Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, September 13, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/29/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114011056
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114011056.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy

Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.09.2018 v Prešove, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), e) ods. 3 Tr. poriadku na podklade odvolania prokurátora z r u š u j e
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/100/2014 zo dňa 13.09.2016 vo výroku, ktorým bol B.. V.
O. uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona, vo výroku o treste a
o náhrade škody.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obž. B.. V. O., nar. XX.XX.XXXX v X., trvale bytom X., ul. A. č. XXXX/X, t. č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS
Prešov od 01.03.2014 do 21.03.2017 a od 04.07.2018

u z n á v a v i n n ý m, ž e

dňa 1.3.2014 v čase okolo 02.50 hod. v Prešove na Námestí mieru č. 1, na terase herne s barom, ktorej
prevádzkovateľom je spoločnosť B., s.r.o. so Q. X., Z. F.. X, IČO: XXXXXXXX, v stave stredne ťažkej až

ťažkej opitosti a po predchádzajúcom verbálnom a fyzickom konflikte s X. F., zo vzdialenosti 30 - 120
cm na tohto vystrelil z legálne držanej zbrane zn. GLOCK 22 Gen4, v.č. Q., na čo X. F. chrbtom padol na
podlahu terasy, čím mu takto svojím konaním spôsobil strelné poranenie a to priestrel krku a hrudníka,
s poranením pažeráka, priedušnice, 7. krčného stavca, 1. hrudníkového stavca s poranením miechy,
s bezprostredným ohrozením života a ochrnutím dolných končatín so stratou citlivosti v rozsahu od 3.
hrudníkového stavca smerom k nohám,

t e d a

- inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví

č í m s p á c h a l
- zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona a za to mu

u k l a d á

podľa § 155 ods. 1 Tr zákona s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Tr. zákona trest odňatia slobody vo
výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona pre výkon uloženého trestu odňatia slobody ho zaraďuje do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona trest prepadnutia veci a to zbrane, samonabíjacej pištole zn.

GLOCK 22, Gen 4, v.č. Q..Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku ukladá povinnosť nahradiť škodu vo výške 28.328,- Eur
poškodenému X. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X. - Z. V., I. č. XX, a škodu vo výške 10.942,48 Eur
poškodenému R. I. X. a.s., so sídlom B., B.. XX/A, IČO: XXXXXXXX.

Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodeného X. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X. - Z. V., I.
č. XX, so zvyškom nároku na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obž. V. O. proti rozsudku Okresného súdu Prešov

sp. zn. 1T/100/2014 zo dňa 13.09.2016.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/100/2014 zo dňa 13.09.2016 bol obžalovaný B.. V. O.
uznanývinnýmzospáchaniazločinuublíženianazdravípodľa§155ods.1Tr.zákonanatomskutkovom
základe, že

dňa 1.3.2014 v čase okolo 02.50 hod. v Prešove na Námestí mieru č. 1, na terase herne s barom,
ktorej prevádzkovateľom je spoločnosť B., s.r.o. so sídlom X., Z. F.. X, IČO: XXXXXXXX, v stave stredne
ťažkej až ťažkej opitosti a po predchádzajúcom verbálnom a fyzickom konflikte s X. F., z bezprostrednej
blízkosti jedenkrát na tohto vystrelil zo zbrane zn. GLOCK 22 Gen4, v.č. Q. (preukaz zbrane B. na
skupinu „A, E“, vydaný 18.12.2013 OR PZ Prešov), ktorú mal v tom čase pri sebe a to na základe

zbrojného preukazu č. AA XXXXXX, vydaného na skupiny „A, E, F“ dňa 18.12.2013 OR PZ Prešov, s
dobou platnosti do 25.1.2023, na čo X. F. chrbtom padol na podlahu terasy, čím mu takto svojím konaním
spôsobil strelné poranenie a to priestrel krku a hrudníka, s poranením pažeráka, priedušnice, 7. krčného
stavca, 1. hrudníkového stavca s poranením miechy, s bezprostredným ohrozením života a ochrnutím
dolných končatín so stratou citlivosti v rozsahu od 3. hrudníkového stavca smerom k nohám,

za čo mu podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 38 ods. 2,
3, 8 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona uložil aj trest prepadnutia veci a to zbrane - samonabíjacej
pištole zn. GLOCK 22, Gen 4, v.č. Q

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu vo výške 28.328,-
Eur poškodenému X. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X. - Z. V., I. č. XX zastúpeného splnomocnencom

poškodeného P.. A. V. a škodu vo výške 10.942,48 Eur poškodenému R. I. X. a.s., so sídlom B., B.. XX/
A, IČO: XXXXXXXX, zastúpeného splnomocnencom poškodeného B. Q..

Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodeného X. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X. - Z. V.,
I. č. XX zastúpeného splnomocnencom poškodeného P.. A. V. so zvyškom nároku na náhradu škody

odkazuje na občianske súdne konanie.

Súčasne podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku obžalovaného B.. V. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom X., A. č. XXXX/X oslobodil spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov č. Kv
36/14/7700 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,

ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a/ Trestného zákona, na skutkovom
základe, že

dňa 1.3.2014 v čase okolo 02.50 hod., v Prešove na Námestí mieru č. 1, na terase herne s barom, ktorej
prevádzkovateľom je spoločnosť B., s.r.o. so sídlom X., Z. F. č. X, IČO: XXXXXXXX, v stave stredne

ťažkej až ťažkej opitosti a po postrelení X. F., došlo k fyzickému konfliktu medzi ním a J. Q., ktorý sa V.
O. snažil zabrániť v ďalšom útoku, a podarilo sa mu dostať V. O. na zem, pričom spolu zápasili, na čo V.
O. počas tohto zápasu so strelnou zbraňou v ruke, túto vytáčal smerom na J. Q. a kričal, že ho zabije,
nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku priamo do
zápisnice o hlavnom pojednávaní podal prokurátor v neprospech obžalovaného odvolanie proti výroku
o vine, treste a výroku o nároku na náhradu škody, ktoré aj následne písomne odôvodnil. V zákonom

stanovenej lehote potom podali v prospech obžalovaného písomne odôvodnené odvolania aj jeho
zvolení obhajcovia.
V písomne odôvodnenom odvolaní prokurátor uviedol, že ani po doplnení dokazovania po rozhodnutí
odvolacieho súdu nedošlo k takým zmenám skutkového stavu, ktorý by odôvodňoval zmenu právnej
kvalifikácie, tak ako je to uvedené v rozsudku. Nevierohodnosť výpovede svedka Q. k okolnostiam

streľby bola kriticky posúdená už v obžalobnom návrhu, následne aj v prvom rozsudku okresného
súdu a napokon aj v odvolaním napadnutého rozsudku, preto pri hodnotení uvedeného dôkazu
nedošlo k zásadnej zmene. Ku konfabulácii svedka v rámci výpovede tam, kde má pamäťové fúgy, v
rámci znaleckého dokazovania bolo ustálené, že takýto stav môže byť čiastočne podmienený značne
emocionálne stresujúcim a traumatizujúcim skutkom, čo môže tiež značne vo všeobecnosti znížiť
schopnosť presnosti zapamätania detailov, a jednak neopomenuteľným faktom, ktorým je v danom

prípade aj množstvo požitého alkoholu svedkom. K zmene skutkového stavu nedošlo ani pri ustálení
skutočnosti, že medzi obžalovaným a poškodeným F. došlo k fyzickému konfliktu, čo bolo ustálené
aj v obžalobe a v prvom rozsudku okresného súdu, a čo vlastne vyplýva aj z výpovede znalca D..
X.. Tu je však potrebné poukázať aj na výpoveď znalca F.. F., ktorú súd osobitne nevyhodnocuje a
ktorá preukazuje, že konflikt medzi obžalovaným a poškodeným F. rozhodne nebol takej intenzity a

trvania, ako to popísal obžalovaný. Rovnako nedošlo na podklade vykonaného vyšetrovacieho pokusu
k takej zmene už predtým zisteného vzájomného postavenia obžalovaného a poškodeného F., ako
aj ich stanovišťa, ale aj ich vzájomnej vzdialenosti v čase streľby, ktorá by viedla znalca D.. P., čo
uviedol aj vo svojej výpovedi, k inému záveru o spôsobe streľby obžalovaného. Zotrval na tom, že medzi
mierený spôsob streľby patrí aj letmý výstrel z úrovne pásu, kde nie je potrebné používať mechanické

mieridlá a to vzhľadom na vzdialenosť streľby, ktorá bola v tomto prípade ustálená na 30-120 cm.
Vzhľadom na povahu kladených otázok uvedenému znalcovi, ktoré je možné považovať za sugestívne a
špekulatívne,vsúvislostistým,čistreleczasiaholtam,kdemierilresp.čivievylúčiťmožnosť,keďstrelec
pri letmej streľbe od pásu mieril do vzduchu, ale zasiahol poškodeného, tak odpovede na takéto otázky,
ani nie je možné hodnotiť v rámci vykonaného dokazovania. Svedok F.. I., ktorý vypracoval odborné

