Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoPr/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116206563
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5116206563.1

Rozhodnutie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: Mgr. I.
S.,PhD.,nar.XX.XX.XXXX,bytomL.,ul.E.č.XX,zastúpenýsplnomocnenýmzástupcomJUDr.Jozefom
Herbulákom, advokátom, so sídlom Y., ul. G. č. XK, proti žalovanému: Žilinská univerzita v Žiline, so
sídlom Žilina, ul. Univerzitná č. 8215/1, IČO: 00 397 563, o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeruvýpoveďou,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduŽilinač.k.42Cpr/2/2016-181
zo dňa 25. novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 42Cpr/2/2016-181 zo dňa 25.11.2016 určil, že výpoveď z
pracovného pomeru zo dňa 22.10.2015, č. KOR/7573/2015, doručená žalobcovi dňa 23.10.2015 je
neplatná a pracovný pomer trvá. Zároveň rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 11.03.2016 domáhal určenia,
že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 22.10.2015, č. KOR/7573/2015, doručená žalobcovi dňa

23.10.2015 je neplatná a pracovný pomer trvá.
V konaní bolo preukázané, že výpoveď bola vyhotovená v písomnej forme a bola riadne doručená
žalobcovi. Výpoveď bola podpísaná dekankou Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity doc. PaeDr.
I. U., PhD. Jej oprávnenie rozviazať so žalobcom pracovný pomer jej vyplývalo z ust. § 23 ods. 1
písm. d/ zák. č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách (ďalej len „zákona o vysokých školách“) (oprávnenie
dekana konať a rozhodovať na neverejnej vysokej škole v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov

zaradených na fakulte).
O organizačnej zmene bolo rozhodnuté rozhodnutím dekanky Fakulty humanitných vied zo dňa
26.05.2015, ktorému predchádzalo rozhodnutie akademického senátu Fakulty humanitných vied ŽU zo
dňa 25.05.2016 (správne 2015 - poznámka odvolacieho súdu). Organizačná zmena sa týkala zrušenia
všetkých pracovných miest na katedre matematiky, Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity v Žiline,
s účinnosťou od 01.01.2016. Podľa súdu predmetné rozhodnutie je stručné a nevyplýva z neho, či

dôvodom jeho prijatia je zmena úloh zamestnávateľa alebo zmena jeho technického vybavenia alebo
zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo či ide o tzv. inú organizačnú
zmenu. Uvedené má za následok, že v konaní nie je možné jednoznačne ustáliť dôvod prijatých zmien.
Splnomocnená zástupkyňa žalovaného uviedla, že zmena bola prijatá za účelom zvýšenia efektívnosti
práce. Takéto odôvodnenie neobstojí, pretože po organizačnej zmene nemal u žalovaného ostať ani
jeden učiteľ matematiky, teda nie je jasné zvýšenie efektívnosti práce, ktorého zamestnanca bolo

sledované. Na druhej strane z výpovede dekanky vyplynulo, že dôvodom prijatia organizačnej zmeny
bola zmena úloh zamestnávateľa, keď uviedla, že bolo potrebné sústrediť sa na učiteľstvo matematikyna úkor vedeckej aplikovanej matematiky. Uvedený rozpor znemožňuje preskúmať správnosť postupu
žalovaného, pretože nie je zrejmé, či sa žalobca stal nadbytočným z dôvodu zabezpečenia efektívnosti
práce alebo z dôvodu zmeny úloh zamestnávateľa. Uvedené malo priamy dopad aj na povinnosť

zamestnávateľa výpovedný dôvod vo výpovedi riadne skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným výpovedným dôvodom. Žalovaný, ktorého v tomto konaní zaťažuje dôkazné bremeno,
nepreukázal jeden z predpokladov platnosti výpovedi, ktorým je nadbytočnosť zamestnanca. Naopak,
listinnými dôkazmi, ako aj výsluchom svedkyne dekanky fakulty a svedkyne prof. RNDr. S. V., CSc.
bolo preukázané, že u žalovaného naďalej pretrvávala potreba práce učiteľov matematiky, čo sama

