Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 9, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/81/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115010636
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115010636.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného L. N. a spol., pre prečin
výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 30T/46/2015-363 zo dňa 05.09.2017, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 09. augusta 2018 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného L. N., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 30T/46/2015-363 zo dňa 05.09.2017 bol obžalovaný L. N.
uznaný za vinného z prečinu výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 25.04.2013 v čase o 04.30 hod. v meste G. na ulici L. pred diskotékou L. spoločne fyzicky
bezdôvodne, pod vplyvom alkoholu, napadli W. N. tým spôsobom, že najprv V. M. pristúpil k
poškodenému W. N. a po predchádzajúcej slovnej potýčke ho rukou zovretou v päsť udrel do oblasti
tváre, načo k W. N. pribehli aj L. N. a L. W., ktorí W. N. zvalili na zem, kde ho následne všetci obžalovaní
opakovane kopali do celého tela, najmä do oblasti hlavy a chrbta, v čom pokračovali až do okamihu, keď
W. N. pribehla na pomoc jeho kamarátka W. N., ktorá sa zvalila na W. N. s tým, aby zabránila ďalšiemu

napádaniu zo strany všetkých troch obžalovaných a súčasne kričala na obžalovaných, aby W. N. prestali
fyzicky napádať, pričom obžalovaní prestali W. N. fyzicky napádať až keď uvideli prichádzať hliadku
polície a utiekli smerom do centra mesta, čím uvedeným spoločným konaním spôsobili poškodenému
W. N. ľahké zranenia ako odreninu pravej čelovej oblasti hlavy s pomliaždeninou, odreninu bočnej strany
pravej očnice, odreninu ľavej dolnej pery úst, odreninu hrudnej časti chrbtice, odreninu hornej časti
pravého ramena, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie a liečenie s celkovou dĺžkou 7 (sedem) dní.

Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm.
j) a § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) mesiace.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní

12 (dvanásť) mesiacov.

Samosudca okresného súdu rozsudok zdôvodnil v rozsahu č.l. 363-378.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na základe výsledkov dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní okresný súd uznal obžalovaného L. N. za vinného z prečinu výtržníctva

spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, nakoľko bolo v konaní
preukázané, že obžalovaný spoločne s V. M. a L. W. fyzicky bezdôvodne, pod vplyvom alkoholu, napadliW. N. tým spôsobom, že najprv V. M. pristúpil k poškodenému W. N. a po predchádzajúcej slovnej
potýčke ho rukou zovretou v päsť udrel do oblasti tváre, načo k W. N. pribehli aj L. N. a L. W., ktorí W.
N. zvalili na zem, kde ho následne všetci obžalovaní opakovane kopali do celého tela, najmä do oblasti

hlavy a chrbta, pričom obžalovaní prestali W. N. fyzicky napádať až keď uvideli prichádzať hliadku polície
a utiekli smerom do centra mesta, čím uvedeným spoločným konaním spôsobili poškodenému W. N.
ľahkézraneniaakoodreninupravejčelovejoblastihlavyspomliaždeninou,odreninubočnejstranypravej
očnice, odreninu ľavej dolnej pery úst, odreninu hrudnej časti chrbtice, odreninu hornej časti pravého
ramena, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie a liečenie s celkovou dĺžkou 7 (sedem) dní.

Vinu obžalovaného mal okresný súd preukázanú najmä výpoveďou svedkyne W. N. a výpoveďou
poškodeného W. N., znaleckého posudku č. 53/2013, ako aj vo veci zadováženými listinnými dôkazmi.
Hoci obžalovaný na hlavnom pojednávaní svoju vinu poprel a tvrdil, že síce videl nejakú bitku, resp.
konflikt, avšak len z diaľky, pričom konfliktu nevenoval pozornosť, mal okresný súd za preukázané,
že obžalovaný bol v čase skutku na mieste činu, bol pod vplyvom alkoholu, jeho výpoveď bola plná
rozporov v porovnaní s výpoveďou z prípravného konania, ako aj s výpoveďou svedka W. Z., ktorý

mu mal poskytnúť svojou výpoveďou alibi. Okresný súd preto vyhodnotil výpoveď obžalovaného ako
nevierohodnú a nemal dôvod pochybovať, že ďalšou osobou, ktorá sa pridala k útoku na poškodeného,
bol práve obžalovaný.

