Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 8, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/165/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113203266
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7113203266.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov
JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcov 1) Y. Y., nar. XX.X.XXXX, J. XXX, 2)
V. Y., nar. X.X.XXXX, J. XXX a 3) L. Y., nar. X.XX.XXXX, J. XXX, všetci žalobcovia zast. Advokátskou
kanceláriou Hovan, Hospůdka s. r. o., Spišská Nová Ves, M. Gorkého 8, proti žalovaným 1) A.. H. V.,
nar. XX.X.XXXX, F., L. XX, zast. JUDr. Jozefom Levkušom, advokátom, Košice, Štúrova 20 a 2) Generali

Slovensko poisťovňa a. s., Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332, zast. MST partners s. r. o.,
Advokátskou kanceláriou, Bratislava, Laurinská 3, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov a
žalovanej v 2. rade proti rozsudku 13C/34/2013-276 z 3.11.2016, Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I., ktorým žalovaným v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 20 000 eur a m e n í tak, že žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní
zaplatiť žalobcovi v 1. rade prisúdenú sumu, pričom plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhému žalovanému a žalobu v časti úroku z omeškania zamieta.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II., ktorým žalovaným v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 25 000 eur a m e n í tak, že žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní
zaplatiť žalobcovi v 2. rade, pričom plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhému žalovanému a žalobu v časti úroku z omeškania zamieta.
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku III., ktorým žalovaným v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu 25 000 eur a m e n í tak, že žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť

žalobcovi v 3. rade, pričom plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhému
žalovanému a žalobu v časti úroku z omeškania zamieta
M e n í IV. výrok tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 1. rade 10
000,- eur, žalobcovi v 2. rade 15 000,- eur žalobcovi v 3. rade 15 000,- eur, pričom plnením jedného
žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhému žalovanému. V prevyšujúcej časti, čo do
úrokov z omeškania potvrdzuje rozsudok v jeho IV. výroku.
P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch V. a VI.

Žalobcom p r i z n á v a, každému z nich právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
voči žalovaným v 1. a v 2. rade v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancie(ďalejlensúd)rozsudkomrozhodol,žeI.žalovanív1.av2.radesúpovinnízaplatiť
spoločne a nerozdielne žalobcovi v 1. rade sumu 20 000 eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od
8.3.2013 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalovaní v 1. a v 2. rade sú
povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi v 2. rade sumu 25 000 eur s 8,75 % ročným úrokom

z omeškania od 8.3.2013 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, III. žalovaní v 1.
a v 2. rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni v 3. rade sumu 25 000 Eur s 8,75 %
ročným úrokom z omeškania od 8.3.2013 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,IV. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcov v 1. až v 3. rade zamietol, V. priznal žalobcom v 1., 2. a 3. rade
každému z nich právo na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a v 2. rade vo výške 100 %, VI.
žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť na účet Okresného súdu Košice I spoločne a nerozdielne

súdny poplatok v sume 3 366 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobcovia žalobou, podanou uňho 11.2.2013 domáhali a
ako ju skutkovo a právne odôvodnili, že žalovaný v 1. rade vo svojom písomnom vyjadrení z 21.3.2013
nepopieral, že bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. 3T 107/2012
z 11.6.2012 na tom skutkovom základe, že 4.10.2012 na štátnej ceste v smere od obce Prakovce do

mesta Gelnica viedol svoje osobné motorové vozidlo, pričom pri prechádzaní ľavotočivej zákruty prešiel
do protismeru, kde čelne narazil do osobného motorového vozidla značky Škoda Felicia, ktoré riadila
L. Y. následkom čoho utrpela mnohopočetné poranenia, ktorým podľahla a že žalovaný v 2. rade vo
svojom písomnom vyjadrení z 19.3.2013 žiadal žalobu vo vzťahu k nemu v plnom rozsahu zamietnuť
a priznať mu náhradu trov konania a uviedol ako svoje stanovisko odôvodnil, že namietal pasívnu
legitimáciu v spore a osobitne poukázal na znenie čl. 1 bod 1 druhej smernice Rady z 30.12.1983

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla(ďalejlenSmernica84/5/EHS)asmernicuRadyz24.4.1972
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (ďalej len
Smernica72/166/EHS).Ďalejsúduviedolakosakuvedenýmvyjadreniamžalovanéhov2.radepísomne

vyjadrili 24.1.2014 žalobcovia v 1., 2. a 3. rade, osobitne citovali čl. 1 bod 2,3 ods.1 prvej Smernice,
článku 1 ods.1 druhej Smernice, že koncom októbra 2013 vyhlásil Súdny dvor Európskej únie dva
prelomovérozsudkysbezprostrednýmdopadomnaprávneprostredieSlovenskejrepublikyoslovenskej
prejudiciálnej otázky vo veci Haasová c/a Petrík, v ktorom Súdny dvor Európskej únie uviedol, že pod
pojemujmanazdravípatríakákoľvekujma,akjejnáhradunazákladezodpovednostipoistnéhozaškodu

upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej
integrity, čo zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu, že je nepochybné, že týmto rozsudkom bolo
potvrdené, že z ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení, z ustanovenia § 4 ods.2 písm. a)
vyplýva povinnosť poisťovne žalovaného v 2. rade nahradiť aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
za zásah do osobnostných práv poškodených osôb, t. j. pozostalým po obetí dopravnej nehody teda

žalobcom v 1. až v 3. rade. Ďalej súd uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie a zistil skutkový stav: Z
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 4T 107/2012-326 z 11.6.2012 bolo preukázané, že
obvinený A.. H. V. (žalovaný v 1. rade) je vinný, že 4.10.2011 v čase okolo 14:20 hod. na štátnej ceste
11/546, v kilometri 39,735 v smere od obce Prakovce do mesta Gelnica, viedol osobné motorové vozidlo
značky Peugeot 407, evidenčné číslo KE-XXX GR, pričom pri prechádzaní ľavotočivej zákruty prešiel

s vozidlom do protismernej časti vozovky cez pozdĺžnu vodorovnú súvislú čiaru „Vla“, kde čelne narazil
do protiidúceho osobného motorového vozidla značky Škoda Felícia, evidenčné číslo GL-XXX AE, ktoré
riadila L. Y., ktorým podľahla, poškodená B. M. utrpela poranenia s dobou liečenia a práceneschopnosti
podľa znaleckého posudku v trvaní 224 dní, poškodená C. Z. utrpela poranenia s dobou liečenia a
práceneschopnosti podľa znaleckého posudku v trvaní 103 dní, poškodená A. L. utrpela poranenia s

dobouliečeniaapráceneschopnostipodľaznaleckéhoposudkuvtrvaní168dní,poškodenáH.U.utrpela
poranenia s dobou liečenia a práceneschopnosti podľa znaleckého posudku v trvaní 168 dní, pričom
konal v rozpore s § 9 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v znení neskorších predpisov, že inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a
uvedenýčinspáchalzávažnejšímspôsobomkonania-porušenímprávnejpovinnosti,čímspáchalprečin

usmrtenia podľa § 149 ods.2 písm. a) trestného zákona s použitím § 138 písm. m) trestného zákona
a prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.1,2 písm. a) trestného zákona s použitím § 138 písm.
h) trestného zákona a za to bol aj právoplatne odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3
rokov, ktorým mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 54 mesiacov. Žalobcu v 1. rade
odkázal so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Z poistnej zmluvy uzavretej

medzi žalovaným v 1. rade ako poisteným a žalovaným v 2. rade ako poistiteľom z 20.4.2011 zistil,
že žalovaný v 1. rade mal povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla poistené u žalovaného v 2. rade, že poistené bolo jeho vozidlo značky Peugeot
407, evidenčné číslo vozidla KE-XXX GR. Poistenie bolo dohodnuté na dobu neurčitú so začiatkom
poisteniaod25.6.2011,žesúčasťoutejtopoistnejzmluvyboliVšeobecnépoistnépodmienkyprepovinné

zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla PZP 10,vydané
žalovaným v 2.rade s účinnosťou od 1.10.2010. Ďalej citoval znenie článku IV bod 1, bod 2 písm.
a) predmetných VPP do 31.12.2011. Žalobca v 1. rade v čase dopravnej nehody, pracoval v Českej
republike, v meste Olomouc ako hlavný technológ zlievarne, jeho príjem v dosahoval asi 1 000 eur. Pousmrtení manželky sa musel vrátiť do miesta svojho bydliska, začal si hľadať vhodnú prácu, pričom má
ukončenúSPŠhutníckuvKošiciach.NašielsiprácuvPrakovciach,avšaksnižšímpríjmomakomalpred
dopravnou nehodou. V čase dopravnej nehody, pri ktorej bola usmrtená jeho manželka mala ich dcéra L.

12 rokov a syn V. mal 15 rokov, bývali v 4-izbovom byte v J.. V súčasnosti býva v rodinnom dome spolu
so svojimi deťmi v E., pričom s výchovou a opatrovaním detí mu pomáha jeho matka C. Y.. Žalobkyňa
v 3. rade má bezlepkovú diétu od svojich 6 rokov, preto má iný režim stravovania, ukončila 9. ročník
základnej školy a je prijatá na Gymnázium v Gelnici, ukončila umeleckú školu, venuje sa maľovaniu,
fotografovaniu a hre na klavír. V čase dopravnej nehody mala nebohá manželka žalobcu v 1. rade 35

rokov a bola zamestnaná. Žalobca v 2. rade uviedol , že obaja boli so sestrou uzavretí, ťažko sa im
rozprávalo,pričomimpomáhalacelárodina.Podopravnejnehodevdomácnostiimpomáhababka,ktorá
jeimkdispozícii24hodíndenne,ževzťahymedzijehootcomanebohoumatkouboliharmonické,nemali
medzi sebou žiadne konflikty. Žalovaný v 1. rade po dopravnej nehode chcel riešiť celú situáciu, preto
išiel priamo za žalobcami a odovzdal im sumu 1 500 eur prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V
rámci trestného konania sa so žalobcami nedohodol na ich odškodnení. Ďalej uviedol, čo vypovedala

svedkyňa C. Y. - matka žalobcu v 1. rade a stará matka žalobcov v 2. a v 3. rade, čo zistil z pracovných
zmlúv predložených žalobcom v 1. rade zo 26.4.2010 a 1.5.2012, z potvrdenia H.. U. H., z vyjadrenia
žalovanéhov2.radepísomnez9.6.2014,30.9.2014,ktorýpoukázalnarozhodnutiavšeobecnýchsúdov,
ktoré boli vydané po rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24.10.2013 vo veci C-22/12 Krajského súdu v
Prešove z 26.9.2014 spisovej značky 12Co 89/2013, rozsudok Okresného súdu v Novom meste nad

Váhom spisovej značky 10C 149/2012 zo 7.7.2014, a rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 301/2012 z
31.3.2016. Zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil citujúc znenie § 11, § 13 ods.1,2,3, §
427 ods.1, § 429, § 788 ods.1,2,3,4, § 822, § 823 O. z., § 4 ods.2 písm. a) § 4 ods.4, § 15 ods.1
zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 517 ods.1,2 O. z., nariadenie vlády

SR č. 87/1995 Z. z., § 10c, § 3 ods.1 a uzavrel, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne súdu
preukázané, že 4.10.2011 došlo k dopravnej nehode pri ktorej čelne narazil do protiidúceho osobného
motorového vozidla značky Škoda Felícia evidenčné číslo vozidla GL-XXX AE, ktoré riadila L. Y., ktorá
utrpela také poškodenia zdravia a zranenia, ktorým podľahla. Za spôsobenie smrti L. Y. v dôsledku
uvedenej dopravnej nehode bol žalovaný v 1. rade právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu

v Spišskej Novej Vsi sp. zn. 107/2012-326 z 11.6.2012. Ďalšou nespornou skutočnosťou je, že v čase
dopravnej nehody mal žalovaný v 1. rade uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel so žalovaným v 2. rade a to poisťovňou Generali Slovensko
poisťovňa a. s. Bratislava. V dôsledku dopravnej nehody, pri ktorej zomrela L. Y. manželka žalobcu v
1. rade a matka žalobcov v 2. a v 3. rade došlo k zásahu do životov žalobcov nezvratným spôsobom,

došlo k drastickému zásahu do rodinného života tejto rodiny, k jej celkovému rozvratu a k doživotnému
zásahu do emocionálnej sféry žalobcov v 1. až 3. rade. V dôsledku smrti blízkej osoby pri dopravnej
nehode došlo k nenávratnej deštrukcii interpersonálnych väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného
života žalobcov v 1. až 3. rade a tým k zásahu do ich osobnostných práv a do práva na súkromie a
rodinný život. Za vzniknutú ujmu na ich osobnosti zodpovedá žalovaný v 1. rade ako vodič, ktorý riadil

motorové vozidlo podľa § 420 a táto jeho zodpovednosť vyplýva z § 427 a nasl. O. z. . Primeraným
zadosťučinením je v tomto prípade náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú priznal žalobcovi v 1.
rade vo výške 20 000 eur a žalobcom v 2. a v 3. rade v sume po 25 000 eur. Pri výške tejto nemajetkovej
ujmy prihliadol najmä na vek zomrelej L. Y., ktorá zomrela vo veku 35 rokov nečakaným a neprirodzeným
úmrtím, prihliadol na to, že žalobcovia v 2. a 3. rade boli v čase dopravnej nehody maloleté deti, o ktoré

sa osobne nebohá L. Y. starala, zabezpečovala ich výchovu a výživu, pretože žalobca v 1. rade v čase
dopravnej nehody pracoval na týždenné pracovné zmeny v Českej republiky, v Olomouci ako technológ
metalurg. Žalobkyňa v 3. rade trpela a aj naďalej trpí ochorením celiakia, pričom vyžaduje bezlepkovú
diétu, ktorú v súčasnosti zabezpečuje jej stará matka, teda matka žalobcu v 1. rade. Ďalej pri priznaní
nemajetkovej ujmy žalobcom v 1., 2. a 3. rade prihliadol aj na ich vek, kedy žalobca v 1. rade ako manžel

nebohej v čase dopravnej nehody mal 39 rokov, žalobca v 2. rade v čase dopravnej nehody mal 15
rokov, žalobkyňa v 3. rade mala v čase dopravnej nehody 13 rokov. Pre žalobcu v 1. rade bola smrť jeho
manželky nenahraditeľná, pretože už mu nikto nikdy nenahradí chvíle spoločne strávené s nebohou L.
Y., prežívanie radostí z detí, ich úspechov a nenahradí žalobcom v 2. a 3. rade nikto ich mamu, ktorá
je nezastupiteľnou osobou v živote každého človeka od jeho narodenia až po jeho smrť. Zodpovednosť

