Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, September 12, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/167/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116207887
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5116207887.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobkyne: V. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, XXX XX J., právne zastúpenej spoločnosťou WEBBER LEGAL, s. r. o.,
so sídlom Na rozhliadke 2, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 50 680 552, proti žalovanému:
Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO: 35 805 731, právne

zastúpenému spoločnosťou De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO:
36 868 949, v konaní o zaplatenie sumy 469,05 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 41C/131/2016-144 zo dňa 14.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol,
ako odvolaním strán sporu nenapadnutom, ponecháva nedotknutý.

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým žalovanému priznal nárok na náhradu separátnych
trov konania, p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku rozsudok prvoinštančného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol,
žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni 469,05 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 2,90 Eur od 08.12.2015 do zaplatenia, 5,75 % ročne zo sumy 100,25 Eur od 07.05.2015 do
zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 365,90 Eur od 08.08.2014 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovanému
priznal nárok na náhradu separátnych trov konania. Z výsledkov vykonaného dokazovania považoval

za preukázané, že strany sporu uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zmluvu o poskytnutí služby
Komfort 26.03.2015, zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa
21.03.2013, zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 12.01.2014.
Žalobca zmluvy uzatváral ako spotrebiteľ. Ide o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetných zmlúv
nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Pri zákonnom posudzovaní prípadu
vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. a dospel k záveru, že záväzkový vzťah,

ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe predmetných zmlúv, je vzťahom občiansko-právnym
a na predmetné zmluvy sa hľadí ako na typové spotrebiteľské zmluvy. Keďže sa jedná o zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., súd zisťoval, či tieto obsahujú všetky povinné
náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 tohto zákona. Preskúmaním obsahu zmlúv zistil, že v predložených
zmluvách o spotrebiteľskom úvere absentuje obligatórna náležitosť spotrebiteľského úveru v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. f/, t.j. konečná splatnosť úveru a k/, t.j. výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov. Ustanovenie zmlúv, ktoré stanovovalo termín poslednej splátky úveru, t.j. konečnú
splatnosť úveru na 7. deň 60 (resp. 45) týždňa po dni uzatvorenia zmluvy a ustanovenie zmluvy, ktoréustanovovalo termíny jednotlivých splátok odpočtom počtu dní od uzavretia zmluvy, nemožno podľa
názoru súdu považovať za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle písmena f/ § 9 ods. 2, nakoľko spotrebiteľ musí pri

danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne
vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t.j., ktorým konkrétnym dňom
konečná splatnosť úveru nastáva. Pokiaľ sa týka nesplnenia náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/
zákona uviedol, že naplneniu účelu vyplývajúceho z tohto zákonného ustanovenia nemôže zadosťučiniť
zmluva neobsahujúca vyčíslenie toho, aká časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na

prípadné poplatky. V splátke by mala byť oddelene uvedená výška splátky istiny, výška splátky úroku a
výška splátky poplatkov. Uvedené je potrebné preto, aby veriteľ nemal možnosť svoju zaplatenú splátku
použiť na úhradu úrokov, prípadne poplatkov, pričom neuvedenie tejto náležitosti by mohlo spôsobiť,
že hoci žalovaný spláca úver, istina prakticky jeho splátkami splácaná nie je, a teda nedochádza ani k
zníženiu dlžnej istiny. V tejto súvislosti sa odvolal aj na rozsiahlu judikatúru, či už Krajského súdu v Žiline,
alebo iných súdov. Dodal, že pokiaľ ide o termíny splatnosti dojednaných splátok, tieto sú v zmluvách

dojednanétak,žeprvásplátkajesplatnána7.deň(resp.20.deň)pouzatvorenízmluvyakaždáďalšiaje
splatná na 7. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Toto ustanovenie, pokiaľ ide o splatnosť splátok,
je pre bežného spotrebiteľa nezrozumiteľné, zmätočné, pretože nejednoznačne a zložito určuje termíny
splatnosti jednotlivých splátok. Na podklade takéhoto ustanovenia je každý bežný spotrebiteľ odkázaný
sám si vypočítavať splatnosti jednotlivých splátok. Čím zložitejšie je ustanovená splatnosť každej jednej

splátky, tým vyššie je riziko, že dlžník nebude splátky splácať včas, naviac, keď zákon vyslovene
vyžaduje, aby boli určito a presne vymedzené jednotlivé termíny splatnosti splátok. Vzhľadom na takto
konštatované absentujúce náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ citovaného zákona konštatoval v
zmysle § 11 ods. 1 zákona, že poskytnutý úver na základe predmetných zmlúv považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Za konštatovania bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru žalovanému

