Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 12, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/122/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113219723
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113219723.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcov: 1/ Y. J., nar. XX.X.XXXX a 2/
A. J., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom V. XXX/XX, M., právne zastúpení JUDr. Daliborom Kuciaňom,
advokátom, so sídlom Nitrianska 5, Piešťany, proti žalovanej: R. F., nar. XX.X.XXXX, bytom D. G. XX/
XXXX, V., právne zastúpená JUDr. Barborou Petrovič, advokátkou, so sídlom Hlavná 44, Trnava, v

konaní o zaplatenie 26.886,55 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo dňa 17. októbra 2016, sp.zn. 18C/417/2013-164, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j
e a vo zvyšku m e n í tak, že žalovanej aj štátu priznáva voči žalobcom nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 50%.

II. Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 50%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd žalobu zamietol s tým, že žalovaná má nárok na náhradu
trov konania voči žalobcom 1/ a 2/ v plnej výške a štát má nárok na náhradu trov voči žalobcom 1/ a
2/ v plnej výške.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 1, § 38 ods. 1 a 2, § 100 ods.
1 a 2, § 101, § 420 ods. 1 až 3, § 588 Občianskeho zákonníka, vecne dôvodil, že žalobou, doručenou

súdu dňa 29.7.2013, sa žalobcovia domáhali vydania rozhodnutia o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcom solidárne 26.886,55 eur s úrokom z omeškania 9% ročne z tejto sumy od 15.08.2009 do
zaplatenia, titulom náhrady škody za neuhradenie plnej kúpnej ceny nehnuteľnosti na tom skutkovom
základe, že dňa 14.8.2009 žalovaná ako kupujúca uzatvorila so žalobcami ako predávajúcimi kúpnu
zmluvu, predmetom ktorej bola kúpa nehnuteľností v kat.úz. B., zapísaných na LV č. XXXX ako rodinný
dom súp.č. XXX postavený na parc.č. 1001/14, zastavané plochy a nádvoria o výmere 73 m2 parc.č.
1001/14, zastavané plochy a nádvoria o výmere 91 m2 parc.č. 1001/24, zastavané plochy a nádvoria

o výmere 14 m2 parc.č. 1001/25 za kúpnu cenu 29.874 eur, ktorá mala byť podľa článku III bod 2.
kúpnej zmluvy zaplatená v hotovosti pri podpise zmluvy. Žalobcovia tvrdili, že žalovaná reálne zaplatila
žalobcom len 2.987,45 eur, pričom na ich výzvu žalovaná zvyšok kúpnej ceny vo výške 26.886,55
eur nedoplatila. Žalovaná v konaní tvrdila, že celú kúpnu cenu riadne uhradila vo výške 29.874 eur v
hotovosti k rukám žalobcov, čo potvrdili bez výhrad svojimi úradne osvedčenými podpismi na kúpnej
zmluve, a vzniesla tiež námietku premlčania nároku žalobcov a žiadala žalobu zamietnuť. Žalobcovia

namietali neúčinnosť námietky premlčania z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi ako neprimerane tvrdý
postih voči žalobcom.3. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalobcovia ako predávajúci vlastnili v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov predmetnú nehnuteľnosť, ktorú predali žalovanej za dohodnutú kúpnu cenu
29.874 eur ( čl. III bod I. kúpnej zmluvy zo dňa 14.08.2009) a podľa bodu 2. tohto článku kúpna cena

bola uhradená v celosti v hotovosti v deň podpisu kúpnej zmluvy, čo predávajúci bez výhrad potvrdili
svojim podpismi na tejto zmluve, ktorých pravosť bola overená notárom. Zmluvou o budúcej zmluve
kúpnej zo dňa 13.8.2009 sa žalovaná ako nájomníčka 2-izbového bytu č. X na druhom podlaží obytného
domu v V. na ulici M. XX zaviazala po nadobudnutí tohto bytu do svojho výlučného vlastníctva uzatvoriť
so žalobcami kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva tohto bytu na žalobcov s tým, že v prípade, že

žalovaná ako budúci predávajúci sa nestane vlastníkom bytu do 31.3.2010, mali žalobcovia ako budúci
kupujúci právo od zmluvy odstúpiť, neskoršími dodatkami sa termín predĺžil až do odkúpenia bytu do
osobného vlastníctva. Žalovaná opakovane žiadala TAZ a.s. v likvidácii, o odkúpenie bytu ale márne.
Podľa tvrdenia žalobcov sa títo so žalovanou dohodli tak, že dôjde medzi nimi k výmene ich rodinného
domu za 2-izbový byt žalovanej a žalovaná žalobcom ešte doplatí sumu 3.000 eur, žalovaná im sumu
3.000 eur zaplatila u nich doma, ale 2-izbový byt na nich nepreviedla. Kúpnu zmluvu a zmluvu o budúcej

zmluve podpisovali u notárky. Žalobca 1/ uviedol, že zmluvy nečítal z dôvodu, lebo poriadne nevie čítať
( podľa lekárskeho nálezu je žalobca 1/ od detstva v starostlivosti psychiatra s diagnózou mentálna
retardácia stredného stupňa), žalobkyňa 2/ uviedla, že ona zmluvu čítala, ale nečítala to, že by bola
vyplatená kúpna cena. Žalobu skôr nepodali z dôvodu, že stále čakali, že žalovaná na nich napíše byt,
v ktorom žalobcovia bývali od predaja domu asi tri roky, potom sa odtiaľ odsťahovali z hygienických

dôvodov. Žalovaná trvala na tom, že nárok žalobcov je nielen nedôvodný, ale aj premlčaný. Uviedla, že
v byte už nechcela bývať, preto cez realitnú kanceláriu dohodli výmenu rodinného domu žalobcov za jej
byt, so žalobcami sa dohodli, že sa nasťahujú do jej bytu. Žalobcovia mali na dome veľké dlhy, dlžili 2.780
eur za elektrinu, preto im žalovaná podľa jej tvrdenia odovzdala túto sumu na úhradu dlhu; nejednalo
sa o časť kúpnej ceny ich domu, keď v tom čase ešte žiadna zmluva podpísaná nebola. Následne

spísali v realitnej kancelárii zmluvu o budúcej zmluve kúpnej a kúpnu zmluvu, podpisy dali úradne overiť.
Žalobcom sumu 29.874 eur ako kúpnu cenu domu odovzdávala na katastrálnom úrade v Trnave, keď
išli prepisovať ich dom, iné osoby prítomné neboli. Žalobcovia tam boli spolu a žalovaná im dala sumu
29.874 eur ako kúpnu cenu domu. Kúpený rodinný dom žalovaná následne predala z dôvodu, že syn
žalovanej v dome nechcel bývať, pokiaľ ide o byt, ten sa jej odkúpiť nepodarilo. Žalobcovia popierali,

že by im žalovaná zaplatila kúpnu cenu, ale zneužila tieseň žalobcov a ich rozumovú nevyspelosť, ktorá
bola tiež dôvodom, pre ktorý si neuvedomili ani uplynutie premlčacej doby.

