Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 29, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/31/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115222284
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6115222284.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: W.. D. Q., nar.
XX. XX. XXXX, bytom X. Q. XXXX/X, XXX XX O., zast. JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., so
sídlom M. R. Štefánika 1822, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 832 103, proti žalovanej: Slovenská republika,
za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 10C/371/2015 - 86 zo dňa 20. 10. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10C/371/2015 - 86 zo dňa 20. 10. 2016 vo výroku I.

ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 168,95 eur s 5, 05 % ročným úrokom
z omeškania od 22. augusta 2015 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, p
o t v r d z u j e, vo výroku o trovách konania prvej inštancie m e n í tak, že žalobcovi priznáva nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanej v rozsahu 100 % .

II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
v lehote do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný

súd“) uložil žalovanému (žalovanej) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.168,95 Eur s 5,05 % ročným
úrokom z omeškania od 22. 08. 2015 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.). O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol osobitným výrokom tak, že žalovanému
(žalovanej) priznal právo na plnú náhradu trov konania od žalobcu (výrok II.). V odôvodnení uviedol, že
žalobca žiadal žalobou s poukazom na Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uložiť žalovanej nahradiť mu škodu v sume
1.168,95 Eur predstavujúcu odmenu jeho obhajcu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby

pre prečin zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona
oslobodený rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 2To/118/2013 - 320 zo dňa 12. 02. 2014. Uviedol,
že žalovaná jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody zo dňa 16. 05. 2015
odmietla listom zo dňa 17. 08. 2015 ako nedôvodnú tvrdiac, že uznesenie vyšetrovateľa o vznesení
obvinenia nebolo zrušené alebo zmenené ako nezákonné, čo je podmienka úspešného uplatnenia
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za
škodu. Súd po vykonanom dokazovaní uviedol, že pasívna vecná legitimácia Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky a jej procesná spôsobilosť zastupovať v tomto konaní štát je daná novelizáciou
§ 4 ods. 1 písm. f/ Zákona o zodpovednosti za škodu zákonom č. 412/2012 Z. z. účinným od 01. 01.
2013, ktorý zastupovanie Slovenskej republiky upravuje. Toto ustanovenie je procesného charakteru
a súd je povinný aplikovať procesné práva účinné v čase jeho rozhodovania. Navyše je nesporné,že žalovaná nepostúpením žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
inému orgánu štátu svoju procesnú spôsobilosť zastupovať štát v tomto prípade akceptovala. Ďalej
súd konštatoval, že zákon (a ani ustálená súdna prax) výslovne nevyžaduje, aby príslušný orgán

nezákonnosť daného rozhodnutia v každom prípade výslovne konštatoval. Štát sa zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia nemôže zbaviť v
prípade, že sa pôvodný predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným napokon nenaplnil. Preto
formálne zrušenie konkrétneho (nezákonného) rozhodnutia nemôže byť nevyhnutným predpokladom
úspešného uplatňovania nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Je nesporné,

že právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku sa trestné konanie žalobcu skončilo a žiadny právny
predpis nevytvára priestor pre samostatné formálne rušenie rozhodnutí vydaných počas trestného
stíhania, nezákonnosť ktorých je daná faktom, že po právoplatnom oslobodení spod obžaloby sa na
žalobcuhľadíakonanevinného.Povinnosťouorgánovčinnýchvtrestnomkonaníjenespornevyšetrovať
a stíhať trestnú činnosť, no štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za ich činnosť, ak sa ukáže ako mylná,
zasahujúca do základných práv človeka. Súdna judikatúra dospela k záveru, že ak bol obžalovaný

oslobodený spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,
že čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť ani začaté. Preto sa v takom prípade nárok
na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, a preto je uznesenie vyšetrovateľa policajného zboru ČVS: SKIS-36/OISS-
V-2013 zo dňa 28. 02. 2013 nezákonným rozhodnutím, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda. Na

tom nič nemení ani skutočnosť, že žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal sťažnosť,
dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade vidí súd v tom, že žalobca sa po zadržaní ocitol
v strese, bez obhajcu, ktorého si zvolil až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie sťažnosti. Tým
je základ uplatneného nároku žalobcu daný a súd sa v ďalšom zaoberal oprávnenosťou uplatnenej
náhrady škody vo forme trov obhajoby. Podľa § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 a 3 Zákona o zodpovednosti za

