Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 28, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/35/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200597
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1014200597.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: INFORAMA a.s., so sídlom Mlynské
Nivy 54, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát,
Šafárikovo námestie 2, Bratislava, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo:
1100301/1/62476/2014/5002 zo dňa 4. februára 2014, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave č. k. 5S 79/2014-42 zo dňa 8. septembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 79/2014-42 zo dňa 8.
septembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „OSP“)

rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/62476/2014/5002 zo dňa 4.2.2014 a rozhodnutie Daňového úradu
pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj „správca dane“ alebo „daňový úrad“) č. 9900399/5/4739026/2013
zo dňa 22.10.2013, ktorým žalobcovi ako daňovému subjektu podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil úrok z omeškania v sume 435,80 € za
nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie roku 2009 v lehote podľa § 49

ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani
z príjmov“) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovanému zároveň uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 70 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 €.

V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval zistenie z pripojeného administratívneho spisu
žalovaného, že dňa 31.3.2010 žalobca doručil správcovi dane Hlásenie o vyúčtovaní dane a o úhrne

príjmov zo závislej činnosti znížených o sumy podľa § 5 ods. 8 zákona o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov o zrazených preddavkoch na daň a o daňovom bonuse (ďalej len „hlásenie“),
na ktoré reagoval správca dane Oznámením o kompenzácii nadmerného odpočtu DPH vydaným dňa
12.8.2010, ktorým žalobcovi oznámil, že v zmysle § 63 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov použil
časť neodpočítaného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2010

v celkovej sume 89 979,19 € okrem iných aj na úhradu nedoplatku evidovanom na dani z príjmov
fyzických osôb zo závislej činnosti vo výške 7 468,48 € vyplývajúceho z hlásenia za zdaňovacie obdobie
2009.
Ďalej krajský súd konštatoval, že dňa 22.10.2013 správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým
podľa § 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 435,80 € za
nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti priznanej v hlásení za zdaňovacie obdobie roku 2009

v lehote podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov v znení platnom do 31.12.2012. Svoje rozhodnutie
zdôvodnil tým, že pre daňový subjekt bolo priaznivejšie vyrubenie sankčného úroku podľa daňovéhoporiadku. Z rozhodnutia ďalej vyplýva, že daňový subjekt bol podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov
v znení platnom do 31.12.2012 povinný podať hlásenie do troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho
obdobia a v lehote na podanie hlásenia je povinný tiež zaplatiť i samotnú daň. Žalobca podal hlásenie

za zdaňovacie obdobie roku 2009 dňa 30.3.2010, priznaná daň predstavovala sumu 153 676,48 €,
lehota na podanie hlásenia uplynula dňa 31.3.2010, do lehoty na podanie hlásenia bola zaplatená suma
146 208,01 € a daňový subjekt daň v sume 7 468,47 € uhradil dňa 20.8.2010 (kompenzáciou, ktorú
vykonal správca dane). Toto rozhodnutie správcu dane žalobca včas napadol odvolaním, o ktorom
bolo rozhodnuté dňa 4.2.2014 žalovaným tak, že rozhodnutie správcu dane bolo ako vecne správne

potvrdené.
Krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu mal preukázaný priebeh reštrukturalizačného
konania: Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.8.2009, sp. zn. 4R/2/2009, právoplatné
dňa 21.8.2009, súd začal reštrukturalizačné konanie na majetok žalobcu a uznesením Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 3.9.2009, sp. zn. 4R/2/2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9.9.2009, bola
povolená reštrukturalizácia žalobcu.

Krajský súd ďalej poukázal na obdobný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 322/2010-90
zo dňa 2.9.2013, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/1/2014 zo dňa 29.1.2015, z odôvodnenia ktorého vyplynulo, že „pokiaľ žalovaný a správca
dane mali za to, že daňová pohľadávka na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009 vznikla po začatí
reštrukturalizačného konania, tak takýto záver je v rozpore s právnou úpravou na vec sa vzťahujúcou a

rovnako nie je zrejmé, na základe akých dôvodov k nemu dospeli. Zákon o DPH v § 19 a 20 upravuje
vznik daňovej povinnosti pri jednotlivých zdaniteľných obchodoch, ktoré sú predmetom dane. Daňová
pohľadávka na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009 vznikla uskutočnením zdaniteľných obchodov v
priebehu tohto zdaňovacieho obdobia a teda nepochybne pred začatím reštrukturalizačného konania, t.
j. dňa 21.08.2009 v zmysle § 95a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov. Túto pohľadávku nemusel