vzniká nárok len na zaplatenie čistej istiny úveru, t.j. skutočne poskytnutých finančných prostriedkov
úveru, t.j. pri zmluve o úvere zo dňa 26.03.2015 640,00 Eur, pri zmluve o úvere zo dňa 21.03.2013
340,00 Eur a v zmluve o úvere zo dňa 12.01.2014 vo výške 500,00 Eur, t.j. celkovo 1.480,00 Eur. Pri
zisťovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z čitateľného záznamu všetkých platieb k
jednotlivým zmluvám o spotrebiteľskom úvere, z ktorých vyplýva, že žalobca uhradil k zmluvám celkovo

sumu 1.949,05 Eur, čo pri konštatovaní bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetných spotrebiteľských
úverov jednoznačne odôvodňuje záver o tom, že žalobca preplatil žalovanému 469,05 Eur. Práve
táto suma predstavuje rozsah bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, resp. jeho majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, ktorý je povinný v zmysle § 451 OZ žalobcovi vydať.
Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyňa na predmetné zmluvy o úvere neuhradila 1.949,05 Eur, ako

vyplýva z predložených listinných dôkazov, mal svoje tvrdenia preukázať. Pokiaľ i zo znenia zmluvy je
zrejmé, že peňažná hotovosť, ktorú príjme poskytovateľ od zákazníka, sa proporcionálne rozdelí na
úhradu splátky úveru a úhradu odmeny za poskytnutie služby podľa zmluvy o zabezpečení splátok
úveru, ani z jedného predloženého záznamu/karty splátok takáto špecifikácia nevyplýva. Ani z jedného
predloženého listinného dôkazu nevyplýva, že by žalobca postupnými platbami neplnil iba na zmluvu

o úvere, ale aj na odmenu za službu. Žalovaný žiadny dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie nepredložil,
ani v podobe amortizačnej tabuľky, ktorú mal k dispozícii. Pokiaľ ide o zmluvy o zabezpečení splátok
úveru, resp. zmlúv o poskytnutí služby Komfort, súd dodal, že nepochybne by tieto zmluvy bolo možné
vyhodnotiť ako neplatné s poukazom na § 39 OZ. Výška stanoveného poplatku za poskytnutie v nich
uvedenej služby predstavovala pri každej z uzatváraných zmlúv o úvere viac ako 50 % poskytnutého

úveru, takáto zmluvná odmena je neprimerane vysoká, keďže jej suma dosahuje v každom prípade
viac ako dvojnásobok samotného poskytnutého úveru. Naviac nebolo ani preukázané, že by žalobca
uvedenú službu využíval, na podklade čoho ustálil, že takéto zmluvné dojednanie je s poukazom na
§ 53 ods. 1 OZ výrazne v neprospech spotrebiteľa. Žiadať tak vysokú odmenu za poskytnuté služby,
ktoré by mohol spotrebiteľ využívať prostredníctvom poštového poukazu alebo bankovým prevodom,

je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa. S poukazom potom na ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s
ust. § 3 ods. 1 v znení účinnom od 01.02.2013 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. priznal žalobkyni
právo na úroky z omeškania. O trovách konania rozhodol v zmysle § 256 ods. 2 CSP, ktorými
žalovanému priznal separátne trovy konania za účasť na pojednávaní 05.09.2016, nakoľko na vytýčený
termín pojednávania na deň 05.09.2016 sa žalobca ospravedlnil až podaním zo dňa 31.08.2016,

doručeným súdu 05.09.2016. Súd žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovel, nakoľko žalobca,
resp. jeho splnomocnený zástupca o vytýčenom pojednávaní vedel už 21.07.2016. Zároveň so svojou
žiadosťou o odročenie pojednávania žalobca súdu doručil i vyjadrenie k odporu žalovaného, pričomnedodržal súdom stanovenú lehotu 10 dní. Inak vzhľadom na úspech žalobkyne v spore priznal jej nárok
náhradu trov prvostupňového konania vo vzťahu k žalovanému v celom rozsahu.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu doručil v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Rozsah odvolania
obmedzil na výroky 2. a 3. napadnutého rozsudku, ktorými prvoinštančný súd zaviazal žalovaného na
plnenie v prospech žalobcu vo výške 469,05 Eur s príslušenstvom a ktorým priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že okresný súd na jedinom meritórnom pojednávaní
14.10.2016 vyjadril svoje predbežné právne posúdenie veci. Z predbežného právneho posúdenia veci

zo strany prvoinštančného súdu je zrejmé, že sa vyjadril len k polovici predmetu konania, pretože z
neznámych dôvodov sústredil svoju pozornosť len na zmluvy o spotrebiteľskom úvere, napriek tomu,
že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia spolu zo šiestich zmlúv, z troch zmlúv
o spotrebiteľskom úvere a z troch zmlúv o doplnkovej službe. Uvedeným postupom okresného súdu
sa stalo ďalšie konanie ako aj rozhodnutie vo veci samej pre žalovaného v súvislosti so zmluvami o
doplnkovej službe absolútne nepredvídateľné. Nesprávny postup prvoinštančný súd neodstránil ani v

