Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, June 19, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/20/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117213312
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117213312.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a
sudcov JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobkyne T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom
W. XXXX, XXX XX P. Š., právne zastúpená Mgr. Matúšom Mackom, advokátom, so sídlom Karpatská
804/10, 089 01 Svidník, proti žalovanému Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09
Bratislava, IČO: 35 805 731, právne zastúpený De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811

04 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 11Csp/126/2017 - 64 zo dňa 06.10.2017
takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a priznal žalovanému nárok na náhradu

trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania,
citoval ust. § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a, b), § 3 ods.
1, 2, § 4 ods. 1, 2 písm. g, i, j), ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom od 1.8.2008 do 31.12.2008, § 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o

zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
a uviedol, že žalobkyňa sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 442,39 eura a
vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere, v ktorej bol uvedený
administratívny poplatok a zmluvnej podmienky v zmluve o zabezpečení splátok úveru, bod 1.2, v
tom znení, že „zákazník sa zaväzuje, že za poskytnuté služby podľa ods. 1 zaplatí poskytovateľovi
celkovú odmenu vo výške 7.095,- Sk (235,51 eura). Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 52

pravidelných splátkach a to v týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 155,- Sk (4,48
eura) a poslednú splátku vo výške 210,- Sk (6,97 eura) počas doby splácania spotrebiteľského úveru
uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere“. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že sporové strany
uzavreli dňa 29.12.2008 formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, ktorou žalovaný
poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. vo výške 15.000,- Sk (497,91
eura), s úrokovou sadzbou 23,25% p.a., ročnou percentuálnou mierou nákladov (ďalej len RPMN) vo

výške 70,26%, RPMN 66,87 % a administratívnym poplatkom vo výške 2.586 Sk. Celková dlžná suma,
ktorú mala žalobkyňa zaplatiť žalovanému, predstavovala sumu 19.425,- SK (644,79 eura), splácanú 52
týždennými splátkami vo výške 375,- Sk (12,45 eura), posledná splátku vo výške 300 Sk (9,96 eura).
Splatnosť prvej splátky nastala siedmy kalendárny deň po uzavretí zmluvy, každá ďalšia splátka sa stala
splatnou siedmy kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Konečným dňom splatnosti bol
siedmy deň 52. týždňa po uzavretí zmluvy. V ten istý deň strany uzavreli zmluvu o zabezpečení splátok

úveru, v ktorej sa uvádzalo, že poskytovateľ (žalovaný) sa zaväzuje, že za odmenu bude počas platnosti
danej zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradusplátky, na základe zmluvy uzavretej medzi stranami, a to za celkovú odmenu 7.095,- Sk (235,51 eura),
pričom žalobkyňa sa zaviazala túto odmenu splácať v 52 týždenných splátkach vo výške 155,- Sk (4,48
eura) a poslednú splátku vo výške 210,- Sk (6,97 eura), a to počas doby splácania spotrebiteľského

úveru, uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Žalobkyňa poslednú splátku žalovanému zaplatila
v 39. týždni roku 2009 a celkom zaplatila 880,30 eura.

Pokiaľ sa jednalo o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, predstavujúcu jeho konečnú splatnosť,
súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že postačí, ak tento údaj si spotrebiteľ dokáže vypočítať

z ďalších údajov v zmluve, pričom v danom prípade by išlo o 7.deň 52. týždňa po dni uzavretia
zmluvy. Nemožno termín splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných
týždenných splátkach, ako to bolo v prípade danej zmluvy. Spotrebiteľ musí mať jasno už pri uzavretí
zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená
minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a
transparentný. Počet splátok je ďalšou povinnou náležitosťou zmluvy, preto zákonodarca nemohol

mať na mysli pri stanovení doby trvania zmluvy počet splátok. Nesúhlasil však s názorom žalobkyne
o nutnosti rozlíšenia splátky úveru na istinu, úrok a poplatky. Ak by zákonodarca mal túto snahu,
nepochybne by sporné ustanovenie naformuloval tak, aby bolo z neho zjavné, že v zmluve musí byť
osobitne uvedená splátka istiny, osobitne splátka úrokov a osobitne splátka poplatkov. Pre vyhodnotenie
tejto spornej otázky je rozhodujúca Smernica 2008/48/ES, ktorá v článku 10 ods. 2 neuvádza splátku

istiny, úrokov a poplatkov, ale používa len termín „splátka“, preto ani právny poriadok Slovenskej
republiky nemôže túto zmluvnú náležitosť modifikovať tak, aby veriteľ bol povinný do zmluvy uvádzať
členenie splátky na istinu, úrok a poplatky. Súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016, ktorý uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/
Smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu

istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia podľa Súdneho dvora bránia
tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Iba na žiadosť
spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky
podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ a článku 10 ods. 3 smernice. Žalobkyňa poukázala na nesprávnu výšku

ročnej percentuálnej miery nákladov, do ktorej by mala byť zahrnutá aj odmena z doplnkovej služby -
dohody o zabezpečení splátok. Súd uviedol, že to, čo sa má započítať do RPMN, teda do celkových
nákladov spojených so spotrebiteľským úverom je zadefinované v § 2 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z.z.,
pričom v tomto ustanovení sa nespomínajú žiadne doplnkové služby a odmeny nimi dohodnuté tak,
ako to zákonodarca upravil až neskôr v zákone č. 129/2010 Z.z. Žalovaný v tejto súvislosti tvrdil, že

jednalo sa o dobrovoľnú službu, žalobkyňa si však na túto dohodu vo svojej výpovedi vôbec nepamätala
a nevedela sa vyjadriť k okolnostiam jej uzavretia, preto za tejto dôkaznej situácie súd nemohol prijať
záver, že do RPMN bolo potrebné započítať aj odmenu zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru.

Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania žalovaným dospel k záveru, že bola vznesená dôvodne.

Pri bezdôvodnom obohatení je premlčanie upravené v § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Súd
zastával názor, že tak subjektívna, ako aj objektívna premlčacia lehota plynie odo dňa úhrad žalobkyne
nad istinu úveru. Žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedela v čase
jednotlivých úhrad presahujúcich istinu úveru. Pre súd bolo nemysliteľné, aby bol akceptovaný názor
o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty až od augusta 2016, kedy sa údajne dozvedela o

bezdôvodnom obohatení od Združenia na ochrana občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, navyše keď
sama prehlásila, že spomínané združenie jej neposkytlo príslušnú právnu analýzu tak, ako to samo
uviedlo vo svojom prehlásení, ktoré žalobkyňa predložila ako listinný dôkaz k žalobe. Obsah tohto
prehlásenia nemožno považovať za pravdivý vzhľadom na výpoveď žalobkyne. V danom prípade úver
bol splatený ešte v roku 2009 a žaloba bola podaná až v roku 2017, nepochybne dvojročná subjektívna

premlčacia lehota vychádzajúc z poslednej splátky úveru zachovaná nebola. V tomto konkrétnom
prípade navyše uplynula aj objektívna premlčacia lehota, ktorá bola podľa názoru súdu trojročná. Súd
sa nestotožnil s názorom o desaťročnej premlčacej lehote, ktorú je možno aplikovať len pri úmyselnom
bezdôvodnom obohatení žalovaného. Dôkazné bremeno o úmysle (či už priamom alebo nepriamom)
žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bolo na žalobkyni. Pri posúdení náležitosti

zmluvy ohľadom doby trvania zmluvy, ale aj pri posudzovaní zmluvy o zabezpečení splátok úveru súdy
nie sú a neboli jednotné. Pri posúdení dĺžky objektívnej premlčacej lehoty je potrebné rozlišovať o
aký nedostatok zmluvy spôsobujúci vznik bezdôvodného obohatenia sa jedná. Je rozdiel, ak veriteľ
neuvedie v zmluve vôbec niektorú povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona,pri ktorej objektívne nie je spochybniteľný jej nedostatok (napr. úroková sadzba alebo RPMN) a iné je,
ak subjektívne môže sa vyjadrenie určitej náležitosti zmluvy vykladať rôzne. O takýto prípad ide aj pri
náležitosti týkajúcej sa konečnej splatnosti úveru a termínu jeho splatnosti. Žalovaný ju poňal tak, že

postačí uviesť počet týždňov. Pokiaľ teda aj súdy pripúšťajú spomínaný výklad, potom nemožno dospieť
k záveru, že žalovaný sa úmyselne dopustil konania, ktorým sa bezdôvodne obohatil. Žalobkyňa v tomto
smere neprodukovala žiadny dôkaz, preto súd vychádzal z trojročnej objektívnej premlčacej lehoty,
plynúcej od poslednej úhrady. Zákonná sankcia v podobe bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru svojou
existenciou vylučuje úmysel veriteľa, pretože ho postihuje za takéto konanie obmedzením zisku, teda

dôvodu, pre ktorý podniká. V tomto prípade trojročná objektívna premlčacia lehota uplynula najneskôr
v roku 2012, takže námietka žalovaného aj v tomto smere bola dôvodná.

