Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, October 27, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/6/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201595
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1011201595.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: B.. Z. W., bytom P. ulica č. X., Z., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek Benedik, s.r.o., so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, proti
žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, Lamačská cesta 8, Bratislava za
účasti: 1/ X.. R.. V. Z., H.., 2/ R.. F. Z., obaja bytom B. XXX/X, I. X., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
právneho predchodcu žalovaného (Krajského stavebného úradu v Bratislave) č. A/2011/1185/DLD zo

dňa 5. septembra 2011 o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S
150/2011-260 zo dňa 23. septembra 2015 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S
150/2011-260 zo dňa 23. septembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
právneho predchodcu žalovaného (Krajského stavebného úradu v Bratislave) č. A/2011/1185/DLD zo
dňa 5. septembra 2011 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Uvedeným rozhodnutím žalovaný
podľa § 118 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a podľa § 58 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zmenil

rozhodnutie stavebného úradu Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 8762/57037/2010/URS/Bud-
A/30 zo dňa 14. decembra 2010 o povolení zmeny dokončenej stavby tak, že v rozhodnutí zmenil
a doplnil niektoré podmienky pre umiestnenie a uskutočnenie stavby a tiež zmenil časť výroku o
námietkach účastníkov konania.

V podanej žalobe žalobkyňa namietala neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia, a to z hľadiska

jeho formulácie, ale aj samotného obsahu. Žalovaný podľa nej formuloval zmenu prvostupňového
rozhodnutia takým spôsobom, že účastník konania nemôže jednoznačne a určite poznať konečný
výsledok konania bez toho, aby nemusel prácne porovnávať znenie rozhodnutí správnych orgánov
oboch stupňov. Výrok rozhodnutia je podľa žalobkyne navyše vnútorne rozporný, nakoľko nezmenená
úvodná veta výroku obsahuje odkaz na projektovú dokumentáciu vypracovanú R. v 03/2010, ale
zmenenýbodlpodmienokpreumiestnenieauskutočneniestavbystanovujepovinnosťrealizovaťstavbu

podľa projektovej dokumentácie vypracovanej R. v 07/2010, v znení jej doplnení vypracovaných v
03/2011 a 07/2011. Žalobkyňa tiež v žalobe namietala neurčitosť stanovenej povinnosti stavebníkom
ohľadne zabránenia priameho výhľadu z terasy na susedný pozemok. Pokiaľ išlo o samotné povolenie
zmeny dokončenej stavby, žalobkyňa namietala, že v danom prípade sa nejedná o prestavbu rodinného
domu, ale ide o novostavbu, nakoľko dochádza k zániku pôvodného objektu a k vzniku úplne nového
objektu, čo je v rozpore so záväznými regulatívmi územného plánu zóny. Nová stavba nebude podľa

žalobkyne z hľadiska výšky, rozlohy a dispozičného riešenia porovnateľná s pôvodným objektom. Pokiaľ
ide o index zastavanosti (0,20), tento tiež nebol v tomto prípade dodržaný, nakoľko zastavaná plochadosahuje24,28%.Žalobkyňatiežpoukázalanadohodu,vktorejsapôvodnímajiteliapozemkuzaviazali,
že na pozemku budú realizovať stavbu len s určitými parametrami, pričom tento záväzok je relevantný
aj vo vzťahu k stavebníkom ako singulárnym právnym nástupcom pôvodných majiteľov. Žalobkyňa v

žalobe namietala nedostatočne zistený skutkový stav, pretože svetlo-technický posudok vypracovaný v
správnom konaní sa nezaoberal žalobkyňou navrhovanými hľadiskami, a preto nemôže byť relevantným
podkladom na preukázanie súladu navrhovanej stavby s technickými normami. Napokon žalobkyňa
poukazovala aj na procesné vady, ku ktorým malo dôjsť v konaní pred správnym orgánom, nakoľko na
prejednávaní a rozhodovaní veci podieľal zamestnanec, ktorý mal byť vylúčený pre svoju predpojatosť,

a žalobkyni nebola v rozpore s § 33 ods. 2 správneho poriadku poskytnutá možnosť vyjadriť sa pred
vydaním rozhodnutia k jeho podkladom.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že správne orgány oboch stupňov
rozhodli v súlade s príslušnými právnymi predpismi a námietky žalobkyne neodôvodňujú jeho zrušenie.
V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že výroková časť napadnutého rozhodnutia bez