škodu sa uhrádza skutočná škoda. Žalobca si ako skutočnú škodu uplatnil trovy obhajoby v trestnom
konaní. Zvoliť si obhajcu v trestnom konaní bolo nesporným právom žalobcu, ktorý sám právnické
vzdelanie nemá. Účelnosť obhajoby podčiarkuje oslobodenie spod obžaloby. Úhradu trov obhajoby
žalobca preukázal vyúčtovaním, faktúrami, príjmovým pokladničným dokladom i potvrdením banky o
vklade na účet. Po prepočítaní trov na námietku žalovanej o hodnote úkonu bolo zistené, že takto

upravená suma je vyššia ako žalobou pôvodne uplatnená, no žalobca zotrval na žalobe v pôvodnom
rozsahu (a žalovaná už výšku trov z hľadiska hodnoty nespochybňovala). Spochybňuje však uplatnenie
úkonov„prevzatieaprípravazastúpenia“dňa13.03.2013a„štúdiumspisuaprváporadasklientom“ako
dvoch samostatných úkonov s tým, že tieto sú podľa § 14 ods.1 písm. a/ vyhlášky jedným úkonom. Hoci
táto argumentácia zneniu citovaného ustanovenia vyhlášky zodpovedá, súd pri rozhodovaní zohľadnil

fakt, že úkon „štúdium spisu a porada s klientom“ realizoval obhajca po absolvovaní úkonu „výsluch
klienta“ dňa 13. 03. 2013, čo podčiarkuje účelnosť spochybneného úkonu i to, že tento úkon obhajca
vyčíslil len v rozsahu ?. Z tohto dôvodu súd žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel, a pretože sa
žalovanádostaladňom22.08.2015(poodmietnutížiadostiopredbežnéprerokovanienárokuanáhradu
škody) do omeškania, priznal žalobcovi i príslušný úrok z omeškania (§ 3 nariadenia Vlády Slovenskej

republiky č. 87/1995 Z. z.). K trovám konania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol v konaní
úspešný, a preto mu súd prvej inštancie podľa § 255 CSP priznal plnú náhradu trov konania, o jej výške
rozhodne po právoplatnosti uvedeného rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote (dňa 13. 12. 2016) odvolanie

žalovaná. Namietala, že na to, aby prokuratúra bola povinná a oprávnená konať za štát (čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky), musí podľa zákona škodu spôsobiť. Spôsobiť škodu môže buď konaním
alebo opomenutím. V prípadoch uznesenia o vznesení obvinenia vydaného vyšetrovateľom, na ktorom
sa prokurátor žiadnym spôsobom nepodieľal, ani nič pri jeho vydaní neopomenul, nie je ani len teoreticky
možné, aby škodu spôsobil prokurátor, tak ako to predpokladá Zákon o náhrade škody. Titul náhrady

škody - uznesenie o vznesení obvinenia je účinné a vykonateľné už jeho vydaním, a teda jeho účinky
nastávajú už jeho vydaním, bez ohľadu na to, kedy ho prokurátor obdrží. Prokurátor sa na jeho vydaní
nepodieľa a jeho účinkom nemôže v tomto štádiu zabrániť a v dôsledku uvedeného nemôže ani škodu
spôsobiť. Za uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľom PZ podľa § 206 Trestného poriadku
nezodpovedáprokurátor,nemôžetedaniesťzodpovednosťvzmysle§4ods.1písm.f/.Takýtovýkladnie

je možné považovať za logický s poukazom na to, že sám Zákon o zodpovednosti za škodu predpokladá
spôsobenie škody vyšetrovateľom PZ v § 4 ods. 1 písm. b/. V podanom odvolaní žalovaná podporne
poukázalananálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.II.ÚS163/2013-50zodňa13.11.2013,
v ktorom bolo konštatované, že „Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza kposunu v rámci procesných štádií trestného konania do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre
vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení
označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie

alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak
vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania
splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti
tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba
z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou

osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.“. Žalovaná má za to, že z uvedeného nálezu vyplýva,
že uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné
predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno
bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho
vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobu sa neskôr z rôznych
dôvodov nepotvrdila. Ďalej žalovaná namietala vyúčtovanie trov právneho zastúpenia predložené v

konaní žalobcom. V tejto súvislosti poukázala na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30. 05. 2011 č. 1/2012, kde je uvedené, že „odmena za úkon právnej služby prevzatie a
príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z. z. zahŕňa aj štúdium spisu ako neoddeliteľnú súčasť prípravy obhajoby“. Právny zástupca
žalobcu si vyúčtoval úkon zo dňa 13. 03. 2013 „prevzatie a príprava zastúpenia“ a úkon zo dňa 14. 03.