vyjadrenie predložené obhajobou v konaní, sa oboznámil s rekonštrukciou a vyšetrovacím pokusom
až počas svojej výpovede na hlavnom pojednávaní. Pri svojich všeobecných vyjadreniach teda ani
nemohol prihliadnuť na okolnosti prípadu, najmä na vzájomné postavenie obžalovaného a poškodeného
a na spôsob streľby, a nemal k dispozícii ani pôvodný znalecký posudok KEÚ PZ. Preto jeho odborné
stanovisko nie je spôsobilé spochybniť závery uvedeného komplexného znaleckého posudku a z jeho

výpovede nie je zrejmé ani to, na základe čoho hodnotí záver znalca D.. P. o mierenej streľbe, medzi
ktorú považuje uvedený znalec aj letmý výstrel od pása, kde strelec ukáže zbraňou ako predlženým
ukazovákom na cieľ, kde nie je potrebné použiť mieridlá. Aj keď F.. I. používa zjavne inú terminológiu,
to nemôže meniť závery znalca D.. P.. Ak teda súd prihliada v tomto smere na výpoveď F.. I., je to v
rozpore so samotným vysvetlením a závermi posudku D.. P.. S poukazom na uvedené je potom možné

uzavrieť, že doplnením dokazovania nedošlo k zmene skutkového stavu od ostaného rozhodnutia. Bolo
preukázané, že obžalovaný počas opakovaného fyzického konfliktu s poškodeným na terase baru vybral
z puzdra vo vnútri nohavíc svoju legálne držanú zbraň a touto raz vystrelil na oblasť krku poškodeného,
ktorý sa v tom čase nachádzal v jeho bezprostrednej blízkosti a v polohe tak, ako bola ustálená
vyšetrovacím pokusom, išlo teda o mierenú streľbu na krátku vzdialenosť bez potreby použitia mieridiel.

Z rekonštrukcie a vyšetrovacieho pokusu je zrejmá vzájomná poloha obžalovaného a poškodeného, ich
vzdialenosť v čase streľby, tiež je možné ustáliť, že ak mal obžalovaný dostatok času na tasenie zbrane
z vnútorného puzdra, ktoré čas tasenia zbrane predlžuje, tak mal dostatok času aj na samotnú streľbu,
na čom sa zhodli, ako D.. P., tak aj F.. I.. Obžalovaný chodieval pravidelne na strelnicu, venoval sa
športovej streľbe, bol vlastníkom viacerých druhov zbraní, poznal zásady bezpečného zaobchádzania

so zbraňou, preto je možné ustáliť, že obžalovaný nie je strelcom začiatočníkom. Obžalovaný cielene
strieľal na životne dôležité orgány, pričom sa nenachádzal v takej polohe, aby nevidel a nevedel, kde
vedie výstrel, čo vyplýva z vyšetrovacieho pokusu. Mal plný zásobník streliva, mohol použiť varovný
výstrel, či mieriť na nohy poškodeného, mohol teda zasiahnuť poškodeného do ktorejkoľvek časti tela,
podľa toho čo zamýšľal. Doposiaľ relevantne tiež obžalovaný nevysvetlil dôvod, prečo mal v nočnú

hodinu a v stave opitosti strelnú zbraň pri sebe a prečo nepoužil varovný výstrel už pri prvom konflikte
s poškodeným. Aj psychologický profil obžalovaného je kompatibilný s vykonaným skutkom. Pokiaľ
ide o subjektívnu stránku v prípade zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona a
trestného činu vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zákona v oboch prípadoch pre ich naplnenie sa vyžadujeúmyselné zavinenie. V danom prípade však s prihliadnutím na použitú strelnú zbraň, miesto na tele,
kde bol poškodený zasiahnutý, vzdialenosť, na akú bola vedená streľba, a čas, ktorý mal obžalovaný
na streľbu, je možné uvažovať o zavinení vo vzťahu k usmrteniu, a nielen k ťažkej ujme na zdraví,

o ktorej by bolo možné uvažovať maximálne v prípade strelného poranenia horných alebo dolných
končatín. Uloženie trestu na dolnej hranici trestnej sadzby v danom prípade, i z pohľadu ostatnej právnej
kvalifikácie skutku v rozsudku okresného súdu, je možné považovať za neprimeraný a to vzhľadom na
spôsob spáchania skutku, spôsobený následok a okolnosti prípadu v zmysle § 34 ods. 4, 5 Tr. zákona.
Nezvratnému následku zabránila len okamžitá pomoc svedka Q. a dobre dostupná rýchla lekárska

pomoc. Napokon poškodenému vznikli trvalé následky, ktoré ho vylučujú z riadneho spôsobu života,
vrátene rodinných vzťahov a ekonomického zabezpečenia. V danom prípade má prokurátor za to, keď
napáda aj výrok o nároku na náhradu škody, že súd mal vzhľadom na rozsiahle vykonané dokazovanie,
vrátane skúmania zdravotného stavu poškodeného a ustálenému nezvratnému zásahu do práva na
súkromný život a rodinný život poškodeného, jeho finančné zabezpečenie a zdravie, rozhodnúť aj o
priznaní primeranej nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, čo by v tomto prípade, keďže ide o

prípad násilnej trestnej činnosti bolo aj v súlade s judikatúrou EĽSP. K oslobodzujúcemu výroku rozsudku
pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 Tr.
zákona prokuratúra nesúhlasí so spôsobom vyhodnocovania výpovede svedka poškodeného Q., kde
z odôvodnenia prvého rozsudku, tak aj druhého vyplýva, že len časť výpovede menovaného považuje
za nevierohodnú, opierajúc sa pritom aj o jeho vyjadrenia pred znalcom z odboru psychológie. Jeho

výpoveď k tomuto skutku je naviac podporovaná zisteným poškodením zbrane, ktoré vzniklo pri zápase
svedka s obžalovaným, ktoré bolo zistené aj znaleckým dokazovaním v posudku Kriminalistického a
expertízneho ústavu v Košiciach. To len dopĺňa vyjadrenie obžalovaného počas rekonštrukcie, kde
nemal vedomosť o poškodení zbrane a súčasne predsa tvrdil, že po súboji s poškodeným ten odhodil
zbraň niekde ku kríkom, pričom jej znečistenie nebolo zistené, čo súdom nebolo vôbec vyhodnocované.

Navrhol preto, aby krajský súd z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ Tr. poriadku zrušil
napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vrátil vec okresnému súdu
na nové prejednanie a rozhodnutie.
ZpísomneodôvodnenéhoodvolaniaobžalovanéhopodanéhoprostredníctvomobhajcuP..E.E.vyplýva,
že obžalovaný od začiatku prípravného konania trval na tom, že nebol strelcom. Na presné podrobnosti,

ako došlo k výstrelu, si nepamätá, lebo bol v podnapitom stave, a priebeh skutku bol veľmi rýchly, bol
fyzicky napadnutý a bol v strese. Možno nakrátko po úderoch do tváre poškodeným F. i stratil vedomie.
V žiadnom prípade úmyselne nevystrelil na poškodeného F.. Ak by chcel použiť zbraň, určite by použil
varovný výstrel do vzduchu na odstrašenie útočníkov. Je pravdou, že v telefonáte na linku č. 158 podľa
zvukového záznamu uviedol, že ho napadli, že sa musel brániť a strieľal a že takéto skutočnosti uvádzal

aj svedkovi P.. Toto odporuje jeho výpovedi, ale vysvetľuje si to tak, že bol naozaj vo veľkom strese po
napadnutí Q. i F., naviac mal požité liehové nápoje, počul výstrel, mal pri sebe zbraň a preto sa mohol
nesprávne vyjadriť, resp. vyjadriť tak, že to nekorešpondovalo so skutočným priebehom streľby. Nemal
žiadny predchádzajúci motív na to, aby ublížil poškodenému F.. Za správne preto považuje hodnotenie
dôkazov súdom prvého stupňa v tom smere, že nebol preukázaný jeho úmysel poškodeného usmrtiť.