deklarovala svojim konaním, keď vyhlásila výberové konanie na obsadenie piatich miest učiteľov
matematiky.
Ďalšou hmotnoprávnou podmienkou výpovede je skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ nemal
možnosť žalobcu ako zamestnanca ďalej zamestnávať čo v konaní nebolo preukázané. Výpovedný
dôvod bol spochybnený konaním žalovaného, ktorý ešte počas plynutia výpovednej doby vyhlásil
výberové konanie na obsadenie piatich miest učiteľov matematiky, pričom zamestnávateľom žalobcu

nebola fakulta, ktorá nemá právnu subjektivitu, ale Žilinská univerzita v Žiline. Z tabuľkového prehľadu,
ktorý do spisu (č.l. 61 spisu) predložil žalovaný dňa 01.08.2016 vyplýva, že žalovaný prijal po
doručení výpovede 4 učiteľov matematiky na Stavebnú fakultu, 1 učiteľa matematiky na Strojnícku
fakultu, 2 učiteľov matematiky na Fakultu bezpečnostného inžinierstva a 2 učiteľov matematiky na
Fakultu humanitných viet, pričom žalobca v rámci výkonu práce pre žalovaného zabezpečoval výučbu

matematiky aj na Stavebnej fakulte a Fakulte bezpečnostného inžinierstva. Z predloženej tabuľky
je zrejmé, že na týchto fakultách neboli pred výpoveďou žiadni učitelia matematiky a prijatí boli až
po výpovedi doručenej žalobcovi. Z uvedeného ako aj zo svedeckej výpovede prof. S. V. mal súd
preukázané, že títo učitelia vykonávajú rovnakú prácu, ktorú u žalovaného v pracovnom pomere
vykonával žalobca.

Žalovanýporušilustanovenie§61ods.3zákonač.311/2001Z.z.Zákonníkapráce(ďalejlen„Zákonníka
práce“), keď prijímal na univerzitu učiteľov matematiky, celkovo prijal po výpovedi doručenej žalobcovi
9 učiteľov, pričom nie je rozhodujúce formálne označenie nových pracovných miest, ale výlučne reálna
pracovná náplň, ktorú títo zamestnanci vykonávajú. Z právneho hľadiska nešlo o nové miesta 5 učiteľov
matematiky, keď títo vyučujú rovnaké predmety ako vyučoval žalobca, t.j. teóriu množín, základy

matematickej logiky, metódy riešenia matematických úloh a pod., nejde o nové pracovné miesta iba
z dôvodu, že títo zamestnanci sú organizačne zaradení na katedre pedagogických štúdií, oddelenie
didaktiky matematiky. Tieto skutočnosti potvrdila aj vo svojej svedeckej výpovedi prof. V..
Súd skúmal, či nadbytočnosť žalobcu nespôsobil žalovaný aj ďalšími úkonmi. Táto situácia nastala,
nakoľko po prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene žalovaný vytvoril iné pracovné miesta s obdobným

popisom pracovnej činnosti a na tieto miesta prijal nových zamestnancov. V tomto prípade sa žalobca
nestal nadbytočným v príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou, ale v súvislosti s prijatím
iných zamestnancov. Žalovaný síce prijal dňa 26.05.2015 rozhodnutie o organizačnej zmene, ale ešte
pred nadobudnutím jej účinnosti vyhlasoval výberové konania na miesta učiteľa matematiky. Pokiaľ by
žalovaný nebol prijal na základe týchto výberových konaní nových zamestnancov, nestal by sa žalobca

nadbytočným.
Hmotno-právnou podmienkou pre uplatnenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti je splnenie tzv.
ponukovej povinnosti zamestnávateľom. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný počas výpovednej doby
prijímal nových učiteľov matematiky, túto podmienku platnosti výpovede nepreukázal. V tomto smere
žalovaný poukazoval na ust. § 77 zákona o vysokých školách, podľa ktorého sa obsadzovanie voľných

