Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 17, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/446/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113224440
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113224440.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: Platiť sa oplatí, s.r.o., so sídlom
Košická 56, Bratislava, IČO: 45 684 618, zastúpený: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom
Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: 1) A. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. D. č.
XX, 2) A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, I., o zaplatenie 18.244,34 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 8C/87/2015-127 zo dňa 7. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému s a n e p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovaným 1) a 2) náhradu
trov konania nepriznal. Rozsudok po citovaní § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), § 2 písm.
a), b) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, 2, § 524 ods.
1, 2, § 39, § 41, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o
bankách (ďalej len ZoB), vecne odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že
dňa 27.09.2005 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom
uzatvorenázmluvaosplátkovomúvere.Zmluvajezmluvouspotrebiteľskou,atospoukazomna§52OZ.

Žalobca ako dodávateľ v danom prípade pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, nakoľko z výpisu z obchodného registra vyplýva, že
predmetomčinnostiprávnehopredchodcužalobcujeokreminéhoposkytovaniespotrebiteľskýchúverov
nebankovým spôsobom. Žalovaný v predmetnom spore vystupuje ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o
fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V danom prípade ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere
podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, na ktorú sa subsidiárne vzťahuje Občiansky

zákonník.

2. V prvom rade sa súd zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, ktorou sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp.
mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie,
či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej
povinnosti na strane odporcu) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok NS SRz

29.6.2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009), a to aj po zmene procesných predpisov po 01.07.2016. Postúpenie
pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu,
cedenta) vstúpi nový veriteľ (postupník, cesionár) na základe zmluvy uzavretej medzi nimi. Postúpením
pohľadávky teda dochádza k zmene v osobe veriteľa tak, že novým veriteľom sa stane postupník anadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Pri postúpení pohľadávky nie je
účelom zmena obsahu postúpenej pohľadávky, ale zmena v osobe veriteľa. Postúpením pohľadávky sa
dlžníkovo postavenie nemení, najmä sa nemôže zhoršiť jeho právne postavenie.

3. Žalobca, nebankový subjekt uzavrel dňa 24.05.2012 zmluvu o postúpení pohľadávok s právnym
predchodcom, bankou. V zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka, teda
postupca, postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi, teda žalovanému, ak je klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj

napriekpísomnejvýzvebanky.Uvedenépredpokladysúzákonnýmpredpokladompreplatnépostúpenie
pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V konaní nebolo preukázané, že
by právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej pred postúpením pohľadávky.
Súd konštatuje, že v rámci predbežného právneho posúdenia uviedol prítomnému právnemu zástupcovi
posúdenie veci aj pohľad na jeho aktívnu legitimáciu. Žalobca nepreukázal doručenie výziev (č.l.
93-97) právnym predchodcom žalobcu (resp. jeho zástupcom). Súd súčasne konštatuje, že chýbalo

aj splnomocnenie na konanie zástupcu. V konaní nebolo preukázané zosplatnenie úveru právnym
predchodcom žalobcu a súčasne následná výzvu na zaplatenie pohľadávky, ktorá by bola realizovaná
v čase po zosplatnení a 90 dní pred postúpením pohľadávky. Toto netvrdil ani žalobca a táto skutočnosť
nevyplynula ani z obsahu spisu. Navyše, podľa žalobcu konečná splatnosť úveru nastala dňom
vyhlásením mimoriadnej splatnosti 14.05.2012, avšak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená

už dňa 24.05.2012, pričom podľa doručenky bolo oznámenie o zosplatnení doručené žalovanému
1) až 06.06.2012 (č.l. 30). Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel súd k záveru, že neboli
splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní z dôvodu, že žalobca
nepreukázal pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky doručenie výzvy žalovanému na úhradu
týchto dlžných splátok. V konaní bolo preukázané, že žalovanému bolo doručené oznámenie o vyhlásení

mimoriadnej splatnosti zo dňa 06.06.2012, avšak už dňa 24.05.2012 bola uzavretá zmluva o postúpení
pohľadávky, a teda nebola zachovaná lehota 90 dní omeškania žalovaného. S poukazom na gramatický,
ale najmä teleologický výklad § 92 ods. 8 ZoB sa vyžaduje omeškanie dlžníka v trvaní viac ako 90 dní od
momentu doručenia písomnej výzvy. Nebol by v súlade s účelom uvedeného ustanovenia taký výklad,
podľa ktorého by postačovalo omeškanie viac ako 90 dní pred doručením výzvy banky, nakoľko pri