4. Súd sa oboznámil so zmluvami a ďalšími listinami, vrátane vyšetrovacieho spisu ORPZ v Trnave ČVS:
ORP-220/2-VYS-TT-2014, z ktorého vyplynulo, že trestné oznámenie podané na žalovanú žalobcom

1/ vo veci zločinu podvodu (ktorého sa mala dopustiť tým, že predávajúcim neuhradila kúpnu cenu
29.874 eur, ale iba 3.000 eur titulom uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 14.8.2009 a nepreviedla do ich
vlastníctva byt č. X na M. ulici v V., ktorý nemala vo svojom vlastníctve a túto skutočnosť zatajila), bolo
odmietnuté. Súd vypočul v konaní aj svedkov B. D., J. Y., K. L., Y. H., V. F. a H. F. a dospel k záveru, že
žalobu treba zamietnuť. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi stranami sporu

existoval záväzkový právny vzťah, titulom kúpnej zmluvy zo dňa 14.8.2009 o prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat.úz. B., obec B., okres Trnava zapísaným na LV č. XXXX zo
žalobcov na žalovanú za kúpnu cenu 29.874 eur, ktorá mala byť podľa článku III bod 2. kúpnej zmluvy
zaplatená v hotovosti pri podpise zmluvy. Žalovaná tvrdila, že žalobcom celú sumu odovzdala v hotovosti
na katastri v Trnave pri prepise vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, žalobcovia tvrdili, že žalovaná im

zaplatila iba časť kúpnej ceny vo výške 2.987,45 eur a zvyšok neuhradila. Svedkovia D. a Y. sa vyjadrili,
že žalovaná poskytla žalobcom sumu 3.000 eur pri podpise kúpnej zmluvy, ktorú sumu použili žalobcovia
na úhradu dlhu za elektrinu, pričom žalovaná sama potvrdila, že poskytla žalobcom sumu 2.780 eur na
úhradu dlhu za elektrinu, táto však nebola súčasťou kúpnej ceny. Súd ďalej dôvodil, že v danom prípade
malo dôjsť k zaplateniu kúpnej ceny dňa 14.8.2009, premlčacia doba začala plynúť 15.8.2009, kedy si

žalobcovia právo na jej zaplatenie mohli uplatniť po prvý raz a uplynula 15.8.2012. Žaloba bola podaná
na súd až dňa 29.7.2013, teda po uplynutí premlčacej doby, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami
sporná. Súd na námietku premlčania vznesenú žalovanou v tomto konaní prihliadol, lebo mal za to, že
zachováva princíp právnej istoty v právnom vzťahu medzi stranami a konanie žalovanej nevykazovalo
znaky priameho úmyslu touto námietkou poškodiť žalobcov. Neprihliadnutie na námietku premlčania

by prichádzalo do úvahy iba v prípade, ak by v konaní bolo preukázané, že k uhradeniu kúpnej ceny
žalovanou nedošlo. Žalobcovia však neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia, že žalovaná im nezaplatila
celú kúpnu cenu 29.874 eur, keď prevzatie tejto sumy žalobcovia potvrdili podpisom zmluvy, ktorú mali
možnosť si prečítať, riadne sa s jej obsahom oboznámiť bez preukázania skutočnosti, že by niektorýz účastníkov zmluvy v čase jej podpisu nebol spôsobilý posúdiť následky svojho konania alebo svoje
konanie ovládnuť. Pokiaľ by žalobca 1/ trpel v čase podpisu kúpnej zmluvy duševnou poruchou, ktorá by
ho robila na takýto právny úkon neschopným, bolo potrebné túto poruchu v konaní spoľahlivo preukázať,

k čomu nedošlo. Žalovaná v konaní tvrdila, že kúpnu cenu 29.874 eur v celosti žalobcom odovzdala na
katastrálnom úrade pri prevode vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, ktorú sumu si sčasti požičala od Y.
H. vo výške 20.000 eur na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 11.8.2009 a sčasti od svojich synov vo výške
5.000 eur a 2.000 eur, zvyšok doplatila z vlastných peňazí. Žalobcom sa nepodarilo spochybniť tieto
tvrdenia žalovanej, ani znalkyňa pribratá do konania nepotvrdila vyfabrikovanie a antidatovanie dokladov

predložených žalovanou preukazujúcich požičanie a vrátenie pôžičky od Y. H. za účelom úhrady časti
kúpnej ceny. K námietke žalobcov, že žalovaná ich mala uviesť do omylu, keď im tvrdila, že dôjde k
výmene jej dvojizbového bytu za rodinný dom žalobcov, súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že z
kúpnejzmluvyzodňa14.8.2009výmenanehnuteľnostívôbecnevyplývalaazozmluvyobudúcejzmluve
kúpnej z 13.8.2009 je zrejmé, že žalovaná bola nájomníčkou bytu, nie jeho vlastníčkou. Byt už nechcela
obývať z dôvodu, že sa jej tam obesil priateľ a žalobcovia tento byt so svojimi deťmi i bratom žalobcu

