Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 18, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/16/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616208033
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1616208033.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov JUDr.

Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: A. N., V..Z.., W. D. X, N., L.:
XX XXX XXX, zast. Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO:
47 232 471, proti žalovanej: W. N., D.. XX.XX.XXXX, W.. Z. XX, O., o zaplatenie sumy 5000 EUR s
príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Malacky z 20. októbra 2017 č.
k. 27Csp/152/2016- 51, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku
zamietnutá p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 5
000 eur, úroky vo výške 836,44 eur, bankové poplatky a poistné vo výške 54,65 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 5 000 eur od 5.10.2015 do zaplatenia, a to všetko v
lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobkyni priznal
proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% s tým, že o ich výške
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa uzavrela so žalovanou dňa
2.10.2014 úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 5000 eur, s úrokovou
sadzbou 23,9 %, s výškou mesačnej splátky 117 eur s poistením a 112 eur bez poistenia, s termínom
prvej splatnosti 20.11.2014 a počtom splátok 120 vždy k 2 dňu kalendárneho mesiaca. Výška RPMN
bola 26,68 %, priemerná RPMN bola 16,81 %. Celková čiastka, ktorú sa zaviazala žalovaná zaplatiť
bola v sume 13.049,60 eur. V zmluve bol dojednaný aj základný súbor poistenia úveru. V bode 3 Zmluvy
boli uvedené poplatky: za 1. upomienku vo výške 9,96 eur, za 2. upomienku vo výške 24,90 eur, za

výzvu na splatenie úveru vo výške 3,32 eur, za upozornenie pred výzvou na splatenie úveru: poštovné
podľa tarify SP, a.s.. Z aktuálneho stavu úveru ku dňu 31.08.2016 súd prvej inštancie zistil, že dňa
02.10.2014 bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 5000 eur. Dlh na úrokoch predstavoval 536,44 eur,
dlh na poplatkoch predstavoval 54,65 eur. Žalovaná na úver zaplatila 351 eur, pričom posledná platba
prišla dňa 28.01.2015. Z výzvy na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 04.09.2015 súd prvej inštancie
zistil, že žalobkyňa žalovanú vyzvala na úhradu omeškanej splátky vo výške 784 eur, poplatkov 36,15
eur a poistného 15 eur, pričom ju upozornil v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na možnosť

vyhlásenia predčasnej splatnosti celého úveru. Zásielka sa žalobcovi vrátila s poznámkou adresát
neznámy. Z výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 21.09.2015 súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa
vyhlásila celý úver za predčasne splatný ku dňu 21.09.2015 a vyzvala žalovanú na zaplatenie istiny 5000
eur, úrokov 836,44 eur, poplatkov 39,65 eur a poistného 15 eur v lehote do 10 kalendárnych dní ododňa doručenia tejto výzvy. Zásielka sa vrátila žalobkyni dňa 25.09.2015 s poznámkou adresát neznámy.
Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je v prevažnej časti dôvodná.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 9, § 54 ods.
2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona NR
SR č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 497
Obchodného zákonníka. Uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa a
žalovaná uzatvorili zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanej úver v sume 5000

eur. Žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver splatiť v 120 mesačných splátkach vo výške 117 eur.
Termín splatnosti prvej splátky bol 20.11.2014, konečný termín splatnosti 20.10.2024. Jednotlivé splátky
boli splatné vždy k 20 dňu v kalendárnom mesiaci. Úroková sadzba bola 23,9% ročne, RPMN 26,68
%, priemerná RPMN 16,81 %. Poukázal na to, že predmetom konania bol záväzok žalovanej, ktorý
vznikol zo zmluvy o úvere. Žalobkyňa bola od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a dlžník v
postavení spotrebiteľa, predmetná zmluva o úvere je zároveň spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú

je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je
potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§
52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Podľa názoru súdu prvej inštancie uvedený záver vyplýva zo
skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na

občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny
alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný
zmluvný typ zo záväzkovej časti). Uzavretú zmluvu súd prvej inštancie zároveň podriadil aj pod právny

