Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 29, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/955/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815200673
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815200673.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobkýň: 1/ O. a 2/ D., obe zastúpené S. proti
žalovaným: 1/ Y., zastúpenému S., V. a 3/ H., zastúpenému Z., o náhradu nemajetkovej ujmy s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. septembra
2015, č.k. 17C/9/2015-102, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobu žalobkýň 1/ a 2/. Žiadnemu z
účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že každá zo žalobkýň
sa samostatne návrhom, doručeným súdu dňa 20.01.2015, proti žalovaným domáhala zaplatenia
10.000 eur s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť

ostatných žalovaných a náhrady trov konania, a to v dôsledku toho, že
trestným činom vodičov motorových vozidiel, ktorých prevádzateľmi boli žalovaný 1/ a žalovaný 2/ (jeho
právny predchodca M. M., s.r.o.), a ktorých zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel bola poistená žalovaným 3/, bola spôsobená dopravná nehoda, pri ktorej zomrel ich brat, čím
bolo zasiahnuté do ich osobnostných práv. Súd vychádzal zo zistenia, že rozsudkom Okresného súdu
Trenčín, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.06.2015, bolo rozhodnuté, že dňa 20.01.2012 v čase

o 12:30 hod. došlo na ceste I/50, 126,00 km v Y. S. k dopravnej nehode medzi osobným
motorovým vozidlom, ktoré viedol brat žalobkýň s nákladným motorovým vozidlom
žalovaného 2/, ktoré viedol zamestnanec žalovaného 2/, s ďalším nákladným motorovým
vozidlom a s dodávkovým motorovým vozidlom žalovaného 1/, ktoré viedol zamestnanec žalovaného
1/, a to tak, že zamestnanec žalovaného 1/ viedol po ceste I/50 smerom od G. na Y., kde
predchádzal dve za sebou jazdiace nákladné súpravy, pričom v tom čase jazdil opačným smerom od Y.

do G. brat žalobkýň, kde na mieste spolujazdca sedela jeho matka, ktorého obžalovaný zamestnanec
žalovaného 1/ pri predchádzaní kvôli nesprávnemu spôsobu jazdy bezprostredne ohrozil, v dôsledku
čoho bol brat žalobkýň prinútený s vozidlom havarijne brzdiť, aby zabránil čelnej zrážke s vozidlom
žalovaného 1/, pričom v tom čase za vozidlom brata žalobkýň jazdil s vozidlom zamestnanec žalovaného
2/ tým istým smerom, ktorý ale z dôvodu nedodržania minimálneho odstupu od brzdiaceho vozidla
brata žalobkýň svoje vozidlo neubrzdil a prednou časťou svojho vozidla zozadu narazil do pravej zadnej

časti vozidla brata žalobkýň, ktoré bolo následkom nárazu odhodené do protismeru, kde došlo k zrážke
vozidla brata žalobkýň s oproti ďalším nákladným motorovým vozidlom, pričom pri dopravnej nehode
brat žalobkýň utrpel mnohopočetné zranenia, ktorým na mieste nehody vo veku XX rokov podľahol.
Za to boli zamestnanci žalovaného 1/ a žalovaného 2/ uznaní z toho, že bratovi a matke žalobkýň z
nedbanlivosti spôsobili smrť a takýto čin spáchali závažnejším spôsobom konania, a to tým, že porušili
dôležitú povinnosť uloženú im podľa zákona, čím spáchali prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods.

2 písm. a) Trestného zákona. Za to bol každý z nich odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dva
roky, výkon ktorého im bol odložený na skúšobnú dobu a na trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlákaždého druhu na dobu troch rokov. Z výsluchu žalobkýň dostatočne zistil, že vzťah žalobkýň k ich
bratovi bol hlboký a vyplývajúci z toho, že od nich bol podstatne mladší a aj vo svojej dospelosti sa k nim
a k ich rodinám utiekal, predovšetkým v dôsledku toho, že vlastnú rodinu nevytvoril. Z takto vykonaných

dôkazov mal súd dostatočne preukázané to, že hĺbka tohto vzťahu žalobkýň a ich zosnulého brata viedla
u žalobkýň k takému ľudsky prirodzenému smútku, ktorý sa i v súčasnosti u žalobkýň prejavuje tak, že pri
rozprávaní o svojom bratovi a o jeho predčasnej smrti nedokážu udržať slzy tak, ako tomu bolo aj počas
ich výsluchu na pojednávaní. Je nepochybné, že smrť tak blízkej osoby, akým bol brat žalobkýň, a to v
jeho mladom veku a pri usporiadaných rodinných pomeroch so žalobkyňami a tomu zodpovedajúcom

