Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, August 20, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7CoPr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814210121
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8814210121.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu Mgr. V. W., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúceho v H., na ulici R. Č.. XXXX/XX, právne zastúpeného GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o.,
so sídlom v Košiciach, na ulici Kováčskej č.53, proti žalovanému T. s.r.o., so sídlom v H. nad T., C. č.
XXX/XX, právne zastúpenému JUDr. Martinom Šaffom, advokátom so sídlom vo Vranove nad Topľou,
na ulici Kalinčiakovej č. 2729/10, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 09.10.2017 č. k. 11Cpr
6/2014-349 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Prvoinštančnýsúdnapadnutýmrozsudkomžalobuzamietolažalovanémupriznalvočižalobcovinárok
na náhradu trov konania vo výške 100%. Štátu náhradu trov konania nepriznal.

2.Vykonanýmdokazovaním malzapreukázanúskutočnosť,podľaktorejžalobcapracovalužalovaného
na základe pracovnej zmluvy zo dňa 3X.XX.XXXX na dobu neurčitú ako administratívny pracovník.

K zmene zmluvy došlo dňa 30.08.2013 ohľadom mzdy, pričom táto bola zvýšená. Listom zo dňa
18.09.2014 došlo zo strany žalovaného k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom z
dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny. V období od 08.07.2011 do 11.08.2014 bol žalobca
aj konateľom žalovaného ako to vyplynulo z výpisu z obchodného registra žalovaného. Pôvodne sa
žalovaný v konaní bránil tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru je v súlade so zákonom a že
u žalobcu došlo k hrubému porušeniu pracovnej disciplíny. Neskôr počas konania žalovaný poukázal
na to, že pracovná zmluva uzavretá so žalobcom je neplatná a pracovný pomer medzi žalobcom a

žalovaným nevznikol.

3. Otázkou súbehu výkonu funkcie konateľa a vykonávania práce v pracovnom pomere sa už právna
teória zaoberala. Funkciou konateľa nemožno vykonávať v pracovnom pomere. Tomuto nasvedčuje
fakt, že podľa ustanovenia § 66 ods.3 Obchodného zákonníka vzťah medzi spoločnosťou a členom
orgánu spoločnosti alebo spoločníkom pri zariaďovaní záležitosti spoločnosti sa spravuje primerane
ustanoveniami o mandátnej zmluve, ak zo zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej medzi spoločnosťou

a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom, ak bola zmluva o výkone funkcie uzavretá alebo zo
zákona nevyplýva iné určenie práv a povinností. Zmluva o výkone funkcie musí mať písomnú formu a
musí ju schváliť valné zhromaždenie spoločnosti alebo písomne všetci spoločníci, ktorí ručia za záväzkyspoločnosti neobmedzene. Stanovy akciovej spoločnosti môžu určiť, že zmluvu o výkone funkcie člena
predstavenstva schvaľuje dozorná rada.

4. Žalobca keď bol konateľom žalovaného od 08.07.2011 do 11.08.2014 mal zároveň so žalovaným
uzavretú pracovnú zmluvu s výkonom práce administratívny pracovník bez bližšie špecifikovanej
pracovnej náplne. Výkon funkcie žalobcu ako konateľa žalovaného sa prekrýval s výkonom práce podľa
pracovnej zmluvy, čo je podľa zákona neprípustné. K tomuto záveru sa dospelo z výpovede žalobcu,
konateľov žalovaného a predlžených listín. Rovnako nebola splnená podmienka schválenia pracovnej

zmluvy a jej zmeny valným zhromaždením. Táto podmienka je daná z dôvodu stretu záujmov v osobe
konateľa, ktorý by tak zastupoval obe zmluvné strany zmluvy s predpokladaným uprednostnením jeho
osobných záujmov pred záujmami spoločnosti.

5.Podpísaniepracovnejzmluvyajejzmenysarealizovaložalobcomzaobezmluvnéstrany.Opracovnej
zmluve až do odvolania žalobcu z funkcie konateľa väčšina valného zhromaždenia ani nevedela.

Uvedené je možné považovať za obchádzanie zákona a to ustanovenia § 66 odst.3 Obchodného
zákonníka,prektoréjeuzatvorenázmluvavzmysleustanovenia§39Občianskehozákonníkaabsolútne
neplatná.

