Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 4, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/296/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113220410
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3113220410.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: B. B. SK, s. r. o., so sídlom T., E.
F. XX, IČO:XX XXX XXX, zastúpený Advokátskou kanceláriou AK U., s.r.o., so sídlom P. XX, T., IČO: XX
XXXXXX,protižalovanej:L.T.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.XXX,doXX.XX.XXXXzaúčastiW.následne
žalovaná zastúpená týmto združením ako osobitným subjektom, zastúpeným JUDr. I. E., advokátom,
so sídlom v J., F.. J. 7, o zaplatenie 3.636,67 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a osobitného
subjektu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. novembra 2016, č.k. 12C/197/2013-115,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .

Vo výrokoch o náhrade trov konania osobitného subjektu a občianskeho združenia W. rozsudok súdu
prvej inštancie m e n í tak, že osobitný subjekt a občianske združenie W. má voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Osobitný subjekt m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol, druhým výrokom

žalovanej nepriznal náhradu trov konania, tretím výrokom osobitnému subjektu na strane žalovanej
nepriznal náhradu trov konania a štvrtým výrokom občianskemu združeniu W., zastúpenému JUDr. I.
E., ako vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej (do XX.XX.XXXX) nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 52 ods. 2, § 39, § 524 ods.1, 2
Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa a ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Súd konštatoval, že na základe zmluvy o
postúpení pohľadávok zo dňa 12.11.2010 bola postúpená J.. jej pohľadávka voči žalovanej na žalobcu.

J. dňa 22.11.2006 uzatvorila so žalovanou zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej jej poskytla
peňažné prostriedky vo výške 44.500,- Sk (t.j. 1.477,13 eur). Žalovaná sa zaviazala úver vrátiť v 60
mesačných splátkach po 1.207,- Sk (t.j. 40,07 eur) s tým, že v zmluve bola uvedená RPMN vo výške
23,32 %, ročná úroková sadzba vo výške 18,40%, splatnosť 1. splátky dňa 20.12.2006 a poslednej
splátky dňa 20.11.2011. Súčasťou zmluvy boli úverové zmluvné podmienky žalobcu. Podľa obsahu
žaloby veriteľ (J..) pred postúpením pohľadávky nezosplatnila predmetný úver. Žalobca predložil iba
svoju výzvu zo dňa 14.06.2011 žalovanej na úhradu dlhu s upozornením na možnosť zosplatnenia dlhu

a svoje oznámenie zo dňa 04.07.2011 o zosplatnení dlhu. Súd uviedol, že v danej veci medzi stranami
sporu nebolo sporné, že ide o spotrebiteľský vzťah, vzhľadom na charakter strán sporu. I keď ide v danej
veci o úverovú zmluvu podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, vzťahujú sa ňu ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa, ako aj ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka azák.č.258/2001Z.z.akolexspecialis,ktorýmápodľa§52ods.2Občianskehozákonníkaprednosťpred
ustanoveniami Obchodného zákonníka ako všeobecného zákona. Súd konštatoval, že v zmysle ust. §
92 ods. 8 zákona o bankách spôsobilým predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť,

ktorá je už splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy potom, čo bol klient banky
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Tieto predpoklady sú zákonným predpokladom
pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V danom
prípade žalobca takýto dôkaz - písomnú výzvu banky (J.) nepredložil, preto je postúpenie pohľadávky
ohľadnežalovanejneplatnépodľa§39Občianskehozákonníkaprerozporsozákonom,prenedodržanie

zákonnej podmienky uvedenej v citovanom ustanovení zákona o bankách. V dôsledku uvedeného
žalobca nie je nositeľom subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu, teda nemá aktívnu vecnú
legitimáciu v tomto konaní, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. V zmysle ust. 255 ods. 1 CSP súd
nepriznal úspešnej žalovanej náhradu trov konania, pretože žiadnu nežiadala a žiadna jej ani nevznikla.
Osobitnému subjektu na strane žalovanej súd nepriznal náhradu trov konania, pretože ustanovenia
CSP (účinného od 01.07.2016) neupravujú a nepriznávajú takúto náhradu. O náhrade trov konania W.

ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej do 30.06.2016 súd rozhodol tak, že ani občianskemu
združeniu nepriznal náhradu trov konania. Citoval ust. § 470 ods. 2 a § 95 ods. 1 CSP a poukázal na to,
že podľa záverov občianskoprávneho kolégia NS SR vedľajší účastník od účinnosti nového CSP dňom
01.07.2016 zanikol ako subjekt konania, nedochádza k transformácii zo zákona na osobitný subjekt
podľa § 95 CSP. Súd v zmysle ust. § 470 ods. 2 CSP rozhodol o požadovanej náhrade trov konania do

30.06.2016 podľa § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ustálenej judikatúry o neúčelne vynaložených trovách konania.
Súd videl tieto dôvody v neúčelnosti a nadbytočnosti ich vynaloženia, keďže združenie na ochranu
spotrebiteľov bolo založené za účelom poskytovania ochrany spotrebiteľovi a malo by byť teda samé
schopné poskytovať právnu ochranu spotrebiteľovi a nie prostredníctvom advokáta, ktorého si zvolilo, v

dôsledku čoho ochranu v skutočnosti neposkytuje združenie, ale advokát, čo je v rozpore s
účelom právnej úpravy týkajúcej sa postavenia združení na ochranu spotrebiteľa.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca vo veci samej a osobitný subjekt na strane
žalovanej voči výrokom III. a IV. o náhrade trov konania.

3. Žalobca sa podaným odvolaním domáhal zmeny rozsudku vo veci samej a vyhovenia žalobe v
celom rozsahu, ako aj priznania náhrady trov konania, eventuálne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP,
t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bol toho názoru, že zaslanie
písomnej výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je absolútnou podmienkou na
postúpenia pohľadávky z banky na iný subjekt, ktorý nie je bankou. Poukázal na doslovné znenie
ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, podľa ktorého je podmienkou na platné postúpenie pohľadávky

- splnenie podmienok v prvej časti vety - omeškanie dlžníka po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych
dní, písomné upozornenie banky na jeho omeškanie a písomná zmluva o postúpení pohľadávok,
alebo súhlas klienta. V danej veci je podľa neho nepochybné, že žalovaná uzatvorila zmluvu, túto
si prečítala, v celom rozsahu s ňou súhlasila a bol v nej na dvoch miestach vyslovený súhlas s
postúpením pohľadávky v prípade jej nesplácania. V zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách teda

bola splnená podmienka platného postúpenia pohľadávky s ohľadom na súhlas klienta - žalovaného
s postúpením pohľadávky. Súd na tieto skutočnosti nijakým spôsobom pri rozhodovaní neprihliadol
a teda dospel napriek vykonaniu týchto dôkazom k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol ďalej,
že právny predchodca žalobcu doručoval písomnosti prostredníctvom obyčajnej poštovej zásielky,
pričom z účinného právneho poriadku Slovenskej republiky nevyplývala žiadna povinnosť pre právneho

predchodcu žalobcu doručovať predmetný dokument doporučenou poštovou zásielkou. Bol toho názoru,
že súd prvej inštancie v danom prípade nemal použiť reštriktívny výklad ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách, keďže z predložených dôkazov mal súd preukázané, že žalovaná bola v omeškaní výrazne
viac ako 90 dní, pričom na omeškanie bola opakovane písomne upozornená. Poukázal na nález
ÚstavnéhosúduSRz01.04.2015,sp.zn.I.ÚS640/2014,akoajnálezÚstavnéhosúduSRz03.07.2008,

sp. zn. I. ÚS 242/2007. Poukázal tiež na dlhodobo akceptovaný judikát Najvyššieho súdu SR R
119/2003, v ktorom sa uvádza, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez
ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto
oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy opostúpení. Ďalej poukázal na to, že z umiestnenia a obsahu § 92 v zákone o bankách a jeho jednotlivých
odsekoch je zrejmé, že jeho účelom je ochrana bankového tajomstva a možnosti jeho vyzradenia
orgánom verejnej moci, prípadne súkromnoprávnym subjektom. Neupravuje teda možnosť postúpenia

pohľadávky bankou, ale práve možnosť vyzradiť bankové tajomstvo pri postúpení pohľadávky bankou,
ktoré zákon explicitne predpokladá.