akýchkoľvek pochybností určuje, ktoré časti prvostupňového rozhodnutia sa menia, resp. dopĺňajú, a
v akom rozsahu, pričom z obidvoch rozhodnutí je zrejmé, ako bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté,
a to i bez „prácneho porovnávania“ znení rozhodnutí správnych orgánov obidvoch stupňov, tak ako to
namietala žalobkyňa. K namietanej vágnosti určenej podmienky na vykonanie opatrení zabraňujúcich
priamemu výhľadu na susedný pozemok krajský súd uviedol, že žalovaný v tomto bode v podstate

vyhovel žalobkyni, pričom samotné riešenie, ktoré zabráni priamemu výhľadu na susedný pozemok,
celkom správne ponechal na stavebníkov, resp. ich projektanta. Spôsob, akým stavebníci túto
podmienku dizajnovo zabezpečia, je nutné ponechať na ich rozhodnutí a to bez akejkoľvek ingerencie
žalobkyne. Pokiaľ išlo o nezrovnalosti ohľadne dátumu vypracovania projektovej dokumentácie (najskôr
vo výroku „03/2010“ a následne „07/2010“) krajský súd konštatoval, že celkom zjavne sa jedná o chybu

v písaní, ktorá nepredstavuje neurčitosť a vnútornú rozpornosť napadnutého rozhodnutia. Každému, kto
sa oboznámi s dokumentáciou a napadnutým rozhodnutím, musí byť zrejmé, o akú konkrétnu projektovú
dokumentáciu sa jedná bez toho, aby vedel, ktorým dátumom je opatrená. Stavba sa navyše realizuje na
základe dokumentácie overenej stavebným úradom, takže táto dokumentácia je jednoznačne určená.

K námietkam žalobkyne uvedeným v bode I. A. krajský súd s poukazom na § 59 ods. 2 správneho
poriadku dodal, že odvolací orgán môže napadnuté prvostupňové rozhodnutie zmeniť a to spravidla
vtedy, ak bol skutkový základ veci zistený správne, a ak rozsah došetrenia nepresahuje možnosti
druhostupňového orgánu. Pri zmene rozhodnutia môže odvolací orgán zmeniť nielen výrokovú časť,
ale aj odôvodnenie, prípadne ich časti. Výrokovú časť napadnutého rozhodnutia krajský súd vyhodnotil

ako jednoduchú a prehľadnú, pričom konštatoval, že nie je potrebné prácne porovnávanie výroku
napadnutého a prvostupňového rozhodnutia.

V súvislosti s namietaným formálnym nedostatkom rozhodnutia (chybou v písaní), krajský súd dal do
pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 103/2011, v zmysle ktorého je neúčelné a nehospodárne
formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci
nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že
nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania.

Pokiaľ išlo o posúdenie namietaného rozsahu rekonštrukcie, resp. o určenie charakteru stavebných prác
z pohľadu, či išlo o zmenu stavby alebo novostavbu, krajský súd bral do úvahy nespornú skutočnosť, že
v danom sektore, kde sa stavba nachádza, záväzné regulatívy funkčného využitia územia nepripúšťali
realizáciu novostavby, ale len údržbu, stavebné úpravy alebo prestavbu. Žalobkyňa tvrdila, že dochádza
k zániku pôvodného objektu a k vzniku úplne nového objektu, čiže ide o novostavbu, čo je však v rozpore

s územným plánom zóny a preto mali správne orgány návrh stavebníkov zamietnuť. V tejto súvislosti
krajský súd dôvodil, že projektová dokumentácia však v danom prípade predpokladala rekonštrukciu
pôvodného objektu, ktorý stavebníci kúpili a pre rekonštrukciu bolo dňa 31.05.2010 vydané aj stanovisko
k spojeniu územného a stavebného konania, v ktorom stavebný úrad posúdil architektonickú štúdiu
ako prípustnú za podmienky dodržania územného plánu zóny, za podmienky, že zastavaná plocha sa

nebude zväčšovať (už pôvodný objekt totiž prekračoval koeficient zastavanosti 0,20) a za podmienky
dodržania regulatív.Krajský súd vyhodnotil, že žalovaný pri posudzovaní stavebného zámeru stavebníkov z hľadiska
definície „zmeny dokončenej stavby“ správne vzal do úvahy rozhodujúcu okolnosť, a to, že nadzemná
časť pôvodnej stavby rodinného domu typu Okál, je zo škodlivého materiálu - azbestu, t.j. z materiálov,

ktoré nezodpovedajú súčasným hygienickým normám a preto zachovanie nadzemných stavebných
konštrukcií a ich zakomponovanie do investičného zámeru nebolo možné ani prípustné. Potreba
zachovania časti pôvodných stavebných konštrukcií pritom priamo determinuje osadenie nadzemných
stavebných konštrukcií. Žalovaný vzal celkom dôvodne do úvahy aj to, že navrhované riešenie
zachováva pôvodný stav umiestnenia nadzemnej časti stavby s výnimkou odstránenia časti stavby na