Nemôže však súhlasiť s tým záverom napadnutého rozsudku, keď súd jeho konanie právne kvalifikoval
ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona. On totiž vôbec nechcel ublížiť
poškodenému na zdraví. Aj keď došlo k výstrelu s ním legálne držanej krátkej guľovej zbrane, podľa
neho doposiaľ neexistuje dôkaz, ktorý by ho usvedčoval z úmyslu vystreliť na osobu poškodeného X. F..
Súdy predsa nemôžu vylúčiť to, že by k výstrelu mohlo dôjsť pri bitke a pri manipulácii so zbraňou. Súd

správne uzavrel, že obaja J. Q. i X. F. ho fyzicky napadli a on sa ich fyzickému útoku bránil. Toto vyplynulo
i z dôkazov a súd podrobne, zrozumiteľne a presvedčivo popísal, ktoré fakty a dôkazy vzal do úvahy,
keď uzavrel celú situáciu ako fyzické napadnutie obžalovaného poškodenými. Ak teda došlo k výstrelu
pri bitke, priebeh ktorej nevylučuje zápas o zbraň, nemožno ustáliť, že on mal vystreliť na poškodeného
X. F. s úmyslom poškodiť mu na zdraví. Aj prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov uvádza, že je treba

si uvedomiť, že strela trafila poškodeného do takej časti tela, ktorú je najťažšie možné zasiahnuť. Každý,
kto by chcel inému ublížiť na zdraví, zasiahol by ho do najširšej časti tela, ktorou je hrudník. Preto je
namieste sa zamerať na to, či je možné, že k poškodeniu zdravia F. poranením na krku mohol dôjsť
úmyselným konaním, alebo sa nedá vylúčiť, že mohlo ísť o náhodný výstrel pri zápase o zbraň. Ak teda
neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili možnosť náhodného výstrelu pri zápase o zbraň, ktorý by

spôsobil poškodenie zdravia X. F., mal súd postupovať pri rozhodovaní o vine na základe zásady in
dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného a mal obžalovaného spod obžaloby
oslobodiť, lebo nebolo preukázané, že spáchal skutok, pre ktorý je stíhaný, a pre ktorý bola naňho
podaná obžaloba. Súd správne vyhodnotil to, za akých okolností k streľbe došlo, a teda že to bolo prifyzickom zápase, ale nezaoberal sa dôsledne tým, či existujú dôkazy, ktoré by mohli vylúčiť výstražnú
streľbu, náhodnú streľbu pri zápase o zbraň a podobne. Ak také dôkazy, ktoré by takúto streľbu vylúčili
neexistujú, tak navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine a treste a oslobodil

obžalovaného spod obžaloby pre žalovaný skutok v celom rozsahu.
Obžalovaný podal písomne odôvodnené odvolanie aj prostredníctvom obhajcu P.. K. X., napáda ním
všetky výroky rozsudku, okrem výroku, ktorým bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby pre skutok
právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona.
Súd svoj záver o vine obžalovaného opiera o výpoveď znalca D.. P. P. a jeho znalecký posudok,

v ktorom uzavrel, že verzia streľby podľa svedka J. Q. je vylúčená, verzia podľa obžalovaného je
pravdepodobná, ale je nepravdepodobné až vylúčené, že strelcom bol svedok Q.. To znamená, že
znalec stále pripúšťa možnosť, že strelcom bol Q., lebo sa vyjadril len v rovine pravdepodobnosti, že
je to len nepravdepodobné, až vylúčené, preto nemožno urobiť len záver, že strelcom bol obžalovaný.
Súd preto pri ustálení viny nemôže vychádzať len z pravdepodobnosti, že strieľal obžalovaný, lebo v
danom prípade existuje totiž niekoľko desiatok pravdepodobných verzií, pri ktorých by strelcom mohol

byť Q., napríklad náhodný výstrel pri zápase o zbraň, ktorý (zápas) mal súd za preukázaný a ktorý
znalec P. pri svojich záveroch ignoroval. V nadväznosti na to poukázal na rozhodnutia R 46/1963, R
71/1971 z ktorých plynie, že súd pri rozhodnutí o vine musí vychádzať z jednoznačne zistených a
preukázaných faktov a nie z možnej pravdepodobnosti a ak sa nedá určiť, ktorá z verzií zodpovedá
objektívnej pravde, má si súd zvoliť tú, ktorá je pre páchateľa najpriaznivejšia. Ďalej obhajoba má za

to, že nie je možné prihliadať na obsah prepisu zvukového záznamu z hovoru na linku 158, nakoľko
tento dôkaz nebol získaný zákonne podľa § 119 ods. 2 Tr. poriadku. Dôvodom pre takýto záver je
skutočnosť, že obžalovaný nedal súhlas na jeho vyhotovenie tak, ako to predpokladá ustanovenie § 12
Občianskehozákonníkaasúčasnetentozáznamnebolvyhotovenýzapredchádzajúcehosúhlasusudcu
podľa § 115 Tr. poriadku alebo podľa zákona č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným

použitím informačno - technických prostriedkov. Okrem uvedeného na prepis uvádzaného zvukového
záznamu, ale aj na vyjadrenie obžalovaného pred svedkom X. P. je potrebné prihliadať s ohľadom na
jeho stav v šoku, zmätku, zľaknutia po situácii, kedy bol napadnutý a pri zápase došlo k výstrelu, a
preto v tomto stave mohol uvádzať, že strieľal, aj keď tomu tak nebolo. K tomu je potrebné prihliadnuť
aj na podstatnú skutočnosť spočívajúcu v tom, že v tom čase bol obžalovaný v stave strednej ťažkej

opitosti s hladinou alkoholu v krvi cca 2,12-2,32 promile. Vzhľadom na uvedené mohol obžalovaný
udalosti prežité vnímať a reprodukovať skreslene, opačne a nepresne. Aj s poukazom na rozhodnutie
R 38/1968 na vierohodnosť priznania obžalovaného je potrebné prihliadať len ak je preukázané ďalšími
dôkazmi. Záver, že obžalovaný je strelcom vylučujú zistenia znaleckého posudku KEÚ PZ z odvetvia
kriminalistická a súdna chémia vedeného pod č. KEÚ PZ ČES: PPZ - KEU - BA - EXP - 2014/6514,

z ktorého záverov vyplýva, že upotrebiteľné množstvo častíc povýstrelových splodín v počte sedem,
bolo identifikované iba na rukáve mikiny jeho pravej ruky. Súčasne bolo ustálené, že tieto častice
boli identifikované aj na oboch rukách obžalovaného v počte po štyri, na oboch rukávoch vetrovky
v počte, na pravom dve častice a na ľavom jedna, ako aj na rukáve mikiny ľavej ruky dve častice,
no takto ustálený počet častíc podľa znaleckého posudku zodpovedá negatívnemu výsledku. Podľa

obžalovaného je rozhodujúce, aké množstvo upotrebiteľných častíc bolo nájdené na jeho rukách a
vetrovke, a nie na mikine, lebo mikina bola skrytá práve pod vetrovkou. Súčasne v jeho prípade
boli stopy odobraté bezprostredne po streľbe, preto, ak by bol strieľal, je vylúčené, aby bolo uňho
zaistené také malé množstvo povýstrelových splodín, čo sa dá vysvetliť jedine tak, že od streľby uplynul
dlhší čas, čo aj zodpovedá jeho tvrdeniu, že necelý týždeň pred skutkom bol strieľať na strelnici v

Cemjate a tam mal vetrovku vyzlečenú, čo vysvetľuje, prečo sa väčšie množstvo povýstrelových spodín
našlo práve na rukáve mikiny jeho pravej ruky, pričom toto jeho tvrdenie potvrdil aj znalecký posudok
KEÚ PZ, ako aj výpoveď jeho zástupcu. Taktiež vzhľadom na to, že rukoväť zbrane je zdrsnená,
štruktúrovaná, zachytávajú sa na nej všetky nečistoty, vrátane čiastočiek kože. Obžalovaný má za to,
že ak by bol strelcom, na zbrani by sa našlo upotrebiteľné množstvo stôp jeho DNA, čo však podľa

záverov znaleckého posudku z odvetvia daktyloskopie a odvetvia kriminalistická biológia a genetická
analýza potvrdené nebolo. Jediným motívom, prečo svedok Q. klamal o tak podstatných okolnostiach,
za akých malo dôjsť k streľbe, čo dokazujú závery znaleckého posudku z odvetvia kriminalistickej
balistiky, je podľa obžalovaného to, že svedok Q. bol sám strelcom, resp. k výstrelu došlo pri zápase
o zbraň, lebo ak by strelcom bol obžalovaný, tak by svedok túto udalosť s určitosťou opísal, tak ako

ku nej došlo, čo je tiež potrebné brať do úvahy pri posudzovaní otázky, kto bol strelcom. Toto tvrdenie
obžalovaného len dopĺňajú závery znaleckého posudku pod č. 18/2016 znalkyne X.. A. X. z odvetvia
klinická psychológia dospelých, ktorá u svedka Q. konštatovala mierne sklony ku konfabuláciám a
tiež, ak by sa cielene a vedome rozhodol udalosti skresľovať, psychologickými metódami je to ťažšieodhaliteľné, obzvlášť s časovým odstupom. Taktiež podľa obžalovaného, sa súd s nutnou obranou
vysporiadal bez podrobnejšieho odôvodnenia. Obranu obžalovaného súd považuje za neprimeranú
útoku, najmä jeho spôsobu, keď voči nemu nebola použitá zbraň, čo obžalovaný považuje za nesprávny