Vzhľadom na vykonané dokazovanie okresný súd mal za preukázané, že obžalovaný žalovaným

konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty uvedeného trestného činu, keďže je zjavné,
že obžalovaný dňa 25.04.2013 v čase o 04.30 hod. fyzicky bezdôvodne, pod vplyvom alkoholu, napadol
poškodeného W. N. spôsobom ako bol ustálený vo výrokovej časti.

Pri rozhodovaní o výmere výške a druhu trestu okresný súd vychádzal z ustanovenia § 34 Trestného

zákona a zistil existenciu jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, že
obžalovaný viedol riadny život pred spáchaním skutku. Aplikujúc ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného
zákona, pri prevahe poľahčujúcich okolností, sa horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody
v prípade obžalovaného znížila z troch rokov na 24 mesiacov. Vzhľadom na skutočnosť, že miera
konania obžalovaného N., ktorá prispela k spáchaniu prečinu výtržníctva, bola rovnaká ako u ostatných

obžalovaných a obžalovanému W. uložil súd trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov, potom
zohľadňujúc to, že obžalovaný N. doposiaľ nebol súdne trestaný ako i to, že sa v jeho prípade horná
hranica trestu odňatia slobody znížila na 24 mesiacov, musel nevyhnutne tomuto obžalovanému uložiť
trest nižší ako obžalovanému W., pričom v prípade obžalovaného N. bol podľa názoru súdu primeraným
trestom trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) mesiace. Okresný súd bol zároveň toho názoru,

že výkon trestu odňatia slobody u obžalovaného nie je nevyhnutný a súčasne že skúšobná doba 12
(dvanásť) mesiacov je postačujúca na to, aby obžalovaný preukázal, že počas nej bude viesť riadny
život.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie

smerujúce tak proti výroku o vine ako aj proti výroku o treste, ktoré následne odôvodnil v rozsahu č.l.
375-377 spisu.

V odôvodnení odvolania, namietal, že v prípade obžalovaného N. nemožno vysloviť jednoznačný záver,
že sa tento obžalovaný dopustil skutku tak, ako mu je kladený za vinu v obžalobe. Obžalovaný trvá na

svojej nevine a popiera spáchanie skutku. Poukázal na výpoveď poškodeného bezprostredne po skutku,
v ktorej uviedol, že jediným istým si je pánom M. a vo vzťahu k ďalším osobám mu je ťažko sa vyjadriť.
Poukázal aj na výpoveď svedka Z., ktorý vylúčil, že by sa obžalovaný zapojil do akéhokoľvek incidentu.
Svedkyňa N. si vo svojej výpovedi spomínala len na jedného páchateľa v bielom tričku a mikine s
vyholenou hlavou, ktorým bol páchateľ M.. Obhajca spochybnil vykonanú rekogníciu ako dôkaz, pretože

táto bola vykonaná po viac ako ôsmich mesiacoch a najmenej dve osoby, z predložených identikitov,
možno označiť za osoby rómskej národnosti, pričom osoby inej národnosti zaradené do rekognície sú v
rozpore so zákonom. Rozpory sú aj vo výpovediach svedkov - zasahujúcich policajtov, z ktorých jeden
uviedol, že po ich príchode konflikt pokračoval medzi poškodeným a W., avšak z výpovede druhého
policajta,anizúradnéhozáznamu,tonevyplýva.Kukonfrontáciámzodňa03.02.2014uviedol,ženešloo

neodkladný a neopakovateľný úkon a preto tieto bolo možné vykonať aj po vznesení obvinenia. Záverom
zdôraznil, že žiaden z vykonaných dôkazov neusvedčuje obžalovaného zo spáchania skutku.Obžalovaný v doplnení odôvodnenia odvolania zo dňa 01.12.2017 prostredníctvom svojho obhajcu
ďalej uviedol, že úradný záznam, vypracovaný príslušníkmi PZ, na ktorý poukázal súd v odôvodnení
rozsudku, nie je dôkazným prostriedkom použiteľným v trestnom stíhaní osoby, ktorého obsah by mohol

byť dôkazom a nemôže slúžiť ako dôkaz v konaní pred súdom.