K žalobe o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok, súd zastával názor, že niet dôvodu na
vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore, ak zmluvný vzťah
medzi stranami je už ukončený plnením a súd nevyhovuje žalobe o plnenie, ktoré súvisí s neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, ako to vyplýva z § 299 Civilného sporového poriadku. Aktuálny sporový poriadok
totiž umožňuje podať žalobu o určenie právnej skutočnosti (čo sú žaloby o vyslovenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky) len ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 psím. d/ Civilného sporového
poriadku). Týmto osobitným predpisom je Zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z.), § 3
ods. 3, 5. V danom prípade zmluvný vzťah medzi stranami bol ukončený splnením záväzku žalobkyne

z úverovej zmluvy ešte v roku 2009. Je nemysliteľné, aby po 8 rokoch od ukončenia zmluvy sa mal súd
zaoberať neprijateľnosťou niektorej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore, keď
nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia z danej zmluvy súd zamietol. Ust. § 3 ods. 3, 5
Zákona o ochrane spotrebiteľa umožňujú spotrebiteľovi domáhať sa ochrany svojho práva, ale nárok sa
musí uplatniť v čase trvania zmluvného vzťahu, pretože po ukončení zmluvy zanikajú práva a povinnosti

zmluvných strán vyplývajúce z príslušnej zmluvy a teda nemôže už dochádzať k porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa. Takýto výklad práva súd nepovažoval
za správny, a preto súd žalobu zamietol aj v časti o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku. V spore bol úspešný žalovaný, a preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania. Nezistil
žiadny dôvod pre použitie § 257 Civilného sporového poriadku, ktoré možno aplikovať len výnimočne.
Práve opačne, vzhľadom na skutočnosť, že súd v úvode pojednávania upozornil žalobkyňu na
premlčanie jej nároku, napriek tomu žalobkyňa na žalobe zotrvala, tento jej postoj vylučuje aplikáciu §
257 Civilného sporového poriadku.

2. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalobkyňa. Namietala nesprávne
skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. K argumentácii súdu prvej
inštancie, ktorou bol spochybnený rozpis splátky ako zákonom predpísanej náležitosti úverovej zmluvy,
s poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES (ďalej len Smernica) a rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie C-42/15 uviedla, že čo sa týka rozsudku, tak z jeho bodu 3 vyplýva len
to, že zmluva o úvere s amortizáciou istiny, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky obsahovať rozpis
splátky, koľko z nej pripadá na istinu. Takúto povinnosť' však právny poriadok Slovenskej republiky nikdy
neukladal a ani neukladá. Rozsudok nijakým spôsobom nerieši rozpis splátok úverov bez amortizácie
istiny a slovenská právna úprava, ktorá ukladá povinnosť uvádzať v zmluve výšku, počet a termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je v súlade s čl. 10 ods. 2 písm. h/ a j/ Smernice, podľa
ktorého zmluva musí obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa (čl. 10 ods. 2 písm.
h/) a ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, musí obsahovať výpis, ktorý uvádza
lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich poplatkov (čl. 10 ods. 2 písm. j/), čomu zodpovedá, v
zrozumiteľnej podobe požiadavka slovenskej právnej úpravy na rozpis splátok v spotrebiteľskom úvere.

Nejedná sa o žiadne zložité členenie a už vôbec nie o zapracovávanie alebo prikladanie amortizačnej
tabuľky. Čo sa týka zmluvy o zabezpečení splátok a nezarátania poplatku za vyberanie splátok do
výpočtu RPMN žalobkyňa poukázala na písomné pripomienky Európskej komisie vo veci C-372/14
Sobotka proti Provident Financial (teraz Endepro, s.r.o. v likvidácii), v ktorej sa okrem iného uvádza,
že „obchodná praktika, o akú ide vo veci samej, je podľa názoru Komisie klamlivá, keďže obsahuje

nesprávne informácie formálnou prezentáciou možnosti voľby, no reálnou praktickou neoddeliteľnosťou
vedľajšej služby od úverovej zmluvy, keďže, ako zistil vnútroštátny súd, bez pristúpenia k dohode o
zabezpečení splátok by úver spotrebiteľovi poskytnutý nebol. Súčasne, podľa názoru Komisie je takéto
konanie veriteľa spôsobilé ovplyvniť ekonomické správanie spotrebiteľa.... Nezarátaním poplatkov zahotovostný výber splátok do RPMN preto prišlo k porušeniu článku 1a Smernice Rady 87/102EHS.
V tomto smere je potrebné podotknúť, že poplatky za výber splátok v zmysle článku la ods. 2 písm.
iii) smernice 87/102EHS sa majú zarátať do RPMN bez ohľadu na ich výšku a na skutočnosti či

