Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 20, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/16/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214202337
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8214202337.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.,
so sídlom Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ V.. W. K., nar.: XX.XX.XXXX,
bytom X. XX, 2/ A.. F. S., nar.: XX.XX.XXXX, bytom F. XX, o zaplatenie 21.372,96 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 2C/191/2014-94 zo dňa 07.09.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o splatnosti istiny s prísl. a vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku a
v súvisiacom výroku o trovách konania.

Nepriznáva žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „I. Súd
konanie v časti o zaplatenie sumy 79 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 08.01.2014
do zaplatenia zastavuje.
II. Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní žalobcovi zaplatiť sumu 17.461,97 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne od 08.01.2014 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhého žalovaného.
III. Súd žalovaným 1/ a 2/ povoľuje dlh splatiť v splátkach po 300 Eur mesačne vždy k 15.dňu v mesiaci

počnúc právoplatnosťou rozsudku. Nezaplatením hoci lej jednej splátky sa celý dlh stane zročným a
žalobca bude oprávnený sa domáhať jeho zaplatenia v celej výške naraz.

IV. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
V. Súd žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64%.“
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, §
2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 48 ods. 1 a 2, § 451, § 457, § 546, §

548 ods. 1 a 2, § 52 až 54, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z., § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 226 Civilného sporového poriadku, § 173 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 26.03.2014 domáhal voči žalovaným
1/ - 2/ uloženia povinnosti zaplatiť sumu 21.372,96 Eur spolu s úrokom za úver vo výške 6,69% ročne
zo sumy 19.900,78 Eur od 08.01.2014 do zaplatenia a spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 21.372,96 Eur od 08.01.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Na základe zmluvy o stavebnom sporení č. 2748672404 uzavretej medzi žalobcom a žalovanými 1/ -
2/ bola uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere č. 2748672 1 05 a stavebnom - spotrebiteľskom
úvere 2748672 4 04 zo dňa 28.06.2011, na základe ktorej žalobca žalovanému 1/ poskytol mimoriadny
medziúver vo výške 20.000 Eur. Žalovaný 1/ sa zaviazal do pridelenia cieľovej sumy splácať úrokymimoriadneho medziúveru 6,69% ročne pravidelným mesačnými splátkami vo výške 111,50 Eur a do
pridelenia cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady v sume 32
Eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaný 1/ zaviazal splácať stavebný

úver vrátane úrokov vo výške 4,70% ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 143,50 Eur.
Žalovaná 2/ prevzala ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokojí žalovaný 1/.
Žalovaný 1/ porušil zmluvou dohodnuté podmienky a medziúver prestal riadne a včas splácať. Listom
z 05.12.2013 žalobca odstúpil od úverovej zmluvy a vyzval žalovaného 1/, aby v 7-dňovej lehote vrátil
zostatok úveru. Žalovaný 1/ peňažné prostriedky nevrátil. O odstúpení od zmluvy bola upovedomená

aj žalovaná 2/. Sčítaním vkladov na konte sporenia č. 2748672 4 04 s kladnou hodnotou súd dospel k
záveru, že žalovaný zaplatil na úver celkom sumu 2.408,03 Eur.
Súd vyhodnotil uzavretú zmluvu vzhľadom na povahu strán zmluvy a spôsobu uzavretia zmluvy, keď
žalobca ako veriteľ je podnikateľský subjekt, ktorý na formulári a v pevne stanovených všeobecných
podmienkach určil obsah zmluvy, pričom druhá zmluvná strana nemala možnosť obsah zmluvy ovplyvniť
(čl. III všeobecných podmienok - tlačivá vydaných sporiteľňou) ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú

sa vzťahujú aj napriek zákonnej úprave úverovej zmluvy v Obchodnom zákonníku a v tomto prípade
aj zákona č. 129/2010 Z.z. (čo do náležitostí), všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
uvedené v Občianskom zákonníku v §§ 52-54 Občianskeho zákonníka. Súd preto aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka nielen na právne posúdenie právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými,
ale aj na z toho vyplývajúce účinky omeškania, odstúpenia, ručenia.

Ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o úvere považovaná za tzv. „absolútny
obchod“, však v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne ustanovenia týkajúce
sa ochrany spotrebiteľa. Obsahoval ich ale Občiansky zákonník, ktorý aj vo vzťahu k Obchodnému
zákonníku pôsobí ako lex specialis. Keďže v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu (spĺňa všetky
podmienky, ktoré zmluvu určujú ako spotrebiteľskú), je treba aplikovať zákonné ustanovenie prijaté do

Občianskeho zákonníka po 1.4.2004. Súd v tomto názore podporuje aj znenie zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v spojení s § 52 - 54 Občianskeho zákonníka.
Ustanovenie čl. VII zmluvných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj
napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení
s § 54 ods. 1,5 a § 457 Občianskeho zákonníka.

Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaných platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len nastať v
budúcnosti. Teda odstúpením od zmluvy má veriteľ zachované všetky svoje práva, kým spotrebiteľ
žiadne.
Dôsledkom plnenia zo zrušenej zmluvy je tak povinnosť účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť všetko, čo
plnením z takejto zmluvy nadobudli (teda vzájomná reštitučná povinnosť zmluvných strán), ako výslovne

stanovuje § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý je špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia z
predmetného záväzkového vzťahu so žalovaným.
V danej veci mal súd za preukázané, že žalovanému 1/ bol poskytnutý úver v sume 19.870 Eur, keď
na poskytnutú sumu podľa zmluvy 20.000 Eur si žalobca zaúčtoval na úver aj poplatok za spracovanie
úveru vo výške 130 Eur. Poskytnutá bola potom žalovanému 1/ len suma 19.870 Eur. Žalovaný 1/ do

odstúpenia od zmluvy zaplatili sumu celkom 2.408,03 Eur (sčítané vklady na konte sporenia č. 2748672
4 04 s kladnou hodnotou), po odstúpení už nič nezaplatil. Vyššie uvedené sumy sú zrejmé z písomného
vyjadrenia, ktorého správnosť potvrdil žalobca. Keďže pri zrušení zmluvy si účastníci majú vrátiť len
navzájom poskytnuté plnenie, žalovaní majú žalobcovi vrátiť rozdiel týchto súm, t.j. sumu 17.461,97 Eur
(19.870 - 2.408,03), preto súd zaviazal žalovaného 1/ na úhradu tejto sumy a v prevyšujúcej časti žalobu

ako nedôvodnú zamietol.
K námietke prekážky rozhodnutej veci voči žalovanej 2/ súd uvádza, že sa plne stotožňuje s
právnym názorom žalobcu o samostatnosti procesného spoločenstva medzi dlžníkom a ručiteľom. V
prejednávanej veci bol ale platobný rozkaz vcelku zrušený uznesením súdu. Uznesenie tunajšieho súdu
z 03.10.2014, č.k.: 4Ro/88/2014 - 27 bolo žalobcovi doručené dňa 23.10.2014, pričom ide o uznesenie,

proti ktorému možno podať odvolanie. Právoplatnosť rozhodnutia (aj súdneho) je jeho vlastnosť o
právnej záväznosti a nezmeniteľnosti, ak strana rozhodnutie nenapadne odvolaním (resp. opravným
prostriedkom všeobecne). Mimo odvolacieho konania nemožno konštatovať, že právoplatné uznesenie
je ničotným aktom. Takýto prístup sa súdu prieči s ohľadom na princíp právnej istoty, ktorý žalovaná
2/ nadobudla, keď dňa 22.10.2014 prevzala uznesenie, ktorým bol voči nej platobný rozkaz zrušený a

toto uznesenie nebolo napadnuté odvolaním. Uznesenie vo svojej poslednej vete uvádza, že platobný
rozkaz sa žalovanému 1/ nepodarilo doručiť. Žalobca nereagoval podaním odvolania na skutočnosť, že
žalovanej 2/ platobný rozkaz do vlastných rúk doručený bol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom
07.11.2014.Súd lehotu na splnenie povinnosti uloženej žalovaným týmto rozsudkom určil v súlade s § 232 ods. 3 a
4 C.s.p. Preskúmaním majetkových pomerov žalovaných, kedy súd zistil, že žalovaný 1/ je samostatne
zárobkovo činnou osobou a nemá stále príjmy a žalovaná 2/ je na materskej dovolenke a poberá

len rodičovský príspevok. Po zvážení týchto okolností súd dospel k záveru, že povolenie splátok je
namieste.Umožnilžalovanýmsplatiťdlžnúsumuvsplátkachpo300Eurmesačne,keď podľavyjadrenia
žalovaného 1/ je splátka v tejto výške v jeho možnostiach. Túto výhodu súd musel kompenzovať v
prospech žalobcu tým, že ak sa žalovaní omeškajú čo i len s jednou splátkou, dlh sa stane splatným
narazažalobcasamôžesplneniapovinnostidomáhaťohľadomcelejdlžnejsumynaraz.Ohľadomvýšky