očakávaní ďalšieho šťastného spoločného života, vyvolal u žalobkýň ľudsky prirodzenú psychickú bolesť
a životné nešťastie. Na strane druhej je zrejmé, že právna zodpovednosť žalovaných za smrť brata
žalobkýň sa odvíja len od tej skutočnosti, že žalovaní 1/ a 2/ prevádzali motorového vozidlá, ktoré sa
stretli s motorovým vozidlom brata žalobkýň , teda od ich objektívnej zodpovednosti podľa § 427 ods.
1 a 2 a § 431 Občianskeho zákonníka a podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

v znení neskorších predpisov v prípade žalovaného 3/ v spojení s nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Medzi stranami nebolo sporné právne
posúdenie toho, že brat žalobkýň zomrel pri dopravnej nehode, za ktorú objektívne zodpovedajú
žalovaní 1/ a 2/. Rovnako medzi stranami sporu nebolo sporné, že v dôsledku smrti brata žalobkýň došlo
u žalobkýň k nemajetkovej ujme v právnom slova zmysle. Súd konštatoval, že Občiansky

zákonník v súčasnosti žiadnym explicitným spôsobom neupravuje to, aký nárok a voči komu
majú pozostalí príbuzní za psychickú bolesť a ujmu na kvalite života spôsobenú protiprávnou smrťou
svojho príbuzného. Nároky pozostalých príbuzných sa v judikatúre zásadne opierajú o všeobecné
ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorého výklad vo viacerých súdnych rozhodnutiach
vychádzaztoho,žepeniazmimožnočiastočneodškodniťpozostalýchzanemajetkovúujmuspočívajúcu

v psychickej bolesti zo straty príbuznej osoby. V zmysle uvedeného výkladu sú priznávané pozostalým
osobám rôzne peňažné čiastky. Napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn.
30Cdo/2951/2004 bolo zamietnuté dovolanie žalovaného proti rozsudku, ktorým bol žalovaný zaviazaný
zaplatiť žalobkyni 250.000,- Kč a žalobcovi 100.000,- Kč, pričom v prípade žalobcov išlo o rodičov
osoby, ktorá zomrela pri dopravnej nehode spôsobenej zamestnancom žalovaného, ktorý dopravnú

nehodu spôsobil porušením dopravných predpisov; v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 30Cdo/999/2007 bol zrušený rozsudok, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcov, ktorým si proti
žalovanému uplatnili zaplatenie rôznych čiastok peňazí na základe toho, že žalovaný ako prevádzateľ
vozidla požičal motorové vozidlo tretej osobe, ktorého prevádzkou bola spôsobená dopravná nehoda,
pri ktorej zomrel ich príbuzný, ktorý bol v motorovom vozidle ako spolujazdec; v rozhodnutí Najvyššieho

súdu Českej republiky, sp. zn. 30Cdo/1293/2007 bolo zamietnuté dovolanie žalovaného, pričom v
rozsudku sa riešila zodpovednosť žalovaného za konanie jeho zamestnanca, ktorý fyzicky napadol
žalobcu. Vo všeobecnosti je z týchto rozhodnutí zrejmý právny záver, podľa ktorého sa podľa ustanovení
o náhrade škody objektívne zodpovedná osoba nemôže zbaviť svojej objektívnej zodpovednosti proti
osobe, ktorej bolo zasiahnuté do práva podľa § 11 Občianskeho zákonníka, a to ani v tom prípade,

ak je tento zásah spôsobený protiprávnym konaním jeho zamestnanca. S týmto právnym názorom
nemožno súhlasiť s ohľadom na účel objektívnej zodpovednosti prevádzateľa motorového vozidla a
účel inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy. Objektívna zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla
je moderný, sociálny právny inštitút, ktorý vo svojej podstate významným spôsobom zbavuje účastníkov
dopravných nehôd prísnej povinnosti preukazovať porušenie právnej povinnosti prevádzateľa alebo

inej osoby v súvislosti s dopravnou nehodou. Inštitút objektívnej zodpovednosti
je výnimkou zo všeobecnej zásady, podľa ktorej zodpovednosť určitej osoby vzniká ako dôsledok
jej protiprávneho konania. Jeho účelom je nútiť konať vlastníkov motorových vozidiel tak, aby svoje
motorové vozidlá prevádzali riadne, a predovšetkým, aby tieto motorové vozidlá poisťovali na prípadne
spôsobenú škodu tak, aby škoda, často presahujúca možnosti prevádzateľa, bola uhradená z

