Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 4, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/401/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612208930
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4612208930.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Jarmily Pogranovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
14C/380/2012-95 zo dňa 08. júla 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v anáhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom (žalobou) zo dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ (žalobca) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým

by bola odporkyňa (žalovaná) zaviazaná zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 3.123,99 Eur
a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 624,80 Eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
keď požadoval aj náhradu trov konania. Svoj návrh s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a po 1.6.2011)
a zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov skutkovo odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Topoľčany v exekučnom

konaní vedenom na základe jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému I. G. (registrácia
súdneho exekútora EX 11616/2011 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 14.10.2011, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 108 dní!) a
to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ktorá nečinnosť Okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná a zároveň nebol pri rozhodovaní rešpektovaný právne relevantný exekučný
titul - rozsudok rozhodcovského súdu vytvárajúceho prekážku právoplatne rozhodnutej veci a teda
neodstrániteľnú vadu konania pre uplatnenie si nároku pred všeobecným súdom v občianskom súdnom

konaní. Opätovné posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu exekučným súdom považuje za nelegálny
postup, keď jeho dôsledkom je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku, zamedzením jeho účinkov
na jeho právne postavenie. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (nevydaním
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok) mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 3.123,99 Eur predstavujúca náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu

v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi, keď si tiež uplatňuje aj primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sumou 624,80 Eur, t. j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom
(hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou), pretože samotné konštatovanieporušenia (jeho) práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu mu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý bol dôsledkom nesústredenej činnosti Okresného
súdu takej intenzity, ktorá mala za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti jeho majetkového práva.

Tvrdí preto, že je nutné deklarovať porušenie jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu (konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v
právo a princípu právnej istoty) a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá
mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením označených práv a princípov právneho

štátu, keď medzitýmnym rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu nerozhodnutím o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
vo veci rozhodol tak, že návrh navrhovateľa (v plnom rozsahu) zamietol a súčasne o trovách účastníkov
voči sebe navzájom rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie (predovšetkým spisom Okresného súdu Topoľčany
sp. zn. 11Er/606/2011) a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1 a 3) a citované ustanovenia Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. -
§ 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c/, d/ a i/ v znení platnom od 1.6.2011, § 44 ods. 1 a 2 tým, že ho považoval

za nedôvodný a v konaní úspešnej odporkyni v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP (Občianskeho
súdneho poriadku - zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) náhradu trov konania nepriznal
z dôvodu, že žiadne nešpecifikovala a žiadne jej ani nevznikli.

Poukázal na to, že z exekučného spisu zistil, že žiadosť o vydanie poverenia bola podaná dňa 17.8.2011,

o žiadosti na vydanie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 04.10.2011 (právoplatným
dňa 21.10.2011) tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, voči čomu oprávnený
odvolanie nepodal, exekučné konanie je právoplatne skončené.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že

- podaný návrh bol dostatočne špecifikovaný a nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie
konania,
- návrh (správne nárok) nebol premlčaný, pri začatí exekúcie v roku 2011 a návrhu v roku 2012,
- navrhovateľ sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania poverenia v
zákonnej 15-dňovej lehote a preskúmavania exekučného titulu,

- rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku novelou účinnou od 1.6.2011,
- v novele účinnej od 1.6.2010 o zániku pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia došlo z dôvodu
potreby preskúmavania písomností pre posúdenie prípadov neprípustnosti exekúcie a teda v čase
podania návrhu na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu neexistovala,
- nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom
ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie alebo sa neriešila sťažnosť na
prieťahy v konaní,
- ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení platnom od 1.1.2013 možno brať do

úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z.
platného v čase podania návrhu na vydania poverenia,
- rozhodnutie o žiadosti bolo vydané po mesiaci od doručenia a teda tvrdenia navrhovateľa v návrhu
sú nesprávne,
- účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol stav právnej neistoty,

- exekučný súd oprávnene preskúmaval exekučný titul,
- navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, keď bolo na ňom preukázať svoje
tvrdenia a údaj o výške majetkovej ujmy sa nedal overiť ani s exekučným spisom,
- nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keď mal za to, že ku vzniku škody ani
nedošlo,

- zákon určoval lehotu na vydanie poverenia a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie
poverenia, teda pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia zákonná lehota neexistuje,
- vydanie rozhodnutia po mesiaci neznamená, že sa exekučný súd dopustil nesprávneho postupu, keď
spis sťažnosti navrhovateľa neobsahuje,- ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie
Ústavného súdu SR I.ÚS 16/2002),
- neboli Ústavným súdom konštatované zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu a konštatovanie,

že vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať,
- znalecký posudok je na preskúmanie preukázaných tvrdení a nemôže riešiť otázky právneho
charakteru, teda ani nesprávnosť úradného postupu exekučného súdu,
- nebola preukázaná ani príčinná súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
- nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí a teda nároku

by sa poškodený mohol domáhať jedine podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., čo však navrhovateľ
výslovne vylúčil (v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo),
a že
- nesúhlasí s právnym názorom navrhovateľa o tom, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou res
iudicata, keď neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku nepredstavuje.

