Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 28, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/61/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113231791
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8113231791.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcu: Společenství vlastníků jednotek
Komunardů 1365/7, Praha 7, so sídlom Komunardů 1365/7, 170 00 Praha 7, IČ: 276 57 485, Česká
republika, právne zastúpený GOREJ Legal, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Krmanova 14, 040
01 Košice, IČO: 47 231 939, proti žalovanému: Y. T. L.., W.. XX.X.XXXX, M. F. I. XXXX/XX, XXX
XX T., zastúpený Y. T., W.. XX.XX.XXXX, M. F. I. XXXX/XX, XXX XX T., o zaplatenie 53.827,- Kč s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/253/2014-311
zo dňa 26.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej, ako aj vo výroku
o náhrade trov konania.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 53.827,- Kč s 7,05 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 14.338,- Kč od 17.3.2013 do 16.4.2013, zo sumy 16.151,- Kč od 17.4.2013 do 16.5.2013,

zo sumy 17.964,- Kč od 17.5.2013 do 16.6.2013, zo sumy 19.777,- Kč od 17.6.2013 do 16.7.2013,
zo sumy 21.590,- Kč od 17.7.2013 do 16.8.2013, zo sumy 23.403,- Kč od 17.8.2013 do 16.9.2013, zo
sumy 25.216,- Kč od 17.9.2013 do 16.10.2013, zo sumy 27.029,- Kč od 17.10.2013 do 16.11.2013, zo
sumy 28.842,- Kč od 17.11.2013 do 16.12.2013 a zo sumy 30.655,- Kč od 17.12.2013 do zaplatenia
a s 8 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.813,- Kč od 17.1.2014 do 16.2.2014, zo sumy 3.626,-
Kč od 17.2.2014 do 16.3.2014, zo sumy 5.439,- Kč od 17.3.2014 do 16.4.2014, zo sumy 7.252,- Kč
od 17.4.2014 do 16.5.2014, zo sumy 9.242,- Kč od 17.5.2014 do 16.6.2014, zo sumy 11.232,- Kč od

17.6.2014 do 16.7.2014, zo sumy 13.222,- Kč od 17.7.2014 do 16.8.2014, zo sumy 15.212,- Kč od
17.8.2014 do 16.9.2014, zo sumy 17.202,- Kč od 17.9.2014 do 16.10.2014, zo sumy 19.192,- Kč od
17.10.2014 do 16.11.2014, zo sumy 21.182,- Kč od 17.11.2014 do 16.12.2014 a zo sumy 23.172,- Kč
od 17.12.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

II. v prevyšujúcej časti žalobuz a m i e t a ,

III. p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %“.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané,
že žalovaný je na základe uznesenia Obvodného súdu pre T. X zo dňa XX.X.XXXX s dátumomprávoplatnosti XX.X.XXXX pod sp. zn. XXD/XXX/XXXX vlastníkom bytu č. XX, umiestneného v bytovom
dome, popisné číslo XXXX na G. V. Č.. X, T. X, ako aj spoluvlastníckeho podielu č. XXXX/XXXXXX na
spoločných častiach bytového domu a spoluvlastníckeho podielu č. XXX/XXXXX na pozemku vedených

na LV č. XXX a XXXX, k.ú. T.. V súvislosti s prechodom vlastníctva k bytu a k spoluvlastníckemu
podielu na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu a pozemku, vznikli žalovanému nielen
práva, ale aj povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 72/1994 Sb. a od 1.1.2014 v súlade s ust. § 1158 a
nasledujúcich zák. č. 89/2012, tak ako mu to ukladali stanovy správcu domu, ako aj zmluvy o správe
domu uzatvorené dňa 15.6.2005 a 28.2.2007. Žalovaný bol v zmysle článku XIV. bodu 2. písm. j) Stanov