napadnutom rozsudku, keď sa k zmluvám o doplnkovej službe vecne nevyjadril. Napriek tomu priznal
žalobcovi ako bezdôvodné obohatenie i plnenia, ktoré na základe odplatných zmlúv o doplnkovej službe
v prospech žalovaného vykonal. Jediným vyjadrením súdu k zmluvám o doplnkovej službe je časť
z odôvodnenia napadnutého rozsudku bod 26. Pokiaľ by sa prvoinštančný súd v rámci predbežného
právneho posúdenia veci vyjadril aj k zmluvám o doplnkovej službe, mohol by žalovaný reagovať

na úvahové smerovanie a nesprávne skutkové zistenia okresného súdu ohľadne týchto otázok. Z
odôvodneniasúdujezrejmé,žesatoutootázkoudostatočnenezaoberal,keďpoužívallenpodmieňovací
spôsob v súvislosti s možnosťou rozporu s § 39 OZ. Okrem toho, že súčasťou žiadnej zmluvy o
doplnkovej službe nie je dojednanie žiadneho poplatku, ako sa konštatuje v napadnutom rozsudku,
prvoinštančný súd nijako nevysvetlil, aký má súvis porovnávať cenu z jednej zmluvy s cenou inej zmluvy,

ktorá má úplne iný predmet, naviac odmena zo žiadnej zmluvy o doplnkovej službe nikdy nedosahuje
viac ako dvojnásobok samotného poskytnutého úveru, ako to nesprávne konštatuje prvoinštančný
súd. V napadnutom rozsudku opomenul uplatniť synalagmatickú reštitúciu podľa § 457 OZ. Pokiaľ
prvoinštančný súd považoval zmluvy o doplnkovej službe za neplatné, musel vo svojom výroku vyjadriť
vzájomný synalagmatický vzťah, teda vzájomnú podmienenosť každého plnenia, ktoré je jedna strana

povinná vrátiť druhej, čo neurobil. Ďalej uviedol, že postupom okresného súdu mu bolo odňaté právo
na spravodlivý proces, ktoré vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo zdôvodnené a presvedčivé. Napriek
tomu, že sa žalovaný riadne vyjadril k žalobe, replike a ďalším vyjadreniam žalobcu, predložil viacero
listinných dôkazov a riadne sa zúčastnil oboch pojednávaní, súd nevykonal žiadne dôkazy predložené
žalovaným. K argumentácii žalovaného nezaujal v napadnutom rozsudku žiadne stanovisko. Ďalej

vytýkal, že prvoinštančný súd nevykonal dokazovanie predpísaným postupom podľa § 188 ods. 1 CSP,
nevysvetlil či už na pojednávaní alebo v napadnutom rozsudku, prečo nevykonal ani jeden z dôkazov,
ktoré žalovaný v odpore ako aj duplike riadne označil a ku každému svojmu vyjadreniu ich aj pripojil, a
to či už v elektronickej forme, alebo na pripojenom CD nosiči. Napriek množstvu súdnych rozhodnutí,
v ktorých súdy posudzovali skutkovo aj právne obdobné otázky v súvislosti s adhéznymi zmluvami

žalovaného ako v tomto konaní, okresný súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil dôvody, ako sa s nimi
vysporiadal a to i napriek tomu, že žalovaný tieto rozsudky priamo doložil do súdneho spisu. Z každej
zo šiestich zmlúv, ktoré sú predmetom tohto konania, je zrejmé, že všetky sú odplatné a rovnako tak z
každej z nich presne vyplýva aj výška dojednanej odplaty. Z predložených záznamov o platbách žalobcu
je zrejmé, že preukazujú žalobcove plnenia povinností z konkrétnej jednej zmluvy o spotrebiteľskom

úvere a konkrétnej jednej zmluvy o doplnkovej službe. Z týchto dôkazov žalovaného nemožno vyvodiť,
žebyžalobcoveplneniaboliplneniamilenzkonkrétnejjednejzmluvyospotrebiteľskomúvereanapokon
žalobca sám uviedol, že je to záznam o týždenných splátkach spotrebiteľského úveru a odmeny za
službu zabezpečenia splátok úveru, na podklade čoho pokiaľ prvoinštančný súd posúdil jednu z nich, a
to zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako bezúročnú a bezpoplatkovú, absolútne nepochopiteľne priznal

žalobcovi na základe tohto dôvodu aj plnenie z druhej zmluvy (zmluvy o doplnkovej službe), ktorú vôbec
neposudzoval, ani sa k nej nijako meritórne nevyjadril. Uviedol, že ak by žalobca plnil svoje splátky
riadne a včas, tak ako sa so žalovaným dohodol v každej zo šiestich zmlúv, ktoré sú predmetom tohto
konania, bolo by mu hneď zrejmé, koľko zaplatil na zmluvu o spotrebiteľskom úvere a koľko na zmluvu
o doplnkovej službe. Zároveň dlžník, nie veriteľ, určuje, na aký jeho dlh sa má jeho splátka započítať.