žalovaného v 2. rade vyplýva z § 4 ods.1 písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednostizaškoduspôsobenúmotorovýmivozidlami.Kobranežalovanéhov2.radeakopoisťovne
poznamenáva, že sú mu známe argumenty iných súdov o neexistencii pasívnej legitimácii poisťovní v
konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy. Po rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová C-22/12, bynemalibyťpochybnostiotom,žeakvnútroštátneprávopriznávaprávonanáhradunemajetkovejujmypri
usmrtení osoby prevádzkou motorového vozidla tak, že štát musí zabezpečiť právnu úpravu o poistnom
krytí takejto ujmy. Usmrtenie osoby, ktorá je blízka je úplne jednoznačne zásahom do súkromného

života blízkych osôb, postačí len predstava, čo znamená pre maloleté deti správa, že ich otec alebo
matka zomreli pri dopravnej nehode. Úplne bežné sú správy o súvisiacich psychických problémoch
vrátane psychiatrických liečebných zákrokoch. Nespornou otázkou medzi súdmi Slovenskej republiky
zostala aj otázka, či si Slovenská republika svoju povinnosť transponovať vyššie citované smernice
splnila. Ak je pravdou, že poisťovňa nemá zákonnú povinnosť kryť náhradu nemajetkovej ujmy, potom

si Slovenská republika svoju transpozičnú povinnosť nesplnila a vystavila sa tak žalobám osôb, ktorým
súdy uložili povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Dodal,
že pri aplikácii všetkých výkladových metód a nielen jednej izolovane je dôvodný záver, že slovenská
právna úprava obsahuje povinnosť poisťovní z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú
škodu na zdraví. Odlišné právne názory spôsobil odlišný výklad slov (ujma a vety zákona nahradí „škodu
na zdraví a náklady spojené s pohrebom“). Z gramatického výkladu považoval za dôležité, že § 4 ods.2

písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách - zákonodarca teda
nesledoval (explicitne nevypočítal) poistné krytie len niektorej zložky na zdraví napríklad bolestné, stratu
na zárobku, vecnú škodu a podobne. Zakotvením poistného krytia nielen niektorej zložky na zdraví je
opodstatnený názor, že pod škodou na zdraví treba zaradiť všetky jej zložky tak v rovine majetkovej

ako aj v nemajetkovej. Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví napríklad nemajetkové bolestné, či
sťaženie spoločenského uplatnenia a niet pochybností, že sú poistne kryté. Niet dôvodu na odlišný názor
ani pri nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla najmä na pozostalé blízke osoby.
Uzavrel, že § 4 ods.2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti
kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy

podľa § 13 ods.2 O. z. a pozostalí ako poškodení môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods.1 citovaného
zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody,
že žalobcovia v 1. až 3. rade majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj voči žalovanému v 2. rade,
keďže túto ujmu v zmysle § 4 ods.2,4 zák. č. 381/2001 Z. z. kryje poistenie zodpovednosti za škodu.
Preto solidárne /spoločne a nerozdielne/ zaviazal nielen žalovaného v 1. rade, ale aj žalovaného v 2.

rade na zaplatenie nemajetkovej ujmy žalobcovi v 1. rade v sume 20 000 eur, žalobcovi v 2. rade sumu
25 000 eur a žalobkyni v 3. rade sumu 25 000 eur. Keďže žalobca v 1. rade žiadal priznať sumu 30
000 eur, žalobcovia v 2. a v 3. rade po 40 000 eur súd v prevyšujúcej časti výšky nemajetkovej ujmy ich
žalobu zamietol. Súd priznal žalobcom v 1., v 2. a v 3. rade 8,75 % ročný úrok z omeškania, nie však ako
žiadali odo dňa doručenia žaloby žalovaným v 1. a v 2. rade, ale až od 8.3.2013. Žaloba bola doručená

žalovanému v 1. rade 6.3.2013, žalovanému v 2. rade 4.3.2013, plniť tak mali od neskoršieho dátumu
doručenia žaloby 7.3.2013, čo však neurobili, preto sú v omeškaní s plnením od 8.3.2013., preto priznal
žalobcom v 1., 2. a 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššie uvedených výškach od 8.3.2013 a v
prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobu žalobcov zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 262
ods.1,2, § 255 ods.1 CSP, ktorých znenie citoval a žalobcom v 1., 2. a 3. rade priznal právo na náhradu

trov konania voči žalovaným v 1. a v 2. rade vo výške 100 %, prihliadol na to, že výsledok konania
prejavujúci sa tým, že poškodení žalobcovia dosiahnu satisfakciu uložením povinností žalovaným v 1. a
2. rade nahradiť im nemateriálnu ujmu, možno hodnotiť v zmysle zásad úspechu vo veci obdobne ako
plný úspech aj keď žalobcom vo výroku nebola priznaná nimi požadovaná výška plnenia (rozsudok NS
ČR z 2.3.2011 sp.zn. 30Cdo 5210/2009). O povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť súdny poplatok

na účet Okresného súdu Košice I súd rozhodol podľa § 2 ods.2 zákona č. 71/1992 Zbierky o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a podľa položky 7b sadzobníka súdnych poplatkov ich zaviazal
zaplatiť sumu 3 366 eur.
3.Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia a žalovaná v 2. rade.
4.Žalobcovia odvolanie (361-362) odôvodnili nasledovne: a/ súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, b/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedli, že uplatnili si im
prislúchajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovaným v 1. a 2. rade z dôvodu
neodvratnej, šokujúcej a ničím nereparovateľnej udalosti, ktorou bola smrť ich matky a manželky
spôsobená výlučným konaním a opomenutím povinností žalovaného v 1. rade. Konštantná judikatúra

ustálila, že ak medzi fyzickými osobami existujú vzájomné sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy
vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť
k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa
aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti,aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne narušenie týchto vzťahov
predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Preukázali, že
žalovaný v 1. rade porušil dopravné predpisy, v dôsledku čoho došlo k dopravnej nehode, pri ktorej

zahynula manželka žalobcu v 1. rade a matka žalobcov v 2. a 3. rade. Tým došlo k neoprávnenému
zásahu do práva žalobcov na súkromný a rodinný život a žalobcovia utrpeli citovú ujmu vo forme
šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto vzťahu s blízkou osobou. Z uvedeného dôvodu sa voči
žalovaným oprávnene domáhali a domáhajú ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. O. z.. Je nesporné,
že morálna satisfakcia (§ 13 ods.1 O. z.) nie je v danom prípade postačujúca a žalobcovia majú podľa

§ 13 ods.2,3 O. z. právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri predmetnej dopravnej nehode
zahynula ich matka a manželka a jej úmrtie je pre žalobcov traumatizujúce a strata kľúčového člena
rodiny je pre žalobcov bez zveličenia strašná. Žalobcovia uplatnili svoj nárok voči žalovaným, aby
aspoň v nepatrnej časti došlo ku kompenzácii straty, ktorú členovia rodiny žalobcov utrpeli úmrtím ich
najbližšej osoby. Žalobcami uplatnené sumy ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa nášho
názoru neprevyšujú finančné možnosti žalovaných na ich úhradu. Výška uplatnených nárokov žalobcov

je bezpochyby adekvátna strate, ktorú žalobcovia museli zniesť a dennodenným prežívaním naďalej
znášajú.Jesamozrejmé,žefinančnéprostriedkynenahradiaľudskýživot,aleaspoňsčastimôžupomôcť
tak deťom, ako aj manželovi, v dennodennom živote. Taktiež tieto finančné prostriedky môžu uľahčiť
žalobcomv2.a3.radeúhradunákladovnaichďalšieadôležitéetapyichživota,čiužjetovysokoškolské
vzdelanie a s tým spojené nemalé výdavky, na ktoré by matka oboch detí prispievala alebo svadby

a narodenie a výchova vnúčat a iné životné situácie. Uplatnené sumy finančných prostriedkov môžu
byť zo strany žalobcov použité taktiež na spoločné dovolenky, výlety a pod., ktoré spoločne prežité
udalosti môžu pomôcť žalobcom v ich psychohygiene a na krátku chvíľu „zabudnúť" na neprítomnosť
ich najbližšieho človeka v ich živote. Tu poukázali aj na prevenčný charakter uplatnených nárokov, ktorý
je taktiež namieste zohľadniť a tento má vo vzťahu k tretím osobám svoje opodstatnenie. Žalovaný v

1. rade podľa všetkého v čase kedy viedol motorové vozidlo neplnil svoje povinnosti šoféra s plnou
vážnosťou, čo dospelo k fatálnym následkom na strane žalovaných. Z uvedeného dôvodu je tak
namieste, aby znášal dôsledky svojho konania a opomenutia v plnej miere spolu so žalovaným v
2. rade. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má
fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo

poskytnutéprimeranézadosťučinenie.Majúzato,ževdanomprípadeasprihliadnutímktaknezvratným
následkom k akým došlo konaním žalovaného v 1. rade je primeraným zadosťučineným oveľa vyššia
suma finančných prostriedkov akú si žalobcovia uplatňujú voči žalovaným. Žalobcovia však prihliadli na
možnosti žalovaných a preto je podľa ich názoru uplatnený nárok vo vzťahu ku všetkým okolnostiam
namieste. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd týmto odvolaním napadnutý výrok rozsudku

súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť:
žalobcovi v 1. rade sumu 10 000,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 10.000,- €
od 8.3.2013 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, žalobcovi v 2. rade
sumu 15 000,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 15 000,- € od 8.3.2013 do
zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi v 3. rade sumu 15 000,- €

spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 15 000,- € od 8.3.2013 do zaplatenia, to všetko do
troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, žalobcom v 1. až 3. rade náhradu trov odvolacieho konania v
plnej výške, t. j. 100 %, ktoré sumy predstavujú rozdiel medzi žalobcami uplatnenými nárokmi v žalobe a
sumami priznanými súdom prvej inštancie žalobcom v 1. až 3. rade vo výrokoch I. až III. rozsudku súdu
prvej inštancie, ktoré žalobcovia v 1. až 3. rade nenapadli týmto odvolaním, alebo aby rozsudok súdu

prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5.Žalovaná v 2. rade napadla rozsudok odvolaním (č. l. 304-337), v celom jeho rozsahu, ktoré odôvodnila
tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle §
365 ods.1 písm. h) CSP, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle

§ 365 ods.1 písm. b) CSP z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku. Ak by nebol daný odvolací dôvod v
zmysle § 365 ods.1 písm. b) CSP, nedostatok odôvodnenia rozsudku by založil odvolací dôvod podľa
§ 365 ods.1 písm. d), ktorý rovnako uplatňuje. I. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.1 písm. h) CSP
- podľa jeho názoru napadnutý rozsudok nie je zákonný a ani správny, keďže opodstatnenosť ako ani
výška uplatňovaného nároku žalobcov nebola správne právne posúdená. 1.1 Súd v rámci odôvodnenia

rozsudku zaujal stanovisko, podľa ktorého sa v rámci náhrady škody v zmysle § 4 ods.2 zák. č. 381/2011
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len
„zákon o povinnom zmluvnom poistení") odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým poobeti dopravnej nehody ako poškodeným, keďže aj tú treba v širšom ponímaní prihliadnuc na účel
povinného zmluvného poistenia považovať za škodu na zdraví. Súd dospel k tomuto záveru na základe
použitia gramatického, autentického, teleologického výkladu a čiastočne aj systematického výkladu

(viď body 66 až 69 rozsudku) ako aj použitím tzv. eurokonformného výkladu zákona o zmluvnom
poistení (viď body 76 až 78 rozsudku). Takéto právne posúdenie súdu založené na neodôvodnene
extenzívnom ponímaní náhrady škody z povinného zmluvného poistenia považuje za protiústavné,
neoprávnene zasahujúce do jeho základných práv a slobôd, nezákonné, nesprávne a preto aj absolútne
neakceptovateľné,atoznasledujúcichdôvodov.1.1.1.Kvýkladuzákonaopovinnomzmluvnompoistení

a Občianskeho zákonníka súdom. Primárnym nedostatkom právneho posúdenia súdu je, že zahrnul
nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv žalobcov do rozsahu poistného krytia v zmysle § 4
ods.2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení. Pojem škoda podľa § 4 ods.2 zákona o povinnom
zmluvnom poistení nemožno vykladať tak extenzívne a subsumovať pod neho aj náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv. Zo základného účelu poistného vzťahu, ako aj z
ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení (§ 4 ods.2 a § 15 zákona o povinnom zmluvnom

poistení) vyplýva, že poisťovňa je povinná uhradiť poškodenému škodu, nie akúkoľvek ujmu vrátane
ujmy nemajetkovej, ktorá bola spôsobená tým, že bolo zasiahnuté do osobnostných práv. Podklad pre
takýto nesprávny záver súdu prvej inštancie neposkytuje právny poriadok Slovenskej republiky, (a to
ani pri využití výkladových metód) a ani ustálená rozhodovacia prax všeobecných súdov. 1.1.1.1. Ku
gramatickémuvýkladusúduprvejinštancie.-Rozhodnenemožnosúhlasiťsozávermisúdu,ktorývbode

66 odôvodnenia Rozsudku (v rámci svojho pokusu gramaticky vykladať zákon) uvádza, že slovenská
právna úprava obsahuje povinnosť poisťovní z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj „nemajetkovú
škodu na zdraví", ďalej že § 4 ods.2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z. upravuje škodu na zdraví vo
všetkých jej zložkách, pričom súd za tieto zložky považoval „všetky jej zložky tak v rovine majetkovej
ako aj v nemajetkovej", a používa aj pojem „nemajetková škoda na zdraví s následkom smrti, ktorá

dopadla najmä na pozostalé blízke osoby." O to viac preto nemožno súhlasiť so závermi súdu, v zmysle
ktorého patrí do rozsahu poistného krytia PZP aj nemajetková škoda na zdraví s následkom smrti, ktorá
dopadla najmä na pozostalé blízke osoby. 1.1.1.1.1 Právny poriadok slovenskej republiky pozná iba
pojem škody na zdraví (ktorý používa tak občiansky zákonník (viď § 444 OZ) ako aj zákon o povinnom
zmluvnom poistení /viď napr. § 4 ods.2 písm. a)/). Právna teória pritom akceptuje, že škoda na zdraví

má aj nemajetkové zložky (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia). V právnej teórii (a už vôbec
nie v zákone) však neexistuje pojem „nemajetkovej škody na zdraví" a už vôbec nie „nemajetková škoda
na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla najmä na pozostalé blízke osoby". K tomu treba uviesť, že
slovné spojenie „nemajetková škoda" je samo o sebe nezmyselné keďže právna teória ako aj súdna
prax chápe pod pojmom „škoda", resp, „náhrada škody" iba majetkovú ujmu (rozhodnutie NS SR z