6. Aj Zákonník práce v ustanovení § 7 ods. 3 kogentne stanovuje, že so zamestnancom, ktorý je aj

štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, dohodne podmienky podľa § 43 ods. 1 v
pracovnej zmluve orgán alebo právnická osoba, ktorá ho ako štatutárny orgán ustanovila. Uvedené
zákonné ustanovenie v spojení s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré vylučuje
zastupovanie osobou, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného a ktoré sa subsidiárne
aplikuje aj na pracovnoprávne vzťahy, vylučuje, aby v mene zamestnávateľa podpísala pracovnú zmluvu

táistáfyzickáosoba,ktorájeajdruhýmúčastníkomzmluvy.Vprípadetakéhotostretuzáujmuudotknutej
osoby a jej podpisu zmluvy za oboch účastníkov zmluvy, je zmluva absolútne neplatným právnym
úkonom. Uvedený názor deklaroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí vydanom dňa
16.12.2010 vo veci 4MCdo6/2009, v ktorom sa zároveň stotožnil s ustálenou judikatúrou Najvyššieho
súdu Českej republiky vyjadrenou v rozhodnutiach zo dňa 4.11.2004 vo veci 21Cdo1634/2004 a zo dňa

22.11.2011 vo veci 21Cdo3061/2010. Tak Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Českej
republiky konštatovali vyššie uvedený záver a teda, že v prípade uzatvárania pracovného pomeru je
neprípustné, aby v mene oboch zmluvných strán konala a vystupovala tá istá osoba, u ktorej dochádza
k stretu záujmov.

7. Rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a zamestnanca je principiálne daná už samotným charakterom
zmluvy ako dvojstranným právnym úkonom, do ktorého vstupuje každá zo strán s úmyslom uzavrieť
zmluvu pre seba čo najvýhodnejšiu. Žalobca ako konateľ spoločnosti nemohol platne jednať v mene
spoločnosti ako zamestnávateľ, pretože jeho záujmy ako zamestnanca boli v rozpore so záujmami
spoločnosti.

8. Ďalším dôvodom neplatnosti pracovnej zmluvy je nerešpektovanie zákona a porušenie zákazu
vykonávať funkciu konateľa ako pracovnoprávny vzťah. Konateľ takúto funkciu v pracovnom pomere
vykonávať nemôže. Výkon funkcie konateľa nie je druhom práce podľa pracovnej zmluvy, nie je
ani výkonom závislej práce v podriadenosti zamestnávateľovi, ako to vyplýva nielen so všeobecnej

charakteristiky pracovného pomeru zakotveného v Zákonníku práce, ale aj z právnej charakteristiky
pracovného záväzku zamestnanca podľa Zákonníka práce.

9. Zákonom síce nie je vylúčená súbežná existencia funkcie konateľa a prípadného pracovného pomeru
u tej istej osoby, no tu je vždy potrebné skúmať a posudzovať druh dohodnutej činnosti podľa pracovnej

zmluvy, ktorá musí byť diametrálne odlišná a ľahko rozlíšiteľná od činnosti v rámci výkonu funkcie
konateľa. Iba v takomto prípade zjavne odlišnej a rozdielnej činnosti je možné uvažovať o existencii
pracovného pomeru popri funkcii konateľa.

10. V predmetnej veci si žalobca sám so sebou dohodol druh vykonávanej činnosti ako administratívny

pracovník, a to bez akéhokoľvek bližšieho popisu a určenia pracovnej náplne. Žalobca nepredložil
žiadnu bližšiu špecifikáciu svojej pracovnej náplne ako administratívneho pracovníka. Uviedol len, že
jeho náplňou bola administratívna činnosť, príprava tabuliek a analýza činnosti. Už tento samotný názov
druhuprácesprihliadnutímnavýpoveďžalobcujemožnéchápaťakosynonymumpreoznačeniefunkciekonateľa resp. ako nevyhnutnú súčasť činnosti konateľa spoločnosti a je možné povedať, že spadá
pod pojem obchodné vedenie. Tomu nasvedčuje fakt, že spoločnosť žalovaného mala len jedného
pracovníka a to žalovaného, ktorý bol zároveň aj konateľom.