1/ niekoľko rokov obývali, následne ho podľa vyjadrenia žalobcu 1/ opustili z hygienických dôvodov.
Žalovaná sa pokúšala niekoľkokrát odkúpiť byt do vlastníctva, avšak neúspešne. Kúpenú nehnuteľnosť
s rodinným domom od žalobcov následne žalovaná v krátkom čase výhodne predala, lebo jej syn tam
odmietol bývať a zaobstarala si byt, ktorý sčasti financovala z hypotekárneho úveru. Tieto tvrdenia
žalovanej na seba logicky nadväzujú a v konaní neboli vyvrátené. Žalobcom sa nepodarilo preukázať, že

byuplatnenánámietkapremlčaniažalovanouúmyselnepoškodzovalažalobcov,ažebysúdnaňunemal
prihliadať pre jej rozpor s dobrými mravmi. Vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania súd
žalobu zamietol, lebo ňou uplatnený nárok považoval za premlčaný, a tiež nedôvodný v celom rozsahu.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnej žalovanej

priznal nárok na náhradu trov konania voči protistrane v plnej výške, zároveň rozhodol, že štát má voči
neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov znalečného, ktoré bolo v konaní priznané zo štátnych
finančných prostriedkov ustanovenej znalkyni za vypracovanie znaleckého posudku.

6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodu, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázali na to, že okrem náhrady škody žalobcami uplatnený
nárok je možné subsumovať aj pod nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej, na
strane ktorej došlo k úmyselnému, od začiatku plánovanému, bezdôvodnému obohateniu z nepoctivých
zdrojov, teda získaných v rozpore s dobrými mravmi a to za zlomok skutočnej ceny. Poukázali na

neštandardnosť článku III odsek 2 predmetnej kúpnej zmluvy, podľa ktorého mala byť uhradená celá
kúpna cena pri podpise zmluvy v hotovosti. Dôvodili, že žalobcovia sa snažili z dôvodu zlej ekonomickej
a sociálnej situácie vyriešiť úhradu nedoplatkov na energiách a so žalovanou sa dohodli, že prevedením
vlastníckeho práva na žalovanú a uhradením sumy 3.000 eur zo strany žalovanej, táto nadobudne
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet kúpnej zmluvy. Dohodli sa so žalovanou, že po

odkúpení predmetného nájomného bytu žalovanou v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve - kúpnej zo
dňa 13.8.2009, ktorou sa žalovaná ako nájomníčka dvojizbového bytu č. X v obytnom dome v V. na
M. XX, zaviazala po nadobudnutí tohto bytu do svojho vlastníctva previesť vlastnícke právo k nemu
na žalobcov s tým, že do doby jeho odkúpenia žalobcovia ako nájomníci tento byt užívali a nájomná
zmluva zo strany žalovanej im bola opakovane predlžovaná, pričom stále z jej strany boli uisťovaní, že

vlastnícke právo k bytu na nich prevedie. Preto od žalovanej nežiadali doplatenie zvyšku kúpnej ceny v
zmysle kúpnej zmluvy, nakoľko dohoda medzi žalobcami a žalovanou bola taká, že táto suma sa nebude
medzi zmluvnými stranami reálne odovzdávať alebo bude započítaná na kúpnu cenu predmetného bytu,
ktorý mali odkúpiť. Odvolatelia vytýkali súdu, že sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými
v bode 8 rozsudku, pričom ešte počas premlčacej doby bolo vedené konanie o vypratanie žalovanej,

ktorá mala po odkúpení previesť vlastnícke právo na žalobcov. O nemožnosti previesť vlastnícke právo
musela vedieť, keďže tri razy jej bola zamietnutá žiadosť o odkúpenie bytu. Odvolatelia spochybňujú
tvrdenia žalovanej i svedkov V. a H. F. a svedkyne Y. H., ktoré považujú za účelové a sledujúce jediný
cieľ a to získanie obohatenia žalovanej na úkor žalobcov a zneužitie tiesne a rozumovej nevyspelosti
žalobcov.Odvolateliaspochybňujúajhodnovernosťpredloženýchlistínzostranyžalovanejatozmluvyo

pôžičke, tiež potvrdenia o vrátení požičanej sumy od svedkyne H., pričom ak sa bráni žalovaná pôžičkou
od pani H., to nedokazuje, že z nej zaplatila v hotovosti doplatok kúpnej ceny žalobcom, keď netreba
zabúdať na to, že ide o veľkú sumu, ktorá by tvorila viditeľný balík pozostávajúci minimálne z 52 kusov
500 eurových bankoviek, pri 200 eurových bankovkách ide o 130 kusov, pri 100 eurových až o viac260 kusov, čo je absolútne nereálne. K vznesenej námietke premlčania odvolatelia uvádzajú, že ako
osoby neznalé práva si neuvedomovali, že sú úmyselne zavádzaní a uvádzaní v omyl, a že na ich
úkor vzniká na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie, až po vyhľadaní právnej pomoci si uplatnili

svoj nárok bez zbytočného odkladu, preto námietka premlčania vznesená žalovanou je uplatnená v
rozpore s dobrými mravmi a ako taká je neúčinná a to aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR I
ÚS 33/2012-25. Žalobcovia sú toho názoru, že súd prvej inštancie správne cituje príslušné ustanovenia
zákona, avšak nesprávne ich aplikuje, pričom opomenul aplikovať iné právne ustanovenie, konkrétne
§ 3 Občianskeho zákonníka, ktoré je dôležité pre správne rozhodnutie resp. sa mu vôbec nevenoval.

