Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 22, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/506/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313217229
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2313217229.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek

senátu JUDr. Evy Behranovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: Ing. Q. B., narodený
XX.XX.XXXX, bytom W. M. X/A, XXX XX B., v konaní zastúpený: JUDr. Milan Čapka, advokát,
Grösslingova 6-8, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Ing. S. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom P.J.M.
XX, XXX XX M., v konaní zastúpená: JUDr. Mikuláš Sabo CSc., advokát, Hany Meličkovej č. 25, 841
05 Bratislava, o zaplatenie sumy 43.152,09 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Galanta č.k. 23C/196/2013-123 zo dňa 16. apríla 2015 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení
Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. - § 34, § 35 ods. 1, 3, § 43a ods. 1, 2, § 43b ods. 1,
2, § 100, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 657) a postup o náhrade trov konania odôvodnil
Občianskym súdnym poriadkom (zákon č. 99/1963 - § 151 ods. 3). Vecne argumentoval tým, že žalobca
sa podanou žalobou domáha úhrady sumy 43.152,09 eura s príslušenstvom na základe uzavretej

zmluvy o pôžičke. Argumentoval, že žalovaná je jeho sestrou a bola zamestnaná v spoločnosti pro
JGS, s.r.o., Bratislava, ktorej konateľom a spoločníkom je žalobca a ona pracovala v pozícii účtovníčky.
Začiatkom roku 2006 ho požiadala o pôžičku finančných prostriedkov v sume 1.300.000,- Sk, ktorú
finančnú hotovosť jej aj požičal, keď sa neformálne ústne dohodli, že túto prevedie na svoj účet z účtu
spoločnosti pro JGS, s.r.o. Prevod finančných prostriedkov sa uskutočnil dňa 24.02.2006 príkazom na
úhradu, ktorým predmetnú hotovosť žalovaná poukázala z účtu spoločnosti na svoj súkromný účet.
Predmetnú pôžičku ku dňu podania žaloby na základe výzvy z 18.06.2012 nezaplatila, preto žiadal,

aby bola k úhrade zaviazaná rozhodnutím súdu. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zo
zhodných výpovedí účastníkov konania ako aj listinných dôkazov zistil, že žalobca bol v roku 2006
spoločníkom a konateľom spoločnosti pro JGS, s.r.o., v ktorej bola od 12.05.2009 v pozícii ekonomickej
riaditeľky zamestnaná i žalovaná. Na pokyn žalobcu vystavila dňa 24.02.2006 príkaz na úhradu, na
základe ktorého z účtu spoločnosti bola odpísaná suma 1.300.000,- Sk v prospech účtu žalovanej. Túto
finančnú operáciu vykonala žalovaná na pokyn žalobcu, v účtovníctve ju zaúčtovala ako „vratka pre Ing.
B. - pôžičky“, čo malo znamenať, že spoločnosť vrátila žalobcovi jeho finančný vklad, ktorý v minulosti

do spoločnosti vložil a v účtovníctve sa prejavila znížením záväzkov spoločnosti voči žalobcovi. Žalobca
výzvou zo dňa 22.05.2013 vyzval žalovanú na vrátenie poskytnutej finančnej hotovosti, ktorú žalovaná
nevrátila, zároveň v konaní vzniesla námietku premlčania nárokov žalobcu. Žalovaná v konaní poprela,
že by žalobcu žiadala o pôžičku peňazí, že by jej prípadne žalobca akýmkoľvek poznateľným spôsobom(právnym úkonom adresovaným jej osobe) prejavil svoju vôľu uzatvoriť s ňou zmluvu o pôžičke a
bolo na žalobcovi, aby tieto tvrdenia preukázal. Súd uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
preukázania, že medzi účastníkmi konania došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke v ústnej forme.

