Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, February 28, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/410/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211230365
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7211230365.1

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvovecižalobkyneO.S.,bytomG.,S.XX,nar.X.XX.XXXX,zast.Mgr.Ing.Petrom
Holéczym, advokátom, Košice, Vojenská 5, proti žalovaným: 1/ O. G., H.. Z. XX/V., G., IČO: 00 691 135
a 2/ N. A. O. G., s.r.o., G., M. D. XX, IČO: 44 518 684, o určenie, že obvinenie žalobkyne zo strany
žalovaného v 2. rade, že porušila ustanovenie nájomnej zmluvy a domového poriadku je nepravdivé a
i., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 36C 133/2011-75 z 12.9.2012 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovaným určenia, že je nepravdivé jej obvinenie zo
strany žalovaného v 2. rade zo 6.5.2011 o porušení ustanovení nájomnej zmluvy a domového poriadku,
a toto nepravdivé obvinenie nemôže byť ako také samé o sebe použité ako dôvod na nepredĺženie
nájomnej zmluvy medzi účastníkmi. Žalobu odôvodnila tým, že medzi ňou a žalovaným v 1. rade bola

uzavretá zmluva o nájme bytu nachádzajúceho sa na S. XX v G., a to na dobu určitú od 3.5.2010 do
2.5.2011 s možnosťou predĺženia nájmu, pričom žalovaný v 2. rade sa svojvoľne rozhodol a oznámil jej,
že porušuje čl. 6 bod 2 nájomnej zmluvy tým, že poskytuje pobyt iným osobám v byte, ktoré obvinenie
je vymyslené, účelové a jeho dôsledkom je, že žalovaní s ňou nechcú predĺžiť zmluvu o nájme bytu na
ďalší rok, pričom postupujú pritom v rozpore so zaužívanou praxou, keďže všetkým ostatným nájomcom
bytov v dome sa automaticky predlžuje nájomná zmluva za podmienky riadneho platenia nájomného.

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol, že žalobkyňa nemá právo na náhradu trov
konania a žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov konania nepriznáva.

Rozhodol tak po vykonanom dokazovaní, ktorým mal preukázané, že medzi žalobkyňou v postavení
nájomkyne a žalovaným v 1. rade ako prenajímateľom v období od 3.5.2010 do 2.5.2011 existoval

nájomný vzťah podľa § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa zmluvy o nájme jednoizbového
malometrážného bytu č. XX v bytovom dome na S. XX v G., uzavretej na dobu určitú od 3.5.2010 do
2.5.2011,ktorá(nájomnázmluva)neobsahujedohoduomožnostijejpredĺženia.Možnosťautomatického
predĺženia doby nájomného vzťahu nevyplýva ani zo žiadneho ustanovenia Všeobecne záväzného
nariadenia Mesta G. č. XX z r. XXXX, ktorým sa bližšie upravujú pravidlá prenajímania malometrážnych
bytov pre dôchodcov na území mesta G.. Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) prihliadol tiež na skutočnosť,

že nájom bytu podľa § 710 ods. 2 OZ skončil uplynutím doby nájmu k 3.5.2011, teda viac ako 5 mesiacov
pred podaním žaloby v tejto veci, ako aj na stanovisko žalovaného v 1. rade, z ktorého mu vyplynulo, že
žalovaný nemá záujem na uzavretí novej nájomnej zmluvy so žalobkyňou a nemá ani právnu povinnosť
ju uzavrieť, pričom je bezpredmetné, z akého dôvodu sa rozhodol neuzavrieť ďalšiu nájomnú zmluvu so
žalobkyňou. Uplatnený nárok súd právne posúdil podľa § 80 písm. c/ O.s.p. a § 685 ods. 1, § 686, § 710
ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a vychádzajúc zo zistenia, že k zániku nájmu došlo ešte

pred podaním žaloby, ktorá skutočnosť sama osebe vyvracia tvrdenie žalobkyne o naliehavom právnom
záujme na vydaní požadovaného rozsudku, pretože fakticky nie je možné predĺžiť niečo, čo už zaniklo, ažalovaný nemá záujem na uzavretí novej nájomnej zmluvy so žalobkyňou a nemá ani právnu povinnosť
takkonať,dospelkzáveru,ženiejedanýnaliehavýprávnyzáujemnapožadovanomurčení.Navrhovaný
petit žaloby podľa názoru súdu by nemal ani reálny význam pre rozhodnutie o žalobe o vypratanie bytu