v tejto veci mal spotrebiteľ riadnu slobodu voľby“. Podľa bodu 22 preambuly Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, v členských
štátoch, v ktorých sú takéto kombinované ponuky povolené, by spotrebitelia mali byt' pred uzavretím
zmluvy o úvere informovaní o akýchkoľvek doplnkových službách, ktoré sú povinné na získanie úveru
vo všeobecnosti alebo za ponúkaných podmienok. Náklady na tieto doplnkové služby by sa mali

zahrnúť do celkových nákladov spojených s úverom. To, že si okolnosti uzavretia tejto zmluvy žalobkyňa
nepamätá majú potvrdzovať tvrdenia o snahe žalovaného navodiť dojem výhodnosti úverového vzťahu.
Zo strany žalovaného nebola oboznámená s tým, že za túto službu zaplatí tak vysokú odplatu, ktorá
nebola individuálne dojednaná. K premlčaniu uplatneného nároku žalobkyňa namietala, že začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby je viazaný na preukázateľnú vedomosť poškodeného o dvoch
skutočnostiach. Prvou je vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Zákonodarca nepoužil slovné spojenie

dozvedieťsaoprotiprávnomúkonealebooskutočnostialeboudalosti,alevšeobecnejšívýraz,dozvedieť
sa o bezdôvodnom obohatení. Oprávnený tak musí nadobudnúť subjektívnu vedomosť o tom, že ide
o konkrétnu majetkovú ujmu určitého druhu a rozsahu, ktorá je vyčísliteľná v peniazoch. Druhou je
subjektívna vedomosť o osobe, ktorá sa na úrok oprávneného obohatila. Až od združenia na ochranu
spotrebiteľov sa žalobkyňa dozvedela, že žalovaný od nej prijal platby v rozpore so zákonom a že

jej predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu a zmluvu o zabezpečení splátok úveru,
ktoré v rozpore so zákonom vytvárali dojem, že na platby, na ktoré podľa zákona právo nemal, právo
má. Získaním vedomostí o týchto skutočnostiach prichádzalo do úvahy podanie žaloby, a až od
tohto momentu mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba. Čo sa týka objektívnej desaťročnej
premlčacej doby, konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane poskytuje spotrebiteľské úvery, sa

nedá označiť ináč, ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedáva svoje
zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských úveroch a požaduje plnenie z neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Doba, počas ktorej žalovaný poskytuje úvery a ich množstvo, vylučujú inú možnosť, ako tú,
že žalovaný sa na úkor spotrebiteľov obohacuje úmyselne. Je vylúčené, aby žalovaný, ako profesionál
v poskytovaní úverov nepoznal spotrebiteľské právo. V ďalšom rozsahu žalobkyňa uviedla, že z platnej

právnej úpravy vyplýva, že súd môže žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietnuť
len v jednom prípade, a to v prípade, keď zistí, že sa v súdenej veci nejedná o neprijateľnú zmluvnú
podmienku, teda, že ide o zmluvnú podmienku, ktorá nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a bola individuálne dojednaná. Ak súd zistí, že v súdenej veci
o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide, žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietnuť

nemôže, a to bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ domáha určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky
samostatnou žalobou, alebo pri podmienkach, aké sú obsiahnuté v § 298 ods. 2 Civilného sporového
poriadku, bez ohľadu na to, či žaloba smeruje proti obchodníkovi, ktorý je autorom neprijateľnej
zmluvnej podmienky, alebo proti jeho právnemu nástupcovi, bez ohľadu na to, že o neprijateľnosti tejto
zmluvnej podmienky už bolo v inom súdnom konaní, ale z iného právneho vzťahu založenom iným

právnym úkonom rozhodnuté, a to aj v prípade, ak by sa súdne konania týkali tých istých strán a bez
ohľadu na to, či v prípade úverového právneho vzťahu, už úver splatený bol, alebo nebol, nakoľko
zánikom základného záväzku, nezaniká zmluva. Podotkla, že i napriek tomu, že súd prvej inštancie a
argumentáciou o rozpore splátok dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu
absencie konečnej splatnosti úveru. K trovám konania uviedla, že aj napriek tomu, že administratívny

poplatok a rovnako aj poplatok za zabezpečenie splátok úveru sú neprijateľné zmluvné podmienky a
súd prvej inštancie konštatuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru bola zaviazaná na
zaplatenie trov konania. Zotrvanie na žalobnom návrhu v žiadnom neodôvodňuje vylúčenie použitia §
257 Civilného sporového poriadku a rovnako aj neskúmanie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Je
nesporné, že za poskytnutý úver zaplatila náklady v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je možné označiť