Z uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, zrušil rozsudok
súdu I. stupňa v celom rozsahu a obžalovaného z pod obžaloby oslobodil, alternatívne aby vec vrátil
súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti prokurátora krajskej prokuratúry, obhajcu
obžalovaného a poškodeného.

Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.

Obhajca na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že sa pridržiava písomne podaného
odvolania a z tohto dôvodu žiadal odvolací súd rozsudok súdu I. stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu I. stupňa,
nakoľko obžalovaný mal byť spod obžaloby oslobodený.

Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v citovanom ustanovení § 317 odsek

1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na
to oprávnená, a to proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla, pričom tak urobila v lehote
ustanovenej v zákone a dospel k zisteniu, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil :

- dňa 09.04.2015 prokurátor okresnej prokuratúry podal podľa § 234 ods.1 Trestného poriadku obžalobu
na obvinených V. M., L. W. L. N., pre prečin výtržníctva vo forme spolupáchateľstva podľa § 20, § 364
ods. 1 písm. a/ Trestného zákona.

-nahlavnompojednávaníbolovykonanédokazovanievýsluchomobžalovanýchL.W.aL.N.,výsluchom
svedka poškodeného W. N., výsluchom svedkov W. N., W. Z., W. J., W. B., W. M., prečítaním výpovede
svedka I. J. z prípravného konania, prečítaním znaleckého posudku č. 53/2013 zo dňa 31.08.2013
v časti jeho záverov, oboznámením listinných dôkazov a to záznamu KR PZ TT, OPP, PMJ zo dňa

25.04.2013, zápisnici o rekognícii osoby zo dňa 04.10.2013, zápisnici o rekognícii osoby zo dňa
21.10.2013, fotoalbumu č. 1 a fotoalbumu č.2, zápisnici o rekognícii osoby zo dňa 04.10.2013, zápisnici
o rekognícii osoby zo dňa 21.10.2013, fotoalbumu č. l a fotoalbumu č. 2, zápisnici o rekognícii osoby
zo dňa 04.10.2013, zápisnici o rekognícii osoby zo dňa 21.10.2013, fotoalbumu č. l a fotoalbumu č.
2, zápisnici o konfrontácii medzi svedkami zo dňa 03.02.2014, zápisnici o konfrontácii medzi svedkami

zo dňa 03.02.2014, zápisnici o konfrontácii medzi svedkami zo dňa 03.02.2014, záznamu OR PZ
TT, OO PZ TT zo dňa 03.02.2014, REGOBu zo dňa 05.09.2017, odpovede na lustrácie v Registri
priestupkov obžalovaných zo dňa 04.09.2017, lustrácie ZVJS zo dňa 04.09.2017, odpisu registra trestov
GP obžalovaných zo dňa 25.08.2017, a pripojeného spisu OS TT 2T/62/2015 a z neho rozsudku sp.
zn. 2T/62/2015.

- Z odpisu registra trestov obžalovaného L. N. je zrejmé, že doposiaľ nebol súdne trestaný.

- Z lustrácie v registri priestupkov obžalovaného L. N. vyplýva, že obžalovaný bol dvakrát priestupkovo
prejednávaný za priestupky na úseku cestnej premávky, pričom po spáchaní skutku nemá evidované

žiadne priestupky.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku : Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku : Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku : Ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí
byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov
a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto

výroky.

Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, toto vychádza zo
skutkového stavu, ako bol tento zistený na hlavnom pojednávaní, krajský súd proti nemu nemá žiadne
výhrady, a preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku v plnej miere osvojuje a v podrobnostiach na

neho poukazuje.

K výroku o vine:

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom

prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v
ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Tdo 36/2015 zo dňa 25. augusta 2015)

Pokiaľ ide o výrok o vine, v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, odvolací súd nezistil
žiadne pochybenie, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie veci a zachovanie práva obžalovaného na
obhajobu.

Okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav veci, vykonal úplne
dokazovanie a dôsledne prebral všetky dôkazy dokumentované v prípravnom konaní takže z hľadiska
dodržiavania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 odsek 10 Trestného poriadku treba konštatovať, že
neexistuje žiadny relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný.

Následne súd I. stupňa všetky zákonne vykonané dôkazy v intenciách § 2 odsek 12 Trestného poriadku
správne vyhodnotil jednotlivo v celom ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým záverom.

Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v
ustanovení § 168 odsek 1 Trestného poriadku podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za

preukázané, a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal
so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení dôkazov, najmä, ak si niektoré vzájomne odporovali a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou
obžalovaného.

Podľa § 364 odsek 1 písm. a/ Trestného zákona : Kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na
mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného, potrestá
sa odňatím slobody až na tri roky.Podľa § 15 písm. a/ Trestného zákona: Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom
uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom.

Podľa § 20 Trestného zákona: Ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých
páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám.

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný L. N. spáchal skutok v rozsahu skutkových

zistení napadnutého I. stupňového rozsudku. Obžalovaný je usvedčovaný predovšetkým výpoveďou
svedka poškodeného W. N., ktorého zhodne dopĺňali výpovede svedkov N., J. a M., pričom vierohodnosť
týchto výpovedí potvrdzuje aj úradný záznam o služobnom zákroku zo dňa 25.04.2013. O vine
obžalovaného svedčia aj samotné rozpory vo výpovediach obžalovaného, keď obžalovaný svoju
výpoveď na hlavnom pojednávaní zmenil, pretože v prípravnom konaní uvádzal iné skutočnosti ako na
hlavnom pojednávaní. Výpoveď obžalovaného nebola zhodná ani s výpoveďou svedka Z., ktorý mu

mal poskytnúť alibi, avšak ich výpovede boli rozdielne, preto okresný súd správne vyhodnotil výpoveď
obžalovaného N. ako nevierohodnú. Odvolací súd si všetky závery I. stupňového súdu osvojuje a keďže
sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu ako na správne odkazuje.

K námietke obžalovaného, že rekognícia sa uskutočnila až po ôsmich mesiacoch po spáchaní skutku,

a že na základe rekognície identifikoval obžalovaného iba poškodený N., odvolací súd uvádza, že
vykonanie rekognície nie je časovo limitované v tom, kedy je možné rekogníciu vykonať. Žiadne časové
obmedzenie vykonania rekognície zákon nestanovuje. Preto námietka obžalovaného ohľadom času,
kedy bola rekognícia v prípravnom konaní vykonaná, je irelevantná a nemá oporu v zákone ani v
ustálenej judikatúre. Skutočnosť, že pri rekognícii opoznal obžalovaného L. N. len poškodený W. N. a

neopoznala ho svedkyňa N. nemá vplyv na záver súdu o vine obžalovaného, pretože svedkyňa N. jasne
vypovedala, že útočníci boli traja, pričom jej výpoveď na hlavnom pojednávaní je zhodná s jej výpoveďou
v prípravnom konaní, nebol preto dôvod pochybovať o skutočnosti, či útočníci boli traja alebo neboli.
Samotné presné neidentifikovanie všetkých útočiacich osôb, vzhľadom na odstup času, skutočnosť, že
skutok bol spáchaný v nočných hodinách a predstavoval silný negatívny zážitok svedkyne N. ktorá

sa snažila zabrániť k ďalšiemu útoku na poškodeného, nemôže spochybniť pravdivosť výpovede tejto
svedkyne, ktorá opakovane uviedla, že útočníci boli traja, pričom nie je podstatné, či vedela všetkých
troch útočníkov aj presne identifikovať. Navyše je potrebné uviesť, že svedkyňa N. neoznačila inú osobu,
ktorá by mohla byť jednou z útočiacich osôb, len nevedela s istotou presne stotožniť všetkých troch
páchateľov, ktorých však stotožnil a identifikoval poškodený N. preto i vine obžalovaného v tomto smere

nemožno mať pochybnosti.