20.4.2011, sp. zn.: 4 Cdo 168/2009, v ktorom sa okrem iného konštatuje: „právo na náhradu škody patrí
tak fyzickej ako aj právnickej osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu."
O to ťažšie je potom následne rozumieť súdom prvej inštancie vyfabrikovanému (a v praxi absolútne
neznámemu) pojmu „nemajetková škoda na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla najmä na pozostalé
blízke osoby". Je pritom zrejmé, že práve na tomto type „nemajetkovej škody na zdraví" dospel súd

k záveru opodstatnenosti žaloby žalobcov voči žalovanému v 2. rade. Z gramatickej stavby slovného
spojenia „nemajetková škoda na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla najmä na pozostalé blízke
osoby" je pritom zrejmé, že by malo ísť o (nemajetkovú) škodu na zdraví s následkom smrti, ktorá by sa
mala vzťahovať na pozostalé blízke osoby. To znamená, že by malo ísť o smrteľné poškodenie zdravia
pozostalých blízkych osôb. Právo na náhradu „nemajetkovej škody" však nemôže byť predmetom

poistného krytia, keďže (ako právo osobnej povahy) smrťou poškodeného zaniká (viď § 579 ods. 2 OZ).
Ak by pritom aj súd chcel povedať (avšak v odôvodnení Rozsudku to neuviedol), že ide o „nemajetkovú
škodu na zdraví s následkom smrti obete dopravnej nehody, ktorá dopadla najmä na pozostalé blízke
osoby",bolobyzrejmé,žebytakátonemajetkováškodabolaspôsobenáobetidopravnejnehodyaprávo
na jej náhradu by rovnako zaniklo (viď § 579 ods.2 OZ). „Dopad" takejto škody na pozostalé blízke osoby

(súdom absolútne nevysvetlený) zároveň automaticky neznamená, že pozostalým blízkym osobám
vznikla akákoľvek škoda (resp. škoda na zdraví) a preto takýto „dopad" vzniknutej škody poškodenému
na blízke osoby nemožno považovať za škodu na zdraví v zmysle § 4 ods.2 písm. a) zákona o povinnom
zmluvnom poistení. Je pritom nepochybné, že do poistného krytia PZP spadá výlučne „škoda na zdraví"
podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení a nie jej „dopady" na iné (aj keď) blízke osoby. Úvahy

súdu, ktorý „gramatickým výkladom" zákona o povinnom zmluvnom poistení dospel k záveru, že do
rozsahu poistného krytia PZP spadá aj „nemajetková škoda na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla
najmä na pozostalé blízke osoby", sú absolútne nezmyselné a preto aj nesprávne. Absurdným je preto aj
samotný pokus súdu gramaticky vykladať zákon o povinnom zmluvnom poistení ako aj právny základ prevyhovenie žaloby žalobcov voči žalovanému v 2. rade. 1.1.1.1.2. Okrem toho treba uviesť, že v zmysle
zákona o povinnom zmluvnom poistení sa má odškodňovať škoda na zdraví. Náhradou nemajetkovej
ujmy v peniazoch v zmysle § 13 OZ sa blízkym osobám po dopravnej nehode nekompenzuje žiadna

ujma na zdraví, ale ujma v dôsledku zásahu do súkromia a rodinného života (porovnaj s § 11 OZ). Je
pritom nepochybné, že škoda na zdraví a zásah do súkromného a rodinného života predstavujú dve
rozdielne právne kategórie. Ak by preto aj mal platiť záver súdu v bode 66 rozsudku, podľa ktorého má
poistnému krytiu v zmysle PZP v rámci náhrady škody na zdraví podliehať (okrem bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia) aj nemajetková škoda na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla najmä na

pozostalé blízke osoby (čo s ohľadom na vyššie uvedené odmieta), je zrejmé, že žalobcami uplatňovaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 OZ nemá charakter takejto nemajetkovej škody
na zdraví. Nakoľko je nepochybné, že žalobcovia si žalobou uplatnili náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch za zásah do súkromného a rodinného života (nie nemajetkovú škodu na zdraví), pričom
súd gramatickým výkladom zákona o povinnom zmluvnom poistení nedospel k záveru, že do rozsahu
poistného krytia PZP spadá aj nemajetková ujma v peniazoch podľa § 13 OZ (keďže podľa súdu

doň spadá majetková a nemajetková škoda na zdraví), je zrejmé, že samotným súdom realizovaný
gramatický výklad zákona (ktorý je podľa žalovaného v 2. rade sám o sebe nesprávny) nemohol viesť
súd prvej inštancie k záveru o opodstatnenosti žaloby žalobcov voči žalovanému v 2. rade. 1.1.1.2. K
autentickému výkladu súdu - Nezmyselné závery, ku ktorým súd dospel gramatickým výkladom zákona,
sa súd pokúsil podporiť aj autentickým výkladom (viď bod 66 posledná veta a bod 67 rozsudku). K

uvedenému je potrebné na úvod uviesť, že citovanie dôvodovej správy k § 4 návrhu zákona o povinnom
zmluvnom poistení súdom v bode 67 Rozsudku je bez právneho významu, nakoľko k transponovaniu
dopravných smerníc došlo až zák. č. 110/2007 Z. z., ktorým sa zákon o povinnom zmluvnom poistení
novelizoval. Pokiaľ ide o transpozičnú doložku /viď bod 66 rozsudku posledná veta/ súd sám aj keď
len nepriamo potvrdzuje, že v nej nie je žiadna zmienka o tom, že by Slovenská republika preberala

do svojho právneho poriadku právnu úpravu, v rámci ktorej by v rozsahu poistného krytia PZP mali
byť obsiahnuté aj nároky pozostalých osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Uvedený fakt napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že zák. č. 110/2007 Z. z., ktorým
došlo k transpozícii dopravných smerníc, ponechal bez akejkoľvek zmeny pôvodnú úpravu zákona o
povinnom zmluvnom poistení v časti zahrnutia náhrady škody na zdraví do rozsahu poistného krytia

PZP. To, že zákonodarca v transpozičnej doložke bez ďalšieho spomína prevzatie tzv. motorových
smerníc neznamená, že v legislatíve, ktorou ich transponoval, zahrnul, či mal úmysel zahrnúť do
rozsahu poistného krytia PZP aj nároky pozostalých osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podstatnými pre poznanie autentického výkladu zákona o povinnom
zmluvnom poistení sú pritom stanoviská príslušných štátnych inštitúcií, z ktorých je zrejmý výklad

rozsahu pôsobnosti motorových smerníc štátom v čase keď ich preberal ako aj vôľa pri ich preberaní.
Z podkladov predložených súdu (viď písomné vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti SR predkladané
v zmysle článku 23 Štatútu Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12) pritom celkom zjavne vyplýva, že
Slovenská republika pri transponovaní smerníc nemala úmysel zahrnúť do rozsahu poistného krytia PZP
nároky pozostalých osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V tomto stanovisku ministerstva spravodlivosti sa výslovne konštatuje, že „Podľa názoru Slovenskej
republiky vyžadujú smernice, týkajúce sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorovýchvozidiel,poistnékrytiezodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidiel,
nevyžadujú však, aby sa toto poistné krytie vzťahovalo aj na zodpovednosť za zásah do osobnostných
práv", resp., " ak by bolo úmyslom zákonodarcu zahrnúť aj pozostalých po obeti dopravnej nehody do

rozsahu poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, výslovne
by takúto kategóriu poškodených uviedol v texte príslušných smerníc." Uvedený fakt potvrdzuje aj
stanovisko Ministerstva financií SR č. MF/014548/2016-613 z 31.5.2016, ktoré ako tvorca a gestor
zákona o povinnom zmluvnom poistení skonštatovalo, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
možno uplatňovať mimo rámca inštitútu zodpovednosti za škody. Dôkaz: stanovisko Ministerstva financií

SR č. MF/014548/2016-613 z 31.5.2016. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že autentickým výkladom
zákona o povinnom zmluvnom poistení možno dospieť k jednoznačnému záveru, a to, že zákonom
o povinnom zmluvnom poistení ako ani jeho novelou č. 11/2007 Z. z. Slovenská republika nemala
vôľu zahrnúť nároky pozostalých osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch do rozsahu PZP a teda ich do rozsahu PZP ani nezahrnula. 1.1.1.3. K systematickému

výkladu súdu prvej inštancie - V bode 68 rozsudku súd pripúšťa, že jeho záverom, nemusí svedčať
systematický výklad zákona, a to s ohľadom na skutočnosť, že inštitúty náhrady škody a náhrady
„citovej škody po zásahu do života a súkromia" sú obsiahnuté v rozdielnych častiach zákona. Súd sa
tento fakt pokúša zvrátiť poukazom na skutočnosť, že inštitút „nemajetkovej škody" je obsiahnutý vspoločnej časti OZ. S týmto výkladom súdu sa nemožno stotožniť a to už len z dôvodov uvedených
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázala (viď ďalej citácie uznesenia Najvyššieho
súdu SR z 20.4.2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a rozsudku sp. zn. 3 Cdo 301/2012). Opakovane uviedla,

že OZ nepoužíva pojem nemajetkovej škody (ani citovej škody a pod.). Nesprávne je aj východisko
súdu, podľa ktorej je „nemajetková škoda" (správne má byť nemajetková ujma v peniazoch) upravená
v spoločnej časti OZ, keďže náhrada nemajetkovej ujmy je obsiahnutá vo všeobecnej časti OZ. Pokusu
o systematický výklad súdu pritom celkom zjavne odporuje skutočnosť, že samotná právna úprava
ochrany osobnostných práv rozlišuje medzi náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou škody

(viď § 13 a 16 OZ). Je pritom nepochybné, že § 16 OZ výslovne upravuje, že v prípade vzniku škody
(z titulu zásahu do osobnostných práv) sa na náhradu škody vzťahujú OZ o zodpovednosti za škodu.
V prípade nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 OZ) takýto odkaz (na ustanovenia
upravujúce zodpovednosť za škodu) v zákone nie je zahrnutý z čoho vyplýva, že na právnu úpravu
zodpovednosti za škodu nemožno pri posudzovaní nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
nijako prihliadať. Podľa predpisov zodpovednosti za škodu možno posudzovať iba také nemajetkové

práva, ktoré sú v rámci úpravy zodpovednosti za škodu výslovne upravené (napr. bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia v rámci náhrady škody na zdraví - § 444 OZ). Samotný fakt, že právna
úprava zodpovednosti za škody obsahuje aj „nemajetkové zložky", ktoré zákonodarca považoval za
nevyhnutné osobitne upraviť priamo v rámci právnej úpravy zodpovednosti za škody, len potvrdzuje
skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 OZ) a náhrada škody predstavuje dva

rozdielne právne inštitúty, na ktoré prihliada aj systematika OZ. Z vyššie uvedeného (ako aj judikatúry
NS SR spomínanej ďalej v bode 1.1.1.5) je zrejmé, že zo systematického výkladu OZ vyplýva, že
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv (§ 13 OZ) a náhrada škody
predstavujú dva rozdielne právne inštitúty a keďže v zákone o povinnom zmluvnom poistení sa náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch nijako nespomína, možno na podklade systematiky OZ opodstatnene

tvrdiť, že zákon o povinnom zmluvnom poistení nezahŕňa do rozsahu poistného krytia PZP nároky
pozostalých osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Záverom
k tomuto považovala za potrebné zvýrazniť, že súd pri svojom pokuse o gramatický výklad zákona
o povinnom zmluvnom poistení (viď bod 66) nedospel k záveru, že by do rozsahu poistného krytia
PZP spadala aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch pozostalých osôb po obetiach dopravných

nehôd (keďže podľa súdu prvej inštancie má doň spadať iba majetková či nemajetková škoda na
zdraví). Celkom preto nerozumieme snahám súdu prvej inštancie o systematicky výklad, v zmysle
ktorého by medzi náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou škody nemal byť z hľadiska
systematiky žiadny rozdiel, keďže nemá žiadny podklad v ním „realizovanej" gramatickej interpretácii
zákona o povinnom zmluvnom poistení. 1.1.1.4. K teleologickému výkladu súdu prvej inštancie. Z

hľadiska teleologického výkladu súd v bode 69 rozsudku uviedol, že „nie je najmenšieho dôvodu
presúvať bremeno, ktoré majú znášať pri najrizikovejších vzťahoch poisťovne, na plecia často krát
nesolventných osôb a tým vystavovať ekonomickému tlaku a právnej neistote poistené osoby a pri
nevymožení aj dotknuté obete. Nemajetková ujma dosahuje čiastky, ktoré zodpovedné osoby nedokážu
zaplatiť.Právezdôvodupredídeniatakýmtosituáciámbolozriadenépovinnézmluvnépoistenie."Ktomu

treba v prvom rade uviesť to, že rozsah poistného krytia PZP nie je neobmedzený, čo vyplýva priamo zo
zákona o povinnom zmluvnom poistení. Rozsah poistného krytia PZP, preto treba vykladať s ohľadom
na znenie zákona a nie s ohľadom dôvody, pre ktoré sa PZP zriadilo. Ak pritom zákonodarca do rozsahu
PZP nezahrnul niektorý typ „škody" nemožno ho v zákone nachádzať iba z dôvodu, že by s ohľadom
na ekonomický tlak a prípadnú právnu neistotu dotknutých osôb, v zákone zahrnutý mal byť. Ohľadom

uplatnenia výkladových metód treba v tejto súvislosti poukázať aj na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR, ktorý napr. v náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2013 z 12.11.2014 uviedol, že „nevyhnutnou súčasťou
rozhodovacej činnosti súdov zisťovanie obsahu a zmyslu právnych noriem uplatňovaním jednotlivých
metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologicky postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (III. ÚS 72/2010).
Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného
znenia. Súd však musí zároveň prihliadať na účel zákona, systematickú súvislosť jeho ustanovení a
požiadavku ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov
(čl. 152 ods.4 ústavy). Znakom právneho štátu je rešpektovanie princípov ústavnosti, zákonnosti a

právnej istoty tak pri prijímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri
ich uplatňovaní štátnymi orgánmi. Konanie orgánov štátu na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods.2 ústavy), a to bez akejkoľvek výnimky, v právnom štáte
napĺňa princípy ústavnosti, zákonnosti a právnej istoty a je nevyhnutným predpokladom zaistenia účinnejochrany základných práv a slobôd a vylúčenia svojvôle v činnosti štátnych orgánov. Naplnenie pojmu
„demokratický a právny štát" však zároveň nie je možné bez rešpektovania požiadavky všeobecnosti,
platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem, ktorá je primárnym

základom spomenutej ústavou požadovanej kvality fungovania štátnych orgánov. Požiadavka na tieto
atribúty právnych noriem sa spája s uplatňovaním princípu právnej istoty a ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok (bližšie k tomu napr. aj PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00,
PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 alebo PL. ÚS 8/04). Z vyššie uvedených bodov 1.1.1.1, 1.1.1.2 a 1.1.1.3
ako aj judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď ďalej v bode 1.1.1.5 citované rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR z 20.4.2011, sp. zn.: 4 Cdo 168/2009 ako z 31.3.2016, sp. zn.: 3 Cdo 301/2012) celkom zjavne
vyplýva, že metódami gramatického, autentického ako aj systematického výkladu zákona povinnom
zmluvnom poistení ako aj OZ možno dospieť k jednoznačnému záveru, a to, že zákon o povinnom
zmluvnom poistení nezahŕňa do rozsahu poistného krytia PZP nároky pozostalých osôb po obetiach
dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Teleologický výklad má v zmysle
citovanej judikatúry Ústavného súdu SR ostatné výkladové metódy dopĺňať, nie ich popierať. Navyše pri

výklade zákona (ako aj vyššie spomíname) treba prihliadať predovšetkým na doslovné znenie zákona
akoajnaprincípovprávnehoštátu,právnuistotuadôveruvšetkýchsubjektov(tedaajpoisťovní)vprávny
poriadok. Žalovaný v 2. rade ako aj ostatné poisťovne sa v súlade s princípmi právneho štátu ako aj s
dôverou v znenie zákona o povinnom zmluvnom poistení spoliehali, že v zákone o povinnom zmluvnom
poistení nie sú do rozsahu PZP zahrnuté nároky pozostalých osôb po obetiach dopravných nehôd na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto presvedčení ich podporovala aj naďalej podporuje tak
judikatúra Najvyššieho súdu SR ako aj opakované stanoviská štátnych orgánov Slovenskej republiky.
Teleologický výklad zákona o povinnom zmluvnom poistení musí na tieto atribúty prihliadať a zohľadniť
ich.Teleologickývýkladzákonaopovinnomzmluvnompoistenízostranysúduprvejinštancie(viďbod69
rozsudku)všaknatietoatribútyneprihliadol.Čiastočnesatakstalozdôvodunesprávnostigramatického,

autentického či systematického výkladu súdom prvej inštancie (viď vyššie body 1.1.1.1, 1.1.1.2 a 1.1.1.3)
a čiastočne z dôvodu, že súd pri výklade zákonov absolútne neprihliadal na princípy právneho štátu
(právnu istotu) a dôveru subjektov práva v právny poriadok. Teleologický výklad súdu je preto nesprávny.
Napokon keďže tento výklad nemá oporu v iných výkladových metódach zákona je výslovne izolovaný
a v podstate znamená, že napriek existujúcemu zneniu právnej úpravy ako aj jej výkladu zo strany