Túto by bolo možné založiť len na zhodnom tvrdení účastníkov konania, či ich vzájomná vôľa smerovala
k uzatvoreniu spornej zmluvy o pôžičke s konkrétnym obsahom práv a povinností a táto by bola navonok
poznateľne prejavená ako žalobcom, tak i druhou stranou bezvýhradne prijatá. V danom prípade súd s
poukazom na ustanovenia § 34, § 35 OZ považoval za kľúčové vyriešenie základnej otázky, či vôbec
došlo k právnemu úkonu. Ak zo skutkových okolností nemožno usúdiť na právny úkon, potom nemožno

uvažovať ani o dôsledkoch tohto úkonu, ktoré objektívne právo s takýmto úkonom pravidelne spája.
Právny úkon je určovaný prejavom vôle zameraním tohto prejavu vôle, vznikom, zmenou alebo zánikom
práv a povinností alebo smeruje k vyvolaniu iných právnych následkov, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú. Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle. Musí jestvovať jednota
vôle a jej prejavu. Tieto dve zložky sa musia vyskytnúť v konkrétnom prípade simultánne. Inak niet
právneho úkonu. Právna forma musí byť poznateľná, keďže kde niet vôle a prejavu, niet ani právneho

úkonu. V súvislosti so zmluvou o pôžičke (§ 657 OZ) zdôraznil, že jej podstatnou náležitosťou je dohoda
o prenechaní veci druhovo určenej a povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a tiež o určení času vrátenia
veci. Pritom postačí, ak čas vrátenia veci veriteľ ponechá na vôľu dlžníka. Sám žalobca v konaní uviedol,
že krátko pred transferom peňazí (1 až 2 dni) ho žalovaná požiadala o pôžičku peňazí na kúpu bytu,
s čím on súhlasil a povedal jej, že si môže vziať peniaze z firmy a viac o tom nehovorili. O splatnosti

pôžičky, teda o tom, že sa má pôžička vrátiť a kedy, sa vôbec nebavili, pretože predpokladal, že sa
dohodnú neskôr. K takejto dohode už nedošlo, termín splatnosti si určil tak, že žalovanej povedal,
nech ona sama určí, dokedy má pôžičku vrátiť, či naraz, či v splátkach a nech určí aj termíny aj výšku
splátok. Takúto zmluvu však žalovaná odmietla predložiť a preto bola vyzvaná na vrátenie požičaných
finančných prostriedkov. Žalovaná uviedla, že ona sama nemala vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke, keďže

predpokladala, že peniaze jej budú poskytnuté bez povinnosti ich vrátenia a budú neskôr vysporiadané,
či už ako jej vyplatené finančné nároky plynúce z jej pracovného pomeru, alebo ako žalobcom prisľúbené
očakávané nadobudnutie obchodného podielu v jeho spoločnosti. Pôžičku od žalobcu nežiadala a
nedohodlisidôvodprávnehoúkonu,nakoľkožalobcanemalnatočasatotosimalidohodnúťneskôr.Súd
prvej inštancie poukazoval na to, že žalobca v konaní nepreukázal vznik zmluvy o pôžičke a na takéto

skutkové závery súd neprihliadol. Tiež neprihliadol ani na výpoveď vypočutého svedka X. B., nakoľko z
jeho výpovede vyplynulo, že nebol prítomný pri údajnej dohode účastníkov konania o poskytnutí pôžičky
a tak jeho výpoveď neprispela k zisteniu týchto sporných okolností uzavretia zmluvy o pôžičke. Pokiaľ
zmluva o pôžičke nevznikla, rsp. nebolo preukázané, že by zhodou vôle strán vznikla, nebol dôvod
aplikovať na posudzovanú vec § 563 OZ, ktorý predpokladá existenciu platnej zmluvy. Z

týchto dôvodov potom nemohol považovať nárok žalobcu na vrátenie peňazí zo zmluvy o pôžičke za
dôvodný a preto ho zamietol. V konaní však bolo preukázané, že žalovaná dňa 24.02.2006 obdržala
finančnúhotovosť1.300.000,-Sk,t.j.43.152,09eura,tedanaúkorinéhozískalabezdôvodnéobohatenie
a keďže nebol preukázaný dôvod tohto plnenia, ide o plnenie bez právneho dôvodu, ktoré je povinná
v zmysle § 451, § 456 OZ vydať tomu, na úkor koho ho získala. Vydanie bezdôvodného obohatenia