11. V konaní nebolo preukázané, aby žalobca vykonával iné činnosti ako konateľ a iné na základe
uzavretej pracovnej zmluvy, ktoré by bolo možné jednoznačne odlíšiť. V danom prípade činnosť
žalobcu v pozícii administratívny pracovník sa v celom rozsahu prekrýva s tým, čo patrí do funkcie
konateľa spoločnosti žalovaného. Žalovaný iných pracovníkov nemal a všetko riadil, ako to vyplynulo z

vykonaného dokazovania, výsluchu strán sporu a svedkov, sám žalobca. Činnosť žalobcu v pracovnej
pozícii sa v celom rozsahu prekrývala s tým, čo patrí do funkcie konateľa, ktorú funkciu žalobca zastával.
Tomu zodpovedá aj voľnosť žalobcu spočívajúca v organizácii pracovného času a používanie rôznych
technických zariadení. Žalobcovi bolo odovzdaných niekoľko telefónov, tabletov a počítačov. Slovenský
právny poriadok nezakazuje, aby konateľ spoločnosti nemohol byť zároveň aj jej zamestnancom. Druh
práce dohodnutý v pracovnej zmluve však nesmie byť totožný s činnosťou, ktorá podľa Obchodného

zákonníka patrí konateľovi. V prejednávanej veci tomu tak bolo. Činnosť, ktorú žalobca vykonával patrí
do obchodného vedenia spoločnosti. Žalovaný mal v podstate iba jeden reálny predmet činnosti a to
poskytovanie prenájmu technológie a zariadenia spoločnosti SLAVIA GRATINGS s.r.o., to znamená
činnosť spočívajúcu v uzatvorení nájomnej zmluvy. Už z povahy veci je zrejme, že žalobca žiadnu inú
činnosť v zmysle Zákonníka práce ani nemohol pre žalovaného vykonávať. V žalobcovom prípade nie

je možné uvažovať o paralelnej existencii pracovného pomeru žalobcu a funkcie konateľa a táto nie je
daná ani vzhľadom na zistené skutočnosti ohľadom fungovania žalovaného. Nebola preukázaná zjavná
odlišnosť a rozdielna činnosť u žalobcu ako konateľa žalovaného a ako administratívneho pracovníka.
Len pri preukázaní týchto skutočností mohlo sa uvažovať o existencii pracovného pomeru popri funkcii
konateľa. U žalobcu v skutočnosti nikdy pracovný pomer u žalovaného nevznikol. Uzatvorená pracovná

zmluva je tak podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Keďže pracovný pomer
nevznikol nemohlo dôjsť ani k jeho zrušeniu okamžitým skončením pracovného pomeru.

12. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.

13. Výrok o trovách odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Alternatívne požadoval rozhodnutie zmeniť
tak, aby žalobe žalobcu bolo vyhovené. Poukázal na to, že uvedenie druhu práce v pracovnej

zmluve ako administratívny pracovník nie je možné stotožňovať s funkciou konateľa. Vykonávanie
administratívnej činnosti je už z povahy veci odlišné od riadenia spoločnosti, čo je úlohou konateľa.
Stručne uvedenie predmetu činnosti v pracovnej zmluve je štandardným postupom. Iba zriedka je
pracovná činnosť v pracovnej zmluve definovaná špecificky. Pri pozícii administratívny pracovník je už
z názvu zrejmé, čo je náplňou pracovníka na tejto pozícii a preto jej bližšie definovanie nie je potrebné

a ani zaužívané v pracovných zmluvách. Žalobca vo svojej výpovedi špecifikoval svoju pracovnú
činnosť, keď uviedol, že pripravuje analýzy činnosti spoločnosti a s tým súvisiace tabuľky ohľadne
činnosti spoločnosti ďalej pripravuje podklady pre učtáreň a zároveň vykonáva dennú administratívnu
činnosť. Žalovaný nemal okrem žalobcu žiadneho iného pracovníka a preto všetka administratíva,
ktorá sa každodenne vyskytovala spadala do kompetencie žalobcu ako jediného administratívneho