Najvyššieho súdu SR, poisťovne (a teda aj žalovaný v 2. rade) majú poskytovať v rámci PZP náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu prípadnej nesolventnosti zodpovedných subjektov. Takýto
prístup (bez akéhokoľvek právneho základu) však nemá nič spoločné s ústavnými princípmi právneho
štátu a rovnosti v právach. Naopak zaváňa marxistickým poňatím triedneho boja a súvisiaceho postoja,
že„solventnímusiaplatiť"ibapreto,ženatomajú.Uvedenétrebapochopiteľnerázneodmietnuť.1.1.1.5.

Výklad súdnej praxe a štátnych orgánov žalovaný 2 už v priebehu prvostupňového konania poukazoval
na názor, vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR zo 20.4.2011, sp. zn.: 4 Cdo 168/2009, ktorý
nebol do dnešného dňa prekonaný, rovnako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.3.2016, sp. zn.:
3 Cdo 301/2012, ktorý plne potvrdil závery vyslovené v uvedenom skoršom rozhodnutí Najvyššieho
súdu. Jednoznačne nesprávny je teda názor súdu prvej inštancie, vyslovený v bode 74 odôvodnenia

rozsudku a citoval ho. Opätovne citoval z rozhodnutia NS SR z 20.4.2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009. V
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods.2 OZ, nie je preto nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, o ktorú v konaní ide (napokon žalobcovia to ani netvrdili). Z § 1 ods.1 zák. č. 318/2001 Z.z.
vyplýva, že jeho predmetom je upraviť povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Takto určenému predmetu korešponduje aj vymedzenie, na koho sa

poistenie zodpovednosti vzťahuje (vzťahuje sa na každého, kto zodpovedá za škodu) a vymedzenie
rozsahupoistnéhokrytia.Právnaúpravarozsahupoisteniazodpovednostiv§4ods.2citovanéhozákona
podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia
toho, čo sa odškodňuje, okrem prípadu uvedeného pod písmenom c/, plne v zhode s právnou úpravou
spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku (§ 442 a nasl. OZ). Poistený má v zmysle

tohto zákonného ustanovenia jeho písmena a/ z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za
neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov
pri usmrtení, pričom je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi.
Z uvedeného je zrejmé, je medzi týmito dvomi pojmami nie je ani obsahová a ani pojmová blízkosť.
Úplne rozdielna je ich podstata ako aj účel, ktorému tieto dva inštitúty majú slúžiť. Rovnako je odlišný

aj gramatický význam týchto použitých slovných spojení. Blízkosti týchto pojmov nenasvedčuje ani
ich systematické zaradenie. Táto skutočnosť bola tiež jedným z dôvodov, prečo NS SR rozsudok
odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie. K otázke možnej interpretácii náhrady škody v tom zmysle, že by bolo možné pod pojem škodapre účely zák. č. 381/2001 Z.z. podradiť i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúci v strate
blízkej osoby, dovolací súd poznamenáva, že platná právna úprava, ako to správne uvádza žalovaná 1/.
dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upravenom v § 11 a nasl. OZ (s ním spojeným

právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle §415 a
nasl. OZ. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti
predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej
prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody patri tak fyzickej ako aj právnickej osobe, nemá
absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu. Zásadný rozdiel je ai medzi odškodnením

nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri určení
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať
(nemožno presne zistiť skutočnú ujmu). V prípade náhrady škody treba však výšku škody presne uviesť
a preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej
úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany
zabezpečovanej Občianskym zákonníkom. Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za

škodu v § 2, v ktorom vymedzuje pojmy pre účely tohto zákona, pojem škoda osobitne nedefinuje a
definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník (čo treba rozumieť pod pojmom škoda nevysvetľuje ani teraz
platná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel). V občianskom zákonníku sa však nachádza
právna úprava spôsobu a rozsahu náhrady (§ 442 a nasl. OZ), ktorá okrem iného vymedzuje, čo sa

pri škode na zdraví a usmrtení odškodňuje. Pokiaľ ide o nároky nemajetkovej povahy, pri škode na
zdraví sa odškodňuje bolesť poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ). Pri strate
života sa výživou oprávneným osobám priznáva pozostalostná úrazová renta (§ 448 OZ) a uhrádzajú
sa náklady spojené s pohrebom, prípade s liečením (§ 449 ods.1,2 OZ). Keďže zák. č. 381/2001 Z.z.
pojem škody nevymedzuje osobitným spôsobom a nemá ani špeciálne ustanovenie, čo sa odškodňuje,

niet dôvodu takto vymedzenú škodu v Občianskom zákonníku nestotožniť so škodou vyjadrenou v §
4 ods.2 písm. a/ citovaného zákona. Chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ
plniť za poisteného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia,
ktorého súčasťou je aj rodinný život. Odlišnosť nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.2 OZ od škody podľa
§ 420 a nasl. OZ potvrdzuje tiež §16 OZ, podľa ktorého kto neoprávneným zásahom do práva no

ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za
škodu. Podľa súčasne platnej právnej úpravy možno teda nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných
práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa
§ 11 a nasl. OZ." Citovala z rozhodnutia NS SR z 30.10.2012, sp. zn. 4 Cdo 139/2011. Obdobne tiež
žalovaný 2 opätovne poukazuje aj na písomné vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti SR predkladané v

zmysle článku 23 Štatútu Súdneho dvora EÚ vo veci C- 22/12 a dovolila si citovať aj z tohto písomného
vyjadrenia. Žalovaný 2 neopomína tú skutočnosť, že Súdny dvor EÚ vydal v roku 2013 rozsudok vo
veci Haasová (C - 22/12). Označený rozsudok Súdneho dvora EÚ však na vyššie citovanom výklade
slovenského práva nič nemení, čo už podrobne objasnil v priebehu konania. Opätovne poukázal na
svoje písomné vyjadrenie z 13.9.2016 a rozsudok NS SR z 31.3.2016, sp.zn. 3 Cdo 301/2012, ktorý

bol prijatý po vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová, s ktorým sa Najvyšší súd SR v
odôvodnenísvojhorozsudkuvysporiadaladospelkjednoznačnémuzáveru,žepoisťovňaniejevkonaní
o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu osobnosti pozostalých po obeti dopravnej
nehody pasívne legitimovaná. NS SR pritom vychádzal z toho, že keďže slovenské právo neupravuje
takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci

úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku
zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia a preto rozsudok Haasová nie je v danej
veci aplikovateľný a citoval z odôvodnenia rozsudku. Dovolací súd v posudzovanej veci nezistil dôvody
na odklon od názoru vysloveného najvyšším súdom vo vyššie uvedenom rozhodnutí, ktorý považuje za
opodstatnený aj v prejednávanej veci a citoval z jeho rozhodnutia. SD v rozsudku nevyložil, či v rámci

posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá
aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode
ale nie. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne
právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia.
SD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou

úpravou vyzerať. Z § 4 ods.2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že toto poistenie nepokrýva
uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví", pričom škodu na zdraví a nároky
spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne od seba odlišuje (viď § 13
ods.2 a § 16 Občianskeho zákonníka na jednej strane a § 444 a nasl. Občianskeho zákonníka na druhejstrane), pričom v uvedenom rozsudku SD nebolo konštatované, že by toto ustanovenie bolo v rozpore
s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti motorových vozidiel. Keďže slovenské
právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných

nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol
v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia. 1.1.1.6. Na základe
vyššie uvedeného zastáva názor, že v zmysle existujúcej právnej úpravy ako aj jej výkladu, náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zahrnutá do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného
poistenia. K rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová uviedol, že keďže slovenské právo neupravuje

takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci
úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie ie potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku
zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia a preto rozsudok Haasová nie je v danej
veci aplikovateľný. Jeho argumentácia ohľadom neexistencie jeho pasívnej legitimácie v tomto konaní
je plne v súlade s uvedenými závermi NS SR a opačné závery súdu prvej inštancie sú preto nesprávne.
1.1.2. Pokiaľ by aj z uplatniteľných smerníc (na podklade rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 22-12)

vyplývala povinnosť Slovenskej republiky prevziať do svojho právneho poriadku pravidlo o zahrnutí
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch osôb pozostalých po obeti dopravnej nehody do rozsahu
poistného krytia povinného zmluvného poistenia (čo však s ohľadom na vyššie uvedené okolnosti nie je
dané), prípadný nedostatok takej transpozície nemôže pôsobiť v neprospech fyzickej alebo právnickej
osoby spoliehajúcej sa na záväznosť platných a účinných noriem vnútroštátneho právneho poriadku.

To znamená, že ak by aj platil predpoklad uvedený v predchádzajúcej vete nezakladalo by to právne
nároky poškodených na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch od poisťovní (teda pasívnu
legitimáciu poisťovní) a to ani pri uplatnení tzv. eurokonformného výkladu zákona o povinnom zmluvnom
poistení. Opačný názor, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie je preto nesprávny. Smernica je právny
nástroj Európskych spoločenstiev, ktorý v zásade nedisponuje vlastnosťou priameho účinku, čiže norma

obsiahnutá v smernici štandardne potrebuje pre svoju aplikáciu prenos do právneho poriadku členského
štátu. Motívom smernice teda nie je unifikácia právnych poriadkov, ale len vytvorenie platformy pre
existenciu pravidiel spoločných pre všetky členské štáty, ktoré uľahčia fungovanie vnútorného trhu. V
zásade sa rozlišujú dva druhy účinku / aplikácie smerníc, a to priamy účinok, na základe ktorého vznikajú
subjektom práva konkrétne práva a povinnosti a nepriamy účinok, ktorý spočíva v možnosti účastníka

žiadať, aby v konkrétnom prípade uplatnil súd tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva v súlade
s ustanoveniami a cieľmi smernice. Nie je sporné (a súd to v Rozsudku ani nijako nespochybňoval), že
priama aplikácia tzv. motorových smerníc nie je v danom prípade prípustná. Je totiž nepochybné, že
od jednotlivca (súkromnej spoločnosti) nemožno spravodlivo požadovať, aby sa riadil podľa smernice,
ktorá bola nesprávne alebo neskoro implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku. Čo sa

týka účinku nepriameho, poukázal na to, že eurokonformný výklad má svoje hranice, ktoré boli
postupne vymedzované rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ a boli stanovené tak, že zásada
konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad: i)contra legem vnútroštátneho práva, pričom
ii) eurokonformný výklad je tiež obmedzený všeobecnými právnymi zásadami, akými sú predovšetkým
zásada právnej istoty a zákaz retroaktivity, iii) eurokonformným výkladom nie je možné uložiť povinnosť

súkromnému subjektom. Súd sa hranicami eurokonformného výkladu ako ani ich aplikáciou v Rozsudku
nijako nezaoberal (na čo bližšie poukázal ďalej v časti II bode 3) 1.1.2.1. Problematika eurokonformného
výkladu contra legem vnútroštátneho práva. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, konkrétne napr. v
zmysle rozsudku zo 4.7.2006 vo veci Konstantinos Adeneler a iní versus Ellinikos Organismos Galaktos
(C-212/04) bod 110, je povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať so na obsah smernice pri výklade a

uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva obmedzená všeobecnými zásadami práva,
najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra leaem
vnútroštátneho práva. (analogicky napr. rozsudok zo 16.6.2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. 1-5285, body
44 a 47). Rovnako v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ zo 16.7.2009 vo veci Mono Car Styling
SA, v likvidácii proti Derviš Odemis a i. (C - 12/08) bod.61 - povinnosť konformného výkladu sa

týka všetkých ustanovení vnútroštátneho práva, ale nie neobmedzene, je obmedzená všeobecnými
zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad
contra legem vnútroštátneho práva. S ohľadom na okolnosti uvedené v bode 1.1.1 tohto odvolania a
jeho ďalších odsekoch (v tejto súvislosti opakovane poukazujeme najmä na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 4 a Cdo 139/2011 a sp. zn.: 3 Cdo 301/2012 ako aj stanovisko

Ministerstva spravodlivosti SR ku konaniu Súdneho dvora vo veci Haasová) treba zvýrazniť, že prípadný
eurokonformný výklad zákona o povinnom zmluvnom poistení v tom smere, že nárok pozostalých po
obetiach dopravných nehôd spadá do režimu poistného krytia povinného zmluvného poistenia odporuje
platnému slovenskému právu a teda by bol contra legem. Preto je takýto eurokonformný výklad zákonao povinnom zmluvnom poistení neprípustný. 1.1.2.2. Problematika eurokonformného výkladu v rozpore
s princípmi právneho štátu. Ako aj vyplýva z citovaných rozsudkov Súdneho dvora EÚ zo dňa 4. júla
2006 vo veci Konstantinos Adeneler a iní versus Ellinikos Organismos Galaktos (C-212/04) bod 110

a rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. júla 2009 vo veci Mono Car Styling SA, v likvidácii proti
Derviš Odemis a i. povinnosť vnútroštátnych orgánov vykladať právo eurokonformne je obmedzená
aj princípom právnej istoty a zákazu retroaktivity. Eurokonformný výklad má teda svoje limity, pričom
jedným zo zásadných obmedzení je princíp právnej istoty, ktorý musí byť, aj v prípade eurokonformného,
dodržaný. Poukázala pritom na slová autorov Bobek, Bŕíza, Komárek7, podľa ktorých by odvolanie sa na

princíp právnej istoty malo umožniť vnútroštátnym súdom, aby neboli nútené k výkladu vnútroštátneho
práva, ktorý ide nad rámec toho, čo môže jednotlivec legitímne očakávať. Je treba pamätať najmä na to,
že obmedzenie uplatnenia priameho účinku voči jednotlivcovi bolo významnou mierou motivované práve
princípomprávnejistoty.Bolobypretoabsurdné,abytietoobmedzeniaboliobchádzanéprostredníctvom
účinku nepriameho. Napriek tomu, že nepriamy účinok môže zájsť (čo sa účinkov na jednotlivca
týka) ďalej ako účinok priamy, právne zásady na čele so zásadou právnej istoty musia byť plne

rešpektované. Je preto nevyhnutné zabrániť tendenciám k napínaniu súladného výkladu za hranice,
ktoré ie možné z hľadiska právnej istoty ešte považovať za legitímne. Vnútroštátne súdy sú preto
povinné pri eurokonformnom výklade právneho predpisu, ktorý chcú aplikovať na zistený skutkový stav,
prihliadať aj na také fundamentálne princípy akými sú právny štát a zákaz retroaktivity. Súd na tieto
princípy pri eurokonformnom výklade zákona o povinnom zmluvnom poistení však nijako neprihliadal.

