Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 11, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/7/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111223813
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8111223813.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr.

Mareka Košča a JUDr. Jozefa Angeloviča, v spore žalobcov: 1a/ P. G., F.. Z., D.. X.X.XXXX, N. XX,
XXX XX A., 1b/ A.. M. G., F.. G., D.. XX.X.XXXX, N. XX, XXX XX A., 1c/ L. S., F.. G., D.. XX.X.XXXX,
O. X, XXX XX A.P., 1d/ O.. S. G., D.. XX.X.XXXX, Z. XX, XXX XX A., právne zastúpených JUDr.
Michalom Feciľákom, advokátom, Jesenná 8, 080 01 Prešov, IČO: 37941623, proti žalovaným: 1/ M. G.,
D.. XX.X.XXXX, A. T. XX, XXXX A. - C., právne zastúpený: JUDr. Lukáš Kišeľak, advokát, Jarkova 63,
080 01, IČO: 42083591 Prešov a 2/ V. G., D.. X.X.XXXX, A. T. XX, XXXX A. - C., právne zastúpená: AK
- TARABČÁK s.r.o., Hlavná 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 859 109 , v konaní o zaplatenie 1.998,- eur, o

odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15C/44/2012-289 zo dňa 5.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. okrem výroku o čiastočnom zastavení
konania.

Žalovaným proti žalobcom, zaviazaným spoločne a nerozdielne, priznáva nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že :

„I. Konanie v časti o zaplatenie 915,75 eur zastavuje.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobcovia v 1a. až v 1d. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným v 1. a 2.
rade každému trovy konania v rozsahu 100 %, výška ktorých bude vyčíslená v písomnom rozhodnutí
po právoplatnosti rozsudku.
IV. Žalobcovia v 1a. až 1d. rade sú povinní nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %, výška ktorých bude
vyčíslená v písomnom rozhodnutí po právoplatnosti rozsudku.“

2. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal z obsahu žaloby, v zmysle ktorej sa právny predchodca
žalobcov domáhal, aby súd uložil žalovaným v 1/ a v 2/ a rade povinnosť uhradiť mu 1.998,- eur v
lehote do 15 dní od právoplatnosti platobného rozkazu a nahradiť trovy konania z titulu bezdôvodného
obohatenia na základe užívania nehnuteľnosti v jeho vlastníctve a to parcely č. XX/X o výmere 149 m2,
zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. C., obec C., okres A., žalovanými v 1/
a 2/ rade. Poukázal na vlastníctvo žalovaných v 1/ a 2/ rade k parcele č. XXX/X susediacej s parcelou

č. XX/X. Parcela č. XXX/X o výmere 813 m2 je evidovaná na LV č. XXX v rovnakom katastrálnom
území. Na predmetnej parcele majú žalovaní postavený rodinný dom súp. č. XXXX. Pri vyčíslení výšky
bezdôvodného obohatenia vychádzal žalobca zo stanoviska realitnej kancelárie o výške obvyklého
nájomného za užívanie parcely č. XX/X v jeho vlastníctve.3. Na základe späťvzatia žaloby žalobcom v časti presahujúcej sumu 1.082,25 eur dňa 28.11.2012 súd
prvej inštancie za súhlasu žalovaných v 1/ a v 2/ rade konanie v časti o zaplatenie 915,75 eur zastavil a

prejednával nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.082,25 eur.

4. Predmetnému napadnutému rozsudku zo dňa 5.10.2017 predchádzalo rozhodnutie Okresného súdu
Prešov č.k. 15C/44/2012-170 zo dňa 11.12.2014, ktoré bolo v odvolacom konaní zrušené uznesením
Krajského súdu v Prešove č.k. 12Co/20/2015-204 zo dňa 27.1.2016 a vec bola okresnému súdu vrátená

na ďalšie konanie.