K rozhodnutiu pristúpil formalisticky, protichodne, nelogicky a arbitrárne. Tak ako súd má možnosť
neprihliadnuť napr. na premlčanie cez judikatúru ústavného súdu (napr. II ÚS 176/2011), tak môže i cez
prizmu § 3 OZ vyhodnotiť zaplatenie kúpnej ceny takmer vo výške 27.000 eur v hotovosti ako rozporné s
dobrými mravmi s prihliadnutím na celý právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania. Podľa uznesenia
NS SR sp.zn. 6Cdo/173/2011 zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúcich z § 1 OSP vyžaduje, aby
občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé. Pre nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať

z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu. Cez prizmu citovaného ustanovenia § 3 ods.
1 OZ je nevyhnutné posúdiť i to, či výkon práv a povinností žalovanej, ktorá si „plnila“ povinnosť zaplatiť
vysokú kúpnu cenu v hotovosti na základe zmluvy, ktorú sama pripravovala, nie je taký výkon práva
resp. povinnosti, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím na všetky okolnosti daného vzťahu,
pričom odvolatelia poukazujú, že sám súd v bode 30 rozsudku uviedol, že keby povinný subjekt nemal

námietkupremlčania,muselbysabrániťnámietkou,žeprávozaniklourčitýmspôsobom(napr.splnením,
započítaním a pod.). Žalobcovia sú toho názoru, že námietkou premlčania sa bráni len ten, kto si je
vedomý, že nesplnil to, čo splniť mal, bez ohľadu na to, že by odstup času spôsoboval nemožnosť
preukázania, pretože ide o kúpnu zmluvu v písomnej forme založenú v katastri nehnuteľností. Pokiaľ
súd v bode 40 rozsudku uviedol, že neprihliadnutie na námietku premlčania by prichádzalo do úvahy

iba v prípade, ak by v konaní bolo preukázané, že k uhradeniu kúpnej ceny žalovanou nedošlo...,
žalobcovia však neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia, že žalovaná im nezaplatila celú kúpnu cenu. K
tomuto žalobcovia uvádzajú, že nemôžu preukázať niečo, čo sa nestalo. Neuhradenie celej kúpnej ceny
argumentujú a preukazujú žalobcovia nelogickosťou, aby tak vysokú sumu len tak niekto odovzdával
verejne. Okrem toho nie je zrejmé, prečo súd zamietal žalobu aj pre premlčanie, aj pre nedôvodnosť.

Pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania, odvolatelia poukázali na to, že vzhľadom k ich
majetkovým a osobným pomerom sú v plnom rozsahu oslobodení od platenia súdnych poplatkov, majú
päť maloletých detí vo veku 7 až 15 rokov, žalobca je poberateľom čiastočného invalidného dôchodku vo
výške 180 eur a žalobkyňa je zamestnaná s príjmom cca 450 eur, pričom rodina aj vďaka nepoctivému
konaniu žalobkyne nevlastní žiadnu nehnuteľnosť a žiadnu hotovosť z kúpnej zmluvy, žije v prenajatom

domesnájmom150eurmesačneanákladminaenergie70eur,čopodľanázoruodvolateľovideoprípad
hodný osobitného zreteľa, ktorý má zákonodarca na mysli a je možné ho subsumovať pod ustanovenie
§ 237 CSP. Na základe uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil a rozhodol v zmysle petitu návrhu podaného žalobcami, alternatívne, aby ho zrušil a vec vrátil
súdu na ďalšie konanie.

7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozhodnutie považuje za vecne správne,
vrátane jeho odôvodnenia. Trvá na tom, že kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy zo dňa 14.8.2009 v
celom rozsahu zaplatila, pričom v konaní riadne preukázala pôvod finančných prostriedkov na úhradu
kúpnej ceny použitých. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na výpoveď svedka B. D., táto nie je hodnoverná,

nakoľko je v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi, kedy bolo preukázané, že suma 3.000 eur bola
uhradená skôr a nie v deň uzatvorenia kúpnej zmluvy, hoci svedok tvrdil, že sa tak stalo v deň podpisu
zmluvy. Žalobcovia namietajú, že medzi stranami sporu došlo k dojednaniu v tom zmysle, že žalovaná
od žalobcov odkúpi nehnuteľnosť iba za sumu 3.000 eur a prevedie na nich vlastnícke právo k bytu,
ktorý ako nájomníčka užívala, zostáva potom otázne, prečo neboli aj oba právne úkony teda kúpna

zmluva a zmluva o budúcej zmluve koncipované takýmto spôsobom a prečo tieto dojednania neboli
do oboch zmlúv pretavené. Z akého dôvodu by bola ako kúpna cena stanovená práve suma 29.874
eur, keď nič nebránilo tomu, pokiaľ žalobcovia tvrdia, že kúpna cena bola dohodnutá sumou 3.000 eur,
aby práve suma 3.000 eur bola uvedená aj v kúpnej zmluve. Práve z uvedeného má žalovaná za to,
že žalobcovia veľmi dobre vedeli v akom znení kúpnu zmluvu podpisujú a ak tvrdia, že kúpna cena

bola „iba 3.000 eur“ tak prečo uzatvorili kúpnu zmluvu, v ktorej bola dojednaná kúpna cena vo výške
29.874 eur. Pokiaľ ide o výpovede svedkov V. a H. F., žalovaná poukazuje na to, že síce žalobcovia
spochybňujú ich výpovede, avšak neuvádzajú žiadne konkrétne skutočnosti alebo okolnosti, ktorými by
tieto pochybnosti zdôvodnili. Preto takéto spochybnenie žalovaná považuje za účelové. K spochybneniupožičania sumy vo výške 20.000 eur svedkyňou H. žalovaná uvádza, že ide o osobu staršiu a ak si
presne nepamätala svoje transakcie s odstupom času niekoľkých rokov, neznamená to, že finančnú
pôžičku žalovanej neposkytla, pričom bonita svedkyne preukázaná bola a niet dôvodu jej výpovede

spochybňovať. K námietke, že žalobcovia boli osobami neznalými práva, žalovaná uvádza, že žalobcom
predsa museli finančné prostriedky predstavujúce žalovanú istinu chýbať. Nejde teda o to, že by sa
dozvedeli o tom, že nemajú istú sumu až niekedy neskôr, keď tvrdia, že pri podpise kúpnej zmluvy
nedostali sumu, ktorú podľa kúpnej zmluvy dostať mali. Toto im bolo zrejmé a na to nie je nutné žiadne
nadpriemerné právne vedomie. Podľa žalovanej súd správne prihliadol, nakoľko táto zachováva princíp

právnej istoty a žalobcovia nepreukázali, že by ich žalovanou vznesená námietka premlčania úmyselne
poškodzovala. Pokiaľ ide o odvolanie čo do trov konania, žalovaná poukázala na to, že od začiatku sú
žalobcovia právne zastúpení a teda argumentácia, že by mali byť oslobodení vzhľadom k ich osobným
a majetkovým pomerom neobstojí. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a
žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania.