Uvedené rozhodnutie včas podaným odvolaním napadol len navrhovateľ domáhajúci sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňavyčítalto,žeprostredníctvomustanovenia§9ods.2zák.č.514/2003vznenízákonač.412/2012
Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné právo nepozná
zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov (k argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa) a v

čase podávania návrhu nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať, čo však nič nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu
úradnému postupu nevydaním rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že súd vôbec nevysvetlil svoj
názor o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty a že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. V priebehu konania sa vyjadrila k
podanému návrhu, ktorý žiadala ako nedôvodný plne zamietnuť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho

pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) a viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1) a prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods.
3 OSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia §
219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP

v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej
v odvolacom konaní žiadne nevznikli.

V danej veci navrhovateľ podal odvolanie, ktorého odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní
nekorešpondujú plne s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté

rozhodnutie, navrhovateľ dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé,
že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka
v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj
procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolanie, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, a preto sa odvolací súd pri
posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom
súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo
k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V danej veci dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné

oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným

zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.
- článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.
- článok 6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje
podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené

podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola
spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná
priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok
znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže

zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje
dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím(§5a6)azodpovednosťzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom(§9),keďje
samostatneupravenázodpovednosťzodpovednosťštátuzarozhodnutieozatknutí,zadržaníaleboinom
pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§

8). Pojem "nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci" nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1
zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo
všeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami
pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka
individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný

postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia

príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti za škodu - škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre
objasnenie príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy
so vznikom škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov teda spočívala v tom, či pre zamietajúce rozhodnutie o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup
exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného
nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním

exekučného súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku citovaného súdom prvého stupňa
mal odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti
exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie,

pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu
bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo
zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo
vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval prípady "ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia" (veta druhá) a prípad "ak súd zistí rozpor žiadosti" (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca

úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol by to upravil explicitne uložením exekučnému
súdu povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote 15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé
zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná skrátená forma rozhodnutia exekučného
súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie

zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

Navyše ku dňu podania žiadosti exekútora (17.8.2011) znenie ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku už nesporne uvádzalo rozhodnutia rozhodcovských súdov (rozhodcovské rozsudky) a znenie §44ods.2Exekučnéhoporiadkulehotuužjednoznačnevylúčiloajpreprípadyvydaniapoverenia (logicky
preto aj pre zamietnutie návrhov).

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, i keď jeho postup nemožno považovať za
nesprávny úradný postup pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri rozhodovaní
o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická
zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v konaní

postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil
v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto

zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.),
z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska "zbytočných
prieťahov" a to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v
zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je
možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí

podávaných navrhovateľom na postup exekučného súdu i vzhľadom k jeho možnostiam.

Vydanie súdneho rozhodnutia po 48 dňoch od podania návrhu hodnotiť ako "zbytočné prieťahy"
nemožno.

Čo sa týka namietaného nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zamietnutím žiadosti súdneho
exekútoraovydaniemupovereniaprezistenýrozporrozhodcovskéhorozsudkusozákonom,vdôsledku
čoho nebol uznaný spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd poukazuje na to, že mu neprislúcha
preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní a že právne závery ohľadom
rozhodcovskýchrozsudkovsúbohatoriešenéjudikatúrouNajvyššiehosúduSRatiežajÚstavnéhosúdu

SR, od ktorých záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť (táto judikatúra bola navrhovateľovi
ako účastníkovi konania dobre známa a napriek tomu, a zamietajúcim rozhodnutiam súdov, v každej
veci návrhy na exekúciu podával a súdmi požadované doklady k návrhom hneď neprikladal).

Za daných okolností tak navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu

úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, v
dôsledku čoho nebolo potrebné zaoberať sa škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac pokiaľ navrhovateľ
nedisponoval spôsobilým exekučným titulom nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť
prospech a teda, ak mu nemohol v exekúcii privodiť majetkový prospech, potom mu nemohla vzniknúť
ani prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že medzi účastníkmi
konania nebolo sporné to, že by navrhovateľ nepodal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov
a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná

všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky
je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným
dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, že znalecký posudok
slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že rozhodovaciu
činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť
priamy,bezprostrednýaneprerušený(anestačí,akjeibasprostredkovaný,tedakzmenšeniumajetkuby
museloprísťpriamoalentýmtopostupom),ženavrhovateľnevyprodukovalžiadnedôkazypreukazujúce
ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci nezistil.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.