5. Po tom, čo v priebehu ďalšieho konania žalobca zomrel, súd prvej inštancie v konaní pokračoval s
jeho dedičmi na základe osvedčenia o dedičstve sp.zn. XXD/XXX/XXXX, W. XXX/XXXX. V nadväznosti
na to súd prvej inštancie pripustil podľa § 142 ods. 1 CSP zmenu petitu žalobného návrhu žalobcov v
znení: „Pohľadávka vo výške 1.082,25 eur s príslušenstvom patrí do dedičstva po nebohom M. G., nar.

X.X.XXXX, naposledy bytom N. XX, A..“.

6. Následne súd prvej inštancie, vychádzajúc z výsledkov dovtedajšieho dokazovania, a to výsluchom
strán sporu, výpisom z LV č. XXX, kat. úz. C., výpisom z LV č. XXX, kat. úz. C., rozhodnutím
Okresného národného výboru - finančný odbor v Prešove č. T..XXXX/XXXX/XX, dohodou o zriadení

práva osobného užívania pozemku č. T..XXXX/XXXX, osvedčením o dedičstve sp.zn. XXD/XXXX/XXXX
a XXD/XXXX/XXXX, dohodou o zriadení práva osobného užívania pozemku č. T..XXXX/XXXX, dohodou
ozriadeníprávaosobnéhoužívaniapozemkuč.T..XXXX/XXXX,ohliadkounamiestesamom,znaleckým
posudkom znalca L.. M. N. č. XX/XXXX, ako aj ďalším spisovým materiálom a na základe doplneného
dokazovania osvedčením o dedičstve XXD/XXX/XXXX, W. XXX/XXXX, rozsudkom Okresného súdu

Prešov 11C/279/2006, potvrdením o úhradách žalovanou v 2/ rade za ubytovanie v ubytovni Bytovej
agentúry rezortu Ministerstva obrany, geometrickým plánom č. XXX-X-XXXX-XXX-XX z 13.10.1978
a geometrickým plánom č. XXXX/XX zo dňa 6.12.1994, uzavrel, že právny predchodca žalobcov
bol výlučným vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti titulom dedenia. Z osvedčenia o dedičstve sp.zn.
XXD/.XXXX/XXXX po nebohom M. G., nar. X.XX.XXXX, ktorý zomrel X.X.XXXX vyplýva, že na základe

uzavretej dedičskej dohody pôvodný žalobca nadobudol nehnuteľnosť v kat. úz, C., zapísanú na LV č.
XXX, parcela č. XX/X, zastavaná plocha a nádvorie 149 m2 v 1. Z osvedčenia o dedičstve sp.zn. XXD/
XXXX/XXXX po nebohej S. G., rod. A., nar. XX.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX, na základe
uzavretej dedičskej dohody nadobudol žalobca nehnuteľnosť v kat. úz. C., zapísanú na LV č. XXX,
parcela č. XX/X, zastavaná plocha a nádvorie 149 m2 v 1.

7. Žalovaní v 1/ a 2/ rade sú vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností zapísaných na LV
č. XXX, LV č. XXX, kat. úz. C., obec C., okres A., parcely registra „C“ č. XXX/X vo výmere 813 m2,
zastavané plochy a nádvoria a stavby na pozemku súp. č. XXXX titulom nadobudnutia F. L. XXX/XX-XX/
XX a parcely registra „C“ č. XXX/X vo výmere 264 m2, záhrady titulom nadobudnutia R II 47/79-54/94.

Podľa rozhodnutia Okresného národného výboru - finančný odbor v A. zo 14.9.1976 č. T..XXXX/XXXX/
XX bol žalovaným v 1/ a 2/ rade pridelený pozemok do osobného užívania na parc. č. I. XX/X, kat.
úz. A. - C. vo výmere 813 m2, ktorý bol vo vlastníctve Československého štátu a v správe MsNV
A.. Dôvodom pridelenia bola žiadosť žalovaných za účelom výstavby rodinného domu. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 4.10.1976 a stalo sa aj vykonateľným.