režim zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej
zmluvy, nakoľko spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona považuje (o.i.) aj dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. Pokiaľ ide o spornú
zmluvu, žalovaná mala s poukazom na § 2 písm. a) citovaného zákona postavenie spotrebiteľa, keďže
v konaní nebolo žalobkyňou tvrdené, a teda ani preukazované, že žalovanej bol úver poskytnutý na

výkon zamestnania, povolania resp. podnikania a žalobca má s poukazom na § 2 písm. b) citovaného
zákona postavenie veriteľa, keďže do právneho vzťahu so žalovanou vstupoval ako právnická osoba
poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že
vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou bol posúdený súdom ako spotrebiteľský a podradený pod režim
zákona č. 129/2010 Z.z. súd prvej inštancie podrobil uzavretú zmluvu súdnej kontrole v otázke splnenia

zákonných podmienok uzavretia zmluvy v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Predmetná Úverová zmluva má
písomnú formu a obsahuje i osobitné náležitosti, t. j. druh úveru, obchodné meno, sídlo a identifikačné
číslo veriteľa, údaj o osobe, ktorá za neho zmluvu uzavrela, adresu trvalého pobytu, meno a priezvisko

spotrebiteľa, dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
úrokovú sadzbu, RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalobkyňa úver zosplatnila dňa 21.09.2015 po tom, ako žalovaná bola
v omeškaní so splátkami úveru, a k splateniu dlžného zostatku ju vyzvala v lehote do 10 kalendárnych

dní od doručenia predmetnej výzvy. Z predloženej výzvy zo dňa 04.09.2015 vyplýva, že ju opakovane
vyzývala na plnenie si svojich povinností, na uplatnenie si svojho práva (§ 53 ods. 9, § 565 Občianskeho
zákonníka).
Z aktuálneho výpisu stavu účtu súd prvej inštancie zistil, že žalovaná na úver zaplatila spolu 351
eur, pričom 15 eur bolo započítaných na dlžné poplatky a suma 336 eur bola započítaná na dlžné

úroky. Na istinu bolo započítaných 0 eur. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zaviazal žalovanú
na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 5000 eur, ktorá predstavovala dlžnú istinu poskytnutého a
nesplácaného úveru, na ktorého vrátenie má žalobca nárok.
Súd prvej inštancie žalobkyni priznal aj nárok na zaplatenie vyčíslených úrokov v sume 836,44 eur,
pričom táto suma pozostávala z dlžných zmluvných úrokov a dlžných úrokov z omeškania. Z rozpisu

predloženého žalobcom mal súd prvej inštancie preukázané, že vyčíslené zmluvné úroky predstavovali
sumu 1158,99 eur, vyčíslené úroky z omeškania sumu 13,45 eur, t.j. spolu 1172,44 eur. Po odpočítaní
žalovanou zaplatenej sumy 336 eur, ktorá bola započítaná na úroky súd zistil, že žalovaná na úrokochžalobkyni dlžní sumu 836,44 eur (1172,44 eur - 336 eur), a preto ju zaviazal a na zaplatenie úrokov vo
výške 836,44 eur.
Súd prvej inštancie žalobkyni priznal aj vyčíslenú sumu 54,65 eur, ktorá pozostávala z nezaplateného

poistného v sume 15 eur a z nezaplatených poplatkov vo výške 39,65 eur. Žalovaná v zmysle zmluvy
dojednala so žalobkyňou základný typ poistenia s mesačnou splátkou poistného v sume 5 eur mesačne.
V zmluve bolo riadne uvedené, že mesačná splátka úveru s poistením je 117 eur, bez poistenia 112
eur. Súd prvej inštancie mal teda za to, že žalovaná je povinná zaplatiť aj dlžné poistné v sume 15 eur.
Poplatky vo výške 39,65 eur pozostávali z poplatku za 1. upomienku vo výške 10 eur, za 2. upomienku

25 eur, za upozornenie pred výzvou 1,15 eur a za výzvu na splatenie úveru 3,50 eur. Výška týchto
poplatkov vyplývala zo Zmluvy, a to z bodu 3. Súd prvej inštancie zaviazal žalovanú aj na uhradenie
týchto poplatkov.