8. Žalobcovia sa v odvolacej replike plne rozsahu pridržiavali podaného odvolania.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný(§355ods.1CSP),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávaniapreskúmalnapadnutý

rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné len pokiaľ ide o výroky týkajúce
sa trov konania.

10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bolo zaplatenie sumy 26.886,55 eur s

príslušenstvom titulom doplatenie kúpnej ceny nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi
žalobcami a žalovanou dňa 14.08.2009. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti
postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v celom rozsahu zamietol a o trovách konania
rozhodol tak, že úspešnej žalovanej ako aj štátu priznal ich plnú náhradu.
11. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil,

s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom.
K odvolacím námietkam žalobcov dopĺňa iba nasledovné:
12. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľov, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zo spisu vyplýva, že strany sporu uzavreli dňa 14.08.2009 platnú
kúpnu zmluvu, ktorou na žalovanú previedli vlastnícke právo k tam špecifikovaným nehnuteľnostiam.
Podľa čl. III bod 1. kúpnej zmluvy nehnuteľnosti boli predané za kúpnu cenu stanovenú dohodou strán vo
výške 29.874 eur. Žalobcovia v konaní tvrdili, že dohoda so žalovanou bola taká, že prevedú vlastnícke
právo k ich nehnuteľnostiam na žalovanú a ona im zaplatí sumu 3.000 eur, čím si vyriešia úhradu

vysokých nedoplatkov na energiách. Strany tiež uzavreli Zmluvu o budúcej zmluve kúpnej zo dňa
13.8.2009, ktorou sa dohodli, že žalovaná ako nájomca bytu č. X na M. č. XX v V., po odkúpení bytu
prevedie vlastnícke právo k nemu na žalobcov, čo sa ale nestalo. Keďže podľa ich tvrdenia v skutočnosti
im žalovaná namiesto v zmluve dohodnutej kúpnej ceny 29.874 eur zaplatila iba 2.987,45 eur, preto sa
domáhajú doplatku, ktorý predstavuje žalovanú sumu 26.886,55 eur.

13. Žalobcovia na základe nimi opísaného skutkového stavu v žalobe kvalifikovali ich nárok ako náhradu
škody úmyselne spôsobenej žalovanou, ktorá im mala vzniknúť tým, že kúpna cena bola uhradené
len čiastočne a v odvolaní poukazovali na to, že okrem náhrady škody žalobcami uplatnený nárok je
podľa nich možné subsumovať aj pod nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej,
na strane ktorej došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu z nepoctivých zdrojov. Takýto názor

žalobcov je nesprávny. Tak ako už uviedol prvoinštančný súd, v zmysle zásady iura novit curia (práva
pozná súd) účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať,
pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré súdu umožnia,
aby uplatnený nárok, alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnostimožno podradiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo
možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo
nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie

rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito
skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a
je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav
dopadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2010, sp. zn. 5Cdo/196/2009).

14. V danom prípade k argumentácii odvolateľov treba uviesť, že prvoinštančný súd vykonal náležité
dokazovanie a vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a
následne svoje úvahy formuloval do právnych záverov, ktoré podradil pod príslušnú právnu normu. Hoci
aj žalobcovia označili v žalobe svoj nárok ako náhradu škody, avšak vychádzajúc zo skutočností, z
ktorých svoj nárok vyvodzujú, nejde o náhradu škody a ani o vydanie bezdôvodného obohatenia, ale o
nároky z platnej kúpnej zmluvy, konkrétne ide o nárok na splnenie povinnosti zaplatiť dohodnutú kúpnu

cenu, resp. jej neuhradenú časť. Súd prvej inštancie vec preto správne právne posúdil a argumentácia
odvolateľov, že súd mal vec posudzovať aj ako prípadný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
je nedôvodná, odhliadnuc od toho, že jeden a ten istý nárok nie je možné posúdiť zároveň ako plnenie
z kúpnej zmluvy, aj náhradu škody či bezdôvodné obohatenie.
15. Žalovaná vzniesla v konaní námietku premlčania. Keďže ide o nároky z kúpnej zmluvy, bolo treba tu

aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu podľa ust. § 101 O. z., ktorá začala plynúť 15.08.2009
a uplynula 15.08.2012, pričom žaloba bola podaná na súde až dňa 29.07.2013, teda po uplynutí
premlčacej lehoty. Z uvedených dôvodov prvoinštančný súd žalobu zamietol. Nie je namieste tvrdenie
odvolateľov, že námietkou premlčania sa bráni len ten, kto si je vedomý, že nesplnil to, čo splniť mal,
pretože ide o inštitút výslovne v zákone upravený a jeho uplatnenie predstavuje bežný spôsob obrany

v spore. Žalobcovia v odvolaní namietali aj to, že súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ prihliadol
na vznesenú námietku premlčania, keďže sa prieči dobrým mravom a súd opomenul aplikovať § 3
O.z. Rozpor s dobrými mravmi má spočívať v tom, že žalovaná žalobcov zneužila, pretože sú osobami
neznalými práva a neuvedomovali si, že sú úmyselne zavádzaní a uvádzaní v omyl, a že na ich úkor
vzniká na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie a až po vyhľadaní právnej pomoci si uplatnili svoj

nárok bez zbytočného odkladu. Podľa názoru odvolateľov je rozhodnutie formalistické a arbitrárne, voči
žalobcom nespravodlivé.

16. Odvolací súd sa s názorom odvolateľov nestotožnil.

17. K problematike vzťahu premlčania a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi vyjadrila názor tak
právna veda ako i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje: „Základným účelom inštitútu
premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili
svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby nebol po časovo neprimeranej
dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a

im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená
osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s
úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom
súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo(nárok) priznať (§ 10 ods.

1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne
posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto
postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov
na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne
vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v

rozpore s dobrými mravmi.“ (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.5.2005,
sp. zn. 1Cdo 148/2004 publikovaný v ZSP 30/2005). Opačný záver vyplýva z konštatovania Ústavného
súdu Slovenskej republiky cit: „Podľa názoru ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby
vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto

prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva
účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého
účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť
len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by zatejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej

doby.“ (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011)
Tiež konštatoval cit.. „Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon
práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce
vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť
a tento rozpor aj náležite preukázať.“ (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa

23.9.2013 sp. zn. IV. ÚS 542/2013 ).