pozemku žalobkyne (problém z minulosti) a preto vychádzal z toho, že s poukazom na špecifickú situáciu
vytvorenú v dôsledku závadnosti pôvodných stavebných konštrukcií, pôvodné pôdorysné ohraničenie
stavby zostalo zachované. Ak by bolo možné zachovať pôvodné stavebné konštrukcie stavby (ak
by neboli zdravotne závadné), nadstavba pôvodnej stavby v rozsahu, ako vyplýva z projektovej
dokumentácie, by bola z územno-plánovacieho hľadiska prípustná, keďže rešpektuje všetky záväzné
regulatívy.

Krajský súd poukázal na skutočnosť potvrdenú stavebníkmi, že už pred samotnou kúpou nehnuteľnosti
zisťovali u príslušných orgánov možnosti rekonštrukcie alebo prestavby nehnuteľnosti a odpoveď
všetkých dotknutých orgánov bola kladná v takom rozsahu, akú požadovali. I keď bola pôvodná stavba
takmer v celosti odstránená, pričom mali zostať len pôvodné základy (žalobkyňa tvrdila, že aj tie boli

odstránené, čo dokazovala fotodokumentáciou, avšak táto otázka nemá žiaden vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, ale mala byť riešená pri výkone štátneho stavebného dohľadu alebo pri
kolaudácii, kde sa posudzuje, či bola stavba zhotovená podľa platnej PD). Krajský súd vyjadril súhlas s
názorom žalovaného, že stavebno-právna legislatíva nedefinuje kritériá alebo číselné ukazovatele, na
základe ktorých by sa dalo vyhodnotiť, či v konkrétnom prípade ide o zmenu dokončenej stavby alebo

už o novostavbu. V tejto súvislosti krajský súd k žalobkyňou poukazovaným rozsudkom Najvyššieho
súdu SR uviedol, že tieto boli vydané v občiansko-právnych veciach (týkajúcich sa najmä reštitúcií) a
podľa názoru súdu ich nie je možné bezvýhradne uplatňovať aj v stavebných veciach, kde je potrebné
zohľadniť aj technické špecifiká toho - ktorého prípadu. Stavebný úrad sa totiž vecou zaoberá z iných
(verejno-právnych hľadísk), než súd rozhodujúci o vlastníctve stavby a preto posudzovanie toho, či ide

o rekonštrukciu (zmenu dokončenej stavby) alebo novostavbu je výsostne v právomoci stavebného
úradu. Či ide alebo nejde o rekonštrukciu (stavebné úpravy) teda neposudzuje súd ale stavebný úrad,
ktorý zvažuje verejnoprávne hľadiská. Podľa krajského súdu v danom prípade ide o stavbu, ktorá je
kombináciou stavebných úprav a nadstavby pôvodnej stavby tak, ako je to definované v § 139b ods.
5 písm. a/, c/ stavebného zákona. Dôvodil, že zastavaná plocha stavby zodpovedá zastavanej ploche

pôvodného objektu s výnimkou odstránenia časti pôvodnej stavby, ktorá bola postavená na cudzom
pozemku (žalobkyne).

Pri posudzovaní opodstatnenosti rozsahu rekonštrukčných prác krajský súd zdôraznil, že žalovaný pri
posudzovaní zmeny dokončenej stavby správne vzal do úvahy rozhodujúcu okolnosť, a to, že nadzemná

časť pôvodnej stavby rodinného domu typu Okál je zo škodlivého materiálu - azbestu, t.j. z materiálov,
ktoré nezodpovedajú súčasným hygienickým normám a preto zachovanie nadzemných stavebných
konštrukcií a ich zakomponovanie do investičného zámeru nebolo možné ani prípustné. V zóne, kde
sa stavba nachádza, záväzné regulatívy funkčného využitia územia nepripúšťajú realizáciu novostavby,
ale len údržbu, stavebné úpravy alebo prestavbu. Navrhované riešenie však zachováva pôvodné

umiestnenie nadzemnej časti stavby s výnimkou odstránenia časti stavby z pozemku žalobkyne, v
konečnom dôsledku teda pôvodné pôdorysné ohraničenie stavby zostalo zachované. Krajský súd sa
stotožnil s posúdením veci žalovaným správnym orgánom, ktorý názor žalobkyne, že stavebníci nemali
pôvodný objekt takmer celý odstrániť, ale mohli ho len stavebne upraviť, čo by ale znamenalo, že by
boli po nasledujúce roky vystavení škodlivým účinkom azbestu (avšak zrejme aj okolití susedia vrátane

žalobkyne) alebo mali pôvodný objekt ako zdravotne závadný odstrániť a novostavbu by stavať nemohli
(podľa žalobkyne mali požiadať v takom prípade o zmenu územného plánu zóny), resp. vôbec nemali
pozemok s týmto domom kupovať, je mimoriadne nespravodlivý.