miest učiteľov realizuje len výberovým konaním. Proti tvrdeniu žalovaného nemožno nič namietať, v
prejednávanej veci je ale rozhodujúce, že zamestnávateľ mohol výberové konanie na voľné miesta
vyhlásiť až vtedy, keď nebolo možné, aby požadovaný druh práce vykonávali dovtedajší zamestnanci
v pracovnom pomere. Rozhodujúci je pritom materiálny obsah, resp. označenie pracovnej náplne a
nie formálne označenie pracovného miesta, organizačného útvaru v rámci zamestnávateľa. Pokiaľ

teda existovala potreba výučby matematiky u žalovaného a túto výučbu mohol i naďalej zabezpečovať
žalobca, tak neexistoval dôvod na prijímanie nových zamestnancov na základe výberového konania.
Nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať so zástupcami zamestnancov každú výpoveď danú
zo strany zamestnávateľa Zákonník práce postihuje neplatnosťou výpovede danou zamestnávateľom
(§ 74). V predmetnej veci k žiadnemu prerokovaniu výpovede nedošlo, čo vo svojej svedeckej výpovedi

potvrdil aj RNDr. K. I., PhD., predseda odborovej organizácie. Za prerokovanie nemožno považovať
stretnutie RNDr. K. I., PhD. s pani Bc. J., personalistkou, ktorá predsedovi odborov iba odovzdala žiadosť
o prerokovanie výpovede konkrétnym zamestnancom zo dňa 19.10.2015 č. LOR/7566/2015. K tomuto
odovzdaniu žiadosti došlo ešte pred interným prejednaním výpovede vo vnútri odborovej organizácie.V okamihu prevzatia žiadosti od Bc. J. predseda odborov nemal ešte žiadny mandát od odborovej
organizácie na rokovanie a najmä nemohol vedieť, aké stanovisko má v mene odborovej organizácie
zamestnávateľovi tlmočiť. Svedok vo svojej výpovedi jasne uviedol, že so zamestnávateľom, t.j. so

žalovaným, výpoveď neprerokoval, nikto ho zo strany žalovaného nekontaktoval a nezaujímal sa o
stanovisko odborovej organizácie k výpovedi. Skutočnosť, že k prerokovaniu nedošlo nemožno klásť za
vinu odborovej organizácii, ktorej predseda bol pripravený sa stretnúť, avšak na žiadne stretnutie nebol
zo strany zamestnávateľa pozvaný. Za tohto stavu sa nemôže uplatniť fikcia prerokovania v zmysle §
74 posledná veta Zákonníka práce, pretože predmetná fikcia sa uplatní v prípade, ak odborový orgán

v lehote do 7 dní odmietne so zamestnávateľom prerokovať výpoveď, t.j. ak sa nedostaví na vopred
dohovorené stretnutie.
Pokiaľ ide o hromadné prepúšťanie v zmysle § 73 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce súd sa stotožnil
s právnou argumentáciou splnomocneného zástupcu žalobcu v tom, že na účely posúdenia, či ide o
hromadné prepúšťanie je potrebné za základ vziať počet zamestnancov u časti zamestnávateľa, pričom
takoutočasťoujejednoznačnefakulta,pretožeideorelatívnesamostatnúorganizačnúzložkusvlastným

rozpočtom a s kompetenciou dekana fakulty konať v pracovnoprávnych vzťahoch v mene univerzity.
Zo znenia § 73 ods. 1 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že na účely počtu zamestnancov pri
hromadnom prepúšťaní je rozhodujúca časť zamestnávateľa (napr. podnik, prevádzka a pod.), ktorá
nemusí mať právnu subjektivitu. Posudzovanie, či došlo k hromadnému prepúšťaniu sa preto nemôže
robiť s ohľadom na celkový počet zamestnancov univerzity (1545 zamestnancov) ako tvrdil žalovaný,