prostriedkov povinného zmluvného poistenia. Účelom inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy pri zásahu
do osobnostných práv fyzickej osoby je chrániť fyzickú osobu pred protiprávnym konaním iných osôb.
Predmetomtvrdenížalobkýňneboložiadneprotiprávnekonaniežalovanýchazodpovednosťžalovaných
za smrť ich brata vyplýva nie z protiprávneho konania žalovaných, ale len zo samej skutočnosti, že
prevádzali motorové vozidlá. Zodpovednosť žalovaných za smrť ich brata teda nevyplýva z ich konania

alebo opomenutia, a preto ani nemôže založiť vzťah, v ktorom by žalobkyne mali voči žalovaným
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Opačný právny názor by v zásade viedol k tomu, že by nútil
žalovaných ako prevádzateľov motorových vozidiel pri ich objektívnej zodpovednosti k tomu, aby vôbec
neprevádzali motorové vozidlá. Takýto záver je v rozpore s potrebou vyváženého vzťahu prevádzateľamotorových vozidiel a osôb sekundárne poškodených smrťou alebo poškodením zdravia účastníka
dopravnej nehody. Spoločenským účelom každej normy súkromného práva o zodpovednosti za škodu
a zodpovednosti za nemajetkovú ujmu je to, aby účastník spoločenského vzťahu konal, alebo zdržal sa

konania spôsobilého privodiť inému, či už majetkovú alebo nemajetkovú ujmu. Len výnimočne právo
vytvára objektívnu zodpovednosť za škodu. V takomto prípade však objektívne zodpovedné osoby núti
do rôznych poistných vzťahov (povinné zmluvné poistenie prevádzateľov motorových vozidiel, sociálne
poistenie zamestnávateľov pre ich objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú na živote a zdraví
zamestnancov pri pracovných úrazov a pod.) Priznanie nárokov žalobkýň pre objektívnu zodpovednosť

žalovaných však žiadnym spôsobom nie je spôsobilé regulovať konanie žalovaných, keďže od nich
nemožno spravodlivo požadovať to, aby upustili od prevádzania motorových vozidiel. Rovnako od
nich nemožno spravodlivo požadovať to, aby si poisťovali zodpovednosť za trestnoprávne konanie
osôb, ktoré vedú ich motorové vozidlá. Prijatie a rozširovanie normy v súdnych rozhodnutiach, podľa
ktorej je prevádzateľ motorového vozidla objektívne zodpovedný i za nemajetkovú ujmu spôsobenú
pozostalým osoby zomrelej pri dopravnej nehode, sa celkom vzdáva základného spoločenského účelu

§ 11 Občianskeho zákonníka, ktorým je dosiahnutie toho, aby sa každý zdržal takého konania alebo
opomenutia, ktorým by mohol zasiahnuť do práva na ochranu života a zdravia inej osoby. Účel zásadnej
a takmer ústavnoprávnej normy vyjadrenej v § 11 Občianskeho zákonníka je odrádzať účastníkov
spoločenských vzťahov od ich protiprávneho konania, nie vytvoriť rámec pre odškodňovanie osôb za
ujmu, za ktorú podľa osobitnej konštrukcie objektívnej zodpovednosti zodpovedá ten, ktorý protiprávne

nekonal a ani nič protiprávne neopomenul. Preto nemožno zo spojenia § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka s § 427 ods. 1 a 2, § 431 Občianskeho zákonníka a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
v znení neskorších predpisov vyvodiť zodpovednosť žalovaných za nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla
žalobkyniam, keďže vyvodenie tejto zodpovednosti nielen žalovaných, ale ani nikoho iného, neodradí

od v súlade s právom vykonávanej činnosti, ktorú právne predpisy pomenúvajú prevádzka motorového
vozidla. Spoločenský účel § 11 a nasl. môže byť naplnený len vtedy, ak sa bude spájať so všeobecnou
zodpovednosťou za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je v tomto prípade daná nie voči
žalovaným 1/ a 2/, ale nepochybne zo skutkových okolností svedčí proti zamestnancom žalovaného
1/ a žalovaného 2/. Len vyvodenie takejto občianskoprávnej zodpovednosti (ak satisfakciu,

ktorá vyplýva z ich odsúdenia v trestnom konaní, nemožno považovať za dostatočnú) je spôsobilé
regulovať spoločenské správanie v cestnej doprave tak, aby nedochádzalo k obdobným protiprávnym
konaniam. Nárok žalobkýň proti žalovaným 1/ a 2/ a sekundárne proti žalovanému 3/ preto nie je daný, a
preto súd návrh oboch žalobkýň voči všetkým žalovaným zamietol. Okrem toho zdôraznil, že Občiansky
zákonník v súčasnosti žiadnym explicitným spôsobom neupravuje to, aký nárok a voči komu, a ktorí z