Krajský súd poukazujúc na princípy právneho štátu, na povinnosť zabezpečiť spravodlivú ochranu práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj na povinnosť posúdenia predmetnej otázky aj z pohľadu
zabezpečenia spravodlivej rovnováhy pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným
záujmom účastníkov správneho konania, ako vo vzťahu k stavebníkom, tak i vo vzťahu žalobkyni,
odmietol čisto formalistický prístup k aplikácii právnych predpisov, ale považoval za potrebné vychádzaťzichzmysluaúčelu,vprvomradesohľadomnaspravodlivývýsledok.Bolotedapotrebnédbaťnato,aby
mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou
normou nepriniesla absurdné následky. Stavebníci už pred samotnou kúpou nehnuteľnosti zisťovali u

príslušných orgánov možnosti rekonštrukcie nehnuteľnosti a odpoveď všetkých dotknutých orgánov bola
kladná v takom rozsahu, akú požadovali. Krajský súd pripustil, že i keď bola pôvodná stavba takmer
v celosti odstránená, pričom mali zostať len pôvodné základy, krajský súd poukázal na to, že zákonná
úprava nedefinuje kritériá alebo číselné ukazovatele, na základe ktorých by sa dalo vyhodnotiť, či v
konkrétnom prípade ide o zmenu dokončenej stavby alebo už o novostavbu.

Podľa krajského súdu je zbytočná polemika žalobkyne ohľadne výpočtu miery, koľko z pôvodnej stavby
zostane zachovanej a teda či dochádza prakticky k zániku pôvodného objektu a k vzniku úplne nového
objektu. Krajský súd zdôraznil, že každé iné riešenie, okrem toho, že by stavebníci pôvodný objekt
odstránili a nový nestavali, by celkom zrejme ohrozovalo ľudské zdravie a životy. Ohľadne skutočnosti,
že zastavaná plocha stavby presahuje záväzný index 0,20 a dosahuje 24,28 %, krajský súd uviedol, že

sa jedná o špecifickú situáciu vyvolanú už charakterom a rozlohou pôvodnej stavby, pričom sa stotožnil
s názorom žalovaného, že z územno-plánovacieho hľadiska je akceptovateľné zachovanie daného
skutkového stavu (ktorý už sám o sebe nezodpovedá záväznej regulácii), ak nedôjde k zväčšeniu
pôvodnej zastavanej plochy. Tvrdenie žalobkyne, že aj pri vykonaní zmeny dokončenej stavby by mali
stavebníci vykonať také úpravy, aby svoj zámer dali do súladu s regulatívmi vyplývajúcimi z územného

plánu zóny, t.j. aby stavbu zmenšili, nemá podklad v zákone. Celkom zrejme by išlo o neprípustnú priamu
retroaktivitu územného plánu zóny, keď by tento stanovil povinnosť upraviť všetky už existujúce objekty
v danej zóne tak, aby boli v súlade s novým územným plánom zóny.

K námietke žalobkyne, že pôvodní vlastníci nehnuteľnosti sa zaviazali realizovať na pozemku stavbu

len s určitými parametrami, krajský súd uviedol, že tento záväzok neprešiel kúpou nehnuteľnosti na
stavebníkov. Uvedená dohoda nevytvorila záväzok vo forme ťarchy viažucej sa na predmetný pozemok,
ktorá by prešla zároveň s prevodom vlastníckeho práva k tomuto pozemku na stavebníkov ako nových
vlastníkov nehnuteľnosti. Žiadna takáto dohoda nie je zapísaná v katastri nehnuteľností, ani nie je
založená do zbierky listín vedenej správou katastra.

Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že námietkou zaujatosti voči zamestnankyni správneho orgánu prvého stupňa
sa stavebný úrad a neskôr ani žalovaný nezaoberal z hľadísk, ktoré namietala, krajský súd uviedol, že
žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí touto námietkou podrobne zaoberal a s jeho závermi sa možno
stotožniť. Z obsahu spisu nevyplýva žiadne zastrašovanie alebo šikanovanie žalobkyne v súvislosti

so začatím výkonu štátneho stavebného dohľadu. V danom prípade neboli dané žiadne z podmienok
vylúčenia zamestnanca správneho orgánu a samotný nesúhlas žalobkyne s postupom zamestnankyne
správneho orgánu nemôže predstavovať dôvod na vylúčenie zamestnanca z ďalšieho konania, preto
bola námietka zaujatosti opodstatnene zamietnutá.