záver. V nadväznosti na to, pre existenciu podmienok pre konanie v nutnej obrane, poukázal obžalovaný
na právne úvahy plynúce z rozhodnutí publikovaných v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR č.
R 47/1995, R 41/1980, Rč. 14/1999, R 18/1996 a napokon aj uznesenia NS SR 4 To 66/2006. Z
týchto právnych úvah je možné ustáliť, že nutná obrana je založená na zásade, že riziko vyvolané
útokom znáša útočník a to vrátane rizika, že útokom dostane obrancu do situácie, kedy ten v dôsledku

silného citového rozrušenia spôsobeného útokom nevhodne zhodnotí okolnosti v neprospech útočníka
a nevhodne proti nemu zakročí. Preto vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nie je vylúčené posúdiť
ako stav nutnej obrany konanie, ktoré reaguje na fyzický útok neozbrojeného páchateľa opakovaným
použitím strelnej zbrane, pričom dokonca dôjde k usmrteniu útočníka. Obžalovaný ďalej zdôraznil, že
primeranosť nutnej obrany sa posudzuje najmä podľa spôsobu, miesta a času útoku, ako aj okolností
vzťahujúcich sa na osobu útočníka a pod. Má zato, že so zreteľom na kritériá primeranosti nutnej obrany

ustanovené v ust. § 25 ods. 2 Tr. zákona v danom prípade bola ním použitá obrana primeraná. Poukázal
pritom na intenzívny útok na jeho zdravie a život, útok bol vedený súčasne dvoma útočníkmi v dobrej
fyzickej kondícii, svalnatých, vysokých, podstatne vyšších a mohutnejších ako je on, kedy mu hrozila
ťažká ujma na zdraví, napadnutý bol na odľahlom mieste, bez prítomnosti ďalších osôb, v nočných
hodinách okolo 2.50 hod., kedy je väčší predpoklad obrancovej nesústredenosti, únavy, kde všetky tieto

vymenované okolnosti, zvyšovali nebezpečnosť útoku svedkov. Tieto vymenované skutočnosti potom
legitimizujúpoužitierazantnejšejobrany,vrátanetej,akábolapoužitá,pretosúdmalpodľaobžalovaného
aplikovať ust. § 25 ods. 1 Tr. zákona. Napokon obžalovaný má zato, že aj v prípade neprimeranosti
nutnej obrany, podľa ust. § 25 ods. 3 Tr. zákona, ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v
odseku 2 , nebude

trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku,
strachu alebo zľaknutia. Z vyššie uvedených dôvodov obžalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a spod obžaloby ho v celom rozsahu oslobodil.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní osobami na to oprávnenými krajský súd, nezistiac

dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa
§ 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť konania,
ktorépredchádzalonapadnutémurozsudku,pritomprihliadalinachybyodvolaniaminenapádané,pokiaľ
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

V prvom rade na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v tejto veci už raz rozhodol
o odvolaní obžalovaného a prokurátora dňa 21.03.2017 rozsudkom sp. zn. 5To/42/2016, ktorým bol
obž. B.. V. O. uznaný vinným z pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k §
145 ods. 1 Tr. zákona na skutkovom základe uvedenom vo výroku tohto rozsudku a bol mu uložený

trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, za súčasného uloženia trestu prepadnutia zbrane -
samonabíjacej pištole zn. Glok 22, Gen 4 a uloženia ochranného dohľadu na 2 roky. O uplatnenom
nároku na náhradu škody poškodenými bolo rozhodnuté tak, že obžalovanému bola uložená povinnosť
nahradiť škodu poškodenému P. F. vo výške 28.328,- eur, ktorý bol so zvyškom svojho nároku odkázaný

na civilný proces, a poškodenej R., I. X. a.s., B., vo výške 10.942,48 eur.

Citovaný rozsudok Krajského súdu v Prešove bol na podklade podaného dovolania obžalovaným B.. V.
O. v jeho prospech zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/29/2018 zo dňa 04.07.2018
postupom podľa

§ 386 ods. 2 Tr. poriadku z dôvodu, že podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. poriadku bol porušený zákon
v ustanoveniach § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 Tr. zákona v neprospech obž. B.. V. O., ako aj všetky
ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad, a krajskému súdu bolo prikázané, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.

Vzhľadom na stav tohto konania odvolací súd s poukázaním aj na predchádzajúce zrušené rozhodnutie
sp. zn. 5To/42/2016 konštatuje, že v postupe konajúceho súdu nezistil žiadne pochybenia takého
charakteru, v dôsledku ktorých by bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť konajúcemusúdu na opätovné prerokovanie veci. Z obsahu predloženého spisového materiálu totiž vyplýva, že
konajúci súd dodržal zásady stanovené pri predvolávaní osôb na hlavné pojednávanie a pri vykonaní
hlavného pojednávania, ako aj pravidlá stanovené procesným predpisom pri vykonávaní dôkazov,

pričomobžalovanýmalmožnosťvyjadriťsakskutkomkladenýmmuzavinuatiežkvykonanýmdôkazom
a mal možnosť využiť aj právo záverečnej reči a posledného slova, pritom jeho práva v trestnom konaní
boli zabezpečené prítomnosťou ním zvolených obhajcov.

V nadväznosti na to potom krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti ustálil, že zákonnému postupu

konajúceho súdu zodpovedajú aj zákonným spôsobom vykonané dôkazy a výsledky z nich plynúce
tak vytvorili zákonný podklad pre napadnuté skutkové zistenia, pričom obsah dôkazov vyčerpávajúcim
spôsobom konajúci súd rozviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu
odkazuje aj odvolací súd.
V súvislosti s ustálením skutkového stavu je potrebné poukázať na to, že v predmetnej trestnej veci
konajúci súd rozhodoval opätovne po doplnení dokazovania na podklade uznesenia Krajského súdu

v Prešove zo dňa 6.8.2015 sp. zn. 9To/20/2015, ktorým skorší rozsudok zo dňa 07.04.2015 sp. zn.
1T/100/2014 na základe odvolania obžalovaného v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V rámci odvolacieho konania odvolací súd
doplnil dokazovanie a na podklade výsledkov vykonaného dokazovania dospel k nasledujúcim záverom.

Konajúci súd uzavrel, že medzi obžalovaným a poškodeným X. F. došlo k verbálnemu a aj fyzickému
konfliktu, v rámci ktorého obžalovaný vybral zbraň z puzdra, ktoré mal umiestnené vo vnútornej časti
nohavíc vľavo pri tele, a vystrelil na poškodeného X. F.. S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd a
to s poukázaním na dôvody uvádzané na strane 37 napadnutého rozsudku, ktoré považuje za logické
a zodpovedajúce zisteniam v rámci vykonaného dokazovania, preto na ne odkazuje v celom rozsahu.

Je faktom, že vykonaným dokazovaním sa nepodarilo presne ustáliť priebeh verbálneho a fyzického
konfliktu, po ktorom došlo k streľbe obžalovaného na poškodeného a ani ich presné postavenie v
čase výstrelu zo zbrane, pretože poškodený si na okolnosti bezprostredne pred výstrelom ako aj po
ňom nepamätal, svedok J. Q. zase popísal postavenie obžalovaného a poškodeného v čase výstrelu
takým spôsobom, ktorý bol závermi znaleckého dokazovania z odvetvia balistiky z technického hľadiska

vylúčený, a obžalovaný popisoval nielen priebeh slovného a fyzického útoku rozdielne, ale aj okolnosti
predchádzajúce bezprostredne streľbe, pričom menil výpoveď aj ohľadne postavenia tam prítomných
osôb a okolnosti samotnej streľby.
Aj napriek tomu, že sa nepodarilo vykonaným dokazovaním dospieť k úplnej objektivizácii priebehu
skutkového deja tak, ako sa reálne stal, odvolací súd má opätovne za to, že bez rozumných pochybností

možno uzavrieť, že strelcom bol práve obžalovaný.
O tejto skutkovej okolnosti svedčia najmä závery znaleckého posudku D.. P. X. z odboru kriminalistika,
odvetvie kriminalistická a súdna chémia KEÚ PZ Bratislava, keď na pravom rukáve mikiny obžalovaného
bola zistená prítomnosť povýstrelových splodín s pozitívnym výsledkom. Toto tvrdenie súčasne
dopĺňa aj fakt, že na rukách obžalovaného, ale aj na rukávoch vetrovky a ľavého rukáva mikiny

bola zistená prítomnosť povýstrelových splodín, aj keď len v počtoch nepostačujúcich pre pozitívne
výsledky. Prítomnosť upotrebiteľného množstva povýstrelových splodín len na pravom rukáve mikiny
obžalovaného menovaná znalkyňa vysvetlila tak, že s najväčšou pravdepodobnosťou mal obžalovaný
v čase, kedy došlo k výstrelu, rukávy mikiny resp. minimálne jej pravý rukáv vysunutý spod vetrovky.
Z prevádzkového denníka strelnice C. vyplýva, že obžalovaný v dňoch ním uvádzaných 26.02.2014

a 27.02.2014 nebol evidovaný ako jej návštevník, čo vyvracia jeho obranu, že tak malé množstvo
povýstrelových splodín zaistených na vetrovke a mikine boli len pozostatkami častíc z predchádzajúcej
streľby na strelnici.