Každý zákazník žalovaného má právo požiadať ho o výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to
bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil, že žalovaný
je priamo zo zákona povinný spravovať úverový vzťah, k čomu patrí aj vedenie úverového účtu, z
ktorého je žalovaný ako každý ďalší poskytovateľ spotrebiteľských úverov povinný poskytnúť výpis zúčtu v podobe amortizačnej tabuľky každému svojmu zákazníkovi počas trvania zmluvy, kedykoľvek
a bezplatne. Žalobca preto netrpel žiadnym dôkazným deficitom. Bolo jeho povinnosťou ako žalobcu
svoje nároky riadne dôkazne preukázať. Žalovaný nemá čo dokazovať v situácii, kedy žalobca nevie

kvantifikovať nároky, ktorých sa v konaní domáha. Za absurdné považoval, aby v situácii, kedy žalobca
predloží nedostatočné a zmätočné dôkazy, sa dôkazné bremeno malo presúvať na žalovaného. Pokiaľ
prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že v predložených zmluvách o spotrebiteľskom
úvere absentuje obligatórna náležitosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ a k/, ani
náznakom sa nevysporiadal so žiadnym z argumentov uvedených žalovaným a neposkytol mu na ne

žiadne odpovede. Za nesprávny a nepreskúmateľný označil záver prvoinštančného súdu o termíne
konečnej splatnosti úveru a taktiež nechápe, čo je zložité, čo by si mal žalobca vypočítavať, ak
je jeho produktová štruktúra založená na týždenných intervaloch. Podľa žalovaného je oveľa lepšie
predstaviteľné aj zapamätateľné, ak sú termíny splátok nastavené napríklad na 60 nasledujúcich
pondelkov, ako na dátumové 7-dňové intervaly. Vzhľadom na v odvolaní vytknuté pochybenia, ktoré
odôvodňujú zmenu napadnutého rozsudku, navrhoval i zmenu výroku o náhrade trov prvostupňového

konania.

3.Žalobkyňavovyjadreníkodvolaniužalovanéhouviedla,žejenevyvrátiteľné,žezmluvyozabezpečení
splátok úveru boli uzatvorené v jednom okamihu súčasne so samotnými zmluvami o úvere a že
sa celkom jednoznačne jedná o plnenie spotrebiteľa, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so

zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Podľa dôvodovej správy k zákonu o spotrebiteľských úveroch do
celkovýchnákladovpatriaajnákladynadoplnkovéslužbysúvisiacesozmluvouospotrebiteľskomúvere,
teda pokiaľ odmena podľa zmlúv o zabezpečení splátok úveru mala byť vyjadrená v celkovej čiastke
podľa zmlúv o úvere, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť, považovala za zrejmé, že keď súd pojednával
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv, mal na mysli zmluvy ako celok. Akýkoľvek iný výklad je

špekulatívny a účelovo vytrhnutý z kontextu. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného, že nemá absolútne
žiaden zmysel porovnávať „cenu“ jednej zmluvy s „cenou“ inej zmluvy, ktorá má podľa slov právneho
zástupcu žalovaného „úplne iný“ predmet, ide o súvisiace vzájomne podmienené závislé zmluvy, ktoré
dokonca mali tvoriť jednu zmluvu, pričom žalovaný ich za účelom obchádzania zákona úmyselne
rozdelil. Poskytnuté úvery boli vo výške dvojnásobku poplatku za „službu“ splácania úveru, a teda ako

vyplýva z tabuľky 1., pomer odmeny za služby poskytované na základe zmlúv o zabezpečení splátok
úveru voči istine samotnej, vždy prekročil 50 % a ide o podstatnú položku, o ktorej by spotrebiteľ mal
byť informovaný v súvislosti s celkovou čiastkou, ktorú musí veriteľovi vrátiť. K absencii podstatných
náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere uviedol, že v sporných zmluvách je termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru vyjadrený ako 7. deň 45, resp. 60 týždňa. Žalovaný na vyjadrenie doby trvania

zmluvy a termínu konečnej splatnosti použil rovnaké vyjadrenie - 45, resp. 60 týždňov a to i napriek tomu,
žezákonodarcapožadujeuvedenieajdobytrvaniazmluvyajtermínkonečnejsplatnosti,čoznamená,že
obe tieto náležitosti znamenajú niečo iné a nemôžu byť v zmluve vyjadrené rovnako. Naviac z judikatúry
všeobecných súdov SR vyplýva, že „termín konečnej splatnosti úveru“ má byť bezpochyby uvedený vo
forme presného dátumu - deň, mesiac, rok a nemožno ho vyvodzovať iba z celkového počtu splátok

úveru, ktoré by mali byť zaplatené. Pokiaľ sa týka uvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov
a poplatkov, poukázala na znenie § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. a/ OZ, pričom nekalú obchodnú praktiku
veriteľovvzhliadalavtom,žepredložilnapodpiszmluvy,vktorýchabsolútneniejeuvedené,vakejvýške
bude mesačne spotrebiteľ hradiť úroky úverov, akú odmenu veriteľa, v akom pomere bude splácať istinu
úveru, pričom informácia o splácaní odmeny je jedna z najpodstatnejších informácií v zmluve vôbec.