Je v rozpore s princípom právnej istoty (a tiež aj s princípom zákazu retroaktivity), a teda aj v rozpore so
základnými doktrínami právneho štátu, ak zákon, ktorý je počas svojej dlhoročnej existencie, a teda aj
aplikácie, vykladaný opakovane aj NS SR jedným spôsobom a dnes by súd pripustil opačnú interpretáciu
tohto zákona. Je pritom viac ako zrejmé, že zákon o povinnom zmluvnom poistení bol opakovane
vykladaný tak, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv nespadá

do rozsahu poistenia v zmysle § 4 ods.2 zák. o povinnom zmluvnom poistení. Okrem toho je celkom
nepochybné, že k škodovej udalosti v danej veci došlo ešte predtým ako bol vydaný rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci Haasová. Napriek tomu sa za takejto právnej situácie súd priklonil k takému výkladu
zákona, ktorý je rozporný s doterajším, všeobecne akceptovaným výkladom. Poisťovňa, ktorá doteraz
riadne a lege artis postupovala, má teraz podľa názoru súdu zaplatiť v rámci poistného plnenia viac,

ako jej káže zákon a to bez toho, aby mala takéto poistné plnenie kryté uhradeným poistným. Takýto
výklad ako aj aplikácia príslušných ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení je v rozpore
s princípom právnej istoty ako aj princípom zákazu retroaktivity a teda aj so základnými doktrínami
právneho štátu a preto ide o neprípustný /eurokonformný/ výklad. Takýmto výkladom a aplikáciou práva
došlo podľa jej názoru zo strany súdu zároveň aj k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva

vlastniť majetok (čl. 20 Ústavy SR) ako aj do jeho základného práva na podnikanie (čl. 35 ods.1 Ústavy
SR). 1.1.2.3. Problematika eurokonformného výkladu s ohľadom na možnosť ukladania povinností
súkromným subjektom - V právnej praxi Súdneho dvora EÚ nie je sporné, že priamou aplikáciu
smerníc nemožno ukladať povinnosti súkromným subjektom. Ako uviedla v bode 1.1.2.2 obmedzenie
uplatnenia priameho účinku smerníc voči jednotlivcovi bolo významnou mierou motivované práve

princípomprávnejistoty.Bolobypretoabsurdné,abytietoobmedzeniaboliobchádzanéprostredníctvom
účinku nepriameho. Uvedenú skutočnosť si uvedomujú aj sudcovia Súdneho dvora EÚ, citovala z
rozsudku Arcaro C-168/95, z ktorého je zrejmé, že ani pri eurokonformnom výklade vnútroštátnej
legislatívy nemožno ukladať súkromnému subjektu povinnosť, ktorá pri preberaní smernice nebola
transponovaná do vnútroštátneho práva. Ak by to bolo možné akékoľvek obmedzenie priamych účinkov

smerníc na súkromné subjekty by sa mohlo obchádzať účinkom nepriamym, čo by bolo v príkrom
rozpore s princípmi právneho štátu ako aj elementárnou spravodlivosťou. Je nepochybné, že do rozsahu
poistného krytia PZP upraveného v zákone o povinnom zmluvnom poistení neboli zahrnuté nároky
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásahy do osobnostných práv spôsobené usmrtením
blízkej osoby pri dopravnej nehode (keďže je v ňom obsiahnutý iba nárok na náhradu škody na zdraví).

Nakoľko nároky z PZP uhrádzajú poisťovne ako súkromné subjekty, nie je možné, aby poisťovniam
ako súkromným subjektom bola za tejto situácie uložená povinnosť na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch na základe eurokonformného výkladu zákona o povinnom zmluvnom poistení. Takýto
eurokonfomný výklad je totiž za hranicou svojej prípustnosti tak ako ju definuje Súdny dvor EÚ ako aj za
hranicou elementárnej spravodlivosti. 1.1.2.4. Súd v odôvodnení svojho Rozsudku sa pomerne obšírne

snaží o eurokonformný výklad zákona o povinnom zmluvnom poistení (viď najmä body 71 až 78). Práve
pritom na základe tejto snahy a takéhoto výkladu dospel k záveru o opodstatnenosti žaloby žalobcov voči
žalovanému v 2. rade (viď bod 78). Súd však nijako nevzal do úvahy hranice eurokonformného výkladu
zákona judikované Súdnym dvorom v dôsledku čoho rozhodol nesprávne. Z okolností uvedenýchvyššie (viď body 1.1.2.1. až 1.1.2.3) celkom zjavne vyplýva, že ak by aj bol v danej veci potrebný
eurokonformný výklad zákona o povinnom zmluvnom poistení bol by neprípustný z dôvodu, že tento
výklad smeruje contra legem, porušuje princíp právnej istoty a aj zákazu retroaktivity a zároveň vedie k

vzniku povinnosti súkromného subjektu na základe smernice (čím sa obchádza zákaz priameho účinku
smerníc na súkromné subjekty). Postup súdu, ktorý dospel k záveru o jej pasívnej legitimácii na základe
eurokonformného výkladu zákona o povinnom zmluvnom poistení je preto založený na nesprávnom
právnom posúdení veci, keďže takýto eurokonformný výklad nebol prípustný. Súd týmto svojim záverom
porušil čl. 1 ods.1 Ústavy SR ako aj neoprávnene zasiahol do jej základného práva vlastniť majetok

(čl. 20 Ústavy SR) ako aj do jeho základného práva na podnikanie (čl. 35 ods.1 Ústavy SR). 1.2
Prvostupňový súd zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaného 1 a žalovaného
2 solidárne, čiže spoločne a nerozdielne. Poukázala na skutočnosť, že o pasívnu solidaritu nemôže
ísť v tom prípade, keď sa zodpovednosť viacerých zodpovedných subjektov riadi rôznymi režimami
zodpovednosti. Napriek tomu, že je presvedčená o tom, že nie je pasívne legitimovaným subjektom v
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do súkromného a rodinného života žalobcov

spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný 1, a to z dôvodov, ktoré podrobne uviedla v
priebehu prvostupňového konania ako aj v bode 1.1 tohto článku tohto odvolania, žalobcovia odvodzujú
jej pasívnu legitimáciu ako poisťovne § 15 ods.1 zákona o povinnom zmluvnom poistení, v zmysle
ktorého je poškodený oprávnený uplatniť si svoj nárok na náhradu škody priamo voči poisťovateľovi.
Je teda zrejmé, že na strane žalovaného 1 odvodzujú žalobcovia základ svojho nároku z ustanovení

Občianskeho zákonníka (§ 420 a § 427) a na strane žalovanej 2 z § 15 zák. o povinnom zmluvnom
poistení. Je nesprávny záver súdu, podľa ktorého sú žalovaný 1 a žalovaná 2 zaviazaní na náhradu
nemajetkovej ujmy spoločne a nerozdielne. Ak aj súd mal za to, že žalovaná 2 ako poisťovateľ je v
tomto konaní pasívne vecne legitimovaný (čo s ohľadom na odôvodnenie v bode 1.1 žalovaný 2 v
celom rozsahu odmieta), súd nemal zaviazať žalovaných ako solidárnych dlžníkov, nakoľko zo žiadneho

právneho predpisu aplikovateľného v tomto konaní takýto záver nemožno vyvodiť. § 15 ods.1 zákona
o povinnom zmluvnom poistení založilo len právo poškodeného žalovať priamo poisťovňu. Poškodený
si môže sám zvoliť, či podá žalobu voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo voči
obom naraz a poukázala na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.5.2013, sp. zn. 15 Co
171/2012, z ktorého citovala. 1.3. Súd priznal žalobcom aj úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne

od 8.3.2013. K tomu podotkla, že žalobcovia si voči žalovaným uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch z titulu neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv (§ 13 OZ). V právnej
praxi je nesporné, že výrok súdu, ktorým súd priznáva náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má
konštitutívny charakter. Preto aj platí, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej

lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (viď rozsudok NS SR sp. zn. 1 Co 15/97 (R 45/2000)
a podobne aj rozsudok NS SR zo 14.3.2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011). Je preto zrejmé, že výroky
rozsudku súdu o povinnosti žalovaných platiť úroky z omeškania od 8.3.2013 do zaplatenia nie sú
správne a ani zákonné. II. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.1 písm. b) CSP a § 365 ods.1 písm.
d) CSP - nepreskúmateľnosť rozhodnutia - Citovala znenie § 220 ods.2,3 CSP a uviedla, že podľa jej

názoru sa súd prvej inštancie týmito ustanoveniami neriadil. Ak má byť splnený jeden z účelov súdnej
jurisdikcie, totiž požiadavka výchovy k zachovávaniu zákona ... k úcte k právam spoluobčanov (§ 1
OSP), je nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov nielen zodpovedali zákonu v merite veci a
aby boli vydané za plného rešpektu k procesným právam, ale aby tiež odôvodnenie vydaného súdneho
rozhodnutia vo vzťahu k zmienenému účelu zodpovedalo kritériám daným § 157 ods.2 in fine ods.3 OSP,

pretože len vecne správne rozhodnutia a náležíte, t.j. zákonom požadovaným spôsobom odôvodnené
rozhodnutia napĺňajú ústavné kritéria plynúce z Listiny základných práv a slobôd (Čl. 38 ods.1).
Odôvodnenie rozsudku musí byť dostatočné a zrozumiteľné tak, aby boli závery súdu preskúmateľné.
Ak v odôvodnení rozsudku, či uznesenia súdu chýbajú skutočnosti uvedené v § 157 ods.2 OSP, je takéto
rozhodnutie v prípade podania odvolania nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a musí dôjsť k jeho

zrušeniu (uznesenie NS SR z 24.3.1998, sp.zn. 2 Obo 8/98). Pri odôvodňovaní rozsudkov postupujú
súdy prevažne tak, že najprv zisťujú, čo z ktorého dôkazu považujú za preukázané (pričom sa dôkazy
radia tak, aby na seba logicky nadväzovali a vytvárali prehľadný obraz skutkovej podstaty). V ďalšej
časti odôvodnenia, keď je táto skutková podstata pojednávanej veci vyjadrená, je potrebné uviesť, čo
vypovedali ostatní svedkovia alebo účastníci konania a prečo súd pokladá za rozhodné dôkazy skôr

uvedené a prečo naopak neprihliadol na rozhodné dôkazy svedčiace opačným záverom. Po vymedzení
vykonanéhodokazovaniamávodôvodnenírozsudkunasledovaťposúdeniezistenéhoskutkovéhostavu
podľa príslušných zákonných ustanovení, ktoré súd použil. Právne posúdenie v odôvodnení rozsudku
musí konkrétne poukázať na právny predpis, z ktorého súd právne posúdenie dovodzuje. Jedným zprincípov, predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, ako i pojmu právneho štátu (čl. 36 listiny
základných práv a slobôd - analogicky čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Ústavy ČR, analogicky čl. 1.
Ústavy SR) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je i povinnosť súdov svoje rozsudky odôvodniť, a

to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods.2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami
alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, je nutné považovať takéto rozhodnutie za
stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, či analogicky s čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR ako aj s čl. 1 Ústavy ČR a analogicky aj s čl. 1 Ústavy SR (Nález Ústavného súdu ČR, sv. III,
č. 34, s. 257, In.: Bureš, Drápal, Mazanec: Občanský soudní řád - komentár, 4. vydaní, C.H.Beck,
Praha 2000, str. 441). ÚS SR vychádza pri svojej rozhodovacej činnosti z obdobných postulátov a
citovala z rozhodnutia I. ÚS 236/06. 3. Z napadnutého rozsudku zjavne vyplýva, že súd sa pokúšal o
eurokonformný výklad zákona o povinnom zmluvnom poistení a jeho následnú aplikáciu na existujúci
skutkovýstav.Citovalazbodu75a76odôvodneniarozsudku.Vnapadnutomrozsudkusavšaknásledne

celkomzjavnevrozpores§220CSPneuvádza,akosúdvyhodnotilargumentáciužalovaného2tykajúcu
sa hraníc prípustnosti eurokonformného výkladu právneho poriadku SR (poukazovanie žalovaného 2
na neprípustnosť tzv. eurokonformného výkladu z dôvodu, že je contra legem, že odporuje princípom
právnej istoty a pod.). Ak už pritom súd dospel k záveru o potrebe tzv. eurokonfomného výkladu zákona
o povinnom zmluvnom poistení mal odôvodniť, či tento výklad bol v danom prípade v limitoch jeho

prípustnosti tak ako ich stanovuje súdna prax Súdneho dvora EÚ, alebo nie a na základe toho odôvodniť
výrokovú časť rozsudku. To sa však nestalo. Uvedené je pritom o to viac zarážajúce, že práve otázky
určenia hraníc tzv. eurokonformného výkladu v danom prípade sa týkal návrh žalovaného v 2. rade
na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ. Súd tento návrh žalovaného v 2. rade na
prerušenie konania uznesením sp. zn. 13C/34/2013 z 30.11.2015 zamietol a preto žalovaný v 2. rade

predpokladal, že súd bude mať na riešenie tejto otázky zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď. Opak sa
však stal pravdou. Rovnako sa súd vôbec nevysporiadal s judikatúrou, na ktorú sa žalovaný vo svojich
podaniach, resp. na pojednávaniach odvolával a z ktorej jasne vyplývalo, že žalovaný v 2. rade nie
je v spore pasívne legitimovaný. Ide pritom o stabilizovanú judikatúru NS SR (viď rozhodnutia sp. zn.
zn. 4 Cdo 168/2009 4 a Cdo 139/2011 a sp. zn. 3 Cdo 301/2012). Platia pritom už zásady civilného