pozostalýchpríbuznýchmajú zapsychickúbolesťaujmunakvaliteživotaspôsobenúprotiprávnou
smrťousvojhopríbuzného.PretojeúlohouvýkladuustanoveníObčianskehozákonníkavrovinesúdnych
rozhodnutí pokúsiť sa o zodpovedanie nastolených otázok, ktoré sú len všeobecne vyjadrené v § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Právo sa v rovine zákona k obdobnému nároku explicitne vyjadruje len
v osobitných pracovnoprávnych vzťahoch, keď Zákonník práce v spojení so zákonom č.

461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov priznáva určeným príbuzným osobám
zomrelého zamestnanca nárok na jednorazové odškodnenie. Podľa 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného,
ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok na jednorazové
odškodnenie. Túto normu možno analogicky vztiahnuť a ako výkladový nástroj použiť i

na skutkové okolnosti, z ktorých žalobkyne odvodzovali svoj nárok proti žalovaným a
dospieť k záveru, že i v prípade občianskoprávnych vzťahov možno náhradu za smrť príbuznej osoby
priznať len úzkemu okruhu najbližšej rodiny tvorenej manželom a nezaopatrenými
deťmi. Okrem toho z vykonaného dokazovania vyplynulo, že napriek tomu, že žalobkyne mali hlboký
súrodenecký vzťah so svojím zomrelým bratom, v čase jeho smrti mali svoje vlastné rodiny s viacerými

deťmi; teda ich osobný život a ich súkromie sa realizovalo predovšetkým v ich rodinách. Preto ich
vzťah k zomrelému bratovi už nebol ich základným rodinným vzťahom, keďže ich súkromný život sa
prirodzene zameriaval na ich vzťah k ich manželom a k ich deťom. Preto súd dospel k záveru, že i
napriek tomu, že sa smrť brata žalobkýň negatívne prejavila v ich súkromí a zasiahla negatívne ich
psychický stav, čo sa prejavilo prirodzenou psychickou bolesťou, nezakladá ich príbuzenský pomer v

návrhu uplatnený nárok. V tejto súvislosti treba konštatovať, že v prípade smrti príbuzného v
dôsledku spáchania trestného činu nemožno v prípade poškodených príbuzných osôb ich ujmu nahradiť
odstránením následkov tohto zásahu podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže takýto zásah,
spočívajúci v smrti blízkej osoby, je neodstrániteľný. Jediným nástrojom odstránenia tohto zásahu jeprimerané zadosťučinenie, ktorého prejavom v tomto konkrétnom prípade bolo postihnutie vinníkov
nehody ich odsúdením v trestnom konaní. Iné a dostatočné zadosťučinenie je v tomto prípade i ťažko
predstaviteľné, keďže trestný postih vinníka je najprísnejším prostriedkom zadosťučinenia. Osobitne

treba však vo vzťahu k návrhu žalobkýň uviesť to, že i prípadné priznanie ich nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch by nebolo spôsobilé dať im dostatočné zadosťučinenie, keďže
nemožno pozitívne predpokladať to, že by peniaze, poskytnuté inou osobou ako vinníkom dopravnej
nehody, bolo spôsobilé zmierniť ich bolesť zo smrti ich brata. Inak povedené, ak na
odstránenienásledkovzásahudoprávapodľa§11Občianskehozákonníkanepostačujezadosťučinenie

podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemôže byť dostatočným zadosťučineným za tento zásah
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je poskytnutá inou osobou ako tým, kto takýto zásah
spôsobil, keďže pocit zadosťučinenia prirodzene nevyplýva z prijatého finančného prospechu, ale z
ujmy, ktorou je takouto povinnosťou postihnutý protiprávne konajúci subjekt. I preto nárok žalobkýň proti
žalovaným 1/ a 2/ a sekundárne proti žalovanému 3/ nie je daný a i z týchto dôvodov
súd návrh oboch žalobkýň voči všetkým žalovaným zamietol. Žalobkyne boli v celom rozsahu svojich

návrhov procesne neúspešné. Preto majú žalovaní 1/ a 3/, ktorí si uplatnili právo na náhradu trov
konania, v zásade právo na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Onáhradetrovkonaniavšaksúdrozhodolpodľa§150ods.1Občianskehosúdnehoporiadku,
keď dôvody osobitného zreteľa videl v tom, že žalobkyne v podaní ich návrhu zrejme nemotivovala
snaha po získaní majetkového prospechu, ale prirodzená ľudská snaha nájsť zadosťučinenie za smrť