navrhovanej splátky žalovaná 2/ nič neuviedla, pretože žalovaný 1/ trval na tom, že dlh vyrovná aj bez
účasti žalovanej 2/.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku, výroku o splatnosti dlhu a súvisiacemu
výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne

právne posúdenie následkov odstúpenia od úverovej zmluvy súdom prvej inštancie. V tomto smere
poukázal na ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, uznesenie Krajského súdu v Prešove
zo dňa 15.01.2014 č.k. 10Co/128/2013-63, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.02.2015
č.k. 11Co/337/2014-127, uznesenie Krajského súdu v prešove zo dńa 04.04.2016 č.k. 13Co/9/2016-95,
uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.11.2016 č.k. 5Co/412/2015-63. Odstúpením od úverovej

zmluvy došlo k jej zániku ex nunc. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, podľa ktorého
úverovázmluvamalabyťmedzižalobcomažalovanýmiuzatvorenádňa28.06.20111.Akovšakvyplývaz
dôkazov predložených žalobcom, táto bola uzatvorená 11.07.2011. Podľa vedomostí žalobcu neexistuje
žiadne písomné vyjadrenie, v ktorom by žalobca verifikoval konkrétnu výšku sumy, ktorú žalovaný 1/
v zmysle zmluvy o úvere zaplatil. Nie je správne do vzájomne poskytnutých plnení započítavať aj tie,

ktoré neboli poskytnuté na základe zrušeného právneho úkonu. Úverová zmluva bola uzatvorená dňa
11.07.2011. Ak súd prvej inštancie určil sumu, ktorú mal žalovaný 1/ v zmysle úverovej zmluvy uhradiť
na sumu 2408,03 Eur, musel zákonite vo výpočtoch zohľadniť aj vklad na konto sporenia č. 2748672
4 04 zo dňa 01.06.2011 vo výške 200 Eur. Takýmto postupom súd prvej inštancie odrátal od nároku
žalobcu aj plnenie, ktoré bolo poskytnuté na iný právny úkon, ktorý zrušený nebol. Súd prvej inštancie

nemal preskúmané majetkové pomery žalovaných, keď nezistil výšku ich skutočných príjmov, výšku ich
skutočných výdavkov, existenciu prípadného iného majetku. Nezohľadnil záujem žalobcu na splnení
pohľadávky v nie neprimerane dlhej dobe, nakoľko sa nevenoval pri rozhodnutí o výške splátok ich
pomeru k celkovej výške uloženej povinnosti. Súd vychádzal výlučne z tvrdení žalovaných. Rozsudok
je nesprávny aj z dôvodu prekážky veci rozhodnutej voči žalovanej v 2/ rade. V predmetnej veci si

žalobca uplatnil nárok voči žalovanému 1/ z titulu záväzku z úverovej zmluvy a voči žalovanej 2/ z titulku
záväzku z ručiteľského vyhlásenia. Nakoľko voči každému zo žalovaných má žalobca nárok z iného
právnehodôvodu,musímedzižalovanýmiexistovaťsamostatnéspoločenstvo,kdekaždýzožalovaných
koná sám za seba. Nakoľko medzi žalovanými existuje samostatné procesné spoločenstvo, je potrebné
splneniepodmienoknazrušenieplatobnéhorozkazuposudzovaťukaždéhosamostatne.Zodôvodnenia

uznesenia súdu prvej inštancie o zrušení platobného rozkazu vyplýva, že jediným dôvodom na zrušenie
platobného rozkazu bola skutočnosť, že ho nebolo možné doručiť žalovanému 1/ do vlastných rúk.
Žalovanej 2/ bol platobný rozkaz doručený do vlastných rúk. Zo strany žalovanej 2/ nedošlo k podaniu
odporu proti platobnému rozkazu. Nepodaním odporu voči platobnému rozkazu v lehote 15 dní od
jeho doručenia žalovanou 2/ došlo k nadobudnutiu právoplatnosti platobného rozkazu voči žalovanej 2/.

Nadobudnutím právoplatnosti platobného rozkazu voči žalovanej 2/ došlo k vyriešeniu právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovanou 2/ právoplatným rozhodnutím súdu, a teda toto právoplatné rozhodnutie
súdu nie je možné meniť uznesením o zrušení platobného rozkazu. Z uvedených dôvodov navrhol
rozsudok v napadnutom rozsahu voči žalovanej 2/ zrušiť a konanie voči nej zastaviť a voči žalovanému
1/ zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu

trov odvolacieho konania.

