Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, June 28, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/144/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216204261
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8216204261.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a

členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcu: BENCONT
COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne
zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova
13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanej: V. V., N.. XX.XX.XXXX, A. W. XXXX/XXX, XXX
XX A., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 6Csp/33/2016 - 54 zo dňa
13.2.2017 takto

r o z h o d o l :

I. P r i p ú š ť a, aby do konania na miesto doterajšieho žalobu Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo

nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 vstúpila spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692.

II. M e n í rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu
zamietnutá tak, že žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 %
ročne zo sumy 1.650,- Eur od 25.10.2014 do 30.4.2016 v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Stranám sporu sa náhrada trov konania nepriznáva

o d ô v o d n e n i e :

Obsah napadnutého rozhodnutia

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 650 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne z tejto
sumy od 1.5.2016 až do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,

v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 25 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá
zmluva o spotrebiteľskom úvere. Už vo viacerých súdnych rozhodnutiach bol vyslovený názor, že v
zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“) nepostačuje,
ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov. Je potrebné zdôrazniť, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva
spĺňala prísne obsahové náležitosti. Ani uvedenie údaja o celkovej výške spotrebiteľského úveru v
zmysle § 9 ods. 2 písm. j) citovaného zákona nemožno považovať za dostatočné, resp. podľa názoru
súdu nezodpovedá transparentnému vyjadreniu celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, keďžev zmluve je uvedená iba celková výška nákladov v sume 3.208,74 eur a úplne drobným písmom pod
náležitosťami zmluvy je spomenuté, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových
nákladov spojených s úverom. Podľa názoru súdu však v predmetnej zmluve chýba aj ďalšia povinná

náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) citovaného zákona, nakoľko nie sú uvedené v zmluve všetky
predpoklady použité na výpočet RPMN. Dôvod, pre ktorý je potrebné predmetný úver považovať za
bezúročný a bez poplatkov je aj ten, že v zmluve je nesprávne uvedená hodnota priemernej RPMN a to v
neprospech spotrebiteľa. Keďže neuvedenie, resp. netransparentné uvedenie obligatórnych náležitostí
v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, súd považoval

v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. uvedený úver za bezúročný a bez
poplatkov. Výrok o trovách konania vyplýva z ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením
§ 255 ods. 2 CSP.

Obsah odvolania

3. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietavej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca sa odvoláva proti zamietavej časti rozsudku.
Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Vo vzťahu k neuvedeniu obligatórnych náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016, vo veci C-42/15.
Žalobca má za to, že všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet RPMN podľa platnej legislatívy, boli

v zmluve o úvere obsiahnuté. Nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel
záver, že údaj o priemernej hodnote RPMN nie je uvedený správne a na základe tohto informatívneho
údaja považuje súd predmetnú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. K výške RPMN uviedol, že táto
bola v zmluve uvedená správne a jej výpočet na internetovej kalkulačke je len informatívny. Súd priznal
žalobcovi nárok na zákonné úroky z omeškania odo dňa vyhotovenia listiny aktuálny stav úveru zo dňa

30.04.2016, pričom nie je jasné, na základe akých skutočností stanovil súd omeškanie dlžníka týmto
dátumom a nie dátumom riadneho omeškania žalovaného, teda odo dňa predčasnej splatnosti úveru, ku
ktorejdošlodňa09.10.2014.Naustanovenie §52odsek2zákonač.40/1964Zb.Občianskyzákonníksa
vzťahuje zákaz retroaktivltv. a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred
1.4.2015. V opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov právneho poriadku. Navrhol,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, alebo zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na
náhradu trov konania, vrátane odvolacieho.

4. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

Hodnotenie odvolacieho súdu

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362

ods.1C.s.p.)preskúmalrozhodnutievnapadnutejčasti,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovzmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§
385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné len v časti.

6. V odvolacom konaní doručil žalobca odvolaciemu súdu návrh na zmenu žalobcu, s tým, že novým

hmotnoprávnym veriteľom je spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/8A,
Bratislava, IČO: 47 967 692. K návrhu pripojil súhlas BENCONT COLLECTION, a.s., Bratislava so
vstupom do konania, Prílohu k zmluve o postúpení pohľadávok, kde je špecifikovaná pohľadávka voči
žalovanému v tomto konaní, zmluvu o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017.

7. Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo
povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto
žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli (§ 80
od. 1 C.s.p.)

8. Súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo
prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne
účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované (§ 80 ods. 2 C.s.p.).9. Ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu (§ 80 ods. 3 C.s.p.).

10. Keďže bolo preukázané, že v priebehu konania došlo Zmluvou o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo

dňa 13.06.2017 uzatvorenou medzi Poštovou bankou, a.s. ako postupcom a spoločnosťou BENCONT
COLLECTION a.s. ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky zo zmluvy o úvere č. 4187323313, t.j.
pohľadávky voči žalovanej, ktorá je predmetom tohto konania a boli splnené zákonné podmienky na
takýto postup, odvolací súd pripustil zmenu účastníka na strane žalobcu tak, že do konania na miesto
doterajšieho žalobcu Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO:

31 340 890 vstúpila spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04
Bratislava, IČO: 47 967 692.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Správny je záver, podľa ktorého ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v

čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu,
úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný
a bez poplatkov.

13. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

14. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,

kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky

právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje

práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená

na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

15. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako ajotázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie

vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o

spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

16. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica

takéto členenie nepožaduje.

17. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj

splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,

desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

18. Dôležitý je tiež výklad rozsudku súdneho dvora vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože

sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a
len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok
úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti
vstupných údajov pre výpočet RPMN.

19. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015: „Zmluva
o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok, výšku
istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a

odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou

a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru len
na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou úveru.
Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.

po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu
k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa
v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so
správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“20. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.1 písm. k/ zákona č. 129/2010
Z.z. cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške,

počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v
citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí
uvedených pod písm. k/ § 9 odsek 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od
vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

21. Odvolací súd má za to, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na
horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem,
a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je v prípade absencie náležitosti
špecifikáciesplátokpodľaistiny,úrokovapoplatkovjepotrebnéposkytnutýúverpovažovaťzabezúročný
a bez poplatkov.

22. Záverom k tejto otázke odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove č.k.
22Co/20/2018 zo dňa 27.3.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.

23. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že v predmetnej zmluve sú nesprávne vyčíslené celkové náklady
spotrebiteľa, ktoré má za úver zaplatiť.

24. Z obsahu zmluvy zo dňa 26.5.2014 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou (č. l. 9) má odvolací
súd za preukázané, že výška úveru je 1 650,- eur, výška mesačnej splátky 45,- eur, počet splátok v
mesiacoch 72 a celková čiastka úveru 3 208,74 eur.

25. Za situácie, že spotrebiteľ uhradí veriteľom požadovaných 72 splátok vo výške 45,- Eur zaplatí
celkovo 3 240,- Eur, a nie 3 208,74 Eur ako je uvedené v predmetnej Zmluve.

26. Správnym je teda záver o absencii náležitosti zmluvy v časti celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť. Zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy v ust. § 2 písm. h) definoval

celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť ako súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Preto ak sa ďalej v ust. § 9 ods.
2 písm. j) vyžaduje aj uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nestačí samostatné
uvedenie celkovej výšky úveru a celkových nákladov. Žalobca v predmetnej Zmluve drobným písmom
uviedol klauzulu s nasledovným textom: „Celkovú čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a

celkových nákladov spojených s úverom.“, no ani uvedeným neodstránil neurčitosť a nejednoznačnosť
uvedeného údaju v zmluve týkajúceho sa celkových nákladov dlžníka.

27. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalovaný ako veriteľ poskytol
spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom aká bude hodnota jeho úveru.

28. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že v prípade Zmluvy, ktorá
je predmetom tohto sporu existujú dôvodné pochybnosti o správnosti údajov uvedených zmluvy, najmä
o výške RPMN, nakoľko je tu nezanedbateľné riziko, že žalobca pri určovaní výšky RPMN vychádzal
z celkovej sumy nákladov dlžníka, ktoré uviedol v Zmluve vo výške 3 208,74 Eur a nie zo sumy, ktorú

žalovaná za poskytnutý úver aj skutočne zaplatí, a to sumu 3 240 Eur. Vzhľadom na tieto skutočnosti
vyvstávajú pochybnosti o správnosti výšky RPMN uvedenej v Zmluve.

29. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

30. Z tohto dôvodu je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poskytnutý žalovanej, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., v
zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 a písm.

b) citovaného ustanovenia, v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera
nákladov v neprospech spotrebiteľa.31. Čo sa týka námietky žalobcu, že ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné aplikovať
až na právne vzťahy, ktoré boli založené po 1.máji 2014, odvolací súd sa s uvedenou námietkou žalobcu
nestotožnil a poukazuje na povinnosť aplikovať ustanovenie §52 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj

na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. májom 2014, keďže práve k predmetnej novele uvedeného
ustanovenia niet prechodného ustanovenia, musia predmetné ustanovenie súdu aplikovať v čase ich
rozhodovania. (obdobne rozsudok NS SR sp.zn. 3MCdo/14/2014 z 21. apríla 2015). Súd poznamenáva,
že zákaz retroaktivity právnych noriem sa spája so zákazom pravej retroaktivity a teda stavu, ak nový
právny predpis neuznáva práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne

skutočnosti uznávali na základe skoršie platného právneho predpisu. V uvedenom prípade však ide o
nepravú retroaktivitu, ktorá je v súlade s princípmi právneho štátu, teda právne skutočnosti, ktoré nastali
za účinnosti skôr platnej právnej úpravy sú platné a vyvolávajú právne účinky, avšak na základe novej
právnej úpravy je možné pre nich zaviesť nový režim a mechanizmus ich uplatnenia, prípadne právam
nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový
obsah. Na základe uvedených skutočností, podstatou nepravej retroaktivity je, že nepôsobí do minulosti

ale akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, a tento vzniknutý stav už rieši
v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Cdo/98/2010
zo dňa 29.6.2010).

32. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti

neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje
zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra
tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie
významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č.

303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B). Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých
dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú
upravené v § 220 ods. 2 C.s.p. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu
možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie
možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať

to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

33. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, k týmto sa odvolací súd nepovažuje za potrebné vyjadrovať,
nakoľko už len z dôvodov vyššie uvedených sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

34. Úroky z omeškania si žalobca uplatnil za obdobie od 9.10.2014 do zaplatenia z istiny vo výške
5,15 % ročne. Výzvou zo dňa 9.1.02014 bola žalovaná vyzvaná na zaplatenie dlhu v lehote do 10 dní
od doručenia výzvy, t.j. od 14.10.2014 (č.l. 8 spisu). Až uplynutím tejto lehoty určenej žalobcom na
zaplatenie, t.j. 25.10.2014 sa žalovaná dostala do omeškania so zaplatením dlhu, teda nie odo dňa
zosplatnenia, ako tvrdí žalobca, ani nie od 1.5.2016, ako uviedol súd prvej inštancie. Preto odvolací súd

zmenil rozsudok v zamietavej časti tak, že priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania od 25.10.2014
do 30.4.2016 (od 1.5.2016 sú úroky z omeškania priznané výrokom I. rozsudku).

35. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 388 C.s.p. rozsudok
v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu zamietnutá zmenil

tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

36. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p., a § 255 ods. 2 C.s.p. Vzhľadom
na to, že obe strany sporu mali úspech len čiastočný, odvolací súd im náhradu trov konania nepriznal
{úspech žalobcu 52,8 % (súd priznal žalobcovi 1.650,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 %

od 25.10.2014 /1 968,73 Eur/ z uplatňovaného nároku 3 729,20 Eur (požadovaná nezaplatená istina
1.650,- Eur, nezaplatené úroky 158,40 Eur, nezaplatené úroky z omeškania vo výške 788,33 Eur, úroky
vo výške 25,50 % ročne z 1.650,- Eur od 01.05.2016 do dňa rozhodnutia odvolacieho súdu /909,51
Eur/, úroky z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 1 650 Eur od 1.5.2016 do dňa rozhodnutia
súdu /183,68 Eur/, poplatky vo výške 39,28 Eur) a a úspech žalovanej v podiele 47,2 %}.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).