K námietkam žalobkyne, že jej žalovaný v rozpore s § 33 ods. 2 správneho poriadku bezprostredne
pred vydaním rozhodnutia neoznámil, že má možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, krajský
súd uviedol, že síce došlo k pochybeniu správneho orgánu, avšak určite nejde o takú vadu, ktorá by
spôsobila nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a potrebu jeho zrušenia. Žalobkyňa nebola ukrátená
na svojich právach, nakoľko bola v správnom konaní viackrát upovedomovaná o doplnení spisového

materiálu s možnosťou vyjadriť sa a toto svoje právo aj reálne využívala. Žalobkyňa nahliadala do spisu
a aktívne v konaní vystupovala, pričom vznášala viaceré námietky, či už písomne alebo na ústnom
pojednávaní, a žalovaný sa so všetkými jej námietkami vo svojom rozhodnutí dôsledne vysporiadal.
Žalobkyňa teda bola o priebehu konania ako aj o všetkých podkladoch riadne a včas informovaná
a samotné finálne neoznámenie, že sa má možnosť vyjadriť k podkladom rozhodnutia, predstavuje

síce procesné pochybenie žalovaného, avšak bez akéhokoľvek vplyvu na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

Krajský súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne o nedostatočnom zistení skutkového stavu,
keďže namietaný svetlo-technický posudok, vypracovaný v priebehu stavebného konania autorizovanou

osobou, možno považovať za hodnoverný a relevantný podklad konania a jeho správnosť nie je
dôvodné spochybňovať. Svetlo-technický posudok sa nedotýkal objektu žalobkyne, nakoľko táto
povinnosť z technických noriem nevyplývala, a to z dôvodu, že možné tienenie je iba na východnej
fasáde rodinného domu žalobkyne, na ktorej sa nenachádzajú presklenia obytných miestností, ale ibapresklenia schodiskového priestoru, kúpeľne, resp. WC, komory, ktoré nie sú obytnými miestnosťami
a teda nepodliehajú podľa platných noriem posudzovaniu. Žalobkyňou spomínané STN určujú prípady,
kedy je potrebné vyhotoviť svetlo-technické posudky, avšak z konkrétnej situácie orientácie a typu

stavieb tu takáto povinnosť nebola. Krajský súd zdôraznil, že zbytočné dokazovanie by bolo celkom
evidentnevrozporesozásadouhospodárnostiaefektívnostisprávnehokonania.Nazákladeuvedeného
dospel krajský súd k záveru, že správne orgány vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
napadnutérozhodnutiejepresvedčivoodôvodnené,pričomžalovanýsanáležitevysporiadalsovšetkými
námietkami žalobkyne, zvážil všetky relevantné skutočnosti a dodržal aj atribúty spravodlivého procesu.

Preto krajský súd vyhodnotil žalobné námietky ako neopodstatnené a žalobu žalobkyne zamietol.

Včas podaným odvolaním sa žalobkyňa domáhala, aby najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu
tak, že zruší rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a vec vráti na ďalšie konanie. V odvolaní v
podstate zopakovala argumentáciu uvedenú už v podanej žalobe, ktorá ozrejmuje, v čom vidí žalobkyňa
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Podľa žalobkyne výrok napadnutého rozhodnutia

nespĺňa zákonnú požiadavku presnosti a určitosti, jeho zmena je vykonaná v rozsahu celej jednej strany,
je vadný v označení projektovej dokumentácie a neurčitý v stanovenej povinnosti stavebníkom ohľadne
zabránenia priameho výhľadu z terasy na susedný pozemok.

Žalobkyňa zopakovala svoje presvedčenie, že v danom prípade sa nejedná o prestavbu rodinného

domu,aleideonovostavbu,pričomzdôraznila,žepôvodnástavbanepozostávalacelázazbestu,ktorýje
škodlivý, ale tento materiál bol použitý len na časti stavby, čo vyplýva zo znaleckého posudku č. 14/2008
z 24. októbra 2008 vypracovaného Ing. Silviou Gregušovou, podľa ktorého základy a základová doska
je železobetónová, konštrukcia podzemného podlažia pozostáva z tehlových deliacich konštrukcií, kde
žiaden azbest použitý nebol, ale ten bol použitý len na prvom nadzemnom podlaží, kde bolo murivo

z prefabrikovaných dielcov. Rozhodnutie žalovaného, a tiež ani napadnutý rozsudok krajského súdu,
neobsahujú žiadne konkrétne odôvodnenia, kde presne sa azbest v stavebnej konštrukcii nachádza
a prečo je nevyhnutné z tohto dôvodu odstrániť celý dom. Azbest nebol pri stavbe domov typu
Okál používaný v nosných alebo deliacich konštrukciách, ale sa nachádzal v azbestovo cementových
doskách, ktorými boli obložené obvodové múry, postačilo teda, aby boli odstránené len tieto prvky

konštrukcie.