3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1
a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.Podľa § 52 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia
zmluvy (ďalej len OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné

ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 52 ods. 3 a 4 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.
Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri
výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej služby. Nemali by
byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva zo dňa 11.07.2011 je spotrebiteľskou zmluvou v
zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a že žalovaný 1/ nepoužil predmet plnenia na podnikanie,

rovnako, že žalobca je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti.

5. Je potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že úverová zmluva bola uzatvorená dňa 11.07.2011, kedy
došlo k písomnej akceptácii návrhu žalobcu na jej uzatvorenie žalovaným 1/, nie 28.06.2011 ako to
uviedol súd prvej inštancie. Je však zrejmé, že súd prvej inštancie posudzoval zmluvu o medziúvere

a stavebnom spotrebiteľskom úvere č. 2748672 1 05 uzatvorenú medzi stranami sporu (č.l. 2 a
nasl.), pričom dátum uvedený súdom prvej inštancie - 28.06.2011 je dátumom podpisu návrhu zmluvy
žalobcom. Uvedená nesprávnosť však na posúdenie dôvodnosti žaloby nemá podstatný vplyv, nebola
spôsobilá privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa

nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo
si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý

cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov
(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.

Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky
spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.
Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali
byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na
zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku.

Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však
týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou
právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu
nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.

V prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné a plne v súlade
s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie úpravu obchodnoprávnu.
Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.
Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom

zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje,
ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.
Podľa§457Občianskehozákonníka,akjezmluvaneplatnáaleboakbolazrušená,jekaždýzúčastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od uzatvorenej zmluvy,

a to listom zo dňa 05.12.2013.
Inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a Občianskom zákonníku odlišne.
Obchodný zákonník v ust. § 349 ods. 1 zánik zmluvy viaže na okamih, keď prejav vôle oprávnenej
strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Zánik zmluvy teda nastáva v dobe účinnosti úkonu,ktorým oprávnená osoba odstúpila od zmluvy. Tým sa Obchodný zákonník odlišuje od Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym
predpisom upravené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právna

úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a
tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré už vyššie odvolací súd poukázal.
Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si
nemôžezhoršiťsvojezmluvné(atedaiprávne)postaveniebezohľadunato,akédojednaniasúuvedené

v spotrebiteľskej zmluve. Toto zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych
predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom
princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom.
Ustanovenie čl. VII. zmluvy vychádzajúce z úpravy odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Obchodnom
zákonníku, podľa ktorej má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je
upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení s § 54 ods. 1 a § 457

Občianskeho zákonníka.
Zmluvná klauzula o odstúpení nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa
vrátane úrokov a poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky aj za úverové obdobie, ktoré ešte
nenastalo.
Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 48 v spojení s § 457) je následkom odstúpenia od zmluvy

len vznik povinnosti účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť to, čo podľa nej dostali. V danom prípade teda
povinnosť žalovaných vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi.
Za stavu, že zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od zmluvy (aj keď išlo o zmluvu o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere, t.j. absolútny obchod), pre žalovaných ako spotrebiteľov je priaznivejšia
právna úprava odstúpenia od zmluvy upravená v Občianskom zákonníku, nie v Obchodnom zákonníku.

Je to práve žalobca, ktorý si zvolil spôsob riešenia situácie, kedy bol žalovaný v omeškaní s platením
splátok a rozhodol sa zmluvný vzťah ukončiť napriek tomu, že do úvahy prichádzal aj iný postup,
napr. zosplatnenie úveru, t.j. možnosť požadovať splatenie celkového dlhu (istiny spolu s úrokmi) za
súčasného zotrvania v zmluvnom vzťahu.
Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyslovených v rozhodnutí Krajského súdu

v Prešove zo dňa 14.02.2013 v konaní sp. zn. 6Co/81/2012. Ústavný súd Slovenskej republiky v
rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2012-10 z 19.06.2013 na základe ústavnej sťažnosti proti predmetnému
rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol, že po preskúmaní rozsudku argumentáciu sťažovateľa
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd
nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zisteniach a hodnotení skutkového stavu veci

a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného
rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by
posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľným alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne,

keď vychádzal zo skutočnosti, že zmluvné strany sú povinné navzájom si vrátiť len to, čo podľa zmluvy
dostali,atedaprirozhodovaníovýškenárokužalobcubralzreteľnavýškuúveruposkytnutéhožalobcom
žalovanému 1/ a výšku úhrad žalovaného 1/.
Súd prvej inštancie správne ustálil, že v predmetnej veci je pri vyčíslení výšky bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaných potrebné vychádzať zo sumy úhrad žalovaných vo výške 2408,03 Eur. Ako vyplýva