procesu (vychádzajúce z princípov právneho štátu), podľa ktorých právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyššíchsúdnychautorít(čl.2ods.2CSP).Pretoajzákonodarcav§220ods.3CSPvýslovnezvýraznil,
že ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné
odôvodnenie tohto odklonu. Je zrejmé, že súd sa odklonil od stabilizovanej judikatúry NS SR, v zmysle

ktorej do rozsahu poistného krytia PZP nepatria nároky pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravnej
nehody na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tento svoj odklon však (podrobnou polemikou so
závermi Najvyššieho súdu) nijako relevantne (teda dôkladne) neodôvodnil. Súd v bode 63 odôvodnenia
namiesto toho iba stroho poznamenáva, že sú mu známe argumenty iných súdov o neexistencii
pasívnej legitimácie poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy, ale tieto argumenty už

bližšie neoznačuje, ani nevysvetľuje. Ďalej súd v odôvodnení Rozsudku oprel svoj záver, týkajúci
sa pasívnej legitimácie žalovaného 2 o tzv. eurokonformný výklad pojmov náhrada škody, náhrada
škody na zdraví. Súd však v rozsudku neuvádza žiadne ustanovenie európskej legislatívy, upravujúce
rozsah povinného krytia škôd spôsobených prevádzkou motorového vozidla, o ktorý by tento svoj
výklad oprel. Poukazovanie na čl. 3 ods.1 smernice 72/166/EHS je v tomto smere nenáležitom keďže

v ňom nie je obsiahnutá úprava rozsahu povinného krytia škôd spôsobených prevádzkou motorového
vozidla. Nieje teda zrejmé, na základe ktorého relevantného ustanovenia európskej legislatívy pristúpil
súd k eurokonformnej interpretácii zákona o povinnom zmluvnom poistení. Súd ani nevysvetlil ako
dotknuté smernice a rozsudok Súdneho dvora vo veci Haasová (C-22/12) účinkujú na horizontálne
vzťahy povinného zmluvného poistenia 6. Na podklade uvedených skutočností je zrejmé, že rozsudok

je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Rozsudok preto odporuje § 220 CSP, ako aj čl. 46 ods.1
ÚstavySRačl.6ods.1Dohovoru,pričompodľanázoružalovaného2porušujejehoprávonaspravodlivý
proces. III. Na základe všetkých uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok Okresného súdu Košice I z 3.11.2016 a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové prejednanie a
rozhodnutie a aby zaviazal žalobcov na úhradu trov konania žalovaného 2.

Žalovaná v 2. rade podaním odovzdaným pošte na doručenie 8.12.2016 (po uplynutí lehoty na
odvolanie) doplnila nasledovne (365-366): napáda rozsudok vo všetkých výrokoch s výnimkou výroku
č. IV, ktorým súd v prevyšujúcej časti zamietol žalobu žalobcov. Napriek tomu, že s odkazom na
okolnosti uvedené v odvolaní je presvedčená, že žalobcovia nemajú nárok na náhradu nemajetkovejujmy od nej ako od poisťovne, poukázala na skutočnosť, že súdom priznaná nemajetková ujma je
neprimerane vysoká. Existuje pomerne bohatá judikatúra, ktorá sformovala kritériá, ktoré by súd mal
v rámci rozhodovania o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadniť. Dôležitá nie je

len skutočnosť, že smrť rodinného príslušníka znamená zásah do rodinného a súkromného života s
nenapraviteľnýminásledkami(čosinedovoľujespochybňovať),alesúdbypodľajejnázorumalzohľadniť
aj štandardne priznávané sumy v obdobných konaniach, pričom podotkla, že priznávanie premrštených
súm titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by mohlo predstavovať prostriedok neoprávneného
obohacovania sa. Okresný súd Nitra rozhodnutím v konaní sp. zn. 10 C 142/2002 rozhodol, že žalovaný

je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk (6 638,78 eur) a citovala
z jeho odôvodnenia. Ďalej poukázala na uznesenie NS SR 3 Cdo 292/2009 zo 7.12.2009 (ktorým bolo
odmietnuté dovolanie) a predošlým konaním bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za
zásah do súkromného a rodinného života spôsobeného smrťou manžela vo výške 200 000,- Sk - 6
638,78 EUR (z pôvodne žiadaných 5 530 000,- SKK - 183 562,37 eur) a dala do pozornosti súdu aj
to, že existuje množstvo rozhodnutí, kde bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za

zásah do rodinného a súkromného života spôsobeného smrťou blízkej osoby, pričom sumy, ktoré boli
poškodeným osobám v súdnych konaniach priznávané, zďaleka nedosahovali sumu 20 000,- eur, resp.
25 000,- eur. Na základe všetkých uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý
Rozsudok Okresného súdu Košice I z 3.11.2016 v napadnutých častiach a vrátil vec súdu prvej inštancie
na nové prejednanie a rozhodnutie a aby zaviazal žalobcov na úhradu trov konania žalovanej 2.

6.Žalovaná v 2. rade k odvolaniu žalobcov zaslala vyjadrenie (400-401), v ktorom poukázala na to,
že I. Žalobcovia rovnako ako ona odôvodňujú podané odvolanie tým, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, avšak pri opise týchto nesprávnych skutkových
zistení sa žalobcovia obmedzili len na opätovné zdôrazňovanie samotnej závažnosti a nenapraviteľnosti

ujmy, ktorá im bola spôsobená úmrtím matky a manželky žalobcov pri dopravnej nehode, zavinenej
žalovaným 1. Žalobcovia vo svojom odvolaní bližšie nevysvetlili, prečo považujú súdom priznané sumy
za neprimerane nízke a obmedzili sa na všeobecné úvahy o tom, že finančné prostriedky by im mohli
pomôcť v dennodennom živote, že by mohli v budúcnosti slúžiť na úhradu nákladov na vzdelanie,
spoločné dovolenky a pod.. Žiadnym spôsobom nespochybňovala a nespochybňuje závažnosť, vysokú

intenzitu a nenapraviteľnosť ujmy, ktorú utrpeli žalobcovia stratou svojej matky a manželky. Avšak
podľa jej názoru sumy uplatnené v žalobe sú neprimerane vysoké, a inštitút náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch nemá slúžiť na obohacovanie oprávnených osôb a nemá viesť ani k ekonomickej
likvidáciivinníka.II.Vodvolanížalobcoviauvádzajú:„Žalobcoviasazuvedenéhodôvoduvočižalovaným
oprávnene domáhali a domáhajú ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka."

Na rozdiel od jej rozsiahlej a podrobnej argumentácie k neexistencii jeho pasívnej vecnej legitimácie
v tomto konaní, žalobcovia v odvolaní vôbec nevysvetlili, z akých dôvodov sa domáhajú uplatnených
nárokov aj voči nej, teda poisťovni. Pritom však sami žalobcovia vo svojom odvolaní uvádzajú, že smrť
ich matky a manželky bola spôsobená výlučným konaním a opomenutím povinností žalovaného v l.
rade. Ako ďalej uvádzajú, žalobcovia uplatnili svoj nárok voči žalovaným, aby aspoň v nepatrnej časti

došlo ku kompenzácii straty, ktorú členovia rodiny žalobcov utrpeli úmrtím ich najbližšej osoby, avšak
podľa názoru žalovaného 2 je nemiestne odvodzovať primeranosť uplatnených súm od toho, že podľa
žalobcov uplatnené sumy neprevyšujú finančné možnosti žalovaných na ich úhradu. Nepochopiteľné je
poukazovanienaprevenčnýcharakteruplatnenýchnárokov(vočižalovanému2),ktorýjepodľažalobcov
namieste zohľadniť a ktorý má vo vzťahu k tretím osobám svoje opodstatnenie, keďže, ako uvádzajú

žalobcovia: „Žalovaný v 1. rade podľa všetkého v čase, kedy viedol motorové vozidlo, neplnil svoje
povinnosti šoféra s plnou vážnosťou, čo dospelo k fatálnym následkom" a z uvedeného dôvodu je podľa
názoru žalobcov namieste, „aby znášal dôsledky svojho konania a opomenutia v plnej miere spolu
so žalovaným v 2. rade." Podľa názoru žalobcov je primeraným zadosťučinením oveľa vyššia suma
finančných prostriedkov, akú si žalobcovia uplatňujú voči žalovaným, žalobcovia však údajne prihliadli na

možnosti žalovaných (toto prihliadnutie však bližšie nevysvetľujú, pričom možno len pochybovať, ako by
mohli byť porovnávané možnosti žalovaných, t.j. poisťovne a fyzickej osoby, hoci toto kritérium je úplne
irelevantné a nemalo by byť brané do úvahy). Na základe všetkých uvedených skutočností nepovažuje
odvolanie žalobcov za opodstatnené a preto navrhla, aby mu súd nevyhovel.
7.K odvolaniu žalobcov a žalovanej v 2. rade sa vyjadril žalovaný v 1. rade (č. l. 403-405), ktorý uviedol,

že žalobcovia podali odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Týchto pochybení sa súd podľa žalobcov dopustil, keď na základe vykonaného dokazovania
žalobcom nepriznal primerané zadosťučinenie, ale žalobcami požadovanú výšku náhrady nemajetkovejujmy v peniazoch znížil, pričom podľa žalobcov bola už nimi požadovaná výška náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch nižšia, na akú by mali mať nárok v prípade nezvratných následkov, k akým v tomto
prípade došlo, žalobcovia ďalej uviedli, že už pri podávaní návrhu znížili požadovanú výšku náhrady

nemajetkovej ujmy na takú hodnotu, aby zodpovedala nie len strate, ktorú museli žalobcovia znášať, ale
zohľadňovala aj možnosti žalovaných. Čo sa týka citovej ujmy, ktorú žalobcovia nepochybne utrpeli, jej
tiaž a dôsledky nespochybňuje, avšak má za to, že súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch postupoval správne. Žalobcovia pri svojich požiadavkách podľa ich tvrdení zohľadňovali
viacero kritérií, avšak opomenuli to, že bol za usmrtenie ich manželky a matky právoplatne odsúdený

rozsudkom okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 4T 107/2012 z 11.6.2012 na trest odňatia slobody
v trvaní 3 rokov, ktorý mi bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 54 mesiacov. Už samotné
odsúdenie v trestnom konaní spolu s uložením primeraného trestu, ktoré ho postihlo, v sebe obsahuje
značný satisfakčný efekt. Na tento satisfakčný efekt odsudzujúceho rozsudku je potrebné pri následnom
vymáhaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať a priznanú výšku náhrady v primeranej
mierekorigovať.Súdompriznanánáhradanemajetkovejujmyvpeniazochvovýške20000€prežalobcu

v 1. rade a po 25 000 € pre každého zo žalobcov v 2. a 3. rade je podľa neho adekvátna, takže jej
prípadné navýšenie na sumu, ktorú požadovali žalobcovia, by nemalo oporu v skutkovom základe tejto
veci. K odvolaniu žalovanej v 2. rade, rovnako ako pri odvolaní žalobcov, aj v tomto prípade považuje
odvolanie za nedôvodné. Žalovaná v 2. rade odôvodnila svoje odvolanie tým, že podľa jej názoru
rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd jej nesprávnym

procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoniec aj tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. S argumentáciou Okresného súd Košice I, ktorou odôvodnil
svoje rozhodnutie o pasívnej legitimácii žalovanej v druhom rade sa v plnej miere stotožňuje a považuje
ju za dostatočnú. Právna argumentácia prvoinštančného súdu podľa jeho názoru logicky vyúsťuje do

samotného výroku rozhodnutia, ktorým bola taktiež aj žalovaná v 2. rade zaviazaná žalobcom zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a nahradiť im trovy konania, pričom o záveroch, ku ktorým
súd dospel, nemá žiadne pochybnosti ani po zohľadnení tvrdení uvádzaných žalovanou v 2. rade v jej
odvolaní.
Zo samotného výroku rozhodnutia, ako aj z jeho odôvodnenia je nepochybné, že súd v tomto prípade

celý čas rozhodoval o existencii alebo neexistencii nároku žalobcov na zaplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch a či je aj táto náhrada krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd sa v tomto prípade nepokúšal vytvárať nové pojmy
alebo dokonca konštruovať nové doteraz neexistujúce inštitúty súkromného práva, ale len opisným
spôsobom vysvetliť, akým spôsobom v tomto prípade dospel k pasívnej vecnej legitimácii žalovanej v 2.

rade. Bez ohľadu na to, v akej miere bol tento gramatický výklad právnych noriem pre žalovanej v 2. rade
zrozumiteľný, nemožno na základe jedného slovného spojenia ignorovať celé odôvodnenie rozhodnutia
a z toho následne vyvodiť jeho nepreskúmateľnosť. Snahy žalovanej v 2. rade založiť odvolacie
dôvody na podľa nej nepresvedčivom gramatickom výklade rozhodujúcich právnych noriem tak nie
sú opodstatnené. Využitie eurokonformného výkladu súdu v tomto prípade považuje za adekvátne

a jeho znenie za dostatočne zrozumiteľné, pričom súd podľa môjho názoru neprekročil medze, v
ktorých sa eurokonformný výklad môže aplikovať. Podľa článku 1 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS
z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti
„na účely tejto smernice: „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide

o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa článku 3 ods.1 tejto smernice „každý
členský“ štát prijme všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia
zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení." Právne akty Európskej
únie majú aplikačnú prednosť pred vnútroštátnym právom, čo potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie

(ďalej len „SD EÚ") vo svojom rozhodnutí Simmenthal II, kde uviedol, že „predpisy práva Spoločenstva
musia byť plne účinné a aplikované odo dňa nadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich
platnosti." Právne akty Európskej únie tak spôsobujú „nielen stratu použiteľnosti každého existujúceho
ustanoveniavnútroštátnehopredpisu,ktoréjesnimivrozpore,ale-vzhľadomnato,žetietoustanovenia
a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na území každého členského štátu,

pričom majú prednosť - aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych legislatívnych aktov, ktoré sú
nezlučiteľné s normami Spoločenstva." Aplikačná prednosť práva EÚ bola v rozhodnutí Simmenthal
II precizovaná tak, že každý súd členského štátu musí „v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva
pričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je sním v rozpore." SD EÚ odmietol ustanovenia vnútroštátnych právnych poriadkov, ktoré riešenie rozporu
medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom vyhradzujú inému orgánu ako aplikujúcemu súdu. Súd
tak ex offo neuplatní vnútroštátnu normu, ktorá je v rozpore s komunitárnou normou bez toho, aby

musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom.
Žalovanej v 2. rade síce dáva za pravdu, čo sa týka priamych účinkov smerníc ako aj nemožnosti ich
priamej aplikácie vo vzťahu k fyzickým, či právnickým osobám, avšak pri preberaní záverov vyslovených
v rozhodnutí SD EÚ vo veci Adeneler C-212/04, ktoré žalovaná v 2. rade citovala, nemožno opomenúť
ani to, že súd v tomto rozhodnutí taktiež uviedol, že „vnútroštátne súdy, uplatňujúc vnútroštátne právo,

sú povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice
preto, aby sa dosiahol výsledok ňou sledovaný, a takto konali v súlade s článkom 249 tretím odsekom
ES. Táto povinnosť konformného výkladu sa týka všetkých ustanovení vnútroštátneho práva ako
predchádzajúcich, tak aj nasledujúcich po smernici, o ktorú ide. Zásada konformného výkladu však
predsa len vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy
celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť

predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou." SD EÚ
vo veci C-22/12 Haasová poskytol výklad európskeho práva, ktoré sa dotýka rozsahu poistného krytia
následkov spôsobených motorovými vozidlami. V súvislosti s tým sa súd zaoberal aj vymedzením, čo
možno rozumieť pod pojmom škoda a citoval z neho. Tým teda súd vymedzil, čo je účelom a cieľom
prijatia smerníc a v akom zmysle je potrebné ich vykladať. SD EÚ dospel k obdobným záverom aj vo veci

