Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 29, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/119/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216201334
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8216201334.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: M. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX,
XXX XX U., o zaplatenie 1.688,90 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov č.k. 5C/77/2016-43 zo dňa 31.01.2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku o povolení splátok
a vo výroku o trovách konania.

II. Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Obsah napadnutého rozhodnutia

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie v
časti o zaplatenie 265,39 eur, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.088,84 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.088,84 eur od 2. 10. 2015 do zaplatenia v mesačných
splátkach po 40 eur splatných vždy do 25. dňa príslušného kalendárneho mesiaca počínajúc mesiacom
nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie plnením jednej splátky má za

následok splatnosť celého plnenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal
právo na náhradu trov konania.

2.Súdprvejinštancievychádzalzustanovenia§3ods.3zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa,
ustanovení § 261 ods. 6, § 497, §502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 506 Obchodného zákonníka, ustanovení §
9 ods. 1-2, § 11 ods. 1 zákona č.128/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a ustanovení § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 a 5, § 517 ods. 1-2 Občianskeho zákonníka.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola
uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere (úverová zmluva zo dňa 03.03.2014) , teda spotrebiteľská
zmluva. Účastníci uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje obligatórne zákonné
náležitosti, a to minimálne výšku, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z.z.) a taktiež nie je naplnené zákonné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) zákona
129/2010 Z.z., pričom aj keď je v zmluve uvedené RPMN, nie sú uvedené všetky predpoklady použité

na jej výpočet. Z týchto dôvodov je úver bezúročný a bezpoplatkový. Prijal právny názor, že z hľadiska
naplnenia princípu transparentnosti, nemožno ani uvedenie údaja o celkovej výške spotrebiteľského
úveru v zmysle písm. g) § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. považovať za dostatočné, resp. podľa názoru
súdu prvej inštancie nezodpovedá transparentnému vyjadreniu celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľzaplatiť, keďže púhy súčin počtu splátok a výšky anuitnej splátky je v nižšej výške (3.590,40 eur)
ako je reálne uvedená v zmluve 3.690,40 eur. V tejto súvislosti poukázal na to, že v zmluve nie je
uvedený ani úrok, pričom pokiaľ by mal zákonodarca na mysli, že postačuje uvedenie úrokovej sadzby

(§ 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z.), tak by nepožadoval uvedenie úroku. Neuvedenie, resp.
netransparentné uvedenie týchto náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku, súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Z dôvodu záveru,
že úver je bezúročný a bezpoplatkový, súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 1.088,84 eur a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 2.000 eur a zaplatil sumu

911 eur, teda rozdiel predstavuje 1.088,84 eur. Uvedenú sumu priznal žalobcovi spolu s úrokom z
omeškania v zákonnej výške, odo dňa nasledujúceho po určení termínu zaplatenia dlhu, t.j. po jeho
zosplatnení na základe listu zo dňa 1.10.2015. Pre úplnosť uviedol, že v konaní si žalobca uplatnil aj
nárok na sankčný úrok z omeškania v zmysle bodu 4.1. Úverovej zmluvy, pričom táto podmienka bola
už rozhodnutím Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9C/70/2015 zo dňa 02.02.2016 vyhlásená za
neprijateľnú a teda neplatnú.

4. Súd prvej inštancie povolil splácať žalovanému priznanú istinu s príslušenstvom v splátkach po 40
eur mesačne v zmysle § 232 ods. 3 veta druhá, ods. 4 C.s.p. Prihliadol pritom na to, že žalovaný je
nezamestnaný, pričom žijú s manželkou len z jej príjmu (materské) a v súčasnosti nemá dostatočné
príjmové pomery, ktoré by umožnili splácať dlh vo väčšom rozsahu. Súd prvej inštancie zobral v tejto

súvislosti na zreteľ i procesné správanie žalovaného, ktorý sa na pojednávanie riadne dostavil a vo veci
vypovedal. Vzhľadom na to, že žalobca je významnou finančnou inštitúciou mal súd za to, že povolenie
splátok v záujme jeho riadneho splatenia formou splátok, neohrozí jeho finančnú situáciu.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. V danej

právnej veci súd vyhovel žalobe čo do sumy 1.088,84 eur s 5 % úrokom z omeškania vo výške 5 % zo
sumy 1.088,84 eur od 2.10.2015 do zaplatenia a zamietol vo zvyšnej časti istiny, úroku vo výške 12,9 %
z celej požadovanej istiny a úroku z omeškania vo výške 5 % zo sumy prevyšujúcej sumu 1.088,84 eur.
Postupujúc v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 C.s.p. a vzhľadom na temer obdobný úspech žalobcu
a žalovaného, rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