je však limitované premlčacou lehotou s premlčacou dobou (§ 101 až 110 OZ) a žalovaná uplatnila
námietku premlčania. Pritom bolo potrebné poukázať tiež na to, že finančnú hotovosť 1.300.000,- Sk
žalovaná získala prevodom z účtu spoločnosti pro JGS, s.r.o. a nie priamo od žalobcu. Žalobca síce v
konaní deklaroval, že ako spoločník mal finančnú pohľadávku voči svojej spoločnosti, ale nepreukázal,
že by túto písomnou zmluvou platne postúpil žalovanej, ktorá by potom, ako veriteľ plnenie z takejto

pohľadávky prijala. Nakoľko však žalovaná vzniesla námietku premlčania nárokov žalobca, procesný
súd sa v záujme hospodárnosti konania v prvom rade zaoberal jej opodstatnenosťou. Pritom právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí tak v subjektívnej dobe (§ 107 ods. 1), ako aj v
objektívnej dobe (§ 107 ods. 2). Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k
získaniu bezdôvodného obohatenia. Ide o okamih plnenia všetkých predpokladov občiansko-právnej

zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Platí trojročná premlčacia objektívna doba (nie sú splnené
pre 10-ročnú premlčaciu dobu, keďže nedošlo k získaniu bezdôvodného obohatenia úmyselne). O tom,
že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie, keď pozná skutkové
okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor v takej výške,
že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Je dôležitá skutočná a nie predpokladaná

znalosť okolností uvedených v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K bezdôvodnému obohateniu
získaného plnenia bez právneho dôvodu (§ 452), ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza
okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby.
Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právnehodôvodu a komu plnil. Keďže k plneniu bez právneho dôvodu malo dôjsť 24.02.2006, týmto dňom začala
plynúťajobjektívnatrojročnápremlčaciadoba,ktoráuplynuladňa24.02.2009.Nakoľkožalobabolasúdu
doručená 08.07.2013, teda po márnom uplynutí premlčacej doby, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP, nakoľko žalovaná mala v konaní plný úspech
a uplatnila si náhradu trov konania, avšak tieto do rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyčíslila.

2.Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca.Nesúhlasilsrozhodnutímsúduprvej
inštancie o tom, že nebol preukázaný vznik zmluvy o pôžičke, keďže nebola preukázaná dohoda strán

o obsahu zmluvy, ani jednoznačný prejav vôle veriteľa poskytnúť pôžičku a tomu zodpovedajúci prejav
vôle dlžníka, okrem iného prijať záväzok peniaze vrátiť a preto takéto plnenie bolo potrebné posúdiť
ako plnenie bez právneho dôvodu, avšak nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol premlčaný
s ohľadom na vznesenú námietku žalovanej. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne zvolil
spôsob výkladu, zakladajúci neplatnosť zmluvy a nevyhodnotil správne všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. 242/07). Trval na tom, že tu došlo k uzatvoreniu zmluvy o

pôžičke podľa § 657 OZ. V konaní bolo nepochybným, že žalovanej bola poskytnutá suma 1.300.000,-
Sk na kúpu nehnuteľnosti. Ak by súd postupoval v súlade s princípom výkladu zmlúv podľa hore
uvedeného Nálezu Ústavného súdu SR, tak by nešlo o darovanie a ani samotná žalovaná to netvrdí a
vyhýbavo argumentovala, že išlo o vyrovnanie rozdielu medzi mzdou, ktorú dosahovala u pôvodného
zamestnávateľa Slovenské aerolínie, a.s., Bratislava a v spoločnosti žalobcu. Nemalo by sa teda jednať

o darovanie, resp. o plnenie na základe inej nepomenovanej zmluvy, keďže existenciu takejto dohody
žalovaná nikdy nepreukázala, pričom bola predložená dohoda o skončení pracovného pomeru, kde sa
takýto nárok vôbec neuvádza, aj keď boli doložené dokumenty, ktoré preukázali, že žalovaná obdržala
plnenie v rovnakej výške, aké mala v predchádzajúcich zamestnaniach. Preto žalobca poukazuje na
to, že účastníci uzavreli medzi sebou zmluvu o pôžičke. Výsledkom výkladu zmluvy o pôžičke je,