a nemal by žiadny význam ani pre podanie novej žiadosti žalobkyne o prenajatie malometrážneho bytu,
a ani by jej to nepomohlo v rámci konania o ukončenie nájomného vzťahu, pretože už žiadny nájomný
vzťah neexistuje, a na základe uvedených skutočností súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súčasne
konštatoval, že žalobkyňou navrhnuté dokazovanie nevykonal, nakoľko považoval zistený skutkový za
dostatočný pre vydanie rozsudku a ďalšie dokazovanie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti. O

trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. a napriek tomu, že
žalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania, keďže boli v spore úspešní, náhradu trov konania im
nepriznal z dôvodu, že ju nepožadovali.

Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa a navrhla ho zrušiť z procesných dôvodov a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie. Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa §

205 ods. 2 písm. a), b), c) a f) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p., keďže konanie má zásadnú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, súd účastníkom odňal možnosť konať pred
súdom, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkala
súdu prvého stupňa, že porušil základné ustanovenia O.s.p., úplne prehliadol ust. § 1 a § 3 O.s.p.

a nedbal na ochranu jej práv a oprávnených záujmov a úplne jej práva ignoroval, pričom výsledkom
sporu je vyslovené zneužitie práva na jej úkor. Uviedla, že presne vedela a vie, že má mimoriadne
naliehavý právny záujem na rozhodnutí o veci, pretože bola neoprávnene verejne osočovaná, takže
okrem iného jej ide samozrejme aj o očistenie svojho mena, a ďalej keď otázka bývania je životný záujem
každého a prvým predpokladom na podanie žiadosti o pridelenie bytu v čase nedostatku takých bytov

je morálna bezúhonnosť práve vo vzťahu k žiadateľovi ku tomu, kto poskytuje tieto byty (žalovaným),
a ďalej keď prípadné priaznivé rozhodnutie vo veci je použiteľné v inom súdnom spore o vypratanie
bytu. Nesúhlasila preto s názorom súdu, že nemá na rozhodnutí o veci naliehavý právny záujem, a
vyčítala súdu, že rozhodol bez prejednania veci doposiaľ ani nezačatý spor a náramne si zľahčil situáciu
zamietnutím žaloby, keď celkom nedostatočne zistil skutkový stav, resp. ani nezistil vôbec nič. Uviedla,

že sa snažila súdu preukázať, že je 100 % bežnou praxou, že sa nájom trvalo predĺžuje, avšak súd
navrhnuté dokazovanie nepripustil a flagrantne porušil ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keď jej znemožnil
dokázaťčokoľvek,praktickynepripustiljedinýnavrhovanýdôkazarozhodolbezakejkoľvekznalostiveci,
len na základe tvrdení žalovaných a na základe nelogických a účelových záverov. Mala za to, že súd sa
mal zaoberať na základe podanej žaloby inou vecou, a to či v čase platnosti nájomnej zmluvy porušila

alebo neporušila ustanovenie nájomnej zmluvy a domového poriadku, a namiesto ustanovení siedmej
hlavy Občianskeho zákonníka (žalobu v takom zmysle súd nedostal), sa mal zaoberať ustanoveniami
prvej hlavy Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, o ktoré predovšetkým ide, keď len následne
by eventuálny priaznivý výsledok mohol pre ňu znamenať dôsledky týkajúce sa bývania a nájomnej
zmluvy. Podľa jej názoru k veci je potrebné ďalšie dokazovanie, čo súd nepripustil a tým nemal základ,

na akom by mohol rozhodovať, čiže rozhodoval celkom bez znalosti veci a nepripustením dokazovania
prakticky zmaril celé pojednávanie. Vyčítala súdu prvého stupňa, že bez objasnenia veci prevzal tvrdenie
žalovanéhov1.rade,žetentonemázáujemnauzavretínájomnejzmluvysňou,ajkeďjesamozrejmé,že
včasenedostatkumalometrážnychbytov,bykomisianevyhovelajejnovejžiadostitakejžiadateľky,ktorá
nesie so sebou stigmu porušovania práve nájomnej zmluvy a domového poriadku. Na tomto je najlepšie