daňový subjekt na základe reštrukturalizačného plánu plniť, a preto zanikla. Podľa § 35b ods. 1 písm.
a/ zákona č. 511/1992 Zb., sankčný úrok vyrubí správca dane daňovému subjektu, ak daň priznanú
v daňovom priznaní alebo v hlásení alebo vlastnú daňovú povinnosť priznanú v daňovom priznaní
nezaplatí v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona.“
Vychádzajúc z citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mal krajský súd za to, že

i na dané zdaňovacie obdobie a vo vzťahu k skutkovému stavu v predmetnej veci už Najvyšší súd
Slovenskej republiky právoplatne vyslovil, že daňová pohľadávka na DPH vznikla nepochybne pred
začatím reštrukturalizačného konania, t. j. pred 21.8.2009, a ako ďalej vyplynulo zo zistení súdu, túto
pohľadávku si správca dane neuplatnil voči žalobcovi v reštrukturalizačnom konaní, a preto mu zanikla.
Stotožnil sa preto s právnym názorom žalobcu, že žalobca sa nemohol dostať do omeškania s úhradou

dane z prímov za obdobie od 1.8.2009 do 20.8.2009 a že túto pohľadávku si mal správca dane riadne a
včas prihlásiť po povolení reštrukturalizácie, a keď tak neurobil, táto zanikla. S ohľadom na uvedené si
potomanisprávcadanenemoholuplatniťvočižalobcoviúrokzomeškaniaaanižiadnesankcieprípadne
iné ďalšie sankcie za neuhradenie dane z príjmov za obdobie pred začatím reštrukturalizácie.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/
OSP, nakoľko napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, navrhujúc jeho
zrušenie a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie.
Nesúhlasil so záverom krajského súdu, že žalobca sa nemohol dostať do omeškania s úhradou dane
z príjmov za obdobie od 1.8.2009 do 20.8.2009 a že túto pohľadávku si mal správca dane riadne a

včas prihlásiť po povolení reštrukturalizácie, a keď tak neurobil, táto zanikla, a s ohľadom na uvedené
si správca dane nemohol uplatniť voči žalobcovi úrok z omeškania a ani žiadne sankcie prípadne iné
ďalšie sankcie za neuhradenie dane z príjmov za obdobie pred začatím reštrukturalizácie.
Žalovaný uviedol, že si nemohol uplatniť daň z príjmov zo závislej činnosti za obdobie od 1.8.2009 do
20.8.2009, t. j. prihlásiť pohľadávku riadne a včas podľa § 121 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a

reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov do 30 dní od
povolenia reštrukturalizácie, a to z toho dôvodu, že v lehote do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie
žalovaný o pohľadávke nevedel (čoho dôkazom je chronologický vývin udalostí, ktoré v odvolaní
špecifikoval), a túto skutočnosť považuje žalovaný za významnú a rozhodujúcu pri zodpovedaní otázky,
či si žalovaný mohol riadne a včas prihlásiť pohľadávku po povolení reštrukturalizácie.

Trval na tom, že v zákonnej lehote na prihlásenie pohľadávok žalovaný nemal vedomosť o takej
pohľadávke na dani zo závislej činnosti, ktorú by mohol uplatniť v zákonnej lehote prihláškou; že zrazené
preddavky na daň v sume 7 468,47 € sa stali daňou z príjmov zo závislej činnosti splatnou 31.3.2010,
ktorá sa po tomto dátume stala daňovým nedoplatkom považovaným v zmysle § 158 ods. 1 daňovéhoporiadkunaúčelykonkurzuareštrukturalizáciezapohľadávku;ževpredloženomhlásenížalobcapriznal
nedoplatok dane v sume 7 468,47 €; že žalovaný postupoval v súlade s daňovým poriadkom, keď vyrubil
úrok z omeškania za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti, priznanej v hlásení za zdaňovacie

obdobie roku 2009 v lehote podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov; že žalobca svojím postupom pri
účtovaní miezd za mesiac august 2009 nerozlišoval obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania
a obdobia po začatí reštrukturalizačného konania a že percentuálne rozdelil zrazené preddavky na daň
na časť, podľa neho, prislúchajúcu obdobiu pred začatím reštrukturalizačného konania a obdobiu po
začatí reštrukturalizačného konania, čo je podľa žalovaného v rozpore s ustanovením § 35 zákona o