Napokon i v samotnej amortizačnej tabuľke veriteľ jednostranne určuje, aká časť bude použitá na splátku
istiny, aká časť bude použitá na splátku odmeny, bez toho, aby do toho mohol spotrebiteľ akokoľvek
zasiahnuť. V nadväznosti na uvedené je preto potrebné vyhodnotiť nečlenenie splátok na istinu, úroky a
poplatky, ako neprijateľnú spotrebiteľskú podmienku. V prípade zmlúv o spotrebiteľských úveroch, kde
predmetná náležitosť chýba, by sa malo aplikovať ust. § 566 OZ.

4. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu za nespochybniteľný fakt považoval, že predbežné právne posúdenie
veci zo strany prvoinštančného súdu sa týkalo len dvoch náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere,
zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ako i zmluva o poskytnutí služby Komfort a tým aj bezdôvodného
obohatenia, zostali zo strany prvoinštančného súdu bez povšimnutia. Aj keď zmluvy o doplnkovej službe

sú akcesorickej povahy, k zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú podmienkou získania úveru. V spise
sa nenachádza jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že by žalobca musel uzavrieť zmluvu o doplnkovej
službe.Naviacžalovanýsiriadneplnilsvojepovinnostizodplatnýchzmlúvodoplnkovejslužbe,začomu
žalobca, síce nie riadne a ani nie včas, no aspoň čiastočne uhrádzal jeho dojednanú odmenu. Napriektomu žalobca a následne ani súd túto skutočnosť nebrali na zreteľ a opomenuli synalagmatickú reštitúciu
podľa§457OZ.Pokiaľsatýkakartysplátok,jetozáznamovémédium,plneniavyznačenévkartesplátok
niesúlenplneniamizkonkrétnejzmluvyospotrebiteľskomúvere,aleajzkonkrétnejzmluvyodoplnkovej

službe.Nemalpretoprvoinštančnýsúdzaviazaťžalovanéhoajnavrátenieplnenížalobcu,ktorépresiahli
celkovú čiastku uvedenú v jednotlivých zmluvách o spotrebiteľskom úvere, pretože na ne nemá údajná
bezúročnosť a bezpoplatkovosť žiaden vplyv. Posúdenie, či náklad za doplnkovú službu spadá do
celkovýchnákladov,závisíodskutkovéhostavuveci,čispotrebiteľmuselalebonemuseluzavrieťzmluvu
o doplnkovej službe, výška dojednanej odmeny v zmluve o doplnkovej službe na to nemá žiaden vplyv.

Žalobca v konaní nepreukázal ani to, koľko uhradil na jednotlivé zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo
že by zmluvy o doplnkovej službe neuzavrel vedome a dobrovoľne. Práve žalobca tým, že riadne a včas
neplnil svoje povinnosti, porušil celý nastavený, vopred dohodnutý kalendár jednotlivých platieb. Mal
možnosť zistiť svoj aktuálny stav plnení, vyžiadaním si amortizačnej tabuľky, čo nevyužil a ani v súdnom
konanínežiadalodžalovanéhopredloženiešpecifikáciejehojednotlivýchplnení.Zdôraznil,žepovinnosť
poskytnúť zákazníkovi kartu splátok, robiť do nej záznamy, nie je zákonná, ale zmluvná povinnosť.

Pokiaľ by žalovaný kartu splátok vôbec neevidoval, žalobca by o svojich plneniach nemal žiadny dôkaz.
Vzhľadom na odstup času by už o svojich plneniach nemusel mať ani dostatočnú vedomosť. Pokiaľ v
súvislosti s termínom konečnej splatnosti žalovaný príkladmo poukázal na iný právny predpis (Zákonník
práce), považoval za úplný štandard, že rovnaké pojmy používané v právnych predpisoch by sa mali aj
rovnako vykladať, inak to spôsobuje právnu neistotu. Taktiež mu nie je zrejmé, prečo by sa mal pojem

termín výhradne stotožňovať s pojmom dátum, ak priamo zákonodarca tieto pojmy rozlíšil, dokonca
v jednom právnom predpise (Zákon o spotrebiteľských úveroch). Dal do pozornosti, že dobu trvania
zmluvy v jednotlivých adhéznych zmluvách o spotrebiteľskom úvere vyjadril časovým úsekom (napr. 60
týždňov)atermínkonečnejsplatnostijedným konkrétnymdňom(napr.siedmydeňšesťdesiatehotýždňa
po dni uzatvorenia zmluvy), čím samostatne a rozdielne splnil obe zákonné požiadavky vyžadované