K námietke obžalovaného ohľadom rekognície, že z predložených identikitov pri rekognícii možno
označiťdveosobyzaosobyrómskejnárodnosti,pričomzvykonanéhovyšetrovanianebolomožnéurobiť
záver o tom, že by sa medzi útočníkmi mali nachádzať osoby rómskej národnosti, čo je v rozpore so

zákonom, odvolací súd uvádza, že takéto úvahy obžalovaného resp. jeho obhajcu sú neprijateľné. Nie je
zrejmé, ako obhajca prišiel k názoru, že táto rekognícia bola z uvedeného dôvodu vykonaná v rozpore so
zákonom. Zo žiadnej svedeckej výpovede nevyplývalo, že by útočníkom nemohli byť aj osoby rómskej
národnosti, takáto skutočnosť nevyplývala z obsahu vyšetrovacieho spisu a navyše je silne diskutabilné,
či pri rekognícii na predložených identikitoch boli skutočne aj osoby rómskej národnosti alebo len osoby s

tmavšou farbou pleti, čo je výrazný rozdiel. Každopádne takéto úvahy obžalovaného resp. jeho obhajcu
nemajú oporu v zákone. Pri rekognícii neboli na predložených identikitoch zobrazené osoby, ktoré by
boli výrazne odlišné od páchateľov, napríklad výrazne staršie alebo mladšie osoby, osoby majúce fúzy,
bradu, dlhé vlasy, viditeľné črty na tvári ako napríklad jazvy, tetovania a pod. V takom prípade by bolo
možné vzniesť pochybnosti o vykonanej rekognícii, čo však nebol daný prípad. Preto v žiadnom prípade

nemožno spochybňovať a už vôbec nemožno vysloviť záver, že by rekognícia vykonaná v prípravnom
konaní bola vykonaná v rozpore so zákonom.

K ďalšej námietke obžalovaného, že konfrontáciu vykonanú dňa 03.02.2014 nemožno považovať za
neodkladný a neopakovateľný úkon a preto táto mala byť vykonaná opätovne po vznesení obvinenia,

odvolací súd uvádza, že nie je potrebné vykonať všetky úkony, ktoré boli vykonané pred vznesením
obvineniaajpovzneseníobvinenia,najmäaktakýtoúkonnebolnáslednevprípravnomkonanípotrebný,
nepriniesol by výrazne nové skutočnosti a predovšetkým ak výsledky vykonaného dokazovania
dostatočne odôvodňovali záver, že trestný čin spáchala resp. spáchali určité osoby, tak, ako tomu bolov prípade obžalovaného. Navyše všetky procesné úkony, najmä výsluchy a iné relevantné úkony, sa
vykonávajú v konaní pred súdom opätovne v zmysle zásady bezprostrednosti podľa Trestného poriadku.
Odvolací súd v tejto súvislosti však poukazuje na skutočnosť, že pri preštudovaní spisu dňa 26.02.2015

obhajca takúto námietku nevzniesol a výslovne pri preštudovaní spisu vyhlásil, že nemá návrhy na
doplnenie dokazovania. Rovnako na hlavnom pojednávaní dňa 05.09.2017 obžalovaný ako aj jeho
obhajca výslovne vyhlásili, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Návrh obžalovaného
resp. jeho obhajcu na vykonanie konfrontácie v odvolacom konaní preto nemá opodstatnenie.

Námietku obžalovaného, že poškodený je v priamom rodinnom vzťahu s náčelníkom mestskej polície,
čo minimálne vyvoláva pochybnosť o vykonaných vyšetrovacích úkonoch, považuje odvolací súd
za neopodstatnenú. Obžalovaný žiadnym spôsobom nekonkretizoval, čo vnáša podľa jeho názoru
pochybnosť do vykonania vyšetrovacích úkonov, nešpecifikoval, či mali byť vyvíjané nejaké kroky v
rozpore so zákonom alebo na základe čoho dospel k záveru, že priamy rodinný vzťah poškodeného
s náčelníkom mestskej polície vyvoláva pochybnosť o vykonaných vyšetrovacích úkonov. Takéto

vyjadrenia obžalovaného sú neprijateľné. Ak obžalovaný mal vedomosť o konkrétnych skutočnostiach,
ktoré by odôvodňovali pochybnosti o vykonaných úkonoch v trestnom konaní, bol v zmysle Trestného
poriadkupovinnýpostupovaťtak,žetietooznámiorgánomčinnýmvtrestnomkonaní.Naviackrajskýsúd
opätovne poukazuje na to, že okresný súd rozhodol na základe dokazovania vykonaného na hlavnom
pojednávaní, pri ktorom bola dodržaná zásada bezprostrednosti a ústnosti.

