Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, March 27, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/7/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114214653
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5114214653.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Kotrčovej a

členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Dagmar Cabadajovej , v právnej veci žalobcu: EOS
KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpená
TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému:
V. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX K. R. XXX, štátny občan SR, právne zastúpený JUDr.
Mária Vajdová, advokátka so sídlom Litovelská 871, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 37 804 316, o
zaplatenie 3.851,65 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina,
č.k. 6C/215/2014-191 zo dňa 20.06.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch, ktorými vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol o
nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, p o t v r d z u j e .

V ostatnej časti odvolaním strán sporu nenapadnutej p o n e c h á v a rozsudok prvoinštančného
súdu nedotknutý.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 447,39 eur spolu
s úrokmi z omeškania tak, ako boli podrobne popísané vo výrokovej časti rozhodnutia, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Konanie o žalobe v časti o zaplatenie sumy 80 eur zastavil, vo zvyšnej časti
žalobu zamietol, žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80 %.
V dôvodoch rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že zo zisteného skutkového stavu považoval za

preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k vzniku záväzkovo-právneho
vzťahu na základe medzi nimi uzatvorenej ZZoZ, ktorou mala vzniknúť právnemu predchodcovi žalobcu
povinnosť poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky v sume 3.696 eur (na účet obchodnej spoločnosti
AUTOCENTRUM AAA AUTO a. s. ako doplatok kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi
touto obchodnou spoločnosťou ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim) a žalovanému povinnosť
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatiť úroky a dojednané náklady spojené s poskytnutím
pôžičky vo výške 1.155 eur. Predmetnú zmluvu prvoinštančný súd kvalifikoval ako zmluvu spotrebiteľskú

podľa ust. § 52 ods. 1 OZ, zároveň ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovení § 2 písm.
b) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Z obsahu ZZoZ prvoinštančný
súd dospel k záveru o tom, že neobsahovala uvedenie náležitostí podľa ust. § 4 ods. 2 písm. e), h)
a j) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy. Vychádzal pritom zo zistenia, žeprávnym predchodcom žalobcu bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver - finančné prostriedky
vo výške 3.696 eur ako doplatok kúpnej ceny obchodnej spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s..
V zmluve však bola celková výška poskytnutého úveru uvedená v celkovej sume 4.620 eur, ktorá mala

byť tvorená sumou 3.696 eur a sumou 1.155 eur ako nákladov spojených s poskytnutím úveru. V ZZoZ
nebol správne uvedený údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru, pričom takýto nedostatok je nutné
považovať z hľadiska dôsledkov, ako keby tento údaj v zmluve uvedený nebol vôbec. V ďalšom boli ako
istina poskytnutého úveru úročené ročnou úrokovou sadzbou uvedenou v ZZoZ vo výške 16,84 % aj
náklady spojené s poskytnutím úveru vo výške 1.155 eur, na podklade čoho spotrebiteľ v splátkach vo

výške 104,33 eur mal zaplatiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokovou sadzbou zjavne
vyššou ako 16,84 %, čo sa zjavne muselo premietnuť i do údaja o RPMN, ktorý bol v ZZoZ uvedený
vo výške nižšej - 16,84 %. Z hľadiska dôsledkov takejto chyby CFH ako veriteľa možno ustáliť, ako
by údaje podľa ust. § 4 ods. 2 písm. h) a j) zákona č. 258/2001 Z. z. v platnom znení (ročná úroková
sadzba a RMPN) neboli v ZZoZ uvedené vôbec. Na uvedenom závere nič nemení ani listina označená
ako "Splátkový kalendár" k zmluve č. 120092054, ktorý však nebol zmluvnými stranami podpísaný,

žalovaná naň neodkazovala a žalovanému bola zaslaná až dodatočne poštou, teda v čase podpisu
ZZoZ nemohla byť jej súčasťou. Na podklade uvedeného súd považoval poskytnutý spotrebiteľský úver
zo strany právneho predchodcu žalobcu za bezúročný a bez poplatkov, s povinnosťou žalovaného
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v sume 3.966 eur v 72 splátkach so splatnosťou prvej splátky
15.05.2009 a poslednej 72. splátky dňa 15.04.2015, pri splatnosti 2.-72. splátky do 15. dňa príslušného