ale výlučne so znalosťou k počtu zamestnancov fakulty (108 zamestnancov). V mesiaci október 2015
bol pracovný pomer z dôvodov, ktoré nespočívali v osobe zamestnanca skončený s 12 zamestnancami,
z toho so šiestimi výpoveďou a so šiestimi dohodou z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca. V dôsledku
porušenia povinnosti žalovaným pri hromadnom prepúšťaní tak nedošlo k prerokovaniu hromadného
prepúšťania so zástupcami zamestnancov, t.j. neboli splnené povinnosti podľa § 73 ods. 2 Zákonníka

práce. Taktiež nebola zástupcom zamestnancov pred podaním výpovede daná možnosť predložiť
pripomienky týkajúce sa hromadného prepúšťania príslušnému úradu práce (§ 73 ods. 5 Zákonníka
práce). Zákonník práce vyžaduje, aby zamestnávateľ svoju oznamovaciu povinnosť voči sociálnemu
partnerovi, zástupcom zamestnancov ako aj voči príslušnému úradu práce uskutočnil písomnou formou,
jej nedodržanie ale nemá vplyv na platnosť výpovedí voči zamestnancom.

S poukazom na zistený skutkový stav a vykonané dokazovanie mal súd preukázané, že zákonné
predpoklady platnosti výpovede neboli naplnené, a preto výpoveď z pracovného pomeru zo dňa
22.10.2015 č. KOR/7573/2015, doručená žalobcovi dňa 23.10.2015, ktorú mu dal žalovaný pre
nadbytočnosť, je neplatná. Súd podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol na základe ust. § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z.

Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“, v spojení s § 262 ods. 1, 2 C. s. p. takže žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko tento bol v konaní plne úspešný.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že
žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu.

V časti I. označenej „Rozhodnutie žalovaného o organizačných zmenách“ k poukazovaniu súdu, že
rozhodnutie dekanky Fakulty humanitných vied zo dňa 26.05.2015 je stručné a nevyplýva z neho, či
dôvodom jeho prijatia je zmena úloh zamestnávateľa alebo zníženie stavu zamestnancov s cieľom
zabezpečiť efektívnosť práce alebo ide o inú organizačnú zmenu, žalovaný uviedol, že v jeho rozhodnutí
ako zamestnávateľa sa uvádza, že organizačné zmeny spočívajú v zrušení všetkých pracovných

miest na katedre matematiky Žilinskej univerzity v Žiline. Z tejto formulácie jednoznačne vyplýva, že
nedochádza k zmene úloh zamestnávateľa, ale k zníženiu stavu zamestnancov. On prostredníctvom
svojho splnomocneného zástupcu od počiatku udával, že k výpovedi z dôvodu uvedeného v ust. § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pristúpil z dôvodu zníženia stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť
efektívnosť práce. To isté potvrdila na pojednávaní aj svedkyňa dekanka fakulty. Ďalej žalovaný uviedol,

že žalobca bol s rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách, na základe ktorých došlo
k zníženiu stavu zamestnancov oboznámený a výpovedný dôvod bol vo výpovedi riadne skutkovo
vymedzený s priamym odkazom, že nadbytočnosť zamestnancova a výpovedný dôvod podľa § 63 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce vyplýva z tohto rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov. Mal za to, že
takto vymedzený výpovedný dôvod nie je možné zameniť s iným výpovedným dôvodom ako tvrdí vo

svojom odôvodnení súd.
VčastiII.„Nadbytočnosťzamestnanca“uviedol,ženaposudzovanienadbytočnostižalobcuniejemožné
aplikovať všeobecné zásady Zákonníka práce a konštantnej judikatúry z tejto oblasti vzťahujúce sa na
„štandardných“ zamestnancov, ktoré cituje vo svojom odôvodnení okresný súd. Miesto vysokoškolskéhoučiteľa nie je možné obsadiť presunom zamestnanca vysokej školy z iného pracovného miesta.
Takýmto postupom by vysoká škola konala v rozpore s ust. § 77 zákona o vysokých školách. On
o týchto výberových konaniach preukázateľne informoval žalobcu. Všetky novo vytvorené miesta

vysokoškolských učiteľov so zameraním na matematiku boli obsadené vysokoškolskými učiteľmi,
ktorých pôvodné miesta boli na základe rozhodnutia o organizačnej zmene zrušené, a ktorí sa
prihlásili a absolvovali výberové konanie. De facto neboli ním do pracovného pomeru prijatí žiadni noví
zamestnanci, ktorých prijatie by spôsobovalo nadbytočnosť žalobcu, čo tvrdí vo svojom odôvodnení
okresný súd.