blízkeho príbuzného prostriedkami občianskeho hmotného práva, i keď je zrejmé, že takéto
prostriedky a žiadané finančné zadosťučinenie im nie je spôsobilé poskytnúť to, čo svojím návrhom
hľadajú. V osobitnosti uplatneného nároku, o ktorom bolo možné rozhodnúť na prvom pojednávaní, súd
videl dôvod hodný osobitného zreteľa, a preto rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyne 1/ a 2/ a dôvodili nesprávnym
právnym posúdením veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Nesúhlasili s názorom súdu prvej
inštancie, že zodpovednosť žalovaných 1/ a 2/ za smrť ich brata nevyplýva z konania žalovaných alebo
z opomenutia žalovaných, a preto nemôže založiť vzťah, v ktorom by žalobkyne mali voči žalovaným

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Mali za to, že žalovaných 1/ a 2/ je jednoznačne potrebné
považovať za pôvodcov zásahu, a teda žalovaní 1/ a 2/ a sekundárne 3/ sú pasívne legitimovaní v
konaní. Subjektom občianskoprávnej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho
zákonníka môže byť fyzická osoba alebo právnická osoba. Platí zásada, podľa ktorej, ak neoprávnený
zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto

právnickej osoby, kedy určujúcim je existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti
takejto osoby, potom v týchto prípadoch občianskoprávna sankcia podľa § 13 Občianskeho zákonníka
postihuje samotnú právnickú osobu podľa analógie § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853
Občianskeho zákonníka. Považovali za nepochybné, že k neoprávnenému zásahu do
osobnostnejsféry,ktorájechránenáosobnostnýmprávomžalobkýň,došlovrámciplneniaúlohprávnych

osôb, žalovaných 1/ a 2/ konaním fyzických osôb (zamestnancov žalovaných 1/ a 2/), ktorý v mene
žalovaných 1/ a 2/ tieto úlohy plnili, zodpovedajú navonok voči tretím osobám tieto právnické osoby,
t. j. žalovaní 1/ a 2/ a nie ich zamestnanci, ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie. Žalovaní 1/ a 2/
boli v čase dopravnej nehody aj prevádzkovateľmi motorových vozidiel, ktorým bol spôsobený zásah do
osobnosti žalobkýň, preto je možné aj analogické použitie § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka v

spojení s § 853 Občianskeho zákonníka pri určení osoby zodpovednej za zásah do osobnosti žalobkýň.
Rovnako nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, že i napriek tomu, že sa smrť brata žalobkýň
negatívne prejavila v ich súkromí a zasiahla negatívne ich psychický stav, nezakladá ich príbuzenský
pomer v návrhu uplatnený nárok a jediným nástrojom odstránenia protiprávneho a neodstrániteľného
zásahu spočívajúceho v smrti blízkej osoby je primerané zadosťučinenie, a to odsúdenie vinníkov

nehody v trestnom konaní. Mali za to, že zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkýň nie je možné
spájať s trestnoprávnym odsúdením vinníkov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má v
prípade splnenia podmienok v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka každá blízka osoba, ktorej
pojem je vymedzený v § 116 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia je možné za blízku osobu
považovať aj súrodenca. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal

žalovaných 1/ až 3/ zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 10.000 eur a žalobkyni 2/ sumu 10.000 eur, v lehote troch
dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj nahradiť trovy konania, alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.3. Žalovaný 1/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň uviedol, že okresný súd rozhodol
vo veci správne, správne a úplne zistil skutkový stav, vykonal všetky dôkazy, potrebné na jeho zistenie a
aj vec správne po právnej stránke posúdil. Mal za to, že žalobkyne nepreukázali podstatné skutočnosti,

ktoré by zakladali ich nárok, teda najmä existenciu ujmy takej intenzity, ktorá by odôvodňovala jej
náhradu v peniazoch, nepreukázali tiež zodpovednosť žalovaného 1/ za vzniknutú ujmu. Žiadal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalobkyne na náhrade trov odvolacieho
konania v sume 378,53 eur.

4. Žalovaný 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň uviedol, že so
skutočnosťami, uvedenými v odvolaní, sa nestotožňuje, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje za správne. Navrhol, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

5. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobkýň písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového
poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň je dôvodné.

7. Po podaní odvolania žalobkyňami došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď

dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“),
ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.