Obsah odvolania

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia. K tvrdeniu súdu, že v zmluve chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) uviedol, že

neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky, a teda niektoré z náležitostí
v zmysle právnych predpisov, ktoré má zmluva obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie
náležitosti sú vo VOP. Výška, počet a termíny splátok sú uvedené v samotnom texte zmluvy: výška
anuitnej splátky 29,90 eur, termín splatnosti 1. anuitnej splátky 27.03.2014, počet anuitných splátok 120,
periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne, v 27. deň kalendárneho mesiaca. Z

uvedeného vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom
splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek
počascelejdobytrvaniazmluvyposkytnespotrebiteľovivýpiszúčtuvoformeamortizačnejtabuľky,ktorá
uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu každej splátky
s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského

úveru. Anuitná splátka zostala počas celej doby splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky istiny a splátky
úroku. Výška, počet a termín splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady zrejmá
už v čase uzatvorenia zmluvy sú uvedené v samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška
sú uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou všeobecných obchodných podmienok a tým
aj súčasťou zmluvy. Termín splatnosti poplatku vyplýva zo zásad spoplatňovania, ktoré sú súčasťou

Sadzobníka a ktoré stanovujú kedy je ktorý poplatok splatný. Pripadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi sadbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia zmluva neuvádza, keďže na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú zostatky
s rôznymi úrokovými sadzbami. V prospech argumentácie banky svedčí aj rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie zo dňa 09.11.2016 vydaný vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má
vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument,
ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 Smernice musia byť vyhotovené písomne alebo nainom trvalom nosiči. Z uvedeného vyplýva, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej
zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo Sadzobníku, ktoré

tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Článok 10 ods. 2 písm. h) a písm. i) Smernice sa majú vykladať
v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu,
aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Uvedeným výrokom

Súdny dvor Európskej únie jednoznačne potvrdil, že banka na spôsob uvádzania týchto povinných
náležitosti úverovej zmluvy nazerá správne a rozsah, v akom jednotlivé náležitosti uvádza, je pre
spotrebiteľa postačujúci pre posúdenie rozsahu jeho záväzku. Povinnou náležitosťou úverovej zmluvy
teda nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu,
úroky a iné poplatky a zároveň štát ani nemôže zákonom upraviť povinnosť pre veriteľov takýto presný
rozpis v zmluve uvádzať. Uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má vykladať

v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a
s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu
v Prešove zo dňa 15.02.2017, sp. zn. 12Co/149/2016 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 28.02.2017, sp. zn. 6Co/68/2017. K vyjadreniu súdu, že celková výška úveru uvedená v zmluve

nezodpovedá transparentnému vyjadreniu uviedol, že použitie časti poskytnutej sumy žalovaným na
úhradu poplatku dohodnutého priamo v zmluve v ods. 1.2 nijako nespochybňuje výšku sumy úveru
poskytnutej žalovanému žalobcom ani neznižuje istinu dlhu žalovaného. Poskytnutím úveru celkom
jednoznačne žalobca poskytol žalovanému plnenie, za ktoré mu prináleží protiplnenie, a to jednak
v podobe úrokov a jednak v podobe výslovné v zmluve dohodnutého poplatku, pričom v obidvoch

prípadoch ide o hlavný predmet plnenia z úverovej zmluvy. S poskytnutím úveru okre toho žalobcovi
vznikajúsúvisiaceorganizačne,administratívneaostanépriameanepriamenáklady napokrytiektorých
slúži aj uvedený poplatok. K rozhodnutiu súdu o priznaní možnosti žalovanému platiť dlh v splátkach
uviedol, že súd postupoval v rozpore zo zákonom. Rozhodnutie musí byť spravodlivé a nemôže
výrazne zvýhodňovať jednu zo strán na úkor druhej. Priznaním splátok vo výške 40 eur súd priznal