Už tieto zistenia vo svojom súhrne aj podľa názoru odvolacieho súdu preukazujú to, že bol to práve

obžalovaný, ktorý v čase výstrelu držal zbraň v ruke. Ak obhajoba obžalovaného o účasti na streľbe
na strelnici v krátkej dobe pred prerokúvaným skutkom bola vyvrátená, potom povýstrelové splodiny
nachádzajúce sa na rukávoch jeho vetrovky a mikiny pochádzali zo streľby voči poškodenému F..
Prítomnosť povýstrelových splodín na pravom rukáve mikiny poukazuje zasa na to, že obžalovaný držal
zbraň v napriamenej pravej ruke, pričom práve počas napriamenia ruky došlo k vysunutiu rukáva mikiny

spod vetrovky. Ak by obžalovaný zbraň v ruke nedržal v čase výstrelu, nedošlo by ku kontaminácii
jeho ošatenia v oblasti rúk, ale na iných častiach odevu obžalovaného, čo zistené nebolo. Ostatne,
aj zhodnosť chemického zloženia povýstrelových splodín na vetrovke poškodeného s povýstrelovými
splodinami na rukávoch mikiny a povýstrelovými splodinami zaistenými so stopami nábojnice kalibru40S&W auto zn. MFS pri vylúčení predchádzajúcej streľby obžalovaného na strelnici poukazuje na to,
že povýstrelové splodiny zaistené na ošatení obžalovaného mohli vzniknúť jedine v dobe streľby na
poškodeného F.. Tieto skutočnosti preto vo svojom súhrne odôvodňujú záver, že obžalovaný držal zbraň

v čase výstrelu, a záver konajúceho súdu o tom, že strelcom bol obžalovaný B.. V. O., je tak správny a
zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania.

Súčasne skutkové zistenia vylučujú, aby poškodený F. mohol byť strelcom, pretože objektívne zistené
poranenie uňho, ako to vyplýva aj zo záverov znaleckého posudku a výpovede znalca z odboru

zdravotníctvo a farmácia F.. F. A., nevykazuje známky možnosti seba poškodiť a to so zreteľom na
jeho postavenie v čase, kedy bol zasiahnutý strelou, teda v miernom predklone s ohnutou chrbticou do
väčšieho oblúku, a tiež s prihliadnutím na dráhu strely a uhol, pod ktorým strela letela, keďže došlo k
zástrelu do dreveného trámu konštrukcie prístrešku.
Strelcom nemohol byť ani svedok J. Q., pretože uňho sa jednak nenašli žiadne povýstrelové splodiny
na rukávoch bundy, a to aj pri zohľadnení faktu, že tieto stopy neboli zaisťované bezprostredne po

streľbe ako u obžalovaného, ale s časovým odstupom, a jednak aj s prihliadnutím na vyjadrenie znalca
z odvetvia balistiky, ktorý o streľbe týmto svedkom uviedol, že je nepravdepodobné, až vylúčené,
aby strieľal Q., čo znamená, že verzia obžalovaného o streľbe menovaným svedkom nemá oporu vo
vykonanomdokazovaní.Ajkeďobžalovanýnamieta,ževyjadrenieznalcaohľadnestreľbysvedkomQ.je
iba v rovine pravdepodobnosti, čo nemôže byť podkladom pre uznanie jeho viny, odvolací súd vo vzťahu

k tejto výhrade uvádza, že povýstrelové splodiny zaistené na odeve obžalovaného a priebeh skutkového
deja popísaný aj obžalovaným túto možnosť vylučuje. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní tvrdil, že Q.
mu vytiahol zbraň, ktorú sa snažil získať, z čoho plynie, že zbraň mal mať v dispozícii menovaný svedok
a nie obžalovaný, pričom povýstrelové splodiny poukazujú na streľbu obžalovaným. Je síce faktom, že
odev svedka Q. bol zaistený za účelom získania stôp až na druhý deň, avšak pri hodnotení záveru o tom,

že na bunde svedka Q. neboli zistené povýstrelové splodiny, je potrebné prihliadať aj na to, že svedok
Q. sa nevenoval streľbe a preto so zreteľom na túto skutočnosť ako aj na jeho stav opitosti nemohol
reagovať na prípadný vznik povýstrelových splodín po streľbe a racionálne uvažovať o ich odstránení z
bundy, ak by strelcom bol. Opačná situácia je u obžalovaného, ktorý tento faktor poznal ako sprievodný
znak streľby a mohol na to reagovať ihneď po streľbe.

Podľa názoru odvolacieho súdu aj vyjadrenia obžalovaného pri telefonickom oznámení na tiesňovú linku
č. 158, ako aj pred príslušníkom PZ X. P. vykonávajúcim hliadkovú službu ako člena PMJ, KR PZ Prešov,
ktorý asistoval pri prevoze obžalovaného na ošetrenie do nemocnice, či vyjadrenia v priebehu ošetrenia
na psychiatrickej pohotovostnej službe (čl. 477- F.. F. X.) v NsP v Prešove dopĺňajú a podporujú záver
svedčiaci o tom, že strelcom bol obžalovaný.

V rámci týchto vyjadrení obžalovaný totiž opakovane uvádzal, a to aj dve hodiny od jeho telefonického
oznámenia na č. 158, že to bol on, kto strieľal, a konal tak v sebaobrane, pričom súčasne menil okolnosti
za akých k streľbe došlo, ako aj počet útočníkov, ktorými bol napadnutý a musel sa voči nim brániť.

Práve aj tieto dôkazy spochybňujú tvrdenia obhajoby, že zo strany obžalovaného išlo o jeho vyjadrenie
pri telefonickom oznámení a pred svedkom P. v stave šoku, zmätku, zľaknutia a silného rozrušenia
po útoku poškodených a postrelení poškodeného F., kedy pod vplyvom týchto skutočností a požitého
množstva alkoholu nemusel všetko presne popísať. Ak obžalovaný popisoval okolnosti streľby tak, že
ich prispôsoboval vo svoj prospech v krátkom časovom slede za sebou, konal tak premyslene po tom, čo

si uvedomil následky svojho konania, a to v snahe zbaviť sa viny. Takéto cielené konanie podľa názoru
odvolacieho súdu vylučuje stav šoku, zmätku, či zľaknutia a silného rozrušenia.

Obhajoba v odvolaní tiež spochybňovala zákonnosť získania zvukového záznamu a následne aj jeho
prepisu už spomínaného vyjadrenia obžalovaného v telefonickom oznámení na tiesňovú linku č. 158.

Uvedený záznam bol vyhotovený po telefonickom oznámení obžalovaného na tiesňovú linku č. 158,
ktorá je súčasťou integrovaného záchranného systému pôsobiaceho na území republiky za účelom
poskytovania pomoci v tiesni, ktorej podmienky upravuje zákon č. 129/2002 Z.z. o integrovanom
záchrannom systéme.

Podľa uvádzanej zákonnej úpravy jednou zo záchranných zložiek tohto systému sú aj útvary Policajného
zboru (§ 7 písm. c/ ), ktoré sa podieľajú na poskytovaní bezodkladnej pomoci v tiesni v rozsahu úloh
Policajného zboru na základe pokynu operačného strediska Policajného zboru, a pritom vykonávajúorganizačné, technické a ďalšie opatrenia súvisiace s ich pôsobením v integrovanom záchrannom
systéme a na tento účel sa vybavujú technickými a vecnými prostriedkami (§ 9a ods. 1 písm. a/, b/ ).
Rozsah úloh policajného zboru zase upravuje zákon č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení

neskorších právnych predpisov, kde okrem iného podľa § 2 ods. 1 písm. a/, policajný zbor spolupôsobí
pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti
osôb a pri ochrane majetku, čomu zodpovedá aj plnenie úloh podľa tohto zákona aj na účely
poskytovania pomoci v tiesni.