povinný spoločenstvu oznamovať všetky skutočnosti rozhodujúce pre rozúčtovanie služieb spojených
s bývaním, hlavne zmeny v počte príslušníkov domácnosti, domácnosti nájomcu alebo podnájomcu,
pokiaľ je spôsob rozúčtovania cien služieb alebo určenie výšky príspevkov na správu domu a pozemku
závislé od počtu členov domácnosti, a to najneskôr do 30 dní, kedy ku zmene došlo. Táto povinnosť mu
vyplývala aj zo zmluvy o výkone správy uzatvorenej dňa 15.6.2005, a to článku III. bodu 6. Zástupca
žalovaného vykonal zmeny v evidencii spolužijúcich osôb, kedy okrem svojich identifikačných údajov

uviedol aj údaje svojej manželky a syna ako spolužijúcich osôb, čo aj písomne potvrdil v októbri r. 2007.
Vyjadrenie zástupcu žalovaného, že nebol osobou oprávnenou konať vo veciach predmetnej bytovej
jednotky,súdvyhodnotilzašpekulatívne,pretožesámupozornilžalobcu,žejeosobouoprávnenoukonať
vo veciach predmetnej bytovej jednotky, žiadal o zaslanie mesačných predpisov s určením spôsobu jeho
platieb s tým, že uhradí všetky nedoplatky, ktoré na bytovej jednotke vznikli. Žalobca tak bol oprávnený

ustáliť počet spolužijúcich osôb v bytovej jednotke aj na základe faktických zistení informáciami od
vlastníkov ostatných bytových jednotiek a podľa takto zisteného počtu určiť výšku mesačných nákladov
a vykonať ročné rozúčtovanie nákladov. Samotný zástupca žalovaného uviedol, že sa v predmetnej
bytovej jednotke zdržiava 80 až 85 dní v kalendárnom roku. Z uvedeného dôvodu je v zmysle § 2
písm. g) zákona č. 67/2013 Sb. osobou rozhodnou pre rozúčtovanie služieb, keďže je osobou, u ktorej

bolo možné predpokladať, že sa v bytovej jednotke bude zdržiavať po dobu dlhšiu než 2 mesiace v
priebehu zúčtovacieho obdobia. Aj svedeckými výpoveďami ďalších vlastníkov bytových jednotiek bolo
preukázané, že v rozhodnom období rokov 2007 až 2014 uvedenú bytovú jednotku užíval zástupca
žalovaného so svojím synom a manželkou, ktorých vídavali pravidelne minimálne 5-krát týždenne.
Jeho priezviskom je označená aj poštová schránka patriaca k uvedenej bytovej jednotke. Žalovaný

taktiež neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že v rozhodnom období mal aj ďalšie dve samostatné
bývania, iba súdu predložil listinu o hlásení trvalého pobytu seba a svojich rodinných príslušníkov, ktorá
však nevyvracia tvrdenie žalobcu, že zástupca žalovaného a jeho rodinní príslušníci užívali predmetnú
bytovú jednotku, čo nesporne vyplynulo z výsledkov vykonaného dokazovania. Podľa názoru súdu
nepriamym dôkazom o užívaní uvedenej bytovej jednotky troma osobami je odpočet spotreby vody

novoinštalovaných vodomerov ako druhej najväčšej spotreby v bytovom dome. Na základe uvedených
skutočností súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru o správnosti postupu žalobcu pri
stanovení výšky mesačných predpisov za služby spojené s užívaním bytu a rozúčtovaní ročných
nákladov určovaných podľa počtu spolužijúcich osôb, t.j. pri danej bytovej jednotke z počtu troch osôb.
Vychádzajúc z judikatúry užívanie bytu k bývaniu, nepredstavuje zriedkavé alebo náhodilé návštevy bytu

vrozsahu4až6dnítak,akotovyplývazrozsudkuNajvyššiehosúduČRsp.zn.26Cdo/2363/2003zodňa
21.7.2004,atentostavžalovanýmpreukázanýnebol.Žalovanýsavzmyslezmluvyospráveuzatvorenej
dňa 15.6.2005 v článku III. bodu 4. zmluvy zaviazal mesačné predpisy zálohových platieb uhrádzať
vždy k 16. dňu kalendárneho mesiaca a ku dňu podania žaloby nedoplatok k 17.3.2013 prestavoval
sumu 19.170,- Kč, avšak dňa 30.6.2014 žalovaný uhradil sumu 4.837,- Kč, ktorá sa započítala na dlžnú