2013 „štúdium spisu a porada s klientom“ ako dva úkony právnej služby, pričom v zmysle vyhlášky ide
o jeden úkon právnej služby, a to bez ohľadu na
to, či ich vykoná advokát v jeden deň alebo v rozličných dňoch a či musel nahliadnuť
do spisu na inom mieste ako bolo miesto, v ktorom prevzal plnomocenstvo. Žalovaná má preto za to, že
právny zástupca žalobcu si mohol vyúčtovať len jeden úkon právnej služby a v dôsledku toho iba jeden

režijný paušál a tiež tomu prináležiacu náhradu za stratu času a cestovné. Navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalovanej sa dňa 16. 01. 2017 vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu
žalobca. Uviedol, že nestotožňuje sa s právnym záverom žalovanej, že za škodu nesie zodpovednosť

vyšetrovateľ a zotrval na svojich prednesoch uvedených v žalobnom návrhu a v plnom rozsahu sa
stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozsudku. Ďalej uviedol, že po oboznámení sa s citovaným nálezom
Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 163/2013-50 zo dňa 13. 11. 2013 mu nie je zrejmé, akú má predmetný
nález relevanciu k prejednávanej veci, nakoľko sa jedná o vznesenie obvinenia a následné zastavenie
trestného stíhania vyšetrovateľom, pretože skutok nebol trestným činom; nejednalo sa o podanie

obžaloby, tak ako tomu bolo v prejednávanej veci. Súčasne má za to, že dostatočne preukázal účelnosť
vykonania trov, ktorých náhradu žiadal. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
a zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

4. Vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu zo strany žalovanej podané nebolo.

5. V dôsledku podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný
sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 ods.
1 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok
súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil vo veci samej ako vecne správny

a vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 388 CSP zmenil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

9. Na základe podaného odvolania žalovanej tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 CSP a
dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania,ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 2 CSP, rozhodnutie
náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220

ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovanej a odvolacie dôvody žalovanej uvedené
v jej odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané
odvolanieniejedôvodné.Odvolacísúdsasrozhodnutímsúduprvejinštancievyslovenýmvnapadnutom
rozhodnutí vo veci samej, ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací
súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní vecí odvolací

súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných
podmienok; čo sa týka preskúmania veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie z
hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom
a rozsudok súdu je vecne správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom
hodnotení dôkazov.

10. V prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal priznania náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím na tom skutkovom základe, že dňa 28. 02. 2013 vydalo Ministerstvo
vnútra SR, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, Úrad inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby
stred uznesenie ČVS: SKIS-36/OISS-V-2013 o vznesení obvinenia W.. D. Q. pre prečin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Dňa 19. 06. 2013

Okresná prokuratúra Ružomberok podala na Okresnom súdu Ružomberok na menovaného obžalobu
č. k. 1T/79/2013 pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/
Trestného zákona. Dňa 09. 10. 2013 Okresný súd Ružomberok rozsudkom č. k. 1T/79/2013 uznal
žalobcu za vinného z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/
Trestného zákona a uložil žalobcovi trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, ktorý podmienečne

odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní troch rokoch. Na odvolanie rozhodol dňa 12. 02. 2014 Krajský
súd v Žiline rozsudkom č. 2To/118/2013, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.
k. 1T/79/2013 a žalobcu spod obžaloby oslobodil. Na uvedenom skutkovom základe (oslobodenie
spod obžaloby Krajským súdom v Žiline) sa žalobca domáha náhrady škody pozostávajúcej z trov
právneho zastúpenia vzniknutých v súvislosti s trestným konaním. V uvedenom udelil plnomocenstvo

na zastupovanie advokátovi dňa 13. 03. 2013 a od tohto momentu žalobcu ako obvineného, (neskôr
obžalovaného ) zastupovala v konaní Advokátska kancelária JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o.
Žalobca v predmetnej veci označil na strane žalovanej Slovenskú republiku, v mene ktorej koná
Generálna prokuratúra SR. Práve pasívna vecná legitimácia predstavovala okolnosť spornú, namietanú
žalovanou v priebehu celého prvostupňového konania a zároveň je i odvolacou námietkou vznesenou v