S poukazom na obsah a povahu úloh, ktoré Policajný zbor plní pri poskytovaní bezprostrednej pomoci v
tiesni, technické prostriedky pritom použité na záznam telefonických oznámení na tiesňovú linku č. 158
nie je možné považovať za informačno - technické prostriedky podľa § 10 ods. 21 Tr. poriadku a podľa
zákona č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických
prostriedkovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalejlen“ zákonoochranepredodpočúvaním“).

Informačno - technické prostriedky tak, ako sú definované v ust. § 10 ods. 21 Tr. poriadku a podľa §
2 ods. 1 písm. a, b, c/ zákona o ochrane pred odpočúvaním, sa používajú utajovaným spôsobom za
účelom a z dôvodov, ktoré sú definované v ust. § 115 Tr. poriadku a v ust. § 3 ods. 1 zákona o ochrane
pred odpočúvaním. Tieto informačno - technické prostriedky potom slúžia na plnenie úloh Policajného
zboru pri odhaľovaní trestných činov a zisťovaní ich páchateľov, a tiež pri vykonávaní vyšetrovania a

skráteného vyšetrovania o trestných činoch tak, ako sú tieto úlohy upravené v ust. § 2 ods. 1 písm. b/,
d/ zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších právnych predpisov.

Spoukázanímnacitovanúprávnuúpravuodvolacísúduzavrel,žeprevyhotoveniezvukovéhozáznamu,
ako aj jeho prepisu a jeho následné použitie z telefonického oznámenia (hovoru) na tiesňovú linku

158 nie je potrebný súhlas súdu, ale ani privolenie samotného volajúceho, fyzickej osoby, ako to tvrdí
obhajoba, podľa § 12 Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa ods. 2 citovaného ustanovenia takéto
privolenie potrebné nie je, ak bol záznam vyhotovený na úradné účely na základe zákona. V zmysle § 6
zák. č. 129/2002 Z. z. bolo zriadené číslo tiesňového volania 112. V rámci záchranného systému pôsobia
aj útvary Policajného zboru, na čo už bolo vyššie poukázané, ktoré majú zriadenú tiesňovú linku 158

a túto spravujú integrované operačné strediská PZ SR, ktoré sú súčasťou integrovaného záchranného
systému. Je nesporné, že toto tiesňové číslo bolo zriadené na úradné účely, a operačné strediská PZ
SR v zmysle § 10a zák. č. 129/2002 Z. z. okrem iného zabezpečujú aj príjem tiesňového volania na čísle
158 a jeho vyhodnocovanie. Obvodný úrad v sídle kraja zriaďuje koordinačné stredisko, ktoré okrem
iného podľa § 5 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona vedie aj evidenciu zvukových záznamov hovorov

súvisiacich s tiesňovým volaním a uchováva ich tri roky od zaznamenania. Vzhľadom k tomu, že linka
158 je súčasťou systému tiesňového volania, linka bola zriadená pre úradné účely a z tiesňových volaní
sa vyhotovujú zvukové záznamy na základe zákona, súhlas volajúceho na použitie takéhoto záznamu
sa nevyžaduje.

Odvolací súd už skôr vyhodnotené vyjadrenie obžalovaného pri telefonickom oznámení na tiesňovú
linku č. 158 preto považuje za dôkaz zákonný a získaný podľa kritérií upravených v ust. § 119 ods. 2
Tr. poriadku.

Obhajoba v rámci odvolacích námietok podľa názoru krajského súdu zistenia plynúce zo záverov

znaleckého skúmania z odvetvia daktyloskopie (D.. F. U.) a odvetvia kriminalistickej biológie a genetickej
analýzy (J.. P. G.) povrchu nábojnice a pištole, vrátane zásobníka, zaistených na mieste činu vyhodnotila
jednostranne, keď tvrdila, že zistené výsledky znaleckého dokazovania vyvracajú záver o tom, že
strelcom bol obžalovaný, lebo na zbrani neboli nájdené upotrebiteľné daktyloskopické stopy, ani
biologické stopy obsahujúce DNA.

Vyslovený záver obhajoby nemá svoj podklad v tejto časti dokazovania, pretože pri vyhodnotení
výsledkov skúmania z uvedených odvetví kriminalistiky je potrebné prihliadať aj na to, že pred
odovzdaním uvádzaných predmetov na znalecké skúmanie, hlavne pištole, touto zjavne bolo
manipulované, minimálne svedkom Q. a dvoma príslušníkmi polície. Tomuto faktu potom zodpovedajú

aj zistenia prezentované v záveroch znaleckých posudkov, z ktorých je zrejmé, že stopy potrebné
pre kriminalistické skúmanie zaistené boli, avšak buď v zmiešanom množstve, alebo v množstve
nepostačujúcom pre skúmanie, teda v oboch prípadoch v neupotrebiteľnom rozsahu. Toto zistenie tak
nie je spôsobilé vyvrátiť záver o tom, že strelcom bol obžalovaný.Obhajoba taktiež považovala za nepochybne preukázané pre prípad, ak by súd mal za to, že obžalovaný
skutočne strieľal, že tak konal za splnenia podmienok nutnej obrany podľa § 25 Tr. zákona.

Aj tento záver obhajoby podľa názoru krajského súdu je bez pochýb vyvrátený ustálenými skutkovými
zisteniami.

Obžalovaný tvrdil, že k streľbe došlo v čase, keď naňho útočili tak poškodený F., ako aj svedok J. Q..

Táto jeho verzia je však vylúčená najmä znaleckým dokazovaním z odboru zdravotníctva a farmácia,
odvetvie traumatológia, znaleckej organizácie G..sk - D. G. F. M.,s.r.o., B., reprezentovanou F.. Z. F..
Zo záverov znaleckého dokazovania totiž vyplynulo, že popísané útoky obžalovaným na jeho osobu
nezodpovedajú charakteru a rozsahu objektívne zistených poranení lekárskymi vyšetreniami, ktoré
mali byť opakované, a pokiaľ obžalovaný tvrdil, že tesne pred streľbou mal doňho poškodený kopať
do trupu, pričom mal byť aj udieraný po celom tele päsťami, tak silné a opakované údery päsťou

boli znalecky vylúčené. Znalec na základe objektívne zistených poranení a ich morfologických znakov
posúdil len slabé údery päsťou, resp. otvorenou dlaňou do oblasti pravého oka a do oblasti nosa.
Silné údery kopom do hrudníka a aj do tváre boli vylúčené z dôvodu absencie objektivizovaného
morfologického kolerátu, čo znamená, že uvedený mechanizmus vzniku poranenia vzhľadom na
popísanú silu útoku obžalovaným by musel zanechať na jeho tele vonkajšie prejavy, pokiaľ na telo

pôsobila väčšia sila. Súčasne bol vylúčený i otras mozgu, pretože k silnému úderu do hlavy nedošlo
či už päsťou alebo kopom a to ani opakovane. Tieto zistenia, preto vylučujú, aby obžalovaný na
chvíľu stratil vedomie. Vychádzajúc z uvedených záverov znaleckého dokazovania objektívne zistené
poranenia diagnostikované u obžalovaného možno hodnotiť ako ľahkého charakteru, ktoré si vyžadovali
práceneschopnosť v dĺžke 4 až 6 dní, a liečenie do 10 dní. Z takto objektivizovaných zranení možno

usúdiť, že k fyzickému kontaktu medzi obžalovaným a poškodeným došlo iba v rozsahu počiatočného
konfliktu, kedy po údere zo strany poškodeného obžalovaný spadol na zem. V tejto súvislosti je potrebné
dať do pozornosti aj to, že konfliktu, ktorý sa stal bezprostredne pred streľbou, predchádzal ešte
iný fyzický konflikt medzi obžalovaným a poškodeným F., kedy poškodený F. počas hádky R. Q. s
obžalovaným v herni u B. taktiež udrel obžalovaného do oblasti tváre dva alebo trikrát, k čomu vypovedal

poškodený F.. Uvedené preukazuje, že poranenia spôsobené v oblasti tváre mohli byť spôsobené
obžalovanému aj v čase prebiehajúceho prvého konfliktu a nemuselo dôjsť k ich vzniku bezprostredne
pred streľbou.
Konajúci súd ustálil, ako to vyplýva zo skutkovej vety rozsudku, že obžalovaný vystrelil na poškodeného
F. z bezprostrednej blízkosti. Takýto záver, však nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania,

pretože znalec z odvetvia balistiky so zreteľom na charakter poškodenia vetrovky poškodeného F., cez
ktorú prenikala strela ako prvá a na zaistené stopy povýstrelových splodín na nej uzavrel, že ústie
hlavne zbrane v čase výstrelu bolo vzdialené od poškodeného 30 až 120 cm. Túto vzdialenosť nemožno
považovať za bezprostrednú blízkosť, pretože z hľadiska dosahu povýstrelových splodín v balistike sa
pod týmto pojmom rozumie kontakt strelnej zbrane s telom alebo s predmetom len do vzdialenosti 1- 2