žalovanémusplácaťúvervovýškeleno1/3vyššej,nežakejmalhradiťúvervzmyslezmluvy(29,92eur).
V danom prípade má žalobca nepochybne právo, aby mu jeho pohľadávka bola zaplatená v primeranej
lehote. Poznamenal, že posúdenie finančných možnosti žalovaného pre účely úhrady dlžnej pohľadávky
by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia, kedy
dôjde jednak k dôslednému zisteniu majetku žalovaného a jednak k voľbe najvhodnejšieho spôsobu

výkonu rozhodnutia. Pre posúdenie vymožiteľnosti pohľadávky sú dôležite celkové majetkové pomery.
Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu a priznať mu náhradu trov
prvoinstančného a odvolacieho konania.

Hodnotenie odvolacieho súdu

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) vzhľadom na včas podané
odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým,

že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho
webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

8. Žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku aleboargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. Správny je záver, podľa ktorého ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu,
úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný
a bez poplatkov.

11. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

12. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,

kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky

právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje

práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená

na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

13. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica

zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec

smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

14. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia

smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.15. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský

zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia

zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

16. V zmluve je uvedený iba celkový počet splátok a výška prvej a poslednej mesačnej splátky bez

rozlíšenia, z čoho takáto splátka pozostáva, bez rozlíšenia istiny, riadnych úrokov, poplatkov a iných
súm a ich termínov. Výška ostatných splátok ani v zmluve nie je uvedená. Takéto znenie zmluvy je
pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením
a s cieľom tejto právnej úpravy. Argumentácia žalobcu v tom smere, že počet a termíny splátok istiny
a úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky, čo sa vzťahuje aj na poplatky,

neobstojí. Anuitná splátka je splátka, ktorá má rovnakú výšku počas celej doby platnosti úveru a je
splácaná v pravidelných intervaloch - väčšinou mesačných. S postupom splácania anuitnými splátkami
však klesá v splátke podiel úrokov a zvyšuje sa podiel úmoru istiny.

17. Túto prísnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č

129/2010 Z.z. nemožno preklenúť ani tým, že banka (žalobca) bezplatne a kedykoľvek počas celej
doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej
tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu
každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby
spotrebiteľského úveru.

18. K odvolacej námietke žalobcu, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné
podmienky banky (VOP) a niektoré z náležitostí, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo VOP,
odvolací súd konštatuje, že v spotrebiteľských zmluvách podstatné náležitosti tak, ako sú vymedzené v

ustanovení § 9 zák. č. 129/2010 Z. z. musia byť uvedené priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorá
má mať písomnú formu. Ak teda podstatné náležitosti vymedzené ustanovením § 9 zák. č. 129/2010 Z.
z. sa uvádzajú vo všeobecných obchodných podmienkach, potom nemožno túto okolnosť hodnotiť inak
ako tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto náležitosti neobsahuje, a teda je podľa ust. § 11 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z.z. zmluvou o úvere, ktorý sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Takéto

náležitosti nemôžu byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale musia byť uvedené priamo
v spotrebiteľskej úverovej zmluve. To znamená na listine, na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj podpis.
Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť hlavne na to, aby nebolo nevyhnutné do
každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť
na to, aby do nich v neprehľadnej, zložito formulovanej a malými písmenami písanej forme dodávateľ

ukryl dojednania, ktoré môžu byť pre spotrebiteľa také, že sa predpokladá, že jeho pozornosti uniknú.
Pokiaľ teda i napriek tomu sa dodávateľ nespráva v právnom vzťahu poctivo, potom takémuto konaniu
nemožno priznať právnu ochranu. Treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že fakticky je pritom zmluvná
sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré dojednanie bude uvedené v zmluve, a ktoré vo všeobecných
podmienkach len zdanlivá, lebo obe listiny vo formulárovej podobe pripravuje dodávateľ a vzhľadom na

nepomer vo vyjednávacej sile dodávateľa a spotrebiteľa je na prvý pohľad zrejmé, že sa spotrebiteľ len
ťažko môže domôcť zmeny vopred pripravených zmluvných dojednaní.

19. Za tejto situácie, bolo bez akéhokoľvek významu zaoberať sa tým, či postačujúco alebo nie uviedol
veriteľ v zmluve údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru pre záver o bezúročnosti úveru, postačuje

totiž absencia čo i len jednej z podstatných náležitostí zmluvy.