pracovníka u zamestnávateľa. Išlo o bežné úkony ako preberanie pošty, odosielanie pošty, jej evidencia,
zakladanie, triedenie a archivácia dokumentov súvisiacich s obchodnou činnosťou spoločnosti,
zabezpečovanie bežných kancelárskych potrieb a pracovných pomôcok, zabezpečovanie operatívnych
úloh, príprava podkladov a reklamných prospektov pre potenciálnych klientov a komunikovanie s úradmi
pri zabezpečovaní bežných správnych povolení. Už z príkladného výpočtu jednotlivých úkonov, ktoré sú

obsahovou náplňou pracovnoprávneho vzťahu žalobcu a pri porovnaní s obsahovou náplňou výkonu
funkciekonateľajezrejme,žepracovnýpomervtomtoprípadetedanekonkurujevýkonufunkciikonateľa
a z obsahovej náplne je zrejme, že ich nie je možné zamieňať.

15. Vo veci nie je možné súhlasiť s tvrdením, podľa ktorého neschválenie pracovnej zmluvy, resp.

jej podpísanie osobou totožnou, resp. osobou blízkou zakladá, bez ohľadu na okolnosti, absolútnu
neplatnosť pracovnej zmluvy. Žalobca mal od ostatných spoločníkov a konateľov spoločnosti, t.j. oA. J.
a od R. J. J., ako aj od svojej manželky K. K., udelené splnomocnenie na zastupovanie pri úkonoch
žalovaného. Okrem iného bol splnomocnený na podpisovanie a rušenie všetkých zmlúv v menežalovaného a na vykonávanie a podpisovanie akýchkoľvek právnych úkonov a zápisníc za spoločnosť
žalovaného. Udelením takého splnomocnenia sú dodatočne splnené súdom prvej inštancie vyčítané
nedostatky ako podpísanie zmluvy tou istou osobou, resp. neschválenie zmluvy valným zhromaždením.

Zmluva a dodatok k pracovnej zmluve nebola podpísaná tou istou osobou, keďže žalobca nebol
konateľom spoločnosti. Zmluvu podpisoval za seba osobne a za konateľa žalovaného na základe
splnomocnenia. Nie je možné úkon v zastúpení inej osoby a vlastný právny úkon charakterizovať
ako konanie tej istej osoby. Pri rozhodovaní sa vôbec nezohľadnili listinné dôkazy predkladané v
konaní a to splnomocnenia od Z. I. J. a R. J. J. a generálne splnomocnenie od K. K., v dôsledku

čoho sa dospelo k nesprávnym skutkovým zisteniam vedúcim k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci. Bolo nutné vyhodnotiť možnú informovanosť spoločníkov o pracovnej zmluve a mieru delegácie
ich právomoci na žalobcu, čo sa však nestalo. Zároveň v pracovnom práve platí, že pri neplatnosti
pracovnoprávneho úkonu z dôvodu neudelenia predchádzajúceho súhlasu príslušného orgánu alebo z
dôvodu neprerokovania pracovnoprávneho úkonu s príslušným orgánom treba rozlišovať, či porušenie
takejto zákonnej povinnosti zo strany zamestnávateľa je spojené s doložkou neplatnosti. Zákonné

ustanovenie § 7 ods.3 Zákonníka práce rovnako ako ani v tejto súvislosti odkazované ustanovenie §
66 ods.3 Obchodného zákonníka neobsahuje doložku neplatnosti a preto výklad súdu prvej inštancie,
ktorý z porušenia predmetného ustanovenia, bez prizretia na okolnosti, implikoval neplatnosť právneho
úkonu, je extenzívny, nesprávny a zákonodarcom nepredvídaný.

16. Aj za predpokladu, že došlo k nenaplneniu zákonných podmienok vzťahujúcich sa na písomnú
pracovnú zmluvu, pri posudzovaní platnosti a existencie pracovného vzťahu sa musí zohľadniť aj to,
či nedošlo k inému založeniu pracovného vzťahu ako pracovnou zmluvou. Platnou pracovnou zmluvou
je aj ústna, prípadne konkludentne uzavretá pracovná zmluva. V situácii, ak je uzatvorená písomná
pracovná zmluva, ktorá eventuálne napĺňa niektorý z predpokladov, ktorý spôsobuje jej neplatnosť,

avšak zamestnanec reálne vykonáva pracovnú činnosť, vzniká tzv. faktický pracovný pomer.

17. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

18. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok

spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

19. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

20. V danom prípade, ako to bolo náležitým spôsobom zistené, pri uzatváraní pracovnej zmluvy

zo dňa 30.9.2010 a dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.08.2013 za žalovaného konal
samotný žalobca. V čase uzatvorenia dodatku dňa 30.08.2013, ktorým sa podstatne zmenili mzdové
podmienky žalobcu z pôvodných 307,70 Eur za mesiac na 1.345 Eur za mesiac, žalobca bol bez
akýchkoľvek pochybnosti konateľom žalovaného. Túto funkciu zastával od 8.7.2011 do 11.8.2014. V
prípade pracovnej zmluvy zo dňa 30.9.2010 síce žalobca funkciu konateľa ešte nezastával avšak tento

právny úkon mal uzatvoriť v mene žalovaného na základe udeleného splnomocnenia na zastupovanie.

21.ObchodnýzákonníkaniZákonníkprácevosvojichustanoveniachneupravujúnásledkyzastupovania
osobou, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Tak Obchodný zákonník v ustanovení
§ 1 ako aj Zákonník práce v ustanovení § 1 umožňujú podporné použitie Občianskeho zákonníka na

právne vzťahy v týchto predpisoch neupravené.

22. V ustanovení § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je formulovaná všeobecná zásada, podľa ktorej
zastupovať iného nemôže ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. V tejto súvislosti

je právne bezvýznamné, či takýto úkon urobí štatutárny orgán alebo osoba konajúca na základe
splnomocnenia.23. Ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej
neplatnosti ( § 40a Občianskeho zákonníka). Išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo
zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Zmluva uzatvorená osobou, ktorej záujmy

boli v rozpore so záujmami zastúpeného predstavuje neplatný právny úkon podľa ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka.

24. Zmluva, ktorá smeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu,
k ich zmene alebo zániku, je ako dvojstranný právny úkon výsledkom jednania, do ktorého obe

strany spravidla vstupujú s vlastnými predstavami o ich obsahu a výsledku. Rozdielnosť záujmov
zamestnávateľa a zamestnanca je daná už tým, že objektívne vzaté chcú uzavrieť zmluvu pre seba čo
najvýhodnejšiu. Nič na tom nemení ani to, že prípadne dôjde k bezvýhradnému prijatiu ponuky, pretože
aj v tomto prípade základné východiska účastníkov pre uzavretie zmluvy sú odlišné. Je možné preto
uzavrieť, že rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a zamestnanca pri uzavretí zmluvy, ktorá smeruje k
vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo zániku, vylučuje,

abyvmenezamestnávateľaurobilatakýprávnyúkonrovnakáfyzickáosoba,ktorájedruhýmúčastníkom
zmluvy ako zamestnanec, pretože nemôže zodpovedajúcim spôsobom súčasne hájiť svoje záujmy ako
zamestnanca a záujmy spoločnosti ako zamestnávateľa. Právny úkon smerujúci k vzniku pracovného
pomeru, ktorý žalobca urobil v mene žalovaného ako zamestnávateľa a jeho druhým účastníkom ako
zamestnanec bol samotný žalobca, je teda neplatný v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

25. Pokiaľ ide o závery, podľa ktorých činnosť žalobcu v pracovnej pozícii sa v celom rozsahu
prekrývala s tým, čo patrí do funkcie konateľa, ktorú taktiež zastával, žalobca ničím právne významným
nepreukázal, aby ním vykonávaná práca nebola totožná s činnosťou patriacou podľa Obchodného
zákonníka konateľovi. V tomto smere si nesplnil svoju procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť

dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností, čo má za následok neunesenie dôkazného bremena.

26. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 191 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného

dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

27. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z
hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi o tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten, ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami
procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku
dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá
by nepripúšťala dôkaz svojho opaku.

28. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky

unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov.
Vpraximôžunavrhnutédôkazyvyznieťakonepoužiteľnézdrojeinformáciivovzťahukuplatnenejsúdnej
ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva
v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa

vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje
rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, v ktorej dopad pričíta tej strane,
na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

29. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP
rozsudok ako vecne správny potvrdil.30. Zároveň v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100% podľa ustanovení § 396 ods. 1, § 255 ods.1, § 262 ods.1,2 CSP s tým, že o výške náhrady
týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

31. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).