ako občianskoprávnu úžeru. Čo sa týka žalovaného ide o veľkú nadnárodnú nebankovú spoločnosťou,
pre ktorú je tento spor finančne zanedbateľný. Napriek tomu si žalovaný na právne zastúpenie zvolil
advokáta so sídlom takmer 450 km vzdialeným od sídla súdu, na ktorom sa prejednáva táto právna vec.
Trovy konania žalovaného sa budú pohybovať v stovkách eur (cestovné a náhrada za stratu času), čo
je pre žalobkyňu absolútne likvidačné. Aj pri vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie by boli

bezpochyby v tejto veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny, a to tak vo
výroku,akoajvcelomodôvodnení.Súdprvejinštancieriadneuviedolsprávnezistenýskutkovýstavveci,
ktorý správne právne posúdil. Všetky závery sú nielen dostatočné a správne, ale aj absolútne logické.

Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je právne vedomie vôbec podstatné, pretože
rozhodujúca je vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré žalobkyni boli v čase uzavretia predmetných
zmlúv dobre známe. Poznala ich obsah, ako aj osobu, v prospech ktorej bude plniť, čo následne aj
robila, čiže vedela, na základe čoho plní a v prospech koho plní, a práve to sú rozhodujúce skutkové
okolnosti tohto prípadu. K prehláseniu združenia HOOS údajne zo dňa 29. marca 2017 uviedol, že

sa jedná o vzorové prehlásenie, ktoré toto združenie alebo nejaká neznáma tretia osoba opakovane
vytvára pre účely súdnych konaní, kde žaloby alebo ako v tomto prípade skutkové podklady prevzalo
práve združenie HOOS a až následne sa dohodlo s niektorými právnymi zástupcami a dané spisy
im postúpilo. Združenie HOOS, Prešov nemá žiadne oprávnenie poskytovať právne služby, vrátane
právneho poradenstva, preto postavenie tejto právnickej osoby je rovnaké ako postavenie žalobkyne a
jeho právne názory či právne vedomie nie je v ničom záväznejšie či podstatnejšie ako právne vedomie

žalobkyne či akejkoľvek inej osoby. Ani samotná žalobkyňa nikdy netvrdila, že by akúkoľvek skutkovú
(nie právnu) okolnosť potrebnú pre uplatnenie jej nároku nepoznala alebo, že by sa ju dozvedela
až niekedy neskôr. Súd prvej inštancie riadne vykonal dokazovanie, pričom medzi stranami vôbec
neboli sporné rozhodujúce skutkové okolnosti tohto prípadu týkajúce sa posúdenia otázky začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktoré dokonca vyplývali priamo zo žaloby a dôkazov k nej

priložených, preto akékoľvek výčitky žalobkyne v tomto smere nie sú absolútne na mieste. K aplikácii
desaťročnej objektívnej premlčacej doby žalovaný uviedol, že posúdenie otázky úmyslu musí vychádzať
z vykonaného dokazovania, ktoré sa netýka len konania samotného, ale aj vôľovej zložky, pričom
žalobkyňa vyvodzuje svoje závery o úmysle z obsahu zmluvy a statusu žalovaného, t. j. podnikateľa
- dodávateľa. Uvedené však nemá s dokazovaním úmyslu (priameho ani nepriameho) nič spoločné.

Žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz (rozsudok, správne rozhodnutie, dohodu o urovnaní etc.), z ktorého
by vyplývalo, že žalovaný 29. decembra 2008 vedel, že by predmetné zmluvy neboli v súlade so
zákonom. Napriek tomu, že žalobkyňa je spotrebiteľ, dôkazné bremeno ju v tomto konaní zaťažovalo v
celomrozsahu(bezvýnimky),pričomzprocesnejstratégiežalobkyneaceléhokonaniapredsúdomprvej
inštancie je zrejmé, že žalobkyňa v žiadnom prípade dôkazné bremeno neuniesla. Súd prvej inštancie

veľmi podrobne a správne vysvetlil nezmyselnosť a samoúčelnosť určovacích výrokov formulovaných v
petite, a to vzhľadom na ukončenie zmluvných vzťahov, ako aj premlčanie nároku na plnenie. Správne
sa zaoberal primárne otázkou premlčania, a keďže uplatnený nárok posúdil ako premlčaný, nebol dôvod
sa ďalej podrobne zaoberať rozborom predmetných zmlúv. Súd logicky ani nemohol obsah jednotlivých
zmluvných podmienok nesprávne právne posúdiť, a preto je celá argumentácia žalobkyne k právnej