Krajský súd podľa žalobkyne v napadnutom rozsudku nevysvetlil, prečo v danom prípade ide o
nadstavbu podľa § 139b ods. 5 písm. a) stavebného zákona alebo o stavebné úpravy podľa § 139b ods.
5 písm. b) stavebného zákona, jednoducho odmietol aplikovať všeobecne záväzný právny predpis (§

139b ods. 5 stavebného zákona) s odkazom, že je vo výlučnom posúdení správneho orgánu, či ide o
zmenu dokončenej stavby alebo novostavbu. Krajský súd tiež neuviedol žiaden relevantný dôvod, pre
ktorý by bolo potrebné odchýliť sa od judikatúry NS SR, na ktorú žalobkyňa poukazovala. Stavebníci v
stavebnom konaní len formálne deklarovali zachovanie niektorých častí pôvodnej stavby (základových
pásov), pričom bolo prakticky vylúčené, aby ich využili, keď zakladali stavbu hlbšie, ako sa nachádzali

základové pásy.

Žalobkyňa v odvolaní namietala aj nedodržanie indexu zastavanosti (0,20), čo je v rozpore s územným
plánom zóny, a nakoľko došlo k odstráneniu pôvodnej stavby, bolo celkom legitímne požadovať
dodržanie všetkých záväzných regulatívov funkčného využitia a priestorového usporiadania územia.

Žalobkyňa tiež nesúhlasila s právnym záverom krajského súdu ohľadne dohody, v ktorej sa pôvodní
majitelia pozemku zaviazali, že na pozemku budú realizovať stavbu len s určitými parametrami. Podľa
žalobkyne stavebný úrad postupoval v rozpore s § 137 stavebného zákona a rozhodol o veci, ktorá
nespadala do jeho právomoci, nakoľko rozhodovanie o tom, či je určitá osoba viazaná občianskoprávnou

zmluvou, patrí do právomoci súdu. Krajský súd sa nekriticky stotožnil s názorom stavebného úradu a
dospel k nesprávnemu záveru, že nešlo o občiansko-právnu námietku.

Žalobkyňa v odvolaní zotrvala aj na ďalšej žalobnej námietke, a to, že nemožnosť vyjadriť sa v konaní
pred správnym orgánom k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním je takou vadou, ktorá mohla mať

vplyv na zákonnosť rozhodnutia, čo odôvodňuje zrušenie rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p.

Žalobkyňa tiež trvá na tom, že navrhovaná stavba nespĺňa ani svetlo-technické parametre vyplývajúce
z noriem STN 734301 a STN 730580, nakoľko bude tienením zasahovať aj tie časti rodinného domuúčastníka konania, kde sa nachádzajú obytné miestnosti. Žalovaný pritom nepreukázal opak. Svetlo-
technický posudok predložený v stavebnom konaní sa pritom posúdením svetlo-technických pomerov
z hľadísk uvedených žalobkyňou nezaoberal.

Napokon žalobkyňa poukazovala aj na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom
absentovali konkrétne argumenty, ako aj relevantné ustanovenia zákona. Správny orgán z hľadiska §
139b ods. 5 stavebného zákona neodôvodnil, či v danom prípade ide o nadstavbu, prístavbu alebo o
stavebnú úpravu.

V nadväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/29/2013 zo dňa
18. marca 2015, ktorým najvyšší súd v rámci odvolacieho konania zrušil skorší rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č. k. 2S 150/2011-171 zo dňa 5. júna 2013 z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm.
f) v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2
O.s.p.), žalobkyňa opätovne napádala nepreskúmateľnosť správnych rozhodnutí oboch stupňov, ako

i odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, pretože krajský súd opätovne v odôvodnení
napadnutého rozsudku neuviedol nič nové a relevantné, čím porušil ustanovenie § 266 O.s.p., keďže sa
neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu. Žalobkyňa uviedla, že na všetkých žalobných
námietkach naďalej trvá.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že považuje napadnutý rozsudok krajského súdu
za zákonný a podané odvolanie za neodôvodnené a žiadal ho potvrdiť.