8. Súd prvej inštancie v uvedenom spore aplikoval príslušné ustanovenia § 123, § 124, § 132 ods.1 a
nasl. Občianskeho zákonníka, nadväzujúc na Čl. 20 Ústavy SR a prejudiciálne posudzoval vydržanie
vlastníckeho práva žalovanými k spornej parcele pôv. G. č. XX/X o výmere 149 m2, teraz parc. č. XXX/
X, kat. úz. C. v zmysle § 134 ods. 1, 2, § 135a ods. 1, 2 v spojení s § 872 ods. 1, 6 Občianskeho

zákonníka a § 70 z.č. 162/1995 Z.z.. Po doplnení dokazovania a odstránení procesných pochybení v
zmysle pokynov odvolacieho súdu v predchádzajúcom rozhodnutí, dospel súd prvej inštancie i v tomto
štádiu konania k záveru, že žalobe nie je dôvodné vyhovieť.

9. Sporná parcela aktuálne tvorí súčasť záhrady pri rodinnom dome žalovaných a sú na nej postavené

drobné stavby, vysadené stromy a vrátane parciel vo vlastníctve žalovaných je oplotená. Z výpovede
žalovaných v 1/ a 2/ rade nepochybne vyplýva, že spornú parcelu, ktorá bola akýmsi výmoľom, rigolom,
priekopou, terénnymi úpravami upravili do súčasnej podoby, pričom zhodne tvrdili, že o existencii iného
vlastníka spornej parcely nemali žiadnu vedomosť a parcelu naopak aj s poukázaním na jej umiestneniepovažovali za svoje vlastníctvo. Ďalej žalovaní zdôraznili, že aj parcely okolitých susedov majú rigol,
ktorý bol spôsobený odtokom vody z mlyna. Ostatným susedom však sporný rigol bol neskôr darovaný
obcou a nemali s tým obdobné problémy ako žalovaní. Žalovaní sa ako dobromyseľní držitelia správali,

a to od počiatku užívania spornej parcely. O ich dobromyseľnosti svedčí aj geometrický plán vyhotovený
p. Š. č. XXX-X-XXXX-XXX-XX zo dňa 13.10.1978 za účelom zamerania k parcele XXX/X parcely registra
I. XXX/X o výmere 264 m2, z ktorého nepochybne vyplýva, že parcely XXX/X a XXX/X bezprostredne
susedia. Žalovaní teda nemohli mať nijakú dôvodnú pochybnosť o existencii možnej spornej parcely
vo vlastníctve inej osoby. Ďalej prvoinštančný súd súhlasil s argumentáciou žalovanej strany aj s

poukázaním na výmeru parciel, ktorá je totožná podľa geometrického plánu v roku 1978 č. plánu XXX-
X-XXXX-XXX-XX zo dňa 13.10.1978 a geometrického plánu vypracovaného pre potreby tohto konania
L.. M. N. znaleckým posudkom č. 18/2013, teda ani z uvedeného nemohla vyplývať pochybnosť o
zabratí inej cudzej parcely. Za vyžadovania okrem iného dobrej viery, dobromyseľnosti držiteľa z pohľadu
vnímania vonkajšieho sveta, dal žalovaným za pravdu, že ani pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so
zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne vyžadovať či mal, mohol mať,

resp. nemal, či nemohol mať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, žalovaní v 1/ a 2/ rade zo zisteného
skutkového stavu nemohli mať pochybnosť o tom, že im sporná parcela nepatrí, nakoľko o vlastníckom
práve pôvodného žalobcu k spornej parcele vedenej v registri EN pod č. XX/X sa dozvedeli až niekedy v
roku 2007, kedy ich pôvodný žalobca informoval o existencii svojho vlastníckeho práva, čo v konečnom
dôsledku vyplýva aj z jeho výpovede, a z iných okolností túto skutočnosť zistiť nemohli.