sumu, a preto dlh predstavoval sumu 14.338,- Kč a následne si žalobca uplatnil nároky z nezaplatených
predpisov za obdobie do 31.12.2014. Výška mesačného predpisu od 1.6.2011 za predmetnú bytovú
jednotku bola určená vo výške 1.810,- Kč, ktorá bola od 1.2.2013 upravená na sumu 1.813,- Kč s
poukazom na zmenu DPH v Českej republike, kedy sa pôvodná výška DPH upravila z 20 na 21 %,
na základe čoho aj došlo aj k zmene výšky poplatku za správu z pôvodných 300,- na 303,- Kč. Od

1.5.2014 bola výška mesačného predpisu upravená na sumu 1.990,- Kč. Na základe uvedeného, preto
súd vyhovel žalobe o zaplatenie nezaplateného nedoplatku spojeného s užívaním predmetného bytu
vyčísleného do 17.3.2013 vo výške 14.338,- Kč po započítaní nezaplatených mesačných predpisov
za obdobie apríl až december roku 2013 v celkovej výške 30.655,- Kč, ako aj súčtu nezaplatených
mesačných predpisov za obdobie roka 2014 vo výške 23.172,- Kč, teda v celkovej výške 53.827 Kč. Z

nezaplateného nedoplatku do 17.3.2013 vo výške 14.338,- Kč, ako aj nevykonaných úhrad mesačných
predpisov za obdobie apríl až december 2013, súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 7,05
% a vo výške 8,05 % ročne z neuhradených mesačných predpisov za r. 2014 a v prevyšujúcej časti
žalobu v uplatnenom nároku na úrok z omeškania ako nedôvodnú zamietol. Taktiež ohľadne vzájomnejžaloby uviedol, že žalovaný si svojím vzájomným návrhom uplatnil voči žalobcovi nárok na započítanie
svojej pohľadávky vo výške 13.099,- Kč, teda v sume nižšej ako žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie
nedoplatku nákladov spojených s užívaním predmetnej bytovej jednotky, súd prvej inštancie tento prejav

žalovaného posúdil v zmysle § 147 ods. 2 CSP ako prostriedok procesnej obrany, a keďže žalobe v
plnom rozsahu vyhovel, započítaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti
neúspešnému žalovanému.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný. Ten okrem iného uviedol, že v
predmetnej nehnuteľnosti nikdy svoju domácnosť nemal, počet členov v jeho domácnosti sa nemenil
aj jednotku do prenájmu ani podnájmu neposkytol. Nikdy mu nevznikla žiadna povinnosť hlásiť žiadnu
zmenu a žalovaný svojim konaním neporušil žiadne ustanovenia zákona č. 72/1994 Zb. o vlastníctve
bytu. Žalovaný ani v zmysle zmluvy o správe domu zo dňa 15.6.2005 a bodu 6 článku III. predmetnej
zmluvy toto ustanovenie svojim konaním nijako neporušil. Uviedol, že nenamieta mesačný predpis

záloh odsúhlasených na schôdzach,, ale kategoricky nesúhlasí s výškou rozúčtovania služieb na
tri osoby resp. na 36 osôbomesiacov. Uviedol, že spoločenstvo nikdy nesplnilo zákonnú povinnosť
doručiť žalovanému výpoveď, na základe ktorej by mu malo byť ukončené členstvo . Taktiež uviedol,
že spoločenstvo nemalo žiadne oprávnenie svojvoľne meniť zálohové platby, čo patrí do pôsobnosti
výhradne zhromaždenia členov SVJ. Ak sa žalobca odvoláva na upomienky, tieto skutočnosti nikdy

neboli žalovanému doručené ani doručované. Opätovne zdôraznil, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu,
že predmetnú bytovú jednotku obývali v inkriminovanom období tri osoby a zároveň osoby konkrétne
uvedené v žalobe. Žalobca túto skutočnosť nijak nepreukázal a súd ju absolútne nesprávne posúdil.
Taktiež uviedol, že nesúhlasí s tvrdením súdu, že zástupca žalovaného osobne uviedol na evidenčnú
kartu okrem svojej osoby v roku 2007 ďalšie dve spolu žijúce osoby, a to svoju manželku a syna, vrátane