odvolaní podanom žalovanou proti rozsudku súdu prvej inštancie. S uvedenou sa správne vysporiadal
už súd prvej inštancie v predmetnom rozsudku, keď konštatoval a odkázal na ustanovenie § 4 ods. 1
písm. f/ Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu, v zmysle ktorého vo veci náhrady škody,
ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občiansko-súdnom

konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Osobitným predpisom, na ktoré citované zákonné
ustanovenie odkazuje je zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre (konkr. § 38).
11. Podľa § 38 ods. 1 Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, prokuratúru tvoria tieto štátne orgány:
a/ generálna prokuratúra, ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej
republiky je Úrad špeciálnej prokuratúry (§ 55b až 55l),

b/ krajské prokuratúry a
c/ okresné prokuratúry.

12. V prejednávanej veci bolo dňa 28. 02. 2013 vyšetrovateľom Policajného zboru žalobcovi vznesené
obvinenie (uznesením ČVS: SKIS-36/OISS-V-2013). Práve uvedenú ako rozhodujúcu okolnosť namieta

žalovaná v podanom odvolaní, keď dôvodí, že „prokurátor sa žiadnym spôsobom nepodieľal na
rozhodnutí o vznesení obvinenia, ani nič pri jeho vydaní neopomenul a teda nie je ani teoreticky
možné, aby škodu spôsobil prokurátor“. Odvolací súd však poukazuje na rozhodujúcu okolnosť v
prejednávanej veci, kde trestné stíhanie obvineného - na základe uznesenia o vznesení obvinenia (v
tomto konaní žalobcu) vyústilo do ďalšieho procesného postupu, ktorým bolo podanie obžaloby na

súd Okresnou prokuratúrou Ružomberok dňa 19. 06. 2013. Konajúci a dozorujúci prokurátor musel v
danom štádiu konania posúdiť jemu predložený návrh na podanie obžaloby a ustáliť, či dovtedy daná
dôkazná situácia opodstatnene odôvodňuje postavenie obvineného pred súd a či zabezpečený dôkazný
materiál nepochybne odôvodňuje navrhovanie uznania osoby obvinenej za vinného zo spáchania(konkrétneho) trestné činu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2014, publikovaného pod R 6/2016,
v ktorom bolo konštatované: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením

obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom
konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ Zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
zákona č. 412/2012 Z. z. je od 01. 01. 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú

zmenu orgánu konajúceho v zmene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti.“. I
z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie otázku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej
vyhodnotil správne, a to na základe tej okolnosti, že trestné stíhanie žalobcu (do momentu dňa 19. 06.
2013 vedené ako trestné stíhanie obvineného) až na základe úkonu podania obžaloby na súd (dňa
19. 06. 2013) prokurátor posunul do vyššieho štádia trestného konania, do konania pred súdom na
základe podanej obžaloby. Hoci proti uzneseniu o vznesení obvinenia v predmetnej veci sťažnosť ako

opravný prostriedok podaná nebola, táto okolnosť nie je rozhodujúca a súd sa s uvedenou vysporiadal
v odôvodnení rozsudku, keď s poukazom na ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. uviedol, že dôvody
hodné osobitného zreteľa vzhliadol v tom, že žalobca bol po zadržaní ihneď vzatý do väzby a obhajcu
si zvolil až po týchto úkonoch, v čase, keď uplynula trojdňová lehota na podanie riadneho opravného
prostriedku. Nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalovaná bližšie nenamietala,

uvedená okolnosť nepredstavuje ani odvolaciu námietku žalovanej. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje,
že rozhodujúcim a určujúcim momentom je práve podanie obžaloby na súd konajúcim prokurátorom.
Podľa zákona č. 412/2012 Z. z., účinného od 01. 01. 2013, ktorý upravil, precizoval zastupovanie
Slovenskej republiky upravené v ustanovení § 4 ods. 1 f/ zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu
v občiansko-súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. Na uvedenom nič nemení ani
skutočnosť, že Okresný súd Ružomberok obžalovaného uznal za vinného a rozhodol o uložení trestu,
nakoľko uvedené rozhodnutie bolo v dôsledku podaného odvolania zrušené krajským súdom vo fáze
odvolacieho konania, ktoré predstavuje jeden ucelený systém súdneho konania v trestných veciach.