10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaní v 1/ a 2/ rade sa správali ako dobromyseľní držitelia
nie detentori, a tak užívané parcely na základe Dohôd o zriadení práva osobitného užívania, ako aj
spornú parcelu č. XXX/X užívali ako vlastníci, správajúc sa ako vlastníci spôsobom, že túto si oplotili,
upravili terénnymi úpravami, vysadili na nej stromy, resp. postavili drobné stavby. Vlastnícke právo

spornej parcely žalovaní vydržali najneskôr dňa 1.1.1992, teda až novelou zákona č. 509/1991 Zb., ktorý
novelizoval Občiansky zákonník a opätovne zakotvil držbu a vydržanie v podobe, v akej ju pozná aj
súčasný Občiansky zákonník. Stačilo preukázať, že držiteľ má vec v držbe po stanovenú dobu spätne
a že bol s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný. Je nesporné, že od vstupu do držby počítanej
súdom od Dohody o zriadení práva osobného užívania k záhradke registrovanej na Štátnom notárstve

dňa 11.4.1979 do účinnosti novely Obč. zák. realizovanej zák. č. 509/1991 Zb. dňa 1.1.1992 nepochybne
uplynula viac ako 10-ročná lehota potrebná pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Žalobca
sa o svoje vlastníctvo prihlásil až v roku 2007 a vedomosť o ňom nadobudol dedením po nebohých
rodičoch v roku 2005, teda dávno potom, ako vlastnícke právo k spornej parcele nadobudli žalovaní
vydržaním. Je pravdou, že sporná parcela mala tvar rigola, kanála, či priekopy, avšak bolo to z dôvodu,

že cez uvedenú parcelu vytekala voda z mlyna a rovnaký tvar pozemku mali podľa tvrdení žalovaných
aj okolití susedia. Žalovaní naopak po celý čas tvrdili, že spornú parcelu považovali za svoje vlastníctvo
aj s poukázaním na to, že sa nachádzala medzi parcelami XXX/X a XXX/X, ktoré nadobudli na základe
Dohôd o zriadení práva osobného užívania. Za logické považuje, že žalovaní by nemali záujem na
odkúpení parciel spôsobom, žeby medzi ne bola vklinená parcela vo vlastníctve cudzej osoby, čomu

súd samozrejme uveril. Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol s konštatovaním, že žalovaní v 1/
a 2/ rade vlastníctvo k spornej parcele pôvodne evidovanej ako parcela registra E KN č. XX/X, teraz
číselne označená ako parcela č. XXX/X vlastnícky nadobudli vydržaním. Žalovaní v 1/ a 2/ rade sa teda
nemohli na úkor žalobcov bezdôvodne obohatiť a pohľadávka žalobcu pôvodne uplatnená na vydanie
bezdôvodného obohatenia tak nepatrí do dedičstva po zosnulom M. G., nar. X.X.XXXX, ktorý zomrel

dňa X.X.XXXX, nakoľko neexistuje.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 251, § 255 ods.1,2 v spojení s 259 CSP
podľa pomeru úspechu, keď plne úspešným žalovaným priznal nárok na ich náhradu od neúspešných
žalobcov v rozsahu 100 %, výšku ktorých vyčísli v písomnom vyhotovení uznesenia po právoplatnosti

rozsudku vo veci samej. Rovnako súd priznal náhradu trov konania podľa pomeru úspechu aj štátu,
ktorému vznikli trovy konania v súvislosti so znaleckým dokazovaním, na ktorých náhradu má právo.

12. Proti rozsudku vo výrokoch II., III. a IV. podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia písomným
podaním zo dňa 15.11.2017, ktorým žiadali zrušenie rozsudku v jeho napadnutej časti a vrátenie veci

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Alternatívne žiadali, aby odvolací súd sám rozhodol tak, že v
rámci II. napadnutého výroku určí, že pohľadávka vo výške 1.082,25 eur spolu s príslušenstvom patrí
do dedičstva po nebohom M. G., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom N. XX, XXX XX A.; ďalej v rámci
III. napadnutého výroku rozsudku prizná žalobcom 1a/ až 1d/ voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade náhradutrov konania v rozsahu 100 % a napokon IV. napadnutým výrokom zaviaže žalovaných v 1/ a v 2/ rade
nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %.