ich identifikačných dokladov, čo má preukazovať samotná identifikačná karta zo dňa 8.10.2007. Jeho
podpis na evidenčnej karte iba osvedčuje prevzatie listiny. Poukázal taktiež, že na tejto karte sú iba
účelovo vykonštruované údaje a sú ešte aj nesprávne. Poukázal, že samotná skutočnosť faktického
pobytu v nehnuteľnosti bez splnenia ďalších podmienok v zmysle zákona samo o sebe neukladá žiadnu
povinnosť hlásiť počet osôb rozhodných k rozúčtovaniu služieb. Taktiež uviedol, že nesúhlasí s výrokom

súdu o náhrade trov konania bez uvedenia bližšieho dôvodu . Žiadal, aby Krajský súd v Prešove
rozsudok Okresného súdu Prešov zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že žalovaný v predmetnom odvolaní opätovne
sa odvoláva na tie isté skutočnosti a tvrdenia, ako tomu bolo počas celého prvoinštančného konania,

a ktoré do dnešného dňa nijako nepreukázal, práve naopak, neustále uvádza zavádzajúce a nijako
nepreukázané tvrdenia s cieľom vyhnúť sa splneniu si svojej povinnosti voči žalobcovi, čím žalobcovi
vzniká značná škoda. Uviedol, že z dôvodu, že si žalovaný naďalej dlhodobo neplní svoje povinnosti
voči žalobcovi, bol žalobca nútený domáhať sa zaplatenia ďalších dlžných preddavkových zálohových
platieb od žalovaného novou samostatnou žalobou, a to od nezaplatenia preddavkovej zálohovej platby

za mesiac január 2015, ktoré sa vedie pod sp. zn. 16Csp/69/2017. Žalobca opätovne poukázal na
skutočnosť, že žalovaný si svoje povinnosti voči žalobcovi dlhodobo neplní a náklady spojené so
správou bytového domu a pozemku dlhodobo neuhrádza, a to ani čiastočne. Žalobca má za to, že
počas celého prvoinštačného konania bolo dostatočne preukázané, že v predmetnej bytovej jednotke
sa zdržiavajú tri osoby a nie jedna, ako tvrdí žalovaný. Predmetná bytová jednotka je dlhodobo užívaná

synom žalovaného a jeho rodinou, teda aspoň troma osobami. Tvrdenie žalovaného, že jeho syn Y.
T. nemal podľa jeho názoru žiadne oprávnenie jednať vo veciach týkajúcich sa predmetnej bytovej
jednotky za jeho osobu a uskutočňovať za neho úkony týkajúce sa predmetnej bytovej jednotky považuje
žalobca za účelové a irelevantné, pretože žalovaný sa ako vlastník predmetného bytu v bytovom dome
nikdy neinformoval a nezaujímal u žalobcu ako správcu bytového domu o skutočnostiach týkajúcich

sa predmetného bytu a bytového domu a o výške platieb v spojení s vlastníctvom predmetného bytu
a vyplývajúcich zo zmluvy o správe zo dňa 15.6.2005, v ktorej sa podpisom zaviazal, že tieto platby
bude pravidelne uhrádzať na účet žalobcu ako správcu bytového domu. Z dôvodu, že syn žalovaného
priamo požiadal žalobcu, aby jednal vo veciach týkajúcich sa predmetnej bytovej jednotky s ním a nie
so žalovaným ako vlastníkom, na základe čoho žalobcovi poskytol aj svoje kontaktné údaje, žalobca

pôvodne jednal vo veciach týkajúcich sa predmetného bytu s jeho synom. Syn žalovaného taktiež
čiastočne uhrádzal zálohové platby súvisiace s predmetným bytom, nie žalovaný, čo je ďalšia zo
skutočností nasvedčujúcich tomu, že žalovaný dal svojmu synovi oprávnenie konať a jednať vo veciach
týkajúcich sa predmetného bytu. Poukázal, že žalovaný má zákonnú povinnosť oznamovať žalobcoviako správcovi bytového domu skutočnosti týkajúce sa akejkoľvek zmeny v bytovej jednotke, a taktiež
mal povinnosť hlásiť zmenu počtu osôb, ktoré permanentne obývajú predmetnú bytovú jednotku. Túto
zmenu, ako už žalobca viackrát uviedol, uskutočnil syn žalovaného, keď na evidenčnú kartu žalovaného