stránke vybraných zmluvných podmienok v jej odvolaní nadbytočná. Vecným riešením tejto otázky
v odvolacom konaní by sa porušila zásada dvojinštančnosti civilného konania. Je nemysliteľné, aby
žalovaný, ako aj akákoľvek iná osoba bola vystavená šikanóznemu uplatňovaniu procesných práv či
už zo strany spotrebiteľa (v danom prípade žalobkyne) alebo kohokoľvek iného, keď namiesto jednej
spoločnej žaloby sa spory nezmyselne delia, a aj napriek neúspechu v konaní neniesla za to žalobkyňa

žiadnu zodpovednosť. K nároku na náhradu trov konania žalovaný uviedol, že prostredníctvom svojho
právneho zástupcu si riadne plnil všetky povinnosti stanovené mu zákonom a súdom. Podľa predstáv
žalobkyne má byť práve tým, ktorý z celého konania, v ktorom bol úspešný, zostane jediný ako škodný,
čo nemá s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa absolútne nič spoločné. Navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť a priznať žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Žalobkyňa sa k doručenému vyjadreniu žalovaného v rámci odvolacej repliky písomne nevyjadrila.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 v znení neskorších

predpisov (ďalej len CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§§ 359,362
ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania ( § 385 ods. 1 a contrario CSP)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je opodstatnené.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súdpoužil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.

6. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, právnym posúdením uplatnených nárokov súdom prvej inštancie, ako aj
uplatnenými odvolacími námietkami žalobkyňou odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne
zistil skutkový stav veci týkajúci sa zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, ktorý bol založený
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.12.2008, ako aj správne právny

vzťah ako vzťah spotrebiteľský posúdil v zmysle ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t.j. ku dňu 29.12.2008. Vzhľadom na spotrebiteľský
úver, ktorý bol žalovaným žalobkyni poskytnutý a uplatnené námietky týkajúce sa nedostatku náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 4 ods. 2 písm. g)
zákona č. 258/2001 Z.z.), výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods.
2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z.), ako aj RPMN a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so

spotrebiteľským úverom vypočítaných na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy (§ 4 ods.
2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z.z.) skúmal náležitosti predmetnej zmluvy. Odvolací súd považoval za
dôvodnú odvolaciu námietku žalobkyne týkajúcu sa posúdenia nedostatku náležitosti, a to konečnej
splatnosti. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie v bode 31 vyplýva, že súd prvej inštancie sa nestotožnil
s názorom žalovaného, že na vyjadrenie konečnej splatnosti stačí, ak tento údaj si spotrebiteľ dokáže

vypočítať z ďalších údajov v zmluve, pričom v danom prípade by išlo o 7. deň 52. týždňa po dni uzavretia
zmluvy,ktorýniejeurčitýAjpodľanázoruodvolaciehosúduuvedenévymedzeniekonečnejsplatnostinie
je jasné, dostatočne určité a transparentné. Nedostatok tejto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. má za následok, že úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov.

7. Za nesprávne odvolací súd považoval posúdenie aj nedostatku náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z., a to výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. Súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto náležitosti zmluvy poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, s ktorým posúdením sa tejto náležitosti

odvolací súd nestotožnil z dôvodu, že zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
29.12.2008, vyžaduje náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov. Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu Európskej
únie je povinnosťou vnútroštátneho súdu skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v
sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, je povinnosťou súdu skúmať,

či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda, či môže zákon vykladať eurokomformne. Takýto
eufofomformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože nemôže nahradiť výslovné znenie zákona,
lebo by sa jednalo o výklad contra legem. Na túto skutočnosť súd prvej inštancie neprihliadal, a preto
záver o eurokomformnom výklade zákona nebol správny. Aj táto námietka žalobkyne bola dôvodná.

8. Vo vzťahu k ďalšej namietanej skutočnosti týkajúcej sa nesprávneho posúdenia náležitosti zmluvy,
a to RPMN a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom vypočítaných na
základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 4 ods.
2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z.z., súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa nevedela vyjadriť
a nepamätala sa na okolnosti týkajúce sa dojednania dohody o zabezpečení splátok, v rámci ktorej

bola dohodnutá aj odmena z doplnkovej služby, ktorá nemala byť zahrnutá do RPMN, a preto na
základe nepreukázaných tvrdených skutočností súd uviedol, že nemohol prijať záver, že do RPMN
bolo potrebné započítať aj odmenu zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na to, že je nesporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi
stranami sporu zo dňa 29.12.2008 (č.l 4), ako aj zmluva o zabezpečení splátok úveru dňa 29.12.2008