13. V dôvodoch odvolatelia poukázali na skutkový stav, znalecký posudok znalca L.. M. N., dôvody
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku i v predchádzajúcich mu rozhodnutiach, na základe čoho
konštatovali, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a samotné rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citujúc ustanovenia čl. 20 Ústavy SR, ďalej § 129
ods. 1, § 130, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, význam slova „okupovať“ zo Slovníka Slovenského

jazyka a rozoberúc základné predpoklady pre nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, odvolatelia
opätovne konštatovali, že v posudzovanej právnej veci bolo jednoznačne a s určitosťou preukázané, že
žalovaní neboli dobromyseľní so zreteľom na všetky okolnosti veci, že im sporná parcela patrí a že ju
nenadobudli na základe dohody o zriadení práva osobného užívania a práve preto s ňou nenakladali ako
so svojou, že pozemok teraz vo vlastníctve žalobcov svojvoľne okupovali iba z dôvodu jeho neužívania
zo strany im v tom čase neznámeho vlastníka. Medzi skutočnosti, ktoré podľa žalobcov jednoznačne

preukazujú, že žalovaní neboli dobromyseľní, patria aj vyjadrenia žalovaných počas konania a to ako
pred prvým rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci na ústnom pojednávaní dňa 25.10.2012, tak
aj pred druhým rozhodnutím vo veci na pojednávaní dňa 15.6.2017, v oboch prípadoch ku okolnosti
nakladania so sporným pozemkom, zdôrazňujúc, že keď žalovaný v 1/ rade uviedol, že: „... výmoľ o
rozlohe 8 m a 2,5 m, kde bol taký kanál, ktorý nikto dlho nevyužíval“, mal tým na mysli obdobie od

4.10.1976, kedy so žalovanou v 2/ rade uzavreli Dohodu o zriadení práva osobného užívania parcely
KN-E č. XX/. o výmere 813 m2 v kat. území C., terajšia parcela č. G.-Y. Č.. XXX/X o výmere 813 m2,
do roku 1979, kedy začal stavať rodinný dom, ako uviedol a začal na pozemok navážať hlinu. Obdobie
od 4.10.1976 do roku 1979, kedy žalovaní začali s výstavbou rodinného domu, považujú žalovaní
za obdobie, keby pozemok žalobcov dlho nikto nevyužíval. S poukazom na právny záver vyslovený

Krajským súdom v Prešove v uznesení sp.zn. 12Co/20/2015 zo dňa 27.1.2016 žalobcovia tvrdia, že v
posudzovanej právnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaní mali pochybnosti
o vlastníctve predmetnej parcely a že im teda predmetná parcela teraz vo vlastníctve žalobcov nebola
pridelená do osobného užívania a vlastnícke právo k nej im nesvedčí. Žalobcovia ďalej namietali, že
novopredloženým geometrickým plánom č. XXX-X-XXXX-XXX-XX zo dňa 13.10.1978 sa riešilo iba

zameranie jednej parcely č. XXX/X o výmere 264 m2 čo robí geometrický plán záväzný iba v tejto časti,
pričom vo vzťahu k parcele č. XXX/X nie je uvedená ani jej výmera.

14. Odvolatelia za kľúčovú považujú absenciu dobromyseľnosti žalovaných pri uchopení držby sporného
pozemku, keďže žalovaní mali vedomosť o tom, že vlastníkmi sporného pozemku nie sú oni, ale je niekto

iný, kto ho nevyužíva a žalovaným chýba titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku.
Keďže žalovaní odo dňa nadobudnutia pozemku na základe dohody o zriadení práva osobného
užívania zo dňa 4.10.1976 s pozemkom žalobcov nenakladali ako s vlastným, dobromyseľný vlastník
veci predsa nezačne vec užívať až po tom, čo túto vec dlhú dobu neužíva niekto iný, žalobcovia tvrdia,
že žalovaní nesplnili všetky zákonom predpísané predpoklady pre oprávnené vydržanie pozemku teraz

vo vlastníctve žalobcov a žalobu považujú za dôvodnú v celom rozsahu.

15. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdiť a zaviazať žalobcov na zaplatenie trov odvolacieho konania žalovaným v 1/ a v 2/ rade v rozsahu
100 %.