K podanému odvolaniu sa vyjadrili aj pribratí účastníci konania, ktorí sú stavebníkmi predmetnej stavby.
Uviedli, že ako stavebníci neporušili žiadnu časť napádaných rozhodnutí žalovaného a dodržali všetky

podmienky a požiadavky, ktoré boli v predmetných rozhodnutiach pre stavebníkov určené. O tejto
skutočnosti svedčí aj skutočnosť, že dotknutá rekonštrukcia predmetného objektu bola riadne ukončená
právoplatným kolaudačným rozhodnutím, ktoré konštatovalo splnenie všetkých vznesených podmienok
a požiadaviek.

K rozsahu rekonštrukcie stavebníci uviedli, že jej realizácia (odstránenie zdravotne závadných
častí a odstránenie časti stavby, ktorá bola umiestnená na pozemku vo vlastníctve žalobkyne)
bola determinovaná celým stavebným postupom. Časť stavby na pozemku žalobkyne nemohla byť
odstránená bez toho, aby nebola zanikla vrchná doska prvého nadzemného podlažia, keďže táto
odstraňovaná časť bola nosná. Z pôvodnej stavby sa jednoznačne odstraňovala len tá časť, ktorá sa

odstraňovať musela, bez ohľadu na jej objem.

Pokiaľ ide o znalecký posudok vyhotovený Ing. Silviou Gregušovou, na ktorý odvolávala žalobkyňa,
účastníci konania poukázali na to, že jeho predmetom bolo stanovenie všeobecnej hodnoty
nehnuteľnosti a nie detailná technická špecifikácia, preto nemožno technicky argumentovať niečím,

čo sa technickou časťou nezaoberá. Účastníci konania ďalej uviedli, že pokiaľ ide o svetlo-technické
parametre, navrhovaný projekt môže spôsobovať tienenie len na východnej fasáde stavby žalobkyne,
na ktorej sa nenachádzajú obytné miestnosti, ale vstupná chodba, novovybudované vstupné schodisko
(realizované bez ohlásenia), kúpeľne, WC a komory. Iné priestory na východnej strane žalobkyňa naozaj
nemá, nemá tam žiadne okno do obytnej miestnosti, takže nie je zrejmé, akým spôsobom by mal

navrhovaný projekt tieniť aj tie časti rodinného domu, kde sa nachádzajú obytné miestnosti. Na základe
uvedeného pribratí účastníci navrhli napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.

Kobsahuodôvodnenianapadnutéhorozsudkusúduprvéhostupňažalobkyňauviedla,žetotojevsúlade
s intenciami rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože krajský súd mal svoje rozhodnutie doplniť, a nie

zrušiť rozhodnutia správnych orgánov tak, ako to tvrdí žalobkyňa.

Zároveň považovali za dôležité uviesť, že rekonštrukciou ich nehnuteľnosti nikdy nedošlo k porušeniu
žiadneho práva žalobkyne. Poukázali na to, že v rámci rekonštrukcie sa odstránila časť stavby
zasahujúca na jej pozemok, došlo k zničeniu vážne zdravie poškodzujúcich materiálov, ktoré boli

pôvodne v stavbe použité, zmenil a skrášlil sa celkový ráz okolia, čím stúpla i hodnota nehnuteľnosti
žalobkyne.Najvyšší súd SR ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaných odvolaní podľa § 212 ods. 1 v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a

vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je rozhodnutie právneho predchodcu žalovaného
(Krajského stavebného úradu v Bratislave), ktorým bolo zmenené rozhodnutie stavebného úradu o
povolenízmenydokončenejstavbytak,ževrozhodnutížalovanýzmeniladoplnilniektorépodmienkypre

umiestnenie a uskutočnenie stavby a tiež bola zmenená časť výroku o námietkach účastníkov konania.

Žalobkyňa bola účastníčkou stavebného konania podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona, podľa ktorého
v územnom konaní o umiestnení stavby, o využívaní územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom
pásme sú účastníkmi konania aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva
k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť

rozhodnutím priamo dotknuté (resp. podľa § 59 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona, podľa ktorého
účastníkmi stavebného konania sú osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám
na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom
a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté).