takom výklade by nebolo vylúčené postúpenie pohľadávky hneď nasledujúci deň po doručení výzvy na
plnenie, čím by bola odňatá dlžníkovi možnosť svoj dlh uhradiť a zabrániť tak postúpeniu pohľadávky na
inú osobu ako banku. Súd dospel k záveru, že z dôvodu nedodržania postupu pri postúpení pohľadávky
voči žalovanému v súlade s § 92 ods. 8 ZoB, nie je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaným.
Žalobca nepreukázal (pričom podľa vyjadrenia SLSP, a.s. iba on disponuje celou dokumentáciou),

že by pred postúpením pohľadávky od právneho predchodcu bola žalovanému v súlade s 92 ods.
8 ZoB preukázateľne doručená písomná výzva na zaplatenie dlhu a následne uplynulo viac ako 90
kalendárnych dní od jej doručenia žalovanému, čo je podmienkou pre vznik oprávnenia banky postúpiť
svoju pohľadávku voči žalovanému inej osobe, ktorá nie je bankou. Z uvedeného dôvodu postúpenie
pohľadávky na žalobcu je v rozpore s vyššie citovaným zákonom, a preto je tento právny úkon v zmysle

§ 39 OZ absolútne neplatný, s poukazom na čo nie je žalobca oprávneným z danej pohľadávky, a teda
nie v konaní aktívne vecne legitimovaným.

4. Podporne súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/147/2016 zo dňa
21.04.2016, v ktorom súd druhej inštancie v obdobnej veci skonštatoval, že „banka musí najskôr

klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90
kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok, môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu,
ktorá nie je bankou. Obdobný názor zastáva aj Krajský súd v Trnave v rozsudku sp .zn. 24Co/716/2015
zo dňa 08.06.2016.

5. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 262 a § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len
CSP) tak, že nárok na ich náhradu má žalovaný ako plne úspešný vo veci. Žalovanému trovy konania
nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu z

dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie spočíva
najmä v nesprávnom právnom posúdení zákona o bankách, v nesprávnom právnom posúdení zákona

o spotrebiteľských úveroch, v nesprávnom postupe a rozhodnutí súdu z hľadiska jeho odôvodnenia,
možného preskúmania, presvedčivosti a prijateľnosti, nepredvídateľnom postupe konajúceho súdu.
Ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch žiadnym spôsobom nesúvisia so zákonom o bankách,
neodkazujú na tento zákon. Ustanovenie § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch pripúšťa
postúpenie práva veriteľa vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu (vrátane

vzájomného započítania pohľadávok), pričom sa postupuje podľa § 524 OZ.

7. Podľa názoru žalobcu účelom § 92 zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva a
nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých
nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Za daných podmienok môže banka postúpiť pohľadávku
aj na inú osobu, ako je banka, teda aj na osobu, ktorá ako taká nie je viazaná bankovým tajomstvom,

a to aj bez súhlasu klienta. Ak by postúpila pohľadávku na inú osobu skôr, ako sú splnené stanovené
podmienky a zároveň by nemala na postúpenie pohľadávky súhlas, porušuje tým bankové tajomstvo.
Ďalej treba osobitne vnímať to, že zákon o spotrebiteľských úveroch priamo a výlučne definuje možnosť
postúpenia práva vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu. Nie je teda správny
postupaplikácie §92odsek8zákonaobankách.Zákonobankáchanizákonospotrebiteľskýchúveroch

absenciu,činepreukázanievýzvypodľa§92odsek8zákonaobankáchakodôvodneplatnostiprávneho
úkonu neuvádza. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nálezu Ústavného súdu SR z 28.4.2014, sp. zn.
IV. ÚS 15/2014; nález Ústavného súdu SR z 1.4.2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014; nález Ústavného súdu
ČR sp. zn. III.ÚS 3900/12, zo dňa 28.2.2013.

8. Pre úplnosť žalobca dodáva, že podľa VOP k vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaného (bod 18.14.) žalovaný výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť
akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo
nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka
vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu

osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje
pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim
písomným súhlasom banky.

9.Vsúvislostisvyslovenýmprávnymnázoromžalobcapoukázalnamnohérozhodnutiaprvoinštančných

súdov, ktoré žalobám žalobcu v rovnakých sporoch vyhoveli (v odvolaní ich špecifikoval spisovou
značkou a dátumom vyhlásenia). Správnosť pávneho názoru žalobcu vyplýva aj z rozsudku NS SR, sp.
zn. 4 Obo 210/200l) (judikát R 119/2003).