sú formulárové, typizované zmluvy, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť s tým, že výška
dojednanej odplaty bola celkom 235,51 eura, ktorú sa žalobkyňa zaviazala splácať v 52 týždenných
splátkach vo výške 4,48 eura a poslednú splátku vo výške 6,97 eura, a to počas doby splácania
spotrebiteľského úveru za službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky
na základe uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Navyše zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere

vyplýva aj dojednaný administratívny poplatok vo výške 85,84 eura. Dojednanie ďalšej odmeny za
službu spočívajúcej v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky, jej nezahrnutie do výšky
RPMN a celkových nákladov úveru, je potrebné kvalifikovať ako klamlivú obchodnú praktiku na ujmu
spotrebiteľa. Dojednaná odmena zaťažuje spotrebiteľa neprimerane vysokým poplatkom za poskytnutúslužbu a konaním žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu došlo k jednostrannému znevýhodneniu
spotrebiteľa, nakoľko žalovaný nedal žalobkyni možnosť voľby informovať ju len o jedinom spôsobe ako
úver splácať, a to hotovostným vyberaním splátok obchodnou zástupkyňou žalovaného za dojednanú

odmenu. Nezahrnutím tejto odmeny žalovaným do výpočtu RPMN došlo teda aj k skresleniu údajov o
skutočnej výške RPMN, ktorá nebola vypočítaná na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy,
a preto námietku žalobkyne týkajúcu sa neuvedenia náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a
to RPMN a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 písm. j) zákona č.

250/2001 Z.z.), odvolací súd taktiež považoval za uplatnenú dôvodne. Podľa tvrdenia žalobkyne v
žalobe, pokiaľ by výška odmeny bola zahrnutá do výpočtu RPMN, tak by údaj týkajúci sa RPMN bol
omnoho vyšší ako je uvedený v zmluve o spotrebiteľskom úvere 70,26 %, lebo údaj RPMN vyjadruje
celkovú úrokovú mieru úveru alebo pôžičky, zohľadňuje nielen úrok, ale aj ostatné poplatky súvisiace s
úverom.Obsahujeročnýúrok,úrokzúrokov,výškuúrokovejsadzbyurčenúvpercentách,poplatky,ktoré
sú spojené s úverom alebo pôžičkou, ktoré sú zvyčajne jednorázové (poplatok za poskytnutie úveru,

za sprostredkovanie, administratívny poplatok), poplatky pravidelné, ktoré sa platia spolu so splátkou
úveru v mesačnej/štvrťročnej periodicite, ktoré je potrebné pri každom úvere platiť, ktoré sa musia
zarátať do údaju RPMN. Odvolací súd zdôrazňuje, že ochranu spotrebiteľa v civilnom sporovom konaní
možno vnímať ako novú procesnú zásadu, podľa ktorej sú súdy povinné ex offo prihliadať na ochranu
práv spotrebiteľa ohrozených alebo narušených aplikáciou rôznych nekalých podmienok, ktoré do

spotrebiteľských zmlúv vsunula zmluvná strana so silnejšou vyjednávacou pozíciou pri ich zachovávaní
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Zehentner/Rakúsko). Súd prvej inštancie i napriek
správnemu posúdeniu právneho vzťahu medzi stranami sporu, ako aj správnemu skúmaniu náležitosti v
zmluve, na ktoré poukázal, dospel pri posudzovaní jednotlivých zmluvných podmienkach k nesprávnym
skutkovým zisteniam, vrátane nesprávneho právneho posúdenia´, ktoré spočívalo v posúdení náležitosti

v zmluve v zmysle ust. § 4 písm. i), j) zákona č. 258/2001 Z.z.. Vo vzťahu k namietanej náležitosti §
4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. sa súd prvej inštancie síce nestotožnil s argumentáciou
žalovaného ohľadne údaju týkajúceho sa konečnej splatnosti, avšak vo vzťahu k uplatnenej žalobe,
a to nároku na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky týkajúcej sa dojednaného administratívneho
poplatku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ako aj v zmluve o zabezpečení splátok úveru dojednanej

odmeny žalobu zamietol. Odvolací súd len dodáva, že spotrebiteľ má v zmysle § 3 ods. 3, 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách, ktorej ochrany sa môže domáhať kedykoľvek. Záver súdu vyplývajúci z bodov 55, 56, 57
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia týkajúci sa ukončenia zmluvného vzťahu splnením záväzku
žalobkyne z úverovej zmluvy v roku 2009 a vzhľadom na uplynutie 8-mich rokov od ukončenia zmluvy,

vylúčenia zaoberať sa neprijateľnosťou niektorej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom
spore nebol správny. Aj v tejto časti preto uplatnené námietky týkajúce sa nesprávnych skutkových
zistení, vrátane nesprávneho právneho posúdenia boli dôvodné.

