušila podstatu a zmysel vedenia celého
trestného konania, v rámci ktorého sa voči obvinenému vznáša obvinenie už za situácie, kedy napodklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania je dostatočne
odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku).

4. Žalovaný v podanom odvolaní označuje výklad súdu prvej inštancie vo vzťahu k existencii
nezákonného rozhodnutia, ktorý sa v podstate opiera len o súdnu judikatúru (ktorá, aj keď nie je v
súdom v písomnom vyhotovení rozsudku výslovne uvedená je de facto v tejto otázke nejednotná), za
neprimerane extenzívny a nesprávny. Do pozornosti dáva odlišné názory Najvyššieho súdu SR aké
vyplývajú zo záverov z jeho rozhodnutí sp. zn. 4MCdo 20/2009, sp. zn. 7Cdo 27/2011, či sp. zn. 3Cdo

201/2007, a aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR v náleze z 13. novembra 2013 č. k. II.ÚS 163/2013-50.
Za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho
vydania, a nie také rozhodnutie, ktoré bolo v čase jeho vydania zákonným rozhodnutím a ani neskôr
nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené, resp. jeho nezákonnosť nebola žiadnym príslušným
orgánom verejnej moci ani inak konštatovaná. V predmetnej trestnej veci nebolo zistené, aby orgán
činný v trestnom konaní (policajt, prokurátor) a súd ustanovenia Trestného poriadku a Trestného zákona

uplatnili zjavne nesprávne alebo takým spôsobom, aby dosiahli svojvoľné závery. Vedením trestného
konania voči žalobcovi bol sledovaný legitímny cieľ riadneho vedenia trestného konania. Podľa § 206
ods. 1 Trestného poriadku, ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po
začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt
bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia. V nadväznosti na ustanovenie § 206 ods. 1

Trestného poriadku je potrebné zdôrazniť, že zákonodarca pre vznesenie obvinenia nevyžaduje takú
mieru istoty, ktorú vyžaduje pre postavenie obvineného pred súd a už vôbec nie takú mieru istoty,
ktorú vyžaduje pre preukázanie viny obžalovaného v konaní pred súdom. Presvedčenie o dôvodnosti
podozrenia nie je týmto totožné s presvedčením o vine, a preto k vzneseniu obvinenia stačí dostatočne
zdôvodnená pravdepodobnosť, že určitá osoba spáchala trestný čin. Pre uskutočnenie prípravného

konania sa nevyžaduje istota o existencii skutku, ani o osobe páchateľa, resp. o zavinení konkrétnej
osoby. Kým pre vznesenie obvinenia a podanie obžaloby postačuje pravdepodobnosť, že sa skutok
stal, spáchal ho obvinený a skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, pre uznanie viny
sa vyžaduje istota. Bez uskutočnenia prípravného konania by ale nebolo možné uskutočniť ani súdne
konanie.Orgányprípravnéhokonaniapostupovalisovšetkoustarostlivosťounazákladezabezpečených

dôkazov. Na základe zabezpečených dôkazov rozhodol policajt o vznesení obvinenia a následne
prokurátor o zamietnutí sťažnosti obvineného. Aj postup prvostupňového trestného súdu dokazuje, že
súd bol toho názoru, že prípravné konanie bolo vykonané zákonne, prokurátor postupoval správne,
zákonne a dôvodne, keď podal obžalobu. Súd trestné stíhanie nezastavil, i keď tak mohol rozhodnúť,
ak by preskúmaním obžaloby a spisu bol už v tom čase toho názoru, že sa nejedná o trestný čin.

Pritom taktiež mohol vec postúpiť inému orgánu. Naopak, súd nariadil hlavné pojednávanie, teda plne
si osvojil výsledky prípravného konania. Je potrebné zdôrazniť, že prvostupňový trestný súd rozsudkom
sp. zn. XT/XXX/XX zo dňa X.X.XXXX uznal obžalovaného vinným zo spáchania žalovaného skutku,
pričom až odvolací trestný súd rozsudkom sp. zn. XTo/XX/XXXX- XXX zo dňa XX.X.XXXX obžalovaného
oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Odvolací trestný súd nespochybnil

zákonnosť postupu orgánu činného v trestnom konaní, ktorý vzniesol obvinenie a nespochybnil ani
zákonnosť podania obžaloby prokurátorom, ako to v odvolaním napadnutom rozsudku interpretuje
prvostupňový súd. Odvolací trestný súd na základe odlišného vyhodnotenia dôkazov než ho vykonal
prvostupňový súd, berúc do úvahy aj narušené vzťahy medzi poškodeným a rodinou obžalovaného
(žalobcu), aplikoval zásadu in dubio pro reo a obžalovaného (žalobcu) spod žaloby oslobodil. Zákon

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci teda jednoznačne
určuje, že podmienky zodpovednosti za škodu sú ustanovené v tomto zákone a ten ustanovuje, že
štát zodpovedá za nezákonné rozhodnutie (a nie za výsledok trestného konania).V predmetnej trestnej
veci zistené skutkové okolnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a na ich podklade
bol dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom dokázanie viny

obžalovaného (jeho usvedčenie zo spáchania trestného činu) bolo až vecou dokazovania pred súdom
na hlavnom pojednávaní.