z čl. I bod 1. zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere, po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom
sporení, na základe ktorej bol medziúver poskytnutý sa medziúver zúčtuje bez osobitnej dohody s
nasporenou sumou na účte stavebného sporenia na stavebný úver pod č. 2748672 4 04. Podľa čl. VII
bod1zmluvyomedziúvereastavebnomúverezmluvaostavebnomsporeníjezákladompreposkytnutie
medziúveru a stavebného úveru. Žalobca listom zo dňa 05.12.2013 odstúpil tak od zmluvy o medziúvere

ako aj od zmluvy o stavebnom sporení. Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o medziúvere a stavebnom
úvere je spätá, naviazaná na zmluvu o stavebnom sporení. Za tohto stavu niet dôvodu nezohľadniť
úhradu žalovaného 1/ vo výške 200 Eur vykonanú v súvislosti s účtom stavebného sporenia. Išlo o
peňažné plnenie žalobcovi v rámci zmluvného vzťahu, od ktorého sa odvíja zmluva o medziúvere.

6. Vo vzťahu k námietke veci rozhodnutej je potrebné uviesť, že platobným rozkazom súdu prvej
inštancie č.k. 4Ro/88/2014-21 zo dňa 30.06.2014 bola žalovanému 1/ a žalovanej 2/ uložená povinnosť
splniť dlh spoločne a nerozdielne, čo znamená, že platobný rozkaz sa vzťahoval na oboch žalovaných
úplne rovnako. Podľa § 91 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného včase vydania platobného rozkazu ide o spoločenstvo nerozlučné. Posúdenie otázky právnej povahy
spoločenstva subjektov vystupujúcich v spore na tej istej strane je vecou konajúceho súdu. Za stavu,
kedy platobný rozkaz vychádza z ust. § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, potom aj uznesenie

o zrušení takéhoto platobného rozkazu (uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 4Ro/88/2014-27 zo dňa
03.10.2014) sa nutne vzťahuje rovnako na oboch žalovaných. Platobný rozkaz bol preto uznesením č.k.
4Ro/88/2014-27 zo dňa 03.10.2014 zrušený voči obom žalovaným a vo vzťahu k žalovanej 2/ tak nie
je daná prekážka konania - res iudicata.
Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách

konania.

7. Pokiaľ ide o výrok o povolení plniť dlh v splátkach, odvolací súd posúdil okolnosti predmetnej veci,
pomery tak na stane žalovaných ako aj žalobcu a dospel k záveru, že poskytnutie dlhšej lehoty na
splnenie dlhu žalovaným je opodstatnené. Ust. § 232 ods. 3 CSP dáva súdu možnosť určiť dlhšiu lehotu
na splnenie dlhu, pričom súd môže predmetné ustanovenie v odôvodnených prípadoch aplikovať aj bez

návrhu strany. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a odvolací súd sa s dôvodmi
aplikácie ust. § 232 ods. 3 CSP uvedenými súdom prvej inštancie plne stotožňuje. Naviac je potrebné
poznamenať, že výška splátok určená súdom prvej inštancie (300 Eur) je značne vyššia ako výška
pôvodne zmluvne dohodnutých splátok (143,50 Eur).
V prípade, že žalovaní svoj dlh nebudú plniť spôsobom určeným rozsudkom, omeškanie jednej zo

splátok bude mať za následok zročnosť celého dlhu. To dáva určitú istotu pre žalobcu, že hrozba bude
dostatočnou motiváciou pre žalovaných, aby svoju povinnosť uloženú rozhodnutím súdu plnili riadne
a včas.
Plynutie času nemá na postavenie žalobcu negatívny dopad, keďže mu patrí nárok na úroky z
omeškania z dlžnej sumy až do času úplného splnenia dlhu. Žalobca je obchodnou spoločnosťou so

stabilným zázemím na trhu, preto možnosť postupnej úhrady dlhu splátkami v súdom určenej výške
nemožno vnímať ako zásah do pomerov žalobcu, ktorý by bol spôsobilý ohroziť ďalšiu činnosť žalobcu,
neprimerane zhoršiť jeho majetkovú situáciu.
Za daného stavu odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti, vo výroku o splatnosti dlhu a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne

správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

7. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sa žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva, keďže v odvolacom
konaní plne úspešní žalovaní si trovy odvolacieho konania neuplatnili, žiadne trovy odvolacieho konania

im zo spisu nevyplývajú.

8. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.