Základným poslaním konania v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je preskúmať
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdov v správnom súdnictve je
posúdiť, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou neporušili zákon.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Naplnením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, zakotveného v čl. 46 Ústavy SR je okrem
iného aj dodržanie procesnoprávneho rámca rozhodovania zo strany konajúceho súdu. Sudcovia sú pri
výkone svojej funkcie nezávislí, no zároveň sú pri rozhodovaní viazaní platnými a záväznými prameňmi
práva. V súdnom preskúmavacom konaní súd postupuje v súlade s ustanoveniami O.s.p. Procesným

právom účastníka konania odzrkadľujúcim aj jeho právo na spravodlivý súdny proces je právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, čo je priamo vyjadrené v povinnosti súdu odôvodniť rozsudok spôsobom
upraveným v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie súdu má obsahovať odpovede na argumenty
prednesené účastníkmi konania, pričom úvahy, ktoré viedli súd ku konkrétnemu rozhodnutiu, musia
vychádzať z platných hmotnoprávnych predpisov a musia byť presvedčivé. V správnom súdnictve

je (krajský) súd viazaný obsahom jednotlivých bodov žaloby a v odôvodnení rozhodnutia sa musí
s nimi vysporiadať. Nerešpektovaním platných princípov na riadne odôvodnenie rozhodnutia krajský
súd v správnom súdnictve odníma účastníkovi možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (rozsudku krajského súdu), voči ktorému má právo podať opravný prostriedok
(odvolanie).

Zodôvodnenianapadnutéhorozsudkuvyplýva,žekrajskýsúdsauvedenýchzákonnýchzásaddôsledne
nepridržiaval, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a preto mu
chýba presvedčivosť, požadovaná zákonom (§ 157 ods. 2 posledná veta v spojení s § 246c ods. 1 prvá
veta O.s.p.).

NajvyššísúdSlovenskejrepublikymusíopätovnekonštatovať,žekrajskýsúdsavnapadnutomrozsudku
relevantne nevysporiadal s námietkami, či v prejednávanom prípade ide o zmenu dokončenej stavby
alebo novostavbu, a to najmä v tom zmysle, že vychádzajúc zo znenia záväznej časti predmetného
územného plánu pre danú obytnú zónu ako aj z cieľa a účelu sledovaného konkrétnymi ustanoveniami

územného plánu krajský súd svoje skutkové a právne závery neoprel o konkrétne právne normy.
Zároveň je možné odôvodneniu napadnutého rozsudku vytknúť vnútornú rozporuplnosť, keď na jednom
mieste krajský súd posúdil predmetnú stavbu ako kombináciu stavebných úprav a nadstavby pôvodnej
stavby definovaných v § 139b ods. 5 písm. a/, c/ stavebného zákona z dôvodu, že zastavaná plocha
stavby zodpovedá zastavanej ploche pôvodného objektu s výnimkou odstránenia časti pôvodnej stavby

postavenej na pozemku žalobkyne, pričom na inom mieste odôvodnenia krajský súd, s poukazom
na absenciu zákonnej úpravy, resp. definície rozdielov a kritérií určenia zmeny dokončenej stavby a
novostavby pre účely stavebného konania, zároveň pripustil, že pôvodná stavba bola takmer v celosti
odstránená, pričom mali zostať len pôvodné základy. Krajský súd zároveň svojou úvahou presvedčivýma zrozumiteľným spôsobom nevysvetlil, ako a či skutkové okolnosti prípadu zodpovedajú relevantnej
právnej úprave vzťahujúcej sa na prejednávanú vec, prípadne či by išlo o porušenie práv žalobkyne, ak
by bola predmetná zmena dokončenej stavby v konečnom dôsledku posúdená ako novostavba.

Opätovne odvolací súd konštatuje, že bolo potrebné podrobnejšie a právne presvedčivejšie reagovať
na niektoré námietky vznesené žalobkyňou, ktoré krajský súd odôvodnil viac menej prebratím, resp.
stotožnením sa s odôvodnením žalovaného, bez použitia náležitej právnej argumentácie podloženej
konkrétnou právnou úpravou. Týka sa to najmä otázky posúdenia povahy stavebných prác vo vzťahu

k záväznosti územného plánu, príp. dopadu na práva a oprávnené záujmy žalobkyne, ďalej otázky
nevyhovenia návrhu na svetlotechnické posúdenie schválenej stavby vo vzťahu k stavbe žalobkyne,
nemožnosti zohľadnenia rozhodnutí NS SR, ktorých aplikácie sa žalobkyňa dožadovala, či vyhodnotenia
namietanej dohody pôvodných vlastníkov nehnuteľnosti vo vzťahu k právnej úprave ustanovenej v §
137 stavebného zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). V ďalšom konaní krajský súd vec znovu prejedná,
dôsledne sa vysporiada s námietkami žalobkyne, znova o žalobe rozhodne a svoje rozhodnutie náležite
odôvodní, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.).

V ďalšom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 v spojení s § 246c O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.