vidieť, aký životne naliehavý právny záujem ona má na rozhodnutí o žalobe a ako jej môže poškodiť
zamietnutie žaloby. Bola toho názoru, že súd robil nepatričné a neodôvodnené závery, ako by teoreticky
dopadli ďalšie spory, ktoré vôbec neriešil, pričom prejudikovanie budúcich sporov je neprípustné. Záver,
že nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu, považovala za predčasný, pretože súd jej ani
len nedovolil predniesť dôkazy, ani nezistil žiadne skutkové okolnosti, ktoré by naliehavý právny záujem

ozrejmili, nezisťoval ani to, či žalovaný v 2. rade má alebo nemá a keď, tak aký vplyv na rozhodovanie o
pridelení malometrážneho bytu. Záver súdu o tom, že výsluchy svedkov sú irelevantné, vychádza podľa
nej z nesprávneho predpokladu a poňatia celej žaloby, ktorej podstatu vysvetlila súdu ešte raz listom z
10.9.2012. Poukázala tiež na rozhodnutia R 17/1972, R 53/1973, R 24/1995, podľa ktorých naliehavý
právny záujem na veci je daný tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde

by bez tohto určenia jeho právne postavenie sa stalo neistým. Záverom pripomenula súdu, že neustále
v predmetnom byte býva a platí nájomné, a žalovaný neustále prijíma plnenie poskytované za bývanie.V doplňujúcom podaní z 29.10.2012 žalobkyňa uviedla, že samotná žaloba v skutočnosti má dva
rozličné aspekty, pričom prvú nezávislú časť tvoril petit o určenie, že jej obvinenie zo strany žalovaného
o porušení ustanovenia nájomnej zmluvy a domového poriadku je nepravdivé, a druhou nezávislou

časťou je navrhované rozhodnutie, že obvinenie zo strany žalovaného o porušení ustanovenia nájomnej
zmluvy a domového poriadku nemôže byť použité ako dôvod na nepredĺženie nájomnej zmluvy medzi
účastníkmi. Vytýkala súdu, že zmienku o prvej časti žaloby - ktorá sa môže rozhodovať výlučne podľa
ustanovení 1. hlavy Občianskeho zákonníka, nechal celkom bokom a vôbec sa ňou nezaoberal. Uviedla,
že ani ku dňu podania odvolania nemá žiadnu informáciu o tom, že by ju žalovaní žalovali aj v inom

spore, ich tvrdenia sú účelové a súd pochybil, pokiaľ tieto tvrdenia nepreveril. Na základe uvedeného
žiadala napadnutý rozsudok zrušiť z meritórnych a procesných dôvodov a nariadiť súdu prvého stupňa
nové prejednanie veci.

Žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a má za to, že žalobkyňa neuvádza žiadne relevantné skutočnosti, pre ktoré by
malo byť odvolaniu vyhovené.

Žalobkyňa v odpovedi na vyjadrenie žalovaného v 2. rade (č.l. 97) poukázala na to, že N. v súvislosti s

riešením nedoplatku za byt v liste z 5.2.2013 uviedol, že nájomný vzťah k bytu nebol obnovený z dôvodu
porušovania nájomnej zmluvy, čím sa podľa jej názoru jednoznačne potvrdilo jej tvrdenie, že nájomný
vzťah k bytu nebol obnovený z dôvodu neoprávneného obvinenia z porušovania nájomnej zmluvy, a
jednak otvorené klamstvá právnych zástupcov žalovaného, ktorí túto skutočnosť trvale a účelovo pred
súdom popierali. Uviedla, že preto má jednoznačný záujem na súdnom vyvrátení obvinenia zo strany

žalovaného, že porušila ustanovenie nájomnej zmluvy a domového poriadku, a toto jej súd znemožnil
porušením jej ústavného práva na súdnu ochranu. Na základe uvedeného žiada žalobkyňa odvolací
súd, aby napadnutý rozsudok zrušila vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie veci.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v

rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že
odvolanie žalobkyne je dôvodné, preto rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobkyňa v odvolaní namietala neúplné zistenie skutkového stavu veci (odvolací dôvod podľa § 205

ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne skutkové zistenia (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.),
nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a uplatnila tiež
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keďže nesprávnym
postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Odvolacídôvodpodľa§205ods.2písm.c/O.s.p.spočívavneúplnostizisteniaskutkovéhostavu,pričom
v sporovom konaní je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení
bola okolnosť, že súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že
nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci

vyplýva, že účastník, ktorý v konaní uplatnil tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý
hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré boli tvrdené a súd
prvého stupňa ich nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné, pričom vždy musí
ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom,akvýsledokhodnoteniadôkazovniejevsúladesust.§132až135O.s.p.,atovzhľadomnato,
že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,

ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré
sú založené na chybnom hodnotení dôkazov súdom v rozpore s § 132 O.s.p. (podľa tohto ust. dôkazysúd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav
a vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho
predpisu. V prípade odvolania, ktoré je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci, či určitej
právnej otázky (odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je úlohou odvolacieho súdu
preskúmať, či súd prvého stupňa použil správny právny predpis, správne ho interpretoval a či ho správne

aplikoval na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne
vyložil, príp. ak správne použitý právny predpis na zistený skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z
preukázaných skutočností vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie procesne nesprávny (vadný)

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým súd znemožní účastníkovi realizáciu (uplatňovanie)
konkrétnych procesných práv priznaných mu procesnými predpismi za účelom zabezpečenia
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu odvolacích námietok a uplatnených

odvolacích dôvodov dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je opodstatnené z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p., ktoré v prejednávanej veci sú dané.

Žalobkyňa v odvolaní predovšetkým dôvodne namietala, že súd prvého stupňa uplatnený nárok právne
neposúdil podľa do úvahy prichádzajúcich ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Skutkové

okolnosti, ktorými nárok vymedzila v podanej žalobe, a tieto doplnila počas konania (zápisnica o
pojednávaní zo 4.5.2012 na č.l. 50 - 52), aj podľa názoru odvolacieho súdu umožňovali podradenie
žalobypodhmotnoprávnenormyupravujúceprávonaochranuosobnostifyzickejosoby(tzv.osobnostné
právo) pred neoprávnenými osobnostných práv a jej právne posúdenie v intenciách ust. § 11 a nasl.
OZ. Súd prvého stupňa z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci pri rozhodovaní nevzal do

úvahy rozhodujúce skutočnosti, ktoré z obsahu žaloby, prednesov účastníkov a z predložených dôkazov
vyplynuli, nevykonal žalobkyňou navrhnuté dôkazy, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam a
vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku.

Súd pri rozhodovaní veci nie je viazaný právnym posúdením veci účastníkmi, lebo len súdu prislúcha

právne hodnotenie prejednávanej veci a jeho povinnosťou je posúdiť zistený skutkový stav podľa
všetkých príslušných ustanovení právnych predpisov, ktoré pre rozhodnutie prichádzajú do úvahy.

Občiansky zákonník v ust. § 13 poskytuje ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia (konania
proti osobnej a mravnej integrite občana), ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana tým, že znižuje

jeho dôstojnosť, česť a vážnosť v spoločnosti z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozuje jeho
postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Ochranu osobnosti zabezpečujú okrem Občianskeho zákonníka
aj osobitné právne predpisy, predovšetkým Ústava Slovenskej republiky, zakotvujúca základné ľudské
práva a slobody, a tiež medzinárodné dohody, ktorým je Slovenská republika viazaná, ako aj ďalšie
právne predpisy, ktoré sa na Občiansky zákonník v súvislosti s ochranou osobnosti expressis verbis

odvolávajú. Ak dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti, môže fyzická osoba
uplatniť niektorý z nárokov uvedených v § 13 Občianskeho zákonníka. Občianskoprávna ochrana
fyzickej osoby sa poskytuje len proti takým zásahom do osobnostných práv, ktoré možno kvalifikovať ako
neoprávnený (protiprávny - nedovolený). I keď zákon nedefinuje pojem zásah a ani nepodáva výpočet
konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, je ním však bezpochyby

tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Občianskoprávne
sankcie uvedené v § 13 OZ prichádzajú do úvahy aj v prípade zásahu spočívajúceho v rozširovaní
(zverejňovaní) skutkových tvrdení, ktoré sa preukážu nepravdivými. Keďže právne prostriedky ochrany
osobnosti fyzickej osoby (upustenie od neoprávnených zásahov, odstránenie následkov takých zásahov
a primerané zadosťučinenie) sú v ust. § 13 OZ vymenované iba príkladmo, nie sú preto vylúčené aj