4. Osobitný subjekt na strane žalovanej podal odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade
trov konania (výroky III. až IV. rozsudku). Domáhal sa zmeny rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenej

časti tak, že W. bude priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100%. Poukázal na to, že právne
postavenie občianskeho združenia vystupujúceho ako vedľajší účastník na strane spotrebiteľa podľa §
93 ods. 2 O.s.p. v konaniach prebiehajúcich do 30.06.2016, s účinnosťou od 01.07.2016 posudzuje súd
za použitia čl. 4 ods. 1 CSP ako postavenie osobitného subjektu podľa § 95 ods. 1 CSP. S poukazom na
uvedené považuje za nesprávne rozhodovať o trovách konania toho istého subjektu dvoma osobitnými
výrokmi. V danej veci súd prvej inštancie zamietol žalobu s poukazom na nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie na strane žalobcu, teda z dôvodu ním prezentovanej právnej argumentácie. Napriek tejto
skutočnosti súd prvej inštancie rozhodol, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznáva.
Trovy vedľajšieho účastníka posúdil ako neúčelné, keďže spotrebiteľské združenie (vedľajší účastník)
bolo podľa názoru súdu zriadené za účelom ochrany spotrebiteľa a preto by malo ako odborník jednotlivé
úkony vykonávať v prospech spotrebiteľa samo. S týmto názorom súdu prvej inštancie nesúhlasí, keďže

zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, aby sa účastník odborne spôsobilý nemohol dať v
súdnom konaní zastúpiť advokátom. Prečo by združenie muselo byť odborníkom v danej problematike,
keď si ho zakladajú laici, ktorí boli sami poškodení rôznymi praktikami dodávateľov. Zdôraznil, že on
súdny spor nevyvolal, iba reagoval na nedôvodnú žalobu žalobcu. Jeho právna argumentácia mala za
následok úspech spotrebiteľa, ktorý nemusí platiť nedôvodne uplatnenú pohľadávku. Ak teda žalobca

podal opakovane typovú, formulárovú žalobu, on musel na túto žalobu opakovane ako aj v iných veciach
obdobnou právnou argumentáciou reagovať a následne súd vo veci vydal opakovane ako aj v iných
veciach obdobné rozhodnutie s právne rovnakou argumentáciou. Jeho postup, ale aj postup súdu
bol vyvolaný činnosťou žalobcu. V priebehu konania bola s ním v kontakte žalovaná, spotrebiteľka,
ktorá s jeho pôsobením a argumentáciou opakovane vyjadrila súhlas. Dodal, že súd vzhliadol dôvody

hodné osobitného zreteľa v neúčelne vynaložených trovách konania združením. Považuje to za logický
nezmysel, keďže dôvody hodné osobitného zreteľa je pri rozhodovaní o trovách možné použiť iba
vtedy, keď tieto trovy sú zásadne účelne vynaložené. Trovy súd teda účelne vynaložené, avšak súd
aplikuje niektorý z dôvodov hodných osobitného zreteľa (majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné
pomery všetkých účastníkov konania). Takéto dôvody však súd prvej inštancie nešpecifikoval. K danej

problematike dal do pozornosti rozsiahlu judikatúru odvolacích súdov.