8. V danom prípade bolo odvolanie žalobkýň podané dňa 10.11.2015. Podľa prechodného ustanovenia

§ 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc u
uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v jeho čl. 2
ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu

podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

9. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom názore, že zodpovednosť
žalovaných (právnické osoby) za smrť brata žalobkýň nevyplýva z ich konania alebo opomenutia, a preto
ani nemôže založiť vzťah, v ktorom by žalobkyne mali voči žalovaným nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy. Prijatie a rozširovanie normy v súdnych rozhodnutiach, podľa ktorej je prevádzateľ motorového
vozidla objektívne zodpovedný i za nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým osoby zomrelej
pri dopravnej nehode, sa celkom vzdáva základného spoločenského účelu § 11 Občianskeho zákonníka,
ktorým je dosiahnutie toho, aby sa každý zdržal takého konania alebo opomenutia, ktorým by mohol
zasiahnuť do práva na ochranu života a zdravia inej osoby. Účel zásadnej a takmer ústavnoprávnej

normy, vyjadrenej v § 11 Občianskeho zákonníka, je odrádzať účastníkov spoločenských vzťahov od ich
protiprávneho konania, nie vytvoriť rámec pre odškodňovanie osôb za ujmu, za ktorú podľa osobitnej
konštrukcie objektívnej zodpovednosti zodpovedá ten, ktorý protiprávne nekonal a ani nič protiprávne
neopomenul. Preto nemožno zo spojenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka s § 427 ods. 1 a 2, §
431 Občianskeho zákonníka a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov
vyvodiť zodpovednosť žalovaných za nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla žalobkyniam. Spoločenský účel
§ 11 a nasl. môže byť naplnený len vtedy, ak sa bude spájať so všeobecnou zodpovednosťou za škodu
podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je v tomto prípade daná nie voči žalovaným 1/
a 2/, ale nepochybne zo skutkových okolností svedčí proti zamestnancom žalovaného 1/ a žalovaného

2/. Len vyvodenie takejto občianskoprávnej zodpovednosti (ak satisfakciu, ktorá vyplýva z ich
odsúdenia v trestnom konaní, nemožno považovať za dostatočnú) je spôsobilé regulovať
spoločenské správanie v cestnej doprave tak, aby nedochádzalo k obdobným protiprávnym konaniam.
Nárok žalobkýň proti žalovaným 1/ a 2/ a sekundárne proti žalovanému 3/ preto nie je daný, a preto súd
návrh oboch žalobkýň voči všetkým žalovaným zamietol. Okrem toho zdôraznil, že Občiansky zákonník

v súčasnosti žiadnym explicitným spôsobom neupravuje to, aký nárok a voči komu, a ktorí z pozostalých
príbuzných majú za psychickú bolesť a ujmu na kvalite života spôsobenú protiprávnou smrťou svojho
príbuzného. Preto je úlohou výkladu ustanovení Občianskeho zákonníka v rovine súdnych
rozhodnutí pokúsiť sa o zodpovedanie nastolených otázok, ktoré sú len všeobecne vyjadrené v § 13ods. 2 Občianskeho zákonníka. Právo sa v rovine zákona k obdobnému nároku explicitne
vyjadruje len v osobitných pracovnoprávnych vzťahoch, keď Zákonník práce v spojení so zákonom č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov priznáva určeným príbuzným osobám

zomrelého zamestnanca nárok na jednorazové odškodnenie. Podľa 94 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov manžel, manželka a nezaopatrené
dieťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok
na jednorazové odškodnenie. Túto normu možno analogicky vztiahnuť a ako výkladový nástroj použiť
i na skutkové okolnosti, z ktorých žalobkyne odvodzovali svoj nárok proti žalovaným a dospieť

k záveru, že i v prípade občianskoprávnych vzťahov možno náhradu za smrť príbuznej osoby priznať
len úzkemu okruhu najbližšej rodiny, tvorenej manželom a nezaopatrenými deťmi. Preto
súd dospel k záveru, že i napriek tomu, že sa smrť brata žalobkýň negatívne prejavila v ich súkromí
a zasiahla negatívne ich psychický stav, čo sa prejavilo prirodzenou psychickou bolesťou, nezakladá
ich príbuzenský pomer v návrhu uplatnený nárok. V tejto súvislosti konštatoval, že v prípade smrti
príbuzného v dôsledku spáchania trestného činu nemožno v prípade poškodených príbuzných osôb ich

ujmu nahradiť odstránením následkov tohto zásahu podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže
takýto zásah, spočívajúci v smrti blízkej osoby, je neodstrániteľný. Jediným nástrojom odstránenia tohto
zásahu je primerané zadosťučinenie, ktorého prejavom v tomto konkrétnom prípade bolo postihnutie
vinníkov nehody ich odsúdením v trestnom konaní. I preto nárok žalobkýň proti žalovaným 1/ a 2/ a
sekundárne proti žalovanému 3/ nie je daný a i z týchto dôvodov súd návrh oboch žalobkýň voči všetkým

žalovaným zamietol.