9. Za dôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia

vznesenej námietky premlčania. Súd prvej inštancie správne citoval ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka pri uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní bolo preukázané, že
žalobkyňaskutočnúvedomosťotom,žežalovanýsanajejúkorbezdôvodneobohatil,podľajejvlastného
vyjadrenia sa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov v mesiaci august
v roku 2016, o čom predložila listinný dôkaz nachádzajúci na č.l. 28 spisu. Súd prvej inštancie nesprávne

postupoval, ak uviedol, že žalobkyňa sa mala dozvedieť o tom, že došlo k plneniu nad rámec poskytnutej
čiastky od úhrady každej splátky nad istinu úveru, od ktorej mala začať plynúť 2-ročná subjektívna
premlčacia lehota vyplývajúca z ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. S týmto právnym záverom
súdu prvej inštancie odvolací súd nesúhlasí.

Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je
pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa

vyžaduje skutočná (preukázaná) nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (R 25/1986). Aj pri
posúdení námietky premlčania v spotrebiteľskom vzťahu princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo/9/2002).
Nesprávne právne posúdenie preto spočívalo v stanovení okamihu, kedy sa žalobkyňa dozvedela obezdôvodnom obohatení žalovaným, t.j. stanovenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Navyše súd prvej inštancie podľa názoru
odvolacieho súdu aj nesprávne dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že by sa žalovaný

úmyselne bezdôvodne obohatil, čo by zakladalo plynutie 10-ročnej premlčacej lehoty v zmysle ust. § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Je nesporné, že žalovaný je subjektom vystupujúcim na finančnom trhu
poskytujúci spotrebiteľské úvery minimálne od roku 2001, to zn., že má pri uzatváraní spotrebiteľských
zmlúv vystupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri rešpektovaní právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že každú spotrebiteľskú zmluvu, t.j. v

pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa, ani spotrebitelia si nemôžu inač zhoršiť svoje zmluvné postavenie, vrátane vzdania
sa svojich práv (§ 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka).

10. Za dôvodné považoval odvolací súd vzhľadom na dôvodnosť podaného odvolania vo veci samej aj

uplatnené námietky týkajúce sa rozhodnutia o trovách konania. Súd prvej inštancie vylúčil aplikáciu ust.
§ 257 CSP s tým, že vychádzal pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania podľa zásady úspechu
strany sporu - žalovaného, ktorému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobkyni.
Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozhodnutia vo veci samej odvolací súd považoval túto odvolaciu
námietku za dôvodnú. V záujme neprejudikovania rozhodnutia vo veci však nezaujal vecné stanovisko.

Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP a
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia bolo nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k

namietaným neuvedeným náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.
i), j) zákona č. 258/2001 Z.z. v spojení s § 4 ods. 3 citovaného zákona, ďalej nesprávne posúdenie
vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k posúdeniu okamihu začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty, vrátane tvrdenia žalobkyne o práve na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu
úmyselného bezdôvodného obohatenia žalovaného.

11. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

V ďalšom konaní je úlohou súdu prvej inštancie opätovne sa zaoberať dôvodnosťou uplatneného nároku
na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi stranami sporu
dňa 29.12.2008, vo vzťahu k administratívnemu poplatku, vrátane dojednanej odmeny za poskytnutú
službu o prevzatí peňažnej hotovosti splátky dojednanej v zmluve o zabezpečení splátok úveru dňa
29.12.2008 (č.l. 5 spisu). Vo vzťahu k rozsahu dokazovania a tvrdeniu súdu, že strany sporu nimi

tvrdené skutočnosti nepreukázali, odvolací súd poukazuje na osobitné ustanovenie o dokazovaní v
sporoch s ochranou slabšej strany vyplývajúce z ust. § 295, § 298 CSP s tým, že v sporoch s ochranou
slabšej strany súd môže vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci samej. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti
aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce

sa na poskytovanie úverov. Svojej zodpovednosti za uzavretie zmluvy bez uvedenia obligatórnych
obsahových náležitostí sa nemôže zbaviť ani poukazom na „ ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť
zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto
princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej
miere.

Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v novom

rozhodnutí vo veci v zmysle ust. § 396 ods. 1, 3 CSP v spojení § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu
strany v spore (§ 255 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.