5. K odvolaniu osobitného subjektu voči trovám žalobca uviedol, že CSP neobsahuje ustanovenia a
teda neupravuje náhradu trov konania osobitnému subjektu v konaní a tým ani nemôže byť U. priznaná
náhrada týchto trov. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, ktorý v

zmysle § 257 CSP výnimočne nepriznal náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa v zmysle judikatúry súdov SR, týkajúce sa neúčelnosti vynaložených trov konania. Poukázal
na rozhodnutia odvolacích súdov v obdobných veciach (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 25.04.2012, sp. zn. 17Co/91/2012, uznesenie Krajského súdu Nitra zo dňa 31.10.2012, sp. zn.
6Co/182/2012, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2013). Navrhol rozsudok súdu

prvej inštancie vo výrokoch III. a IV., týkajúcich sa nepriznania náhrady trov konania osobitnému subjektu
(do 30.06.2016 vedľajšiemu účastníkovi) na strane žalovanej ako vecne správne potvrdiť.

6. K odvolaniu žalobcu vo veci samej podal vyjadrenie osobitný subjekt na strane žalovanej a žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny potvrdiť. Zároveň si uplatnil náhradu trov

odvolacieho konania. Uviedol, že pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že právnym
titulom uplatňovaného nároku žalobcu je pohľadávka z pôvodne bankového úveru. Zo znenia ust. § 92
ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že prvá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky
je písomná výzva banky, ktorá má byť klientovi banky doručená a aj napriek tejto písomnej výzve je
klient v kvalifikovanom omeškaní. Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany

banky doručená, prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému
záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa uvedené kritériá
je základným a prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu.
Žalobca však takýto dôkaz v konaní nepredložil, preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal hneďprvú obligatórnu podmienku, uvedenú v citovanom ustanovení. Združenie pritom v žiadnom prípade
nespochybňuje oprávnenie banky postúpiť pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak to by musela
J. pristúpiť k ukončeniu úverového vzťahu. Banka úverový vzťah žiadnym spôsobom neukončila, avšak

na inkasnú spoločnosť postúpila pohľadávku z celého úverového vzťahu. Ďalej uviedol, že žalobca
v odvolaní namieta, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou vecnou
legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Podľa názoru žalobcu hovorí citované ustanovenie o úprave
výnimiek z bankového tajomstva a nie o platnosti postúpenia pohľadávky. Svoj názor podložil žalobca
článkom doc. JUDr. P. B., PhD., LL.M, podľa ktorého síce neboli dodržané podmienky v citovanom

ustanovení (bolo porušené bankové tajomstvo), ale banka (právny predchodca žalobcu) ani žalobcu
za to nenesú žiadne následky. Ak by bola prijatá táto argumentácia, banka ako inštitúcia prísne
regulovaná štátom prostredníctvom NBS, by mohla neobmedzene postúpiť pohľadávku z bankového
úveru nebankovej inštitúcii, ktoré nie sú nositeľom takéhoto bankového povolenia. Považoval zmluvu
o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom za neplatnú, v dôsledku čoho
žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Na podporu argumentácie poukázal na aktuálne

rozhodnutia všeobecných súdov SR ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie dodávateľov v
skutkovo a právne obdobných veciach.

7. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej ako vecne správny potvrdiť a vo výroku o náhrade
trov konania osobitného subjektu je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmeniť. Vo
výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadnutý
nebol, preto zostáva týmto rozhodnutím nedotknutý.

8. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie vo veci samej na závere o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanej z
pôvodného veriteľa - J.. Súd konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením
pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovanú na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého
úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok vo vzťahu k pohľadávke voči žalovanej za

absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie
zákonnej podmienky uvedenej v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.

9. Už v predchádzajúcej rozhodovacej praxi (napr. 19Co/273/2016-148 zo dňa 20.04.2017), od ktorej
odvolací súd nenachádza dôvod sa odkloniť, bol k aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách v obdobných

prípadoch zaujatý nižšie uvedený názor. Podľa neho, aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné
právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t.
j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti
na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju
aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je
potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak
dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou
o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi

účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo
vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Obo/210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a
súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť

zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2/Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1/Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť
zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný
prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho

úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno
vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by
toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.10. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať ust.
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách : „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky

zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred

postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných

záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom."

11. Citované ustanovenie neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového
tajomstva, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení

pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho
zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného
ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj
jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo".
Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky.

Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť
svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v
tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie
pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách
je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný

podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť
prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne,
že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky
ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o
bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky pred postúpením
pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané, že medzi výzvou
o postúpení pohľadávky uplynula lehota dlhšia ako 90 kalendárnych dní a taktiež nebolo preukázané,
že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovanú na zaplatenie pohľadávky podľa §

92 ods. 8 zákona o bankách).

13. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky
nažalobcunebolovsúladescitovanýmzákonnýmustanovením,čohoprávnymnásledkomjeneplatnosť
postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že

vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom
konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, ktorú uzavrela
žalovaná so Slovenskou sporiteľňou, a.s. - právnym predchodcom žalobcu.

14. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní názorom doc. JUDr. P. B., PhD., LL.M., je možné uviesť

iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa a podľa ktorých o absolútnu neplatnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s ust. § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka alebo
s ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách
(napr. JUDr. I. Q., PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin slovenskej advokácie, rok
2007, č. 10).

15. Odvolací súd preskúmal aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu
trov konania občianskeho združenia ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (do 30.06.2016)
a následne vystupujúceho ako osobitný subjekt podľa § 95 ods. 1 CSP ( pribratého do konania zasúhlasu žalovanej ako osobitný subjekt na ochranu práv žalovanej uznesením súdu prvej inštancie zo
dňa 17.10.2016, č.k. 12C/197/2013-103, právoplatným dňa 25.10.2016).

16. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok
ustanovených zákonom.

17. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným

postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného
nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s
nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom
na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti
za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa
však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože

mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí
aj pre trovy právnej služby (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 481/2015
zo 6. októbra 2015).

18. Z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že zástupcovi osobitného subjektu (do 30.06.2016

vedľajšieho účastníka na strane žalovanej) vznikli trovy právneho zastúpenia, a to za prevzatie a
prípravu zastúpenia, za podanie vyjadrenia a stanoviska v príčinnej súvislosti k predmetu konania a ich
vynaložením presadzoval procesnú obranu proti tvrdenému nároku žalobcu.

19. Odvolací súd k námietke žalobcu, že sa nejednalo o účelne vynaložené trovy konania, uvádza,

že pojem "účelný" je nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s
konaním,prednadbytočnýmičinadmernýminákladmi(napr.opakovanéuplatnenienáhradyzaprevzatie
a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo
na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady
konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné

postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných
účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada
nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 29. septembra 2015, sp. zn. 4MCdo/16/2014).

20. V danom prípade mal vedľajší účastník na strane žalovanej, následne osobitný subjekt na strane
žalovanej má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z čoho možno vyvodiť len jeden záver,
a to, že vedľajší účastník má jednak právo na právnu pomoc pred súdmi a samozrejme má aj právo
na náhradu trov konania, kam bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia.
Samozrejme, vedľajšiemu účastníkovi môže byť priznaná náhrada trov konania len v prípade, ak právo

na náhradu trov konania vznikne tomu účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval. Keďže v
prejednávanej veci došlo k zamietnutiu žaloby žalobcu v celom rozsahu, vzniklo úspešnej žalovanej
právo na náhradu trov konania a toto právo vzniklo aj vedľajšiemu účastníkovi - následne osobitnému
subjektu- na jej strane, ktorý bol v spore zastúpený právnym zástupcom z radov advokátov a uplatnil si aj
náhradu trov konania za poskytnuté právne služby. Preto vzhľadom na výsledok sporu vznikol nárok na

náhradu trov konania pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej a osobitnému subjektu,
pribratému do konania na základe súhlasu žalovanej.

21. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch
o trovách konania osobitného subjektu a do 30.06.2016 vedľajšieho účastníkovi na strane žalovanej a

nárok na ich náhradu im voči v spore neúspešnému žalobcovi priznal v rozsahu 100 %.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému osobitnému subjektu priznal nárok na ich
náhradu v rozsahu 100% voči žalobcovi. O výške tejto náhrady rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP

súd prvej inštancie.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až

§ 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.