10. Odvolací súd tento právny názor súdu prvého stupňa nepovažuje za správny z nasledovných
dôvodov.

11. Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej
osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobu. Pre posúdenie, či išlo
o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.09.2013, sp. zn. 3 Cdo 228/2012, judikovaný pod

R 128/2014).

Tento rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dáva odpoveď na otázku, či v prípade
neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, ktorý bol vyvolaný zvláštnou povahou
prevádzky dopravných prostriedkov, je osobou zodpovednou za zásah do osobnostných

práv fyzickej osoby prevádzateľ motorového vozidla, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú
prevádzkou tohto vozidla v zmysle § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozsudku uvádza: „Predpokladom úspešného uplatnenia
práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva

boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež zistenie, že žalovaný sa dopustil toho konania, ktoré
žalobca v konaní skutkovo vymedzoval a považoval za zásah do jeho chránených osobnostných práv.
Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v tom - ktorom konaní vecne legitimovaný. Vecnou
legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov
nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je

pasívne legitimovaný). Súčasnou judikatúrou Najvyššieho sudu Slovenskej republiky (viď napr. R
114/1999, R 38/1996, R 36/2009, R 53/2012) je jednotne zastávaný názor, že pôvodom zásahu
môže byť nielen fyzická osoba, ale aj právnická osoba. Pre právnické osoby je charakteristické to, že
svoju vôľu nevytvárajú samostatne, ale prostredníctvom tých fyzických osôb, ktoré sú na to určené. Len
prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba tiež prejavuje svoju vôľu navonok, koná, robí právne

úkony, zakladá právne vzťahy, vstupuje do právnych vzťahov, uplatňuje práva a plní povinností z týchto
vzťahov. Ak bezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti bola fyzická osoba, ktorá bola
právnickou osobou použitá na výkon jej činnosti, treba vyriešiť otázku, či konanie tejto fyzickej osoby
je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť ona sama (bezprostredne konajúca fyzická osoba), alebo
táto právnická osoba. Ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka neobsahujú úpravu, ktorá by

osobitne riešila túto otázku. Podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že občianskoprávne vzťahy,
pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona,
ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. V tomto ustanovení Občianskeho zákonníka je
upravená analógia. Analógia legis (analógia zákona) sa používa ako forma aplikácie zákona vtedy, keďtreba riešiť otázku, riešenie ktorej nie je síce v zákone upravené, ale ten istý zákon upravuje riešenie
podobného prípadu. Vychádza sa pritom z predpokladu, že zákonodarca by podľa rovnakých
zásadupravilajdanýprípad.Dovolacísúdsastotožňujesnázorom,žeprávnymvzťahomzodpovednosti

za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka) sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu)
spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka). V zmysle § 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou,
keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto

spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá. Analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka),
pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý
právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah
spôsobený priamo právnickou osobou (pozn.: pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca
existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti). Rovnaký právny názor

je zastávaný aj v publikácii Československé občianske právo, I. zväzok, Obzor
Bratislava 1973, str. 167 a 168 a tiež v Zborníku III. Najvyššieho súdu, SEVT 1980, str. 182. Dovolací
súd k tomu poznamenáva, že rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 23.08.2007,
sp. zn. I. ÚS 137/07 uviedol, že podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka
zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu,

resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou
osobouideočinnosťtýchfyzickýchosôb,ktoréprávnickáosobanatútočinnosťpoužila (§420,ako
aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Zásada, že podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za
škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka) zodpovedá právnická osoba aj za zásah do osobnostných
práv bezprostredne spôsobený fyzickou osobou konajúcou v rámci výkonu činností, ktorými

bola poverená právnickou osobou, nie je zásadou výlučnou. Tak, ako sú zvláštnou skupinou zásahov do
majetkovej sféry tie prípady, v ktorých škoda bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov (§
427anasl.Občianskehozákonníka),rovnakoosobitnoujeajskupinatýchzásahovdoosobnostnejsféry,
v prípade ktorých nemajetková ujma bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ je na
miesteanalogicképoužitieustanovenia§420ods.2Občianskehozákonníkapriurčení,čizodpovednosť