16. Žalovaná v 2/ rade vo svojom vyjadrení elektronickým podaním zo dňa 5.1.2018 uviedla, že
žalobcovia opomínajú, že žalovaným bolo pridelené do osobného užívania parc. č. XX/X - teraz XXX,
ktorej označenie je totožné s označením parcely, ktorú ich predchodca mal zapísanú na LV na základe
dedičstva, pričom v dedičskom uznesení XXD/XXX/XXXX, čo si nevšimol zrejme ani súd, je uvedená

parc. XX z vl. XXX k.ú. C., a teda ide o inú parcelu. V konaní nepreukázali, že ide o totožnú parcelu , ani
prečo a na základe čoho došlo k zmene parc. č. XX na parcelu č. XX/X. Žalovaná v 2/ rade nesúhlasí,
že neboli dobromyseľnými držiteľmi, ani s účelovým výkladom ich výpovedí. Súd sa s výpoveďou
žalovaného a s námietkami žalobcov v tomto smere správne vysporiadal. Žalovaným z ničoho nemohla
vyplývať pochybnosť o vlastníctve, teda o dobromyseľnosti v tom, že celá oplotená výmera je ich

vlastníctvom. Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, na základe riadne a správne zisteného
skutkového stavu, z ktorého súd vyvodil aj správne právne závery.17. Žalovaný v 1/ rade v znení písomného vyjadrenia zo dňa 15.1.2018 nepovažuje odvolanie žalobcov
za prinášajúce nové právne a skutkové skutočnosti, spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku a
v celom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa pokladá za zákonný, správny a spravodlivý, ktorý spĺňa všetky zákonné náležitosti tak,
ako aj súdne konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

18. Žalobcovia v stanovisku k vyjadreniu žalovanej najprv rozporovali tvrdenie žalovanej v 2/ rade o
nesúlade v osvedčení o dedičstve, týkajúcom sa spornej parcely. Ďalej konštatovali, že žalovaná v 2/

rade neuviedla, na základe čoho užíva sporný pozemok a ak teda neexistuje titul, ktorý by odôvodňoval
držbu, nemohlo platne dôjsť ani k vydržaniu sporného pozemku. Súd preto nesprávne aplikoval
ustanovenie § 134 ods.1 Občianskeho zákonníka, hoci na to nebol splnený zákonný predpoklad.

19. Žalovaná v 2/ rade v ďalšom vyjadrení konštatovala, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno.
Predmetný pozemok v čase, za ktorý je bezdôvodné obohatenie žalované, neužívala, preto sa nemohla

bezdôvodne obohatiť aj keby žalobcovia preukázali svoje vlastníctvo. Trvala na tom, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutej časti potvrdil rovnako ako žalovaný v 1/ rade vo svojom následnom vyjadrení
zo dňa 7.2.2018.

20. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej

len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalobcami v zmysle ustanovení § 378 a nasl. CSP bez nariadenia
odvolaciehopojednávania.Pripreskúmavanínapadnutéhorozsudkubolodvolacísúdviazanýrozsahom
a dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania,
ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2

CSP). Výrok rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom zastavení konania nebol napadnutý odvolaním,
teda nebol ani predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť
verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3
CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2

CSP) dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či
zrušenie rozsudku v jeho odvolaním napadnutej časti.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

22. Odvolací súd konštatuje, že vo veci bol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav a zo

zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania
sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité
a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, nadväzujúce na predchádzajúce
rozhodnutieodvolaciehosúduzodňa27.1.2016ajehoodôvodnenie,naktorévplnomrozsahuodkazuje.
K dôvodom rozhodnutia súdu prvej inštancie v nadväznosti na uplatnené odvolacie dôvody odvolací súd

považuje za potrebné dodať:

23. Pokiaľ sa týka napadnutých výrokov rozsudku, podstatným v predmetnom spore bolo to, že
pokiaľ v II. výroku súd prvej inštancie zamietol žalobný návrh, išlo o zamietnutie žalobného návrhu,
ktorým žalobcovia podľa zmenenej žaloby (pôvodne znejúcej na zaplatenie finančnej sumy za užívanie

pozemku pôvodne EKN XX/X, súčasne CKN XXX/X) žiadali o určenie, že pohľadávka za užívanie
nehnuteľnosti žalovanými vo výške 1.082,25 eur patrí do dedičstva, pričom tento nárok posudzoval
súd prvej inštancie v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie
súdu prvej inštancie v zmysle právneho názoru, ktorý vyslovil odvolací súd v predchádzajúcom svojom
rozhodnutí. Teda sa zaoberal aj otázkou toho, že či ide o okupáciu pozemku alebo či ide o dobromyseľnú

držbu, ktorá založila aj nárok na prípadné vydržanie vlastníctva pozemku v zmysle zásad, vyplývajúcich
z ustanovenia § 134 ods. 1, 2 a § 135a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, aj v zmysle prechodných
ustanovení, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 868 a § 872 ods. 1, 6 Občianskeho zákonníka. Tento
upravuje,akýmspôsobomsamáposudzovaťto,akniektoužívalnehnuteľnostinazákladerozhodnutiaoosobnom užívaní pozemku, resp. dohody o osobnom užívaní na základe predchádzajúceho rozhodnutia
o pridelení pozemku.

24. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie podľa procesnej iniciatívy sporových strán v
konaní vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Napokon ani v podanom odvolaní nie je
nenamietané to, že by niektorý dôkaz nebol vykonaný. Namietané je nesprávne skutkové zistenie. V
tomto smere je potrebné zdôrazniť tú skutočnosť, že aktuálny Civilný sporový poriadok nevychádza
zo zásady tzv. materiálnej pravdy. Pri rozhodovaní súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý vyplynul

z vykonaného dokazovania. Ak súd prvej inštancie na základe už spomenutej procesnej iniciatívy
účastníkov vykonal vo veci dokazovanie tak, ako ho zadokumentoval v napadnutom rozsudku, podľa
názoru odvolacieho súdu ním konštatovaný skutkový záver zodpovedá týmto dôkazom. Len na margo
treba zdôrazniť tú skutočnosť, že pozemky, ktoré mali pridelené žalovaní (dnes už ako bývalí manželia),
mali pridelené do osobného užívania na základe rozhodnutia národného výboru a následne na to
uzatvárali dohodu o osobnom užívaní pozemkov. Pozemky sú zadokumentované aj v geometrickom

pláne, ktorý bol predložený sporovým stranám z roku 1978 a na základe tohto geometrického plánu nie
je možné konštatovať, že medzi pozemkami parc. č. XXX/X, aktuálne dnešnými, a parc. č. XXX/X by
mala byť ešte parcela č. XXX/X tak, ako ju znázornil vo fotodokumentácii aj znalec L.. N.. Odvolací súd
je toho názoru, že rozhodnutia štátu privodili taký stav v osobnom užívaní nehnuteľnosti žalovanými,
že zakladajú aj nasledujúcu dobromyseľnú držbu žalovaných pri užívaní týchto pozemkov tak, že nie je

možnéurobiťopačnýzáverkichobranenežten,žetotovlastníctvoktomutopozemku,zaktorýuplatňujú
žalobcovia náhradu, nadobudli vydržaním. Odvolací súd si je vedomý toho, že zákon č. 162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
prioritne vychádza zo záveru, že tie údaje, pri ktorých sa nepreukáže opak, sú platné a záväzné. Práve o
takúto situáciu ide aj v danom prípade, keď sú z dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vykonal, nepochybné

skutkové zistenia o tom, že parcela, ktorá bola pridelená najskôr na stavbu rodinného domu a ďalšie dve
rozhodnutia, ktoré privodili stav o osobnom užívaní pozemkov, založili dobromyseľnosť pre žalovaných
v užívaní týchto nehnuteľností a došlo tým aj k nadobudnutiu vlastníckeho práva originálnym spôsobom
tak, ako to uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

25. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom
č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desiatich rokov, ak ide
o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len
splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu troch, resp. desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre

dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie vlastníctva) nestanovuje. Preto možno dôjsť k záveru,
že k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí účinnosti
novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v hypotéze citovanej právnej normy. Do
doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné započítať aj držbu, vykonávanú pred
1. januárom 1992. V tomto smere totiž nemožno prehliadnuť, že už držba na základe ustanovenia §

132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia; súčasťou
skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby a na
nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zákon č. 509/ 1991
Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky
nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Pritom však účinky

súhrnnej právnej skutočnosti (t.j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr 1.
januárom 1992.