V časti III. označenej „Ponuková povinnosť“ mal žalovaný za to, že si splnil ponukovú povinnosť, lebo
preukázal, že inými miestami nedisponoval (žalobca odmietol aj voľné pracovné miesto odborného
referenta pre riadenie projektov na Fakulte riadenia a informatiky, ktoré mu bolo ponúkané, a ktoré bolo
obsadzované bez výberového konania), ani nemal možnosť prijatia žalobcu bez výberového konania
podľa § 77 ods. 8 písm. a/ a b/ zákona o vysokých školách.
V časti IV. „Povinnosť prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov“ poukázal žalovaný

citovanými vetami zo zápisnice o pojednávaní na výpovede RNDr. K. I., PhD., ktoré nezneli tak ako
ich súd uviedol v odôvodnení. Tvrdil, že v prípade žiadosti o prerokovanie výpovede žalobcu, odborová
organizácia túto prerokovala, ale keďže nemala k nej žiadne námietky, nevyjadrila sa k nej. Žalovaný
mal za to, že výpoveď prerokovaná bola. Ak by súd mal za to, že k reálnemu prerokovaniu nedošlo, je
potrebné pre tento prípad uplatniť fikciu prerokovania, stanovenú v § 74 Zákonníka práce.

V časti V. „Hromadné prepúšťanie“ sa žalovaný nestotožnil s argumentáciou súdu s poukazom na
§ 73 ods. 1 a ods. 3 Zákonníka práce, v ktorej súvislosti poukázal na to, že Fakulta humanitných
vied nemá postavenie odštepného závodu zapísaného do obchodného registra. Zároveň uviedol, že
porušenie povinností týkajúcich sa hromadného prepúšťania nespôsobuje neplatnosť výpovede danej
zamestnancovi.

3. Žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu
navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Konštatoval, že žalovaný v ňom opakuje
svoju argumentáciu prednesenú v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd dostatočne a
presvedčivo vysporiadal.

4. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu uviedol, že tento vo svojom vyjadrení nepoukázal na žiadne
novéskutočnosti,kuktorýmbysaonnebolužvyjadril,aktorébynenamietalvosvojichpredchádzajúcich
písomných vyjadreniach a priamo i v samotnom odvolaní.

5. Žalobca v duplike v súhrne konštatoval, že vyjadrenie žalobcu neobsahuje žiadne nové právne
argumenty, ktoré doposiaľ neboli v konaní prezentované. Taktiež poukázal na to, že vyjadrenie nemôže
obsahovať žiadne nové skutkové tvrdenia a ani nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany,
pretože súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam o neúplnosti rozhodnutia o organizačnej zmene čo znemožňuje ustáliť dôvod prijatých zmien
a preskúmať správnosť postupu žalovaného pokiaľ ide o nadbytočnosť a čo malo aj priamy dopad na

povinnosť zamestnávateľa výpovedný dôvod vo výpovedi riadne skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo
možné zameniť s iným výpovedným dôvodom a teda rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho
posúdenia veci.

8. V súvislosti s vyššie uvedeným záverom okresného súdu žalovaný v odvolaní v prvom rade

poukazoval na to, že v jeho rozhodnutí ako zamestnávateľa sa uvádza, že organizačné zmeny spočívajú
v zrušení všetkých pracovných miest na katedre matematiky Žilinskej univerzity v Žiline a že teda
dochádza k zníženiu stavu zamestnancov. Okrem toho žalobca bol s rozhodnutím zamestnávateľa
o organizačných zmenách, na základe ktorých došlo k zníženiu stavu zamestnancov oboznámený avýpovedný dôvod bol vo výpovedi riadne skutkovo vymedzený s priamym odkazom, že nadbytočnosť
zamestnancova a výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce vyplýva z tohto
rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov. Vymedzený výpovedný dôvod nie je preto možné zameniť

s iným výpovedným dôvodom.