podľa § 9 ods. 2 písm. f/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Naviac každý vie, že týždeň má 7 dní a
rovnako tak každý vie, koľko je to 60 týždňov, a preto aj tento argument o neuvedení termínu konečnej
splatnosti neobstojí. Ďalej uviedol, že pri porovnaní článku 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 s
vnútroštátnou právnou úpravou vyjadrenou v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z., ide o úpravu
tých istých náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom poukazované ustanovenia používajú na

jej vyjadrenie rôzne slovné vymedzenie, a teda ide o konflikt medzi právom EÚ a vnútroštátnym právom.
Na rozdiel od žalobcu, žalovaný zastal názor, že až rozsudkom HCS sa v skutočnosti prvýkrát vysvetlilo,
čo je (skôr nie je) obsahom danej náležitosti. Do tohto času sa členské štáty mohli domnievať, že
túto náležitosť vedia čiastočne odchýlne upraviť cez článok 10 ods. 2 písm. u/ Smernice č. 2008/48.
Ani rozhodovacia prax súdov nemôže byť prekážkou použitia teologickej metódy výkladu namiesto

doterajšej gramatickej metódy, na podklade čoho vyjadril názor, že daná podmienka je splnená, pretože
existuje použiteľný teologický výklad vnútroštátnej právnej normy. Uviedol, že podmienky pre použitie
nepriameho účinku článku 10 ods. 2 písm. h/ Smernice č. 2008/48 na § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z. z. sú dané.

5. Žalobca v odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu, čo do výroku o trovách konania, ktorým
prvoinštančný súd žalovanému priznal nárok na náhradu separátnych trov konania, uviedol, že zástupca
žalobcu síce požiadal o odročenie pojednávania, ale pre prípad, že súd pojednávanie neodročí, požiadal
o ospravedlnenie jeho a žalobkyninej účasti na uvedenom pojednávaní a o konanie v ich neprítomnosti.
Vytýčené konanie sa teda mohlo riadne konať, nebránila tomu žiadna zákonná prekážka. K odročeniu

pojednávania nedošlo z dôvodov neprítomnosti žalobkyne a jej zástupcu, ale z dôvodov výslovnej
žiadosti právneho zástupcu žalovaného, ktorý sa chcel oboznámiť s vyjadrením žalobkyne k odporu.
Bol to teda žalovaný, kto požiadal o odročenie, hoci mal možnosť vyjadriť sa priamo na pojednávaní.
Právo žalobkyne vyjadriť sa k odporu je jej základné ústavné právo na prístup k súdu a na spravodlivý
súdny proces a žiaden právny predpis neustanovuje, do akého časového momentu musí účastník

konania toto svoje právo vykonať sankciou náhrady trov protistrane. Je síce pravdou, že prvoinštančný
súd spolu s doručením odporu žalovanej vyzval žalobkyňu na vyjadrenie sa do 10 dní, avšak táto
lehota je len poriadková a jej možnou sankciou je napr. pokuta zo strany súdu, alebo oprávnenie súdu
neprihliadať na neskôr podané vyjadrenie z dôvodu tzv. koncentrácie konania. V žiadnom prípade však
sankciou za porušenie poriadkovej lehoty určenej zo strany súdu nemôže byť priznanie trov konania

protistrane. Žiadal preto rozsudok prvoinštančného súdu v časti výroku o trovách konania, ktorým
žalovanému priznal nárok na náhradu separátnych trov konania, zmeniť a žalovanému náhradu takýchto
trov nepriznať.6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že okresný súd 12. mája 2016 doručil žalobcovi
odpor spolu s výzvou na možnosť vyjadriť sa k nemu v lehote 10 dní. Zároveň okresný súd riadne
doručil predvolanie na predmetné pojednávanie, o ktorom žalobca vedel už od 21. júla 2016 a jeho

právny zástupca ešte o deň skôr, t.j. od 20. júla 2016. Žalobca ani jeho právny zástupca sa pojednávania
vytýčeného na 05. septembra 2016 nezúčastnili, neúčasť právny zástupca žalobcu ospravedlnil, no
nie riadne a nie včas, zároveň doručil svoje vyjadrenie k odporu v rozsahu 12 strán, avšak nie v
súdom stanovenej 10 dňovej lehote, ale 30 minút pred pojednávaním. Za tohto stavu pôsobia absolútne
nepatrične náznaky žalobcu na nedostatočnú administratívnu rýchlosť obehu listín na okresnom súde,

kedy žalobca od 12. mája 2016 mal k dispozícii odpor žalovaného spolu s výzvou okresného súdu na
vyjadrenie sa v 10 dňovej lehote. Žalobca nemohol ani sám očakávať, že jeho vyjadrenie doručené
okresnémusúdu,podľanehovpiatokpredpojednávaním(podľažalovaného,vychádzajúczdoloženého
dôkazu, 30 minút pred pojednávaním), bude okamžite v ten istý deň preposlané žalovanému, ktorý sa s
ním v ten istý deň aj riadne oboznámi a pripraví si k nemu argumentáciu. Rovnako v ten istý deň bude
doručené a tiež aj naštudované zákonným sudcom, tak aby sa už v rozsahu tejto argumentácie mohlo