13. Ďalej odvolací súd poukazuje i na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07. 07.
2016 sp. zn. I.ÚS 320/2016, ktorým bolo konštatované, že: „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia,
resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak bolo

trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,
sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo
obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo
obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných
práv jednotlivca.“. Pre potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že

trestné stíhanie, hoc sledujúc legitímny cieľ, je procesom, ktorý sa vyvíja, a preto v každom jeho štádiu
trebakompetentneasnáležitoustarostlivosťouposúdiťstavdôkazovpreprijatiezáveruoodôvodnenosti
postavenia určitej osoby ako obžalovaného pred súd na základe podanej obžaloby. V prejednávanej
veci vzhľadom na záver, s akým trestné stíhanie žalobcu v súdenej veci skončilo - oslobodením spod
obžaloby Krajským súdom v Žiline, je zrejmé, že konajúci prokurátor vyhodnotil dôvodnosť postavenia

žalobcu pred súd nesprávne a podanie obžaloby na žalobcu ako v tom čase obvineného nebolo
vzhľadom na existujúcu dôkaznú situáciu dôvodné. Vzhľadom na uvedené vyhodnotenie situácie
v rámci trestného stíhania je potom správnym nezvratným následkom nutné prijatie zodpovednosti
štátu, zastúpeného Generálnou prokuratúrou SR, ako orgánom nadriadeným Okresnej prokuratúre
Ružomberok, ktorá obžalobu v predmetnej veci podávala. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia je

otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom a nie otázkou subjektívnych alebo objektívnych
faktorov, ktoré viedli k porušeniu tohto súladu. Najmä otázka zavinenia nemôže hrať žiadnu úlohu, lebo
zodpovednosť štátu je zodpovednosťou za iného a v dôsledku tohto je zodpovednosťou objektívnou.
S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovanej ohľadom
nesprávne vyriešenej otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej ako nedôvodnú.

14. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní namietala i nesprávne priznanie nároku na náhradu trov
konania v časti, ktorou súd priznal nárok spočívajúci z odmeny advokátovi (trov právneho zastúpenia)
za úkon „prevzatie a príprava obhajoby“ zo dňa 13. 03. 2013 a tiež za úkon „štúdium spisu a poradas klientom“ zo dňa 14. 03. 2013, k uvedenému odvolací súd uvádza nasledovné: Z predloženého
spisového materiálu a taktiež z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Ružomberok sp. zn.
1T//79/2013 vyplýva, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie dňa 28. 02. 2013. Žalobca (ako obvinený)

udelil plnomocenstvo na zastupovanie v danom konaní spoločnosti - JUDr. JURKOVEC ADVOKAT
DK, s.r.o., so sídlom v Dolnom Kubíne dňa 13. 03. 2013. Totožného dňa, t. j. dňa 13. 03. 2013, bol
uskutočnený výsluch agenta použitého v trestnom konaní, a to na Okresnej prokuratúre Ružomberok,
ktorého výsluchu sa zúčastnil i C.. O. E. v pozícii obhajcu obvineného. Zo zápisnice o výsluchu
agenta vyplýva, že výsluch agenta bol začatý o 13.30 h, ukončený totožného dňa o 14.45 h a

zápisnica z výsluchu agenta bola skončená a podpísaná o 15.45 h. V uvedený deň dňa 13. 03. 2013
teda právny zástupca obvineného, prevzal právne zastúpenie žalobcu ako obvineného a zároveň sa
zúčastnilvýsluchuagentavrozsahutakmertrochhodín.Zauvedenésivyúčtovalodmenuprávnejslužby
„prevzatie a príprava zastúpenia“ vo výške 65,08 Eur; režijný paušál vo výške 7,81 Eur, výsluch agenta
od 13.00 h do 15.45 h - dva úkony = 130,16 Eur a režijný paušál v sume 7,81 Eur, pričom v tejto súvislosti
mu dňa 13. 03. 2013 vznikli tiež cestovné náklady vyúčtované celkovou sumou 10,56 Eur za cestu Dolný

Kubín-Ružomberokaspäť(34km).Následnejesporným,vodvolanínamietanýmúkonomúkonprávnej
služby zo dňa 14. 03. 2013 v predloženom vyúčtovaní trov právneho zastúpenia nazvaný ako „štúdium
spisu a porada s klientom (§ 14 ods. 3 ?)“ v sume 21,69 Eur; režijný paušál 7,81 Eur a taktiež cestovné
náklady za cestu Dolný Kubín - Ružomberok a späť vo výške 10,56 Eur.

15. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní namieta úkon zo dňa 14. 03. 2013 ako nadbytočný, nakoľko
„štúdium spisu“ má byť (i s poukazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR)
súčasťou jedného úkonu „štúdium spisu, prevzatie a príprava zastúpenia“, odvolací súd konštatuje, že
odvolacia námietka žalovanej je sčasti opodstatnená a dôvodná ohľadom potreby chápania uvedených
„zložiek“akojednéhoúkonu.Avšak zpredloženéhovyčísleniatrovprávnehozastúpenia,akoizobsahu

samotného trestného spisu (vyšetrovacieho spisu, ktorý je súčasťou trestného spisu Okresného súdu
Ružomberok 1T/79/2013) vyplýva, že v uvedený deň 14. 03. 2013 nebola vykonaná len samotná prvá
porada s klientom a uvedený úkon nemožno mať za úkon počiatočný, prvotný, ktorého obsah by celý
mohol spadať pod „prevzatie a prípravu zastúpenia spojený s úkonom štúdium spisu“, ale dňa 14. 03.
2013 bol uskutočnený i úkon podľa § 14 ods. 4 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Vyhláška“), a síce bola vykonaná ďalšia porada
alebo rokovanie s klientom v zmysle § 14 ods. 4 písm. a/ citovanej vyhlášky, pričom za uvedenú si
správne právny zástupca obvineného účtoval len ? základnej sadzby tarifnej odmeny v súlade s § 14
ods. 4 Vyhlášky ( podľa ktorého odmena vo výške ? základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý
z týchto úkonov právnej služby: a/ ďalšia porada alebo rokovanie s klientom kratšia ako 1 hodina).

Vzhľadom už na vyššie konštatovanú skutočnosť, že v predchádzajúci deň, t. j. dňa 13. 03. 2013, bol
uskutočnený výsluch agenta, je plne odôvodnené a akceptovateľné vykonanie ďalšej porady s klientom
v nasledujúci deň, t. j. dňa 14. 03. 2013, nakoľko je plne akcptovateľné oboznámenie obvineného s
výsledkami a závermi vykonaného výsluchu agenta a s tým spojenými možnými procesnými dôsledkami
pre obvineného a zvolenie ďalšieho procesného postupu po konzultácii obvineného a jeho právneho

zástupcu. Za takúto „ďalšiu poradu s klientom“ bola účtovaná a uplatnená odmena obhajcu v správnej
výške, t. j. vo výške ? základnej sadzby tarifnej odmeny, tak ako je upravené v § 14 ods. 4 písm. a/
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, teda považoval vyúčtovaný
úkon právnej služby zo dňa 14. 03. 2013 za odôvodnený, opodstatnený, akceptovateľný a vyčíslený v
správnej výške. Keďže bola konštatovaná opodstatnenosť samotného úkonu (ďalšej porady s klientom)

zo dňa 14. 03. 2013, k takémuto riadne uskutočnenému úkonu prináleží taktiež režijný paušál vo výške
7,81 Eur a rovnako sú opodstatnené i cestovné náklady vzniknuté právnemu zástupcovi obvineného (v
tomto konaní žalobcu) vzniknuté v súvislosti s cestou z Dolného Kubína do Ružomberka a späť. I v tejto
časti bol záver súdu prvej inštancie správny a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Vzhľadom na vyššie
uvádzané dôvody odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
16. Odvolací súd preskúmal i výrok o trovách konania prvoinštančného, nakoľko sa jedná o výrok závislý
na rozhodnutí vo veci samej, hoci žalovaná jeho nesprávnosť v podanom odvolaní nenamietala. V
odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol v konaní úspešný a
preto mu súd podľa § 255 CSP priznal plnú náhradu trov konania, pričom o jej výške rozhodne po

právoplatnosti rozhodnutia ( § 262 ods. 2 CSP). Uvedené odôvodnenie je vecne správne, avšak tomuto
nezodpovedá samotná výroková časť rozsudku o trovách konania, keď súd (výrokom) vyslovil, že
žalovaný má právo na plnú náhradu trov konania od žalobcu. Keďže súd prvej inštancie (v odôvodnení)
správne vyhodnotil procesný úspech žalobcu, avšak výroková časť rozsudku a jeho odôvodnenie vtejto časti je vo vzájomnom logickom rozpore, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v
časti o trovách prvoinštančného konania tak, že žalobcovi, ako procesne úspešnej strane sporu v celom
rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania od žalovanej.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 396, § 262 ods.
1 a 2 a § 255 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

18. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).