4. Pokiaľ ide o zmluvný úrok 23,90 % ročne, ktorý si uplatnila žalobkyňa z nezaplatenej istiny od
22.09.2015 (od zosplatnenia úveru) do zaplatenia, súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol.

Mal za to, že strany si dojednali zmluvný úrok 23,90 % ako fixný do doby splatnosti úveru. Žalobkyňa
však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpila k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho, že ide
o plnenie zo spotrebiteľského úveru podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyni zmluvný úrok odo dňa
účinkov zosplatnenia nepatrí. Súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal z uznesenia ÚS IV 476/2012
z 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu,

podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je
povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia
predčasnejsplatnostistým,ženásledneužprávonadohodnutýúrokzúverunevzniká,ibaprávonaúrok
z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu
v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch

medzi stranami sporu. ÚS SR v citovanom odôvodnení konštatuje, že by namietané rozhodnutie bolo
možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva na
súdnu ochranu. Navyše súd považuje za potrebné dodať, že splácanie úveru v splátkach, na strane
veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a
spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Stav výhody splátok je obvyklý a

teda justifikuje nárok dodávateľa na úroky, ako cenu dočasne „obetovaných“ peňazí, ktorých dispozície
sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za
celé obdobie postupného splácania úveru. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne
zosplatnenie úveru, kde žalobcovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane
úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ

navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov,
v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým
obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok.
Práve v tomto zásadnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za
požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ

záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok
mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo
zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu
patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol

založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene
záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo

zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav nemôže pripustiť, lebo by toleroval
založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže
nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa
a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Súd ďalej poukazuje na to, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť

jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasným zosplatnením úveru, tak s týmto stavom sa spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je
v omeškaní s vrátením dlžnej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatnéplnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných
prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá
s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto

právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne
neplatnou. Povedané inak, v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel
je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl.
č. 87/1995 Z. z.. Ak by sa žalobkyňa odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti

dojednania dovolávala aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto
nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a subsidiárne ani testom §53 ods. 4 písm.
k/ Občianskeho zákonníka (porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 4 Obo 143/98, rozhodnutie
Ústavného súdu SR IV.ÚS 476/2012).

5. O príslušenstve pohľadávky (úrokoch z omeškania) rozhodol súd prvej inštancie podľa § 517 ods. 1,

2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. O trovách prvoinštančného
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. s tým, že pri určovaní pomeru úspechu neúspechu strán v
konaní vychádzal len z uplatnenej istiny.

6. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola žaloba vo

zvyšku zamietnutá. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku
zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu príp. aby ho zrušil a vec vrátil v tomto rozsahu súdu prvej
inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Uviedla, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
zmluvný úrok ako odplata za poskytnuté peňažné prostriedky jej patrí len do vyhlásenia splatnosti dlhu.
V tomto smere poukázala na prístup NS ČR (rozhodnutia sp. zn. 32Cdo/3830/2014, 31 Cdo/2851/1999,

32 Cdo/2782/1999 a pod.), ktorý nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľom priznáva. V
konaní bolo preukázané, že žalovaná zostáva dlžná a teda je správny ten záver, že jej záväzok doposiaľ
nezanikol.Keďženezanikolhlavnýzáväzokdlžníkanemožnohovoriťozánikuakcesorickéhozmluvného
úroku. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru nie je spôsobom zániku hlavného záväzku. K zmene
dochádza len čo do lehoty splatnosti a spôsobu splatenia dlhu stratou výhody splátok, povinnosť zaplatiť