v pondelok 05. septembra 2016 ráno o 08.30 hod. riadne pojednávať, tak zo strany zákonného sudcu
ako aj žalovaného. Za tohto stavu okresný súd neznemožnil žalobcovi výkon žiadnych jeho procesných
práv, práve naopak, na jeho vyjadrenie prihliadal, oboznámil sa s ním, umožnil aj žalovanému sa s ním
oboznámiť a vyjadriť sa k nemu. Na vytvorenie potrebného časového priestoru okresný súd vykonal
jediný možný spôsob, a to odročenie pojednávania. Táto situácia nie je ničím zvláštna, ani výnimočná,

kedy zástupcovia strán sporu šikanóznym a obštrukčným výkonom ich procesných práv znemožňujú
protistrane sa riadne pripraviť na pojednávanie, a tiež sudcom pripraviť sa a viesť pojednávanie tak, aby
bolo možné vec ukončiť hneď na prvom pojednávaní. Pojednávanie tak bolo odročené z dôvodov, ktoré
zavinil samotný žalobca svojim procesným postupom. Okresný súd rešpektoval všetky procesné práva
žalobcu, to však neznamená, že ich žalobca môže vykonávať akýmkoľvek spôsobom a neniesť za to

žiadnu zodpovednosť. V nadväznosti na uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného
súdu v napadnutej časti ako správny potvrdil.

7.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
a súc viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 379 a § 380 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania

podľa § 385 CSP a contrario, rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni 469,05 Eur s príslušným úrokom z omeškania a vo výroku o náhrade trov
prvostupňového konania, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo výroku, ktorým
zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania, ako odvolaním strán sporu nenapadnutom, ponechal
rozsudok prvoinštančného súdu nedotknutý. Vo výroku, ktorým žalovanému priznal nárok na náhradu

separátnych trov konania, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil.

8. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd síce vykonal dostatočné
dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny, avšak pre nedodržanie
zákonného postupu podľa § 181 ods. 2 CSP z hľadiska vymedzeného predmetu sporu, akým bolo

bezdôvodné obohatenie, nielen ktoré vzniklo nad rámec zákonného plnenia zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere, ale i zo zmlúv o doplnkovej službe a zo zmluvy o poskytnutí služby Komfort, rozsudok
prvoinštančného súdu ako predčasný zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi

stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri
predbežnom prejednaní sporu.

10. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia a zápisnice o pojednávaní zo dňa 14.10.2016

č.l. 133 súdneho spisu odvolací súd zistil, že pokiaľ prvoinštančný súd postupom podľa § 181 ods. 2
CSP uviedol predbežné právne posúdenie veci, obmedzil sa iba na skúmanie podstatných náležitostí
uzatvorených zmlúv o spotrebiteľskom úvere v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.
z. bez toho, aby zaujal osobitný postoj i k uzatvoreným zmluvám o poskytnutí doplnkových služieb,
poskytnutíslužbyKomfort.Urobiltakinapriektomu,žežalobkyňoupožadovanébezdôvodnéobohatenie

vyčíslené sumou 496,05 Eur s príslušenstvom zahŕňalo v sebe jednak bez právneho dôvodu uhradené
úroky a poplatky z jednotlivých zmlúv o spotrebiteľskom úvere, jednak odplatu zo zmlúv o zabezpečení
splátok úveru a poskytnutí služby Komfort. Práve na podklade uvedenej skutočnosti, že v jednotnej
sume predstavujúcej bezdôvodné obohatenie žalovaného boli zahrnuté, vzhľadom na bezúročnosť abezpoplatkovosť zmlúv o spotrebiteľskom úvere, splátky úrokov a poplatkov, ale i odmena zo zmlúv o
zabezpečení splátok úveru a poskytnutí služby Komfort, bolo potrebné, aby prvoinštančný súd v rámci
predbežnéhoprávnehoposúdeniaveciosobitnúpozornosťzameralinaplatnosť,resp.neplatnosťzmlúv

o zabezpečení splátok úveru a poskytnutí služby Komfort, na to, či z hľadiska vymedzeného predmetu
ich nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. t/ a v/ OZ. Napokon
i v napadnutom rozhodnutí i napriek tomu, že súčasťou splátok úveru zo strany žalobkyne bola i odmena
za poskytnutie služby, prvoinštančný súd k predmetným zmluvám z hľadiska ich právneho posúdenia a
vyhodnotenia nevenoval dostatočnú pozornosť. Len okrajovo sa zmienil o tom, že by eventuálne podľa

jeho názoru mohli byť neplatné s poukazom na § 39 OZ, a že sú i výrazne v neprospech spotrebiteľa
podľa § 53 ods. 1 OZ bez toho, aby dostatočne konkrétnym a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, na
podklade akých skutočností, úvah, právneho podkladu dospel k ním vyslovenému právnemu záveru.

11. Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení zo strany súdu a obligatórne
predbežné právne posúdenie veci sú podľa zákonodarcu kľúčovými inštitútmi pre zrýchlenie civilného

sporového konania, aj prostriedkom na predídenie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Aj podľa
odseku 4 komentovaného ustanovenia totiž vyplýva, že ak by na pojednávaní strana alebo jej zástupca
nebola schopná predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, označiť alebo predložiť dôkazy
na ich preukázanie, súd jej môže určiť lehotu na dodatočné splnenie povinnosti.

12. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd považoval za nadbytočné zaujať osobitné stanovisko k
právnemu posúdeniu veci ohľadne konštatovania, absencií náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a k/
zákona v uzatvorených zmluvách o spotrebiteľskom úvere a k platnosti, resp. neplatnosti zmlúv o
zabezpečenísplátok,prípadneposkytnutíslužbyKomfort,nakoľkokzrušeniurozsudkuprvoinštančného
súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie došlo z dôvodu nedodržania zákonného

postupu podľa § 181 ods. 2 CSP a nedostatočného zdôvodnenia rozsudku z hľadiska celého obsahu
priznaného bezdôvodného obohatenia.

13. V ďalšom konaní prvoinštančný súd v rámci právneho posúdenia veci ozrejmí stranám sporu svoje
stanovisko i k uzatvoreným zmluvám o zabezpečení splátok úveru, poskytnutí služby Komfort, či bola

alebo nebola odmena za služby zahrnutá do celkových nákladov, ktoré musí spotrebiteľ v súvislosti s
poskytnutými úvermi zaplatiť, či tým, že žalovaný uzatvoril samostatné zmluvy o zabezpečení splátok
úveru a poskytnutí služby Komfort a odmenu za poskytnutie služieb nezahrnul do celkových nákladov
spotrebiteľa, obchádzal zákony v časti uvedenia skutočnej RPMN z jednotlivých úverov vyhodnotí, či
predmet zmlúv o prevzatí splátok úveru, prípadne služba spočívajúca v informovaní žalobcu o prevedení

sumy úveru v prospech bankového účtu a informovaní žalobcu o prijatí úhrady splátky úveru nie sú
bežnými administratívnymi úkonmi súvisiacimi s úhradou jednotlivých splátok poskytnutého úveru a
(ne)môže ich nahradiť amortizačná tabuľka, či vôbec mohla mať žalobkyňa ako spotrebiteľka záujem
na poskytnutí takejto služby, akú výhodu jej takáto služba poskytovala, či obsahom poskytovaných
služieb nebolo len splnenie zákonnej, prípadne inej povinnosti žalovaného ako veriteľa poskytovať

svojmu dlžníkovi súčinnosť, informácie a potvrdiť mu prevzatie uhradených splátok úveru. Práve zaujatie
stanoviska k týmto otázkam má dopad i na to, či v danom prípade bude bezdôvodné obohatenie
posudzované v zmysle ust. § 457 OZ, teda či išlo v prípade zmlúv o poskytovaní doplnkových služieb o
záväzok jednostranne zaväzujúci iba žalobkyňu, uhradiť odmenu za zdanlivo poskytované služby, alebo
či skutočne išlo o dvojstranne zaväzujúci záväzok, kedy účastníkom zmluvy vzniká povinnosť vrátiť si

vzájomné plnenia.

14. Nakoľko prvoinštančný súd ani v rámci predbežného právneho posúdenia veci, ani v napadnutom
rozhodnutí k týmto otázkam právne stanovisko nezaujal, fakticky ponechal tieto otázky bez povšimnutia,
odvolaciemu súdu neostávalo iné, než jeho rozhodnutie, ktorým žalobe vyhovel, ako predčasné zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Podľa § 256 ods. 2 CSP, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd
prizná náhradu týchto trov protistrane.

16. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia môže súd uložiť náhradu trov konania len strane
sporu, pričom musí mať preukázané, že ku vzniku trov konania došlo v príčinnej súvislosti s jej konaním.
Jediným predpokladom pre priznanie trov je zavinenie ich vzniku. Prvoinštančný súd v napadnutom
rozhodnutí, pokiaľ priznal žalovanému náhradu separátnych trov konania za odročenie pojednávania,uviedol,včomvzhliadolzavineniežalobcuzaodročeniepojednávaniaataktiežpopísalpríčinnúsúvislosť
v nedodržaní stanovenej procesnej lehoty na vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaného. Odvolací súd tak
dospel k záveru, že jediným dôvodom pre odročenie pojednávania zo dňa 05.09.2016 bolo nedodržanie

lehoty zo strany žalobkyne na vyjadrenie k odporu žalovaného, jeho doloženie v počte 12 strán
bezprostredne pred začatím pojednávania, na podklade čoho rozhodnutie prvoinštančného súdu v tejto
časti ako správne potvrdil.

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)