20. Správne je takto záver súdu prvej inštancie pokiaľ za týchto okolností nezohľadnil úroky a žiadny
z poplatkov uplatňovaných žalobcom v tomto konaní pri ustálení celkovej sumy, ktorú má žalovanýžalobcovi zaplatiť a vychádzal z toho, že na základe vyššie uvedených právnych záveroch (pri súčasnej
bezúročnosti a bezpoplatnosti úveru) dlhuje žalovaný žalobcovi sumu 1.088,84 eur s príslušným úrokom
z omeškania tak, ako si ho žalobca uplatnil.

21. Podľa § 232 ods. 3 C.s.p., lehota na plnenie je 3 dní a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

22. Podľa § 232 ods. 4 C.s.p., ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky

a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne
inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť
celého plnenia.

23. Z citovaných ustanovení C.s.p. vyplýva, že ak súd pristupuje k autoritatívnemu rozhodnutiu
(rozsudkom) o žalobe na peňažné plnenie (o aký prípad ide aj v prejednávanej veci), zákonnou lehotou

plnenia a zároveň pravidlom je lehota troch dní, počítaná od právoplatnosti rozsudku. Štandardne
preto súd ukladá splnenie povinnosti v takejto lehote. Na každú jednu výnimku z pravidla musia potom
existovať dôvody, ktoré je potrebné riadne odôvodniť, čo platí aj pri odôvodňovaní rozhodnutia, a to či už
pre dlhšiu než trojdňovú lehotu, alebo pre povolenie splátok a určenie ich výšky a podmienok splatnosti.

24. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie poukázal na svoju nepriaznivú finančnú situáciu,
ktorá mu neumožňuje splniť dlžnú sumu jednorazovo, a preto žiadal o možnosť splatiť dlžnú sumu
v pravidelných mesačných splátkach. Uviedol, že nemá žiaden príjem, je nezamestnaný a žije s
manželkou len z jej materskej dávky. Z jeho vyjadrenia na pojednávaní dňa 31.01.2017 je zrejmé, že
si je vedomý existencie svojho dlhu a vyvíja úsilie o jeho vyrovnanie, o čom svedčia úhrady vo výške

30 eur v prospech žalobcu zo dňa 18.11.2016 (čl. 41), 16.12.2016 (čl. 42) a 19.01.2017 (čl. 43). Je
potrebné poznamenať, že výška splátok určená súdom prvej inštancie (40 eur) je vyššia ako výška
pôvodne zmluvne dohodnutých splátok (29,92 eur). Súd rozhodujúci o čase plnenia nie je viazaný
pôvodne dojednanými splátkami, ale môže zohľadniť pri stanovení splátok situáciu existujúcu v čase
jeho rozhodovania.

25. V prípade, že žalovaný svoj dlh nebude plniť spôsobom určeným rozsudkom, omeškanie jednej zo
splátok bude mať za následok zročnosť celého dlhu. To dáva určitú istotu pre žalobcu, že hrozba bude
dostatočnou motiváciou pre žalovaného, aby svoju povinnosť uloženú rozhodnutím súdu plnil riadne a
včas. Plynutie času nemá na postavenie žalobcu negatívny dopad, keďže mu patrí nárok na úroky z

omeškania z dlžnej sumy až do času úplného splnenia dlhu. Žalobca je obchodnou spoločnosťou so
stabilným zázemím na trhu, preto možnosť postupnej úhrady dlhu splátkami v súdom určenej výške
nemožno vnímať ako zásah do pomerov žalobcu, ktorý by bol spôsobilý ohroziť ďalšiu činnosť žalobcu,
neprimerane zhoršiť jeho majetkovú situáciu.

26. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania stranám sporu
v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. vo vzťahu k tomuto neboli zo strany odvolateľa podané námietky nad
rámec odvolacích dôvodov týkajúcich sa veci samej, preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania, nemal dôvod výrok rozsudku, ktorým súd nepriznal stranám náhradu trov konania bližšie
preskúmavať.

27. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v vo výroku o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku o povolení splátok a v súvisiacom výroku o trovách
konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca
v odvolacom konaní úspech nemal a úspešnému žalovanému žiadne preukázateľné trovy nevznikli.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).