26. Aj podľa judikatúry (napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo/207/2005) jedným zo základných
predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonávanie práva patrí. Dobrá

viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti
tomu tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať,
že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré
môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho dôvodu
nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titulu uchopenia sa držby

(objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby).27. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby bol daný aj
domnelý (putatívny) právny dôvod. Pôjde však vždy o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým
okolnostiam v dobrej viere, že mu taký právny dôvod svedčí.

28. Práve o takúto situáciu ide v predmetnej veci, keď na základe rozhodnutí orgánov štátu (bývalých
NV) a dohôd o osobnom užívaní pozemkov žalovaní vstúpili do držby aj pozemku, ku ktorému si
robia vlastnícke nároky žalobcovia. Dobrá viera v užívaní tohto pozemku, odvádzaná od poctivosti
nadobudnutia (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby) a nerušená držba počas zákonom

vyžadovanej doby bola súdom prvej inštancie správne vyhodnotená. Za takéhoto stavu nemôže byť
právne a ani morálne opodstatneným uplatňovanie nároku na náhradu za užívanie pozemku. Žalovaným
svedčí vlastnícke právo k pozemku a s tým spojené právo ho užívať a preto neprichádza do úvahy
náhrady titulom jeho užívania bez právneho dôvodu. Žalobcom, resp. ich právnemu predchodcovi,
do dedičstva ktorého žiadajú určiť pohľadávku titulom náhrady za užívanie, nesvedčí podľa zisteného
skutkového stavu žiadne právo, od ktorého by sa malo odvádzať uplatňované právo na náhradu.

Správne preto žalobný návrh bol zamietnutý.

29. Za takéhoto stavu je odvolací súd toho názoru, že sú dané podmienky pre aplikáciu ustanovenia §
387 ods. 1, 2 CSP, a preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

30. Na záver je možné uviesť to, že odvolací súd v rámci odvolacieho konania ešte realizoval doručenie
rozsudku predsedovi okresného súdu, pretože je toho názoru, že ak súd rozhodoval o náhrade trov
štátu, je účastníkom v tejto časti konania aj štát a preto bolo potrebné doručiť rozhodnutie aj predsedovi
okresného súdu, pokiaľ ide o výrok pod bodom IV. Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v
súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením § 148 Občianskeho súdneho poriadku,

podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava
Civilného sporového poriadku analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu
uvedeného v čl. 4 ods. 2 Civilného sporového poriadku s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 Civilného
sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 470 ods. 2
Civilného sporového poriadku je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať

aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku. (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31. júla 2018, sp. zn. 4Obo/3/2018)

31. Je potrebné zdôrazniť to, že uplatnené odvolacie dôvody sa osobitne výhrad voči týmto záväzkom,
týkajúcim sa náhrady trov štátu a náhrady trov konania žalovaným, nedotýkajú a ak je odvolací súd

viazaný dôvodmi podaného odvolania, nemal dôvod ani nad rámec potrebného prieskumu súvisiaceho
s rozhodnutím vo veci samej rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti preskúmavať. Preto aj vo
výroku o týchto súvisiacich výrokoch o náhrade trov medzi účastníkmi i náhrade trov štátu rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil. Určujúcim v týchto záveroch bol neúspech žalobcov v konaní.

32. Pokiaľ sa týka trov odvolacích, v odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, preto im odvolací súd
priznal pri aplikácii § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.1 CSP, ktorý sa použije aj pre odvolacie konanie,
aj nárok na náhradu trov konania. Tieto bude vyčísľovať súd prvej inštancie v zmysle § 261 CSP.

33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004

Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).