18. Rovnako tak právna teória nevylúčila námietku premlčania ako výkon práv odporujúci dobrým
mravom, avšak „ ...nadmerná a neuvážená aplikácia § 3 ods. 1 O.z. nesmie byť na ujmu právnej istoty,
ktorájegarantovanápísanýmprávom.Premlčanieakoklasickýhmotnoprávnyinštitútprispievakprávnej
istote a je inštitútom výslovne v zákone upraveným, preto vznesenie námietky premlčania samo osebe

nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Dôvodnosť vznesenej námietky premlčania nie je dôvodom
na aplikáciu § 3 ods. 1 O.z. pretože by sa tým poprel účel inštitútu premlčania, ktorým je stimulácia
veriteľa k včasnému uplatneniu práva tým, že v dôsledku uplatnenia premlčania dochádza k zániku
právnehonárokuasúduplatnenéprávonemôževsúdnomkonanípriznať.Akvšakkvznesenejnámietke
premlčania pristúpi osobitná skutočnosť, ktorú veriteľ nezavinil, môže uplatnenie námietky premlčania

spôsobiť, že takýto výkon práva bude v rozpore s dobrými mravmi. Pôjde o prípady, keď vznesenie
námietky premlčania ako výkon práva dlžníka má povahu šikanózneho uplatnenia práva, jeho zneužitia
alebo iného rozporu s dobrými mravmi. Prípadné posúdenie rozporu vznesenej námietky premlčania s
dobrými mravmi je možné aplikovať len vo výnimočných situáciách, po zvážení konkrétneho prípadu
a má byť skôr výnimkou ako pravidlom, čo potvrdzujú aj nálezy Ústavného súdu Českej republiky.

Neuvážená a nedostatočne odôvodená aplikácia inštitútu dobrých mravov by v konečnom dôsledku
mohla viesť k neželanému efektu oslabovania subjektívnych práv jednotlivcov. Posúdenie prípadného
rozporu in concreto už ostáva na úvahe súdu v konkrétnom posudzovanom prípade, pričom súd by mal
vždy prihliadať na skutočnosť, či účastník, na úkor ktorého sa námietka premlčania vzniesla, uplynutie
premlčacej doby zavinil, resp. či mohol nejakým spôsobom ovplyvniť uplatnenie práva. Zásadnou bude

i zodpovedanie otázky intenzity zásahu do subjektívnych práv účastníka konania. Súd by preto mal
v aplikačnej praxi, naozaj len vo výnimočných prípadoch zmierňovať neprimeranú tvrdosť zákona,
a preto nie vždy môže platiť ulpinianovské dura lex, sed lex. Súdy v podobných prípadoch majú
zabrániť zneužívaniu subjektívnych práv (šikany) na úkor druhého účastníka aj vyhodnotením námietky
premlčania v rozpore s dobrými mravmi.“ (Strapáč, P. -Ďurana, M.: Námietka premlčania a rozpor s

dobrými mravmi. Bulletin slovenskej advokácie, 19, 2013,č. 4, 14 - 22.)

19. V predmetnej právnej veci nemožno dať odvolateľom za pravdu, že by postup prvoinštančného
súdu bol formalistický a arbitrárny, keďže súd náležitým spôsobom skúmal a vyhodnocoval, či zo strany
žalovanej vznesením námietky premlčania nejde o taký výkon práva, ktorý by bol výrazom zneužitia

tohto práva na úkor žalobcov, či nešlo o prípad, že by žalobcovia márne uplynutie premlčacej doby
nezavinili, a či za tejto situácie by priznanie účinkov premlčania nebolo pre žalobcov neprimerane tvrdým
postihom. Súd pritom vychádzal jednoznačne z individuálnych osobitostí tohto prípadu, pričom odvolací
súdpoznamenáva,žepráveza účelomposúdeniadôvodnostivýhradžalobcovvočiuplatnenejnámietke
bolo namieste vykonávanie dokazovania ohľadom zistenia skutkových okolností prípadu, pretože bez

poznania skutkového stavu nemal súd možnosť túto otázku posúdiť.
20. Aj podľa názoru odvolacieho súdu významným pre toto posúdenie bolo preukázanie dôvodnosti
nároku žalobcov. Ak totiž nárok žalobcov je nedôvodný, je irelevantné uvažovať o tom, že by vznesenie
námietky premlčania žalovanou mohlo byť výrazom zneužitia jej práva na úkor žalobcov. Nemôže totiž
subjekt požadujúci plnenie, ktoré mu nepatrí, byť dotknutý na svojich právach zamietnutím žaloby (aj

keby to bolo z dôvodu premlčania nároku) a teda takéto rozhodnutie nie je možné považovať voči
žalobcovi za nespravodlivé.
21. V danom prípade vzhľadom k existencii platne uzavretej kúpnej zmluvy, z ktorej nároky si žalobcovia
uplatnili touto žalobou, bolo na žalovanej, aby v konaní preukázala, že dohodnutú kúpnu cenu zaplatila,
keďže žalobcovia tvrdili, že tak neurobila. Toto sa žalovanej aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázať

podarilo. Splnenie svojej povinnosti, vyplývajúcej z kúpnej zmluvy, a síce zaplatiť predávajúcim kúpnu
cenu vo výške 29.874 eur preukázala tým, že samotná zmluva zakotvovala v čl. III bod 2., že kúpna
cena bola uhradená v celosti v hotovosti v deň podpisu kúpnej zmluvy, čo predávajúci bez výhrad
potvrdilisvojimpodpisminatejtozmluve.Trebavziaťdoúvahy,že pravosťpodpisovvšetkýchúčastníkovzmluvného vzťahu bola overená notárom a žalobcovia ani pravosť podpisov nepopierali. Ak sa bránili
tým, že zmluvu dobre neprečítali, treba uviesť, že takáto argumentácia v konaní neobstála. Obaja
žalobcovia sú svojprávni, čo nasvedčuje tomu, že hoci aj žalobca 1/ trpí psychiatrickým ochorením,