kalendárnehomesiaca. Žalovanýpodľaprehľadusplátokaúhradkudňuvyhláseniaokamžitejsplatnosti
spotrebiteľského úveru, t.j. ku dňu 14.04.2011, uhradil celkovo 1.818,61 eur, pričom pri bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru mal uhradiť len sumu 1.180,66 eur. Právny úkon „vyhlásenia okamžitej splatnosti
pôžičky“ súd posúdil podľa ust. § 39 OZ ako absolútne neplatný a pristúpenie právneho predchodcu
žalobcu k výkonu zabezpečovacieho prevodu práva za protiprávne. Ku dňu prevodu vlastníctva k

motorovému vozidlu na tretiu osobu žalovaný v meškaní s plnením jeho peňažného záväzku zo ZZoZ
nebol, v nadväznosti na čo žalobcvi nevznikol ani nárok na úhradu všetkých nákladov spojených s
realizáciou zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho právav žalobe uvedených v celkovej sume 842,16
eur. Na podklade uvedeného potom prvoinštančný súd ustálil, že ku dňu rozhodnutia v prejednávanej
veci vznikol žalobcovi výlučne peňažný záväzok vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v celkovej sume

3.696 eur, pričom tento záväzok v rozsahu sumy 3.248,61 eur zanikol, a to či už na strane peňažného
plnenia žalovaného v celkovej sume 1.948,61 eur, alebo na základe jednostranného zápočtu sumy
1.300 eur obdržanej titulom predaja dotknutého motorového vozidla (3.696 eur - 3.248,61 eur = 447,39
eur).Omeškanie žalovaného s plnením jeho peňažného záväzku prvoinštančný súd ustálil postupne ku
dňu nasledujúcemu po dni splatnosti tej ktorej splátky, čo napokon premietol do rozhodnutia o priznaní

úrokov z omeškania v konkrétnej časti peňažného záväzku, s úhradou ktorej sa žalovaný dostal do
omeškania. Podľa pomeru úspechu/neúspechu strán v spore žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu 80 %.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu doručil v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Rozsah

odvolania vymedzil čo do výroku, ktorým prvoinštančný súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Vytýkal
prvoinštančnému súdu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že z predloženej
zmluvy jednoznačne vyplýva výška poskytnutého úveru v sume 4.851 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal
uhrádzať v 72 pravidelných splátkach po 104,33 eur. To znamená, že sa zaviazal uhradiť celkovo

7.511,76 eur. Výška poskytnutého úveru 4.851 eur podľa zmluvy pozostáva z doplatku kúpnej ceny
predmetu financovania vo výške 3.696 eur a nákladov spojených s poskytnutím pôžičky vo výške
1.155 eur. Suma 3.696 eur predstavuje doplatok kúpnej ceny, ktorý je zrejmý aj zo samotnej kúpnej
zmluvy. Suma 1.155 eur predstavuje náklady v podobe provízie dealera - spotredkovateľa, ktorý konal za
právneho predchodcu žalobcu a sprostredkoval uzavretie kúpnej zmluvy, ako i zmluvy o zabezpečení.

Suma 1.155 eur tak nepredstavuje poplatky spojené s poskytnutím úveru, ako predpokladá súd, ale
sumu, ktorú bol žalovaný povinný uhradiť a ktorá bola súčasťou poskytnutého úveru. Na rozdiel od
zmluvy o pôžičke pri zmluve o úvere stačí dohoda strán o podstatných častiach zmluvy a nie je pritom
potrebné faktické poskytnutie peňažných prostriedkov, čo znamená, že postačuje dohoda strán o výške
úveru, ktorá je určená sumou 4.851 eur. Pokiaľ sa týka náležitostí zmluvy, pre úplnosť poukazoval na

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 09.11.2016 vo veci C-42/15, ktorý konkrétne v súvislosti s
uvedením výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmluve o spotrebiteľskom
úvere uviedol, že vzhľadom na jasné znenie ustanovení smernice je potrebné konštatovať, že smernica
nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky a nie je aninevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny
dátum, resp. spresnenie, aká časť splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Pokiaľ i Súdny dvor
EÚ ďalej konštatoval, že porušenie povinnosti veriteľa môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy

sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, takáto sankcia je primeraná len pri takom
porušení veriteľa, ktoré môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Pokiaľ
ďalej súd poukazoval na neplatnosť zosplatnenia zmluvy, skutočnosť, že žalobca realizoval svoje
zabezpečovacie právo, nemá vplyv na posúdenie platnosti zmluvy v tomto smere. Žalovaný svoju
povinnosť neplnil riadne a včas, v dôsledku čoho právnemu predchodcovi žalobcu vznikla pohľadávka

pokrytá speňažením motorového vozidla, ktorým bol poskytnutý úver zabezpečený. Žalovaný sa
mohol brániť voči vykonaniu zabezpečovacieho práva, prípadne sa domáhať jeho neplatnosti a
neúčinnosti, k čomu nedošlo. Nemožno preto súhlasiť s názorom súdu, že náklady spojené s realizáciou
zabezpečovacieho prevodu práva boli vynaložené neúčelne. Na podklade uvedeného žiadal, aby
odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu, vyhovel žalobe v celom rozsahu, prípadne aby
rozsudok prvoinštačného súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom si

zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu
ako správny potvrdil. Mal za to, že prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vykonaných
dôkazov, na základe ktorých dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil, pre

prípad úspechu si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa §
385 CSP a contrario odvolaním napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu postupom podľa § 387

ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie
náležitým vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s postupom prvoinštančného súdu, ktorý vo zvyšnej
časti žalobu žalobcu zamietol, z dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí, na podklade čoho
sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil mimo skonštatovania správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia iba na vyjadrenie k odvolacím dôvodom uvedeným žalobcom v podanom odvolaní. Za
zavádzajúce odvolací súd považoval tvrdenie žalobcu uvedené v podanom odvolaní o tom, že v prípade

úverovej zmluvy postačuje dohoda strán o výške úveru, ktorá v danom prípade bola určená sumou
4.851 eur, nakoľko náklady v sume 1.155 eur nepredstavujú poplatky spojené s poskytnutím úveru
ale sumu, ktorú bol žalovaný povinný uhradiť, ktorá bola súčasťou poskytnutého uveru. Z ust. § 497
Obchodného zákonníka jednoznačne vyplýva, že zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Zo znenia poukazovaného zákonného ustanovenia jednoznačne
vyplýva, že úverovou sumou sú peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom na požiadavanie dlžníka.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že napožiadanie dlžníka - žalovaného žalobca,
resp. jeho právny predchodca poskytol ako úverovú sumu 3.696 eur ako doplatok kúpnej ceny a iba
takto poskytnuté peňažné prostriedky ako úverovú sumu je žalovaný povinný veriteľovi vrátiť. Pokiaľ s

poskytnutím úveru vznikli ďalšie náklady, napr. v podobe provízie sprostredkovateľa, v žiadnom prípade
tieto nemožno považovať za súčasť úverovej sumy, a to i napriek tomu, že právny predchodca žalobcu
o tento náklad - úverovú sumu v úverovej zmluve navýšil. Jednoznačne totiž ide pri sume 1.155 eur
o náklady spojené s poskytnutím úveru, v žiadnom prípade nie o peňažné prostriedky poskytnuté na
požiadanie dlžníka veriteľom. Napokon sám žalobca v podanom odvolaní uviedol, že suma 1.155 eur

predstavuje náklady v podobe provízie sprostredkovateľa. Ide o sumu peňažných prostriedkov, ktoré
právny predchodca žalobcu žalovanému na jeho požiadanie neposkytol. V nadväznosti na uvedené
preto za irelevantný považoval i odkaz žalobcu na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci
C-42/15, nakoľko už samotné znenie úverovej zmluvy, v ktorej právny predchodca žalobcu ako výškuúveruuviedolsumu4.851eurnapriektomu,ževskutočnostiposkytolnapožiadaniežalovanéhoúverovú
sumu vo výške 3.696 eur, malo za následok spochybnenie možnosti spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku,akoinesprávnosťúdajaovýškeRPMN.Vnadväznostinauvedenémožnouzavrieť,žesankcia

bezpoplatkovosti a bezúročnosti právnym predchodcom žalobcu poskytnutého úveru bola odôvodnená.

8. Prvostupňový súd podrobne vysvetlil, na podklade akých skutkových zistení dospel k záveru o
neplatnosti právneho úkonu „vyhlásenia okamžitej splatnosti pôžičky“, ako i o protiprávnosti konania
žalobcu v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva. Za použitia matematických operácií

ustálil peňažný záväzok žalovaného ku dňu rozhodnutia súdu. Zároveň priznal úroky z omeškania z
konkrétnej časti peňažného plnenia, v ktorej sa žalovaný dostal do omeškania.

9. Stotožniac sa s podrobným a vyčerpávajúcim zdôvodnením prvoinštančného súdu odvolací súd jeho
rozsudok, vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol, ako správny potvrdil a v časti,
ktorá odvolaním strán sporu napadnutá nebola, ponechal rozsudok prvoinštančného súdu nedotknutý.

10. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol, žalovanému vznikli trovy konania v súvislosti s
vyjadrením k odvolaniu žalobcu. Odvolací súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

11. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)