ďalšie spôsoby ochrany. Vedľa žalôb na zdržanie sa (neoprávnených) zásahov a žalôb na odstránenie
následkov zásahov sú možné aj žaloby dožadujúce sa inej formy ochrany. Takouto inou formou ochrany
sú žaloby o určenie, že určitým spôsobom sa zasiahlo do práv osobnosti žalobcu, alebo aj žaloby ourčenie, že určité výroky sú nepravdivé. Tieto žaloby nie sú žalobami určovacími v zmysle ust. § 80 písm.
c/ O.s.p., preto nie je potrebné, aby sa v konaní preukazoval naliehavý právny záujem na tomto určení.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa pri rozhodovaní nevychádzal z uvedených zásad a neprihliadol
na to, že žalobou uplatnený nárok vyplýva predovšetkým z ust. § 11 a nasl. OZ, preto nesprávne skúmal
otázku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení ako procesnú podmienku
prípustnosti žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., ktorá v danej veci nebola rozhodujúca. Vychádzajúc
z nesprávneho právneho názoru vec neposúdil z hľadiska relevantného hmotného práva, a nezisťoval

všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne rozhodnutie o uplatnenom nároku vykonaním navrhnutých
dôkazov, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam, a dospel tak k predčasnému záveru o
nedôvodnosti podanej žaloby.

Z uvedených dôvodov musel byť rozsudok zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou posúdiť žalobou uplatnený nárok podľa ust. § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka a z hľadísk vyššieuvedených zásad, a vykonaním navrhnutých dôkazov a
potrebného dokazovania (§ 120 ods. 1 O.s.p.) zistiť, či vytýkané konanie (obvinenie) žalovaných, resp.
žalovanéhov2.radezo6.5.2011,spĺňaznakyneoprávnenéhozásahudoosobnostižalobkyneaakémal
zásah následky na osobnostné práva žalobkyne chránené ust. § 11 a nasl. OZ, pričom sa súd vysporiada
sa aj s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní a jej tvrdeniami, že postupom žalovaných bolo

neoprávnene zasiahnuté do jej práva na česť, s následným negatívnym dopadom na jej právo na
bývanie v dôsledku toho, že žalovaní z dôvodu nepravdivého obvinenia s ňou odmietli uzavrieť novú
nájomnú zmluvu na ďalšie obdobie, postupujúc v rozpore s obvyklou praxou zaužívanou pri prideľovaní
malometrážnych bytov v danom období. Bude úlohou súdu vykonať tiež dôkaz oboznámením obsahu
spisu sp. zn. 29C 134/2012 Okresného súdu Košice II vo veci žaloby podanej proti žalobkyni (tam v

opačnom procesnom postavení) o vypratanie bytu, ktoré konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené
a má súvislosť s prejednávanou vecou. Po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov v súlade s ust.
§ 132 a nasl. O.s.p. súd prvého stupňa opätovne vo veci rozhodne.

Odvolací súd nemohol vo veci rozhodnúť, lebo by tým porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho

súdneho konania (§ 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 O.s.p.), keďže svojím rozhodnutím založeným na iných
právnych záveroch ako súd prvého stupňa, by účastníkom odoprel právo namietať správnosť právneho
názoru na inštančne vyššom súde, resp. možnosť vyjadriť sa k tomuto právnemu názoru a tiež
by účastníkom odoprel právo preskúmania správnosti svojho rozhodnutia, keďže proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Nedodržanie uvedenej zásady by zároveň znamenalo

porušenie základného práva na spravodlivé konanie, súčasťou ktorého je i právo účastníka, aby sa jeho
vec v prípade, ak to zákon pripúšťa, vždy prejednala v dvojinštančnom konaní.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1.5. 2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.