že v čase uzatvorenia zmluvy musí byť dohodnutý aj záväzok vrátenia peňazí (povinnosť vrátiť vec,
ktorá náležitosť v danom prípade absentuje). Žalobca poukázal na to, že nie je potrebná osobitná
výslovná dohoda ohľadom záväzku vrátenia veci. Uzatvorením zmluvy o pôžičke a poskytnutím
finančných prostriedkov vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť vec rovnakého druhu, t.j. ak niekto požiada o
poskytnutie pôžičky a veriteľ mu ich poskytne, tak nemusí existovať výslovný záväzok dlžníka vrátiť vec,

nakoľko pojmovým znakom pôžičky je vrátenie veci. Doba splatnosti záväzku, resp. vrátenia veci nie je
podstatnou obsahovou náležitosťou zmluvy o pôžičke. Základnou východiskovou skutočnosťou tu bola
kúpa nehnuteľnosti žalovanou, ktorá nepopiera, že na ňu nemala finančné prostriedky. Preto oslovila
žalobcu o ich poskytnutie a žalobca tvrdí, že požiadala o pôžičku. Podľa názoru žalobcu, k uzatvoreniu
takejto zmluvy o pôžičke došlo momentom jej poskytnutia z dôvodu, že sa jedná o tzv. reálny kontrakt.

Skutočnosť, že finančné prostriedky tu poskytnuté boli, nie je medzi stranami sporné. Samotné uzavretie
zmluvy o pôžičke bolo potvrdené výpoveďou svedka X. B., ktorý na pojednávaní dňa 26.03.2015
potvrdil, že sama žalovaná mu povedala, že si požičala peniaze od brata. Uvedené skutočnosti vo
vzájomnej súvislosti s preukázanou existenciou kúpy nehnuteľnosti za žalobcom poskytnuté peniaze,
ako aj preukázané tvrdenie, že nešlo o poskytnutie daru, ani o iné plnenie, ako aj svedecká výpoveď X.

B. svedčia o tom, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil, najmä ak nárok posudzoval ako bezdôvodné obohatenie. V danom prípade nebola dohodnutá
splatnosť záväzku a žalobca prvýkrát požiadal žalovanú o vrátenie peňazí 18.06.2012. Vzhľadom na
aplikáciu § 563 OZ sa nasledujúci deň stala pohľadávka splatnou a začala plynúť trojročná premlčacia
lehota, ktorá by uplynula 19.06.2015 (porovnaj rozsudok NS SR č. 4 Cdo 146/2008). Preto nárok žalobcu

niejepremlčanýasúdprvejinštancienesprávneposúdilajpremlčaniejehonároku.Žalobcapoukázalna
to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
aj ohľadom postúpenia pohľadávky žalobcu, ktorú mal voči spoločnosti pro JGS, s.r.o. na žalovanú.
Žalobca mal pohľadávku voči spoločnosti pro JGS, s.r.o. titulom pôžičiek, ktoré spoločnosti poskytol.
Žalobca ako veriteľ určil, aby dlžná čiastka bola spoločnosťou poukázaná na ním určený účet a v danom

prípade to bol účet žalovanej, nakoľko s ňou sa dohodol na poskytnutí pôžičky. Táto skutočnosť a spôsob
jej zaúčtovania bola v konaní potvrdená aj žalovanou. Preto žalobca uzavrel, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a tak navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhla ako vecne
správny potvrdiť.4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP, použitého
s odkazom na § 470 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania
odvolania účinného OSP, akt. 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a § 202 OSP účinného v čase podania odvolania s použitím §
470 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP aj § 127 a
§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 OSP, akt. §
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce

sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne
a preto ho potvrdil. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

5. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 23C/196/2013 je nárok
žalobcu voči žalovanej o zaplateniu sumy 43.152,09 eura s príslušenstvom na podklade zmluvy o
pôžičke.

6. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol s poukazom na to, že existencia zmluvy o pôžičke medzi

účastníkmi nebola preukázaná a preto záväzok žalovanej vrátiť požičané finančné prostriedky nie je
daný. Nárok žalobcu voči žalovanej je preto potrebné posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, avšak tento
nárok je premlčaný, keďže k poskytnutiu plnenia došlo dňa 24.02.2006 a žalovaná vzniesla námietku
premlčania. Preto súd žalobu žalobcu zamietol.

7.Žalobcasavodvolacomkonanídomáhaprisúdeniauvedenéhonárokuvočižalovanej,keďžezmluvao
pôžičke bola medzi účastníkmi platne uzatvorená a preto je žalovaná povinná vrátiť mu sumu 43.152,09
eura s príslušenstvom.

8. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť nový civilný kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý je v zmysle §

470 ods. 1 CSP potrebné aplikovať aj na toto konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti týchto zákonov (t.j.
pred 1.7.2016) zostávajú pritom zachované. Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo podané pred 1. júlom
2016, t.j. za účinnosti OSP, odvolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP a
prípustnosť odvolania posudzoval v zmysle OSP v znení účinnom do 30. júna 2016.

9. Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 219 ods. 2 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvej inštancie a
v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie odvolacieho
pojednávania nevyžaduje dôležitý verejný záujem.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

12. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide
o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, keď prvoinštančný
súd v dostatočnom rozsahu vykonal potrebné dokazovanie a vykonané dôkazy správne jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil a následne dospel k správnym skutkovým zisteniam. Pretožeodvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ust. §
387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia.

14. V odvolaní odvolateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej
inštancie zisteného stavu veci alebo jeho právneho hodnotenia. Ani takými, o ktorých by súd prvej
inštancie pri svojom rozhodovaní nemal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom
prvej inštancie, resp. i pred odvolacím súdom iný, než napadnutým rozhodnutím vyslovený právny záver
nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci

a priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa. Odvolací súd preto ustálil vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia.

15. K zvýrazneniu správnosti záverov prvostupňového súdu sa žiada dodať už iba nasledovné:

16. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase konania na súde

prvej inštancie ustanovenie § 120 a nasl. OSP (súčasnosti ekvivalent je§ 121, 132 a nasl. CSP), podľa
ktorého účastníci (teraz už strany sporu) sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

17. Uvedené ustanovenia stanovuje dôkaznú povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich

tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu
sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu.
Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ

je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je
preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani
na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.

18. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia.

Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Strana sporu, ktorá
nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla
ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom
neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre
neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;

potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného
bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného
bremena. Spravidla je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi stranami v spore v
závislostinatom,akovymedzujeprávnanormaprávaapovinnostiúčastníkovprávnehovzťahu.Obvykle

platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo
vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

19. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého

druhu.

20. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentne. Zmluva o pôžičke
je absolútnou neobchodnou zmluvou, riadi sa vždy Občianskym zákonníkom, ak by ju však uzavreli

podnikatelia, treba na ňu aplikovať aj všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka. Podstatnou
náležitosťou obsahu takejto zmluvy je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie
predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu
(napr. peniaze). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi

zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010,
sp. zn. 3 Cdo 325/2009).21. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní tvrdeného vzniku zmluvy o
pôžičke musí žalobca tvrdiť skutočnosti právne významné pre vznik povinnosti dlžníka vrátiť požičané
finančné prostriedky a dlžník má povinnosť preukázať, že k pôžičke nedošlo alebo že požičané finančné

prostriedky vrátil.

22. Predmetom právneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke môžu byť len veci určené druhovo,
najmäpeniaze.Vecitaktoprenechanédlžníkovisúurčenénato,abysnimiľubovoľnenakladal,prípadne
ich aj spotreboval. Dlžník nevracia veriteľovi tie isté veci, ale veci toho istého druhu. Kvalifikácia vecí

ako druhovo určených nezávisí len od ich prirodzených vlastností a povahy, ale aj od vôle účastníkov
zmluvy. Predmetom zmluvy o pôžičke nemôže byť nehnuteľná vec, pretože ju treba vždy považovať
za vec určenú individuálnymi znakmi. Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou
zmluvou, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným
spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke teda
sú:prenechanievecíurčenýchpodľadruhu,dočasnosťprávnehovzťahu,povinnosťvrátiťvecrovnakého