cm, pričom za krátku vzdialenosť je možné považovať vzdialenosť do 1,5 metra pri krátkych strelných
zbraniach a pri dlhých zbraniach ide o vzdialenosť do 2 metrov.
Konajúci súd tiež uzavrel, že obžalovaný nekonal v nutnej obrane, pretože jeho obrana bola zjavne
neprimeraná útoku, najmä jeho spôsobu, keď voči nemu pri útoku nebola použitá zbraň.
So záverom konajúceho súdu o tom, že u obžalovaného neboli splnené základné podmienky nutnej

obrany uvedené v § 25 ods. 1 Tr. zákona, sa stotožnil aj odvolací súd. Dôvod uvedený konajúcim
súdom, prečo nepovažoval konanie obžalovaného za nutnú obranu, odvolací súd dopĺňa v tom smere,
že vzdialenosť ústia hlavne od poškodeného, skutočnosť, že obžalovaný držal zbraň v napriamenej
ruke, poloha poškodeného, v ktorej sa mal nachádzať v čase výstrelu, smer streľby zdola nahor a
rozsah objektívne zistených poranení u obžalovaného nepoukazujú na priamo hroziaci útok zo strany

poškodeného na obžalovaného. Vychádzajúc najmä z ustáleného rozsahu útoku na obžalovaného v
rámci tohto konfliktu, ktorý bol výrazne nižší ako ho popísal obžalovaný zrejme v snahe zmierniť svoje
konanie, a streľba zdola nahor preukazujú, že poškodený po tom, čo udrel obžalovaného ostal v stojacej
polohe a obžalovaný spadol na zem, pričom práve vtedy, keď sa obžalovaný nachádzal na zemi, resp. pri
zemi, došlo k streľbe z jeho strany na poškodeného, čomu zodpovedá aj smer a uhol dráhy strely určenej

podľa zástrelu zaisteného na drevenom tráme. Pri streľbe z ústia hlavne vzdialenej od poškodeného 120
cm bezprostredná hrozba na zdraví a živote obžalovanému nehrozila, pričom pri streľbe ústia hlavne
vzdialeného od poškodeného 30 cm je vylúčené, aby poškodený bol sklonený nad obžalovaným a to s
poukázaním na polohu, v ktorej sa poškodený musel nachádzať v čase výstrelu, ktorú ustálil znalec F..A., pretože v tom prípade by nevznikol objektívne zistený strelný kanál v tele poškodeného. Aj z toho
potom možno vyvodiť, že v čase výstrelu musel mať obžalovaný napriamenú ruku, čo vysvetľuje zistené
upotrebiteľné množstvo povýstrelových splodín len na rukáve mikiny pravej ruky, ktorá bola s najväčšou

pravdepodobnosťou, ako znalkyňa uviedla, vysunutá spod rukáva vetrovky obžalovaného.

Odvolací súd zo vzájomnej polohy obžalovaného a poškodeného a zo spôsobu streľby obžalovaným
vyvodil, že išlo o streľbu na cieľ. Je nepochybné, že obžalovaný a poškodený v čase výstrelu boli oproti
sebe, keďže strela vnikla do tela poškodeného v jeho prednej časti. O streľbe na cieľ možno usudzovať

z polohy obžalovaného a poškodeného, keď obžalovaný bol pri zemi, resp. na zemi, a poškodený bol
v stojacej polohe, a zo smeru streľby zdola nahor, o čom svedčí miesto zásahu na tele poškodeného v
jeho hornej časti, strelný kanál v tele poškodeného, ktorý strela vytvorila, a zástrel v drevenej konštrukcii
altánku. Ak obžalovaný vybral zbraň z puzdra upevneného na nohaviciach a s napriamenou rukou
vystrelil v smere poškodeného F. do jeho hornej časti tela, tak takúto streľbu je potrebné hodnotiť ako
streľbu na cieľ. Je potrebné si uvedomiť, že streľba na cieľ, resp. mierená alebo cielená streľba nie

je založená len na mierení strelnej zbrane cez jej mechanické mieridlá. Za mierenú streľbu sa totiž
považuje aj taká streľba, pri ktorej sa zbraň namieri prostredníctvom ukazováka na cieľ, ktorá postačuje
na zasiahnutie cieľa. O tom obžalovaný vedel, keďže bol strelcom a venoval sa športovej streľbe.

Aj napriek tomu, že sa dokazovaním nepodarilo objektívne preukázať, na ktorú časť tela obžalovaný

zamieril zbraňou bez mieridiel, a nebolo ani ustálené, či poškodený stál bez pohybu alebo bol v pohybe,
pričom tieto okolnosti sa už ani objasniť nedajú, pretože ku skutku už vypovedali všetci tam prítomní
(obžalovaný, ktorý popieral spáchanie skutku a menil svoje tvrdenia ohľadne skutku, poškodený, ktorý
si na udalosti bezprostredne pred skutkom, počas neho ako aj po skutku nepamätá, ako aj svedok Q.,
ktorý bol pod vplyvom alkoholu, čo malo vplyv na uchovanie si prežitých udalostí v pamäti), odvolací

súd na podklade výsledkov vykonaného dokazovania a doposiaľ prezentovaných úvah uzavrel pre
obžalovaného najpriaznivejšiu verziu, t. j. že obžalovaný strieľal na poškodeného, ktorý nebol v statickej
polohe.
Ustálený priebeh skutkového deja dokresľujú aj zistenia plynúce zo znaleckého posudku z odboru
psychológie, zo záverov ktorého vyplynulo, že u obžalovaného bol potvrdený sklon k hostilnému

negativistickému až agresívnemu správaniu za určitých okolností, najmä v prípade oslabenia vedomej
kontroly, napr. pri užití alkoholických nápojov, čo v konkrétnom prípade bolo preukázané, keďže u
obžalovaného bola zistená hladina alkoholu v krvi najmenej 1,57 promile až 2,3 promile. Tieto zistenia
potom zodpovedajú tomu, že odbrzdené správanie sa obžalovaného bolo spojené s požitím alkoholu
v kritickej situácii, ktorú mohol vnímať ako ohrozujúcu, avšak ju nesprávne vyhodnotil a nesprávne

reagoval bez zhodnotenia všetkých okolností prípadu.
Ako je to už vyššie rozvedené, ustálená vzdialenosť streľby nezodpovedala záverom znaleckého
dokazovania z odvetvia balistiky, preto odvolací súd túto chybu v skutkových zisteniach mohol napraviť
len po zrušení napadnutého rozsudku postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku v časti,
ktorou bol obžalovaný uznaný za vinného zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví, a v nadväznosti

na to aj vo výroku o treste a náhrade škody v zmysle § 321 ods. 3 Tr. poriadku a následnou úpravou
skutkových zistení v uvedenom rozsahu, pričom na základe vysloveného právneho názoru dovolacieho
súdu ohľadne právnej kvalifikácie skutku, ktorým je odvolací súd viazaný, tento po právnej stránke
posúdil ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona.
Odvolací súd sa zaoberal aj možnou právnou kvalifikáciou skutku ako prečin výtržníctva podľa § 364

ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, ktorá by prichádzala do úvahy, pretože konanie obžalovaného, keď na
mieste verejnosti prístupnom sa dopustil výtržnosti tým, že napadol iného, napĺňa objektívnu stránku
uvedeného prečinu a to v jednočinnom súbehu so zločinom ublíženia na zdraví. Vzhľadom k tomu, že
dovolací súd v odôvodnení svojho rozsudku skonštatoval, že skutková veta rozsudku krajského súdu
zodpovedá len kvalifikácii podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona, odvolací súd nepoužil právne posúdenie skutku

aj podľa citovaného ustanovenia § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Táto právna kvalifikácia skutku pri jeho
posúdeníakoobzvlášťzávažnéhozločinuvraždyaplikovanánebolazdôvodujehofaktickejkonzumpcie,
i keď to v dôvodoch predchádzajúceho rozsudku uvedené nebolo.
Následne odvolací súd posudzoval primeranosť uloženého trestu obžalovaného a to z pohľadu
základných zásad ukladania trestu.