K námietke obžalovaného poukazujúcej na to, že úradný záznam spísaný príslušníkmi polície o
vykonanom zákroku nie je dôkaz v trestnom konaní, odvolací súd uvádza, že tak okresný súd nezaložil
svoje rozhodnutie o vine na predmetnom úradnom zázname. Okresný súd na úradný záznam len
poukázal a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vierohodnosť svedeckých výpovedí potvrdzuje

aj úradný záznam spísaný príslušníkmi polície o služobnom zákroku. Úradný záznam však v danom
prípade rozhodne nebol relevantným dôkazom, ktorý by obžalovaného usvedčoval zo spáchania skutku,
na ktorom by okresný súd založil vinu obžalovaného. Je rozdiel, či súd na úradný záznam len navyše
poukáže, že i úradný záznam je v súlade so svedeckými výpoveďami alebo či úradný záznam je hlavným
dôkazom, ktorý má preukazovať vinu obžalovaného. V takom prípade by úradný záznam v žiadnom

prípade nebolo možné použiť ako dôkazný prostriedok, čo však nebol daný prípad. Úradný záznam
v danom trestnom konaní nebol žiadnym relevantným dôkazným prostriedkom, vina obžalovaného
bola v konaní jednoznačne preukázaná inými dôkaznými prostriedkami a preto námietka obžalovaného
ohľadom nemožnosti použitia úradného záznamu ako dôkazného prostriedku je irelevantná a nemá
žiaden význam na záver súdu o vine obžalovaného.

K výroku o treste:

Odvolací súd ustálil, že okresný súd nepochybil ani postupom v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti
potrebné pre ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné
dokazovanie, správne vyhodnotil osobu obžalovaného, jeho povesť a ďalšie skutočnosti potrebné pre
uloženie spravodlivého trestu.

Správne v dôvodoch rozsudku vyhodnotil, na základe akých myšlienkových postupov dospel k rozsahu
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, správne v tomto smere aplikoval poľahčujúcu okolnosť v súlade
s § 36 písmeno j/ Trestného zákona (pred spáchaním skutku viedol riadny život). Správne vyhodnotil
pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v zmysle ustanovenia § 38 odsek 3 Trestného zákona,
keď u obžalovaného bola zistená len jedna poľahčujúca okolnosť a žiadna priťažujúca okolnosť.

Trestná sadzba vyplývajúca z ustanovenia § 364 odsek 1 Trestného zákona je až na tri roky, preto
sa horná hranica trestnej sadzby v prípade obžalovaného znížila z troch rokov na dva roky. Okresný
súd postupoval správne, keď obžalovanému uložil trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiace, teda na
spodnej hranici trestnej sadzby. Odvolací súd sa stotožňuje aj s rozhodnutím okresného súdu ohľadom
podmienečného odkladu trestu odňatia slobody v prípade obžalovaného a uložení skúšobnej doby podľa

§ 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a § 50 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný N. doposiaľ
nebol súdne trestaný, pred spáchaním a aj po spáchaní skutku viedol riadny život, v odpise registra
trestov nemal žiaden záznam a po spáchaní skutku nebol priestupkovo prejednávaný, preto názor
okresného súdu, že v prípade obžalovaného výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, odvolacísúd považoval za správny. K určeniu dĺžky skúšobnej doby vo výmere 12 mesiacov odvolací súd uvádza,
že skúšobnú dobu v rozsahu 12 mesiacov považuje za dostatočnú ne preukázanie, že počas nej bude
obžalovaný viesť riadny život.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.