za zásah do osobnostných práv nesie fyzická osoba bezprostredne konajúca alebo právnická osoba, za
ktorú fyzická osoba konala v rámci výkonu činností, ktorými bola poverená touto právnickou osobou, je
rovnakonamiesteanalogicképoužitieustanovenia §427ods.2Občianskehozákonníkapriurčení
subjektu zodpovedného za zásah do osobnostných práv, ktorý bol spôsobený prevádzkou
dopravných prostriedkov. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že tak, ako podľa okolností

konkrétneho prípadu zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzateľ
vozidla poškodenému, zodpovedá tento prevádzateľ (aj) za nemajetkovú ujmu spôsobenú na
chránených osobnostných právach fyzickej osobe.

12. Záver súdu prvej inštancie, že za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkýň, ktorý bol

vyvolanýzvláštnoupovahouprevádzkydopravnýchprostriedkov,nezodpovedáprevádzateľmotorového
vozidla, spočíva teda v zmysle vyššie uvedeného na nesprávnom právnom posúdení veci. Otázka
zodpovednosti právnickej osoby, v danom prípade prevádzateľa motorového vozidla, aj za nemajetkovú
ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osobe, bola už súdnou praxou vyriešená
a odvolací súd nemá dôvod sa od nej odchýliť ani v danej veci.

13. Súd prvej inštancie za dôvod zamietnutie žaloby uviedol aj tú okolnosť, že Občiansky zákonník v
súčasnosti žiadnym explicitným spôsobom neupravuje to, aký nárok a voči komu, a ktorí z pozostalých
príbuzných majú za psychickú bolesť a ujmu na kvalite života spôsobenú protiprávnou smrťou svojho
príbuzného. Analogicky vychádzal zo Zákonníka práce v spojení so zákonom č. 461/2003 Z. z. o

sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorý v § 94 ods. 1 za takéto osoby považuje manžela,
manželku a nezaopatrené dieťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby
z povolania. Podľa súdu prvej inštancie, žalobkyne takýmto príbuznými osobami nebohého nie sú, boli
jeho sestrami, a preto ich nepovažoval v tomto prípade ani za aktívne legitimované na podanie žaloby
o zaplatenej nemajetkovej ujmy.

Ani tento právny názor, vyslovený súdom prvej inštancie, odvolací súd nepovažuje za správny.Odvolací súd aj v tomto prípade poukazuje na súdnu prax, v ktorej otázka, ktoré blízke osoby sú aktívne
legitimované na podanie žaloby na ochranu osobnosti, už bola riešená. Napr. v rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27.10. 2010, sp. zn. 1 Cdo 77/2009 najvyšší súd

za správny označil záver súdov nižších stupňov, že do osobnostných práv
oprávnených osôb bolo zasiahnuté zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich
blízky príbuzný (syn a brat),v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 02.2011 sp.
zn. 5 Cdo 265/2009 najvyšší súd uviedol, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne,
citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva

na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z
týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný
život, môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne, alebo úplne
bráni napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru
osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov
rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej

osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“. Na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku
najvyšší súd konštatoval, že „zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym
konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany
osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti“. V rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.11.2012, sp. zn. 2 Cdo 194/2011 najvyšší súd, i keď primárne

riešiac otázku premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, konštatoval, že zavineným
usmrtením chodca pri dopravnej nehode bolo zasiahnuté do práva na súkromie a rodinný život jeho
blízkej príbuznej.

Vyššie (len ako príklad) uvedené rozhodnutia potvrdzujú, že v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sa uplatňuje ako jednotný názor, v zmysle ktorého súčasťou práva na ochranu
súkromia chráneného ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je aj rodinný život spočívajúci v
udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími
osobami a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním
nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov

rodiny. Za týchto pozostalých členov rodiny sa nepovažuje len manžel, manželka a nezaopatrené dieťa,
tak ako to uviedol súd prvej inštancie, ale môžu to byť aj ďalší pozostalí členovi rodiny, teda aj súrodenci,
keď konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie citových, morálnych a sociálnych väzieb stratou ich
brata, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do ich chránených osobnostných práv.

14. Nakoľko súd prvej inštancie nepostupoval v danom spore v zmysle hore uvedeného, odvolací sú
napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie podľa § 391 ods. 1 CSP.

15. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní spor posúdi v zmysle vysloveného právneho názoru odvolacím

súdom, a v zmysle ktorého vykoná potrebné dokazovanie (§ 391 ods. 3 CSP).

16. Vysloveným právnym názorom je súd prvej inštancie podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný.

17. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).