9.VýpoveďdanázamestnávateľomjemožnálenztaxatívnychdôvodovzakotvenýchvZákonníkupráce.
V prejave vôle zamestnávateľa musí byť predovšetkým uvedený výpovedný dôvod.

10. Zmyslom ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce je, aby účastníci pracovného pomeru boli proti
výpovedi primerane chránení, aby sa mohli brániť, že výpovedný dôvod nie je daný. Preto je potrebné
výpovedný dôvod uvádzať tak, aby bolo jednoznačne vyjadrené, z ktorého zákonného dôvodu sa dáva.
Pretože výpovedným dôvodom je určitá skutočnosť, ktorá vykazuje znaky zákonného výpovedného
dôvodu, je potrebné, aby dôvod v písomnej výpovedi bol vždy uvedený. Podľa charakteru toho-ktorého
výpovedného dôvodu bude miera skutkového vymedzenia dôvodu rôzna.

11. Výpoveď pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru.
Pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z
pracovného pomeru musí byť písomná a doručená; zamestnávateľ vo výpovedi môže uplatniť iba

dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s
iným dôvodom. Výpoveď pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musel zamestnávateľ v zmysle
ustanovenia § 74 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2015 vopred prerokovať so zástupcami
zamestnancov. Aj u toho pracovnoprávneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru platí,
že prejav vôle treba vkladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým

mravom (§ 15 Zákonníka práce). Dôvod výpovede musí byť v písomnej výpovedi z pracovného pomeru
uvedenýtak,abybolozrejmé,akésúskutočnédôvody,ktorévedúdruhéhoúčastníkapracovnoprávneho
vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník
prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené,
že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej

výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný
uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť
pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre
výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby boli určité a zrozumiteľné; nedostatok týchto
náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru (porovnaj uznesenie NS SR sp.

zn. 5 MCdo 17/2008 z 13.10.2009).

12. V prejednávanej veci žalobca bol prijatý do pracovného pomeru ako odborný asistent na základe
pracovnej zmluvy z 18.02.1991 na dobu neurčitú. Z rozhodnutia žalovaného o organizačných zmenách
na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity v Žiline vyplýva, že v súlade s § 28 ods. 1 a § 27

ods. 1 písm. j/ zákona o vysokých školách v platnom znení a v súlade s vyjadrením akademického
senátu Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity v Žiline zo dňa 25.05.2015 rozhoduje s účinnosťou
od 01.01.2016 o organizačných zmenách na Žilinskej univerzite v Žiline Fakulte humanitných vied,
ktoré spočívajú v zrušení všetkých pracovných miest na katedre matematiky Fakulty humanitných vied
Žilinskej univerzity v Žiline. Žalovaný ako zamestnávateľ v písomnej výpovedi z pracovného pomeru

žalobcovi v súvislosti s dôvodom uviedol nasledovné: „Dôvodom skončenia Vášho pracovného pomeru
výpoveďou je rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, vzhľadom na ktoré ste sa stali
nadbytočným, čo je dôvod výpovede uvedený v § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce“.

13. V súlade s § 61 ods. 2 druhou vetou Zákonníka práce zamestnávateľ dôvod výpovede musí vo

výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď
neplatná. Dôvod výpovede nemôže dodatočne meniť (§ 61 ods. 2 tretia veta Zákonníka práce).

14. Súd v konaní o určenie neplatnosti výpovede z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce neskúma platnosť rozhodnutia o organizačnej zmene /také rozhodnutie nie je právnym úkonom v

zmysle § 34 Občianskeho zákonníka (platí tu subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka), ale iba
skutočnosťou (faktickým úkonom) ktorá je hmotno-právnym predpokladom pre samotný právny úkon
(skončenie pracovného pomeru)/, zaoberá sa však s ním ako jedným z predpokladov, ktoré zákonustanovujepreplatnosťvýpovede,atovzhľadomnaokolnosti,ktorétubolivčaseskončeniapracovného
pomeru výpoveďou.

15. Ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce upravuje len jeden výpovedný dôvod a to nadbytočnosť
zamestnanca. Uvedený výpovedný dôvod obsahuje však viacero skutočností - druhov organizačných
zmien(zmenuúlohzamestnávateľa,jehotechnickéhovybavenia,zníženiastavuzamestnancovscieľom
zefektívneniapráce,inéorganizačnézmeny),vdôsledkuktorýsazamestnanecmôžestaťnadbytočným.
Aj v prípade výpovede odkazujúcej na § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (čo nie je skutkové

vymedzenie) musí byť dôvod výpovede skutkovo vymedzený a to tak, aby ho nebolo možné zameniť s
iným dôvodom, a tiež /a to na prvom mieste/, aby výpoveď bolo možno posúdiť ako právny úkon platný
(so zreteľom na určitosť ako náležitosti prejavu vôle). Pri nedostatku určitosti výpovede spočívajúce v
tom, že zamestnávateľ dôvod výpovede vo výpovedi buď vôbec skutkovo neuvedie, alebo ak dôvod
uvedie(vymedzí)natoľkoneúplne(nekonkrétne),želenpomocouvýkladutaktonedostatočneprejavenej
vôle bez nutnosti doplnenia (neuvedených) údajov jej obsah pre nejednoznačnosť objasniť nemožno (v

takom prípade potom platí incerta pro nullis habentur, teda čo je neurčité, pokladá sa za neexistujúce),
je takáto výpoveď neplatná (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 124/2010 z 31.10.2011).

16. Pri preskúmavaní uvedeného výpovedného dôvodu súd zisťuje, či ide o zmenu úloh zamestnávateľa,
zmenu technického vybavenia alebo iné organizačné zmeny. Taktiež skúma či organizačná

zmena urobila zamestnanca nadbytočným lebo medzi organizačnou zmenou zamestnávateľa a
nadbytočnosťou zamestnanca musí byť príčinný vzťah, ktorý v prípade súdneho sporu preukazuje
zamestnávateľ. Z toho dôvodu musí z výpovede vyplývať k akej organizačnej zmene u žalovaného malo
dôjsť.

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nie je podľa odvolacieho súdu z výpovede danej žalobcovi zrejmé
konkrétne v čom spočívajú organizačné zmeny, teda aké sú konkrétne skutočnosti pre ktoré sa stal
žalobcanadbytočnýmakoi nazákladektoréhopísomnéhorozhodnutiažalovaného(označenéhočíslom
a dátumom vydania) sa tak malo stať. Žalovanému v tejto súvislosti nič nebránilo, aby prílohou výpovede
bolo jeho rozhodnutie, na ktoré v odvolaní poukazuje. Výpoveďami žalovaného na pojednávaní nebolo

možné tieto skutočnosti dopĺňať či ozrejmovať. Napokon odvolací súd poukazuje aj na to, že ani zo
zápisu z rokovania so žalobcom dňa 14.10.2015, ktoré predchádzalo daniu výpovede, nevyplývalo čo
je organizačnou zmenou. Skutkovo nejasné a neúplné (neurčité) vymedzenie výpovedného dôvodu
nadbytočnosti žalobcu malo tak aj podľa odvolacieho súdu za následok neplatnosť výpovede. Vzhľadom
na uvedené nemal okresný súd už dôvod zaoberať sa ostatnými podmienkami výpovede (napr. splnenie

ponukovej povinnosti, povinnosť prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov). Nadbytočné
zisťovania a závery súdu napriek tomu nemali vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia.

18. Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného nepovažoval za dôvodné a rozsudok
okresného súdu a to vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním ako

vecne správny potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca, a to v celom rozsahu,
preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného

sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a
podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).