10. Podľa názoru žalobcu odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nie je v súlade s § 220 ods. 1 CSP

a je arbitrárne. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie NS SR 2Cdo/238/2008 z 30.11.2009,
rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005 a 7Cdo 136/2013, rozhodnutie Ústavného súdu SR III.
ÚS 107/2007 a mnohé ďalšie. Rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pre jeho vydanie neboli
splnené procesné podmienky bolo vydané v rozpore s legitímnym očakávaním žalobcu. V konaní boli

porušené princípy právneho štátu, princíp právnej istoty a s nimi súvisiaci princíp legitímnych očakávaní
a súvisiacu požiadavku na ochranu legálne nadobudnutých práv.

11. S poukazom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov konania v plnom rozsahu, alternatívne,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v druhom a v treťom výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použilzákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny.

14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého

obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho
častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi
základ pre rozhodnutie, odvolací súd sa s odôvodnením súdu stotožňuje, k veci považuje za potrebné
dodať iba nasledovné:

15. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne zamietol žalobu
žalobcu z dôvodu, že žalobca nebol vo veci aktívne legitimovaným pre neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky. Pohľadávka žalobcu vyplývala zo zmluvy o úvere, pôvodne uzavretej medzi bankou a
žalovaným. Súd prvej inštancie konštatoval, že banka nepostupovala v súlade s § 92 ods. 8 zákona o

bankách a postúpila svoju pohľadávku voči žalovanému bez toho, aby písomne vyzvala žalovaného
na zaplatenie dlhu (potom, ako bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku). Podľa názoru žalobcu vyjadrenom v odvolaní
účelom § 92 zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu

bankového tajomstva.

16. V súvislosti s riešením uvedenej spornej otázky odvolací súd poukazuje na nedávne rozhodnutie
NS SR sp. zn. 1Cdo 147/2017 z 24.4.2018. Podľa uvedeného rozsudku v zmysle dôvodovej správy
k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 ZoB na mysli oprávnenie banky postúpiť

časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v
omeškaní. Uvedené ustanovenie malo motivovať banku k tomu, by podnikla určité kroky smerujúce k
ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého
trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne
sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou

starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po
uzavretí úverovej zmluvy s bankou, táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala
pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej
banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže
poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

Dovolací súd v rozsudku uzavrel, že kardinálnym problémom je otázka platnosti či neplatnosti právneho
úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 OZ. Teda či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky
bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou podľa § 82 ods. 8 veta prvá ZoB musia
byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou
o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe absolútnej

neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Rozhodujúcim je fakt, že ide o zmluvu spotrebiteľskú. Zároveň
ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi podmienkami je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy
banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú
zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky
banky na tretiu osobu, nakoľko ZoB je špeciálnym predpisom vo vzťahu k OZ. Tieto isté podmienky

musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZaB), aby
nedošlo k jeho porušeniu. Dovolací súd preto v rozsudku konštatoval, že v prípade, ak by neboli splnené
podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt
išlo by o postúpenie v rozpore so zákonom (ZoB), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods.
2 OZ vylúčené, resp. zakázané a ide o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ. NS SR

pokračuje v ďalšej argumentácii záveru o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou na tretí
subjekt v rovnakom prípade, ako je prejednávaný.17. V danej veci v súlade s uvedeným právnym názorom súd prvej inštancie správne konštatoval, že
žalobca nepreukázal a ani netvrdil, že banka (jeho právny predchodca) zaslala žalovanému výzvu na
zaplatenie dlhu v čase, keď bol v omeškaní s platením dlhu po dobu najmenej 90 dní a umožnila mu tak

zaplatiť dlh predovšetkým banke, ešte pred postúpením pohľadávky. Žalobca ani v odvolaní nepreukázal
zaslanie výzvy bankou a mylne argumentoval, že § 92 ods. 8 ZoB súd vykladá nesprávne, pretože
uvedené ustanovenie nemá žiaden súvis s postupovaním pohľadávok bankou na tretie subjekty ale len
upravuje podmienky, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím §
387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

19. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania
podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Žalovanému ale
v odvolacom konaní žiadne trov nevznikli, preto mu ich náhradu odvolací súd nepriznal.

20. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).