druhu. Právny vzťah zo zmluvy o pôžičke vzniká dohodou zmluvných strán o tom, že jedna strana
prenecháva druhej strane veci určené podľa druhu. Prejavená vôľa zmluvných strán nemusí zahŕňať
určenie doby splatnosti, ani v nej nemusí byť vyjadrené, či ide o odplatnú, alebo bezodplatnú zmluvu.
Zmluva o pôžičke musí spĺňať všeobecné obsahové predpoklady predpísané pre zmluvy (Občiansky
zákonník, Lazar, 2004, s. 133, 134).

23.Medzizákladnéznakyprávnehopomeruzaloženéhopôžičkoupatríjehodočasnosť.Tátoskutočnosť
musí vyplývať z prejavu vôle zmluvných strán, najmä však zo strany veriteľa, aby bolo z právneho úkonu
alebo okolností, za ktorých došlo k právnemu úkonu, jasné, že v danom prípade nejde o scudzovací
právny úkon. Napriek tomu medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke nepatrí určenie doby, dokedy

má byť vec vrátená (OZ Fekete, 2011, s. 1967).

24. V prejednávanom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že išlo o právny vzťah obsahujúci
prvok dočasnosti, že tu išlo o scudzovací právny úkon, že na strane dlžníka vznikla povinnosť
poskytnuté plnenie vrátiť. Takýchto prejav vôle zo strany veriteľa musí byť adresovaný druhému

účastníkovi zmluvy, aby vedel o tom, že má povinnosť peniaze vrátiť, že tu ide o pôžičku, nie o dar či
iný tomu blížiaci sa vzťah.

25. Práve tieto skutočností zostali v konaní sporné a nepreukázané. Žalobca nepreukázal, že sa so
žalovanou dohodli na poskytnutí pôžičky, nepreukázal, že žalovaná sa zaviazala zapožičané finančné

prostriedky vrátiť, nepreukázal, že takýto prejav vôle jej jednak adresoval on a tiež nepreukázal, že
žalovaná na seba takýto záväzok prevzala. Preto sa odvolací súd plne stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie o tom, že v konaní nebolo preukázané, že medzi účastníkmi vznikol právny vzťah zo zmluvy
o pôžičke. Žalovaná jednoznačne trvala na tom, že o pôžičku žalobcu nežiadala a so žalobcom sa ani
nedohodli na právnom dôvode takéhoto právneho úkonu, nakoľko jej povedal, že na to nemá čas a aj

tak by mala byť spoločníčkou spoločnosti a tak sa takto transferované peňažné prostriedky vysporiadajú
neskôr. Z takéhoto postoja žalobcu a aj žalovanej k odovzdaniu finančných prostriedkov
od žalobcu za situácie, že tento nepreukázal pôžičku peňazí, nepreukázal, že žalovaná sa zaviazala
mu ním poskytnuté peniaze vrátiť, bolo potrebné v odvolacom konaní vyvodiť rovnaký záver ako súd
prvej inštancie, že na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho

dôvodu, preto je povinná toto plnenie žalobcovi vydať.

26. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal i s námietkou premlčania uplatnenou voči nároku žalobcu
žalovanou, keďže k poskytnutiu plnenia bez právneho dôvodu malo dôjsť dňa 24.2.2006, ktorým dňom
začala plynúť objektívna trojročná premlčacia doba a táto uplynula dňa 24.2.2009. Preto, ak žalobca

podal žalobu na súd dňa 8.7.2013, bolo to po márnom uplynutí trojročnej premlčacej doby. Preto súd
prvej inštancie postupoval správne, ak na základe týchto skutočností žalobu žalobcu ako nedôvodnú
zamietol. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav veci a
z toho vyvodený stav právny, tento považuje za vecne správny a preto rozsudok súdu prvej inštancie
(vrátane výroku o trovách konania) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

27. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jejnáhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
d) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

e) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
f) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
g) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
h) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

i) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
j) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

k) Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
l) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
m) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
n) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

o) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
p) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
q) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

r) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
s) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
t) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

u) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
v) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).