C-277/12 Drozdovs, kde sa taktiež zaoberal otázkou rozsahu poistného krytia následkov spôsobených
motorovými vozidlami a možnosťou jeho obmedzenia. V tejto veci okrem iného uviedol, že „pojem škoda
uvedený v článku 1 bode 2 prvej smernice nie je nijako presnejšie vymedzený, v rozpore s tvrdením
lotyšskej a litovskej vlády nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma,
majú nahradiť podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, mali by sa vylúčiť

z tohto pojmu." Rozhodnutia SD EÚ C-22/12 Haasová ako aj C-277/12 Drozdovs a v nich obsiahnutý
výkladprávaEÚjepotrebnébraťdoúvahyvtomzmysle,žepriposudzovanípotrebyzahrnutianárokuna
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý majú pozostalí po obeti dopravnej nehody, do poistného
krytiaPZP,pričomniejerozhodujúce,čijetentonárokvovnútroštátnompráveupravenýformálnevrámci
zodpovednosti poisteného za škodu, ale predovšetkým to, či hmotné právo takýto nárok priznáva. Keďže

slovenský právny poriadok nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznáva, je nevyhnutné
zahrnúť náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí dopravných nehôd pod poistné
krytie PZP. Judikatúru NS SR, ktorú žalovaná v 2. rade cituje, a to konkrétne rozsudok 4 Cdo 168/2009,
nieje možné použiť na tento prípad, nakoľko je v rozpore s neskôr vydaným rozhodnutím SD EÚ vo
veci C-22/12, a tak sa prieči výkladu práva EÚ vykonanému SD EÚ, za čím si stojí aj napriek tomu, že

žalovaná v 2. rade tvrdí o aktuálnosti tohto rozhodnutia NS SR opak. V súvislosti s tým poukázal aj na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, ktorý vo veci 21 Co/60/2015 z 31.3.2016, z ktorého citoval. S
tvrdením žalovanej v 2. rade o tom, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno v žiadnom
prípade zahrnúť pod škodu, pretože náhrada škody je upravená v šiestej časti Občianskeho zákonníka,
ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je upravený už v jeho prvej časti. S takýmto

tvrdením sa vysporiadal Krajský súd v Prešove v mnou uvedenom rozhodnutí, kedy vyslovil, že „z
hľadiska systematického výkladu síce môže byť výhrada, že náhrada citovej škody po zásahu do života
a súkromia osoby je oproti náhrade škody v inej časti Občianskeho zákonníka („ochrana osobnosti" prvá
časť, „zodpovednosť za škodu", šiesta časť), no fakt je ten, že unijné právo nerieši škodovú zložku, ale
poistné krytie a zákonodarca evidentne sústredil pri zásahu do súkromia nemajetkovú ujmu v spoločnej

časti zákona, a to bez ohľadu na okolnosti prípadov, za akých k nemajetkovej škode došlo. Išlo by o
duplicitné ustanovenie, ak by sa aj v iných častiach zákona podľa rozmanitosti spoločenských vzťahov
opakovalo právo na nemajetkovú škodu. Logiku by mohol mať len administratívny strop nemajetkovej
škody upravený v časti o škode na zdraví, nie však nevyhnutne aj samotné právo." Krajský súd v
Prešove tak napokon po zvážení všetkých argumentov prednesených stranami dospel k záveru, že „pri

aplikácii všetkých výkladových metód a nie len jednej izolovane je dôvodný záver, že slovenská právna
úprava obsahuje povinnosť poisťovni z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu
na zdraví." Čo sa týka odvolávania sa na rozsudok Najvyššieho súdu vo veci č. k. 3 Cdo 301/2012 z
31.3.2016, tento rozsudok nie je možné v plnom rozsahu použiť aj pre tento prípad. Najvyšší súd SR
rozhodovalodovolaní,pretožeKrajskýsúdvŽilineprotisvojmurozhodnutiupripustildovolaniezdôvodu,

že v danom prípade ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v týchto dvoch otázkach:
1. „či odporkyňa v druhom rade je v spore pasívne legitimovaná na plnenie - náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv navrhovateľov (práva na súkromný a rodinný život)
spôsobený úmrtím ich blízkej osoby pri dopravnej nehode podľa § 4 ods.2 písm. a/, § 15 ods.1 veta druházák. č. 381/2001 Z.z." 2. „či súd o uplatnenom nároku môže rozhodnúť podľa článku 7 ods.5 Ústavy
SR priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009 v spojení s
rozhodovacou činnosťou SD" Celá časť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúca sa druhej položenej

otázky je v tomto prípade bezpredmetná, pretože prvoinštančný súd v tejto veci ani len neuvažoval o
tom, že by tzv. motorovým smerniciam priznal priame účinky.
Čo sa týka časti, v ktorej sa Najvyšší súd zaoberal pasívnou legitimáciou žalovanej v druhom rade,
v tejto časti sa súd venoval výkladu zák. č. 381/2001 Z. z., avšak samotnému vplyvu rozhodnutia vo
veci C-22/12 Haasová na výklad noriem tohto zákona už takú pozornosť nevenoval. Najvyšší súd vo

svojom rozhodnutí vytrvalo prehliadal aplikačnú prednosť práva Európskej únie a neskúmal možnosť
implementácie smerníc cestou eurokonformného výkladu ostatných ustanovení vnútroštátneho práva.
Vnútroštátne súdy členských štátov európskej únie sú povinné v prípade, ak si členský štát nesplní
povinnosť transponovať smernicu, vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva v čo najvyššej možnej
miere tak, aby mohli byť použité v súlade s cieľmi tejto smernice. Najvyšší súd dokonca vo svojom
rozhodnutí uviedol, že „ SD nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného

krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode alebo nie. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil
závery doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej
ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia." Táto časť rozhodnutia je však bezvýznamná a
nepoužiteľná, nakoľko Súdny dvor ani nemá právomoc vykladať vnútroštátne právne predpisy, takže s

jeho nečinnosťou v tejto oblasti nemožno spájať to, že neúplný a tým aj nesprávny výklad vnútroštátnych
právnych predpisov schvaľuje. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré obsahuje takéto závažné
nedostatky, nemôže byť považované za nespochybniteľnú dogmu, ale v prípade logickej argumentácie
iného súdu, ktorou odôvodní svoj opačný názor môže byť prekonané a súd sa ho v takomto prípade
nemusí úzkostlivo pridržiavať. Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalovaná v 2. rade napadla

odvolaním, takejto argumentačnej kvality dosahuje, a preto nejde o bezdôvodný exces z ustálenej
rozhodovacej praxe súdov alebo o arbitrárne rozhodnutie. Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Trnave vo veci č. k. 10Co/566/2015 sa v obdobnom prípade s týmto rozhodnutím Najvyššieho súdu
SR vysporiadal, nakoľko o obdobnej veci rozhodoval až po tomto rozhodnutí a citoval z neho. Vzhľadom
na všetky vyššie opísané dôvody má za to, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná súdom

žalobcom je adekvátna a jej výška je primeraná všetkým okolnostiam prípadu. Zároveň má za to, že
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a tak je poisťovňa povinná plniť z tohto poistenia aj v
prípade priznania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z tohto dôvodu je aj žalovaná v
druhom rade pasívne legitimovanou v tomto konaní, ktoré bolo vedené Okresným súdom Košice I pod

sp.zn. 13C/34/2013, a tak je aj rozhodnutie súdu o uložení povinnosti žalovanému v 2. rade správne.
S poukazom na vyššie opísaný skutkový a právny stav preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie prvoinštančného súdu ako vecne správne potvrdil.
8.K Vyjadreniu žalovanej v 2. rade sa vyjadrili žalobcovia (č. l. 408), ktorí trvajú na svojich písomných
a ústnych stanoviskách, ktoré uskutočnili tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní.

Ak žalovaná v 2. rade vo svojom vyjadrení konštatuje, že oni v odvolaní vôbec nevysvetlili z akých
dôvodov sa domáhajú uplatnených nárokov aj voči žalovanej v 2. rade, nie je im zrejmé a nevedia si
vysvetliť,nazákladeakýchskutočnostíuvedenýchvrozsudkusúduprvejinštancietakmaliučiniť,aksúd
prvej inštancie uznal argumenty žalobcov o pasívnej vecnej legitimácii žalovanej v 2. rade. V čase kedy
žalobcovia písali odvolanie voči rozsudku, im nebol známy text odvolania žalovanej v 2. rade, a teda

nepoznali „rozsiahlu a podrobnú argumentáciu žalovanej v 2. rade k neexistencii jeho pasívnej vecnej
legitimácii". Trvajú, že nimi uplatnené nároky a ich výška, vzhľadom na ujmu, ktorú utrpeli, sú primerané
a v žiadnom prípade nie sú likvidačné ani tak pre žalovaného v 1. rade a už tobôž nie pre žalovanú v 2.
rade. Trvajú na tom, že žalovaná v 2. rade je pasívne vecne legitimovaná a túto skutočnosť nevyvracia
ani „rozsiahla a podrobná argumentácia žalovanej 2 k neexistencii jeho pasívnej vecnej legitimácie".

Svoj záver o pasívnej vecnej legitimácii žalovanej v 2. rade opierajú o platné právo Slovenskej republiky
a z neho vyplývajúci záväzok rešpektovať a aplikovať ratifikované medzinárodné zmluvy a povinnosti
z nich vyplývajúce, medzi ktoré jednoznačne patria aj zmluvy Európskeho spoločenstva a Európskej
únie a komunitárne právo, ku ktorých rešpektovaniu sa Slovenská republika zaviazala. Poukázali na
právny názor JUDr. Jakuba Mandelíka PhD., zverejnený v Bulletine Slovenskej advokácie č. 9/2016 z

30.9.2016, str. 22 - 30, „Náhrada nemajetkovej ujmy analýza rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky", s ktorým sa plne stotožňujú a na ktorý k tomuto vyjadreniu priložený text analýzy poukazujú,
ktorý predložili v prílohe. Na základe uvedených skutočností trvajú na podanom návrhu, žiadajú aby
odvolacísúdrozhodolvsúladesnímaichodvolanímanevyhovelodvolaniužalovanejv2.radeapotvrdilrozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorej sa odvolanie žalovanej v 2. rade týka a priznal žalobcom
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu 100 %.
9.K stanovisku žalobcov sa vyjadrila žalovaná v 2. rade (č. l. 421), ktorá uviedla, že: I. naďalej trvá

na všetkých svojich doterajších prednesoch a vyjadreniach, v zmysle ktorých poisťovňa nie je pasívne
vecne legitimovaná na náhradu nemajetkovej ujmy pre pozostalé blízke osoby po obetiach dopravných
nehôd a opakovane konštatuje, že z platného právneho poriadku Slovenskej republiky a z aktuálnej
právnej úpravy povinného zmluvného poistenia obsiahnutej v zákone č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy pre pozostalé blízke osoby po obetiach dopravných nehôd nespadá

pod poistné krytie z povinného zmluvného poistenia a poisťovňa v takomto konaní nemôže byť pasívne
vecne legitimovaná. Bez ohľadu na možný výklad dotknutých európskych smerníc, tieto zaväzujú iba
členské štáty a výnimky z tohto pravidla, t.j. priamy ani nepriamy účinok smerníc v uvedenom prípade
neprichádzajú do úvahy, ako sme už vysvetlili v doterajších vyjadreniach. Na týchto skutočnostiach nič
nemenia ani úvahy JUPr. Mandelíka, obsiahnuté v článku uverejnenom v Bulletine Slovenskej advokácie
č.9/2016, predloženom žalobcami s dotknutým vyjadrením, s ktorými sa žalobcovia síce plne stotožňujú,

avšak tieto úvahy sa týkajú najmä výkladu rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová a možného
(neprimerane širokého) rozsahu eurokonformného výkladu zákona o povinnom zmluvnom poistení,
pričom spochybňujú ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, resp. kvalitu aktuálnej vnútroštátnej
právnej úpravy povinného zmluvného poistenia, avšak ani z týchto úvah de lege ferenda žiadnym
spôsobom nemôže vyplývať záver o danosti pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v tomto konaní.

Rovnako naďalej trvá na tom, že sumy uplatnené žalobcami v tomto konaní sú neprimerane vysoké, a
inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemá slúžiť na obohacovanie oprávnených osôb, ani
viesť k ekonomickej likvidácii vinníka. Na základe všetkých uvedených skutočností naďalej nepovažuje
odvolanie žalobcov za opodstatnené a navrhuje, aby mu súd nevyhovel.
10.K vyjadreniu žalovanej v 2. rade sa vyjadrili žalobcovia (č. l. 428-429), ktorým nie je zrejmé, na

základe akých logicko právnych záverov žalovaná v 2. rade dospela k tomu, že oni potom, ako
im bol doručený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý potvrdil ich argumentáciu a právne závery,
čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade, mali vo svojom odvolaní, v ktorom sa
odvolávali voči výrokom rozsudku o zamietnutí časti uplatnených nárokov, vysvetliť z akých dôvodov
sa domáhajú uplatnených nárokov aj voči žalovanému v 2. rade. Zopakovali, že rozsudok súdu čo

sa týka potvrdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade jasne a zreteľne odôvodňuje túto
skutočnosť a teda v čase koncipovania odvolania nebol a v podstate ani nie je dôvod, toto konštatovanie
súdu prvej inštancie zo strany žalobcov napádať a spochybňovať. Naopak, žalobcovia spochybňovali
a spochybňujú tvrdenia žalovanej v 2. rade o neexistencii jej pasívnej vecnej legitimácie, ktorá právna
argumentácia žalobcov bola potvrdená jednak rozhodnutím súdu prvej inštancie a taktiež túto potvrdzuje

argumentácia uznesenia ÚS SR sp. zn. III ÚS 666/2016 z 11.10.2016 (ďalej len „Rozhodnutie ÚS") na
ktoré upriamili pozornosť odvolacieho súdu a citovali z neho. S poukazom na predmetné Rozhodnutie
ÚS, je tak nevyhnutné konštatovať, že súd prvej inštancie postupoval správne ak ustálil, že žalovaná v
2. rade je pasívne vecne legitimovaná v tomto konaní vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobcami voči
žalovaným a že je namieste použiť extenzívny výklad pojmu „škoda" použitého v zákone o povinnom

zmluvnom poistení. V ostatnom žalobcovia poukazujú na závery Rozhodnutia ÚS. Žalovaná v 2. rade sa
pri svojej argumentácii opiera o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 31.3.2016, sp. zn. 3 Cbo 301/2012.
V tomto konaní bolo Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR výsledkom dovolacieho prieskumu podľa § 238
ods.3 O.s.p., ktorého možnosť bola založená odvolacím súdom a to vymedzením konkrétnych otázok,
na základe ktorých Najvyšší súd SR riešil výlučne problematiku aplikácie priameho účinku smernice a

nebol nútený vyjadriť sa k otázke prípustnosť extenzívneho - eurokomforného výkladu pojmu „škoda na
zdraví". Tým, že odvolací súd koncipoval otázky a pýtal sa výlučne na prípadný priamy účinok smerníc,
NajvyššísúdSRprirodzenerozhodol,resp.konštatovalnegatívnuodpoveď.Ztohtodôvodunemôžemať
predmetné Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR judikatórnu záväznosť vo vzťahu k otázke prípustnosti
eurokomforného výkladu pojmov použitých v zákone o povinnom zmluvnom poistení. Trvajú na nimi

podanom odvolaní a argumentoch v ňom uvedených. Na základe uvedených skutočností trváme na
podanomnávrhu,žiadameabyodvolacísúdrozhodolvsúladesnímasodvolanímžalobcovanevyhovel
odvolaniu žalovaného v 2. rade a potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorej sa odvolanie
žalovaného v 2. rade týka a priznal žalobcom náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj
odvolacieho konania v plnom rozsahu 100 %.