5. Žalovaný nepovažuje ani priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za dôvodné. V prípade, že súd túto
argumentáciu neuzná, namieta výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z.z.

v ust. § 17 ods. 2 stanovuje, že nemajetková ujma sa nahrádza v peniazoch iba vtedy, ak samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu.
Výška nemajetkovej ujmy v konkrétnom prípade sa odvodzuje od miery naplnenia kritérií uvedených v
ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalovaná má za to, že v danej veci výška priznanej náhradynemajetkovej ujmy nie je primeraná závažnosti tvrdenej ujmy, a nie je primeraná ani vo vzťahu k
následkom, ktoré žalobca mal v dôsledku rozhodnutia žalovaného utrpieť. Žalobcovi bolo v dôsledku
trestného stíhania voči jeho osobe znemožnené štúdium na O.. Nič mu však nebránilo v tom, aby po

ukončení trestného stíhania sa uchádzal o štúdium na inej vysokej škole s obdobným zameraním, po
ktorej absolvovaní by mohol realizovať svoje životné plány. On sa však rozhodol ďalej neštudovať, ale
odísť do zahraničia a zamestnať sa tam. Žalovaný v čase vedenia trestného stíhania proti nemu bol
len na začiatku tej svojej životnej etapy, kedy sa mladý človek rozhoduje, aký odbor a na akej vysokej
škole chce študovať. V tom čase v podmienkach Slovenskej republiky existovala široká paleta rôznych

odborovtechnickéhozamerania,kammoholupriamiťsvojupozornosťavybraťsiniektorýznich.Napriek
tomu si nevybral štúdium, ale prácu, prácu v zahraničí.

6. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, tak ako ho prezentuje v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku, je podľa žalovaného v rozpore so zmyslom a duchom ustanovenia § 6 zákona
č. 514/2003 Z.z.. Dikcia zákonného ustanovenia § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. je jasná a zrozumiteľná,

pričom sa podstatne nezmenili podmienky od čias ustanovenia textu zákona zákonodarcom, vrátane
jeho účelu zodpovedajúcemu jeho doslovnému jazykovému zneniu. Má za to, že je daný odvolací dôvod
uvedený v ustanovení § 365 ods. 1 písm. h) CSP a preto navrhuje odvolaciemu súdu aby napadnutý
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 17C/162/2016-91 zo dňa 14.06.2017 zmenil tak, že žalobu
zamieta. K odvolaniu pripojil aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6Co/589/2015 z 13.6.2016,

7. Žalobca vo vyjadrení na odvolanie žalovaného uviedol, že:

7.1. Vo vzťahu k žalovaným citovanej judikatúre poukazuje na novší nález Ústavného súdu SR, I.ÚS
540/2016-26 zo dňa 13.12.2016, v ktorom ústavný súd zhodne so svojou judikatúrou pripomína, že v

materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi
zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu
činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak sa
trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod,

pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať
za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Vzhľadom na
tieto závery ústavného súdu sú tvrdenia žalovaného nedôvodné. Aj skoršia judikatúra v tomto smere
vychádzala z toho, že uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver o spáchaní trestného
činu a vine obvineného. Avšak, z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený

spod obžaloby, právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo by
nemal iba vtedy, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len pre to, že
nie je za trestný čin zodpovedný, resp. že mu bola udelená milosť alebo bol trestný čin amnestovaný.
(rovnako uznesenie NS SR 1Cdo/64/2008 ).

7.2. Podľa odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. XTo XX/XXXX, dokazovaním
bolo preukázané, že časť skutkového deja sa stala, t.j. obžalovaný udrel rukou po skle na zadných
pravých dverách poškodeného (čo žalobca nikdy nepopieral), avšak nebolo bez rozumných pochybností
preukázané, že obžalovaný aj poškodil strechu auta poškodeného. V danom prípade podľa krajského
súdu absentuje „také konanie, ktorým bol spôsobený žalovaný následok“. Bolo tak preukázané, že

vznesenie obvinenia žalobca nezavinil, nebola mu udelená milosť, ani amnestia a nie sú tu ani
ďalšie dôvody, pre ktoré by nemal mať nárok na náhradu škody. Rovnako ani okolnosti prípadu
neodôvodňujú záver o tom, že by právo na náhradu škody nevzniklo. V prípade žalobcu Krajský súd
v Prešove konštatoval, že nebolo preukázané konanie, ktoré by vôbec zakladalo nejakú trestnoprávnu
zodpovednosť. Vzhľadom na tieto konkrétne okolnosti prípadu je tak podľa nášho názoru potrebné

vychádzať z toho, že žalobca nespáchal žiaden trestný čin, a teda nemalo byť voči nemu vznesené
obvinenie.

