Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, July 4, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/208/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244913
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1111244913.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne X.. D. L., trvale bytom v B., Š. X, zastúpenej
splnomocnenkyňou FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, v mene ktorej
koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Národná banka Slovenska so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša 1, o 18.398,50 € s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10C/213/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 10. augusta 2017 sp. zn. 9Co/105/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom (v poradí druhým)

potvrdil v napadnutej časti (vo veci samej a v časti trov konania) rozsudok Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) z 20. novembra 2013 č. k. 10C 213/2011-558,
ktorým došlo k zamietnutiu návrhu žalobkyne na prerušenie konania aj žaloby a k nepriznaniu náhrady
trov konania žalovanej. Zároveň rozhodol aj o tom, že žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho
a dovolacieho konania v rozsahu 100%. Rozhodol tak, pokiaľ šlo o vec samu, identicky ako svojím
prvým rozsudkom z 21. mája 2015 sp. zn. 9Co 57/2014, 9Co 58/2014, ktorý ale Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením z 23. februára 2017 sp. zn. 7 Cdo
135/2016,7Cdo136/2016zrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Potvrdenierozsudkuprvoinštančného
súdu odôvodnil jeho vecnou správnosťou majúc predovšetkým za to, že súd prvej inštancie dospel k
správnemu záveru o neporušení povinností žalovanej pri výkone verejnej moci, resp. o nepreukázaní
porušenia takejto povinnosti.

2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“).
Dovolaním napadla tento rozsudok vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie a to
s návrhom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. V dovolaní
uviedla, že ho podáva podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (dnes už i v znení zákona č. 87/2017 Z. z., ďalej len „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový
poriadok“). Namietala, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces nepreskúmateľnosťou rozsudku

odvolacieho súdu, pretože tento neprípustným spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď sebe
vhodnú citoval a rovnako dôležitú, pre ňu (dovolateľku) priaznivú, zamlčal (nespomenul ju). Rozhodnutie
odvolacieho súdu je podľa nej tiež založené na nesprávnom právnom posúdení veci, na nesprávnych
skutkových zisteniach a na neúplnom dokazovaní.

3. Žalovaná tentoraz (na rozdiel od prvého dovolacieho konania v tejto veci) dovolací návrh nepodala.4. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 ods.
1 C. s. p.) a na to oprávnenou osobou, teda stranou, v ktorej neprospech bolo dovolaním napádané
rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), riadne zastúpenou tzv. advokátskou obchodnou spoločnosťou [§

429 ods. 1 C. s. p. a čl. I § 12 ods. 1 písm. e/ a § 15 ods. 1, 2 a 6 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a
o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov, i tohto v znení neskorších zmien a doplnení] pristúpil k skúmaniu splnenia ďalších
podmienok dovolacieho konania a predpokladov prípustnosti dovolania.

5. V prvom rade sa zaoberal dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 420 písm. f/ C. s. p. Za
zmätočnostnú vadu v zmysle takéhoto ustanovenia označila dovolateľka nepreskúmateľnosť rozsudku
odvolacieho súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu ale konanie pred odvolacím súdom takouto vadou
postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je
principiálne nesprávnym procesným postupom spôsobilým znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala
svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces,

v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav,
ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení. Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným

rozsudkom prvoinštančného súdu vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v
plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie (postupom podľa § 387 ods. 2 C. s.
p.),stačí,akvodôvodnenírozsudkuibapoukáženarelevantnéskutkovézisteniaastručnezhrnieprávne
posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak po obsahovej stránke zahŕňa aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho

súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany,
ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Dovolanie v tejto časti preto bolo
potrebné odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 447 písm. c/ C. s. p.

6. Pretože konanie pred odvolacím súdom dovolateľkou tvrdenou vadou vyplývajúcou z § 420 písm.
f/ C. s. p. postihnuté nebolo, namieste bolo posúdenie dovolania aj z hľadiska ďalšieho uplatneného
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., t. j. že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená.

7. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“) totiž po predložení
musenátom6Cnajvyššiehosúdu(zamýšľajúcimsavotázkeprípustnostikumuláciedovolacíchdôvodov
odkloniť od právneho názoru o jej neprípustnosti, vysloveného v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla
2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017) ním prejednávanej veci, ku ktorému došlo uznesením z 24. januára 2018

sp. zn. 6 Cdo 7/2017, rozhodol o spornej otázke tak, že v uznesení z 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo
1/2018 vyslovil právny názor, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p.
je prípustná a zároveň rozhodol o vrátení veci na prejednanie a rozhodnutie senátu 6C (za účelom
posúdenia dovolania aj z hľadiska druhého uplatneného dovolacieho dôvodu).

8. Vychádzajúc z právneho názoru o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov, vysloveného v novšom
rozhodnutí veľkého senátu, ktorým bol s analogickým použitím zásady „lex posterior derogat legi
priori“ prekonaný opačný právny názor vyslovený v staršom rozhodnutí veľkého senátu, zo záväznosti
právneho názoru vysloveného v takomto novšom rozhodnutí pre ostatné (rozumej trojčlenné) senáty
najvyššieho súdu (§ 48 ods. 3 veta prvá C. s. p.) a z nedostatku potreby vec prejednávajúceho

trojčlenného senátu 7C najvyššieho súdu sa odchýliť od právneho názoru vysloveného v novšom
rozhodnutí veľkého senátu (§ 48 ods. 3 veta druhá C. s. p. a contrario) , preto aj v prejednávanej veci
bolo nutné posúdiť, či dovolanie je (alebo nie je) prípustným (a dôvodným) z hľadiska druhého dovolaním
uplatneného dovolacieho dôvodu.

9. Najvyšší súd pritom dospel k záveru, že hoci dovolateľka v dovolaní formálne označila za dovolací
dôvod ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., vychádzajúc z obsahu dovolania v skutočnosti
odvolaciemu súdu vytýkala nesprávne zistenie skutkového stavu veci, keď napr. na strane 2 dovolania
v piatom odseku (č. l. 645 p. v. spisu) uviedla, že „rozhodnutie odvolacieho súdu je založené nanesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia vychádzajú z vykonaného
dokazovania prvostupňovým súdom, ktoré je neúplné“.

10. Ak je v dovolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci odôvodnené tým, že skutkové zistenia
a z nich vyplývajúci skutkový záver sú chybné, teda že skutkový stav, z ktorého vychádzal odvolací
súd, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, z obsahového hľadiska nie je splnená zákonná náležitosť
dovolania vyplývajúca z ustanovenia § 428 C. s. p., čiže jeho odôvodnenie dovolacími dôvodmi. V
ustanovení, o ktorom je reč, sa totiž za jednu z náležitostí dovolania považuje aj uvedenie toho, z akých

dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody). Civilný sporový poriadok pritom v
ustanoveniach § 420 a § 421 rozlišuje dva druhy dovolacích dôvodov. V prvom prípade (§ 420 C. s. p.)
sa jedná o dovolanie podané z dôvodu existencie tzv. zmätočnostných vád a v druhom (§ 421 C. s. p.)
o dôvod dovolania spojený s právnym posúdením veci. Nesprávne či nedostatočné zistenie skutkového
stavu C. s. p. ako dovolací dôvod nepozná.

11. V súvislosti s právnym záverom odvolacieho súdu, pre ktorý bola žaloba zamietnutá, t. j. že nebolo
preukázané, že by žalovaná riadne nevykonávala dohľad nad dohliadanými subjektmi, dovolateľka
v dovolaní výslovne uviedla, že z predložených listinných dôkazov vyplýva opak. To znamená, že
namietala skutkové zistenia ako výsledok hodnotenia dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový záver,
z ktorého vychádzal odvolací súd. I v prípade námietky voči ďalšiemu záveru odvolacieho súdu,

podľa ktorého žalobu bolo potrebné zamietnuť tiež z dôvodu, že nárok na náhradu škody môže byť
úspešne uplatnený proti štátu iba vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi
v konkurznom konaní, výslovne uviedla, že odvolací súd v súvislosti s týmto záverom nevyhodnotil
správne ňou navrhnuté dôkazy. Nesprávne zistenie skutkového stavu však, ako už bolo uvedené
vyššie, nie je podľa C. s. p. dovolacím dôvodom. Dovolací súd ani nie je oprávnený prehodnocovať

skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací
súd (§ 442 C. s. p.). Táto viazanosť zisteným skutkovým stavom je nevyhnutným predpokladom
pre skúmanie správnosti právneho posúdenia veci, pretože podstatou právneho posúdenia veci je
aplikácia práva na zistený skutkový stav. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne
posúdenie veci, predpokladá spochybnenie správnosti riešenia odvolacím súdom právnych otázok (nie

otázok skutkových) a dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci tak nemožno odôvodniť
spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu. Preto dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej uviedla
(akoužbolouvedenévyššielenformálne),žehopodávaajpodľa§421ods.1písm.b/C.s.p.,nespĺňalo
náležitosti vyplývajúce z § 428 C. s. p., čo bolo dôvodom na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. d/ C. s. p.

12. Aj keby sa malo vychádzať z toho, že uvedením ustanovenia § 421 C. s. p. v dovolaní je (bez
ďalšieho) splnená náležitosť dovolania v zmysle § 428 C. s. p. (teda jeho odôvodnenie dovolacím
dôvodom, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci), v prejednávanej veci by bol daný dôvod na
odmietnutie dovolania v časti uplatnenia tohto dovolacieho dôvodu, a to pre nesplnenie požiadavky
vyplývajúcej z § 432 ods. 2 C. s. p., t. j. pre nevymedzenie, v čom spočíva nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom. Právnym posúdením veci je totiž činnosť súdu spočívajúca v
podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris).
Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu.
Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil

vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu
normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho
posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale
lenargumentáciouspochybňujúcoupoužitieprávnejnormysúdomnadanýprípad,jejinterpretáciualebo
jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. Takáto argumentácia ale v dovolaní žalobkyne absentuje.

Nevymedzenie dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C. s. p. je potom dôvodom na
odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f/ C. s. p.

13. Dovolací súd okrem toho považuje za potrebné uviesť, že v súvislosti s právnym záverom
odvolacieho súdu, že nárok na náhradu škody môže byť úspešne uplatnený proti štátu iba vtedy, ak

nemožnodosiahnuťuspokojeniepohľadávkyvočidlžníkovivkonkurznomkonaní,nešlooprávnuotázku,
od ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (to záviselo od záveru o nepreukázaní prvého
základného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, teda predpokladu nesprávneho úradného
postupu, pričom neexistencia škody bola uvedená len ako tzv. záložný argument - navyše). V dôsledkutoho (ak by dovolanie inak spĺňalo všetky náležitosti) by, pokiaľ ide o túto otázku, nebol splnený
predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z návetia (uvodzovacej vety) § 421 ods. 1 C. s. p., čo by
zakladalo dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c/ C. s. p.

14. Najvyšší súd napokon nad rámec už vyššie uvedených dôvodov, majúcich pre jeho rozhodnutie
kľúčový význam, poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. mája 2017 č. k.
II. ÚS 295/2017-11, v zmysle ktorého „v zásade niet subjektívneho práva či nároku na presný a správny
zákonný bankový dohľad a z toho vyplývajúci nárok na náhradu škody pri zlyhaní dohľadu. Z podstaty

bankového dohľadu vyplýva, že ide o činnosť koncepčnú, priam (ekonomicko) politickú, nie činnosť
tradične správnu - administratívnu, na akú myslí zákon č. 514/2003 Z. z.“.

15. Dovolací súd preto o dovolaní žalobkyne rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto
svojho uznesenia.

16. O náhrade trov tohto dovolacieho konania potom rozhodol podľa § 453 ods. 1 C. s. p. a § 256 ods. 1
rovnakého zákona a contrario nepriznaním náhrady žalovanej. Výsledok dovolacieho konania obdobný
jeho zastaveniu síce zavinila žalobkyňa a procesné právo na náhradu trov takého konania vzniklo jej
procesnej súperke (žalovanej), v tejto konkrétnej veci ale priznaniu náhrady (a tiež nástupu dvojfázového
mechanizmu rozhodovania o trovách konania spôsobom uvedeným v § 262 ods. 1 a 2 C. s. p.) bránilo

to, že v tomto (druhom) dovolacom konaní (na rozdiel od toho prvého) žalovanej preukázateľne žiadne
trovy nevznikli.

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.