toto ho samé osebe nemusí robiť nespôsobilým na vykonávanie podobných právnych úkonov. Pokiaľ
by aj žalobca 1/ bol mohol mať problémy s porozumením obsahu zmluvy, jeho manželka, žalobkyňa 2/
vzhľadom na spoločný záujem ich oboch, mala manželovi obsah zmluvy a jej dôsledky vysvetliť, ako
správne dôvodil prvoinštančný súd aj žalovaná. Ako celkom irelevantnú je treba posúdiť argumentáciu
žalobkyne 2/, že táto síce zmluvu čítala, ale nečítala to, že by im bola vyplatená kúpna cena. Nejde tu

pritom o zmluvu, aké sa uzatvárajú rutinne, ale o zmluvu o predaji nehnuteľnosti, teda domu, v ktorom
žalobcovia bývali, pričom si obaja museli byť vedomí závažnosti dôsledkov takejto zmluvy. Odvolací
súd navyše dodáva, že predmetná kúpna zmluva bola koncipovaná relatívne jednoducho a stručne
a neobsahuje ani žiadne zložité právnické formulácie, ktoré by znemožňovali pochopenie jej obsahu
osobám bez právnického vzdelania.

22. Zároveň odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným bol toho názoru, že okrem toho, že
žalobcovia výslovne pri podpise kúpnej zmluvy vyhlásili, že kúpna cena bola uhradená v hotovosti v
deň podpisu, žalovaná aj preukázala svedeckými výpoveďami v spojení s listinným dôkazmi (vrátane
zmluvy o pôžičke) pôvod finančných prostriedkov, ktorými uhradila kúpnu cenu. Pokiaľ odvolatelia
namietali vierohodnosť svedeckých výpovedí - synov žalovanej V. a H. F., ako aj svedkyne Y. H.,

dlhoročnej kamarátky žalovanej, odvolací súd poukazuje na to, že všetci svedkovia boli riadne poučení
o svojich povinnostiach svedka a následkoch krivej výpovede a i keď uvádzané vzťahy k žalovanej
môžu čiastočne ich vierohodnosť znížiť, zároveň nemôžu samé o sebe úplne spochybniť vierohodnosť
svedeckej výpovede, a už vôbec nemožno odmietnuť takúto svedeckú výpoveď pre nespôsobilosť
svedka, súd mohol iba vziať uvedené okolnosti do úvahy pri hodnotení dôkazov (por. napr. rozsudok

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cdon 1751/97 zo dňa 9.12.1998). Odvolací súd dodáva, že pokiaľ
vierohodnosť výpovede svedka je oslabená, ako v tomto prípade, má to za následok, že takýto dôkaz
bude spravidla iba súčasťou logického dôkazného reťazca ale nebude dôkazom rozhodujúcim. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR z 09. 06.2015, sp. zn. III ÚS
276/2014-29, v zmysle ktorého spochybňovanie objektívnosti výpovedí účastníkov konania a svedkov a

účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo rodinného či spoločenského vzťahu bez toho,
aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy by
v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov
majúcich medzi sebou takýto vzťah viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a
zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „ prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či

tvrdení účastníkov konania.

23. Odvolací súd pripomína, že proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu
jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,
kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k

vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení
obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Čl. 15 základných princípov, na ktorých spočíva
Civilnýsporovýporiadok,ustanovuje,žesúdyhodnotia dôkazyatvrdeniastránsporupodľasvojejúvahy
v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú

silu. V prejednávanej veci žalobcami spochybňované svedecké výpovede neslúžili ako jediné dôkazy
na preukázanie tvrdení žalovanej. Dokazovanie súdu v tomto spore bolo vykonávané nielen viacerými
svedeckými výpoveďami ale aj výsluchom strán, znaleckým posudkom a výsluchom znalca, množstvom
listinných dôkazov a prvoinštančný súd všetky vykonané dôkazy musel hodnotiť tak jednotlivo ako aj v
ich vzájomnej súvislosti a prihliadať pritom na všetko, čo vyšlo počas konania najavo ( § 191 CSP). Po

preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia mal odvolací súd za to, že prvoinštančnému súdu
niet v tomto smere čo vytknúť, keďže vyhodnotenie dôkazov okresným súdom bolo v súlade s obsahom
spisu aj so zásadami formálnej logiky.

24. Treba tu zdôrazniť, že pokiaľ sa žalobcovia domáhali zaplatenia kúpnej ceny z predloženej

zmluvy, bolo ich povinnosťou preukázať oprávnenosť ich nároku, čo sa im však nepodarilo, keď nimi
produkované a vykonané dôkazy neboli spôsobilé vyvrátiť dôkazy žalovanej o zaplatení kúpnej ceny.
Odvolací súd musel konštatovať, že na vyvrátenie dôkazu žalovanej, ktorým bolo výslovné písomné
vyhlásenie žalobcov obsiahnuté v čl. III bod 2. zmluvy (a síce, že celá kúpna cena im bola uhradenáv hotovosti v deň podpisu kúpnej zmluvy) v spojení s ďalšími dôkazmi žalovanou produkovanými,
nepostačilo tvrdenie žalobcov o neštandardnosti dohody zmluvných strán v čl. III odsek 2, podľa ktorého
malabyťuhradenácelákúpnacenapripodpisezmluvyvhotovostianelogickosťou,abytakvysokúsumu

len tak niekto odovzdával verejne. Aj keď je pravdou, že v súčasnosti je obvyklým skôr bezhotovostný
prevod, zároveň ale nič nebráni tomu, aby sa strany dohodli na zaplatení kúpnej ceny v hotovosti, a v
niektorýchprípadochdokoncabezhotovostnýprevodaniniejemožný(napr.pokiaľkupujúcinedisponuje
žiadnym účtom v peňažnom ústave). Hotovosť, vzhľadom na výšku kúpnej ceny, v tomto prípadne bolo
možné uložiť do bežnej obálky a neobstojí preto ani tvrdenie žalobcov, že by bolo absolútne nereálne

takétozaplatenievhotovostizdôvoduobjemnostibalíkabankoviek,zktorýchbytentomuselpozostávať.
Nedá sa preto stotožniť s tvrdením žalobcov, že ide o spôsob platby neštandardný, ktorý by mal svedčiť
o neuhradení kúpnej ceny žalovanou. Uvedená argumentácia žalobcov preto oproti dôkazom žalovanej
nemôže obstáť, a to ani v spojení so svedeckými výpoveďami svedkov, ktorých žalobcovia navrhli.