7.3. Uznesenie o vznesení obvinenia, ak sa trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom súdu, musí byť považované za nezákonné rozhodnutie, keďže bolo vznesené nevinnému

bez ohľadu na to, ako sa vec javila policajtovi v čase vydania rozhodnutia. Rozhodujúce je, že nakoniec
sa posúdenie veci policajtom ukázalo nesprávnym, pretože sa preukázalo, že spáchaný skutok nie je
trestnýmčinom.Štátmusíbyťpotompovinnýreparovaťnevinnémuvšetkynásledkyspôsobenétrestným
stíhaním a nahradiť mu nielen vniknutú škodu, ale aj nemajetkovú ujmu.7.4. Rozhodnutie súdu o tom, že žalobca má nárok na náhradu škody aj nemajetkovej ujmy je
preto vecne správnym. Žalobca na rozdiel od žalovaného zastáva názor, že výška náhrady

nemajetkovej ujmy, priznaná súdom prvej inštancie je nízka a vzhľadom na preukázanú ujmu má nárok
na vyššiu náhradu, keďže trestné konanie bolo voči nemu vedené v období jeho maturity a prípravy na
vysokoškolské štúdium. Ide nepochybne o dôležité obdobie v živote každého človeka, ktoré bolo v jeho
prípade poznačené stresom, obavou a pocitom nespravodlivosti z dôvodu vedeného trestného stíhania.
Bol obviňovaný z niečoho, čo od začiatku tvrdil, že nespáchal, keďže len bránil svoju tetu a jej deti

pred násilníckym manželom.Trestné konanie zmarilo jeho životné plány a podstatne ovplyvnilo ďalšie
životné smerovanie, a teda výrazne zasiahlo do každej oblasti jeho života. Nemožno akceptovať názor
žalovaného, že žalobca sa mohol uchádzať o štúdium na inej vysokej škole s obdobným zameraním.
F. je jedinečnou školou, pripravujúcou absolventov pre službu v F., ktorá bola snom žalobcu od
detstva. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy tak nemožno považovať za spôsobilú dostatočným
spôsobom zmierniť následky, ktoré žalobcovi vznikli v dôsledku jeho trestného stíhania.

7.5. Žalobca považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné a v žalovaným napadnutej časti (výroku č.
I ) navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

8. Žalovaný na písomné vyjadrenie žalobcu k odvolaniu nereagoval, hoci mu toto vyjadrenie doručil ešte

súd prvej inštancie.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalovaným v zmysle
zásad daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez

nariadenia pojednávania. Vychádzal pritom z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za
to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia
dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je
jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín
verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu

zodpovedajúco ust. § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd
pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods.
1 CSP viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2
CSP). Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania ktoré mu
predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neodôvodňujú zrušenie,

či zmenu žalovaným napadnutých výrokov rozhodnutia prvoinštančného súdu. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal
potrebné sporovými stranami označené dôkazy (odvolateľ nenamieta nerealizáciu ním navrhovaného
dôkazu, a teda ani nesprávne skutkové zistenia), z nich vyvodil správne skutkové zistenia (§ 215
ods. 1, 2 v spojení s ust. § 191 ods. 1 CSP) a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody

napadnutého rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne
posúdenie uplatneného nároku. Právnym základom súdneho rozhodnutia súdu prvej inštancie sú právne
závery, ktoré súd prvej inštancie vyvodil subsumovaním zisteného skutkového základu pod označené
právne normy. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia označené právne normy správne aplikoval,
správne ich interpretoval na zistený skutkový stav. Odvolacie námietky žalovaného voči nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci sú preto nedôvodné.

10. Žiada sa pritom uviesť, že odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Pri viazanosti rozsahom podaného odvolania (§379
CSP) nebolo oprávnením a povinnosťou odvolacieho súdu preskúmavať odvolaním nenapadnutý výrok

rozsudku súdu prvej inštancie. Ak žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu označuje priznanú
náhradu nemajetkovej ujmy za nízku, niet pri záväznosti právoplatným výrokom rozsudku (§ 227 ods.1,
§ 228 ods.1 CSP) priestor či možnosť pre hodnotenie týchto vyjadrení žalobcu.

11. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje, pričom len

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa ďalšie dôvody (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

12. Odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci. Poukazuje pritom na ním označené
rozhodnutiaNajvyššiehosúduSRinanálezÚstavnéhosúduSR.Označilpritomrozhodnutia,nazákladektorých by mal odvolací súd privodiť záver o tom, že nie je daná zodpovednosť štátu konajúceho vo
veci Generálnou prokuratúrou SR. Pre vec je určujúcim to, že trestné stíhanie žalovaného skončilo
oslobodením spod obžaloby z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol žalobca obžalovaný, nie je trestným

činom.

13. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

14. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady,
v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré
bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznania takejto náhrady škody tak už

súdom prvej inštancie citovaný § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. považuje okrem iného vydanie
nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky
sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z
dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho
rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II.ÚS 25/2011). Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súdna judikatúra NS SR, Ústavného súdu SR v
mnohých rozhodnutiach vychádza zo záveru, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania

alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v

prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III.ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016 a
iné). Možno súhlasiť so žalobcom, že v ním označenom Náleze I.ÚS 540/2016 ústavný súd zdôraznil,
že „pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z.z. však nestačí vychádzať
len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad
systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia

§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom
zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky
vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie

trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania
sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)

konaniaukazujú,ženejdeotrestnýčin,zároveňznamená,žepodozreniezospáchaniatrestnéhočinusa
nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho
súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).“

15. Odvolací súd poukazuje i na ďalší záver ÚS SR aplikovateľný pre predmetnú vec v nadväznosti
na uplatnené odvolacie námietky: „Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu
činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo
trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,

nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo
obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo
obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných
práv jednotlivca“. (Nález ÚS SR I. 320/2016 zo 7.4.2016)16. Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR 8Cdo/289/2014 zo 14.10.2015 „Ak v trestnom
konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti

uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v
trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa
§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky.“

17. Spochybňovanie základu nároku žalovaným s odkazom na skutočnosti dané postupom podľa §
206 ods. 1 Tr. por. je preto v predmetnej veci zjavne nedôvodným. Zodpovednosť štátu je postavená
na princípe tzv. objektívnej zodpovednosti a z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie
(podľa iniciatívy sporových strán) nevyplynula existencia mimoriadnych výnimočných okolností prípadu,
v dôsledku ktorých by zrušenie rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia a obžaloby) nevyplynulo

z nezákonnej povahy rozhodnutia, či z jeho rozporu s objektívnym právom. Nezákonnosť rozhodnutia
a jeho zrušenie vyplynula z oslobodzujúceho rozsudku súdu z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol žalobca
trestne stíhaný, nie je trestným činom.

18. Odvolací súd nemá dôvod ani na pochybnosti o správnosti záveru súdu prvej inštancie o daní

základu nároku na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi. Žalovaný ani pred súdom prvej
inštancienespochybnilobsahdôkazovvyplývajúcichziniciatívysporovýchstrán,najmäobsahvyjadrení,
či argumentácie samotného žalobcu podporenej obsahom svedeckých výpovedí vo veci vypočutých
svedkov tak, ako ich obsah je zaznamenaný do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Ak sa v podstate
ani v podanom odvolaní nespochybňujú skutkové závery o ujmách, ktoré v súvislosti s trestným

stíhaním žalobcu žalobcovi vznikli v možnostiach jeho realizácie štúdiom vo vybranom odbore, či
možnosťou zaradenia sa do kariéry profesionálneho vojaka, potom len všeobecná konštatácia o tom,
že sa spochybňuje základ nároku na poskytnutie nemajetkovej ujmy je nedôvodnou. Odvolací súd
opakovane poukazuje na to, že súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia označené právne normy
správne aplikoval aj pri posudzovaní uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Správne ich

interpretoval na zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie napokon vyhodnotil aj otázku primeranosti
prisúdeného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a námietky žalovaného voči týmto záverom, ktorými
súd prvej inštancie hodnotil výšku primeranosti tejto náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný relevantným
spôsobom nekonkretizuje, ani nepopisuje individualizujúcim spôsobom tak, aby sa tie skutočnosti, na
základe ktorých súd prvej inštancie vyhodnotil záver o výške prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy,

mohli odvolacím súdom vyhodnotiť za nesprávne.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutom výroku pod
bodom I., ale aj v súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.

20. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Pri aplikácii ustanovením § 396 ods. 3 v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP, žalobcovi preto odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. O výške tohto nároku rozhodne potom uznesením súd prvej inštancie vyšším súdnym
úradníkom (§ 262 ods. 1 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).