k predmetnému bytu prihlásil svoju manželku a svojho syna a seba uviedol ako kontaktnú osobu spolu
s kontaktnými údajmi vo veciach týkajúcich sa predmetného bytu. Urobil tak z dôvodu, že žalovaný sa v
predmetnom byte vôbec nezdržiava z dôvodu, že žije mimo územia ČR, a tento byt obýva permanentne
on so svojou rodinou. Žalobca má za to, že počas prvoinštančného konania sa jednoznačne vyjadril,
a to aj dostatočným spôsobom preukázal skutočnosti týkajúce sa preddavkových zálohových platieb,

spôsobu ich výpočtu ako aj stanovenie ich výšky. Poukázal, že samotné mesačné výpisy príspevkov
a záloh na služby bytu nie sú vyhotovované samostatne na každý mesiac toho ktorého kalendárneho
roka, ale po tom, čo zhromaždenie vlastníkov bytov odsúhlasí navýšenie daných platieb na jednotlivé
mesačné zálohové platby na príspevky a zálohy na služby bytu, je vyhotovený správcom bytového
domu nový mesačný predpis príspevkov a záloh na služby, ktorý nahradí posledný mesačný predpis
a vlastníci bytov tak platia od vydania tohto vydaného mesačného predpisu nové platby vo výške v

ňom uvedené, stanovené a odsúhlasené. Poukázal aj na ustanovenie pôvodného zákona č. 72/1994
Sb. Zákon o vlastnictví bytu, ktorý bol v celom rozsahu nahradený ustanoveniami zákona č. 89/2012
Sb. (Občanský zákonník), ako aj zákon č. 67/2013 Sb., ktorým sa upravujú niektoré otázky súvisiace
s poskytovaním plnení spojených s užívaním bytu a nebytových priestorov v dome s bytmi. Opätovne
zdôraznil, že žalovaný sa dlhodobo a účelovo vyhýba splneniu si svojich povinností voči žalobcovi.

Žalobca považuje konanie žalovaného za účelové s cieľom oddialiť plnenie si svojich povinností vo
vzťahu k žalobcovi. Žiadal preto, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny a priznal žalobcovi trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní v celom rozsahu, pretože
všetky skutočnosti aj v nadväznosti na skutočnosti žalobcom uvádzané v prvoinštančnom konaní, ako
aj na listinné dôkazy predložené žalobcom do súdneho spisu prvoinštančného konania, tieto žalobca

považuje pre rozhodnutie prvoinštančného súdu za zákonné a správne.

5. K uvedenému vyjadreniu sa opätovne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca uvádza nepravdivé
skutočnosti, predkladá súdu zmanipulované dôkazy, obviňuje svedkov, dôkazy si vyrába sám a
nepreukázal všetky skutočnosti hodnoverným spôsobom. Trvá preto na ním podanom odvolaní a žiadal,

aby bola vec odvolacím súdom zrušená.

6. K tomuto vyjadreniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný sa v predmetnom vyjadrení
opätovne iba odvoláva na tie skutočnosti a tvrdenia, na ktoré sa odvolával vo svojom odvolaní. Neustále
zavádza a nijako nepreukazuje tvrdenia s cieľom sa vyhnúť si splneniu svojej povinnosti. Zdôraznil a

zopakoval, že sám syn žalovaného požiadal žalobcu, aby žalobca s ním ohľadne predmetnej bytovej
jednotky komunikoval a za tým účelom mu aj sám z vlastnej vôle poskytol identifikačné údaje jeho osoby,
ako aj jeho syna a manželky a uviedol aj kontaktné údaje na jeho osobu s tým, že tieto boli s vedomím
a jeho súhlasom uvedené na evidenčnú kartu k predmetnej bytovej jednotke.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúce
CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správne. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v

zmysle ustanovení § 387 ods. 1 CSP.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a pre zdôraznenie
správnosti dodáva nasledovné:

9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.11. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým v
súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na konania,
ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky

realizovanýchúkonovpredodňomúčinnostitohtozákona, posudzovaťajvsúvislostisprávnouúpravou,
ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení O.s.p.
(Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti
s realizáciou dokazovania, i prijatými skutkovými závermi.

12. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca bol povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho
názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to povaha veci
pripúšťa. Zákonodarca v tejto novej úprave vychádzal z pôvodného ustanovenia § 79 O.s.p. (Občiansky
súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), podľa ktorého súd nie je viazaný len tými dôkazmi, ktoré
navrhli účastníci konania, pretože podľa § 120 ods. 1 O.s.p. môže súd výnimočne vykonať aj iné dôkazy
ako navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodovanie vo veci. Toto ustanovenie je

odrazom princípu materiálnej pravdy, t.j. povinnosti súdu zistiť skutkový stav, čo možno najúplnejšie a
najbližšie ku skutočnosti.

13. Od tejto úpravy sa zákonodarca pri koncipovaní CSP odchýlil a do ustanovenia § 185 CSP zaviedol
princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou

pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu,
pričom súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť
svoj obraz iba v rozsahu v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi.
Dôraz sa vedie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy
súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Súd tak môže vykonať len tie dôkazy, ktoré

navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. V danom prípade
preto platí princíp formálnej pravdy. Z uvedeného sa preto priorizuje procesná aktivita sporových strán,
ktoré sú zasadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie
svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo sa oboznámiť a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy
protistrany. Ide o kontradiktórny proces, kde proti sebe stoja dve strany sporu s protichodným záujmom

na jeho výsledku. V čase odvolacieho konania súd preto vychádza z uvedených ustanovení CSP.

14. Odvolací súd ďalej preto poukazuje na dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná
zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť

súdu rozhodnúť vo veci i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva
pre rozhodnutie vo veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia
dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti. Dôkazné bremeno
ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje
pre seba priaznivé právne dôsledky. Ak žalovaný tvrdí, že v predmetnom byte nikdy permanentne

nebývali tri osoby, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie
tejto skutočností. Túto povinnosť, podľa názoru odvolacieho súdu, však žalovaný nesplnil, pretože
žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že v predmetnom byte tri osoby nikdy nebývali.
Nepreukázal, napr. kde tieto osoby bývali, kde boli prihlásené na prechodný, či trvalý pobyt, kde
pracovali, kde chodil maloletý syn do školy, kde resp. na akej inej adrese sa mali zdržiavať. Nevyvrátil

tak tvrdenia žalobcu.

15. Odvolací súd tak po preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav a v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania aj dospel ku

správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcu aj správne právne posúdil.

16. Odvolací súd konštatuje v zmysle ustanovení § 387 ods. 1, 2 CSP správnosť týchto dôvodov a v
podstatných bodoch na nich odkazuje.

17. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky vyjadrené v odvolaní žalovaného a po ich preskúmaní
dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, pretože v konečnom dôsledku nemôžu privodiť zmenu
zisteného skutkového i právneho stavu. Opätovne poukazuje, že preskúmal všetky odvolacie námietky
žalovaného, konštatuje však, že tieto nemajú priamy vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvejinštancie, a preto ich odvolací súd ani bližšie neodôvodňoval. V týchto odvolacích námietkach žalovaný
spochybňuje dôkazy vykonané súdom svedčiacich v prospech žalobcu, poukazuje na rozpory vo
výpovediach svedkov, poukazuje na nedôveryhodné listiny. Tieto tvrdenia však žalovaný nepreukázal.

Odvolací súd konštatuje, že žiadne takéto podstatné rozpory uvádzané žalovaným nezistil.

18. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s výrokom súdu prvej inštancie v časti o trovách konania, keďže
žalobca bol v konaní úspešný, má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalovanému,
čo vyplýva z ustanovení § 255 ods.1 CSP.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovení § 396 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti žalovanému, ktorý v konaní úspech nemal.

20. Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).