25. Žalobcom sa nepodarilo v konaní presvedčiť ani odvolací súd o dôvodnosti ich nároku a v intenciách

tohto záveru bolo treba potom prihliadnuť k vznesenej námietke premlčania, ktorú v danom prípade
nebolo možné považovať za uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi a teda neúčinnú. Prvoinštančný súd
sa s námietkou premlčania správne vysporiadal a odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje.

26. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže žalobcovia vo svojom odvolaní neuviedli žiadne také vecné

aprávnerelevantnédôvody,ktorébybolispôsobiléprivodiťzmenuodvolanímnapadnutéhorozhodnutia,
a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací
súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), dospel odvolací súd k záveru, že
odvolaniu nemožno priznať úspech a preto napadnutý rozsudok v celosti vo veci samej ako správny
potvrdil podľa § 387 ods. 2 CSP.

27. Inak tomu však bolo v závislom výroku o trovách konania. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách
konania tak, že úspešnej žalovanej priznal voči neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania v
plnej výške (100%) a to podľa § 255 ods. 1 CSP. Odvolatelia dôvodia nesprávnym právnym posúdením
veci, majúc za to, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP, a odvolací súd

im dal za pravdu.

28. Podľa § 255 ods. 1, ods. 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

29. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

30. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorú dopĺňa zásada

procesnej zodpovednosti za zavinenie, kde náhrada v prípade zavinených trov konania sa prisudzuje
bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. V predmetnej veci ide o posúdenie, či pri rozhodovaní o trovách
konania je tu namieste aplikácia § 257 CSP. Použitie citovaného ustanovenia (predtým § 150 ods. 1
O.s.p.) prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov
konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov

neprizná. Nepriznanie náhrady trov konania sa môže týkať celých trov alebo ich časti.

31. Použitie tohto moderačného práva súdu predpokladá existenciu výnimočných okolností prípadu.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci ( charaktere určitých druhov konania),
ako aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa

treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery strán sporu (sociálne aspekty) a
tiež na okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu práva na súde ako aj ich postoj v konaní.
Ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za normu, zakladajúcu jeho voľnú možnosť aplikácie
v zmysle svojvôle, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti

nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom.
Toto ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na
základné zásady rozhodovania o trovách konania.32. Odvolatelia vidia dôvody hodné osobitného zreteľa v nepriaznivých majetkových a osobných
pomeroch, keďže žalobca je poberateľom čiastočného invalidného dôchodku vo výške 180 eur a
žalobkyňa je zamestnaná s príjmom cca 450 eur, sú nemajetní a žijú v prenajatom dome s nájmom 150

eur mesačne a nákladmi na energie 70 eur, pričom majú päť maloletých detí vo veku 7 až 15 rokov,
ktoré sú na nich odkázané výživou. Z uvedeného je zrejmé, že majetkové pomery žalobcov, resp. ich
sociálna situácia je nepriaznivá, čo viedlo aj prvoinštančný súd k tomu, aby žalobcom uznesením zo
dňa 15.10.2013 priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Pokiaľ ide o okolnosti prípadu, rozvádzané
žalobcami v odvolaní, tieto sú v danom prípade irelevantné najmä preto, že nimi tvrdené skutočnosti

sa nepreukázali (že sú nemajetní vďaka nepoctivému konaniu žalovanej), avšak vzhľadom na osobné
a majetkové pomery žalobcov treba považovať aplikáciu ust. § 257 CSP za dôvodnú. Odvolací súd
k tomu dospel po zvážení všetkých okolností konkrétneho prípadu, prihliadol k postoju strán sporu v
konaní, tiež k okolnostiam, ktoré viedli žalobcov k uplatneniu nároku žalobou na súde a to berúc do
úvahy aj širšie súvislosti prípadu (vrátane existencie zmluvy o budúcej zmluve, z ktorej plnenia neboli
realizované), avšak hlavne prihliadol k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom oboch strán

sporu, teda vzal do úvahy nielen pomery žalobcov, ktorí by mali trovy konania zaplatiť, ale zohľadnil
aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany, teda žalovanej. Je nesporné,
že povinnosť žalobcov zaplatiť trovy konania by zásadným spôsobom zasiahlo do beztak nepriaznivej
situácie žalobcov a mohlo by ohroziť výživu ich piatich maloletých detí, a životná úroveň maloletých by
citeľne utrpela. Na druhej strane odvolací súd prihliadol na skutočnosť, že žalovaná má už plnoletých

synov, ktorí nie sú na ňu odkázaní výživou, pričom nehnuteľnosti, odkúpené od žalobcov výhodne
so značným ziskom predala, jej majetkové a osobné pomery sú podstatne priaznivejšie ako pomery
žalobcov a preto, v záujme odstránenia neprimeranej tvrdosti voči žalobcom a berúc do úvahy záujem
maloletých detí, odvolací súd za použitia ust. § 388 CSP rozhodnutie v časti náhrady trov konania zmenil
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, keď mal za to, že aplikácii ust. § 257 CSP nebráni ani

okolnosť, že žalobcovia sú v konaní zastúpení advokátom, keďže ide o ich zákonom priznané právo
a treba vziať do úvahy nedostatok ich právneho povedomia a skutkovú a zároveň právnu zložitosť
sporu. Túto okolnosť však zohľadnil vo svojom rozhodnutí a moderoval ich povinnosť nahradiť úspešnej
žalovanej trovy konania iba v rozsahu 50%. Obdobnými úvahami sa riadil odvolací súd aj pri rozhodovaní
o trovách štátu a napokon z rovnakého dôvodu potom odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu

trov odvolacieho konania, keď v odvolacom konaní priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania za aplikácie ust. § 257, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP v rozsahu 50%.
33. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).