Skutkové okolnosti rozhodné pre ukladanie trestu ustálil konajúci súd. Zo správ a charakteristík zistil, že
obžalovaný V. O. sa nachádza v ÚVV a ÚVTOS Prešov od 3.3.2014 a počas výkonu väzby sa správa
slušne a disciplinovane, úlohy a nariadenia plní a režim dňa dodržiava, disciplinárne odmenený alebo
potrestaný nebol. Mesto Prešov hodnotilo obžalovaného len vo všeobecnej rovine s oznámením, žedňa 7.12.2012 bol riešený pre spáchanie priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.
Z výpisu z ústrednej evidencie priestupkov vyplynulo, že obžalovaný bol celkovo 16-krát uznaný
vinným z priestupku na úseku cestnej premávky, dvakrát bol stíhaný za priestupok proti občianskemu

spolunažívaniu, pričom v oboch prípadoch bolo konanie zastavené. Podľa odpisu z registra trestov
obžalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol.

Konajúci súd priťažujúce okolnosti nezistil a ako poľahčujúcu okolnosť vyhodnotil to, že obžalovaný pred
spáchaním trestného činu viedol riadny život, čo zodpovedá ustanoveniu § 36 písm. j/ Tr. zákona.

Z uvedených zistení vychádzal aj odvolací súd a súčasne prihliadal podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností na strane obžalovaného viedol konajúci súd k zníženiu
hornej hranice trestnej sadzby. Pri aplikácii zmierňovacieho ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zákona sa horná

hranica trestnej sadzby zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona 10 rokov znížila o
jednu tretinu z rozdielu hornej hranice a dolnej hranice trestnej sadzby 4 roky, v dôsledku čoho došlo
k úprave hornej hranice na 8 rokov, teda konajúci súd ukladal trest v rozmedzí trestnej sadzby odňatia
slobody 4 roky až 8 rokov, s čím sa stotožnil aj odvolací súd.
Odvolací súd sa však nestotožnil s výmerou trestu odňatia slobody 4 roky, čo je na dolnej hranici trestnej

sadzby a to predovšetkým z dôvodu spôsobenia závažného následku na zdraví poškodeného P. F..
Obžalovaný totiž spôsobil poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, ktorá v sebe zahŕňa stratu pracovnej
spôsobilosti podľa § 123 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona, ochrnutie dolných končatín podľa § 123 ods. 3
písm. c/ Tr. zákona a zároveň i poškodenie miechy podľa § 123 ods. 3 písm. e/ Tr. zákona a tiež i
liečbu po dlhší čas v zmysle § 123 ods. 3 písm. i/, ods. 4 Tr. zákona. Práve spôsobenie ťažkej ujmy na

zdraví s trvalým následkom ochrnutia dolných končatín poškodeného P. F. viedlo odvolací súd k záveru,
že uložený trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonnej sadzby je trestom neprimeraným, čo bolo
dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku aj podľa písm. e/ ustan. § 321 ods. 1 Tr. poriadku.
S prihliadnutím na okolnosti, za akých bol trestný čin spáchaný, na spôsobený následok, ktorý je u
poškodeného P. F. v nezvratnej forme, ako aj na osobu obžalovaného a možnosti jeho nápravy, odvolací

súduzavrel,žeuloženietrestuodňatiaslobodyvovýmere7rokovzodpovedáúčelutrestuvymedzenému
v § 34 ods. 1 Tr. zákona tak v jeho individuálnej ako aj generálnej rovine.
Vzhľadom k tomu, že obžalovaný doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný
čin, pre výkon uloženého trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym
stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona.

Konajúci súd v napadnutom rozsudku rozhodol aj o riadne a včas uplatnených nárokoch na náhradu
škody poškodenými P. F. z titulu bolestného a R. I. X., a.s., z titulu vynaložených nákladov na liečenie
poškodeného P. F.. Obidva uplatnené nároky na náhradu škody majú svoj základ vo výroku o vine, keďže
bolodokázané,žeobžalovanýspôsobilporaneniapoškodenémuP.F.,avýškauplatnenýchnárokovbola
v konaní preukázaná znaleckým dokazovaním ohľadne bolestného a listinami ohľadne vynaložených

nákladov na liečbu. Keďže odvolací súd považoval tento výrok za vecne správny, po zrušení
napadnutého rozsudku rozhodol o uložení povinnosti obžalovanému nahradiť škodu poškodeným v
rozsahu určenom súdom prvého stupňa. So zvyškom nároku na náhradu škody poškodeného P. F.
odkázal na civilný proces z dôvodov uvádzaných v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Odvolací súd napokon na podklade odvolania krajského prokurátora podrobil prieskumnej povinnosti aj

výrok konajúceho súdu, ktorým obžalovaného Bc. V. O. podľa § 285 písm. a / Tr. poriadku spod obžaloby
prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a/
Trestného zákona oslobodil, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Uvedený záver si odvolací súd osvojil, keďže aj podľa jeho názoru sa konajúcemu súdu nepodarilo bez

rozumných pochybností ustáliť skutkové zistenia svedčiace o priebehu verbálneho, ale predovšetkým
fyzického konfliktu medzi obž. Bc. V. O. a svedkom R. Q., ktorý mal bezprostredne nasledovať po tom, čo
bol poškodený X. F. postrelený obžalovaným. Jediným dôkazom, ktorý mal obžalovaného usvedčovať
zo spáchania uvedeného skutku, ako správne uzavrel aj konajúci súd, bola výpoveď svedka R. Q., avšak
skutočnosti ním uvádzané sa vykonanými dôkazmi nepodarilo overiť.

Na základe výpovede poškodeného R. Q. nebolo možné ustáliť, ako došlo k poškodeniu zbrane, pištoľe,
na jej ľavej strane (poškodený bol záver pri ústi hlavne a vzadu pri cieľniku), pretože poškodený vo svojej
výpovedi uviedol, že keď sa mu podarilo zbraň z ruky obžalovaného pri vzájomnom zápase dostať, tak
obžalovaný zbraň pustil z ruky a on (rozumej svedok Q.) na ňu ešte stúpil a táto sa šmykla po zemi.Takto popísaný možný mechanizmus poškodenia ľavej strany zbrane však nezodpovedá popísanému
priebehu vzájomného zápasu medzi poškodeným a obžalovaným tak, ako bol zadokumentovaný v
rámci rekonštrukcie, v dôsledku čoho je spochybnený aj samotný priebeh útoku obžalovaného na

poškodeného. Zo zápisnice z rekonštrukcie a fotodokumentácie totiž vyplýva, že poškodený R. Q. mal
obžalovanému pri vzájomnom zápase, v tom čase už na zemi, keď na ňom sedel, násilím vyraziť zbraň
z jeho pravej ruky tak, že svojou ľavou rukou, mal udierať pravú ruku obžalovaného o zem, v ktorej v
tom čase držal zbraň v polohe, že bola natočená k zemi pravou stranou. Takémuto popisu skutkového
deja by potom logicky malo zodpovedať poškodenie zbrane na pravej a nie na ľavej strane.

Uvedené zistenie spochybňuje tvrdenie poškodeného R. Q. a pokiaľ ide o hodnotenie jeho výpovede
z hľadiska jej hodnovernosti, v tejto súvislosti nemožno opomenúť aj tú skutočnosť, že poškodeným R.
Q. popísané okolnosti streľby boli vyvrátené znaleckým dokazovaním z odvetvia balistiky na podklade
zaistených vecných dôkazov na mieste činu tak, ako na to už bolo skôr aj poukázané. Výpoveďami
všetkých aktérov bolo dokázané, že poškodený R. Q. požíval v kritický večer alkoholické nápoje, v
dôsledku ovplyvnenia ktorých si zrejme nesprávne uložil do pamäti prežité skutočnosti a následne pri

ich reprodukcii došlo k závažným nepresnostiam pri opise prežitého. Nie je vylúčené, že k nepresnému
uchovaniu si prežitých udalostí u poškodeného došlo aj v dôsledku prežitej vypätej emočnej situácie.
V každom prípade je potrebné konštatovať, že pokiaľ sa súd neopieral o výpoveď tohto poškodeného
pri ustálení skutkových zistení v bode 1/ obžaloby, nemohol tak urobiť ani pri ustálení skutkových
zistení uvedených pod bodom 2/ obžaloby. Iné dôkazy, ktoré by usviedčali obžalovaného zo spáchania

skutku 2/ obžaloby produkované neboli, a keďže výpoveď poškodeného R. Q. bola spochybnená v
takej miere, že o ňu nebolo možné opierať vinu v tomto bode obžaloby, odvolací súd sa stotožnil so
záverom konajúceho súdu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, ktorý bol posudzovaný ako prečin
nebezpečného vyhrážania. Oslobodzujúci výrok konajúceho súdu z dôvodu uvedeného v § 285 písm.
a/ Tr. poriadku je tak zákonný a dôvodný.

S poukázaním na vyššie rozvedené odvolací súd vyhodnotil odvolanie prokurátora ako čiastočne
dôvodné, na jeho podklade rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku, pričom odvolanie
obž. Bc. V. O. posúdil ako neopodstatnené, ktoré podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.