dani z príjmov.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako
vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 250ja ods. 2 vety prvej OSP, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného podľa § 212
ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie pre procesné pochybenie.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bol vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu)

je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom
súdnictve je teda preskúmať, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených
žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Žalobcanavrholpreskúmaťpostupazákonnosťrozhodnutiažalovanéhoč.1100301/1/62476/2014/5002

zo dňa 4.2.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č.
9900399/5/4739026/2013 zo dňa 22.10.2013, ktorým žalobcovi ako daňovému subjektu vyrubil podľa
§ 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku úrok z omeškania v sume 435,80 € za nezaplatenie dane z
príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie roku 2009.

Krajský súd zrušil obe rozhodnutia správnych orgánov podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP, teda z
dôvodu, že vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. Stotožniac sa s právnym názorom
žalobcu, že žalobca sa nemohol dostať do omeškania s úhradou dane z príjmov za obdobie od
1.8.2009 do 20.8.2009 a že túto pohľadávku si mal správca dane riadne a včas prihlásiť po povolení
reštrukturalizácie, a keď tak neurobil, táto zanikla, a preto si správca dane nemohol uplatniť voči

žalobcovi úrok z omeškania, odôvodnil krajský súd svoj rozsudok odkazom na rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3S 322/2010-90 zo dňa 2.9.2013, potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Sžf/1/2014 zo dňa 29.1.2015, pričom predmetom preskúmania bola zákonnosť
rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty
ktorým podľa § 63 ods. 4 zák. o správe daní a poplatkov nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie preplatku

na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2010, keď použil uvedený preplatok na úhradu časti nedoplatku
evidovanom na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009. Správca dane mal za to, že daňová pohľadávka
za zdaňovacie obdobie júl 2009 vznikla a stala sa splatnou po začatí reštrukturalizačného konania u
žalobcu, a preto sa neuplatňuje prihláškou v reštrukturalizácii a je rovnako možné jej započítanie. Z
obsahu odôvodnenia citovaných rozsudkov súdov však vyplynulo, že išlo o daňovú pohľadávku na DPH,

čo je odlišný typ dane ako v prejednávanom prípade, kde sa jedná o daň z príjmov zo závislej činnosti,
a v nadväznosti na to právne posúdenie vzniku daňovej povinnosti vychádzalo zo zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktorý sa však na prejednávanú vec nevzťahuje. Krajský súd vlastné
právne posúdenie veci nevykonal, nezaoberal sa vecou v rozsahu žalobných námietok, a argumentov
žalovaného, vyslovil len svoj právny záver, sa čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti.

Podľa judikatúry Ústavného súdu slovenskej republiky nezávislosť rozhodovania súdov sa uskutočňuje v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcimsúčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje
rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP.

Procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia musí
vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca
z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP znamená tiež právo účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia, a jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo a aj

právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku.

Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho
orgánuvyplývaajzjudikatúryEurópskehosúdupreľudsképráva(ďalejlen„ESĽP“).Ajkeďsohľadomna
judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia
musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami,

ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu
a nie len odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP Ruiz Torija proti Španielsku z
9.12.1994).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
c. Švajčiarsko z 29.4.1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení
absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom

súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil.

Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd z uvedených zásad súdneho
prieskumu dôsledne nevychádzal, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok
dôvodov. Záver krajského súdu je predčasný, pretože vôbec nereagoval na argumentáciu a vyjadrenia

žalovaného, že nemohol uplatniť daň z príjmov zo závislej činnosti za obdobie od 1.8.2009 do 20.8.2009,
t. j. prihlásiť pohľadávku riadne a včas podľa § 121 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie, keďže v lehote
do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie o pohľadávke nevedel, ktorá skutočnosť je aj podľa názoru
odvolacieho súdu významná pri zodpovedaní otázky, či si žalovaný mohol riadne a včas prihlásiť

pohľadávku po povolení reštrukturalizácie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací z týchto dôvodov odvolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu musel s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá
OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).

V ďalšom konaní krajský súd prejedá vec znova v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiada aj
s argumentáciou žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe a tiež so skutočnosťami uvedenými žalovaným v
odvolaní, a znova o žalobe v jej medziach rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní, súc viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd i o náhrade trov tohto konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý

bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť
1.7.2016.

Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods.
1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti

Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.