istinu, zmluvný úrok a zákonný úrok z omeškania, sa však nemení. Pokiaľ teda platí, že dlžník je
povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času jej riadneho splatenia, nie je
dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky (zosplatnenie úveru) povinnosť
platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej sumy zanikla. Veriteľ zosplatnením úveru získava
právo disponovať s celou sumou požičaných peňazí, avšak s tým neodpadá jeho obmedzenie práva na

dispozíciu s istinou úveru, nakoľko k takémuto odpadnutiu obmedzenia dôjde až celkovým splatením
úveru. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej
dlžnej sumy. Súd tak de facto napriek uzatvorenej platnej zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej
podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobkyňu bezdôvodne ukrátil o čas zmluvnej

odmeny za poskytnutie úveru. Ani sankčný úrok nie je kompenzáciou veriteľa za poskytnutie úveru.
Zmluvný úrok je totiž odplatou za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí tak ekonomickú podstatu
poskytovaniafinančnýchprostriedkovakopodnikateľskejčinnostiveriteľa.Sankčnýúrokniejeanemôže
byť kompenzáciou tejto ceny finančných prostriedkov. Pokiaľ pred časom vyhlásenia predčasného
splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou je možné od neho požadovať tak zmluvný úrok

ako i úrok z omeškania, vzniká otázka, z akého dôvodu po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru sa
zrazusúdujavívzťahmedzidvomaúrokmi,zmluvnýmazákonnýmzomeškaniainý.Ideototožnéprávne
i skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať rozdielne. Navyše súd odmietnutím priznania zmluvného
úroku, konal v rozpore s právnou zásadou, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho
konania.

7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadrila.

8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvýroku,ktorýmbolažalobavozvyškuzamietnutá,prejednal

odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Vdanejvecizostalospornýmvyriešenieotázky,čižalobkyniprislúchanároknazmluvnýúrokvovýške
23,90 % ročne z nezaplatenej istiny (5.000 eur) za obdobie od 22.09.2015 (od zosplatnenia úveru) dozaplatenia. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že za uvedené
obdobie (t. j. po zosplatnení úveru) žalobkyni už zmluvný úrok vo výške 23,90 % z nezaplatenej istiny
vo výške 5.000 eur neprináleží. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že splácanie úveru v

splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v
splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto
predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým,
že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva
veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav

tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe
kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný
stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na
jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť

celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie
jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky
tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu

peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy
spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,

kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto
by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a
veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli
garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd

takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa
voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania
svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto
zmenujustifikoval,podporilbynielenhrubúnadvláduveriteľa,alezároveňbypodporovalajstavvktorom

veriteľniejenútenývymáhaťsvojupohľadávkuaodplatnéúrokymumajúnahradiťstavjehopotenciálnej
nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie
veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu
na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí
k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením

vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované
úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene
spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s
protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege

artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej
zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné
nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne
odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa §
53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Povedané inak v protiprávnom stave

patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobkyňa odplatných
plnenínapriekvyššieuvedenémuvýkladuneplatnostidojednaniadovolávalaajvčasepojednostrannom
mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4

písm. k) Občianskeho zákonníka (k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp.
zn. 6Co/190/2014).10. V danej veci vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa
účinkov zosplatnenia úveru žalobkyni nepatrí. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie
Ústavného súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012), podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do

splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania /
§ R 59/1998, 4Obo 143/1998/. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia
predčasnejsplatnostistým,ženásledneužprávonadohodnutýúrokzúverunevzniká,ibaprávonaúrok
z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu
v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch

medzi účastníkmi.
11. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba vo
zvyšku zamietnutá potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods.1,2 C.s.p.. Výrok, ktorým súd prvej
inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 5 000 eur, úroky vo výške 836,44 eur,
bankové poplatky a poistné vo výške 54,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo
sumy 5 000 eur od 5.10.2015 do zaplatenia, odvolaním napadnutý nebol a nadobudol právoplatnosť.

12. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu
doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd
zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol

názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 C.s.p. a ich nárok na náhradu v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal, pretože

jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

14. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /

dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).