11.Žalovaná v 2. rade k vyjadreniu žalobcov uviedla (č. l. 436-440), že doplňuje svoju argumentáciu v čl.
I bode 1.1.1.5 odvolania o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v skutkovo obdobnej veci
a to Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15.5.2017, sp.zn. 8 Cdo 219/2016, ktorým Najvyšší súd odmietol
dovolanie žalobkyne v obdobnom prípade, pričom žalovaným bola poisťovňa. Podľa dovolacieho súduv preskúmavanej veci nešlo ani o prípad nenáležitého (podľa žalobkyne „extrémneho") vybočenia z
ustálenej súdnej praxe slovenských súdov. Práve naopak, rozhodnutie odvolacieho súdu je plne súladné
s dovtedajšou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorý, na rozdiel od rozhodnutí niektorých

krajských súdov uvádzaných žalobkyňou v dovolaní, v uznesení z 20.4.2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009
dospel k záveru, že podľa súčasne platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do
osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovedností za
škodu,t.j.podľa§11anasl.Občianskehozákonníka,atedapovinnosťpoisťovnenaplneniezpovinného
zmluvnéhopoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlasanevzťahuje

na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
K obdobným záverom dospel pri svojej rozhodovacej činnosti dovolací súd v uznesení z 31. marca 2016
sp. zn. 3 Cdo 301/2012. V tomto rozhodnutí dovolací súd nezistil dôvod na odlišný výklad § 4 ods.2
písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. ani po rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (SD) C-22/12. Najvyšší
súd v citovanom rozhodnutí konštatoval, že z § 4 ods.2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že toto
poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví", pričom škodu

na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne od seba
odlišuje (viď § 13 ods.2 a § 16 Občianskeho zákonníka na jednej strane a § 444 a nasl. Občianskeho
zákonníka na druhej strane), pričom v uvedenom rozsudku Súdneho dvora nebolo konštatované,
že by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti
motorových vozidiel. Keďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie
je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného
poistenia. Na základe všetkých skutočností, uvedených v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice I zo B.11.2016 a vrátil vec súdu prvej inštancie na
nové prejednanie a rozhodnutie a aby zaviazal žalobcov na úhradu trov konania žalovaného 1.

12.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
vo I. výroku, ktorým žalovaným v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu
20 000 eur, vo II. výroku, ktorým žalovaným v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2.

rade sumu 25 000 eur, vo III. výroku, ktorým žalovaným v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi v 3. rade sumu 25 000 eur, v časti výroku IV., ktorým súd zamietol žalobu, čo do úrokov z
omeškania a vo výrokoch V. a VI. ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací
súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. V
časti I., II. a III. výrokov, ktorými súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcom 1., 2., 3. spoločne a

nerozdielne zistil, že nie sú splnené podmienky na ich potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP), ani na zrušenie
(§ 389 ods.1 CSP), preto ich podľa § 388 CSP, zmenil tak, že plnením jedného žalovaného zaniká v
rozsahu plnenia povinnosť druhému; výroky I., II. a III. v časti úrokov z omeškania zmenil tak, že žalobu
v časti úroku z omeškania zamietol a časť IV. výroku, ktorým zamietol nárok žalobcov zmenil tak, že
žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 1. rade 10 000,- eur, žalobcovi v 2. rade 15

000,- eur žalobcovi v 3. rade 15 000,- eur, pričom plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhému žalovanému.
13.Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
14.Odvolací súd sa neodchýlil od skutkových zistení súdu prvej inštancie a rozhodol na základe

bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov.
15.Žalovanou v 2. rade uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé

konanie sa nejaví ako spravodlivé.
16.Obsahprávanaspravodlivýproces(righttofairtrial)jepomerneširoký(právonaprístupksúdu,právo
na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na
prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť

zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi
jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.17.Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
18.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti

(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie
veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad

musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne

vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci
poprávnejstránketrebapritom rozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávnehopredpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v

ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia

nevyplývajú.
19.Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a zásadám súdnej
praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené a v konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala
vplyv na správnosť rozhodnutia a možno uzavrieť, že žalovanou v 2. rade uplatnený odvolací dôvod
nie je daný.

20.Žalovanou v 2. rade uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie
sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný
postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu

konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú
dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom

prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený

z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných
otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania

môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní
pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s
príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastníkkonania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre
s § 204 CSP a p..
21.Žalovaná v 2. rade si uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, ale žiadne vady

nešpecifikovala a odvolací súd ani žiadne nezistil. Žalovaná v 2. rade síce namietala, že rozsudok je
nedostatočne odôvodnený avšak k tejto námietke sa odvolací súd už vyjadril v bodoch 17,18,19, lebo
táto námietka zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP. Preto uplatnený odvolací dôvod
nie je daný.
22.Žalobcovia uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
23.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové

zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
24.Uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

25.Žalobcovia i žalovaná v 2. rade uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť
súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové

zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené

posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
26.Žalovaná v 2. rade nesprávne právne posúdenie vidí v tom, že

a) súd zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaných solidárne, čiže spoločne a
nerozdielne;
b) súd priznal úroky z omeškania, pričom ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy;
c) súd priznal žalobcom náhradu v neprimeranej výške;
d) nemá pasívnu legitimáciu v spore.

27.K námietke uvedenej v bode 26 písm. a) je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že právnym titulom
na náhradu nemajetkovej ujmy u žalovaného v 1. rade je jeho zodpovednosť podľa § 420 a § 427 O. z. a
na strane žalovanej v 2. rade jej povinnosť vyplývajúca z § 15 zák. č. 381/2001 Z. z.. V prejednávanom
spore nemožno podstupovať podľa § 438 ods.1 O. z. (Ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú zaňu spoločne a nerozdielne.), lebo žalovaná v 2. rade nevystupuje ako škodca a teda nemôže platiť ani
solidárna zodpovednosť žalovaných.
28.Podľa § 75 CSP na strane žalobcu alebo žalovaného môže vystupovať viac subjektov.

29.Podľa § 76 CSP samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné
práva a povinnosti a každý koná sám za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne.
30.Uplatnená námietka je dôvodná, preto odvolací súd zmenil výroky v rozsahu spoločne a nerozdielne
uložených povinností žalovaným tak, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhému.

31.Rovanko dôvodná je námietka žalovanej v 2. rade uvedená v bode 26 písm. b), lebo tak, ako
žalovanápoukazujenarozsudokNSSRpublikovanýpodR45/2000a6Cdo185/2011povinnosťzaplatiť
nemajetkovú ujmu vzniká až na základe rozhodnutia súdu a až uplynutím doby na splnenie sa dostáva
dlžník do omeškania. S uvedeným sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd, preto výroky I., II. a
III. rozsudku v časti úrokov z omeškania zmenil tak, že žalobu v časti úroku z omeškania zamietol.
32.Žalovaná v 2. rade namietala, že priznaná suma bola v neprimeranej výške. Obdobnú námietku voči

priznanej výške uplatnili aj žalobcovia, keď tvrdili, že im vznikol nárok na nimi uplatnenú výšku. Odvolací
súd je toho názoru, že žalovanou v 2. rade uplatnená námietka je nedôvodná a naopak námietka
žalobcov je dôvodná.
33.V prvom rade je nutné zdôrazniť, že neb. L. Y. v čase nehody bola mladá (nar. XX.XX.XXXX) 36-
ročná matka a manželka, zdravá, v produktívnom veku, ktorej stratu pre žalobcov nie je možné vyčísliť,

ani peniazmi nahradiť. Uvedená udalosť rozbila a zničila rodinu, ktorej obnova už nikdy nebude možná.
Zrútili sa spoločné ciele a spoločný život žalobcu v 1. rade s manželkou a deti prišli o matku, došlo k
zásahu do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Preto je
nemorálne, a až zarážajúce, že žalovaná v 2. rade v odvolaní, ale aj vo vyjadreniach namieta priznané
výšky s odôvodnením, že uvedený inštitút nemá slúžiť na obohacovanie ani viesť k ekonomickej likvidácii

vinníka.
34.Neb. L. Y. bola zamestnaná, takže rodina okrem morálnej ujmy utrpela aj tým, že prišla o jeden príjem
v domácnosti, že žalobca v 1. rade sa musel vzdať výhodnejšieho zamestnania a že všetci sú odkázaní
na pomoc žalobcovej matky.
35.V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na čl. IV. VPP bod 2 písm. b), podľa ktorého do 31.12.2011

limitom pri jednej škodovej udalosti je suma 2 500 000 eur, pričom súdmi priznané sumy túto čiastku
neprekračujú.
36.Ak by súd postupoval pri priznávaní čiastky nielen na základe úvahy, ale aj právnych predpisov, tak
v tejto súvislosti potrebné poukázať na právny predpis, ktorý je najbližší a to zák. č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení (ďalej len ZoSP) § 94 ods.1 manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného,

ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok na jednorazové
odškodnenie.
37.Podľa § 94 ods.2 ZoSP suma jednorazového odškodnenia manžela alebo manželky je 730-násobok
denného vymeriavacieho základu, najviac 46 485,40 eura.
38.Podľa § 94 ods.3 ZoSP suma jednorazového odškodnenia na každé nezaopatrené dieťa uvedené

v odseku 1 je polovica sumy jednorazového odškodnenia manžela alebo manželky poškodeného.
Úhrn súm jednorazového odškodnenia nezaopatrených detí nesmie presiahnuť 46 485,40 eura. Ak
úhrn jednorazových odškodnení presiahne túto sumu, znížia sa sumy jednorazových odškodnení
nezaopatrených detí pomerne tak, aby ich úhrn bol najviac 46 485,40 eura.
39.Aj keď s poukazom na citované ust. sa javí, že u žalobcov v 2. a 3. rade bola prekročená uvedená

suma, je nutné zdôrazniť, že žalobca v 1. rade nepožadoval ani sumu uvedenú v predpise a rovnako
je nutné zdôrazniť, že podľa cit. predpisu plnenie poskytuje štát prostredníctvom sociálnej poisťovne a
žalovaná v 2. rade je komerčnou poisťovňou, ktorej hlavným predmetom činnosti je poskytovanie plnení
pri poistných udalostiach.
40.V kontexte s uvedeným odvolací súd priznal žalobcom sumy tak, ako ich vyčíslili v žalobe lebo je

toho názoru, že sú dôvodné a primerané.
41.K námietke žalovanej v 2. rade uvedenej v bode 26 písm. d) odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
NS SR 6 MCdo 1/2016 z 31.7.2017, ktorý v bode 22., 23., 24. odôvodňuje, prečo odklon od názoru
iného senátu najvyššieho súdu (sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a 3 Cdo 301/2012) nepostúpil veľkému senátu.
Poukázal na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR z 11.10.2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016, ktorý

spornú otázku vyriešil a uzavrel (citované z uznesenia), že pojem „škoda“ použitý v zák. č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú
(imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnejmožnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie.“ a najvyšší súd dodal, že „Takýto záver
treba mimo akúkoľvek pochybnosť považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii na témy 1/
krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy povinným

zmluvným poistením zodpovednosti za škodu a 2/ tzv. pasívnej legitimácie povinných zmluvných
poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pred všeobecnými súdmi.“
42.Ďalej odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia NS SR 6 MCdo 1/2016 v bodoch
28.,29.,30.31., v ktorých najvyšší súd uvádza, že „Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne
je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda (použitým v ZoPZP). Pre

účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj
nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode
v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia
za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v
súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri

dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu ZoPZP (gramatický výklad),
resp. výklad vychádzajúci výlučne z ustanovení O. z. o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada

nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné
majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych
prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých
v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch
insolvencie (platobnej neschopnosti) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť

týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj
náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je
predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel
azmysel,pričomplatí,žesúdniejeabsolútneviazanýdoslovnýmznenímzákona,alesaodnehosmie(a
dokonca musí) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.

Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zodpovednostného zákona je pritom aj ústavne konformným,
pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri
pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou
motorovéhovozidla.Aktotiždôjdepridopravnejnehodekúmrtiuzamestnanca,ustanovenie§94zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (v znení neskorších zmien a doplnení) zakladá pozostalým,

ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie vo výške
730-násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46 485,40 € (u
manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej
ujmy, poskytovaná z úrazového poistenia. Niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho ako zamestnanca pri dopravnej nehode mala

byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o
zamestnanca, by to tak byť nemalo. Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z
chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície
smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady
2009/103/ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje
pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku,
resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo
škoda“ alebo „akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu,
resp. za ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 6.5.2010 vo

veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA).“
43.S citovanými závermi ústavného súdu ale aj najvyššieho súdu sa krajský súd v celom rozsahu
stotožňuje a v svojom rozhodnutí vychádza z nich, lebo neexistuje žiaden dôvod, prečo by sa mal od
nich odchýliť a uzatvára, že žalovaná v 2. rade má pasívnu legitimáciu v spore. Keďže účelom poistenia
je zmierniť škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel a ak dôsledkom dopravnej nehody je

usmrtenie, ktoré vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv a je predmetom poistného krytia.
44.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.45.Podľa § 396 ods.2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
46.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

47.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
48.Podľa § 262 ods.2 M. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
49.Žalobcovia boli plne úspešní v prvoinštančnom i odvolacom konaní preto im bola priznaná náhrada

v rozsahu 100%.
50.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.